Skalica
Autor informácií Emil Kisbán
História rádu pavlínov v Uhorsku
Skalica (maď. Szakolca)
Z poľského jazyka preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.. Veronika Fedorová r.2010
Preklad neprešiel jazykovou úpravou
KNIHA I
Použitá skratka A.P. – Acta Paulinorum
Kisban 302
Dary niekoľkých významných osôb umožnili pavlínom začať budovanie nového kláštora v roku 1719. Vtedy viedli pastoráciu v susednom kostole v Modersdorf (Názov obce Modersdorf bol oficiálne zmenený na Modranku 25. 11. 1722) a na známom odpustovom mieste zasvätenom Najsvätejšej Panne Márie Loretánskej. Pre vylepšenie práce pri obracaní protestantov im dal biskup Selepčéni kláštory v Bratislavskom sv. Jure (maď. Pozsonyi szentGyorgy) a v Korpona. V Skalici (maď. Szakolca) obdŕžali farský kostol, ktorý posvätili ku cti sv. Pavla pustovníka, ďalej kláštor a školu po husitoch a kalvínoch. Na potreby nového pôsobiska daroval Michal Revay celý svoj majetok. Pavol Aranyaj im daroval pole (1676), grófka Barbina Čoborová 1500 Fl., Pavol Vajsi pole a dom (1705). V roku 1715 nadobudli za 4000Fl dom Jána Zigmunda Husára (maď.Huszara). Vďaka tomu mohli rozšíriť doterajšiu tesnú rezidenciu a viac otcov mohlo zasvätiť sa šíreniu katolíckeho učenia100. (Poznámka 100. Benger dielo citované str. 98, Neoreg. ACTA , fasc.1623, Nr.6 a fasc.1635 , Nr.24; por. RUPP , dielo citované Diel I. str.196)
Kisban 374
Uvádza sa nasledovné, že Uhorskú provinciu delí na dve časti: Uhorskú a Chorvátsku. Do provincie Uhorskej patria kláštory – Marianka (maď. MáriaVölgy), Lefantovce, Nové mesto pod Šiatrom (maď.Satoraljaujhely), Banfalva, Pápa, Trnava, Pešť, Skalica, Nezsider, Trebišov, Vranov, Kežmarok, Pécs a kláštory, ktoré sa neskôr vytvoria na území Uhorska.
Kisban 389-390
Rehoľná rada odporučila kláštorom zachovať bezpodmienečnú neutralitu. Vedelo sa, že pavlíni si veľmi vážili jezuitov pre ich vedu a systém výučby. Vo viacerých mestách žili vedľa jezuitských kláštorov v priateľskej zhode: Trnava, Bratislava Györ, Buda, Gyulafehervár, Pecs, Estergom, Skalica, Maramarossziget, Varaždín.
KNIHA II
Kisban 37-39
Sopron Banfalva, Trnava, Skalica. (...) Dom v Skalici dostal väčší dar v roku 1714, keď Eva Madocsanyi manželka Jozefa Ušára, vícekontesa kraja Turoc obetovala tam bývajúcim pavlínom dedičstvo po svojej matke. To znamená dom vybudovaný za cenu 4000Fl spolu s parcelou nachádzajúcou sa pri ňom109. Poznámka 109. Podľa kópie dokumentu: „Respiciens praecipus Divinum obsequium et ejus gloviae, laudisque argumentum“; por. Benger , dielo citované str. 470) samozrejme, že otcovia zo Skalice sa museli zaviazať, že jej vyplatia 2000Fl a za zvyšné 2000Fl budú slúžievať sv. omše za členov rodiny Madocsanyich a Loranty a tiež za jej matku barónku Evu Retsiczky110 Poznámka 110. Benger , dielo citované str. 470, mesto oslobodilo dom od platenia daní por. A.P. Skalica 1714 fasc. 1, Nr.4. OLKO)
Kisban 40
