alexandermáčaj

p. Leander Pietras, OSPPE : Pútnický farský Kostol Narodenia Panny Márie a kláštor pavlínov

vo Vranove nad Topľou

Alexander Máčaj OSPPE

významný slovenský kazateľ z Marianky.

Alexander Máčaj (1664-1722), pavlín, člen Rádu svätého Pavla, prvého pustovníka, kazateľ, náboženský spisovateľ, Slovák, narodil sa v roku 1664 v Kosihovciach, okres Veľký Krtíš, vo farnosti Čebovce v Bratislavsko - trnavskej arcidiecéze. Ako 18-ročný mladík (1682) vstúpil do noviciátu rádu pavlínov. Rehoľné sľuby zložil roku 1683 a najbližší rok pokračoval v postnoviciátnej formácii, predpísanej pravidlami rádu. Po jej ukončení roku 1684 nastúpil na šesťročné filozoficko -teologické štúdium v chorvátskej Lepoglave, kde ho aj ukončil roku 1690. Hoci pavlíni od roku 1673 mali vlastný Filozoficko - teologický inštitút so sídlom v Trnave, Alexander Máčaj bol nútený študovať v zahraničí vzhľadom na to, že roku 1683 do Trnavy vstúpili povstalci J. Tokoliho a štúdium odvtedy až do roku 1695 bolo premiestnené do Lepoglavy. Kňazskú vysviacku prijal roku 1690.

Zo zachovaných matričných kníh krstov pavlínskej farnosti vo Vranove nad Topľou pod dátumom 3. 2. 1691 prvýkrát je Alexander Máčaj uvedený ako sprostredkovateľ krstu. V takej istej úlohe vo Vranove nad Topľou, ale poslednýkrát, Alexander Máčaj vystúpil dňa 7.7.1693. Teda vranovská farnosť pavlínov bola prvou zastávkou jeho kňazskej a kazateľskej práce, ktorá po nepretržitých 27 rokoch vyvrcholila roku 1717 v jeho vlastnom rozhodnutí vydať svoje kázne knižne (kázne vo vtedajšej slovenčine- teda presne 70 rokov pred Bernolákovčinou (1787) a 126 rokov pred uzákonením spisovnej slovenčiny Štúrom (1843)- poznámka administrátora).

Po odchode z Vranova nad Topľou prvá zmienka o Alexandrovi Máčajovi pôsobiacom už v Marianke viaže sa na rok 1697, kde vtedy plnil aj povinnosti zástupcu priora kláštora. Názor autora hesla Alexander Máčaj v Slovenskom biografickom slovníku, že o.Máčaj v období 1698-1712 bol predstavený kláštora v Marianke je v rozpore s údajom Xavéra Stanislava Číka, podľa ktorého v rokoch 1703-1723 predstaveným tohto kláštora bol Ondrej Kollenič. Prelínajúce sa mená obidvoch predstavených a dátumy začiatkov, trvania a obdobia zastávania úradu priora prikazujú zvýšenú opatrnosť. V úsilí zástancov predstavenstva o. Máčaja v Marianke možné by bolo prijať jeho kratšie obdobie so začiatkom v roku 1698 a koncom v roku 1703. Treba však vedieť, že podľa noriem prijatých v pravidlách rehole pavlínov a týkajúcich sa kazateľov, ich povinnosti boli veľmi náročné tak v etape vzdialenej, ako i priamej prípravy kázne. Všeobecne od kazateľov sa žiadalo, aby denne nielen čítali Sväté písmo, ale sa z neho aj niečo naučili naspamäť, aby v prípade potreby boli schopní správne zacitovať žiadaný text. Tá istá stať predpisov žiadala, aby kazatelia boli dobre oboznámení s dejinami Cirkvi, poznali životy svätcov, vieroučné vyjadrenia cirkevných otcov a učiteľov, ovládali pravidlá exegézy biblických textov a poznali názory významných katolíckych exegétov. Nie je teda prekvapením, ža sa žiadalo od kazateľov, aby všetok voľný čas, ktorý sa im zvýši po absolvovaní modlitby hodín, meditácie a iných duchovných praktík a povinností využívali len na potrebné štúdium.

Takéto náročné kazateľské požiadavky vzťahovali sa aj na A. Máčaja a v Marianke boli okolnosťami, ktoré silne obmedzovali možnosť zveriť mu druhú, takisto náročnú funkciu predstaveného kláštora pri tomto pútnickom mariánskom mieste.

