Z poľského jazyka preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová r.2010
Preklad neprešiel jazykovou úpravou
Barilovič Ľudovít OSPPE
Autor: Emil Kisbán
KNIHA I.
Kisban 297
Medzi poslucháčmi o.Keriho boli aj takí, ktorí sa neskôr významne zapísali do dejín pavlínskeho rádu (O. Ľudovít Barilovič, o. Mikuláš Svätený (maď. Szventenay), o. Melichar Sauer)
Kisban 304
O.Mikuláš Svätený a o. Ľudovít Barilovič spolu so 14 spoločníkmi misionárskej práce sa dostali do zajatia protestantov v starej usadlosti Homonayov, na zámku Trebišov (maď.Terebes), avšak po správe o priblížení sa kráľovských vojsk misionári podnietili vzburu medzi zajatcami, odzbrojili posádku a odovzdali zámok kráľovi.
Kisban 306
V roku 1679 Kongregácia šírenia viery vymenovala za prefekta misií na dobu 5 rokov o. Ľudovíta Bariloviča a za jeho zástupcu určili o. Dominika Kosza116 Poznámka 116. Taktiež str.247 - AP Diel II. str.187 – Knižnica Univerzity v Budapešti; splnomocnenie vystavené Kongregáciou pre šírenie viery pre Ľudovíta Bariloviča a Dominika KOsza. Rím, 26.6. 1679 s podpisom kard. Altesy.)
Kisban 323
Nie náhodou v poslednej štvrtine17.storočia stáli na čele rádu ľudia vyskúšaní v ohni misionárskych trápení, ľudia dostatočne oboznámení s problémami Cirkvi v Uhorsku, ktorým ležalo na srdci ich riešenie. Otcovia: Augustín Benkovič, Juraj Beri, Rafael Michalský, Ľudovít Barilovič, Kasper Mallesič (Mallesics) – hľa počet veľkých generálov tohto obdobia. Ich konanie prispelo nielen k rozvoju rádu, ale aj do ďalšieho zosilnenia proti reformátorských akcií.
Kisban 327
Generál rádu Ľudovít Barilovič ho pochoval (pozn. redaktora pochoval o.Benkoviča) v kostole Slovenského Nového mesta (maď.Satoraljaujheli) vedľa mučeníka o. Juraja Čepeléniho. Nástupcom o.Benkoviča na úrade generála boli: učenec a dobrý administrátor o. Rafael Michalský, rodom z Bahon (bratislavský kraj) (1687-1690) a o. Ľudovít Barilovič18 Poznámka 18. Vláde rádu Ľudovít Barilovič , zástupca generála, členovia rady rádu: Kasper Mallesič, Viktor Kopp, Anzelm Jankovič a Felician Guarient), šľachtic, rodom Gyor, (1690-1696 a 1709 -1712).
Kisban 328
Hlavným cieľom generála rádu o. Ľudovíta Barilovča bolo oživenie asketického ducha a pozdvihnutie úlohy pavlínov v živote Cirkvi.
