Šaštín

Preklad z poľského jazyka do slovenčiny

o.Gregorz Wach OSPPE a Ing. Veronika Fedorová r.2010

Preklad neprešiel jazykovou úpravou

Autor informácií Emil Kisbán

História rádu pavlínov v Uhorsku

Šaštín (maď. Sasvár)

KNIHA I

Kisbán 339

Medzi uhorskými pavlínmi nachádzame celý rad vynikajúcich jednotlivcov. O. Bonifác Acsády z Veszprém bol kazateľom v Pápa, misionárom v Šaštíne, ďalej mal na starosti nemocných v Šarošpataku a neskôr bol misionárov v Kisvárde (zomr. 1671). Otec Juraj Čepeléni (zomr.1674), o.Martin Török (zomr.1674) a o. Mikuláš Svetený z Niž. Kostoľan.(zomr.1673) podstúpili mučenícku smrť za vieru. Z protestanta sa stal pokorným a nezlomným pavlínom o. Ján Rohonči. O. Adrián Šesták bol misionárom v Kežmarku a horlivým spovedníkom. Slepotu znášal s odovzdaním sa do Božej vôle. Zomrel v roku 1698.

KNIHA II.

Kisbán 12

Ešte na konci 17.storočia sa Rád nanovo usídlil v Pešti, Pécs, Szentkut, Tövis¹ (Poznámka 1 Kláštor v Tövis dostal väčší milodar v roku 1714. V tom Čase Klára BOldogfalvi vdova po Jurajovi Barčajovi dala kláštoru časť svojho majetku a dvor (por. Benger, cit. str.469)Milodary kláštoru potvrdil Karol III. v 1716. (A.P. Tövis 1716, fasc.1 nr.5)Illyefalva, a v novom storočí v Torda² (Poznámka 2 por. Diel 1 str.295; Benger, cit. Topographia Regni HUngariae, str.338) (r.1714), Torna (1717) Šaštín 1733 a Mocsar (1767). Okrem nových kláštorov sa pekne rozvíjali aj staršie fundácie. Najviac vynikali po materiálnej aj duchovnej stránke kláštory v Pápa, Lefantovcce (Felsöelefant), Marianka, Pešť, Tövis, Illyefalva, Nagyfalu a v Ríme³. (Poznámka 3 Tu spomeňme, že v roku 1714 začali budovať významné rakúske pútne miesto a kláštor Mariatrost. Veľké zásluhy vo veci odovzdania odpustového miesta Radu pavlínov patria Jozefovi I. Zase Augustín Kereszteli knieža – prímas vyžiadal súhlas Karola III. na jeho vybudovanie. A skutočne ešte v danom roku začal budovať provinciál Parkas Wolff za pomoci Salzburského arcibiskupa. Položenie základného kameňa sa uskutočnilo 18.septembra 1714. Od roku 1716 Karol III. veľký dobrodinec Rádu, cez 6 rokov vypomáhal pri budovaní 5000Fl. ročne (Benger cit. str.472)

Na vystavenie veľkého oltára v kostole biskup Wagensburg dal v roku 1715 3000Fl. (Benger cit. str.491)

Kisbán 29

O.Bartolomej Orlaj, moderátor v Šaštíne úplne zariadil Kostol a kláštor v 1750 a v roku 1755 na základe jeho rozhodnutia maliar Zsaman ozdobil maľbami strop chrámu. V roku 1768 talianski majstri obnovili pokryté po mnohých rokoch špinou obrazy na pôjde a presbytérium dostalo bohato zdobenú dekoráciu. V 1771 v Marianke v Kaplnke sv. prameňa, namieste starého zhnitého oltára z dreva dal vybudovať nový kamenný; rozšíril aj zbierku knižnice.

Kisbán 30

O. Vincet Szabo (zomrel 1762), ako prior v Lefantovciach, ktorý v Ríme získal veľkú zbehlosť nielen v teológii ale aj v architektúre a v geometrii, kázal zbúrať starý dom a na jeho miesto vybudovať vhodnejší (1766)⁸⁹. (Poznámka 89 Streska str.652,671,215,717).

O.Euzébius Podhoranský (1697 -1767) bol dvakrát priorom v Šaštíne. Veľmi sa zaslúžil okolo budovania Šaštínskeho kláštora.

Kisbán 55

Avšak najštedrejší bol voči pavlínom. Do pavlínskeho kostola v Remete s titulom Matky Božej daroval kalich z čistého zlata, osadený drahými kameňmi, v hodnote 2000Fl. Na budovu kláštora v Šaštíne niekoľkokrát podaroval niekoľko 1000 Fl. Odpustovému miestu podaroval 6 ťažkých strieborných svietnikov, kríž a lampu, dve kadidelnice, kalichy, monštrancie atď. Zrenovoval zničený kostol v Banfals a z dôvodu vďačnosti dal urobiť všetky strieborné ozdoby pre nový oltár v Marianke.

Kisbán 62

Odpustové miesto v Šaštíne. V Šaštíne museli pavlíni prekonávať niekoľko ťažkostí. Ich usídlenie na tomto mieste bolo predsa len významnou udalosťou v katolíckom živote. Vďaka dlhotrvajúcim snahám, predovšetkým generála rádu o.Demsiča, vznikol kláštor a odpustové miesto bolo odovzdané pavlínom, ktorí už predtým tu vlastnili majetky. Aspoň takto to vyplýva z dokumentu Leopolda I., ktorý potvrdil ich dohodu s grófom Draskovichom, týkajúcej sa šaštínskych majetkov. Podľa dohody gróf zaplatil rádu 8000Fl za majetky vo Svätom Petrovi (maď. Szent Peterfalva) a Gyarmanos, aby mohol kúpiť majetok v zodpovedajúcom mieste pre neho. O.Demsič osobne išiel do Bratislavskej rezidencie prímasa grófa Imricha Esterházyho z Galanty a tak presvedčivo utvrdzoval v názore k udržaniu miesta pre pavlínov, že prímas vyjadril súhlas

pod jednou jednou podmienkou: Aby pred prijatím kaplnky v Šaštíne do vlastníctva zväčšili svoje majetky pre zabezpečenie chodu kláštora¹⁸¹. (Poznámka 181. A.P. Diel VII. str.14) V roku 1733 na základe kráľovského privilégia, rodina Csobor odovzdala pavlínom do starostlivosti miestnu kaplnku so sochou matky Božej Bolestnej pochádzajúcej z konca 15.storočia. Túto sochu vzala pod svoju ochranu v roku 1564 Angelika, dcéra hlavného veliteľa Pavla Bakača. Angelika po zmierení sa s mužom ju umiestnila v kaplnke, ktorú dala sama vystaviť. Keď počas tureckých vojen, pre nepretržité boje, hrozilo Šaštínu nebezpečenstvo, vtedy umiestnili úzkostlivo chránenú sochu na zámku.

