Trebišov

Autor informácií Emil Kisbán

História rádu pavlínov v Uhorsku

TREBIŠOV (maď. Tekerebes)

Z poľského jazyka preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová r.2010

Preklad neprešiel jazykovou úpravou

KNIHA I

Kisban 189

So súhlasom Sixta IV. prevzali pavlíni v 1493 a zmenili na priorát benediktínske opátstvo Szent Jogh (Szent JObb alebo Berekeris) vo Varád, založené v roku 1083 bohato vybavené ešte kráľom sv. Ladislavom. Do opáctva patrili: roľnícke mesto Szent JObb, a ďalšie majetky Penesztelk (Peniszlek) Szent Miklas, Tothtelek (kraj Bihár), Maghatelek (kraj Szabolcs), dom v Debrecíne (maď Debrecen) a tiež majetky v MArkus Szegesd a Višneg (maď Viszneg)³³². (Poznámka 332.Vyšehrad (o ňom) : Eggerer dielo citované kap. 32; Rupp , dielo citované Diel I. str.48; Chornotaxixis kap. 10. Varaždín (o kláštore) : Gyöngyözi dielo citované kap. 70:Podľa inventárium Gyongyozieho a spisu z 1552, kláštor Szent Jobb vlastnil nasledovný majetok: Szent Jogh, Szent Miklos, Piskolth, Chianalos (Csinalos), Csiovagh (Csiohaj) Saárszeg. Ďalšie dobrá: Peneszlek, parcela szent Miklos, Tothtelek, Marhatelek, dom v Debrecíne.A.P. Szent JObb. 1552, fasc.1, Nr.2) Pavlíni dostali toto opátstvo do 1557 napriek protestom generálneho opáta Matúša a snemu dožadujúceho prinavráteniu ho benediktínom a pavlínov vyhostiť. Kláštor Najsvätejšej Panne Márii v Trebišove (v Zemplínskom kraji) založil poručník Imrich Perenyi v 1502 a so súhlasom apoštolského legáta; kardinál Peter Swierrary odovzdal pavlínom aj kostol Najsvätejšej Panne Márii. Ladislav II. potvrdil podarovaný majetok. V prvej polovici XVI. storočia patril tento kláštor k bohatším. Už v roku 1504 patrili k nemu osady Vecse, Saroš, Olaszliska, mlyn na rieke Bodrog, dve vinice Tolcsva, usadlosť darovaná Michalom Butkajom, lúka podľa matriky po Antonovi Lenke (1509), okrem toho usadlosť Zsadanyi darované kláštoru Jurajom a Tomášom Zsenovými a tiež Žigmundom Sztrithej (1516)³³³. (Poznámka 333. Eggerer dielo citované str.268; Szentivanyi Timon : acta Ger . Diel 1, fasc.2 , Nr.7.9. por. Rupp , dielo citované I. Diel 1 str.325.)

Kisban 216

Tohto druhu ubytovacie podmienky rozhorčili rehoľníkov. Niet divu, že sa bránili rôznymi prostriedkami proti svojvôli magnátov. Najviac im škodil Peter Perenyi bývalý katolík, teraz luterán, človek násilnej povahy a nepriateľ Cirkvi. Zúfalstvo ho priviedlo až k tomu, že obsadil biskupské sídlo, vyhnal pavlínov z Trebišova, rozobral ich kláštor a zo získaného stavebného materiálu si postavil zámok. PAvlínsky kostol odovzdal svojím spolu vyznávačom. Krátko nato ho však stihol zaslúžený trest. Na príkaz Ferdinanda ho zajali a uväznili vo väznici Wienerneustadt, v ktorom po dlhšom pobyte zomrel 1548. Pochovali ho v kostole v Trebišove postavenom kedysi rodinou Perenyi pre pavlínov. Pavlíni, ktorí utrpeli od neho toľko krívd sa s tým nemohli zmieriť. „Boh nemohol strpieť“ píše kronikár – „aby jeho ostatky sa miešali s ostatkami jeho sväto žijúcich predkov. Od toho času na výročie jeho pohrebu blesk z jasného neba udierali do jeho truhly až do času, kým ho nepresťahovali z krypty preč. Dokonca aj vtedy, každý rok padali blesky do zeme pokrývajúce ostatky Petra.. Stala sa dokonca ešte čudnejšia vec. Matej Vitkoczi miestny obyvateľ náhodne použil na budovu domu maltu zmiešanú so zemou, kde bol pochovaný Perenyi , od vtedy blesky vždy udierali do tohto domu. Nakoniec otcovia ho oslobodili „od bleskov“ používaním exorcizmov a svätých medailónov! Dokonca v Trebišovskom kostole ,ktorý pavlínsky rád znovu získal a prinavrátil do pôvodného stavu sa nachádza tabuľa s dramatickým opisom udalosti nešťastného Perenyiho. „ Zastav sa prechádzajúci Uhor, prečo bol ...“