Filozofické štúdia absolvoval v Lepoglave, teologické na univerzite v Prahe. Ako mladý kňaz sa zúčastnil na misii v Severnom Uhorsku. Obrátil viacerých protestantov, používal metódu vysvetľovania právd viery, odolával rečníckym útokom a povzbudzoval na kázňach. Niet sa čo diviť, že vyznávači luteranizmu ho silno nenávideli a dokonca usilovali o jeho život. O.Benger rozpráva, že „ho zajali, bili, zranili oštepom. Dostal množstvo takých rád, že do konca života nosil po nich jazvy. Neskôr ho posadili na divého koňa“. Za pomoci dvoch jezuitov sa mu podarilo vyviaznuť živému z nebezpečenstva. Z priorátu v Trebišove a Satoraljaujheli bol povýšený do funkcie generála20 Poznámka 20. Zástupcom jeho bol Kasper mallesič. Radcami: Ladislav Landor, Adam Kollečani, Felician Guarient a Viktor Kopp Sekretárom bol Matúš Kupinič.) Napriek množstvu povinností, horlivo dbal o pozdvihnutie bohatstva liturgie a neopúšťal modlitby v chóre. Vyznačoval sa zvláštnou úctou k Najsvätejšej Panne Márii. Keď v roku 1676 prijal úrad predstaveného v Kežmarku našiel tam dom tak zničený heretikmi, že nebolo ani sviec, ani vína na slúženie „nekrvavej obety“. O. Barilovič, žijúc veľmi skromne nazhromaždil drobné mince na potreby chrámu. Jeho príklad povzbudil veriacich k nadpriemernej obetavosti. V krátkosti dokázal zadovážiť všetky potreby kláštora. S veľkou horlivosťou šíril úctu k Matke Božej a sv. Jozefa z Arimatey. Sv. Jozefovi vybudoval oltár na chodbe kláštora v Marianke. Pripravil 15 kázní ku cti sv. Jozefa z Arimatey, ktoré vydali až po jeho smrti v Bratislave v roku 1730. V čase povstania Rákocyho zachoval pavlínsky rád prísnu neutralitu. Avšak O.Barilovič sa postavil jednoznačne na stranu kráľa, pretože od neho očakával posilnenie katolíckej viery v Uhorsku a zavedenie vnútorného poriadku. Pravdepodobne tu zohral vážnu úlohu hlboký cit spolupatričnosti k slovanom a nedovolilo mu zotrvať celým srdcom k veľkému kniežaťu reprezentujúcom záujmy Uhorska.
Kisban 329
O.Barilovič musel často utekať pred Kuruckými vojskami do Bratislavy, alebo sa ukrývať na hrade Stomfa. Vždy brával so sebou najdrahší poklad milostivú sochu Matky Božej z Marianky. Zvláštnou starostlivosťou zahrňoval rezidencie v Neszider a v Pešti. Viaceré kláštory pocítili jeho otcovskú starostlivosť. Zomrel v Trnavskom dome za priorátu o. Ladislava Nádaszdi. Dokonca na smrteľnom lôžku odporúčal rehoľníkom zhromaždeným okolo neho udržať vnútorný pokoj v ráde, ktorí vznietili a narušili Chorváti. Jeho telo preniesli do Marianky, kde bol pochovaný za veľkej účasti šľachty a duchovenstva21. (Poznámka 21. Po jeho smrti 1712 viedol rehoľu vikár Ján Kristolovec.)
Kisban 341
Spomeňme tu ešte o. Imricha Thury, konvez v BAnfalva (zomrel 1710), významného exorcistu Michala Pongrácza profesora filozofie z Marianky (zomr.1697); o. Augustína Hnatoviča nar. Galjar, ktorý bol známy svojím svätým životom vo Vranove (zomr.1711) ; o. Ľudovíta Bariloviča – významného misionára a generála Rádu, ktorý bol známy svätým životom (zomr.1711); o. Pavol Malonyai, profesor teológie v Trnave, ktorý zastával rôzne úrady v reholi a nakoniec sa stal uhorským provinciálom. Zomrel v Lefantovciach 1722.
Kisban 348
Tak isto sa stalo v roku 1697 v dôsledku nepokojov vznietených Františkom Tokajom a presunu tureckých vojsk. Vtedy generál o. Ľudovít Barilovič, podprior o. Alexander Máčaj a kazateľ kláštora o František Mikovíni potajomky odniesli sochu ukrytú v železnej truhle do ťažko dostupného zámku Stomfa a na oltári umiestnili jej kópiu. Keď nebezpečenstvo pominulo, zase potajomky vložili do oltára sochu namiesto kópie63. Poznámka 63. Orosz František: Liber historicus Ecclesiae thallensis. Rukopis budapeštianskej univerzitnej knižnice AB. 179....)
