Kajetan Ďuriš

KNIHA II.

Kisban 81

(...) v čase trvania tejto reformácie vyslali do Ríma poľských otcov: Juliana Kowalského a Damiána Klosowicza v roku 1795, aby sa naučili po taliansky a zároveň, aby prešetrili stav ako to vyzerá s rímskou rezidenciou²³⁹ Poznámka 239. A.P. pr. POL. Diel XIII, - annalium ordinis S. P. I. eremitae volumen quartum 1783 – 1807. opera P.Bonaventurae Meresz ... scongestum str. 256;1185 strán majúci rukopis latinský v Jasnohorskom archíve)

Avšak už v roku 1796 obaja otcovia po správach súvisiacich s Napoleonskými udalosťami danú vec nedokončili a museli sa vrátiť do vlasti. Aj o. Pavol Esterházy, biskup Pecs, bývalý generál pavlínov, cez bývalého svojho sekretára o. Kajetána Ďuriša, informoval poľského provinciála o stave domu v Ríme. Zároveň ho informoval o tom, že ak na výrazné želanie Pia VI. neprijme dom spolu s jeho dlhmi, potom Svätá Stolica je rozhodnutá odovzdať ho jednému zo ženských rádov. Vtedy provinciál s Radou rádu sa rozhodli prijať spomínaný dom v Ríme, ale už bolo neskoro. Totiž 9. februára 1798 Napoleonské vojská obsadili Rím a z dôvodu nedostatku jedla prikázali všetkým kňazom cudzincom opustiť územie pápežského štátu do 3 dní a ostatným cudzincom do 10 dní.

Kisban 438

Medzi vynikajúcimi historikmi 18. storočia, z rehoľného pohľadu, sú hodní spomienky otcovia: Mikuláš Benger, Matej Fuhrmann, František Bosly, František Orosz, Ignác Pongrácz, Martin Streska, a Kajetán Ďuriš (maď.Gyuriss). Ich činnosť možno skutočne považovať za ďalšie pokračovanie histórie na vyššom stupni o. Gregora Gyöngyözi a o. Andreja Eggerera, avšak aj oni používali metódu opisu a chronológie.

Kisban 444-445

Rukopis o. Stresky prešiel zaujímavými cestami osudu. Ako vyplýva z jeho obsahu a vnútorných dôvodov, bol pripravený do tlače v roku 1786. A odovzdali ho poslednému generálnemu sekretárovi (Secretarius ordinis nostri Generalis), o.Kajetánovi Ďurišovi. Po neočakávanom zrušení rádu sa rukopis diela o. Stresky obsahujúci zachytené vzácne udalosti z histórii rádu nedostal do rúk komisárom vykonávajúcim dekrét zrušenia. O. Kajetán Ďuriš ho vzal so sebou do Plaveckého Štvrtku (maď. Čsürtörtök) v Bratislavskom kraji, kde už ako kňaz ostrihomského biskupstva bol farárom¹⁹². Poznámka 192. Toto miesto z cirkevného hľadiska patrilo administratívne do diecézy Ostrihomskej) Smutnú históriu zrušenia rádu opísal o.Ďuriš poľským spolubratom v strastiplnom latinskom liste. Samotné dielo, úzkostlivo chránený poklad rádu, nielen že zachránil, ale rozmnožil kópiami dokumentov súvisiacimi so zrušením rádu. Dokázal ich pripraviť medzi termínom vydania dekrétu zrušenia rádu a samotným rozpustením. Viac-menej počas desiatich rokov ostalo toto dielo v skrytosti na fare v Plaveckom Štvrtku (maď. Čsürtörtök). V roku 1796 nastal neočakávaný obrad v osude rukopisov. Dvaja pavlíni z poľskej provincie: o.Julian Kovalský a o. Damián Losowič, poslaní do Talianska, sa po správach o napoleonovských bitkách museli vrátiť do vlasti. Počas únavnej a dlhej cesty strávili medzi inými dlhší čas v Uhorsku. Na ceste z Viedne oddychovali na fare svojho bývalého rehoľného spolubrata, o.Kajetána Ďuriša v Plaveckom Štvrtku, (maď. Čsürtörtök) ku ktorému novozvolený vicarius generalis, o. Martin Jašinský poslal cez nich neznámy obsah listu. Určite v ňom prosil o informácie ohľadne vecí rádu. Nevieme, aké pocity prežíval Kajetán zviazaný s tradíciami rozpusteného rádu ako posledný sekretár, keď prijímal poľských spolubratov. Rukopis vybral z úkrytu v prvých vzrušujúcich minútach stretnutia, a on, ktorý so smútkom napísal pod svojím priezviskom „secretarius Generalis iam cassatus“ nemohol inak postupovať, než odovzdať usilovne chránený poklad rádu do rúk spolubratov, ktorí ho vzali do prastarého archívu v Čenstochovej, aby ho tam chránili¹⁹³. Poznámka 193. A.P. Pr. P., Diel XIII. do 1796.) Vo svetle týchto faktov sa nezdá pravdepodobná hypotéza Ilde fon Zabakonyvari, podľa ktorej dielo o. Stresky sa malo dostať do archívu cisterciánov v Zirc, kde sa „s veľkou stratou nášho písomníctva sa stratilo“. Je isté, že nič nevieme o osude z 19.storočia. Pravdepodobne sa stratil z poľa videnia vedy. Poľský učenec Stanislav Chodinský¹⁹⁴. Poznámka 194. Cirkevná encyklopédia Varšava 1892 Diel XVIII. str.426) tiež tvrdí, že nevieme čo sa stalo s rukopisom. Toto dielo uzralo svetlo sveta až na začiatku 1936, pri príležitosti usporiadania pavlínskeho archívu, keď autor súčasnej knižky (Kisban) preštudoval rukopis a potvrdil jeho totožnosť s dielom vyhláseným za stratené.