Veľa starostí spôsobilo priorom o. Augustínovi Heszerovi a o. Augustínovi Tisičurovi zabezpečenie a chod kláštora. Keď v roku 1729 požiar spôsobil obrovské škody na kláštore a v susedných domoch o.Heszer ho dal poriadku vďaka obetavosti viacerých dobrých ľudí. A keď v roku 1741 kláštor zase zhorel, o.Ficsur ho opravil na účet Žigmunda Petrowalszkého, Ladislava Korlathkéö a Júlii Pexa, manželky Medňanského (maď. Mednyaszkeho). Nemalé starosti mu spôsobila aj náprava škôd po pruskom vojsku, ktoré tu do Skalice pritiahlo z Moravy na jeden deň: „Len jednu noc bývali tu – zapisuje rehoľný kronikár – ale koľko zrna a peňazí dokázali vyžmýkať z obyvateľov a rehoľných domov. Nič nenechali. Na druhý deň ráno zase odišli na Moravu s naloženými vozmi plného všetkého druhu tovaru. Náš dom patril medzi poškodené. Oficier a 48 vojakov sa zabávali cez celú noc a popíjali víno. Keď odchádzali brali všetko domáce vybavenie, čo im padlo do rúk“.111 Poznámka 111. Streska, dielo citované str.43,210,231, )
Kisban 64
Po tejto návšteve generála, ktorú gróf pokladal za veľkú česť, nemohol odmietnuť prosbu. Po niekoľko mesačnej čakacej dobe splnil prosbu pavlínom (14.3.1732). Zároveň vymeral parcelu na kostol, kláštor a záhradu. Po získaní potvrdenia od prímasa sa vybrali sekretár rádu o. Jozef Gerdinič, ďalej prior Skalice o.Hieronym Martinkovič a profesor štúdia teológie v Trnave o. Pavol Letenyei k dekanovi v Šaštíne, v súlade s nariadením prímasa, aby ich uviedol do funkcie vlastníkov odpustovej kaplnky183. (Poznámka 183. Marianka, 9.2.1733.por A.P. Diel VII.)
Kisban 109
Kapitula z roku 1735 podpísala dokument, ktorý v zásadných veciach mal istý prínos. Kapitula sa v ňom vyjadrila – bolo to po prvý raz – vo veci poriadku ohľadne starších rehoľníkov v rehoľných domoch a s tým súvisiaci precedensi= prednosť priorov. Určila nasledujúci poriadok v 17 uhorských kláštoroch počnúc kláštorom v Satoralujhely(Nové mesto pod Šiatrom)48 Poznámka 48. Nikde som nenašiel vysvetlenie prečo kláštor Satoraljaujhely zaujal podľa dôležitosti prvé miesto. Pravdepodobne preto, že spomedzi vyrátaných spomínaných je možno najstaršou fundáciou 1221 -1248), kde poskytuje aj priezviská priorov: 1.Satoraljaujhely -o. Pavol Fejér, 2. Mariánka(maď. Máriavölgy) -o.Stefan Ordódy, 3. Márianosztra -o. Michal Havor, 4. Lefantovce - o. Ján Keresztes, 5. Cajolád - o. Filip Kotnaki, 6. Banfalva - o. Jakub Gejer, 7. Pápa - o. František Orosz, 8.Trebišov - o. Imrich Czetenyi 9. Vranov (Varano) - o. Jozef Kuncsár, 10. Rím - o. Hieronym Bajaj, 11. Kežmarok -o. Ján Klaus, 12. Skalica - o. August Fischer, 13. Trnava - o. Andrej Vajaj, 14.Pest - o. Karol Redl, 15. Nezsider - o.Hieronym Hirnay, 16. Pécs - o. Michal Grubyi, 17. Tovis - o. Pavol Vukovics.
Kisban 121
Okrem prejavov uvoľnenia disciplíny v kláštore v Pešti a v Sajolád, v ostatných rehoľných domoch panoval prísny režim. Týkalo sa to hlavne kláštorov v Marianke - generálnej rezidencie, Trnavy a Lefantoviec, kde súčasne bývala študujúca rehoľná mládež. Prísna disciplína panovala aj v Šaštíne a v Skalici.