Ako naďalej tu pôsobiaci kazateľ Alexander Máčaj roku 1718 v trnavskej Univerzitnej tlačiarni vedenej Frederikom Gallom publikoval zbierku 62 nedeľných kázní Panes primitiarum aneb Chleby prvotjn, lačnegyjcym Slova Božího dušem predložene.

Podľa želania autora táto zbierka kázní sa mala stať nielen pomôckou pre mladých kazateľov, ale aj lektúrou pre tých, ktorí mali záujem prehlbovať asketický, kresťanský duchovný život.

Jej význam takisto spočíva aj v tom, že je to prvá katolícka tlačená zbierka kázní napísaná v domácej reči, čiže v kultúrnej západoslovenčine, ktorá sa stala základom prvej spisovnej slovenčiny, uzákonenej Antonom Bernolákom.

Nevedel však, že jeho dni sa krátia a blížia sa ku koncu, keď zomrel v Marianke 31. januára 1722 roku vo veku 58 rokov.

Toto prvenstvo Alexandra Máčaja v dokumentovaní katolíckej kazateľskej literatúry tlačou je nielen veľkou radosťou našej pavlínskej rodiny, ale zároveň ponúka možnosť sledovať, akú podobu mala slovenčina druhého desaťročia 18. storočia, rozširujúca sa na celú spoločnosť Slovákov používajúcich zdokonalenú a uzákonenú spisovnú slovenčinu.

Splnili sa aj Máčajové predpoklady o čítanosti kázní. Na základe 13 exemplárov podnes zachovaných v slovenských knižniciach bolo možné registrovať mená a priezviská čitateľov. Medzi nimi nájdeme duchovných i laikov, diecéznych kňazov obidvoch obradov (rímsko aj gréckokatolíckeho) aj rehoľných kazateľov. Štyri exempláre Máčajovho diela Panes primitarium vlastní Univerzitná knižnica v Bratislave. Dva exempláre, z ktorých pre výskum bol sprístupnený len jeden, uchováva knižnica Matice Slovenskej v Martine. Z diecéznych knižníc po dva exempláre Máčajových kázní nájdeme v Nitre a v Prešove a iba jeden v Rožňave. Naposledy, dňa 13.9.2005, našli sa dva doteraz neevidované exempláre Máčajovej postily v Knižnici Spolku svätého Vojtecha v Trnave.

Mimo hraníc Slovenska jeho kázne nájdeme tiež v knižniciach Maďarska, Moravy a Čiech. Jeden exemplár sa nachádza v Poľsku, a to v čenstochovskej knižnici na Jasnej Hore.

Prvým, chronologicky presne doloženým čitateľom Máčajových kázní po Adamovi Kolloničovi sa stal v roku 1727 Juraj Gönögh, podpísaný na líci titulného listu exemplára z diecéznej knižnice v Rožňave.

Nie je však možné podceniť nepriamy doklad o využití Máčajových kázní, ktorý pochádza spred roku 1732, kedy ich prvotný majiteľ, gréckokatolícky kňaz Anton Steľbaský, svoj exemplár odpredal Ioannovi Dudinskému, gréckokatolíckemu duchovnému z Renčišova. Tento poznatok nám potvrdil nápis z exemplára biskupskej knižnice v Prešove. Roku 1737 Máčajové kázne dostali sa do troch kláštorných knižníc: k pavlínom v Skalici a v Šaštíne a do františkánskej knižnice v Žiline.

Jeden z dvoch trnavských svätovojtešských exemplárov Máčajových kázní ukazuje na Ladislava Gabernutha, ktorý ho do svojej knižnice uviedol roku 1738. Druhý exemplár patril do knižnice františkánov v Trnave.

Lektúra kázní A.Máčaja u žilinských františkánov roku 1748 sa spája s osobou Pavla B. Ďurikoviča ( Gijurikovitza), roku 1755 Jozefa Gedru, až do roku 1787 s farárom Bonaventúrom, známym len po mene.

V XIX. Storočí svoje vlastníctvo a čitateľský vzťah k Máčajovým kázňam potvrdili dvaja anonymní správcovia farnosti v Pustých Úľanoch nápisom z roku 1811, umiestneným na titulnom liste exemplára uchovávaného v diecéznej knižnici v Nitre so signatúrou XC 231, tiež rímskokatolícky farár zo Soli, okres Vranov nad Topľou zápisom v inventári farskej knižnice, ktorý uviedol vo svojom vizitačnom akte z roku 1816 košický biskup Andrej Szabó.

