z poľského originálu preložili o. Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová  r.2008
Preklad neprešiel jazykovou úpravou


História rádu pavlínov v  Uhorsku

Autor informácií  Emil Kisbán

 

Trnava

      

      KNIHA I

Kisbán  275

Kapitula zhromaždená 7. júla 1651 v Marianke zvolila za generála rádu o. Pavla Ivanoviča (1651-1657) a (1663-1669)pochádzajúceho zo Záhrebu48.(Poznámka 48 A.P. TOM I.  str.367; por. Eggerer cap.48 Benger: Annalium Eremi coenobiticorum ordinis fratrum Eremitarum S. Pauli primi Eremitae, Vol. II str. 238,247.) Keď O. Ivanovič (...)ukončil obnovu kláštora v Remete následne založil seminár  pre 12 pavlínskych bohoslovcov v Trnave, aby im umožnil počúvanie prednášok na významnej jezuitskej univerzite (1653).  K tomu mu finančne vypomohli: ostrihomský kanonik Joachim Luzinszki, ktorý v tom čase daroval pavlínom majetok Brestovany a gróf Ladislav Čaky, ktorý na tento cieľ určil ročne 100 tisíc Fl. S menšími darmi prispeli na pomoc: Matej Fejerpátaky, ostrihomský kanonik (1659), Žofia Slatinay, Benedikt Mrusko (1662), kanonik Gregor Susiics (1664) a farár z Vagujheli Jakub Haskó. Všetci spomínaní dobrodinci obetovali vinohrady; okrem toho Juraj Hamrla dal na potreby seminára majetok v Závare a lúky v Nagysur. Zase Magdaléna Bosniaková, vdova po Matejovi Czakrácz, 4200 Fl49. (Poznámka 49. por. Eggerer cap.49 a cap. 50; A.P. Trn., fasc. II Nr.11. fasc. III. , Nr. 1-6 a 8; Neoreg. Act. , fasc. 520, Nr. 11; Chronotaxis, cap.27)

Rada  pavlínskeho Rádu uvedomujúca si dôležitosť teologického seminára v Trnave, určila na jeho vybavenie vinohrad v Gyarbel, patriaci kláštoru v Marianke.

 

Kisbán 277

V roku 1657 Kapitula opätovne zvolila za generála o. Martina Borkoviča50 (1657-1663). (Poznámka 50. Jeho definitori: Alexy Ederer, August Kuttner, Ján Jaskay, Juraj Petroniczky, sekretár Ján Vanoviczi. A.P.  TOM I: str.518 ) O.Borkovič podobne ako o. Ivanovič a ich predchodcovia túžil vzkriesiť zašlú slávu pavlínskych kláštorov. (...) Veľa financií stálo zreštaurovanie kláštora v Marianke. O.Borkovič prikázal o. Jurajovi Petrovičovi, vikárovi z Lefantoviec, kúpiť dva domy v Trnave ako seminár pre rehoľných klerikov študujúcich na univerzite(...).

 

Kisbán 291 Rehoľa v období generála o. Pavla Ivanoviča

Rehoľa v období generála o. Pavla Ivanoviča (...)  on bol skutočne žiarivou hviezdou rádu ako sa o ňom vyjadruje o. Benger, a za vynaložené veľké úsilie v prospech pavlínskeho rádu si skutočne zaslúžil tento prívlastok77. (Poznámka 77. „Spendidi ssimum Religionis sydus, Benger str.108.) Opätovne rozbehol činnosť v kláštoroch: v Remete, Pápa, Lefantovciach a zvlášť v kláštore v Lepoglave a založil pôsobisko v Trnave.

 

Kisbán 301

Pavlíni spoločne s jezuitami viedli svoju činnosť predovšetkým v tých oblastiach (v Hornom Uhorsku), kde ako bolo možné predpokladať, existovala nádej na mnohé obrátenia protestantov. Na túto prácu sa pripravovali v rehoľných školách a na Univerzite v Trnave, pri ktorej mali aj vlastné štúdium (od roku 1673) a tiež v zahraničných kolégiách patriacej reholi jezuitov v Ríme, vo Viedni, v Prahe a Olomouci. (...) A tak napríklad v Trnave98 (Poznámka 98. Benger str.90. ), kde im nedávno Juraj Hamrla daroval šľachtický dvor v Závare so všetkým príslušenstvom (1669), prevzali na prosbu o.Imricha Nagy a pavlína o. Juraja Braníka, protestantský kostol v ulici Patak na potreby rehoľnej mládeže a zasvätili ho sv. Jozefovi. Na jeho udržanie mestská rada určila vinohrad na pahorku Modor a sumu získanú z predaja troch ďalších vinohradov99 (Poznámka 99. A.P. Trn. Fasc. I. , Nr 1,2.). Dary niekoľkých významnejších osôb umožnili pavlínom začať budovať nový kláštor 1719. Vtedy viedli pastoráciu v susednom kostole Modersdorf (Modranka) a na známom odpustovom mieste s titulom Najsvätejšej Panny Márie Loretánskej. Pre zdokonalenie práce na obrátení ľudu im dal arcibiskup Juraj Selepčéni kláštory: v Bratislave a v Korpone. V Skalici dostali farský kostol, ktorý zasvätili ku cti sv. Pavla pustovníka okrem toho kláštor a školu, ktorú prevzali po opustení husitov a kalvínov.

 

Kisbán 307.

Keď Kara Mustafa tiahol so svojou armádou na Viedeň, rehoľníci z kláštorov nachádzajúci sa na ceste jeho pochodu s hrôzou utekali do bezpečnejších miest. Vo viacerých pavlínskych kláštoroch úplne vymrel život. Prechodne v nich táborili turecké hordy. Obeťou rabovania Turkov sa stal kláštor pavlínov v Trnave. Kláštor v Marianke spustošil Tököli so svojimi protestantskými povstalcami a Turci ho vypálili. Generál rádu o.Bebery ledva stihol ujsť na hrad  Stomfa. Podarilo sa tam preniesť významnejšie dokumenty z archívu a milostivú sochu matky Božej v roku 1683.

 

Kisbán 313 Rozvoj rehoľného školstva, Pavlínske štúdium generálske

Vyzdvihnutie úrovne školstva a starosť o základné vzdelanie rehoľných bohoslovcov bolo súčasťou programu rekatolizácie kraja. Už o. Mikolaj Stašewský vyslovil názor, že prameň slabosti katolicizmu treba hľadať vo všeobecnej nevedomosti, zvlášť v nízkej úrovni kléru. Bolo vecou poľutovania hodnou, že sa nepodarilo o.Stašowskému dosiahnuť jeho plán a to: otvorenie pavlínskeho seminára v Trnave. Zabezpečil finančnú podporu iba pre uhorských pavlínskych bohoslovcov, aby aspoň im umožnil počúvanie prednášok teológie na jezuitskej univerzite. V obnovenom kláštore, ktorý zabezpečil o.Staševský vo Wienerstadt, otvorila rehoľa  štúdium filozofie. Nástupcovia o.Staševského: o. Martin Borkovič a o. Pavol Ivanovič, v tom istom duchu viedli rád. Mali v záujme vyriešiť ťažkosti, ktoré stáli na ceste k dosiahnutiu formy štúdia, ktorá by umožňovala rehoľnej mládeži získať úplné filozoficko – teologické vzdelanie a takisto ďalšie stupne vzdelania. O. Borkovič poslal dvoch bohoslovcov na štúdia do Rímskeho Kolégium Generale Cleri Hungariae. O. Pavol Ivanovič konečne v roku 1653 otvoril seminár v Trnave, iniciovaný svojím veľkým predchodcom. Umiestnil v ňom 12 pavlínskych bohoslovcov.  Následne poslal do Ríma o. Jána Vanoviča  a o.Mikolaja Lubniča, aby tam získali dom pre rehoľu. Ako sme spomínali, vec bola úspešne vybavená v roku 1669.