Kisban 189
O. Imrich Esterházy narodený v roku 1705 v Patty, zomrel v Pápa 1758, napriek grófskemu pôvodu s radosťou plnil obyčajné služby. V Lefantovciach študoval filozofiu, v Ríme teológiu. Ako prior v Lefantovciach a v Pešti tiež vicarius provinciae sa snažil o rozmnoženie chvály Božieho domu. V bezhraničnej pokore neprijal profesorský titul; avšak často podčiarkoval, že by chcel spolu s bratmi vykonávať stále fyzickú prácu102. (Poznámka 102.takisto Streska 512) O starcovi o.Edmundovi Lejchovi (zomrel 1760 v Skalici) iba len toľko čítame „v priebehu celého svojho života bol veľmi pobožný a milý, žiariaci cnosťami a bol príjemný ku každému“103. Iba týchto niekoľko slov dokazuje jeho rehoľnú veľkosť. Poznámka 103. Streska 527).
Kisban 201
Výnimočnej sláve sa tešila knižnica v Lepoglave. K jej rozvoju sa pričinili nariadenia rozhodnutia Kapitúl a hojné dary. Nachádzalo sa tu niekoľko tisíc Voluminov = knižných výtlačky. Pozrime a na niekoľko čísel vo výkazoch knižných zásob niektorých kláštorov. Konkrétne počty knižných zásob niektorých kláštorov: Šaštín 993, Skalica 149, Mariánka(maď. Mariavölgy) 1145, Szatmarnémety 707, Szekesfehervár 1610, Szatoralujheli (Nové mesto pod Šiatrom)2000, Márianosztra 909, Felsödiósgyiör 259, Nagyvárad 384, Nezsider 617, Bánfalva 1409 (ich hodnota 22 417 florenov) Kežmarok 1000, Pápa 1500. Starostlivo prechovávali rukopisy týkajúce sa rôznych kláštorov, v Šaštíne 21, Szatmarnemety 13, Vranov (maď.Varano) 77. (...)Obrovský zoznam dokumentov týkajúcich sa celého rádu sa na začiatku nachádzal v Lepoglave, neskôr v Marianke, ešte neskôr vo Wienerneustadt a v Lefantovciach a v druhej polovici 18. storočia v archíve kláštora v Pešti. (...)
Kisban 203
V Skalici prevzatú po jezuitoch knižnicu v 1773 zväčšili pavlíni v čase až do svojho zrušenia o 149 diel, prevažne charakteru teologického a asketického (23), história rádu (13), lexikóny (6), kazateľské diela (4), cirkevné právo (5), politické (4), poézia (9) atď.
Kisban 235
Diecézne duchovenstvo majúc pred očami obranu svojej materiálnej pozície starostlivo bdeli, aby čo najmenej rehoľníkov viedlo farnosti. Napriek tomu, rád pavlínov začínajúc 15. storočím v niekoľkých provinciách okrem Uhorska sa ujal vedenia farnosti. Tak bolo hlavne v Nemecku88 (Poznámka 88. v 1430 prialo vedenie farnosť Grünwald. Eggerer dielo citované str. 196) a v Istrii a od 18. storočia v Poľsku. V Uhorsku 89 Poznámka 89. Vlastnili farnosti v Skalici, v Kežmarku a v Torni.) s výnimkou Torna, Skalici, Kežmarku – Hunsdorf, Bakabania a v Pápa, kde pavlíni boli farármi, všade inde rozvíjali užitočnú pastoračnú činnosť vo svojich kláštorných kostoloch nezasahujúc do práv miestnych farárov. Pravda, že často presvedčení o správnosti svojej veci museli hľadať pomoc u svojich vysoko postavených protektorov proti nespravodlivým útokom90. Poznámka 90. por. ohľadom miesta v diele I. a tiež diela pavlínskych spisovateľov Benger, Orosz, Kristolovec)
Kisban 263