Kisban 63

Po odchode Turkov grófka Barbara Erdödy, žena Adama Čobora odniesla späť sochu do dávnej kaplnky a horlivo sa starala o pozdvihnutie mariánskej úcty. Od 1718 čoraz viac pútnikov prichádzalo do kaplnky v Šaštíne. Nakoniec prímas o. Imrich Esterházy po prevedení vizitácie farárom z Holíča Imrichom Jurajom Agnelleho, ostrihomského kanonika Martina Pucha a komendatariusa zo Szenice, Leopolda Štefana Svätého Juraja (maď.SzentGyorgy) dal v roku 1732 oficiálne potvrdenie na verejnú úctu soche¹⁸². (Poznámka 182. Bratislava, 18.10.1732; Streska dielo citované str.73) V dokumente obsahujúcom povolenie podčiarkol príčiny, ktoré ho presvedčili k uskutočneniu vizitácie a opísal jej priebeh. „Podobne ako rieka v jarných a letných mesiacoch stúpla pobožná úcta, ktorou obdarúva verný ľud sochu Matky Božej v kaplnke vyzdvihnutej na mieste Šaštín. Z Uhorska, Rakúska, Čiech a Moravy a susedných provincií zbieha sa tu na pobožnosti a procesie, pre vyprosenie zdravia, s prosbami o milosti obrátenia a o iné milosti; Čo viac, došla k nám aj tá správa, že viacerí skladajú sľuby a získavajú rôzne milosti,, ktoré majú zázračný charakter. Preto, aby sa nestalo, že sme zanedbali našu pastiersku povinnosť v súlade s rozhodnutím 25. Sesie tridentského snemu, týkajúcej sa vzývania svätých, a takisto toho druhu zázrakov, ktoré sa mali stať, považovali sme za nutné preskúmať tieto veci a vyšetriť ich. Následne sme nariadili, aby počas obyčajného trvania vizitácie, umiestnili sochu na osobitné miesto“. Po prevedení šetrení, prímas oficiálne dovolil uctievať sochu, ktorú 3.novembra 1732 odniesli na pôvodné miesto.

Po týchto udalostiach nástupca generála rádu o.Demsiča, o. František Rosa sa obrátil s prosbou na kráľovského podkancelára grófa Frederika Ceislera, ktorý držal v zástave šaštínske majetky, aby odstúpil kaplnku pavlínom. Gróf s radosťou vyšiel v ústrety prosbe generála a vystavil oficiálny dokument zodpovedajúci vyhoveniu prosby. Spolu s celou rodinou vstúpil do konfráterne Rádu a súčasne vyjadril nádej, že dedičný vlastník Šaštína, gróf Jozef Čobor, súhlasí tiež s týmto darom. V tejto veci sa osobne provinciál pavlínov Jozef Gerdinič. obrátil na grófa Čobora, bývajúceho vo Viedni. Chcel vybaviť prosbu Rádu a tak generál pavlínov navštívil spomínaného grófa v Miškolci, kde ten náhodou viedol skupinu vojakov.

Kisbán 64

Po tejto návšteve generála, ktorú gróf pokladal za veľkú česť, nemohol odmietnuť prosbu. Po niekoľko mesačnej čakacej dobe splnil prosbu pavlínom (14.3.1732). Zároveň vymeral parcelu na kostol, kláštor a záhradu. Po získaní potvrdenia od prímasa sa vybrali sekretár rádu o. Jozef Gerdinič, ďalej prior Skalice o.Hieronym Martinkovič a profesor štúdia teológie v Trnave o.Pavol Letenyei k dekanovi v Šaštíne, v súlade s nariadením prímasa aby ich uviedol do funkcie vlastníkov odpustovej kaplnky¹⁸³. (Poznámka 183. Marianka, 9.2.1733.por A.P. Diel VII.) Ten však tak dlho odkladal vyplnenie tejto prosby, že sám arcibiskupský vikár, Pavol Spáčay ho opakovane napomenul, aby neodkladne vykonal príkaz prímasa. Tak teda 2.4.1733 za prítomnosti veľkého davu veriacich, nasledovalo slávnostne uvedenie pavlínov¹⁸⁴. (Poznámka 184. Dokumenty farnosti v Šaštíne z 2.4.1733;A.P. Diel VII. ) Ich prvým predstaveným bol vynikajúci človek o. Michal Tarnek. Najprv samotní ľudia zo Šaštína a okolia vypomáhali otcom pavlínom boriacimi sa s počiatočnými ťažkosťami. Avšak po polročnom pobyte, keď sa ešte poriadne neohriali na mieste, ich dom zničil požiar. Vtedy na pozvanie grófa Frederika Seilera sa presťahovali do zámku. Odtiaľ vyrážali na slávenie pobožností do kaplnky. Krátko nato nastúpilo obdobie rozvoja kláštora v Šaštíne. Už v roku 1734 presne vyhradili hranice kláštorného majetku. Karol III. ich potvrdil ich v roku 1735¹⁸⁵. (Poznámka 185. Takisto str.132. ) Pretože prvotná kaplnka sa ukázala malá pre pastoračnú prácu, keďže tam prichádzali obrovské davy veriacich, rozhodli sa vybudovať dôstojnú dvojvežovú svätyňu. Uholný kameň bol položený už v nasledujúcom roku uprostred veľkého entuziazmu veriacich, ktorí sa predbiehali v obetavosti na budujúci sa chrám a kláštor. Drahocenné klenoty cibória, omšové kalichy, zlaté reťaze, liturgické šaty atď. sa dostali do kláštorného vlastníctva z rúk šľachetných darcov (Júlia Medňanská maď.Mednyanszky, Wolfgang Valentín- Čič maď.Csics, Michal Klech). Na začiatku však vznikli ťažkosti v spojení so stavbou kostola. Preto na istý čas sa práce zastavili.

Kisbán 65

Presnejšie pavlín o. Matej Vépi, zbehlý v stavebnej technike uvažoval, že dielo urobené stavebným majstrom Damiánom nebude dosť stabilné a ani nezodpovedá princípom architektúry. Až po intervencii Žigmunda Kolloniča sa uchlácholili spomínané nedorozumenia a práce pokračovali ďalej¹⁸⁶. (Poznámka 186. Tak isto str.132. ) Do roku 1737 skoro nebolo roka, aby arcibiskup o. Imrich Esterházy neposkytol väčšiu sumu na stavbu kostola. Tu usporadúval ročné duchovné cvičenia. Pri tejto príležitosti vždy obdarúval kláštor. A tak 22.5.1737 obetoval väčšiu sumu na budovu svätyne ako aj umelecky vypracovaný strieborný kríž, v roku 1738 striebornú lampu pred sochou Matky Božej, v roku 1740 striebornú kadidelnicu s navikulom, v roku 1741 a v roku 1744 väčšie sumy peňazí. Počas vykonávania trojdňovej duchovnej obnovy sa pričinil k zveľadeniu pobožnosti. A tak osobne slúžil pri sv. omši, ktorú celebroval biskup Pécz, Žigmund Berenyi a kapela pozvaná ním z Bratislavy obohacovala a spestrila pobožnosť spevu litánií.

Niet sa čomu diviť, že raz za čas objavenie sa tak vysoko postavených cirkevných osobností na odpustovom mieste, prilákalo tisíce veriacich a pričinilo sa k rozkvetu náboženského života. Iba v tomto roku bolo rozdané v mariánskej kaplnke 133 830 sv. prijímaní a odslúžilo sa 5237 sv. omší. V nasledujúcom roku (mor rozsieval smrť v severnom Uhorsku) počet pútnikov tvoril 81 854 a sv. omší 4893. V roku 1740 tento počet klesol pre šíriaci sa mor, ale napriek tomu bolo rozdané 54931 sv. prijímaní¹⁸⁷. (Poznámka 187. Tak isto str.204.) Kláštor v Šaštíne v dôsledku nepretržitého rozvoja bol povýšený v roku 1738 na priorát, keď bola hotová nová kláštorná budova. Prvým priorom bol o. František Rosa, ktorý sa doteraz zaoberal administráciou tohto domu. Od požiaru 1733 rehoľníci bývali vo výhodne zariadených, priestranných zámkových sálach vďaka priazni grófa Frederika Seilera, kardinála Žigmunda Kolloniča a Františka Lotrinského. Od roku 1738 bývali už v novom kláštore aj keď nová budova bola úplne hotová až za čias moderátora o. Bartolomeja Orlaya v roku 1751.