Kisban 352
O.Barilovič, zástupca generála, sa pričinil vo veľkej miere k rozvoju odpustového miesta (pozn.autora Marianky). V kaplnke sv. Anny vystavil oltár ku cti svätej a na kláštornej chodbe oltár sv. Jozefa z Arimatey (1703). Daroval aj dve ciboria do kostola (1709). Súčasne s vybudovaním oltára sv. Anny umiestnili umelecky vyhotovenú mrežu pre oltár Matky Božej. Brat konvers Imrich Thuri, schopný umelec, ju obohatil zlatými podobizňami uhorských svätých a výjavmi z dejín rádu. V tom čase presbytérium ozdobili freskami a štukovou dekoráciou. To všetko sa udialo na trovy grófa Anona Lippaya, farára z Vagujheli. Steny chrámu ozdobili maľbami zobrazujúcimi scény zo života sv. Pavla pustovníka na plafóne celého kostola (1703)73 Poznámka 73. Orosz: Liber historicus..., str.18-25. )
Kisban 369-370
Chorváti vidiac, že sa nemôžu spoliehať na nového biskupa začali konať potajomky. Nite celej tejto akcie smerovali do rúk chorvátskeho vlastenca o. Kaspra Malešiča78 Poznámka 78. Narodil sa vo Varasd 1648 v dome 1702 vo Varasd. Pochovali ho v Lepoglave) vikára v Lepoglave. Podujal sa na túto úlohu, pretože generál o. Ľudovít Barilovič počas vizitácie upozornil na isté nedostatky. ............. Generálna Kapitula zídená v Marianke 8.6.1696 zvolila za nástupcu o. Ľudovíta Bariloviča nikoho iného ako o.Kaspra Mallešiča.
Kisban 375
Na Kapitule v Uhorskej provincii v roku 1700 v Lefantovciach zvolili za provinciála o. Ľudovíta Bariloviča, jeho vikárom zvolili schopného o. Augustína Bolle a členmi rádu otcov: Andreja Wejnachta, Andreja Kolleniča, Ľudovíta Karloczy a Bernarda Wollmütha. Od vtedy predstavených domu nazývali priormi a nie vikármi a domy, v ktorých bývalo menej než 12 rehoľníkov – rezidenciami, a nie konventami ( kláštormi). V Uhorsku bolo teda 5 kláštorov: Marianka, Banfalva, Lefantovce, Pápa, Satoraljaujheli, zvyšné boli rezidenciami.
Kisban 376
Citovali aj ten dôvod, že uhorskí katolíci, obývajúci vo veľkom počte územia kraja Čaktornya a Zala potrebujú duchovnú starostlivosť. Kongregácia odmietla prosbu uhrov.
Vtedy sa o. Barilovič odvolal na pápeža. Darmo však očakával kladnú odpoveď. Kongregácia šírenia viery podľa dekrétu z roku 1701 sa zase vyjadrila, že kláštor v Čaktornya (Csaktornya) patrí do provincie chorvátskej15 Poznámka 15. Benger dielo citované str.428-429).
Kisban 382
O. Imrich Esterházy (1702 – 1707) bol veľmi dobre zorientovaný vo veciach fungovania rádu. Syn Imricha Esterházyho Galanthaj a Zuzany Bučani po ukončení strednej školy v Trnave a v Szoproni zložil rehoľné sľuby v roku 1680 do rúk priora o. Ľudovíta Bariloviča.
Kisban 394
Po ročnej pauze sa mohla zísť generálna kapitula v kláštore v Marianke 1709. Delegáti pamätajúc na nedávne nešťastia zvolili za generála o. Ľudovíta Bariloviča, ktorého energia, veľká pracovitosť a horlivosť aké preukázal v posledných rokoch pri obracaní protestantov, dávali garanciu, že má talent viesť Rád. Zástupcom generála bol o. Ján Kristolovec, členmi Rady: Poliak o.Stanislaw Napolski, uhor o. Matúš Kupinič, nemec o.Ferdinand Meislseder, Chorvát o.Wolfgan Českovič; Rímskym prokurátorom – o. Matej Krassin. Všetci múdro a horlivo pristúpili k vybavovaniu aktuálnych vecí Rádu. Medzi rozhodnutiami, ktoré Kapitula prijala jedna z nich mala za úlohu ochranu sily Rádu, to znamená, že bez súhlasu generála nikto nesmel prijímať cirkevných hodnostárov. Určili aj výšku príjmov, ktoré mali vyplácať provincie na potreby generála27. Poznámka 27. Meszleni str.418)
KNIHA II.