Kisban 221

V roku 1558 padol za obeť násilníkom zo strany šľachty kláštor v Monyorokerek. V roku 1566 Juraj Bebek vodca vzbury šľachty proti Maximiliánovi násilím vzal od mešťanov v Rosnyo ukryté u nich generálom rádu pavlínov o. Imrichom a vikárom z Gombaseka⁴² Poznámka 42. Eggerer dielo citované str.315; A.P. Gombaszög , fasc. 1 , Nr. 3-6 ) otcom Petrom 2000Fl v hotovosti a tiež precízne vypracované cirkevné strieborné a zlaté nádoby osadené drahými kameňmi v hodnote 1000Fl. Následne v roku 1569 okradol aj kláštor v Gombaseku⁴³ (Poznámka 43. Bebek ešte v 1532 bol verným synom Cirkvi. Imrich a František synovia Jána Palsöci vtedy darovali kláštoru mlyn Sajo A.P. Gombasög fasc. 1, Nr.2 fasc.3 Nr.2) Do zostavy bohatej kláštornej výbavy patrili: Kapolna, kurutyan, časť zeme v Szaloc, Terestenye, Felsó-Alsokemenek, Borsova, Onga, Lyce, Domahaza, Sajoszent Peter, Szölösardo, mlyn na rieke Ung. Por. Gyndl : Elenchus. ) Gabriel Perenyi obsadil majetok kláštora v Dedes (kraj Borsod)⁴⁴ Poznámka 44. A.P. des , fasc 1, Nr.2)S veľkou ťažkosťou sa mu ho podarilo znovu získať v roku 1559. Tento Perenyi zničil nad hornou Tisou dva kláštory: Slovenské Nové Mesto (maď. Szatoraljaujheli) a Trebišov. Okrem toho si privlastnil patriace do prvého kláštora majetky Petracho. Kasper Dragffi zase obsadil vinice kláštora v Tereni. Na obranu pavlínov prišiel cisár Maximilián, ktorý v roku 1560 prikázal Perenyiemu uviesť pavlínov nanovo do spomínaných kláštorov. A v roku 1569 vydal dekrét potvrdzujúci právo vlastníctva pavlínov z Gombaseka na cirkevný pokladu⁴⁵. Poznámka 45. takisto Eggerer cituje list Maximiliána pre Antona Ferenczi biskupovi Eggera, pre Gabriela Perenyi a Františkovi Zai. Por. dielo citované kap.41)

Kisban 230

Protestanti obsadzujú kláštory. Rozvoj kláštorov v Marianke a v Lefantovciach. Viacero kláštorov padlo za obeť nadvláde protestantizmu. V roku 1566 násilne obsadili kláštor v Bereg a zničili jeho archív , takisto postupovali podriadení protestantov Gabriela Perenyi s kláštorom v Dedes okolo 1550. Podobný osud stretol kláštory v Novom meste pod Šiatrom (maď. Szatoraljaujheli) a v Gombaseku 1566, Trebišove v 1530, Diozgyör v 1550 (zničil ho protestant Žigmund Valassa), v Remete 1554, v Sopronbanfalva 1558, v Monyorokerek (zničil ho protestant Mikuláš Zrynyi 1558), vo Vaszonyi 1548, v Torna okolo r.1550, v Nagyfalu po 1593.

Kisban 282

Oveľa ťažšou úlohou dávneho kláštora v Trebišove. To sa podarilo horlivému generálovi Borkovičovi (Borkovicsovi). Kláštor založil v 1502 a zariadil bohatým vybavením Imrich Perenyi. Majetok potvrdil Ladislav II. V roku 1530 horlivý stúpenec Lutera Peter Perenyi vyhnal pavlínov z kláštora a majetky patriace k nemu si privlastnil. Zbúral kláštornú budovu a z jej kameňov si v blízkosti vybudoval zámok. Kostol však odovzdal luteránskym duchovným. Podľa nariadenia o.Borkoviča, šikovný a vzdelaný právnik pavlín o. Ján Vanovič, viedol dlhé spory s vtedajšou vlastníčkou majetku kláštora v Trebišove Annou Jakusichovou – vdovou po Jánovi Homonay-Drugethovi. Následne došlo k dohode pri Konvente v Leleš v roku 1650: Rád obdŕžal návrat kláštora spolu s niekoľkými majetkami⁶⁹. Poznámka 69. cituje potvrdenie vystavené Borkovičom pre VAnoviča. 17.6. 1650. A.P. Diel I. str.444. Dohodu uzavretú pred úradníkom konventu v Leleš potvrdil Leopold 24.januára 1651. Takisto str.443) Pavlíni tu nanovo mohli začať zbožnú prácu no akokoľvek po niekoľkých desiatkoch rokov zase museli zažiť viacero ťažkých chvíľ.

Ešte viac ťažkostí než v Trebišove si vyžadovalo obnovenie kláštoru vo Veresmart a návrat jeho majetkov. Spomenuli sme už víťazstvo a v tejto veci to treba pripísať šikovnosti o.Borkoviča. Avšak víťazný vavrín získal jeho nástupca o.Ivanovič, keď naozaj možno nazvať víťazstvom rádu šťastný výsledok dlhého procesu.

Kisbán 305

Taktiež o. Imrich Fejervári a o. Gregor Dubnický zažili ťažké prenasledovanie zo strany protestantov, ktorí sa pomstili za pavlínsku činnosť pri obrátení inovercov. V noci napadli kláštor vo Varanno(Vranov). Otcovia pavlíni nemali čas na zorganizovanie obrany. Útočníci zabili príbuzného otca Imricha Fejerváriho. Obidvoch pavlínov vliekli po necestách, kameňoch a močiaroch o hlade a smäde, nedávajúc im ani chvíľu na oddych, a tak ich priviedli až do Szihalom. Tu sa nad nimi zľutoval farár Told a zaplatil za nich výkupné, a tak boli oslobodení¹¹³. Poznámka 113; Acta Paulinorum časť II. str.187; Bibliotéka Univerzity Budapešť. )

A zase 27. marca 1679 udreli v prevahe protestantskí povstalci na druhé vysunuté misijné pracovisko, kláštor v Novom meste pod Šiatrom (maď.Satoraljaujheli), ktorý nedávno zaopatrila Rada pavlínskeho rádu majetkami odobratým z majetkov kláštora v Trebišove, to znamená Zsadani a Olaszi. Útočníci boli v počte okolo 600 ľudí pod vedením Františka Salanči a Štefana Kassay. Útok na kláštor bol z troch strán. Tento raz osádka kláštora pozostávajúca z 30 osôb, menovite otcov pavlínov a pomocníkov poddaných chlapov pod vedením predstaveného kláštora o.Marka Besseni a o. Augustína Szörenyi, ich víťazne odrazila, s ľahkými stratami. Naopak vodca útočníkov Štefan Kassay smrteľne ranený utiekol na zámok Szalanc, zanechávajúc na bitevnom poli mŕtve telá , ktorými naplnili deväť vozov a veľký počet ranených (84)¹¹⁴. Poznámka 114. takisto str. 192)