Kisban 501

Podľa slov očitého svedka posledného sekretára rádu, o. Kajetána Ďuriša : „ctihodný, bo už 65 ročný starec (pápež Pius VI. – pozn. prekladateľa) nedbal na zdravie, dĺžku cesty a premenlivé počasie. Dokonca ho nezastavila okolnosť, že jeho príchod nazval cisár vyznamenaním, ale nežiaducim“ Šťastne dorazil do Viedne 22. marca. Cisár vyšiel ďaleko oproti, na stretnutie s ním, a keď sa na určenom mieste vzájomne privítali, ponúkol mu pápež svoj povoz. Obaja v ňom zaujali miesto a pokračovali v ceste uprostred hustého davu do mesta Burgu, kde cisár (František Jozef II. – pozn. prekladateľa) s patričnou pompou prijímal apoštolského hosťa. Od toho času nebolo dňa, žeby nielen zo susedného okolia ale aj z najodľahlejších miest sa nezhromažďovali nespočetné davy ľudu všetkých stavov, aby uvideli najvyššieho predstaviteľa Cirkvi.

Kisban 509

Krátko nato 20.augusta 1785 napísal memoriál rade námestníkov datovaný z Marianky ohľadne podpory pre úrad generála⁴⁰. Poznámka 40. Streska dielo citované str.888-889 podáva presnú kópiu memorialu a súčasne aj odpoveď kráľovskej rady z Budy 8.8.1785. Nr.20 tis. 886 s podpisom grófa Jozef Čáky. ) ba viac, poslal do Viedne sekretára rádu, o.Kajetána Ďuriša. Cisár ho prijal na pol hodinovú audienciu 14.októbra 1785. Dal mu možnosť spísať a odovzdať memoriál o vnútornej situácii v ráde. V dôsledku týchto krokov kráľovská rada poslala generálovi rescript⁴¹ Poznámka 41. takisto Streska str.892 , rescript kráľovskej rady Nr.32 697 z 2.11.1785.), ktorý obsahoval nariadenie pre provinciálov, aby poslali generálovi podporu.

Kisban 516

Citujme z listu súvisiaceho so zrušením Rádu, ktorý napísal o.Kajetán Ďuriš, posledný sekretár generála, ktorý práve býval v Marianke a napísal ho poľskému provinciálovi. „Deň 20.3.1786 bol fatálny pre náš pavlínsky rád v dedičných provinciách rakúskych. Bol dňom nesmierneho smútku a žalosti. V tento deň pred poludním o 9:00 hod sa objavili v našom kláštore v Marianke (podobne v každom kláštore celej provincie) cisárski komisári, ktorí zatvorili brány kostolov a domov, hlasom kostolného zvonu nás zvolali všetkých spolu s o. generálom a tu prečítali cisársky dekrét o našom zrušení a zobrali so sebou kľúče od kostola, sakristie, hospodárskych budov a pivníc. Celý majetok hmotný i nehmotný nám zhabali a pripojili k cirkevnému majetku a zrušeným našim spolubratom vyplácali denne 80 grošov.