 

Kisbán 315

V roku 1673 otvoril o.Kéri prvý pavlínsky teologický inštitút kam povolal za profesorov najvzdelanejších pavlínov: o. Antona Bediča, o. Pavla Sečéniho, o. Ladislava Jambrehoviča. Tento inštitút fungoval až do zrušenia Rádu pavlínov. V roku 1679 zastavili prednášky z dôvodu choroby moru. V roku 1683 z dôvodu útokov Turkov ho presťahovali do Lepoglavy, kde od roku 1668 učili morálnu teológiu. Keď pominulo turecké nebezpečenstvo, preniesli teologické štúdium opäť do Trnavy v roku 1696. V roku 1703 prestali prednášať spekulatívnu teológiu.

 

Kisbán 317

Keď Tököly a Kara Mustafa tiahli cez západné Uhorsko na Viedeň, otec Kéri sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii. Aby zachránil svojho staršieho brata, život a vlastné majetky, pridal sa k Tökölyho povstaniu. Ako biskup Vács, mal svoju rezidenciu v Trnave, pretože biskupské sídlo sa nachádzalo 140 rokov pod tureckou nadvládou. Z Trnavy riadil ostrihomskú diecézu, pretože bol vikárom arcibiskupa Juraja Szelepčéniho. Krátko nato sa pripojil k armáde Karola Lotrinského, zúčastnil sa oslobodenia mesta Vács – 27.júna 1684. Vtedy nanovo obsadil svoje biskupské sídlo. (...) Skoro po polročnom pobyte vo Vács musel odtiaľ ujsť do Trnavy, kde Turci 3.11.1684 opakovane obsadili mesto, ktoré nebol schopný obrániť Ján Bottian. Spomínané úteky podlomili zdravie o.Kériho. V testamente takmer celý svoj majetok  zanechal pavlínom. Zomrel 5.3.1685 v 47 roku života. Pochovali ho v kláštore v Marianke138. (Poznámka 138. Benger str.217)

 

Kisbán 330

Prednášky sa začali 4.3.1680 pod vedením profesora o. Matúša Kupiniča, ktorého povolali z Lepoglavy. (Poznámka 28. A.P. TOM II. str.272) Rozhodli sa nanovo otvoriť teologické štúdium v Trnave, ktoré bolo istý čas zrušené. Neskôr však z dôvodu nedostatočnej bezpečnosti v meste, rozhodli sa ho premiestniť do Lepoglavy29. (Poznámka 29 AP. TOM II. str.152-153).

 

Kisbán 338 Víťazstvo ducha baroku v reholi

o. Matúš Kupinič pochádzajúci z Rajca (Rejca) predstavený Uhorskej provincie ukončil štúdia na univerzite Karola Ferdinanda v Prahe. Po návrate do vlasti prednášal v rôznych kláštoroch filozofiu a teológiu. Preto mu provinciál dal doktorát z obidvoch týchto vedných disciplín. Istý čas plnil funkciu riaditeľa teologického štúdia v Trnave a súčasne predstaveného domu v Trnave. Následne bol priorom v Marianke, členom rehoľnej Rady a neskôr provinciálom.

 

Kisbán 339

O. Gregor Dubnický známy ako jemný a milosrdný misionár. Keď sa dostal do zajatia protestantmi a zázračným spôsobom mu spadli z nôh putá sám ich zaniesol strážnikom a poprosil, aby ho lepšie sputnali44. (Poznámka 44. zomrel v roku 1676; Benger str. 144 ). O. Anton Bedič  mal funkciu majstra noviciátu v Banfalva, prednášal teológiu v Lepoglave a v Trnave. Žil mimo reality až do takej miery, že takmer nepoznal peniaze. Bol vynikajúcim kazateľom a veľký milovník duchovných rozhovorov. Zomrel v roku 1675.

 

Kisbán 341

O.Euzébius Havran, pôvodom zo Zohora (zomrel 1726 Trnava) vynikal ako kazateľ v Marianke. Bol podpriorom v Marianke, priorom v Banfalva a v Lefantovciach. (...) o. Pavol Malonyai, profesor teológie v Trnave, ktorý zastával rôzne úrady v reholi sa nakoniec stal uhorským provinciálom. Zomrel v Lefantovciach 1722. Nad všetkými však prečnieva osobnosť o. Pavla Sečéniho. Vstúpil do rádu v roku 1622, filozofiu študoval vo Viedni, teológiu v Ríme, následne prednášal filozofiu v Marianke a od roku 1673 teológiu v novootvorenom štúdiu v Trnave. Tento vzdelanec sa stal za krátky čas priorom v Banfalva a následne členom rehoľnej Rady. Vtedy ho cisterciáni volali do svojho rádu a ponúkali mu hodnosť opáta v Szentgotthard. On však neoblomne zotrval vo svojej reholi. „Nezmením ani vieru, ani rád“- zvykol hovorievať. V dôsledku rozhodnutí jeho strýka Juraja Sečéniho, ostrihomského arcibiskupa ho menovali v roku 1676 biskupom mesta Pécs.

 

Kisbán 371 Rehoľná disciplína

Osoba o. Kaspra Mallesiča (1696-1702), ktorý stál na čele rádu ako človek schopný a vzdelaný. (...) Ukončil vzdelanie s vynikajúcimi výsledkami, že hneď krátko po príchode do Uhorska ho menovali profesorom filozofie. Následne ďalších 8 rokov bol prefektom a prednášateľom v pavlínskych teologických inštitútoch v Lepoglave a v Trnave. Vďaka výsledkom svojej práce zaslúžil si pomenovanie „učenec“. Krátko nato si ho všimol o. Bebery.

 

Kisbán 374

Uvádza sa nasledovné, že delí Uhorskú provinciu na dve časti: Uhorskú a Chorvátsku. Do provincie Uhorskej patria kláštory – Marianka (MáriaVölgy), Lefantovce, Slovenské Nové Mesto (Satoralujhely), Banfalva, Pápa, Trnava, Pešť, Skalica, Nezsider, Trebišov, Vranov,  Kežmarok, Pécs a kláštory ktoré sa neskôr vytvoria na území Uhorska.

 

Kisbán 382 Rehoľa pavlínov v období povstania Františka Rákociho

 O. Imrich Esterházy (1702 – 1707) bol veľmi dobre zorientovaný vo veciach fungovania rádu. Syn Imricha Esterházyho Galanthaj a Zuzany Bučani po ukončeniu strednej školy v Trnave a v Szoproni zložil rehoľné sľuby v roku 1680 do rúk priora o. Ľudovíta Bariloviča. Na filozofickom štúdiu počúval entuziastické prednášky o. Ladislava Landora. Neskôr ho poslali do Kolégia sv. Apolinára. Keď ukončil 4 ročné štúdium teológie, prišiel do Lepoglavy. Tu sa viac ako 2 roky učil filozofiu, a neskôr sa sám stal profesorom tohto predmetu. Odtiaľ prišiel do Trnavy za profesora teológie. Schopný, pochádzajúci zo vznešeného rodu rehoľník, ako vikár Chorvátsko - rakúskej provincie a sekretár generála, bol výborne oboznámený  so všetkými udalosťami nedávnych súdnych sporov a zároveň videl, kde sú silné stránky rádu. Keď ho v roku 1702 zvolili za generála, bol si vedomý momentálnej situácie a faktu, že ho vybrali ako urovnateľa sporov Chorvátsko – uhorských.  Napriek tomu, že jeho zástupcom bol „arcichorvát“ o. Ján Kristolovec, predsa predstavitelia rôznych národností v reholi nemali kvôli tomu žiadne obavy. Pretože diplomaticky členmi definitoria boli volení synovia 4 národov: Poliak- o.Mikolaj Sotarewicz, uhor – o. Ladislav Landor, nemec – o. Jozef Steixner,  Chorvát – Wolfgang Cseskovič. Generálnym prokurátorom bol Rakúšan- o. Ferdinand Mejslseder.

 

Kisbán 389

Rehoľná rada odporučila kláštorom zachovať bezpodmienečnú neutralitu. Vedelo sa, že pavlíni si veľmi vážili jezuitov pre ich vedu a systém výučby.  Vo viacerých mestách žili vedľa jezuitských kláštorov v priateľskej zhode: Trnava, Bratislava Gyor, Buda, Gyulafehervár, Pecs, Estergom, Skalica, Maramarossziget, Varadín.

 

KNIHA II.