Spomedzi rehoľníkov v Šaštíne spomeňme skôr zosnulého (v roku 1738 v Šaštíne) o. Štefana Soósa, o. Jozefa Szádeckieho (zomrel 1756 v Šaštíne) a o. Euzébia Podhoranského, priora v Lefantovciach a dvakrát v Šaštíne (zomrel 1767 v Skalici), významného kazateľa. Ten posledný mal veľké zásluhy pri budovaní a rozvoji Šaštína172. (Poznámka 172. Streska str.645)
V polovici 18. storočia celý rad pavlínskych kazateľov vynikajúco pracoval na rekatolizácii Uhorska. Medzi nimi spomeňme (...) Misionármi boli: šľachtického rodu o. Inocent Jaros (zomrel 1743 v Trnave), predstavený domu vo Vranove a neskôr v kláštore v Lefantovciach174.(Poznámka 174. Streska str. 252); o. Ján Kopnyi (zomrel 1743 v Lefantovciach) , predstavený kláštorov v Sajolád, v Marianosztra, v Pécs a v Lefantovciach175. (Poznámka 175. Streska str.253)
Kisban 264
O. Michal Hávor (zomrel 1749 v Ivancsa, nitriansky kraj), vynikajúci kazateľ v ťažkých časoch mal celý čas na mysli potreby rádu180.(Poznámka 180, Streska str.367) O. Ján Koszyk (zomrel 1768 ), prior v Skalici, v Marianke, v Pešti, v Marianosztra a na koniec v Lefantovciach bol takisto vynikajúcim kazateľom181. (Poznámka 181 Streska str.645)
Kisban 272
Po zrušení jezuitov pavlíni prevzali v Skalici okrem iného jezuitský kláštor a kostol a tiež školskú budovu s kompletným vybavením. Zároveň pod ich vedenie sa im dostali bohaté naboženské združenia217 Poznámka 217. por. Inventarium des Pauilinerclosters zu Skalicz .Nr. 552-1787. OLHO . R.4. )
Kisban 323
V rôznych okoliach Uhorska, podľa domáceho jazyka obyvateľstva mali pavlíni kazateľov prihovárajúcich sa nielen po maďarsky, ale i po nemecky, po slovensky a po chorvátsky. A tak v Marianke vystupovali maďarskí, nemeckí a slovenskí kazatelia. V Skalici – nemeckí a maďarskí. V Čaktornii – uhorskí a chorvátski. V nejednom chorvátskom a rakúskom kláštore boli aj uhorskí kazatelia.
Kisban 326
Z obdobia predchádzajúceho bitke pri Moháči sa zachovali správy o niekoľkých vynikajúcich kazateľoch, ako otcovia Ján Bratislavský (maď. Pozsonyi), Michal Magyarorsagy a iní. Bránili zvlášť Nepoškvrnené počatie a rozvíjali úctu k uhorským svätým. Na konci 16. storočia zvlášť pavlíni z Lefantoviec vynikali na kazateľskom poli. Na základe zápiskov VIII. časti „Acta Paulinorum“ môžeme vymenovať dlhý počet pavlínskych kazateľov. V období 1741 -1773 máme nasledujúcich pavlínskych kazateľov dosť slávnych. (...) Skalica (maď.Szakolca): o. Pavol Košík (1741), o.Alex Trsteňanský (maď.Tersztyanszky) (1764), o.Anzelm Wilniczký (1767)
Kisban 375
Plodnej školskej činnosti pavlínov treba pripísať, že po zrušení rádu Jezuitov obdŕžali z kráľovskej milosti niekoľko škôl po jezuitoch. Vtedy prevzali v chorvátsku po jezuitoch gymnázium vo Varasd a v Záhrebe a na území Uhorska: Ungvár, Szekesfehervár, Skalica, Szatmárnemethy a Šarošpatak. V tom poslednom mieste pracovali veľmi krátko. Podľa odkazu o.Stresky vieme iba toľko, že obdŕžali akúsi pomoc zo vzdelávacieho fondu. V iných spomínaných pôsobiskách sa dlhší čas venovali výchovno vzdelávacej práci a preto bude užitočné pozrieť sa s nadhľadom na život týchto škôl.