Kisban 307

Začal sa čas oslobodzujúcej vojny. Pavlíni sa aktívne podieľali v bojoch s Turkmi a viacerí z nich sa vyznačili hrdinskými činmi. Bolo ich možné stretnúť všade: pod múrmi Budy, na poliach Moháča, na rovine Szent Gothart. Bojovali na obranu vlasti, rádu a kresťanstva. Zmenili sa podmienky. Duchovné zbrane zatiaľ odložili nabok; namiesto nich sa chopili meča, ktorý zabíja. Krv a oheň znamenali cestu vojny. Avšak misie pavlínov v severnom Uhorsku úplne neskončili, ale neprinášali toľko ovocia ako v minulosti. Po odobraní Budy Turkom a potlačení Tökolyho povstania sa misijný dom v Kežmarku a neskôr rezidencia v Trebišove zapojili do misionárskej práce. V roku 1698 predstavený domu v Kežmarku slepý o. Adrián Šesták , ktorý slepotu znášal s Božou bázňou a pokorne, sa stal známy ako vodca svedomí a spovedník¹²¹. Poznámka 121. takisto Benger str.320)

Kisbán 308

Medzi členmi domu v Trebišove zvláštnu nenávisť protestantov stiahol na seba o. Martin Jurkovič kvôli nadpriemerným snahám obrátenia protestantských vyznávačov. Pobúrení protestanti sa snažili niekoľkokrát ho pripraviť o život. Raz sa mu podarilo vykĺznuť z pasce iba vďaka preoblečenia sa za františkána¹²². Poznámka 122. takisto str.329)

Kisban 323

O.Augustín Benkovič⁴ Poznámka 4. narodil sa v Nyitra apati v 1632. V roku 1653 vstúpil do rehole v Banfalva. V roku 1658 sa vrátil do vlasti z Kolégia sv. Apolinára v Ríme. Zomrel v roku 1702 vo veľkom Varaždíne ako biskup.) v roku 1674 -1680 bol vzorným bohoslovcom kolégia sv. APolinára v Ríme. Obdarený vynikajúcou kazateľskou schopnosťou pracoval na misiách v severnom Uhorsku. Ako predstavený rezidencie v Trebišove vybudoval dve krídla kláštornej budovy, obnovil kostol, odstránil z krypty kláštora truhlu protestanta Petra Perenyeho zasiahnutú viackrát bleskami, ktorý v 16. storočí spôsobil ťažké krivdy kláštoru. Keď bol priorom v Szatoraljaujheli vynikajúco riadil kláštorne veci. Keď sa stal vikárom generála rádu vtedy biskup z Eger František Szegedy ho poslal ako svojho oficiála do okolia obývaného rusínmi, kde dosť rýchlo protestanti získavali terén. Doterajšia jeho činnosť poskytovala garanciu, že v búrlivom období protestantských nepokojov šťastne povedie loď rádu pavlínov. O. Augustín Benkovič sa zhodol s rehoľnou radou na tom, že vnútorný pokoj v reholi a disciplína jeho členov je nutnou podmienkou k plodnej práci medzi protestantmi. Vážil si záslužnú činnosť v protireformácii v kláštoroch v Satoraljaujheli, Varano(Vranov) a Lefantovciach (Elefant). Vďaka definitoriu udelil titul priora administrátorovi domu vo Vranove, otcovi Imrichovi Ferejvári, ktorý bol známy získaním mnohých protestantov späť pre Cirkev, a zároveň mu potvrdil činný hlas na kapitule. Dom vo Vranove vyzdvihol na úroveň prioratu, a aby bratom uľahčil prekonať veľkú núdzu, ktorú tam trpeli, daroval im vinice v Bodroglaszy a na kopci Bihajka (Zemplínsky kraj).

V tom čase za zástupcu generála rádu vybrali Mateja Selegoviča, za členov rehoľnej rady: Ladislava Jambrehoviča, Imricha Nagyho, Juraja Bebery, Pavla Seszheni a neskôr Nikolaja Klanseča, Karola Petracsicsa, Jakuba Jurisseviča, sekretárom generála vybrala Mateja Turkoviča⁵. (Poznámka 5 Nachádza sa to v Acta paulinorum str.11)

Kisban 328

Hlavným cieľom Generála rádu pavlínov o. Ľudovíta Bariloviča bolo oživenie asketického ducha a vyzdvihnutie úlohy pavlínov v živote Cirkvi. Filozofické štúdia absolvoval v Lepoglave. Teologické štúdia na univerzite v Prahe. Ako mladý kňaz sa zúčastnil na misii v Severnom Uhorsku. Obrátil viacerých protestantov, používajúc metódu vysvetľovania právd viery vierohodnými protiargumentmi voči námietkam a povzbudzovaním v kázniach. Nebolo preto nič nové, že ho vyznávači luteranizmu nenávideli a dokonca číhali na jeho život. O.Benger rozpráva že „ho chytili, bili a zranili oštepom. Dostal niekoľko takých rán, že dokonca života mal po nich jazvy. Neskôr ho posadili na divého koňa. Vďaka pomoci dvoch jezuitov sa mu podarilo ujsť živému z tejto pasce. Z priora Trebišova a Slovenského Nového Mesta (Satoraljaujheli) bol povýšený na úrad generála rádu pavlínov²⁰. ( Poznámka 20. Jeho zástupcom bol Kasper MAllesič. Radcami : Ladislav Landor, Adam Kolečani, Felician Guarient, Viktor Kopp. Sekretárom bol Matúš Kupinič.) Napriek veľkému množstvu povinností, horlivo dbal o pozdvihnutie bohatstva liturgie a neopúšťal modlitby v chóre. Bol známy zvláštnou úctou k Najsvätejšej Panne Márii. Keď v roku 1676 dostal úrad prestaveného v Kežmarku, kde bol dom tak vyrabovaný heretikmi, že nebolo ani sviec, ani vína na odslúženie sv. omše, o. Barilovič žijúc veľmi skromne šetril všetky drobné peniažky na potreby chrámu. Jeho príklad povzbudil veriacich k nadpriemernej obetavosti. Krátko nato dokázal zadovážiť všetky potreby kláštora. S veľkou horlivosťou šíril úctu k Matke Božej a sv. Jozefa z Arimatey. Sv. Jozefovi vybudoval oltár na chodbe kláštora v Marianke. Pripravil 15 kázní ku cti sv. Jozefa z Arimatey, ktoré vydali až po jeho smrti v Bratislave v roku 1730. V čase povstania Rákocyho zachoval pavlínsky rád prísnu neutralitu. Avšak O.Barilovič sa postavil jednoznačne na stranu kráľa, pretože od neho očakával posilnenie katolíckej viery v Uhorsku a zavedenie vnútorného poriadku. Pravdepodobne tu zohral vážnu úlohu hlboký cit spolupatričnosti k Slovanom a nedovolilo mu zotrvať celým srdcom k veľkému kniežaťu reprezentujúcom záujmy Uhorska.