Kisbán 29 Vzrast Uhorskej provincie v 17. storočí

o. Andrej Vajaj (zomrel 1748), ktorého v 1720 Uhorská Kapitula zvolila ho za provinciála, položil základy nového domu v Trnave v roku 1719.

 

Kisbán 37

Sopron, Banfalva, Trnava, Skalica. Rekonštrukciou domu v Trnave sv. Jozefa z Arimatei sa zaoberali zvlášť provinciál o. Andrej Vajaj, superior o. Gregor Fierendroth a arc. Ostrihomský o. Imrich Esterházy. V roku 1719 v dôsledku snaženia vikára o. Andreja Vajaja pri ulici Poszto ( Súkenná ) na pozemku darovanom sestrou o. Jána Keriho grófky Tarnovskej začali budovať novú budovu, ktorú dokončili 1728 vďaka vyšším finančným darom  Andreja Kurtessy -ostrihomského kanonika a jeho spolubratov konfrátrov: Štefana Balogha dvorného103 sudcu, Michala Mereja ostrihomského kanonika, baróna Jána Simončiča Chorváta. (Poznámka 103. Benger str.547) gróf Kohári a Tereza Vičaj a tiež vďaka drobným obetám podarovaným obyvateľmi mesta trnavských mešťanov104. (Poznámka 104. Andrej Kürtessy daroval 6.000 Fl, Štefan Balogh 1.500 Fl, Michal Merej 500Fl, hrabie Štefan KOhari 3.000 Fl., Tereza Viczaj 6.000 Fl, ; por. A.P. Trnava, fasc. 3, Nr.12, 14 a N.R.A., fasc. 965,Nr.6. OLKO 105) Provinciál o.Vajaj usporiadal izby pre rehoľníkov v južnom krídle a zastrešil časť budovy. Ďalšiu budovu postihli veľké prekážky z dôvodu nedostatku financií. Pravdou je, že rehoľa mala isté príjmy a dostala niekoľko darov. A tak, zverili pavlínov nad susedným kostolom v Modersdorfe (Modranka)  aj Loretánsku kaplnku nachádzajúcu sa vedľa neho, navštevovanú ľudom, čo prinášalo dosť dobré príjmy.  A ešte ostrihomský arcibiskup o. Imrich Esterházy, obetoval v 1738 významnú sumu na pomoc domu,  ktorého trápili finančné ťažkosti a nedostatok. Zakrátko Katarína Kvassay, manželka Adama Fičura prepísala na rád svoje orné polia Kiralihegy, Andrej Kürtessi ostrihomský kanonik, okrem niekoľkých stoviek rýnskych florenov daroval zlatý kríž, prsteň s drahým kameňom, biskupskú mitru zdobenú drahými kameňmi a umelecky vypracované liturgické nádoby. A 15. septembra 1738 obetoval 400 rímskych skudov na stavbu domu. Tieto dary umožnili prejsť cez ťažkosti, ale nedokázali ich úplne zrušiť. Pripojilo sa k tomu mor v roku 1739, kvôli ktorému sa poslucháči teológie presťahovali na majetok Belleg (komitát Bars) a odtiaľ na začiatok školského roku do Felsoelefant (Lefantoviec). V kláštornom dome ostali len moderátor o. Fierendroth, profesor kanonického práva o. František Letovaneč a dvaja bratia, ktorí v dôsledku moru sa veľmi o budovu nestarali. Celý čas sa venovali pastorálnej práci. Predsa len o. Fierendroth mal chuť budovať. Keď teda Júlia Pexa, manželka Mednyanského obetovala 4.000 Fl na pokračovanie stavby v roku 1741 doviedol ju úplne dokonca. Udržanie chodu kláštora zabezpečili rehoľníkom tri vinohrady a niekoľko domov, ktoré veľkorysý darca odovzdal konventu v roku 1744 a okrem toho omšový milodar Magdalény Balogh (1747) a osobný dar Jána Simončiča Chorváta v sume 10.000 Fl. (1765)106. (Poznámka 106.  Streska str.71,269,339,616, kláštor v Nagyszombát (Trnava) mal pekné majetky. V Trnave orné polia, v Zadare šľachtický dvor a časť majetku: v Szenthe, v Magyarbely, v Szuha, v Toth-ajsgrub, Obenthall (Cupital) a v Szomolia vlastnil vinohrady. viď Elenchus, 1.) Týmto spôsob kláštor načerpal síl, mohol rozvinúť živšiu pastoračnú činnosť, podopieranú skutočne o založené v roku 1743 ružencové bratstvo. Značne výrazne tento vybudovaný a krásne zariadený kláštor vyzdvihla skutočnosť, že tam prednášali známu  teologika spekulatica. Otvorili ju zase po 13 ročnej prestávke v roku 1716 a s výnimkou jedného roku 1740. Bola ona otvorená až v roku 1783107. (Poznámka 107. Pavlínska škola v Trnave bola funkčná v rokoch 1614,1675 -1677-1678,1680-1682,1696-1703,1717-1739,1741-1783. Prerušenia boli z takýchto príčin ako boli vojny, choroby, rehoľné nariadenia.) Na jej udržanie venovali ročne 600 Fl z príjmov majetku Mány. Augustín Keresztéli určil ročne percentá z 3.000 Fl. na cieľ tohto inštitútu tak dôležitý pre rozvoj rádu.

V roku 1783 cisár Jozef II. nariadil zrušiť formálne trnavský konvent, „ten kláštor vybudovaný pre bohoslovcov“, pretože po prenesení univerzity do Budy rehoľná škola sa stala zbytočná. Vedenie jej majetkami omšovými základinami a zariadením tohto inštitútu poveril rehoľníka z Marianky. Budova zase prešla do vlastníctva prímasa. Vtedy sa v ňom usídlila kapitula. Neskôr ho prímas určil za kňazský dom. V tom dome sa zacvičovali do kňazských funkcií kňazi vychovávaný už v novom duchu108. (Poznámka 108. Streska 863; od konca XVII storočia bývalo stabilne v kláštore 12 rehoľníkov.)

 

Kisbán 64

Získaním potvrdenia od prímasa, išiel sekretár o. Jozef Gerdiniči (prior zo Skalice), o. Hieronym Martinkovič a o. Pavol Letenyei (profesor štúdií teológie v Trnave) k dekanovi v Šaštíne, aby v súlade s nariadením prímasa im dal do vlastníctva odpustovú kaplnku183. (Poznámka 183. Marianka 9.2.1733. por. A.P. TOM VII. ) Ten však tak dlho odkladal splnenie tejto prosby,k že až sám vikár arcibiskupa, Pavol Spačaj ho opätovne napomenul, aby bezodkladne vykonal primasov príkaz. Tak teda 2.4.1733 za prítomnosti veľkého davu veriacich nasledovalo slávnostné uvedenie pavlínov184. (Poznámka 184. Dokument farnosti Šaštín z 2.4.1733 A.P. TOM VII. )

 

Kisbán 71

 Medzi pavlínmi Veľkovaradínskeho kláštora najviac vynikali o. Karol Redl  a o. Dymitrij Pechi (zomrel 1755). O. Redl, ktorý bol dokonca dobrým spisovateľom, skúseným misionárom a pred tým niekoľko rokov učil teológiu v rehoľných inštitútoch v Trnave a v Marianostra.

 

Kisbán 109

Kapitula z roku 1735 podpísala dokument, ktorý v zásadných veciach mal istý prínos. Kapitula sa v ňom vyjadrila – bolo to po prvý raz – vo veci poriadku ohľadne starších rehoľníkov v rehoľných domoch a s tým súvisiaca precedensi (prednosť priorov). Určila nasledujúci poriadok v 17 uhorských kláštoroch počnúc kláštorom v Satoralujhely (Slovenské Nové Mesto)48 (Poznámka 48. Nikde som nenašiel vysvetlenie prečo kláštor Satoraljaujhely zaujal podľa dôležitosti prvé miesto. Pravdepodobne preto, že spomedzi vyrátaných spomínaných je možno najstaršou fundáciou 1221 -1248.), kde poskytuje aj priezviská priorov: 1.Satoraljaujhely -o. Pavol Fejér, 2. Mariánka(Máriavölgy) -o. Štefan Ordódy, 3. Márianosztra -o. Michal Havor, 4. Lefantovce - o. Ján Keresztes, 5. Cajolád - o. Filip Kotnaki, 6. Banfalva - o. Jakub Gejer, 7. Pápa - o. František Orosz, 8.Trebišov - o. Imrich Czetenyi 9. Vranov (Varano) - o. Jozef Kuncsár, 10. Rím - o. Hieronym Bajaj, 11. Kežmarok  -o. Ján Klaus, 12. Skalica - o. August Fischer, 13. Trnava - o. Andrej Vajaj, 14.Pest - o. Karol Redl, 15. Nezsider - o.Hieronym Hirnay, 16. Pécs - o. Michal Grubyi, 17. Tovis - o. Pavol Vukovics.