Jedným z posledných vlastníkov a čitateľov Máčajových kázní v 19. storočí, ktorí patrili do skupiny duchovných, je prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič. Inventár jeho knižnice vyhotovený roku 1841 v krátkom čase po jeho smrti potvrdzuje, že G. Tarkovič vlastnil zbierku kázní Alexandra Máčaja. K otázke, ktorý to bol z dvoch exemplárov, čo v súčasnosti vlastní knižnica prešovského biskupstva, preferujeme názor, že je ním ten z fondu bývalej šaštínskej knižnice otcov pavlínov.

V kalendári svedectiev o inšpirátorskom pôsobení a používaní Máčajových kázní od doby vytlačenia najvzdialenejší sa našiel rok 1900. Toto prekvapenie v sebe ukrýva druhý exemplár Máčajových kázní uchovávaných v nitrianskej diecéznej knižnici (Sign.:XC/231). Daktoré z kázní anonymný užívateľ pooznačoval len jemu pochopiteľnou značkou zloženou z veľkého písmena a číslice (B50;B52;B58), ale pri kázni určenej na nedeľu po vianočnej oktáve (s.85-97) okrem písmen a číslic uviedol aj letopočet, ktorý svedčí, že sa týmto textom narábal ešte v roku 1900, ktorým sa skončilo XIX. Storočie.

K laickým čitateľom Máčajových kázní patrili dvaja významní urodzení muži: Adam Kollonič a gróf Jozepf Emericus Feith, o ktorom nič podrobnejšie nevieme. Prvému z nich autor dedikoval svoje dielo, ako to ľahko a presne zistíme na základe nižšie uvedených fragmentov predhovoru: „Keď vážne sledujem beh mojich myšlienok sústredených na to, komu by som – mnohými už očakávané – moje Prvotiny chlebov venoval, nikto iný prv mi neprichádzal na pamäť okrem Vás, najdôstojnejší generál a najosvietenejší gróf. Len tebe (obetujem mojich chlebov prvotiny), najdôstojnejší Mecenáš, lebo osvietený leskom pravej múdrosti, prv zbavil si sa heretických temnôt ničiacich zrak a v nebeskom Chlebe si rozoznal a prijal mimoriadne pekné svetlo pravej viery; Tebe – opakujem – odovzdávam tieto Chleby slova Božieho. Tebe, ktorý ochotne počúvaš slovo Božie podávané z kazateľnice, ale nakoľko ti to dovolia verejné povinnosti voči vlasti, aby si bol schopný z vlastnej vôle, súkromne poznávať reč tej knihy, pri častom čítaní a obracaní jej listov.“

Gróf Imrich Feith ostáva zatiaľ neidentifikovateľný. Jeho podpis ako majiteľa sa však nachádza na poškodenom exemplári Máčajových kázní, ktorý pred ním používali dvaja gréckokatolícky kňazi a teraz patrí do fondu knižnice prešovského biskupstva. Táto okolnosť „poškodenia“ je svedectvom, že grófovi bol cennejší obsah diela, než jeho estetický výzor.

( p. Leander Pietras, OSPPE : Pútnický farský Kostol Narodenia Panny Márie a kláštor pavlínov

vo Vranove nad Topľou)

Alexander Máčaj OSPPE

Autor: Emil Kisbán

Z poľského jazyka preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.. Veronika Fedorová r.2010

Preklad neprešiel jazykovou úpravou

Skratka A.P. – Acta paulinorum

KNIHA I.

Kisban 348

Zbytočne rehoľníci kláštora v Marianke sa dôsledne prispôsobili odporúčaniam predstaveného, kvôli zachovaniu nariadenej neutrality. Vždy ich stretávali nepríjemnosti od každej z bojujúcich strán. Nás už len dojíma ten strach a bázeň s akou strážili v tých časoch najdrahší poklad tohto miesta – sochu Matky Božej. Koľkokrát sa kláštor nachádzal v nebezpečenstve vždy prvou myšlienkou generálov rádu bolo ukryť sochu na bezpečné miesto. Podľa zápisov v rehoľných Ročenkách v rokoch 1633, 1664, 1683 bola schovávaná v blízkej pevnosti Stomfa⁶² Poznámka 62.Benger str. 49 , 202, 315,320) Tak tomu bolo aj v roku 1697 v dôsledku nepokojov podnecovaných Františkom Tokajom a presunu tureckých vojsk. Vtedy generál o. Ľudovít Barilovič, podprior o. Alexander Mačaj a kazateľ kláštora o. František Mikovíny, potajomky vyniesli sochu v železnej kazete do pevnosti Stomfa a na oltári umiestnili jej kópiu. Keď pominulo nebezpečenstvo, zase potajomky vložili do oltára sochu namiesto kópie⁶³ Poznámka 63.Orosz František: Liber historicus EcclesiaeTthallensis. Rukopis Budapeštianskej univerzitnej knižnice. A.B. 179

