Ivan Belostenec Orlovič
Z chorvátskeho jazyka preložil o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová
Medzi prvých pavlínskych chorvátskych spisovateľov patril Ivan Belostenec (niektoré zdroje uvádzajú Bielostieniec) Orlovič, ktorý napísal okrem iného životopis sv. Pavla. Za jeho najvzácnejšie dielo sa však pokladá slovník, ktorý jednak porovnáva chorvátske nárečové vyjadrenia a zároveň ich prekladá do latinského jazyka. Tento slovník bol vytlačený až po jeho smrti v Záhrebe v roku 1740 pod názvom „Gazophilacium seu Latino – Illyricorum onomatum Aerarium“.
Dvojjazyčný slovník (vľavo) a jeho predná strana (vpravo)
Životopis
O Belestencovom životopise nebolo dodnes napísaných veľa informácií. Predpokladalo sa, že rokom jeho narodenia je rok 1595. Dnes sa však uvažuje, že to môže byť aj koniec roka 1593. Ale napriek všetkým dohadom, za najpravdepodobnejší sa už dnes považuje rok 1594. Jeho život najpodrobnejšie zachytil uhorský slavista Laszlo Hadrowics, ktorý využil pavlínske anály a bohatý archívny materiál.
Nie sú však zachované žiadne informácie o jeho detstve a mladosti. Prvé informácie o jeho živote sa spájajú s rokom 1616, keď v Lepoglave vstúpil do pavlínskeho rádu. O dva roky neskôr odchádza do Viedne do Jezuitského kolégia pravdepodobne preto, aby tam študoval filozofiu. Tu ostáva 3 roky, aby následne vycestoval do Ríma do Collegium Germanicum, kde študoval teológiu. Po návrate do Lepoglavy v roku 1624 slúži prvú sv. omšu. O tri roky neskôr dostal funkciu prednostu Lepoglavského kláštora a v tom istom roku sa stáva priorom kláštora vo Sveticach pri Ozliu. Pracoval tiež v kláštore sv. Heleny pri Lepoglave, ďalej v Čakovci a v Crikvenici. V roku 1663 bol preložený do kláštora v Lepoglave, kde zostal do konca svojho života. V ňom v roku 1674 odslúžil svoju jubilejnú zlatú sv. omšu. A o rok neskôr zomiera.
Vďaka tomu, že býval v rôznych pavlínskych kláštoroch po celom území Chorvátska mal okrem iného možnosť venovať sa štúdiu chorvátskeho jazyka a nárečí. Bezpochyby jeho najvýznamnejšie dielo je veľký dvojjazyčný slovník „Gazophilacium seu Latino – Illyricorum onomatum Aerarium“, ktorý v preklade znamená „Žriedlo slov“. Je zložený z dvoch častí. Prvý je latinsko – chorvátsky slovník a obsahuje okolo 40.000 latinských slov s ešte väčším počtom chorvátskych vysvetlení v rôznych nárečiach. Druhá časť je Chorvátsko – latinský slovník a má okolo 25.000 slov.
Belostenec nepochybne v tomto diele videl svoju životné poslanie, preto na ňom pracoval až do smrti. Slovník však nedokončil a takto ležal 65 rokov iba v rukopise. Dnes nepriamo vieme, že napríklad v roku 1665 v Grazu vytlačil Belostenec zbierku piesní „Bogomila“ z ktorej sa nezachoval ani jeden exemplár. V roku 1672 tiež v Grazu dal vytlačiť svoju zbierku kázni o Tele Kristovom, z ktorej je zachovaný jeden neúplný exemplár. Aj keď sú tieto kázne ako knižné dielo málo zaujímavé, pre štúdium vývoja chorvátskeho jazyka zohrávajú nesmierny význam s ohľadom na jeho gazofilaciu.
Prvý chorvátsky tlačený slovník Fausta Vrančića objavený v Benátkach v roku 1595 musel byť Belostencovi známy. Belostenec, ako rodený „kajkavec“(rozumej jedno z chorvátskych nárečí), pracujúci v kláštoroch po celom Chorvátsku pochopil, že ak človek pozná iba jedno nárečie nemôže sa dostatočne dorozumieť v ostatných častiach Chorvátska. To bol dôvod jeho túžby ozrejmiť vnútorné dialekty v jednotnom slovníku (kontaktná sinonimica), ktorá je hlavnou myšlienkou aj celého Ozalského jazykového združenia. Pretože nám nie je známe, ako Belostenec zhromažďoval materiály pre svoje dielo predpokladá sa, že čerpal z knižných diel (zvlášť už vtedy z tlačených lexikónov), a tiež že si zapisoval jazykové bohatstvo v jednotlivých krajoch, kde práve pôsobil.
Vplyv tohto veľkého diela na rozvoj chorvátskeho spisovného jazyka začal jeho objavením v roku 1740 a je zaujímavé, ako práve táto myšlienka zhrnutia troch dialektov zohrala významnú úlohu pri ujednotení sa v 18.storočí v čase ukončenia štandardizácie teda uzákonenia spisovného chorvátskeho jazyka. Napriek tomu, že za základ spisovného jazyka bolo vzaté štokavské nárečie, toto uzákonenie nepoškodilo zvyšné dve nárečia kajkavské i čekavské. To je to, o čo sa Belostenec snažil vo svojej gazofilacii. To je tá jazyková koncepcia „glagoliáša“ chorvátskych protestantských spisovateľov a Ozalského jazykového združenia o používaní troch dialektov: že je potrebné brať do úvahy bohatstvo svojho rodného jazyka a „nešpiniť“ si svoj jazyk či neochudobňovať ho používaním slov, ktoré sú nám cudzie.
Wikipedia v chorvátskom jazyku uvádza nasledovné informácie:
Ivan Belostenec (Joannis Bellosztenecz ; Varaždin, 1593. alebo 1594. – Lepoglava 10.2.1675. Chorvátsky jazykovedec a lexikograf. V roku 1616 vstúpil do pavlínskeho rádu. Filozofiu študoval vo Viedni, teológiu v Ríme. Bol priorom v pavlínskych kláštoroch ako: Lepoglava, Svetice pri Ozliu, Svätá Helena pri Čakovci. Bol vizitátorom v Istrii a istý čas provinciálom pavlínskej provincie.
Písal piesne a kázne (10 kázní o Eucharistii z roku 1672. Jeho hlavným dielom je dvojjazyčný obojaký slovník Gazophilacium seu Latino – Illyricorum onomatum Aerarium“ (Prvý diel prekladového slovníka nesie názov Gazofilacia alebo Latinsko –Ilirska a druhý diel prekladového slovníka nesie názov Gazophylacium illyrico –Latinum. Aj keď toto dielo nebolo dokončené ponúka nesporný dôkaz všeobecného rozvoja jazyka v Chorvátsku. Treba povedať, že obsahuje veľké množstvo slov (okolo 40.000 slov) na dvoch tisícoch stranách textu. Okrem bohatstva slov gazofilácia je serióznym trojnárečovým slovníkom: Je to kajkavsko- čakavsko- štokavský slovník. Koncepciou zodpovedá Ozalskému jazykovému združeniu. Slovník nakoniec ukončili a pripravili do tlače dvaja pavlíni: Hieronym Orlovič a Andrej Mužar (nájdené v Záhrebe 1740).
späť na stránku pavlínski velikáni