Kisban 66

V roku 1754 z darov Františka Lotrinského, muža Márie Terézie, zväčšili skromnú záhradu pri kláštore na obšírnu zeleninovú záhradu¹⁸⁸. (Poznámka 188. V roku 1768 obklopili svoju záhradu kamenným múrom). On tiež daroval pavlínom lúku nachádzajú sa oproti portiku chrámu, aby tam posadili lesík kvôli tieňu pre potreby pútnikov, zhromažďujúcich sa tu väčšinou v lete¹⁸⁹. (Poznámka 189. Taktiež str.430) Mária Terézia si takisto veľmi obľúbila pútne miesto v Šaštíne. Prvý raz ešte pred nástupom na trón tu putovala so svojím manželom (1740) a po nádhernej korunovácii v Bratislave ju stretávame opäť v Šaštíne s manželom 2.9.1741. „Ale skôr než sa preniesla do paláca pripraveného pre ňu v susednom zámku, vstúpila do chrámu s milostivou sochou, kde padla na kolená s hlbokým náboženskými citmi obetovala cisárstvo Najsvätejšej Panne. Keď túto pobožnosť vykonala aj v nasledujúci deň, vrátila sa do Bratislavy“.¹⁹⁰ (Poznámka 190. Takisto str.213) Taktiež pri iných príležitostiach navštevovala obľúbený kláštor. A tak v roku 1765 spolu s manželom dvoma auspergerami a Burghausenem hostila v kláštore^191. ( Poznámka 191. Taktiež str.594) Viacnásobne obetovala väčšiu pomoc kláštoru. A tak v roku 1746 pomohla 1000Fl biednym otcom. V roku 1751 darovala vlastnoručne vyšívaný, zdobený ornát a v roku 1755 pre oltár sv. Jána jeho striebornú sochu¹⁹². (Poznámka 192. Takisto str.433)

Veľká obetavosť členov kráľovskej rodiny, našich biskupov, magnátov, ktorí podporovali otcov v Šaštíne a pričinili sa k rozvoju pútnického miesta neostala bez odozvy. Ich príklad povzbudil iných k obetavosti podľa vlastných materiálnych prostriedkov¹⁹³. (Poznámka 193. V roku 1739 Alžbeta Mária Roth, manželka Burgera, vytvorila fond na sv. omše v hodnote 1000Fl (A.P. ŠAštín, fasc.1, Z 2.januára 1740, výňatky z 2 testamentov v nemčine §9 ); por. Elenchus, str.846.¹⁹³)) i tak, v roku 1737 Apolónia Pongrácz zapísala v testamente na kaplnku v Šaštíne 200Fl., Mária Roth Burgerová dala na stavbu kostola 1000Fl.(1739), Peter Strasser 500Fl. (1740) a v roku 1744 na ten istý cieľ zložil obetu kňaz Štefan Palík, Mária Trančeni Laskovičová a Júlia Medňanská (Mednansky). Tá posledná okrem sumy 1600 Fl. darovala na stavbu kostola zlato a drahé kamene. Bola pravou podporovateľkou rádu. Darovala tiež trnavskému domu tri druhy viníc. Majetok kláštora sa zväčšil kúpou. V roku 1752 Eva Ferenčevič darovala kláštoru za 600 Fl. tri vinice: dve Felsödios a jednu „in Promontorio Nestychiensi“ medzi dobrodincami kláštora v Šaštíne stretávame v roku 1754 Jozefa Višlaja (maď.Viszlai) a Hieronyma Peverelleho, ostrihomských kanonikov. Ten posledný sumou 600Fl. zabezpečil potreby kláštora¹⁹⁴. (Poznámka 194. Streska dielo citované str.430) František Demkovič, porotca trnavského súdu, vybudoval tu v roku 1754 umelecký mramorový oltár ku cti sv. Pavla pustovníka. Vdova po Imrichovi MOttesičky (Mottesiczki) barónka Judita Tolvajová (maď.Tolvay) v roku 1752 odovzdala na konvent 7000 Fl., ktoré požičala grófovi Michalovi Čákymu , ostrihomskému arcibiskupovi¹⁹⁵ (Poznámka 195. 3.10.1763) s podmienkou, aby v kostole bol postavený mramorový oltár a ostatné zvyšné peniaze považovali za milodar. Juraj KOzma , Andrej Hradecký¹⁹⁶ (Poznámka 196 r.1740; Streska, dielo citované str.201) kanonik Ladislav Banaj (maď. Banyai), Peter Strasser (1749), baron Jozef Szöreni a Jeho manželka Marianna Forgach¹⁹⁷ (Poznámka 197.Dal 1000 Fl. 6.7.1782) vdova Zuzana Demkovičová¹⁹⁸ (maď. Demkovics) (Poznámka 198. Dal 500Fl. 1765) dali na sv. omše¹⁹⁹. (Poznámka 199. V roku 1772 –Streska dielo citované str.715. vo veci milodarov porovnaj Gyndl : Elenchus ). Tereza a Zuzana Sigrajové dali milodar na udržanie olejovej lampy visiacej pred sochou Matky Božej 10.9.1769. Františka Guliková darovala kláštoru lúku v Skalici (maď. Szakolci) 28.4.1770.

Vďaka týmto milodarom sa rozvíjal kláštor a kostol a obohacoval sa umeleckými dielami. Prior o. Bartolomej Orlaj 1754 zabezpečil pokrytie stropu chrámu umeleckými freskami, ktoré namaľoval známy maliar Zsaman²⁰⁰. (Poznámka 200.) Budova nového kostola bola ukončená v roku 1762. Prímas František Barkóci konsekroval ho 4.júla 1762; nasledujúceho dňa na želanie Márie Terézie, v spomenutej asistencii preniesol zo starej jednoduchej kaplnky na nové miesto sochu matky Božej bolestnej.

Kisban 68

Historik rádu, o.Martin Streska, v niekoľkých riadkoch opisuje túto slávnostnú udalosť: „Ráno okolo 8.00 zjavili sa ich výsosť cisár a tiež arcibiskupské knieža v sprievode viacerých kňazov. Tu po vykonaní istých modlitieb a ceremónií začali procesiu. Ctihodnú sochu Matky Božej umiestnenú na vysokom podstavci, niesli 6 kňazi oblečení do dalmatík. Pred nimi kráčal dôstojný kňaz prímas v asistencii duchovenstva rehoľného a diecézneho. Sprevádzali ho cisárovná a kráľovská dôstojnosť, obidvaja to znamená František I. manžel cisárovnej, a Mária Terézia s arcikniežatami Jozefom a Leopoldom. Za nimi nasledovali šľachta muži a ženy a nakoniec dav ľudí. A tak v najlepšom poriadku vniesli svätú sochu do novej baziliky a umiestnili ju s úctou na veľkom oltári, na mieste nato pripravenom. Po vykonaní tohto arcipastier zaintonoval najprv MAgnificat, a neskôr Te Deum. Spieval ho dav veriacich za doprovodu orchestra zloženého z bubnov a trúb. Po sv. omši sa prihovorili davom traja kazatelia: po nemecky kanonik z Egeru Engelmajer, po slovensky farár z BAjmóc Ladislav Majtcheni a po maďarsky provinciál rádu pavlínov o. Pavol Esterházy. Počet prijímajúcich bol vtedy 50 000“. Pri tejto príležitosti Klement XIII udelil úplné odpustky veriacim zúčastneným na slávnosti. Kráľovná na znak náboženskej horlivosti a zvláštneho záujmu o odpustové miesto nariadila vybudovať ozdobený mramorový oltár a pre sochu Matky Božej zaobstarala šaty bohato pretkávané striebrom. Pre kostol zase darovala lampu zdobenú 16stimi zlatými srdcami, kde boli vygravírované mená členov jej rodu a jej manžela. Tento oltár bol prebudovaný v roku 1770. Sochu umiestnili nad tabernakulum čiže o niečo vyššie. Presbitérium bolo doplnené o pekné kľakátko. V roku 1772 ostrihomský kanoník Ladislav Toth vystavil mramorový oltár ku cti sv. Anny²⁰¹. (Poznámka 201. Takisto Streska str.715) v roku 1773 na útratu Imricha Očkaja (maď. Ocskay) a Pavla BAčkady (maď.Bacskady) vybudovali 5 nových oltárov²⁰². (Poznámka 202. Streska 729) V roku 1765, aby sa vyhovelo rastúcim potrebám veriacich, provinciál o. Pavol Esterházy vyprosil u Svätej Stolici pre kostol v Šaštíne privilégium apoštolských spovedníkov.