Kisban 381
Na usídlenie sa v Skalici otvorila cestu pavlínom represia zo strany protestantov v Severnom Uhorsku za ich účasť v tzv. Zrynieho sprisahaní v roku 1670. Vtedy zbavili funkcie protestantských pastorov a učiteľov, viacerých z nich uväznili, alebo ich vylúčili zo spoločnosti veriacich. Preto mestská rada v Skalici, podobne ako to bolo v iných mestách, odovzdala do vlastníctva protestantský kostol, školu a bývanie kláštora85 (poznámka 85 Poznámka autora z roku 1940- ide vlastníctvo sestier Milosrdenstva )tu usídľujúcim sa pavlínom na ich veľkú spokojnosť. Okrem toho nadobudli aj tri susedné domy86. Poznámka 86. Benger dielo citované str 97) avšak v nasledujúcom roku mestská rada odobrala pavlínom kostol a dala ho jezuitom. Keď neskôr v roku 1700 zase chcela odovzdať kostol pavlínom - oni s pocitom vlastnej cti - neprijali túto ponuku. Na želanie ostrihomského arcibiskupa Leopolda Kolloniča, mestská rada odovzdala kostol karmelitánom87 (Poznámka 87. 15.10.1700 ; Luhavszký Alojz : A.Szakolczai Gymn Törtenete (História gymnázia v Skalici). Až v Szakolczai Kir. Kath. Algimn. Ert. Az. 1894/95 tanevröl (Spravozdaj kráľovskeho katolíckeho gymnázia nižšieho v Skalici za školský rok 1894/95) str.23) Po toľkých zmenách osudu, v čom zohralo tiež úlohu šľachetné súperenie 4 rádov sídliacich v meste, sa podarilo pavlínom v roku 1714 dostať také dary, ktoré im podstatne zaistili udržanie sa v Skalici. V tom roku Eva Madocsani, manželka Jozefa Huszára, župana kraja Turoc, zanechala rádu svoj dom pri ulici Patak a veľké námestie88.(Poznámka 88. Podľa Bengera dielo citované str.471 cena tohto majetku činila 4000Fl. Polovicu ceny čiže 2000Fl, mali pavlíni vyplatiť v roku 1714 manželke Huszara, druhú polovicu ceny mali šľachetná manželka nechala ako obetu na sv. omše na základe Instrumentu cessionale z 5.6.1714.) krátko nato na ňom vybudovali kostol a kláštor. Vlastnili ho do roku 1786. Po zrušení rádu jezuitov podľa kráľovského dekrétu z 28. októbra 1776 obdŕžali budovu kolégia po jezuitoch89. Poznámka 89. V Skalici usídlili jezuitov v roku 1759 ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. Vtedy pravdepodobne otvorili 6 triedne gymnázium. Jezuiti tu boli do roku 1773. por. Liber Gymnasii Archy – episcopalis Collegy Szakolcensis S.I. ab anno 1736. Archivum gymnaziálne. Podľa kráľovského dekrétu z 18.8.1774 jezuiti tu učili do konca školského roka 1775/1776. Bývajúci pri Patakutca pavlíni prevzali gymnázium 23.10.1776 a urobili z neho gymnázium menšie 4 triedne. Por. Meszaros dielo citované str. 211) s podmienkou, aby sa postarali o ďalšie vedenie vyučovania v otvorenom 4 triednom nižšom gymnáziu. Zároveň pripojili pavlínsku rezidenciu pri ulici Patak90 Poznámka 90. Námestnícka rada predala mestu a kláštor po pavlínoch za 1000 Fl, aby podľa myšlienky Ratio educationis otvorilo v nich národnú základnú školu (schola nationalis). Táto škola bola činná do roku 1790. por. Luhavszky , dielo citované str. 33; Kajetán Ďuriš píše o školách v Szekesfehervár , v Skalici, v Szárospatak a v Szatmár: „ O prvom neviem, či dostala a aký dar. Keď ide o druhú, pavlíni obdŕžali ju prevzatím, opúšťajúc dávne pavlínske sídlo vzdelávaciemu. Dve posledné dostali akúsi pomoc zo vzdelávacieho fondu“. Por Streska dielo citované str. 515.) k fondu.