Kisban 85
Preto už v roku 1702 vo veci Čaktornya sa uhry dožadovali aby, niekto iný bol hovorcom ich záujmov. V čase vlády uhorského generála o. Imricha Esterházy a o. Ľudovíta Bariloviča živili istý čas nádej, že ich žiadosti budú vyplnené a preto za vlády spomínaných generálov schladlo napätie v uhorskej provincii. Ba viac, keď sa o. Esterházy vybral raz do Viedne v záujme pavlínskej uhorskej provincie, získal tým sympatie jej členov.
O.Barilovič zomrel v roku 1712. V posledných rokoch jeho pôsobenia riadil rád generálny vikár o. Ján Kristolovec zástanca násilných metód.
Kisban 144
V roku 1675 o. Ľudovít Barilovič a jeho spoločníci sa ukryli v Trebišovskom zámku pred heretikmi, odvážne ho bránili až do príchodu cisárskych vojsk, aj napriek tomu, že ich obliehala presila heretikov.
Kisban 200
Ale i toto miesto sa ukázalo nie úplne bezpečné, a preto v prvých rokoch Rákocyho povstania generál Rádu o.Ľudovít Barilovič, nariadil preniesť celý archív s pokladnicou Rádu do Stomfa. Vďaka tomu zachránil viacero takýchto rukopisov, ktorých časť sa stratila už v čase dávnych vojen. Avšak nie len vojna, ale aj požiare zničili niektoré knižnice. A tak vieme, že v roku 1695 v kláštore sv. Heleny v Čaktornya sa oheň rozšíril z kuchyne cez komín a zničil okrem iného knižničné priestory. Predsa sa len podarilo otcom zachrániť okrem iného zakladateľské dokumenty124. Poznámka 124. Benger str.298)
Kisban 233
Známe sú slová o. generála Ľudovíta Bariloviča, ktorý oznámil že, nerád vstupuje do cely, v ktorej chýba obrázok Matky Božej. Viacerí pútnici navštevovali tieto mariánske miesta, a pod vplyvom hlbokých vnútorných zážitkov dosiahli mnohé nezvyčajné milosti. Podľa záznamov sa diali na týchto odpustových miestach ostávajúcich vo väčšine pod starostlivosťou pavlínov, mnohé zázraky83 Poznámka 83. Tento obraz sa nachádza aj vo Viedni, v kaplnke na Kahlenbergu )
Kisban 257
Účasť rádu v diele obrátenia inovercov. Spomenuli sme činnosť pavlínov na tomto poli v 18. storočí. Ukázali sme, ako členovia chorvátskych kláštorov a kláštora v Lefantovciach, napriek tomu, že v období reformácií ich počet klesal sa horlivo venovali práci nad obrátením inovercov. V druhej polovici 17.storočia činnosť obrátenia rádu dosiahla svoj vrcholný bod. V tom čase stretávame významných misionárov v ráde pavlínov. Patria k nim misionári rozvíjajúci činnosť obracania ľudí. Činnosť sa rozvíjala medzi riekami Mury a Dravy otcovia Juraj Terszteniak (zomr.1640 v Lepoglave), Martin Borkovič a Ján Mattheovič. V Čaktornya rozvíjali prácu obracania inovercov o. Ján Bakič (BAkics) a o. Matej Selegovič (1640), mučenícku smrť podstúpil prior ČAktornya o. Šimon. V Marhek bol misionárom o. Sebastián Kempff a v Banfalva o.Osvald Vinček (zomr.1645), na okolí Lefantoviec (VeľkoPolia) obracal o. Pavol Trientbacher (zomr.1664) v Šaštíne a v Kisvarda o. Bonifác Ačády (Acsady), na severovýchode Uhorska obracali otcovia Alfonz Stotnický, Juraj Čepeléni, Martin Török, Juraj Dubnický, Imrich Fejervári, Ján Vanoviči, Mikuláš Sveteni (Svetenay), Peter Uragovič (Uragovics), Ľudovít Barilovič.