 

Kisbán 111

Nemecká provincia: hlavný kláštor sa nachádzal v Langnau, kde bývalo 10 otcov, 5 študujúcich a 2 bratia s dočasnými sľubmi. Provinciálna rezidencia bola v Rohrhalden, kde žili 8 otcovia, 4 novici a 1 brat s dočasnými sľubmi. V Bondorf bývalo 6 otcov, 2 poslucháči kurzu kazuistiky;  V Grönwald 4 otcovia, v Than 3 otcovia. Okrem toho jeden otec bol v rímskom dome, patril do provincie uhorskej a jeden teológ v Trnave. Z tohto vyplýva, že celá nemecká provincia mala 32 vysvätených kňazov, 4 novicov, 5 seminaristov, 2 kazuistov, 1 teológa a 3 bratov s dočasnými sľubmi. Tento obraz nám dosvedčuje, že nemecká provincia bola čo do počtu v tom období veľmi slabá. (Poznámka 53. A.P. TOM VII. )

 

Kisbán 115

Pavlínske kláštory v Uhorsku s výnimkou jedného alebo druhého prípadu obišiel chaos , ktorý bol výsledkom vojnových nepokojov. Preto na jednotlivých zasadaniach generálnej kapituly 1742  uhorský provinciál mal zase príležitosť vo svojej správe podčiarknuť rozkvet uhorských kláštorov. Zo správy o stave provincie vyplýva: že všade na školách sa pracuje úctivo, novici sa pripravujú na plnenie svojho povolania v dvoch noviciátoch: Banfalva a Sajolád. Teológiu spekulatívnu študuje v Trnave 12 bohoslovcov, v Marianosztra 14. Vo filozofických inštitútoch v Satoralujheli (Slovenské Nové Mesto) a v Lefantovciach tak profesori ako aj poslucháči pristupujú k práci horlivo. Vedie k tomu skutočnosť, že vo Veľkom Varaždíne, v Kaloči a v Pecs biskup so súhlasom Kapituly zveril výchovu diecéznych seminaristov dvom pavlínskym profesorom. Jeden prednášal morálnu teológiu a druhý kanonické právo.

 

Kisbán 118

Taktiež v Pápa bolo ukončenie budovanie kláštora. Farár Weszprém Adam Acsady vynaložil na tento cieľ 4000 Fl. Tiež v Šaštíne vybudovali kláštor. Hospodársky stav domu v Trnave sa zlepšil vďaka finančným darom Júlii rod. Pexová, Mednyanského a Kaspra Farkasa.

 

Kisbán 121

Okrem prejavov uvoľnenia disciplíny v kláštore v Pešti a v Sajolád v ostatných rehoľných domoch panoval prísny režim. Týkalo sa to hlavne kláštorov v Marianke - generálnej rezidencie, Trnavy a Lefantoviec, kde súčasne bývala študujúca rehoľná mládež. Prísna disciplína panovala aj v Šaštíne a v Skalici.

 

Kisbán 131

.....Polepšenie v oblasti sprísnenia kláštorného spôsobu života sa posúvalo veľkými krokmi vpred. Pričinila sa k tomu vo veľkej miere činnosť rehoľných vychovávateľov, majstra noviciátu z Marianosztra o.Vavrinca Orszagh, magistra Sopronbalfalva o.Ambróza Čereja, a tiež prístup vynikajúcich profesorov filozofie a teológie; v rehoľných školách v Satoralujheli (Slovenské Nové Mesto), v Trnave, v Pápa a v Pécs, odborní profesori vzdelávali klerikov v predmetoch potrebných na splnenie povinnosti ich povolania. Medzi nimi nie jeden si získal významné meno vo vede. O. Martin Billisics (v Satoraljaujheli), o.František Skopek (Trnava), známy svojím ovládaním kanonického práva, otcovia: Gregor Gyöngyösi, Andrej Bacso, Ladislav Raffavič (Satoralujheli),  Ladislav Nagy, Mikolaj Rozsty (Trnava) sa preslávili v teológii, o. Leopold Szekeli (Pápa), František Niczky (Peszt) sa preslávili vo filozofii. Pavlíni mali aj vynikajúco pripravených kazateľov. Mnohých z nich počúvali veriaci s nemým úžasom a s pocitom hrdosti. Zvláštnu pozornosť venovali predstavení tomu, aby kazatelia nabrali obratnosť a zručnosť v reči ľudu daného okolia (nemecky, slovensky, chorvátsky). Pre kazateľov Konštitúcie určovali špeciálne úľavy v komunitnom živote, aby tak mali možnosť lepšie sa  pripraviť do práce nad spásou ľudí. Teda najvyššie výsady, ale zároveň aj najťažšiu úlohu mali kazatelia. Preto si ich veľmi vážili. Kazatelia z Marianky, Lefantoviec, Pápa, Pešti, Šaštína, Trnavy a Tövis vždy napredovali na kazateľskom poli.

 

Kisbán 188

Šľachtic Štefan Ordódy ukončil filozofické štúdia v Elsoelefant(Lefantovciach) a teologické v Ríme. Po ukončení štúdií istý čas prednášal v rehoľných inštitúciách rádu: Kanonické právo v Trnave, filozofiu v Lefantovciach. Cez 6 rokov bol generálnym prokurátorom v Ríme. A v roku 1744 ho zvolili za generála rádu. Mal chýr „prísneho mortifikátora“. Podľa názoru Karola Szurza, lekára z Glogova, zomrel skoro v dôsledku ťažkých rán spôsobených nosením kožených opaskov na sebatrýznenie. Zomrel v roku 1748 v Marianke101. (Poznámka 101. Streska 355-357)

 

Kisbán 189

O. František Rósa zomrel 1771 v Marianke, ktorého zásluhy ohľadne rozvoja Šaštína sme spomenuli, bol tiež bojovníkom seba zdokonaľovania. Tento rehoľník učil dlhší čas v rehoľnom inštitúte v Trnave, následne v Szatoralujheli (Slovenské Nové Mesto), neskôr bol povolaný za člena radu provincie (1729) a v roku 1754 ho zvolili za generála rádu. „Pozorujúc život rehoľníkov ich nikdy nenapomínal príliš prísne. Poznajúc ľudskú slabosť, taktne presadzoval zdvorilosť. Prísnosť zjemňoval pochopením. Vyznačoval sa neobyčajnou znalosťou práv, obyčajou a udalostí, aké sa udiali vo svätom ráde. Kedykoľvek došlo k nedorozumeniam hneď vyriešil vec a potvrdil svoj názor takými dôvodmi, že jeho stanovisko bolo vyslovené bez nadržania komukoľvek. Jeho vyjadrenia mali vždy istú hodnotu.“

 

Kisbán 260

Apoštolskí misionári rehole hlásali Božie slovo s veľkým úspechom vo východnom Hornom Uhorsku: Kežmarku, Vranove, Satarolujheli (Slovenské Nové Mesto), Mocsar; v západnom Hornom Uhorsku: Trnave a na významným pútnych miestach v Šaštíne a v Marianke (Mariavölgy); v západnom Uhorsku: Pápa, Torna, Pecs, kde stavali „hrádzu“ propagovanému prúdu rakociovcov(....)

 

Kisbán 261

O.Karol Redl zomrel 1752 v Nezsyder, učil teológiu v Trnave, v Marianke vo Veľkom Varaždíne. Neskôr z rozhodnutia rádu dokonca života zostal v službách uhorskej a sedmohradskej misie. (...)