Kisban 382
Prior o. Andrej Hazi otvoril teda 11.11.1776 prvý školský rok pavlínskeho gymnázia. V nasledujúcom roku po vstupe Ratio Educationis sa zmenilo na trojtriednu gramatickú školu. Od roku 1778 vyučovali na nej pod riadením Jozefa Gulika farára v Skalici, pavlínski rehoľnici otcovia: Anton Kubovič, Imrich Papanek, Michal Rajcher predpísané predmety: katechizmus, latinčinu, nemecký jazyk, geografiu, históriu, aritmetiku, kaligrafiu, meračstvo, grécky jazyk, princíp logiky, a tiež vedenie kancelárie a písanie dokumentov91. Poznámka 91. „RATIO EDUCATIONIS“ 100 §2.), aby menšia časť mládeže opustila školu a mohla sa ďalej učiť na gymnáziu a jej väčšia časť uchádzajúca sa o prácu v úradoch, si odniesla zo školy základ potrebných vedomostí.
Najväčší dôraz kládli pavlíni v nižšom gymnáziu v Skalici na vyučovanie latinského jazyka. Učni ho mali zvládnuť na takom stupni – čo podčiarkovala - ratio educationis – aby absolventi 3.triedy dokázali v nej vyjadriť svoje myšlienky slovom a písmom. Dôležitosť latinskej reči zdôrazňovala skutočnosť, že vo všetkých troch triedach ho učili 10 hodín týždenne. Po zapamätaní si v prvej triede istej zásoby slov a zásad gramatiky sa cvičili v prekladaní krátkych latinských viet do svojej reči. V 2.triede sa učili k presnejšiemu zapamätaniu sa gramatických pravidiel (.....)
Kisban 383
Je vecou pochopiteľnou vecou, že Ratio educationis vyvolávala medzi pavlínmi vychovávaných podľa jezuitského Ratio studiorum, veľkú nespokojnosť. Okrem toho pavlíni, ktorí na rozdiel od jezuitských škôl sa snažili presne učiť uhorskú reč, boli nútení v Skalici učiť nemčinu a prírodu. K čomu ale nemali zodpovedajúcu prípravu.
Kisban 495
Po analýze nariadenia kráľovnej, konštatujeme obrovskú odlišnosť medzi jej hlbokou nábožnosťou, láskou preukazovanou rádu a tvrdými dekrétmi týkajúcich sa pavlínov. V roku 1773 po prevzatí pavlínmi jezuitských gymnázií Szatmarnemethy, Skalica, Szekesfehervár, Ungvár a Szarospatak sa....
Kisban 496
... sa kráľovná s veľkým nadšením vyjadrovala pred nimi o pavlínoch. „Vždy som bola veľmi spojená s vaším rádom a som . Prosím vás modlite sa za mňa a dobre vyučujte mládež zverenú do vašej starostlivosti. Vašich rehoľných klerikov vychovávajte tak ako do teraz. Veľmi ma teší správa, že nadpriemerné výsledky v reholi sa snažia o pridelení ich do verejných škôl za učiteľov5“. Poznámka 5. Diarium conventus MAriae Thalensis MAriathal,O.S. PAuli Thomus III. tamtiež. )
Kisban 514-515
Pod vedením župana Jozefa Ürmeny a administrátora Kamery Žigmunda Lovasza sa zjavili v 6 pavlínskych kláštoroch nachádzajúcich sa na nitrianskom území, ku ktorému patrili kláštory Bratislava (maď.Possoni) a Bars nasledujúci cisársky úradníci: v Marianke (kraj Barsz) zástupca župana Wolfgang Cimonyi a soľný úradník z Verveli, Anton Haagen; v Šaštíne (kraj Nitra) zástupca župana Jozef Pacskadi a tridsiatnik Ján Moga; v Skalici nitriansky odvolávajúci sudca František Očkay a tridsiatnik Karol Feldtinger; v Lefantovciach odvolávajúci sudca Štefan Selliej a soľný úradník zo Serede (maď.Szered) Juraj Rajčany; v Marianke a patriacom kláštore v Trnave na území Bratislavy Consiliarius Žigmund Horvath a šľachtic Žigmund Wettstein.