Kisbán 69

Od vtedy teda štyria rehoľníci kláštora v Šaštíne tu mohli pracovať ako apoštolskí spovedníci²⁰³. (Poznámka 203. Kópia listu kardinála Galli z Ríma pre provinciála pavlínov 11.7.1765 Streska str.594 ) V nasledujúcom roku založil Sodalitas Dolorosae B.Mariae virginis²⁰⁴ (Poznámka 204.Potvrdil Benedikt XIII. Rím, 1.3.1766 Peter Pavol Ciaciarellus) a neprestajne narastal počet privilégií v Šaštíne. Klement XIII dal zvláštne odpustky pre tých, ktorí navštívia kostol. Rozšíril ich aj na členov miestneho bratstva²⁰⁵ (Poznámka 205. Rím, 7.3.1767. kardinál Stetonellus, takisto Streska str. 635) Na sviatok Nanebovzatia Najsvätejšej Panne Márie tu udeľovali pápežské požehnanie.

Tento krátky náčrt historického odpustového miesta v Šaštíne by nebol úplný, keby sme nespomenuli tých otcov, ktorí napĺňali vonkajší rámec jeho rozvoja svojou vedou, horlivosťou, láskou k povolaniu a svojou duchovnosťou. Zásluhy o. Františka Rossa (zomr.1771) a o. Bartolomeja Orlaja sme podčiarkli, hovoriac o pavlínoch staviteľoch. Okrem nich a okrem významných kazateľov kláštora spomeňme sympatického o. Jozefa Sadeckieho (zom.1756), ktorý pracoval predovšetkým ako ľudový misionár a na tomto mieste obracal hriešnikov²⁰⁶. (Poznámka 206. Streska str.470) Následne o.Euzébia Podhoranského (zomr.1767), ktorý bol dvakrát priorom v Šaštíne a zaslúžil sa pri stavbe kláštora²⁰⁷. (Poznámka 207. Majetok kláštora pripojili 17.3.1787 k náboženskému fondu , a v kláštore zriadili miestnu školu).

Kisban 113

Generálna kapitula v roku 1739 zvolila za generála rádu o. Andreja Musára (1739-1745) bývalý chorvátsky provinciál, a za jeho zástupcu uhra Štefana Ordödyho. O.Kožbialovič (poľ. Kozbialowicz) sa vrátil do svojej vlasti do Poľska ako páter ordinis a predstavený poľskej provincie. Medzi členmi rády Rádu vidíme vynikajúceho historika rádu Chorváta –o. Mikuláša Bengera, Rakúšana o.Augusta Feisla, Poliaka o.Celestína Obiegloviča, a uhra o. Františka Rossa, priora Šaštína a za generálneho prokurátora zvolili Nemca o. Juraja Löderera.

Kisban 117

Na volebnej kapitule 1745 definitívne zvolili nástupcu generála o.Musara nového uhorského provinciála o. Štefana Ordódy, pochádzajúceho zo starej šľachtickej rodiny. Počas jeho vedenia sa celá rehoľa duchovne pozdvihla. Veľké veci očakávali spolubratia po tomto vynikajúcom mužovi, majúc na pamäti jeho pôvod, schopnosti a vzdelanie. Vzdelanie prijal v Ríme, dlhší čas prednášal cirkevné právo a filozofiu, a ako procurator generalis vybavoval rehoľné záležitosti v Ríme. Keď bol po boku o.Kožbialoviča, člena rehoľnej Rady vyrovnával narastajúce vplyvy slovanského elementu. Ako prior najvýznamnejšieho kláštora v Marianke, ako zástupca generála rádu o.Musara (1739-1745), a nakoniec ako predstavený uhorskej provincie⁵⁸ (Poznámka 58. dňa 17.9.1744) mohol presne poznať tak organizáciu rádu, ako aj plány konkrétnych provincií a tiež mal príležitosť naučiť sa, ako vybavovať ohľaduplne veci najviac delikátne. Keď vezmeme do úvahy, že ten pokorný a trpezlivý človek bol ako rehoľník „prísny strážca chudoby“, že po jeho smrti v jeho veciach nenašli ani jeden zbytočný kus odevu, a čo patrilo jemu, bolo najhoršej kvality, to musíme uznať, že už vo svojom živote podľa ľudských možností uskutočňoval dokonalým spôsobom životný ideál sv. Pavla pustovníka. Mária Terézia si vážila tohto šľachetného človeka. Práve jemu patrí vďačnosť, že kráľovná si tak veľmi vážila odpustové miesto v Marianke a v Šaštíne.

Kisban 118

Taktiež v Pápa bolo ukončenie budovanie kláštora. Farár Weszprém Adam Acsady vynaložil na tento cieľ 4000 Fl. Tiež v Šaštíne vybudovali kláštor. Hospodársky stav domu v Trnave sa zlepšil vďaka finančným darom Júlii rod. Pexovej, Mednyanského a Kaspra Farkasa.

Kisban 119

Otec Matúš Inttinger nasleduje svojich predchodcov. Všetkými svojimi silami sa snaží o rozvoj rehole. Neúnavne navštevuje uhorské kláštory a povzbudzuje rehoľníkov k zachovávaniu jednotnej disciplíny. Počas kanonickej vizitácie Nemecko- rakúskej provincie ochorel a náhle zomrel vo Wienerneustad v roku 1753. Jeho nástupcom bol doterajší jeho zástupca, uhor František Róssa, ktorý až do svojej voľby (31.05.1754) vybavoval veci rehole ako vicarius gubernas. Za čias vlády o. Inttingera bol zaznamenaný pekný rozvoj uhorskej provincie. Svedčí o tom správa zapísaná provinciálom. Z nej vyplýva, že v Kežmarku, na území kláštora postavili nový chrám pre slovenský ľud, a že dobre napreduje budovanie kláštora v Šaštíne (maď. Sasvár), a že v rezidencii Vranov (maď.Varano) vybudovali poschodie(......).

Kisban 121

Okrem prejavov uvoľnenia disciplíny v kláštore v Pešti a v Sajolád v ostatných rehoľných domoch panoval prísny režim. Týkalo sa to hlavne kláštorov v Marianke - generálnej rezidencie, Trnavy a Lefantoviec, kde súčasne bývala študujúca rehoľná mládež. Prísna disciplína panovala aj v Šaštíne a v Skalici.

Kisban 130

Nový generál rádu o.Gellert (Gerard) Tomassič spolu s rehoľnou radou sa veľmi vážne dal do práce nad zavedením prísnej disciplíny v rehoľnom živote. (...)V Šaštíne prikázal modliť sa chórové modlitby. Spolubratom v Lefantovciach odporučil opraviť kláštornú budovu. Nakoniec 23.septembra 1764 zvolal do Marianky členov provinciálnej Kapituly a tam zvolili na vyšší úrad najschopnejšieho pavlína spomedzi uhorských rehoľníkov. Vtedy vybrali za uhorského provinciála o. Pavla Esterházyho a za jeho zástupcu vyvolili vynikajúceho Kaspra Gyndla.