 

Kisbán 262

O. Tadeáš Berdoczy zo šľachtickej rodiny (zomrel 1748 v Sajolád), na začiatku pracoval ako profesor v Trnave. Neskôr ako apoštolský misionár. Tento rehoľník vytrvalý v povolaní, energický, bol vzorom sebaovládania a umŕtvovania a hlbokých vedomostí a okrem toho strhujúcim kazateľom. Históriu svojho života umŕtvovania pre poučenie iných sám spísal a zanechal na večné časy v knižnici v Sajolád170. (Poznámka 170. Streska 358)

 

Kisbán 263

V polovici 18. storočia celý rad pavlínskych kazateľov vynikajúco pracoval na rekatolizácii Uhorska. Spomedzi nich spomíname o. Vavrinca Ivančiča, priora kláštora v Kežmarku, významného misionára. Z dôvodu jeho širokej a úspešnej rekatolizácie protestanti vyvolali proti nemu rôzne obvinenia, ale bezúspešne173. (Poznámka 173 Streska str 489.) Pri tomto diele vypomáhali spoločne aj: o. Pavel Fejér, prior v Satoralujheli(Slovenské Nové Mesto ), ktorý v roku 1734 odobral reformátorom kostol v Sár, o. Filip Kotnaki (zomrel 1743 v Sajolád), veľký staviteľ. S jeho menom sa viaže prebudovanie kláštora v Diosgyör a výborný rozvoj kláštora v Sajolád. Misionármi šľachtického rodu boli: o. Inocent Jaros (1743 v Trnave), predstavený domu vo Vranove a neskôr v kláštore Lefantovciach174. (Poznámka 174 Streska str. 252.) (...)

 

Kisbán 269 Pavlínska pastorácia

V 17.-18. storočí Rád pavlínov mal veľmi veľa náboženských združení pod svojím velením. (......) Pre posilnenie viery sa snažili vytvoriť združenia vo všetkých častiach kraja. A tak v Pecs 1717 založili ružencové bratstvo203 . (Poznámka 203 Memorabilia Hung At annum 1736.No 24.) V Pápa, kde v minulom storočí rozvíjali veľkú rekatolizáciu založili v roku 1728 ružencové bratstvo s pomocou dominikánov zo Szombathely, ktorí mali oprávnenie Svätou Stolicou k tomuto dielu204 . (Poznámka 204 Kazi Ferenc : História Univerzitatis Trnaviensis. Pars. II,Lib. 3, str.207.) Spomínané bratstvo sa šírilo hlavne medzi nemeckými občanmi, ale naštepilo sa tiež v roku 1739 medzi uhrami v Szombatheli. Podobné združenie založili v Trnave 13.10.1773 na želanie o. Gregora Fierendrotha pavlína za pomoci viedenských dominikánov. V Šaštíne vzniklo s pomocou o.Pavla Esterházyho, provinciála, Sodalitas Dolorosae B. Mariae Virginis; vo Varano v roku 1741205. (Poznámka 205 vďaka materiálnej pomoci predovšetkým Suzanny Szirmayovej, grófke Terézie Zichi a Kataríny Szirmayovej povolali k životu : Sanctissimi  Rozarii sub nomine Beatissimae deiparae virginis de Victoria Sodalitas     Streska str.699.) (...)

 

 

Kisbán 290

Mor bol dôvodom ťažkostí v rehoľnom organizme. A tak, nebolo možné vykonať nariadenia Definitoria z mája 1739 vo Felsoelefant (Lefantovce), podľa ktorej sa mal preniesť noviciát zo Szatoralujheli (Slovenské Nové Mesto) do dávneho novicátskeho sídla v Sajolád, kde kedysi Juraj Martinuzzi zložil rehoľné sľuby v roku 1508156. (Poznámka 156. Streska 176)

Poslucháči filozofického štúdia v Trnave utiekli z mesta nakazeného morom 4. júna v roku 1739 na rehoľný majetok v Belleg. V opustenom kláštore zostali iba: moderátor Gregor Fierendroth, profesor kanonického práva o.František Letofanecz a dvaja rehoľní bratia257. (Poznámka 257. Streska 177)

 

Kisbán 291

Po letných prázdninách, ktoré trávili profesori a študenti z Trnavy v Belég sa presťahovali do kláštora v Lefantovciach. (...)  V tom čase sa mor rozšíril veľmi rýchlo. (...)

 

Kisbán 296

Gróf Imrich Esterházy276 (Poznámka 276. Narodil sa 16.1.1663 v Beszkov (komitát Trenčín) a zomrel 7.12.1745 v Bratislave (Pozsoni)) Študoval filozofiu vo Wienerneustadt, teológiu v Ríme. Po ich ukončení prednášal filozofiu v Lepoglave a teológiu v Trnave. Po odpojení sa chorvátskej provincie 1701 zaujal vysoké postavenie v ráde. Napriek tomu, že bol pôvodom uhrom, plnil funkciu zástupcu chorvátskeho provinciála, priora v Remete, nakoniec bol generálom rádu. Vynikal skvelým charakterom, zbehlosťou vo svetskom a cirkevnom práve a tak neunikol pozornosti cisára Jozefa I. , ktorý ho v roku 1706 vymenoval za biskupa Vács a v roku 1708 za biskupa Zahrebu. Cisár Karol III. ho vymenoval za biskupa Vesprému a za kancelára kráľovstva a po smrti primasa Augustína Kereszteli 1.9.1725 na arcibiskupa Ostrihomského. Arcibiskupské pálium poslané mu Benediktom XIII. prevzal od svojho nástupcu  z biskupského sídla vo Vesprém, o. Bonifáca Acsady 11.6.1727 pred milostivou sochou Matky Božej v Marianke. Ako ostrihomský arcibiskup vybudoval na území diecézy okolo 70 kostolov. Nezabudol ani na svoj rád, v ktorom začal vystupovať na vrchol vedy a čnosti. Nepominuteľné zásluhy mal  pri rozvoj Marianky a Šaštína. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2000 Fl. a na budovu Šaštína posielal každý rok značnú sumu. Vďačný rád ho pochoval tradične v kaplnke sv. Jána Almužníka uctievaného pavlínmi.  Na jeho hrobe je nápis „Hodný pavlínskeho rehoľníka: pod tým zázrakom neobyčajného spolucítenia sv. Jánom Alexandrijským, ja v tebe Bože môj, milosrdenstvo moje v spoločnosti sladkej matke milosrdenstva budem spať a odpočívať. Brat Imrich277“ (Poznámka 277. Streska 319)

 

Kisbán  309

Po zakončení vizitačných prác v Marianosztra od 17. do 25. februára 1735 cestovali v opravenom voze. Okrem 6 koní zapriahli k nemu 4 voly lebo tak  zlé a neprejazdné boli cesty. V spoločnosti provinciála došli do Keménd, odtiaľ zas cez Guta a Bellég v popoludňajších hodinách došli do Getfalva. Tu na nich čakal s obedom prior z Felsöelefant (Lefantoviec). V jeho spoločnosti sa generál dostal večer do Lefantoviec. Tu po zakončení vizitácie sa generálovi obnovila jedna z chorôb takže bol nútený ostať na lôžku. Keď bolesť upustila generál vyrazil cez Galgocz do Trnavy, tam urobil vizitáciu, následne cez Szent a Bratislavu sa vrátil na svoju rezidenciu v Marianke, kde ho choroba opäť pritlačila na posteľ. Po vyzdravení sa zúčastnil Kapituly provincie Rakúskej.

 

KIsbán 316

Delegáti kláštora v Lefantovciach sa sťažovali na hrozby a turecké útoky. Pretože v kláštore žilo viac ako 7 otcov už im hrozili Turci. Príjmy kláštora nestačili na udržanie viac než 7 rehoľníkov a teda prosili členov generálnej kapituly, aby na tak nebezpečnom mieste neprebývalo viac mladých otcov. Následne prosili, aby z dôvodu ťažkej hospodárskej situácie kláštora zmenšili im kontribúcie v prospech generála. Žiadali o čiastočné zníženie sumy 150 Fl., ktorú museli platiť na udržanie štúdia v Trnave, pretože oni „obyvatelia tohto zúboženého a zničeného miesta“ boli okrem toho nútení Turkmi „ nenásytných beštií“ k plateniu 90 Fl. ročnej kontribúcie“.