Kisban 333

Boli vyjadrené želania, aby kláštor v Čaktornya (Csaktornya) topiaci sa v dlhoch a procesoch dostal namiesto vikára dobrého superiora, ktorý by viedol potreby tohto pôsobiska. Kláštor v Trebišove prosil o stáleho predstaveného, pretože v dôsledku neustálych zmien tu na tomto mieste nemôže dôjsť k hospodárskej Rovnováhe.

Kisban 340

O. Ján Keri grófskeho pôvodu (zomrel 1685), dosiahol vysoké cirkevné hodnosti. O. Imrich Nagy bol dvakrát zástupcom generála (zomrel 1688). O.Nikolaj Kelcz, narodený Muraszombat, prior v Csaktornya, Pápa, Lefantovce, odvážne bránil kláštor v Lefantovciach v roku 1644 počas prepadu Turkmi (zomrel 1692). O. Martin Jurkovič z Jakabfalva , ktorý bol známy veľkou šikovnosťou a znalosťou vecí a ľudí. Bol priorom v Trebišove a v Pápa, magistrom v BAnfalva členom rady rádu. Neskôr ako misionár v severnom Uhorsku získal toľkých protestantov pre Cirkev, že sa inoverci usilovali o jeho život. Zomrel 1699.

Kisban 344

V Uhorsku sa posilňoval rád hlavne v severnej časti. Kláštor v Trebišove zväčšil svoj stav majetku fundáciou Barbary Batchyani vdovy po Žigmundovi Forgáčovi (1678). Biskup Juraj BArszonyi podaroval pavlínskej rezidencii v Kežmarku vinice na pohorí Liszken (1678).

Kisban 374

Uvádza sa nasledovné, že delí Uhorskú provinciu na dve časti: Uhorskú a Chorvátsku. Do provincie Uhorskej patria kláštory – Marianka (MáriaVölgy), Lefantovce, Slovenské Nové Mesto (Szatoralujhely), Banfalva, Pápa, Trnava, Pešť, Skalica, Nezsider, Trebišov, Vranov, Kežmarok, Pécs a kláštory, ktoré sa neskôr vytvoria na území Uhorska.

KNIHA II

Kisban 72

V nasledujúcom roku po usadení sa vo Veľkom Varaždíne pavlíni zase zapustili korene v Dyosgyör v roku 1737. Začali sa rozvíjať kláštory v Sarorajlaujheli (Slovenské Nové Mesto 1738) a v Sajólád 1737. Na konci storočia patril ten posledný k najbohatším kláštorom v ráde. Súčasne rozkvitali pavlínske strediská misionárskej činnosti: Varano(Vranov) 1738, Trebišov 1739, Kežmarok 1755, Torda 1755, rezidencia v Nezsider 1781, kláštor Mariánska Čeľaď 1748 (Mariacsalad), rezidencia v Ríme. Majetok kláštora V Trebišove sa zväčšil v roku 1739 druhou kúpou. Vtedy konvent kúpil od rodiny Čalky (Csalky) polovicu šľachtického majetku v Vecs za peniaze 1100 Fl, ktoré im prisúdili na základe výroku kráľovského súdu po zakončení dlhého majetkového procesu. To znamená konkrétne: v procese o kláštor Gombasek a prináležiaci k nemu majetok súd rozhodol v prospech grófa Antona Esterházyho z Kizmarton. Jemu prisúdili imanie, ale súčasne ho zaviazali k vyplateniu vyššie spomínanej vysokej sumy²²⁰. Poznámka 220. Streska takisto str.181)

Kisban 75

Dom v Mocsar. Cieľ ich misie predstavil vo vzrušujúcej a súčasne plnej hrdosti slova prior v Szatoraljaujheli povedanej v kázni na uvádzacej slávnosti : „Mali kráčať v šľapajach našich dávnych otcov, prinavrátiť zakolísanú katolícku vieru a chrániť ju“. O.KOncz a o.Szenasy si zakrátko všimli, že s výnimkou niekoľkých podriadených východného obradu sa celý majetok množí od vyznávačov kalvinizmu. Stála pred nimi obrovská úloha, perspektíva obrovskej práce. Situácia nebola beznádejná. Okrem svojich mládeneckých síl a skúseností mohli rátať s oporou horlivých katolíkov. Cez začiatočné ťažkosti im pomohli prebrodiť sa vdova po Imrichovi Barkoczim, Zuzana Szirmayová; vdova po grófovi Františkovi Nitzkym Kristína Ramoczahazy a jej dcéra vdova po Štefanovi Kalay, Magdaléna Niczky; okrem toho otcovia misionári z rezidencie Trebišova, Vranova a vo Veľkého Varaždína . Vďaka tejto pomoci pomaly zariadili dom a čo je najdôležitejšie aj knižnicu, ktorú bolo treba spomenúť na začiatku, kde sa vynasnažili o zabezpečenie teologických a liturgických kníh. Vdova po grófovi Františkovi Niczkym im zabezpečila zvon.