Kisban 131

Pavlíni mali výborne pripravených kazateľov. Mnohých z nich počúvali veriaci s nemým úžasom a s pocitom hrdosti. Zvláštnu pozornosť venovali predstavení tomu, aby kazatelia nabrali obratnosť a zručnosť v reči ľudu daného okolia (nemecky, slovensky, chorvátsky). Pre kazateľov Konštitúcie určovali špeciálne úľavy v komunitnom živote, aby tak mali možnosť lepšie sa pripraviť na prácu nad spásou ľudí. Teda najvyššie výsady, ale zároveň najťažšiu úlohu mali kazatelia. Preto si ich veľmi vážili. Kazatelia z Marianky, Lefantoviec, Pápa, Pešti, Šaštína, Trnavy a Tövis vždy napredovali na kazateľskom poli.

Kisban 134

Navonok naďalej rástla v týchto rokoch sláva rádu. Biskup diecézy Vács, kardinál Krištof Migazzi, protector radu s veľkou pompou kráčal do Peštianskeho kláštora svojich milovaných pavlínov čo v tom čase vzbudzovalo obrovské ohúrenie u bývajúcich dôstojníkov na tomto mieste. Medzi generálom rádu a protektorom sa vytvorila priateľská atmosféra, podopretá vzájomnou úctou a cez osobu generála si protektor výnimočne vážil celý rád. Kráľovná s veľkou štedrosťou obnovila kostol v Šaštíne a vystavila veľký oltár. Prostredníctvom Migazziho odporučila generála rádu do priazne Svätej Stolice. Zároveň prosila, aby generál získal privilégium nosenia biskupských insignií.

Kisbán 189

O. František Róssa zomrel 1771 v Marianke, ktorého zásluhy ohľadne rozvoja Šaštína sme spomenuli, bol tiež bojovníkom seba zdokonaľovania. Tento rehoľník učil dlhší čas v rehoľnom inštitúte v Trnave, následne v Szatoralujheli (Nové mesto pod Šiatrom), neskôr bol povolaný za člena radu provincie (1729) a v roku 1754 ho zvolili za generála rádu. „Pozorujúc život rehoľníkov ich nikdy nenapomínal príliš prísne. Poznajúc ľudskú slabosť, taktne presadzoval zdvorilosť. Prísnosť zjemňoval pochopením. Vyznačoval sa neobyčajnou znalosťou práv, obyčajou a udalostí, aké sa udiali vo svätom ráde. Kedykoľvek došlo k nedorozumeniam hneď vyriešil vec a potvrdil svoj názor takými dôvodmi, že jeho stanovisko bolo vyslovené bez nadržania komukoľvek. Jeho vyjadrenia mali vždy istú hodnotu.“

Kisbán 201

Výnimočnej sláve sa tešila knižnica v Leoglave. K jej rozvoju sa pričinili nariadenia rozhodnutia Kapitúl a hojné dary. Nachádzalo sa tu niekoľko tisíc Voluminov = knižných výtlačkov. Pozrime a na niekoľko čísel vo výkazoch knižných zásob niektorých kláštorov. Konkrétne počty knižných zásob niektorých kláštorov: Šaštín 993, Skalica 149, Mariánka( Mariavölgy) 1145, Szatmarnémety 707, Szekesfehervár 1610, Szatoralujheli (Nové mesto pod Šiatrom)2000, Márianosztra 909, Felsödiósgyiör 259, Nagyvárad 384, Nezsider 617, Bánfalva 1409 (ich hodnota 22 417 florenov) Kežmarok 1000, Pápa 1500. Starostlivo prechovávali rukopisy týkajúce sa rôznych kláštorov, v Šaštíne 21, Szatmarnemety 13, Varano(Vranov) 77. (...)Obrovský zoznam dokumentov týkajúcich sa celého rádu sa na začiatku nachádzal v Lepoglave, neskôr v Marianke, ešte neskôr vo Wienerneustadt a v Lefantovciach a v druhej polovici 18. storočia v archíve kláštora v Pešti. (...)

Kisbán 203

V Šaštíne okrem diel vo väčšine teologických kníh týkajúcich sa rádu a niekoľkých klasikov, takmer nebolo diel iného žánru. Reprezentovaní boli nasledujúci autori: vo väčšine z oblasti teológie: sv. Augustín, Bonaventúra, Ján KAsian, Thyrsus Gonzales, Albert Veľký, Róbert Bellarmín, Dominik Viva, Eraz Spinola, Františka Belengambe. Autori zo žánru práva: Ján Szegedy, cisár Justinián. Práce polemické: Karol Vogler, Kasper Pongratz, Jakub Bossuet, Vincent Hudri. Kazatelia: Pavol Segnéri, Andrej Girolamo, Trojer Fortunatus. Historici: Mikuláš IStvánffy, Juraj Pray, a medzi pavlínov knihy: Juraj Teretius, Andrej Eggerer, Mikuláš Benger, Kasper Malesič, Ignác Pongrácz, Ján Belostenec, Ján Keri, František Orosz, Augustín Kordiecký, Ferdinand Mejslseder, Bartolomej Sotarevič, Matej Fuhrmann.

Kisban 231

Pod vplyvom hlboko zakoreneného v 18. storočí náboženského ducha baroku pavlíni sa horlivo starali o obrazy Matky Božej v Marianosztra (1708), v Šaštíne (1733), v Szentkut a rozvíjali pastoračnú prácu medzi okolitým ľudom. (Poznámka 72. por. Szentiványi : Cathalogus,47.) S veľkým bohatstvom a vrúcnou pobožnosťou vykonávali pobožnosti v chrámoch, ktoré oddávna k nim patrili (Poznámka 73. Benger cit. str.409-410) a v prastarých kláštoroch. Myslíme predovšetkým na nádherné slávnosti, obrovské a mnohé procesie, na vznešené kázne vynikajúcich kazateľov, dodávajúce honos týmto slávnostiam, na svedomitú prácu v spovedniciach na takých miestach ako: Čenstochová, Lepoglava, Marianka, SAtoraljaujheli (Nové mesto pod šiatrom), Márianosztra, Sajolád a Pešť.

Kisban 232

Odpusty slávené na patronálne sviatky kláštorov a kostolov patrili k významnejším udalostiam v katolíckom živote Uhorska. O budení a pestovaní náboženského života výrazne dosvedčujú odpustové púte do takých miest ako: BudaszentLorinc , Marianka, Šaštín, Mariánska čelaď; v Chrorvátsku: Remete, Körös, Lepoglava, Svetice, Stridó; na Istrii: sv. Peter u Šumi; v Rakúsku: Mária – Trost, Viedeň- Hernále; v Nemecku: Tchan; v Poľsku: Čenstochová, Lešňov, Krakov a na Siezsku: Glogówek.

Kisban 233

Odpustové miesta okrem BudaszentLorinc, kde sa nachádzali relikvie sv. Pavla pustovníka, mali ostatné charakter mariánsky. Na odpustových miestach, kde bola prechovávaná milostivá socha alebo obraz Matky Božej tie vždy obklopili zvláštnou úctou. Ceremónie sa týkali predovšetkým úcty Matke Božej. Preto treba v prvom rade pavlínom vďačiť za to, že sa táto úcta rozširovala na všetky spoločenské vrstvy a cez úctu Matke Božej patrónky Uhorska nadobudla národný charakter. Už na konci kresťanského stredoveku sa v uhorskej literatúre stretávame s myšlienkou, ktorá spájala úctu k Matky Božej s národnou hrdosťou. Táto myšlienka sa stávala skutočnosťou v praktizovaní viery na odpustových miestach. V Uhorsku sa táto myšlienka šírila na západe krajiny v okolí Marianky a SoproBanfalva, na severe v Marianosztra, Šaštíne a Mariánskej Čeľadi, na východe v Trebišove a vo Vranove, ďalej v srdci krajiny v samotnej Pešti, na juhu v Pécs a v blízkosti Szentkut. V Chorvátsku hlavne v Lepoglave, Körös, Remete; na Istrii vo sv. Petre v Lese (chor. Petar u Šumi). Úcta Matky Božej ako patrónky národa sa prejavovala v Nemecku v Langnau, v Rakúsku: Wienerneustadt a Maria-trost. V Sliezsku: Glogowek, v Poľsku v Čenstochovej. A tak ako milostivý obraz Matky Božej Čenstochovskej obránili pred veľkými útokmi nepriateľov, a keď bolo nutné tak ho starostlivo skrývali, podobne s veľkou starostlivosťou uložili na bezpečnom mieste obrazy Matky Božej respk. sochy z kostolov v Marianke (Mariavölgy), obraz plačúcej Matky Božej vo Vranove⁸¹, z Pecs, Šaštína, Trebišova.( ...)