 

Kisbán 326 Organizácia rádu

Gregor Fieredonth Viedeň (1741), Martin Papanek, Vojtech Rosmann (1764), Karol Baroczy, Karol Kugler (1767), Jakub Knapp (1770).

Kisbán 352

Veľká škoda, že generál o. Mikuláš Staševský, ktorý vykonal veľkú časť obnovy rádu nedokázal uskutočniť svoju túžobnú myšlienku: pavlínsky seminár v Trnave 1645. Avšak s úmyslom, aby klerici mohli bez prekážok počúvať prednášky v jezuitskej univerzite v Trnave, zabezpečil financie pre pavlínskych bohoslovcov. Okrem toho usporiadal dom v Bratislave a určil ho na bývanie pre klerikov. Štúdia mládeži uhorskej dosiahli veľmi vysokú úroveň.

 

Kisbán 353

V roku 1673 otvoril v Trnave o. Kéri, prvé pavlínske domáce teologické štúdium. Za profesorov vymenoval najviac vzdelaných členov rádu v tom čase. Boli to Anton Bedič, Pavol Sečeni a Ladislav Jambrehovič. Inštitúcia fungovala až do zničenia rádu. Kvôli moru v roku 1679 prerušili prednášky. V roku 1683 z dôvodu presunu Turkov ho preniesli do Lepoglavy, kde v roku 1686 ho premenovali na morálnu teológiu. V roku 1696, keď pominulo nebezpečenstvo, sa inštitút vrátil opäť do Trnavy  a tu ako Theologia speculativa, počnúc rokom 1703 počas niekoľkých rokov bol nečinný. Kurz filozofie trval 2 roky, teológie 3 roky. Tým, ktorí zložili skúšky z predpísaného učiva mohol generál dávať titul doktora na Generálnej Kapitule alebo na Provinciálnej Kapitule.

Vyššie pavlínske školy po oddelení sa Chorvátov a Rakúšanov, často menili sídlo v 18. storočí. Filozofické generálne štúdium v Marianke, ktoré z dôvodu Rakocyho povstania bolo niekoľko rokov nečinné(1706-1709), stretávame v Trnave v rokoch 1712 -1713, neskôr 1715-1716.  Felsoelefant (Lefantovce) v rokoch 1714 – 1717, 1721-1724, 1726-1730, 1731-1736, 1739-1741, 1743-1744,1746-1754; Satoralujheli(Slovenské Nové Mesto) 1720-1725, 1740-1745; V Marianke: 1718-1719,1730-1731,1737-1738, 1742,1745-1746,1770-1771,1774-1783;V Marianosztrsa 1738-1741,1747-1751; v Pápa 1734-1737, 1755-1756,1762-1789; v Sajolád : 1752-1761;v SopronBanfalva: 1757-1764; v Pešti: 1765-178323. (Poznámka 23. A.P. tam v rôznych častiach sa nachádzajú dokumenty generálnych Kapitúl a rozhodnutia rehoľnej rady. )

 

Kisbán 355

Schopnejší žiaci študovali 4 roky teologiu speculativnu a potom theologica speculativa podľa diel Tomáša Akvinského a podľa diel jeho nasledovníkov si osvojovali učenie viery a materiály na dišputy. Inštitút tohto druhu bola thelogia speculativna v Trnave, ktorá tam existovala od času prenesenia univerzity do Budy v roku 1783. Vtedy aj ona prestala svoju činnosť. Len v roku 1740 preniesli ju z dôvodu moru do Felsoelefant(Lefantovce). Okrem Trnavy vlastnili pavlíni podobný inštitút v Marianke: 1712-1715 a 1747-1756. Okrem toho, v Marianosztra v roku 1742-1746, v Pápa: 1756-1761, v Pécs 1766-1784 a v Ríme od 1766 štúdium morálnej teológie, ktorú prednášal iba jeden profesor.

 

Kisbán 357

 Tiež biskupi ordinári využívali vynikajúce pedagogické schopnosti otcov pavlínov. Provinciálna Kapitula z júna 1740 na prosbu o. Pavla Forgáča, biskupa Veľkého Varaždína, vyslala pavlina o. Karola Redla (zomrel 1752) doktora teológie, ako profesora seminaristov malého seminára vo Veľko - varaždínskej diecéze. Tento vzdelaný spisovateľ, ktorý bol známy svojou výnimočnosťou a dobrou pamäťou prednášal už v rehoľných inštitúciách v Trnave a v Marianosztra. A ani teraz nesklamal nádej vkladanú do neho29. (Poznámka 29. Streska str. 192,412,583-589.Arch. Čenst. )S istou rehoľnou hrdosťou na to spomína o.Streska a podčiarkuje, že za čias biskupov: o. Mikuláša Čakiho a Pavla Forgáča pavlíni učili teológiu vo Veľkom Varaždíne, v malom seminári a to „s veľmi krásnym výsledkom“.  Potvrdzuje to aj biskup Veľkého Varaždína Adam Patasič v pochvalnom liste predstavenému provincie z 2.9.176130 (Poznámka 30. Streska str.538-539. Tento list spomína o. Szluha.)

 

Kisbán 360

Medzi vynikajúcimi profesormi rehoľných škôl je treba spomenúť: o. Imricha Esterházy (zomr.1745), neskôr prímas Uhorska. Učil filozofiu v Lepoglave a teológiu v Trnave, zároveň získal neobyčajnú zručnosť v cirkevnom a svetskom práve. Jeho súčasníci sú: o. Matej Vépi (zomrel 1747), profesor v Marianosztra a v Trnave; o. Štefan Ordódy, generál rádu (zomrel 1748), prednášal kanonické právo v Trnave a filozofiu v Lefantovciach; o. Ján Pelikán (zomrel 1748) a o.Tadeáš Berdóczy (zomrel 1748), učil teológiu Marianke a filozofiu v Trnave; o. Imrich Horhi (zomrel 1762) profesor teológie vo Veľkom Varaždíne; o. Gellert Doni (zomrel 1762) učil teológiu v Trnave; o. František Letovanecz (zomrel 1762) profesor teológie vo Veľkom Varaždíne, v Trnave; o. Ignác KObek (zomrel 1764) profesor kanonického práva v Trnave; o. Ján Kereszteš (zomrel 1767) učil filozofiu v Marianke; o. Mikuláš Rosty (Zomrel 1767) bol profesorom v Pápa, v Trnave a v Ríme34. (Poznámka 34. Streska 358); o.Hieronym Vajaj (zomrel 1768) profesor v Trnave; o. Vincent Szabo (zomrel 1768) profesor v Lefantovciach; o. František Rosa (zomrel 1771) profesor v Trnave a v Satoraujheli (Slovenské Nové Mesto), o. Gellert Jankovič (zomrel 1771) učil v Trnave; o. Tomáš Niczky (zomrel 1773) profesor v Ríme; o. Martin Streska profesor v Marianke; o. Pavol Poli profesor v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto); o. Ján Toronyi profesor v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto); o. Imrich Poor učil v rehoľnom inštitúte v Pešti35. (Poznámka 35. A.P. TOMVIII  a Streska str.822) Rehoľné inštitúcie pavlínov ochabli v dôsledku anticirkevnej politiky cisára Františka Jozefa II. a tak   v roku 1782 prestal existovať Rímsky inštitút, v roku 1783 – Trnavský, v Marianke, v Pešti a filozofický inštitút v Pápa. V roku 1784 teologický v Pécs. Spomedzi nich Trnavský a Peštianský inštitút sa preorientoval na diecézne semináre. Boli v ňom vychovávané nové pokolenia kňazov, podľa dekrétov vydávaných podľa prúdu osvietených názorov „kráľa v klobúku“. PAvlínski klerici až do času zrušenia rádu počúvali jozefínske prednášky počas teologických štúdií v roku 1784 v Bude, v roku 1785 v Bratislave, a na štúdiách filozofických v malom seminári v Pešti.