...na základe žiadosti Congregationis Generalis Sacrae Inquizicionis , Klement XI. 10. júna 1717 menoval predstaveného rehoľnej poľskej provincie, o. Konštantína Mošinského (Moszynskeho) prefektom poľskej pavlínskej misie
Kisban 258
a udelil mu tie isté práva a privilégia, aké dostal o. Ľudovít Barilovič v roku 1679 naznačujúc, že tie právomoci môže subdelegovať 12 svojím spoločníkom156 Poznámka 156. Pongrác. Dielo citované str. 78.)
Kisban 294
Pavlíni menovaní biskupmi vždy pamätali na pavlínsky rád a vypomáhali mu aj v materiálnych veciach. O. Augustín Benkovič v roku 1692 skôr než obsadil prepozitúru sv. Kríža v Lelesz , odovzdal niekoľko tisíc rýnskych florenov generálovi o. Ľudovítovi Barilovičovi na potreby rádu. Okrem toho 14.11.1701 dal na ten istý cieľ 10 tisíc florenov a tesne pred smrťou 7500 Florenov (Spolu 17500 Florenov)271 Poznámka 271. Por. Benger dielo citované str.279,346,350)
Kisban 340
Zvažovali zase, aby sa nedostal do ich rádu kandidát židovského pôvodu. A tak podľa ročenky rádu v roku 1703 generál o. Ľudovít Barilovič nesúhlasil s priatím kandidáta židovského pôvodu v treťom pokolení. V roku 1722 provinciál o. Andrej Vajaj prepustil z noviciátu brata Edmunda-židovského pôvodu2 Poznámka 2. O. Vajaj priznáva, že židovský pôvod nie je prekážkou pre nikoho pri prijatí kňazskej vysviacky, ale vyjadruje neistotu, že to môže dať spoločníkom príležitosť k výsmechu, čo by bolo na veľkú škodu rádu a Cirkvi. Medzi smutnými príkladmi spomína viaceré udalosti zo života cirkevných hodnostárov židovského pôvodu.; Bakonyvari Ildefonc: A papai kath. Gymnazium Törtenete apalosok idejeben (historia katolíckeho gymnázia v Pápa za čias pavlínov) Pápa 1896 , str.39 a A.P. v r.1703-1722. rukopis univerzitnej knižnice v Budapešti)
Kisban 450
Sláve skvelého kazateľa sa tešil o. Ľudovít Barilovič, ktorého spolubratia zvolili dvakrát za generála rádu.
Kisban 481
Udalosti z všeobecnej histórie zaujímali o. Jána Kollera profesora filozofie, ktorý zozbieral dôležitejšie udalosti od začiatku sveta až po svoju súčasnosť (1702). Toto dielo pod názvom: „Historia universalis“ venoval všeobecne obľúbenému uhorskému provinciálovi o. Ľudovítovi Barilovičovi339 Poznámka 339. Historia Universalis AB ORIGINE MUNDI at Annum Christi MDCCII(1702) compilata et Philosophae copulata Honori Rev. Fratris LuDOVICI BARILOVICH Ordinis Eremiti nec non ALMae Provinciae Hungariae actualis Provincialis dignissimi. Inscripta a ...Dum universam philosophia publice in conventu thallensi mense septembri Anno 1702 defenderet.Sub. Rev. Patre Fratre Joane Motessicsky ...Szinnyey, dielo citované Diel VI. str.556)
návrat na stránku Slovenské pavlínske osobnosti