Kisban 234

V 17. storočí veľmi významné obrazy Matky Božej boli v pavlínskom kostole v Remete nachádzajúcom sa v blízkosti Zahreba, na iných miestach: Biskupice, Kapronc, Svetice, Bystrica – okolie Zágorí, Volav, Glogownica, Remetinec, Szoborheli, KOrusca – kraj Körös atď. Chorvátsky národ vďačil tejto hlbokej úcte akú prechovávali k Matke Božej, že Turci neurobili tu príliš veľa škôd. A Chorvátsko nepodľahlo vplyvu protestantov. Veľa zázrakov vyšetrených a potvrdených cirkevnými predstavenými sa udialo na týchto miestach. Zapísali ich kronikári kláštorov v knihe (Diariusz), prechovávanej s týmto cieľom v Sakristii. Potvrdzujú to mnohé votívne tabule a dary. Viacerí pavlíni sa zaoberali históriou obrazov a sôch Matky Božej. Zvlášť ich zaujímala história maľby Čenstochovskej Madony, Marianky, Šaštína, Remete, Szentkut⁸⁵.

(Poznámka 85. O výsledkoch o doterajších vyšetrení nad ikonou Čenstochovskej madony píše Michal Zembrzuski v článku: A fekete Madonna czenstochowai kegyképének Anjou –eredete? (Či andegavenský pôvod čienej Madony Čenstochovskej ?). „Fehérbarát“. R.2., Nr.2, str.20, b.r.v.)⁸³

(Poznámka 83. Por.Benger : Regina Martirum Jinnumeris Gratiis Coruscans, Dei Mater Dolorosa Maria. Crisiensis urbis urbo refugii afflictorum locus asiili etsolatii, Sive HIstorica expozitio ortus, progressus et miraculorum Thaumaturgae Statuae B.V. Dolorosae, crisii ad fluvium coruscca erectae ....conscripta per P.F. Nicolaum Benger Ord.S.Pauli primi Eremitae Sacerdotem Anno 1730.)

Kisban 236

V Uhorsku bolo niekoľko pápežských spovedníkov v Šaštíne a v Marianke. V Chorvátsku v Remete. V roku 1719 Svätá Stolica zdvihla ich počet na 6 v Čenstochovej⁹⁴. (Poznámka 94. A.P. Pr. P., časť VII, Fol.295.) Podľa Jána Zalka v roku 1761 iba 4 pápežských spovedníkov bolo v Čenstochovej. Právomoc pápežských spovedníkov určujú dva pápežské BREVE Urbana VIII. z roku 1625 a z r 1636. (Poznámka 95. Facultates Poenitentiariis Apopstolicis Clari Montis Csenstochoviensis ab Urbanom VIII. PP. Percommunicationem facultatem Popenitentiarorum Apostolicorum S.D.Laurentanae concessae. Roma 1625, Junii 26. – Pro facultatibus Poenitentiariroum Sacrae Domus Laurentanae Romae 20.junii 1636. por. A.C. Clarimontis Censtochoviensis Ab anno 1651-1731, str.661)

Kisban 257

Účasť rádu v diele obrátenia inovercov. Spomenuli sme činnosť pavlínov na tomto poli v 18. storočí. Ukázali sme, ako členovia chorvátskych kláštorov a kláštora v Lefantovciach, napriek tomu, že v období reformácií ich počet klesal sa horlivo venovali práci nad obrátením inovercov. V druhej polovici 17.storočia činnosť obrátenia rádu dosiahla svoj vrcholný bod. V tom čase stretávame významných misionárov v ráde pavlínov. Patria k nim misionári rozvíjajúci činnosť obracania ľudí. Činnosť sa rozvíjala medzi riekami Mury a Dravy otcovia Juraj Terszteniak (zomr.1640 v Lepoglave), Martin Borkovič a Ján Mattheovič. V Čaktornya rozvíjali prácu obracania inovercov o.Ján Bakič (BAkics) a o.Matej Selegovič (1640), smrť mučenícku podstúpil prior ČAktornya o.Šimon. V Marhek bol misionárom o.Sebastián Kempff a v Banfalva o.Osvald Vinček (zomr.1645), na okolí Lefantoviec (VeľkoPolia) obracal o.Pavol Trientbacher (zomr.1664) v Šaštíne a v Kisvarda o.Bonifác Ačády (Acsady), na severovýchode Uhorska obracali otcovia Alfonz Stotnický, Juraj Čepeléni, Martin Török, Juraj Dubnický, Imrich Fejervári, Ján Vanoviči, Mikuláš Sveteni (Svetenay), Peter Uragovič (Uragovics), Ľudovít BArilovič.

Kisban 260

Pavlínski misionári na konci 18. storočia, pred zrušením rádu horlivo rozvíjali misionársku činnosť. Aj keď sa mi nepodarilo nájsť priezviská pokračovateľov prác o.Pelikána a jeho spoločníkov, je úplne isté, že synovia rádu sv. Pavla pustovníka naďalej viedli túto aktívnu rekatolizáciu obracania vo veľkom štýle, ale v porovnaní s predchádzajúcim obdobím to robili vo väčšej tichosti a s menšou pompéznosťou. Svedčí o tom list kardinála Castellego –prefekta kongregácie šírenia viery o. Pavlovi Antala, priorovi Pecs a súčasne predstaveného uhorskej misie, datované v Ríme 11.07.1772. S uznaním sa v ňom vyjadruje o doteraz dosiahnutých úspechoch a povzbudzuje pavlínskych misionárov k vytrvalému pokračovaniu v akcii obracania protestantov. „Nikdy neustávajte v šírení dávnej viery a snahe o spásu duší“- medzi inými píše vo svojom liste. Následne v mene Klementa XIV. im udeľuje stálu moc posväcovania predmetov a odpúšťania všetkých hriechov¹⁶⁰. Tú obrovskú misionársku prácu, ktorá je doplnením činnosti jezuitov vykonávali v období 18. storočia vzdelaní a schopní pavlínski kazatelia s veľkým zápalom a s pocitom zodpovednosti. Podobne ako v minulom storočí, tak aj teraz podstupovali boj o víťazstvo cirkvi. Predovšetkým v najviac ohrozených - protestantských územiach. Apoštolskí misionári rehole hlásali Božie slovo s veľkým úspechom vo východnom Hornom Uhorsku: Kežmarku, Vranove, Satoraljaujheli, Mocsar; v západnom Hornom Uhorsku: Trnave a na významným pútnych miestach Šaštín a Marianka (Mariavölgy), v západnom Uhorsku: Pápa, Torna, Pecs, kde stavali „hrádzu“ propagovanému prúdu reformácie(....)