Kisban 101

Procesy o majetky

Ako sme vyššie spomenuli všetko úsilie rádu v 18. storočí smerovalo k tomu, aby sa znovu získali pôvodné majetky. S ohromnou horlivosťou pristúpili pavlíni k spisovaniu bývalých svojich majetkov na základe zachovaných dokumentov. Zachovalo sa niekoľko rehoľných výkazov pochádzajúcich z konca 17. storočia a zač. 18. storočia. A tak na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Leopolda Koloniča (Kollonitsa) konfrátra rádu, spísali pavlíni dvanásť kláštorov existujúcich v severnom Uhorsku: Bereg, Tokaj, Regec, Ezsney, Diösgyör, Sajolád, Szolnok, Gombasek (Gombaszog) a v blízkosti Košíc tri: sv. Kataríny, sv. Filipa a Jakuba, Najsvätejšej Panny Márie a tiež kláštor Ungvár a tri už zničené kláštory blízko Gyöngyös (Veresmart,Felnemet a Billye ). Pri všetkých sú vymenované dosť presne majetky³¹. Poznámka 31. por. Žiadosť generála rádu o.Kristolovca cisárovi v roku 1708 vo veci majetkov rádu. COLL. Hevenes, Diel XII, str.444; Registrum vonorum spectatium admonasteria quaedam s.Pauli primi Eremitae in Comitatibus partium superiorum regni Ungariae existencia, at intimatione Leopoldi a Kollonits factum. Akta bez udania roku pravdepodobne zo začiatku 18. storočia COLL. Hevenes, Diel XXXIX, str.265, oddelenie rukopisov Budapeštianskej knižnice). Ten rozpis pripojili pavlíni k žiadostiam zložených v Neoaqvistica commissio. Výsledky z týchto žiadostí boli rôzne. Dosť veľký úspech dosiahli v získaní majetkov nachádzajúcich sa v grófskom vlastnení , ktoré kedysi patrili kláštorom v Pecs , Peszt, Sajolád, Slovenské Nové mesto(Szatoraljaujheli), v Trebišove a rezidencia v Mocsár. Za tieto úspechy vďačíme pavlínom – priekopníkom. Avšak nie vždy úspech sprevádzal ich námahu.

Kisban 102

Nachádzame v kronikách aj takýto prípad, že došlo k procesu medzi pavlínskymi kláštormi o to, komu prináležia isté majetky. Bol to dlhotrvajúci spor, ktorý silno otriasol rádom, medzi kláštormi Slovenské Nové Mesto (Szatoraljaujheli) a Trebišovom o vlastníctvo majetkov Sara, Zsadani a Olši(Olszi). Uhorský provinciál o.Gregor Fierendroth už v roku 1736 na okresnom stretnutí reholi³². Poznámka 32. 24.mája 1736) sa nakláňal k tomu, aby poslali vyšetrovaciu komisiu na posúdenie celej tejto záležitosti. Členovia komisie o. Jozef Gerdinič a o. Andrej Mossoči s veľkým oneskorením poslali správu generálovi rádu opierajúc sa o dokumenty provinciálneho archívu v Pešti³³. Poznámka 33. 13.marec 1737. AP: Diel VIII. ) Správa obsahovala všetky skutočnosti, ktoré bolo možné nájsť a týkali sa vlastníctva majetkov Olaši, Sára a Zsadani. Podľa týchto údajov , majetok Sára so spolupatriacimi mlynmi v Bodrog a Olši daroval palatín (Nádor) Imrich Perenyi kláštoru v Trebišove, ktorý sám založil (1502), a Zsadani nadobudli rehoľníci toho istého kláštora čiastočne zadarmo a čiastočne za 100 Fl. od synov Jóba Czeen , Tomáša a Juraja. (...)

Medzi dvoma kláštormi bol dlhotrvajúci právny spor, ktorý nakoniec vyústil k vydaniu dekrétu komisiou podľa ktorého generál (...Kisban 103)

Kisban 103

Genrál Rádu pripojil Zsadani ku kláštoru v Novom meste pod Šiatrom (Szatoraljaujheli) a Sara a Olši ku kláštoru v Trebišove³⁵. Poznámka 35. Medzi dokumentmi procesu je najdôležitejší tento: „Infornatio Reverendissimi Patris generalis natione praetencionis super possessiones Olaszi, Sara, Et Zsadany. Quam V. Conventus Terebesiensis contra Conventum Ujheliensen formare vellet medio. Procuratoris Provinciae infrascripti ex mandato. V. Definitori HUmillime porrecta. Zostavil to Nepomucen Siskovich, definítor provincie a prokurátor provincie 20.5.1759. V tomto liste poskytuje generálovi opis a údaje týkajúce sa majetkov o ktorých bola reč. Aufhebungsakten E. II., str.87.)