Taktiež v období povstania Františka Rákociho II. ukryli na hrade Stomfa sošku. Až v roku 1708 po trenčianskej bitke, keď osud povstania bol už spečatený a v západnej časti krajiny neprichádzalo nebezpečenstvo opätovného výbuchu bitiek, o. Andrej KOllenič, historik rádu a sekretár generála preniesol sochu do Marianky.

KNIHA II.

Kisban 447

Rehoľa pavlínov už tradične vyniká v Cirkvi na kazateľskom poli. V 18. storočí dokázala ukázať celú plejádu vynikajúcich kazateľov. Viac hodnotné kázne, podľa možnosti s dovolením rehoľných predstavených, boli zverejňované tlačou. A tak boli vydané v poľštine sviatočné kázne o. Ignáca Goržinského (zomr.1730 z Dun): „Nový oglos²⁰⁷“ Poznámka 207. Čenstochová; Nedeľné kázne Slováka o. Alexandra Máčaja v starej slovenčine (zomr.1722 v Mariánke) pod titulom: „Panes primitiarum , Chleby prvotín²⁰⁸“ Poznámka 208. O ňom rozpráva Szörenyi: „Eloquens aeque ac Zelosus Eulecastes postquam viginti annis munere Concionationis variis in locis magno cum fructu et populi applausu functus fuissed, et nunc in celebry, prodigii sque illustri Marianae vallis Ecclesia Verbi divisi explanatorem ageret, selectiores in sigulas anni Dominicas Conciones Slavonico Idiomate edidit subtitulo: PAnes Primitiarum. Trnaviae Tipis Academ. Anno 1717 in 4⁰ Biblioth. Tyrnavia“ viď. Szörenyi, dielo cit. str101 a A.P: Diel V. str.306.) venované grófovi Adamovi Kollonisovi, diela asketické a kazateľské²⁰⁹ Poznámka 209. Szörenyi spomínal iba jeho meno. otca Gregora Malomfalvaya; sviatočné kázne Slováka A. Kolleniča, zástupcu generála pokračovanie Kisban 448

Kisban 448

rádu. (zomr. 1734 Marianka) venované kniežaťu Augustínovi Kereszthelimu primasovi Uhorska: „Stella triplex“ a „Sermones indiferentes²¹⁰“ Poznámka 210 por. A.P. Diel IV. str.306. tu uvádza : Sermones Pane gyrico - morales infesta etiam pe Regnum Hungariae celebrali solita.) obsahujúca 28 kázní. O.Kollenič vynikal aj ako náboženský spisovateľ a autor úvah. Jeho knižky: „Augusta porta et Arctavia“ a tiež „Vita moriens“ sa tešili vo svojom čase obrovskej popularite. V jednom z diel sa zaoberá spôsobom riadenia rehoľných predstavených. Je to Columba intra et extra arcam , seu Superior religiosus²¹¹“. Poznámka 211. Pozsoni –Bratislava 1724. V „tcheusaurus apsconditus“ rozpráva históriu sochy Matky Božej v Marianke. Avšak najdôležitejším dielom jeho činnosti bolo kazateľstvo²¹². Poznámka 212. Stella Triplex , sive Sermones panegyrico –morales. In omnia festa per regnum HUngariae ... conceptibus sublimioribus exemplis rarioribus, etsentiis delectioribus referti. Tamtiež 1713. Sermones Indifferentes. Provariis diebus , signater dominicis deservientes. Zelosis verbi Dei Praeconibus perupiles, et tidelibius populis apprime fructuosi. Tamtiež 1722. Angusta Porta et arcta via. Tyrnaviae 1721.

Angusta Moriens, seu considerationes quaepiam devotae viros signanter tinprovectiori aetae conscitutos , ad felicem mortem disponentes et ad beatam aeternitatem conducentes. Takisto Trnava 1729.

späť na: slovenské pavlínske osobnosti