Kisban 262

V 17. storočí pavlíni rozvíjali rušnú misijnú činnosť na významných odpustových miestach tohto storočia v Šaštíne a v Marianke. A na konci 18. storočia v Mocsár. Medzi rehoľníkmi v kláštore v Marianke sa zaslúžil pri obracaní muž veľkej vedy, o. Andrej Kollenič (zomr.september 1734 v Marianke). Bol 12 rokov členom Rady rádu a dvakrát vikárom rádu pavlínov, okrem iného obrátil baróna Jána Szentivani, ktorý ozdobil strop chrámu v Marianke obrazmi zo života sv. Pavla pustovníka. O jeho vynikajúcom kazateľskom talente svedčia sviatočné kázne vydané tlačou¹⁷¹. (Poznámka 171. Streska str.112)

Kisban 263

Spomedzi rehoľníkov v Šaštíne spomeňme skôr zosnulého (v roku 1738 v Šaštíne) o. Štefana Soósa, o. Jozefa Szádeckieho (zomrel 1756 v Šaštíne) a o. Euzébia Podhoranského, priora v Lefantovciach a dvakrát v Šaštíne (zomrel 1767 v Skalici), významného kazateľa. Ten posledný mal veľké zásluhy pri budovaní a rozvoji Šaštína¹⁷². (Poznámka 172. Streska str.645)

V polovici 18. storočia celý rad pavlínskych kazateľov vynikajúco pracoval na rekatolizácii Uhorska. Medzi nimi spomeňme (...) Misionármi boli: šľachtického rodu o. Inocent Jaros (zomrel 1743 v Trnave), predstavený domu vo Vranove a neskôr v kláštore v Lefantovciach¹⁷⁴.(Poznámka 174. Streska str. 252); o. Ján Kopnyi (zomrel 1743 v Lefantovciach) , predstavený kláštorov v Sajolád, v Marianosztra, v Pécs a v Lefantovciach¹⁷⁵. (Poznámka 175. Streska str.253)

Kisban 269

V Šaštíne vzniklo s pomocou o.Pavla Esterházyho, provinciála, Sodalitas Dolorosae B. Mariae Virginis; vo Varano v roku 1741²⁰⁵. (Poznámka 205 vďaka materiálnej pomoci predovšetkým Suzanny Szirmayovej, grófke Terézie Zichi a Kataríny Szirmayovej povolali k životu : Sanctissimi Rozarii sub nomine Beatissimae deiparae virginis de Victoria Sodalitas Streska str.699.) (...)

Kisban 270

V Torna vracajúci sa z Talianskej cesty v roku 1763 provinciál Pavol Esterdázy založil Bratstvo sv. Margaréty z Cortony. Sv. Margaréta z Cortony bola vtedy veľmi populárna v Taliansku. Provinciál sa mohol o tom priamo presvedčiť a súčasne priviezol jej taliansku sochu, ktorú umiestnil na oltári kostola v Torna²⁰⁶. (Poznámka 206. Streska dielo citované str.729.Okrem sochy boli tiež aj obrazy sv. Margity z Cortony v lodi kostola. Por.Relatio actorum Comissionis regiae in Negotio abolitionis conventus pp. Paulinorum Tüskevariensis Comitatui Vesprimiensis ingremiati etc. str.181. Písmo vypracované 3.7.1786 Alexandrom HOgyeszi, kráľovský komisár a Michala Konissára, kráľovského tridsiatnika z Györ v Torna. Tieto dokumenty sa nachádzajú v OLHO) On tiež založil v roku 1776 Bratstvo Matky Božej Bolestnej (Sodalitas Dolorosae Beateae Mariae Virginis) Tieto bratstvá boli združené podľa stanov potvrdených Svätou Stolicou. Podobne ako aj iné náboženské združenia v Uhorsku pod vedením iných rádov alebo diecéznych kňazov²⁰⁷. (Poznámka 207. Rozšírenie sa bratstiev potvrdzuje súčasná literatúra ako nasledovné diela: MANUALE SODALITATIS SS CORPORIS CHRISTI IN COLLEGIO S.J. SOPRONII. VIENN 1642. 16 ⁰ str.300. Regi M.K. /dávna uhorská knižnica/ III. I.1585;Mária Gyülekezetinek Rendtartasa.Possoni 1647 R.M.K. I.,1797;Officium B.Mariae Virginis. Szüs Mária zsolonzsmaja.Possoni 1643.Nagyszombat 1662.R.M.K. I., 1745 a 994; Szüs Mária Kongregaciojanág Eredete, regulai Bucsui /počiatok, reguly a odpusty Sodalici Marianskej./ Nagyszombat /Trnava 1710/.R.M.K. I., 1780, 1781; Origo Rozarii Jesu Christi Cum indulgetiis Tyrnaviae 1706 R.M.K. 2266)) Bratstvo v Šaštíne napríklad potvrdil Benedikt XIII. dňa 1.3.1776²⁰⁸. (Poznámka 208.Rím, 1.3.1766 Petrus Paulus Ciaciarellus Aplicus notarius.)

Kisban 290

V 40.rokoch 18.storočia (1738-1742) sa zase objavil mor v severných mestách Uhorska. Následkom toho sa na niekoľko rokov výrazne zmenšil počet pútnikov na pútnickom mieste Šaštín. Predsa však úplne neustal život odpustového miesta. Obrovské nebezpečenstvo spomínanej choroby bolo naopak výzvou k putovaniu. A tak v roku 1737 počet pútnikov činil 81 554, ale v roku 1738 už iba 51 000²⁵⁵. (Poznámka 255. Streska dielo citované str.166) Mor spôsobil však organizačný problém v reholi. Nebolo možné uskutočniť Definitórium v máji 1739 podpísané v Lefantovciach, kedy bolo treba preniesť noviciát zo Šatoraljaujheli do dávneho sídla v Sajolád, kde svojho času o. Juraj MArtinuzzi zložil rehoľného sľuby (1508)²⁵⁶. (Poznámka 256. Tak isto str.176)

Kisban 296

Gróf Imrich Esterházy²⁷⁶ (Poznámka 276. Narodil sa 16.1.1663 v Beszkov (komitát Trenčín) a zomrel 7.12.1745 v Bratislave (Pozsoni)) Študoval filozofiu vo Wienerneustadt, teológiu v Ríme. Po ich ukončení prednášal filozofiu v Lepoglave a teológiu v Trnave. Po odpojení sa chorvátskej provincie 1701 zaujal vysoké postavenie v ráde. Napriek tomu, že bol pôvodom uhrom, plnil funkciu zástupcu chorvátskeho provinciála, priora v Remete, nakoniec bol generálom rádu. Vynikal skvelým charakterom, zbehlosťou vo svetskom a cirkevnom práve a tak neunikol pozornosti cisára Jozefa I., ktorý ho v roku 1706 vymenoval za biskupa Vács a v roku 1708 za biskupa Zahrebu. Cisár Karol III. ho vymenoval za biskupa Vesprému a za kancelára kráľovstva a po smrti primasa Augustína Kereszteli 1.9.1725 na arcibiskupa Ostrihomského. Arcibiskupské pálium poslané mu Benediktom XIII. prevzal od svojho nástupcu z biskupského sídla vo Vesprém, o. Bonifáca Acsady 11.6.1727 pred milostivou sochou Matky Božej v Marianke. Ako ostrihomský arcibiskup vybudoval na území diecézy okolo 70 kostolov. Nezabudol ani na svoj rád, v ktorom začal vystupovať na vrchol vedy a čnosti. Nepominuteľné zásluhy mal pri rozvoji Marianky a Šaštína. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2000 Fl. a na budovu Šaštína posielal každý rok značnú sumu. Vďačný rád ho pochoval tradične v kaplnke sv. Jána Almužníka uctievaného pavlínmi. Na jeho hrobe je nápis „Hodný pavlínskeho rehoľníka: pod tým zázrakom neobyčajného spolucítenia sv. Jánom Alexandrijským, ja v tebe Bože môj, milosrdenstvo moje v spoločnosti sladkej matke milosrdenstva budem spať a odpočívať. Brat Imrich²⁷⁷“ (Poznámka 277. Streska 319)

Kisban 326

Bartolomej Orlay, Vavrinec Varady (1741), Atanáz Streskoči (Streskoczy), Michal Pelzmann, Matej Stahel (1764), Martin Papanek, Michal Stahel, Maurici Balsan (1767), František Pinkasz, Frederik Lejdinger (1770) medi kazateľmi pavlínskymi viacerí sa zaujímali písaním kázni. Kázne spisovali na rôzne príležitosti a predkladali ich predstaveným. Známe sú viaceré zbierky kázní zanechané v rukopisoch. Práce vynikajúcich kazateľov boli vydávané tlačou. Spomíname ich v kapitole venovanej spisovateľskej činnosti členov rádu.