Kisban 109

Kapitula z roku 1735 podpísala dokument, ktorý v zásadných veciach mal istý prínos. Kapitula sa v ňom vyjadrila – bolo to po prvý raz – vo veci poriadku ohľadne starších rehoľníkov v rehoľných domoch a s tým súvisiaci precedensi= prednosť priorov. Určila nasledujúci poriadok v 17 uhorských kláštoroch počnúc kláštorom v Satoralujhely( Slovenské Nové mesto)⁴⁸ Poznámka 48. Nikde som nenašiel vysvetlenie prečo kláštor Satoraljaujhely zaujal podľa dôležitosti prvé miesto. Pravdepodobne preto, že spomedzi vyrátaných spomínaných je možno najstaršou fundáciou 1221 -1248.), kde poskytuje aj priezviská priorov: 1.Satoraljaujhely -o. Pavol Fejér, 2. Mariánka(Máriavölgy) -o.Stefan Ordódy, 3. Márianosztra -o. Michal Havor, 4. Lefantovce - o.Ján Keresztes, 5. Cajolád - o. Filip Kotnaki, 6. Banfalva - o. Jakub Gejer, 7. Pápa - o. František Orosz, 8.Trebišov - o. Imrich Czetenyi 9. Varano (Vranov) - o. Jozef Kuncsár, 10. Rím - o. Hieronym Bajaj, 11. Kežmarok -o. Ján Klaus, 12. Skalica - o. August Fischer, 13. Trnava - o. Andrej Vajaj, 14.Pest - o. Karol Redl, 15. Nezsider - o.Hieronym Hirnay, 16. Pécs - o. Michal Grubyi, 17. Tovis - o. Pavol Vukovics.

Kisban 112

Na podobnej generálnej Kapitule zvolanej na Turíce v roku 1736 do Marianky bolo počuť iba pochvaly o duchovnom raste Uhorskej provincie. Avšak provinciál nemohol zamlčať ťažkosti vo veciach hospodárskych. Pre získanie dávnych fundácií nutne navštevovali komisie nanovo získané majetky. No nielenže museli prekonávať obrovské ťažkosti, aby dávne majetky znovu získali, ale tiež prekonávali veľa nepríjemností z dôvodu aktuálne vlastnených majetkov. Medzi inými provinciál podčiarkol, že prepozit Bakus v Pécs, biskupský vikár vo veciach duchovných, odriekol bez dôvodne jurisdikciu rehoľníkom. Pretože protektor Žigmund Kollonič nedokázal vybaviť túto vec listom boli nútení ju predostrieť Apoštolskej Stolici. Zaoberali sa tiež prosbou konventu v Trebišove, aby mu boli vrátené bývalé majetky.

Kisban 117

Dozvedáme sa, že sa v danom období pokračuje vo výstavbe kláštora vo Varano(Vranov), že kláštor v Trebišove zložil na úroky u grófa Čákyho 14000 Fl. Začalo sa obdobie rozkvetu kláštora v Sajolád; zväčšenie majetkového stavu o dvojkolesový mlyn malo vplývať na oživenie hospodárstva kláštora.

Kisban 120

Z nej vyplýva, že v Kežmarku, na území kláštora postavili nový chrám pre slovenský ľud, a že dobre napreduje budovanie kláštora v Sasvár (Šaštíne) a že v rezidencii Varano(Vranov) vybudovali poschodie. V Trebišove už je hotové druhé poschodie kláštora, vo Varadolaszy vybudovali poschodie kláštora a presbiterium kostola, v Pápa za pomoci Vespremského farára Adama Ačády postavili nový chrám, v Banfalva označili miesto na stavbu veže. V oblasti školstva si bolo možné všimnúť veľký postup. Provincia vlastnila vtedy 3 ústavy filozofických štúdií. Dve štúdia teológie a dva noviciáty. Znamenalo to, že počet vstupujúcich do rádu sa nezmenšoval ale naopak rástol.

Kisban 144

V nasledujúcom roku pavlíni o. Jakub Jurisevics a o. František Grabantovič viedli domácu pešiu armádu, ktorou vyrazili proti Turkom.

V roku 1675 o. Ľudovít BArilovič a jeho spoločníci sa ukryli v Trebišovskom zámku pred heretikmi, odvážne ju bránili až do príchodu cisárskych vojsk, aj napriek tomu, že ich obliehala presila heretikov.

Kisban 163

O. Augustín Benkovič ako prior v Trebišove bol vikárom biskupa z Egeru na území obývanom rusínmi. Rozvíjal plodnú činnosť predovšetkým na cirkevno- politickom poli. Vďaka tomu predovšetkým berúc do úvahy jeho politický talent a znalosť ruského jazyka, ho Leopold I. vymenoval za biskupa vo Veľkom Varaždíne a prepozitom v Leleš (1681). Avšak až po vyhnaní Turkov (1691) zasadol na stolci. Ako dokonalý organizátor zakrátko usporiadal diecézne veci. Mal kontakty s vysokopostavenými osobnosťami, dokázal znovu získať dávne majetky Varaždínskeho biskupstva. Vďaka tomu nanovo zorganizoval Veľko Varaždínsku kapitulu, duchovný seminár sv. Ladislava v Košiciach, založený biskupom z Egeru Benediktom Kizdy. Novovzniknutý seminár zabezpečil majetkami tak, že mohol udržiavať väčší počet bohoslovcov. S tým istým cieľom daroval rádu 17 500 Fl. Vďaka tomu sa skutočne rozvíjala činnosť obrátenia medzi rusínmi.

Kisban 175

Provinciálna volebná kapitula v Marianke(Mariavögy) z 20.8.1720 normuje vec povinných duchovných cvičení pre členov rádu. Podľa tohto nariadenia, by si mal každý povinne urobiť duchovné cvičenie vo svojom kláštore. Rehoľníci z Trebišova, Vranova a Sajolád si ich budú robiť v kláštore Szatoralujheli (Novom meste pod Šiatrom). Rehoľníci z Torna v kláštore v Pápa. Bdelo sa nad zachovávaním prísneho pôstu. Rozhodli sa, že stredami nebudú jesť ani mäso, ani ryby. Čítame: Proti chudobe sa prehreší ten, kto prechováva u seba náhradný oblek, strieborné lyžice, palice atd.