 

Kisbán 434 Pavlíni v službách písomníctva

Činnosť generála rádu grófa o. Imricha Esterházyho z Galanty, neskoršieho ostrihomského arcibiskupa (zomrel 1745 v Bratislave), sa začala pod heslom „chrániť a pozdvihnúť povedomie rádu“. Tento výnimočný muž zohral dôležitú úlohu v živote rádu. Keď mal 17 rokov vstúpil do kláštora v Banfalva, filozofiu študoval vo Viedni a teológiu v Ríme. S vynikajúcim výsledkom ho hneď stretávame v Lepoglave a v Trnave ako profesora filozofie a teológie. Po 7 ročnej profesorskej práci dostal najvyšší post v reholi, úrad generála. Vzhľadom na osobné vlohy sa stal v roku 1706 biskupom Vács. V roku 1723 biskupom Vezspému, v roku 1725 arcibiskupom ostrihomským a členom kráľovskej námestníckej rady. Ako biskup vykonal veľa na poli dobročinnosti. Na tento cieľ vynaložil viac než 2.mil rýnskych Florenov. Medzi jeho väčšie písomné diela patria – vznešená reč prednesená pri príležitosti 300. výročia v roku 1700 jedného z hlavných kláštorov rádu t.z. Lepoglava. Podčiarkol v nej význam rehole pavlínov140. (Poznámka 140. Nachádza sa ako rukopis Albume Lepoglavskom viď „Magyar Könyvszemle“ 1878) a v iných príhovoroch ako napríklad v roku 1701 v reči prednesenej na prvej volebnej (elekcia) Kapitule s veľkým optimizmom s láskou k rehoľnému rádu povzbudzuje spolubratov k plneniu svojich povinností. Neskôr, keď v roku 1732 založil konfraterne sv. Jána Almužníka dal do tlače v latinčine, v nemčine, v uhorskom jazyku, v chorvátčine knižku o jeho svätom živote141. (Poznámka 141 Bratilava 1732 . JEHO DIELA: Theses ex universa Theologia sub Auspitiis Reverendissimi Patris P. Tirsi Gonzales praepositi Generalis Societatis Jesu publice propugnandae a Fr. Emerico Esterhazy Ordinis S. Pauli Primi Eremitae Professo, Collegii Germanici et Hungarici Alumno, in eodem Collegio Germanico et Hungarico. Romae ex tipographia Pauli Monetae MDCL XXX VII (1687) Folio, ss.12. spomína ho Debacker: Bibliotheque de la Kompagnie D.J. TOM VI. str.560; „Regi Magyar Könyvtár“, III.2 Nr. 3457 ).

Theses theologicae. De Jure et Dominio. Tyrnaviae 1696; Alamizsnás Szent Janosnak Alexandrjai patriarkanak elete (život Jána Almužníka, alexandrijského patriarchu) Bratislava 1732. Toto dielo bolo v latinčine, v nemčine a v slovenčine. Tiež Bratislava 1752. Boli aj dve nemecké vydania: v Bude 1742 a v Bratislave 1757; v rukopise ostalo jeho dielo jedno Primatis Hungariae  commercium Litterarium per secretarium Jos. Ordodi 1730 -1740 Folio 168 v Uhorskom národnom múzeu. „Magyar Könyveshaz“. R.20: 1803 str.82; Hormayr : Archív, T. XV. , 1824; Nagy Ivan: Magyaroszag családai, T. IV.,str.93,96; Fabó : Monumenta II.; Egyet. Magyar encyklopédia, časť VIII. str.94;“Regi Magyar: Könyvtár“ II., str.502; Neorol. Strig. 10; Petrik: Bibl; Szinnyej časť II., str.1448

 

Kisbán 437

Počet menej známych historikov uzatvára o.Anzelm Gellért Jankovič profesor v Trnave, neskôr v Lefantovciach neskôr člen provinciálnej rady a provinciál. „Novum sydus Hungarie“ opisuje deje mariánskeho sanktuária v Šaštíne.  Prior v Banfalva o. Martin Streska preložil ju do Slovenčiny a vydal v Trnave.

 

Kisbán 450

o. Alojz Martin Billisič, sa narodil 2. 4. 1736 v Alsopulya v kraji Sopronu. Do reholi vstúpil 16. októbra 1753 v Banfalva. Po ukončení rehoľných štúdií dlhí čas pôsobil ako učiteľ fyziky v inštitútoch rádu v Pápa, v Satoralujheli (Slovenské Nové Mesto 1764-1767) (chybne sa uvádza 1734 prekl.) v Pešti, v Marianke a v Trnave (1780-1784). Z Trnavy cestoval s kázňami do Viedne, pri tej príležitosti na slávnosť sv. Štefana predniesol kázeň plnú vlasteneckého ducha a hlbokej viery pod názvom: „Magyarok elsö kiralia, discöseges Szent István Kirali discserete“224. (Poznámka 224 Viedeň 1789). Pochvala prvého uhorského kráľa slávneho sv. Štefana Kráľa.) Bol konzervatívny. Po zrušení rádu ako kňaz diecézy Pécs spojený s konzervatívny politickými spisovateľmi šíril v ich duchu živú činnosť nie len z ambónu, ale aj na poli spoločenskom a literárnom.

Tiež sláve zvučného kazateľa sa tešil o. Daniel Bors. Narodil sa v roku 1737. Vstúpil do Rádu v Marianostra. V roku 1767 v Akcsa a v roku 1770 vo Veľkom Varaždíne  získal veľkú obľubu na ambóne. Poznalo ho celé mesto. Radi počúvali jeho kázne, ktoré logicky a šikovne povzbudzovali city poslucháčov. Jedna z týchto kázní bola vydaná tlačou v Trnave v roku 1772: Az Isten es felebarati szeretetben egyg felnevelkedöboldog fiui dicsóseges Kalazantia szent Józsefnek dicserete ....Nitra varosaban 1769 eszendóben monedott“. Pochvala svätého synovského zaslužného Jozefa Kalasanteho vychovávaného seba až do neba k láske k Bohu a k blížnemu225. (Poznámka 225. Nova Memoria; cathalogus Bibl. Fr. C. Szechenyi Supplementum, časť I. str.77; Neméthy Ludvík: dicsbeszedek 3 (reč panegyrická; Ballageza: Politikai irodalom –politická literatúra) časť I. str.1066.)

 

Kisbán 457

Medzi významných teologických spisovateľov patrí v tom období o. Bartolomej Bektán predstavený domu vo Veľkom Varaždíne (zomrel 1796 vo Veľkom Varaždíne). Premyslenými argumentmi poukázal na hlbokú prítomnosť Krista v Eucharistii vo svojej práci: „Inconcussa    veritas, Krisztus Jezus jelenleteröl az Oltariszentsegben“256 (Poznámka 256. Pešť 1758; Petrik : Bibliographia časť I. str.212; szinnei časť I. str.778. (Inconcussa veritas – o prítomnosti Ježiša Krista vo Sviatosti Oltárnej). Narodil sa v Belehrade, ale z dôvodu vojnových podmienok bol vychovávaný v Bude, o. Florián Berthoi (1734-1810 zomrel v Bude) učil na rehoľných inštitúciách v Pápa, v Pešti, v Pécs, následne na univerzitách v Trnave 1774 a v Bude 1782. Bol profesorom morálnej teológie. Napísal niekoľko hlboko teologických diel. Medzi ne patria: Dizertacio de flammis piacularibus257. (Poznámka 257.Trnaviae str. 774 ; Dizertacio inauguralis theologica de purgatorio et suffragiis vivorum“ Poznámka 258, Trnaviae str.775)

 