Kisban 343

Podľa zápiskov ročenky, nasledujúci pavlíni boli v 18.storočí chovancami kolégia: Chorvát o. Štefan Demsič (1699-1703), neskorší generál rádu; o.Adam Sellej (1703-1707), neskôr generálny vikár; Chorvát o. Andrej Musár (1705-1709) generál rádu; o. Pavol Vukovič (1709-1713) zomrel ako misionár v Sedmohradsku; o.Euzébius Podhoranský (1713-1717) narodený v Galgóc, budovateľ kláštora v Šaštíne; o. Imrich NAgy z Felsöbuk (1717-1721); narodený z protestanských rodičov o. Pavol Letenyei z NAgyleteny (1721-1725) vynikajúci kazateľ, ktorý na slávnosť sv. Apolinára mal vynikajúcu kázeň; o. Adam Ordödy nar. V Nitraapati (1725-1729); o. Bartolomej Orlay (1733-1737) rodom z Divekuifalu bol váženým penitenciárom (apoštolským spovedníkom) v Šaštíne.

Kisban 437

Počet menej známych historikov uzatvára o.Anzelm Gellért Jankovič profesor v Trnave, neskôr v Lefantovciach neskôr člen provinciálnej rady a provinciál. „Novum sydus Hungarie“ opisuje deje mariánskeho sanktuária v Šaštíne. Prior v Banfalva o. Martin Streska preložil ju do Slovenčiny a vydal v Trnave.

Kisbán 441

Veľmi dôležité je druhé jeho dielo uložené na základe knižky o.Ladislava Kummera o histórii Madony z Marianky. Nosí názov: „ Puteus aquarum viventium. Elö vizek kuttya azaz a Thali csaudalatos Találtatott szamtalan sok es szüntelen jotetemenyekkel skegyelmekkel kifolyo kutfórrasa ... o magyar nemzenteg kedverrt magyarra fordittatott¹⁷⁴ „ (Poznámka 174.Trnava 1748 a zanechané v rukopise Diarium Thallense v diele rukopisov univerzitnej Knižnici v Budapešti.) Puteus aquarum viventium. Studňa živých vôd, to je studňa milosti plynúcimi z najsvätejšej Panny Márie v soške v MAriathal(Marianka) nájdená pred viac ako 500 rokmi známa veľkými množstvom milosti pre dobro uhorského národa do uhorskej reči preložená.

Tento horlivý rehoľník a veľmi učený preložil aj prácu o. Martina Jeneja o Matke Božej v Šaštíne: „Magyaror szagnak jeles tündöklessel felttetszett ujcsillaga. Az az a vilagnak vege fele jaro idökben sok es nagy csudakkal tündöklo Sasvari Boldog Szük Maria“¹⁷⁵ . (Poznámka 175. Trnava 1755 (Nová hviezda Uhorska, ktorá sa zjavila vo veľkom svetle. To je v časoch približujúcich sa ku koncu sveta viacerými a veľkými zázrakmi žiariaca najsvätejšia Panna Mária v Šaštíne)

Kisban 446

Ešte o tom treba spomenúť, že o.Streska preložil do slovenskej reči dielo o.Gellerta JAnkoviča o histórii Madony zo Šaštína: „Novum Sydus Hungarie“ a vydal ich v Trnave¹⁹⁵. (Poznámka 195 Trnava 1746).

Kisban 468

o. Tomáš Imrich Treskay (nar. v Šekesfehervár v roku 1748, zomr. v Pápa 1810) bol široko vzdelaný, zbehlý v rečiach a v literatúre talianskej, nemeckej a francúzskej. So svojím rehoľným spolubratom o. Alexom Monárom uskutočnil cestu do Nemecka, Talianska a Rakúska. V Ríme strávil 4 roky, navštívil väčšie mestá Talianska (Florencia, Benátky) po návrate do vlasti bol administrátorom rehoľných majetkov v Mecsek, knihovníkom v kláštore v Pešti (1777 -1780), predstaveným domu v Szatmárnemety a riaditeľom a knihovníkom tamojšej školy (1780-1786). Po zrušení rádu sa stal diecéznym kňazom a pracoval v Šaštíne v tomto charaktere a neskôr účinkoval ako vychovávateľ v rôznych miestach kraja Fehér od roku 1790 – 1797 v Eötös v kraji SOmogi, v rodine pani Farkašovej rodenej Tallianvizeky.

Kisban 514

Pod vedením župana, Jozefa Ürmenyi a administrátora Kamery Žigmunda Lovasza objavili sa v šiestich pavlínskych kláštoroch, nachádzajúcich sa v nitrianskom kraji, kam patrili územia Bratislava (Possoni) a Bars, nasledovní komisári: Mariacsalad (územie Bars) zástupca župana Wolfgang Simonyi a solný úradník z Verveli , Anton Haagen; v Šaštíne (územie Nitra) zástupca župana Jozef Bačkady (Bacskady) a tridsiatnik Ján MOga; v Skalici nitriansky sudca odvolávacieho súdu František Očkaj (Ocskay) a tridsiatnik Karol Felldtinger; v Lefantoviciach sudca odvolávajúceho súdu z Nitry Štefan Selliej a solný úradník Serede (Szered) Juraj Rajčani (RAjcsani); v Marianke a jej podriadenom kláštore v Trnave na území Bratislavy (Possoni) , consiliarius Žigmund Horvát a šľachtic Žigmund Vettstein

Kisban 518

Vynecháme detaily a únavné zostavenie čísel a obmedzíme sa len na dôležitejšie. Tabuľka na základe inventára poukazuje čistý majetok zrušeného rádu a ročný príjem jednotlivých kláštorov môže presvedčiť o pravdivosti našich tvrdení⁶². (Poznámka 62. Výkaz bol vyhotovený na základe inventárov zostavených z príležitosti zrušenia rádu, ktorý sa súčasne nachádza v Krajskom archíve E.2-12. a takisto v diele Rukopisov Univerzitnej knižnice v Budapešti. Rukopis I.13 a okrem toho na základe umiestnených správach Elemera CSaszára (ČAsára) tabuliek zobrazujúci majetkový stav rádu. Sumu treba rátať v 60 grajciarových Florenoch. Spomenuté grajciare vzhľadom na malý význam som nebral do úvahy. ) Kežmarok 101.779.33 Rýnskych Florenov

Pápa 334.232.59 Rýnskych Florenov

CSaktornya 130.621.12 RF

Šaštín 238.141.28 RF

Skalica 61.251.48 RF

Mariacsalad 148.732.20 RF

Pešť 895.288.43 RF

Marianka 305.399.47 RF

Szatmarnemeti 3.216.18 RF

Mocsar 23.973.21 RF

Szekesfehervár 108.874.37 RF

Akcsa 243.154.54 RF

Torna 144.612.24 RF

Pécs 299.547.27 RF

BAnfalva 102.871.12 RF

Neszider 50.639.20 RF

Nagyárad 181.566.55 RF

Lefantovce 223.073.04 RF

Trebišov 94.261.30 RF

Vranov 84.180.01 RF

Satorljaujheli 223.175.39 RF

Marianosztra 210.344.41 RF

Fölsögyor 82.799.37 Rf

Sajolád 284.043.50 RF

návrat na stránku z Diela E.Kisbána