Kisban 233

Odpustové miesta okrem BudaszentLorinc, kde sa nachádzali relikvie sv. Pavla pustovníka, mali ostatné mariánsky charakter. Na odpustovom mieste, kde bola prechovávaná milostivá socha alebo obraz Matky Božej tú vždy obklopili zvláštnou úctou. Ceremónie sa týkali predovšetkým úcty Matke Božej. Preto treba v prvom rade pavlínom vďačiť za to, že sa táto úcta rozširovala na všetky spoločenské vrstvy a cez úctu Matke Božej patrónky Uhorska nadobudla národný charakter. Už na konci kresťanského stredoveku sa v uhorskej literatúre stretávame s myšlienkou, ktorá spájala úctu k Matky Božej s národnou hrdosťou. Táto myšlienka sa stávala skutočnosťou v praktizovaní viery na odpustových miestach. V Uhorsku sa táto myšlienka šírila na západe krajiny v okolí Marianky a SoproBanfalva, na severe v Marianosztra, Šaštíne a Mariánskej Čeľadi, na východe v Trebišove a vo Vranove, ďalej v srdci krajiny v samotnej Pešti, na juhu v Pécs a v blízkosti Szentkut. V Chorvátsku hlavne v Lepoglave, Körös, Remete; na Istrii v sv. Petre v Lese. Úcta Matky Božej ako patrónky národa sa prejavovala v Nemecku v Langnau, v Rakúsku: Wienerneustadt a Maria-trost. V Sliezsku: Glogowek, v Poľsku v Čenstochovej. A tak ako milostivý obraz Matky Božej Čenstochovskej obránili pred veľkými útokmi nepriateľov, a keď bolo nutné tak ho starostlivo skrývali, podobne s veľkou starostlivosťou uložili na bezpečnom mieste obrazy Matky Božej respk. sochy z kostolov v Marianke (Mariavölgy), obraz plačúcej Matky Božej vo Vranove⁸¹ Poznámka 81 Benger str.405), z Pecs, Šaštína, Trebišova.( ...)

Kisban 276

Vdova po palatínovi Imrichovi Perenyi - Dorota Kanizsaiy bola tiež konfratrom rádu za preukázanú priazeň a dobročinnosť.

Nie len jej predkovia, ale aj jej muž a jeho predkovia horlivo podporovali rád. V kláštore v Ujháza na území Borsod a v Trebišove v zemplínskom kraji išlo o dary Perenyiovcov. Prvý kláštor bol založený 1408 komisármi Imrichom Perenyi a Jánom Štefanom Perenyi, ktorí aj zariadili tento kláštor. Tento dar potvrdil kráľ Žigmund²²⁶. Poznámka 226. Eggerer dielo citované str.180.) Druhý kláštor s titulom Matky Božej založil jej manžel palatín Imrich Perenyi 1502 a bohato ho obdaroval. Neskôr cez pápežského legáta kardinála Petra Sperari im dal v Trebišove kostol s titulom Najsvätejšej Panne Márii. Tento dar potvrdil Ladilslav II., konfrater brat konfratra sv. Kazimíra- poľského kraľoviča²²⁷. Poznámka 227. Odtiaľ ich vyhnal v roku 1530 podporovateľ luteranizmu Peter Perenyi. Až v roku 1650 sa mohli opäť vrátiť. Eggerer dielo citované str.268. A.P. Diel I. str.422. časť rukopisov univerzitnej knižnice v Budapešti a OLDO A.P. Terebes fasc.1 , Nr.1 a fasc. 2, Nr. 7,9 a rupp Diel I. str.325)

Kisban 288

V Krakove v roku 1677 zomrel na mor o. Benedikt Uher. V mučeníctve lásky krátko nato našiel nasledovníkov medzi spolubratmi Uhrami: o. Veľčický a o. Štefan Pethö v Trebišove, o. Vavrinec Suttö v Čanád (Csanad), o. Augustín Sörenyi a o. Marek Besseniej v Novom meste pod Šiatrom (Szatoraljaujheli), kde rozvíjali obetavú, angažujúcu prácu v zamorenom prostredí, kde nakoniec sami podľahli moru (1679).

Kisban 308

Podľa kronikára z „Acta paulinorum“, 11.01.1735 vyrazil generál rádu zo svojej rezidencie v Mariánke(Mariavölgy) kvôli vykonaniu vizitácie provincie. Najprv vyrazil smerom na Bratislavu. (...) Z kláštora v Satoraljaujheli poslali poňho 6konný záprah. Iba po veľkej obchádzke mohol doraziť večer 3.02. 1735 do mesta. Po zakončení vizitácie tohto kláštora odišiel do Trebišova. Od vranovského priora, ktorý ho tam čakal o.Inocenta Jarosa sa dozvedel, že z dôvodu zlého počasia -rozmoknuté a nepriechodné cesty- sú odrezané od sveta cesty do Vranova a do Kežmarku. Preto pre vizitáciu odporučil tieto kláštory provinciálovi, o. Michalovi Havorovi, určiac mu na pomoc trebišovského priora, o. Imricha Cetenyi a priora z Vranova o. Inocenta Jarosa¹². Poznámka 12. Banfalva, 15.máj 1735 , generál rádu mal právo delegovať podriadeného za vizitátora kláštora a dokonca provincie. Pre chorobu vzhľadom na vyšší vek, ale pre krátkosť času musel používať toto právo častejšie. A tak, pre vzdialenosť a ťažkosti pri cestovaní veľmi zriedkavo vizitoval osobne rímsky dom. V tomto roku uskutočnenie vizitácie tohto domu zveril rímskemu generálnemu prokurátorovi Sebastiánovi Kožbialovičovi, taktisto vizitáciu domu v Pécs zveril svojmu sekretárovi Jozefovi Gerdiničovi (maď. Gerdinicsovi). Listy vystavené v Mariánke (Mariawolg) 11.6.1735 a 25.7.1735. A.P., Diel VII.)