Kisban 518
Vynecháme detaily a únavné zostavenie čísel a obmedzíme sa len na dôležitejšie. Tabuľka na základe inventára poukazuje čistý majetok zrušeného rádu a ročný príjem jednotlivých kláštorov môže presvedčiť o pravdivosti našich tvrdení62. Poznámka 62. Výkaz bol vyhotovený na základe inventárov zostavených z príležitosti zrušenia rádu, ktorý sa súčasne nachádza v Krajskom archíve E.2-12. a takisto v diele Rukopisov Univerzitnej knižnice v Budapešti. Rukopis I.13 a okrem toho na základe umiestnených správach Elemera CSaszára (ČAsára) tabuliek zobrazujúci majetkový stav rádu. Sumu treba rátať v 60 grajciarových Florenoch. Spomenuté grajciare vzhľadom na malý význam som nebral do úvahy. )
Kežmarok 101.779.33 Rýnskych Florenov
Pápa 334.232.59 Rýnskych Florenov
CSaktornya 130.621.12 RF
Šaštín 238.141.28 RF
Skalica 61.251.48 RF
Mariacsalad 148.732.20 RF
Pešť 895.288.43 RF
Marianka 305.399.47 RF
Szatmarnemeti 3.216.18 RF
Mocsar 23.973.21 RF
Szekesfehervár 108.874.37 RF
Akcsa 243.154.54 RF
Torna 144.612.24 RF
Pécs 299.547.27 RF
BAnfalva 102.871.12 RF
Neszider 50.639.20 RF
Nagyárad 181.566.55 RF
Lefantovce 223.073.04 RF
Trebišov 94.261.30 RF
Vranov 84.180.01 RF
Satorljaujheli 223.175.39 RF
Marianosztra 210.344.41 RF
Fölsögyor 82.799.37 Rf
Sajolád 284.043.50 RF
Kisban 522
Pomaly nadišiel 26.08. Pavlíni zo Szopronbanfalva sa usídlili vo väčšine v Bratislave, Trnave a v Soproni. Pavlíni zo Skalice, Vranova a Trebišova sa usídlili na území oblasti Zemplína. Pavlíni z Torna vo väčšine v západnom Uhorsku. Pavlíni z Bratislavy v č.5 pracovali ďalej v gymnáziu ako učitelia. (...)
Kisban 524
Pokus o návrat rádov sa rýchlo pohol za vlády Františka I. v prvých rokoch 19. storočia. František I. chcel zabrániť pádu ducha na stredných školách a napraviť nespravodlivé nariadenia Jozefa II. Už 12. marca a 25.júna 1802 vydal dekrét o prinavrátení Benediktínov, Premonštrátov a Cisterciánov74.Poznámka 74. Juraj Fejér: Jurium ac libertatum Religionis et Ecclesiae Catholicae ...Budapest 1847 str.465-468 - cituje dekrét obnovujúci spomenuté rády. Na cisársky príkaz im vrátili majetky tak, že mohli znovu začať rehoľný život. Avšak každý zo spomenutých rádov pred zrušením vlastnil len po jednom gymnáziu, kým pavlíni mali ich niekoľko a dokonca aj v iných provinciách sa venovali učiteľstvu. Učili v Pápa, v Šatorljaujheli (Nové mesto pod Šiatrom), v chorvátskom Oros, v istrijskom Zengg, v Moravskom Krumlove a po zrušení jezuitov v Poszega, Varazd, Záhrebe a v Uhorsku v Szatmarnemethy, v Skalici, v Szekesfeherváry, Kežmarku, v Ungvár a prechodne v Šarošptaku.