Kisban 517

Dovolili im ešte bývať v kláštore počas piatich mesiacov, ale bez klauzúry a bez chóru. A tak z Božieho dopustenia podľa Jeho tajomného plánu skončilo dielo stáročí, ktoré bolo známe veľkou pobožnosťou a štedrosťou kráľov, s viacerými privilégiami pápežov, svätosťou mnohých našich spolubratov, ich vzdelaním a nepretržitou starostlivosťou, potvrdené a ustálené, vylepšené a Božou prozreteľnosťou obšťastňované. To zrušenie pochádza z toho jediného dôvodu, že tak uznal za vhodné despotický cisársky režim. Želáme veľa zdaru poľskej provincii, pretože nedávnou mocou apoštolskej Stolice bola osamostatnená od našej provincie, a tak nebola dotknutá týmto našim tragickým nešťastím. Nech ju Boh zachová do budúcich vekov ako zrno a rozmnoží na rozšírenie pavlínskej reholi a obdarí ju šťastím a požehnaním. Teda, keď si nemôžeme pomáhať v rehoľnej spoločnosti ako bratia pomáhajme si aspoň čiastočne za života a po smrti. Teraz, keď v našich krajoch začíname život úplne rozptýlení, lúčime sa naposledy so vždy milou a veľmi nám váženou poľskou provinciou a všetkými jej členmi. Možno toto lúčenie je na tomto svete posledné, ale uvidíme sa opäť na poslednom súde.

A tak v mene všetkých našich zrušených provincií a kláštorov a tiež v mene všetkých rozptýlených bratov odovzdávam správu pre ctihodnú poľskú provinciu a verne ju zapisujem. Skladám veľmi pokornú úctu provinciálovi a všetkým predstaveným. Sľubujem úprimné pamätanie za doterajšiu priazeň a ďakujem vašej ctihodnosti za milú korešpondenciu so mnou.

Veľmi srdečne pozdravujem a ostávam zaviazaným bratom a sluhom už zrušený sekretár generála rádu – o.Kajetán Ďruriš⁶¹ Poznámka 61. A.P. pr. P. Diel 13 str.69-71b. A Supressio nostrorum in Dominiis saesareis A.P. pr. P. Diel 12 fol. 347. Čenstochovské archívum.

Kisbán 521

Keď sa s odstupom pozrieme na ďalší osud členov rádu ľahko si všimneme, že tí, čo vedeli a chceli pracovať, našli možnosti práce, keď nikde inde, tak ako vychovávatelia šľachtických detí (o. Benedikt Biragh, o. Imrich Kreskay) alebo ako vojenskí kapláni (o. František Versegyhy), ako profesori (o. Alojz Billisics v Pecs). Väčšina našla miesto v pastorácii. Z nich vymenujme aspoň niekoľkých: predstavený v Kežmarku o. Michal Stahel spolu so 4 rehoľnými spolubratmi viedol mestskú farnosť a jej 5 filiálok. Tí pracovali ako jeho kapláni. O. Ignác Lejchletner viedol pastoračnú prácu vo farskej filiálke Hunsdorf (Kežmarok) a Lomnica (kraj Spišský). Posledný sekretár rádu, o.Kajetán Ďuriš bol farárom v meste Plavecký Štvrtok (maď. Csürtörtök v bratislavskom kraji). Medzi pavlínmi v Pecs vstúpili do diecéznych služieb 18 rehoľníci: o. Martin Streska, o. Vavrinec Ivaničič, o. Pavol Ladislav Esterházy (biskup), o. Leopold Šekely, o. Žigmund Demkovič, o. Samuel Nitray, o. Melichar Panč, o. Leonard Marián, o. Demeter Slucha z Verso, o. Pavol Tanhoffer, o. Imrich Bellonič, o. Karol Nepomucký Bene, o. Ján Alojz Kupeč, o. Matúš Billisič, o. Imrich Wolff⁶⁵. (Poznámka 65. Brusztle RECENSIO Diel III. str.915)

návrat na slovenské pavlínske osobnosti