Zároveň po usporiadaní veci v Trebišove 10.2. urýchlene vyrazil na spiatočnú cestu, aby sa ešte stihol prepraviť cez rozvodnenú rieku Heyö a Sayö, V Olaši sa rozlúčil s priorom kláštora zo Slovenského Nového Mesta (Szatoraljaujheli) a s o. Pavlom Fejerem, ktorý ho dovtedy sprevádzal ako jeho definítor. Cez Körön, Kerestur, Mezökövesd prišiel 13.2. do Kallo a 14. februára cez Hatvan a Ašod do dediny Bottian, patriacej k peštiankemu majetku.

Kisban 316

Delegáti kláštora v Lefantovciach sa sťažovali na hrozby a turecké útoky. Pretože v kláštore žilo viac ako 7 otcov už im hrozili Turci. Príjmy kláštora nestačili na udržanie viac než 7 rehoľníkov a teda prosili členov generálnej kapituly, aby na tak nebezpečnom mieste neprebývalo viac mladých otcov. Následne prosili, aby z dôvodu ťažkej hospodárskej situácie kláštora zmenšili im kontribúcie v prospech generála. Žiadali o čiastočné zníženie sumy 150 Fl., ktorú museli platiť na udržanie štúdia v Trnave, pretože oni „obyvatelia tohto zúboženého a zničeného miesta“ boli okrem toho nútení Turkmi „nenásytných beštií“ k plateniu 90 Fl. ročnej kontribúcie“.

Kláštor v Čaktornya prosil o povolenie na opätovnú opravu zničených kníh v knižnici a založenie chorvátskeho noviciátu. Kláštor v Trebišove prosil o poslanie stáleho priora, pretože počas 6 rokov bol každý rok niekto iný predstaveným, a tak budovanie kláštora sa nemohlo pohnúť z miesta.

Kisban 325

V období 1741 -1773 máme nasledujúcich pavlínskych kazateľov, ktorí boli dostatočne známi: Trebišov: Ignác Gellej , Anzelm Silinský 1741, Juraj Kiros, Melichar Zsiger 1764, Baltazár Šily 1767, Štefan Sobanči , Filip Adanyi 1770,

Kazateľský úrad. Vranov: Martin Papanek, Jozef Keresztes 1741, Ľudovít Ján Cicsik, Jan Nepomucký Bencza 1764, Michal Pelzmann 1767, Július Ballonyai, Filip Pelzmann 1770.

V období 1741 -1773 máme nasledujúcich pavlínskych kazateľov dosť slávnych. Marianka: Tadeáš Berdoči, Lukáš MOtteszki (1741), Atanáz Galbahazy, Ľudovít Balogh (1764), Andrej Gottgejsl, Bernard Kovanecz (1767), Karol Baroci, Bernard Zsunek, Mikuláš Beloči, Jozef Lachles (1770).

Kisban 515

Na území Zemplína a Szepes predsedali: župan František Szentivani a gróf Michal Sztáray. Do kláštora v Satoralujheli(Slovenské Nové Mesto) prišli: zástupca župana Ladislav Szirmay a rachmistr Ignác Fábry; do Kežmarku Juraj Hozdroviczky a solný úradník František Viskeleti; do Vranova odvolávací sudca zo Zemplína Štefan Bideskuty a Pavol Drahoss, a neskôr raschmis Imrich Schramma; do Trebišova najvyššia rada námestníka poslala Matúša Gregora Szentkutyho a Jozefa Strobly, soľného úradníka⁶⁰. Poznámka 60 –krajský archív, oddiel námestníka rády , inventár E 2-E 12)

Kisban 518- 519

Vynecháme detaily a únavné zostavenie čísel a obmedzíme sa len na dôležitejšie. Tabuľka na základe inventára poukazuje čistý majetok zrušeného rádu a ročný príjem jednotlivých kláštorov môže presvedčiť o pravdivosti našich tvrdení⁶². Poznámka 62. Výkaz bol vyhotovený na základe inventárov zostavených z príležitosti zrušenia rádu, ktorý sa súčasne nachádza v Krajskom archíve E.2-12. a takisto v diele Rukopisov Univerzitnej knižnice v Budapešti. Rukopis I.13 a okrem toho na základe umiestnených správach Elemera CSaszára (ČAsára) tabuliek zobrazujúci majetkový stav rádu. Sumu treba rátať v 60 grajciarových Florenoch. Spomenuté grajciare vzhľadom na malý význam som nebral do úvahy. )

Kežmarok 101.779.33 Rýnskych Florenov

Pápa 334.232.59 Rýnskych Florenov

CSaktornya 130.621.12 RF

Šaštín 238.141.28 RF

Skalica 61.251.48 RF

Mariacsalad 148.732.20 RF

Pešť 895.288.43 RF

Marianka 305.399.47 RF

Szatmarnemeti 3.216.18 RF

Mocsar 23.973.21 RF

Szekesfehervár 108.874.37 RF

Akcsa 243.154.54 RF

Torna 144.612.24 RF

Pécs 299.547.27 RF

BAnfalva 102.871.12 RF

Neszider 50.639.20 RF

Nagyárad 181.566.55 RF

Lefantovce 223.073.04 RF

Trebišov 94.261.30 RF

Vranov 84.180.01 RF

Satorljaujheli 223.175.39 RF

Marianosztra 210.344.41 RF

Fölsögyor 82.799.37 Rf

Sajolád 284.043.50 RF

Kisban 522

Pomaly nadišiel 26.08. Pavlíni zo Szopronbanfalva sa usídlili vo väčšine v Bratislave, Trnave a v Soproni. Pavlíni zo skalice, Vranova a Trebišova sa usídlili na území Zemplína. Pavlíni z Torna vo väčšine v západnom Uhorsku. Pavlíni z Bratislavy v počte 5 pracovali ďalej v gymnáziu ako učitelia: učený Silvester Völgyi, o. Melichar Spanich, o. Adam Meznár, o.Gerard Šesták, o. Dávid Meznár.

späť na stránku z Diela Emila Kisbana