Kisbán 461

Medzi autorov príležitostnej poézie spomeňme ešte o. Kazimíra Balogha, ktorý v súlade s obyčajami epochy veršami oslávil  dávneho rehoľného spolubrata grófa o. Pavla Esterházyho pri príležitosti jeho inaugurácie do úradu biskupského sídla v Pécs282. (Poznámka 282 Názov básne: Carmen, quod ill. dno Paulo e com. Esterházy dum in quinque Ecclesiensem antistitem inaguraretur, optulit a. 1781. Soppronii Cathalogus Bibl. Pr com. Sheheni časť I. str.62; Szinnyej časť I. str. 475.) Hodné je pripomenúť aj osobnosť o. Dávida Tomáša Slabiga teológa z Trnavy a učiteľa na gymnáziu, ktorý napísal slávnostné ódy pri okolnostiach slávnostného vstupu  (ingresu) na biskupský stolec uhorského primasa, Jozefa Bathyani, a v Nitre o. Mikuláša Forgáča Ghymesi a tiež z príležitosti odchodu z Uhorska do Belgicka kniežaťa Alberta, Poľského, Litovského a Saského územia283. (Poznámka 283. IN CUALECUMQUE PIETATIS MONUMENTUM cels. ac rev. principi Jozepho e com. de Bathyani ecclesiae Strigoniensis Archiepiscopo ...quam inter festas omnium HUngariae ordinum acclamationes archiepiscopalis sedis ignitatem adiret, oblatum. Tyrnaviae 1776 (poemat). ODE exc. ac ill. dno Nicolao e com. Forgach de Ghymes etc supremi Nitriensium comitis dignitatem ad diem 13. MAII solemniter auspicanti (1777 tam tiež). ODE adsereniss. Albertum, regium principem Poloniae et Lithuaniae , Ducem Saxoniae etc. tribus pere lustris apud Hungaros excactis , in Belgium proficiscemtem. (Tam tiež 1781);Petrik: Bibliographia; Szinniej časť XIII. str 1010 )

 

Kisban 470

Otec Eugen František Verseghy, narodený v Szolnok v 1757 – zomrel v Bude 1822 na začiatku sa pripravoval na kňaza do Egerskej diecézy, ale neskôr vstúpil k pavlínom pod menom Eugen. Po ukončení noviciátu v Marianosztra a spekulativnej teológie v Trnave bol vysvätený za kňaza (1781). Krátko býval v Diosgyör, v Trnave a v Pešti. Bol obľúbeným kazateľom obyvateľov Pešti. Dokázal šikovne propagovať moderné racionálne smery na rozdiel od svojho rehoľného spolubrata otca Vazula (Bazileja)  Alexowiča, ktorý prísne zavrhol prúdy osvietenstva (...)

 

Kisbán 476

Spomedzi autorských filozofických prác sa vynímali ešte otcovia: Imrich Poór, Kaspar Gyndl a Ľudovít Högyesz. Prvý Imrich v diele „Dissertationes ad verssus libertinos“ podáva vo veci čisto filozofické vedomosti potrebné k teologickým štúdiám314. (Poznámka 314. Dissertationes ad verssus libertinos in applicanda ad studium theologicum philosophia, 1783. v Uhorskom Národnom múzeu; Szinnyei, opus , časť X. str. 1415; Dissertationes press de christiano philosopho. Rukopis v univerzitnej knižnici v Budapešti. F. 18. dielo sa našlo aj v roku 1780 ako tlač kráľovskeho úradu(oficina)   univerzity v Bude.) V inej knižke informuje o „kresťanskej filozofii“. O.Kasper Gyndl (zomrel 26.2.1801 ) bol profesorom filozofie v Sajolád (1752-1758), profesorom teológie v Marianke (1754-1755) a v Trnave (1755-1758) a následne viac ako 16 rokov riadil uhorskú provinciu. Mal úplnú dôveru a sympatiu u spolubratov. V knižke zhrnul svoje filozofické a teologické prednášky315. (Poznámka 315. Praelectionum philosophicarum partes IV. LAD. 1753, 40 Časť 1 -3; praelectionum theologicarum partes octo. Tyrnaviae 1755-1756, 40. Tieto diela však zostali v rukopise, podobne ako jeho informatívna práca o štúdiách a vzdelávaní rehoľných bohoslovcov pod názvom: Status et cursus studiorum domesticorum316, (Poznámka 316. Status et cursus studiorum domesticorum in provincia Hungarica paulinorum. 40 str.48.) taktiež zoznam dokumentov a rukopisov uhorských kláštorov pod názvom: „Elenchus“. Prvé dielo sa nachádza v Diele rukopisov v Uhorskom národnom múzeu. Druhé sa nachádza v Krajskom archíve317. (Poznámka 317. porovnaj Gynadt : enchiridion, str.182 v Národnom Uhorskom múzeu; Szinnyei časť 3; 1216.)

 

Kisbán 486

Medzi kazateľmi toho storočia spomeňme Chorváta o. Jána Gasparotti, ktorého kázne v 4 častiach boli vydané v Záhrebe. Práca o. Gabriela Milaikoviča, poslucháča 3. ročníka teológie v Trnave, pod názvom: Conclusiones“ svedčí o nie hocijakej vedeckej formácii352. (Poznámka 352. Conclusiones Veľké divy Petry CHrisologi archiepiscopi Revennatis ... Sermoaurei CLXXVI (76)  in EUANGELIA de DOMINICIS festis aliqot solemnioribus totius anni ... Tomulus II. Sermonnes residuos 91. Addita in calce epistola ad Eutichen complectens. Auditoribus oblata , dum conclusiones ex tractatu de Angelis et beatitudine ad mentem doctoris angelici Divi Thomae Aquinatis sub ... auspiciis ... dni Stephani Bezér in Maria tchallensi monasterio 1753 publice propugnaret.... Tyrnaviae 1753. Z exemplára Uhorskéno národného múzea. Ale to isté spomína Szinnyei časť VIII str. 1386. )

 

Kisbán 500

V Chorvátsku v roku 1784 aby cisár znásobil počet farností a zaktivizoval pastoráciu ľudu  a zorganizoval farnosti v Lepoglave, v Remete a vo Sveticiach pričom ich riadenie zveril tamojším pavlínskym kazateľom.

V Uhorsku zrušil kláštor v Trnave. Podľa jeho názoru toto pôsobisko, ktoré bolo rehoľným domácim štúdiom stratilo dôvod existencie po prenesení univerzity z Trnavy do Budy. Riadenie majetku zrušeného kláštora v Trnave a jeho pohyblivým majetkom a peniaze zatiaľ preniesol na kláštor v Marianke. Samotnú budovu odovzdal arcibiskupovi, ktorý bol však nútení ju odstúpiť svetskej vrchnosti ako kasárne pre vojská 3 budovy bývalé seminárne a 2 budovy bývalé kláštorné konventské.

 

Kisbán 503 Kríza rehoľného života – zrušenie

Skoro každý z týchto cirkevno - politických dokumentov sa týkal aj rehole pavlínov. Cisárske nariadenia narušili predovšetkým vnútorný poriadok v reholi. Keďže zakázal vykonávať generálne Kapituly paralyzoval tým život rádu podľa Konštitúcií. Tým, že prikázal premiestniť klerikov bohoslovcov, zatiaľ rehoľných, z rímskeho seminára sv. Apolinára do Collegium v Ticense24. (Poznámka 24. Nariadenie Rady námestníka Nr. 3709 z Bratislavy (Possoni) 3.máj 1782. Archív krajský. Oddelenie rady námestníka. ) a novým dekrétom im prikázal zanechať Rímske štúdiá25. (Poznámka 25. Toto nariadenia námestníka Rady Nr. 6471 z Bratislavy, 3.6.1782 Krajský archív. Oddelenie Rady námestníka Nr. 3709) znemožnil im vzdelávanie v cirkevnom duchu. Tým, že pavlínom násilím zobral kláštor v Trnave, v ktorom vzdelávali svojich bohoslovcov, narušil istý základ postupnosti rehoľného života. A vydaním prísnych dekrétov proti odpustkom zastavil nie len odpovedajúce pobožnosti, ktoré sa šírili v pavlínskom duchu, ale aj naštrbil hospodársky život kláštorov.

 

Kisbán 515 Kríza rehoľného života – zrušenie

Pod vedením župana Jozefa Ürmeny a administrátora Kamery Žigmunda Lovasza sa zjavili v 6 pavlínskych kláštoroch nachádzajúcich sa na nitrianskom území, ku ktorému patrili kláštory Possoni (Bratislava) a Bars nasledujúci cisársky úradníci: v Marianke (kraj Barsz) zástupca župana Wolfgang Cimonyi a soľný úradník z Verveli, Anton Haagen; v Šaštíne (kraj  Nitra) zástupca župana Jozef Pacskadi a tridsiatnik Ján Moga; v Skalici nitriansky odvolávajúci sudca František Očkay a tridsiatnik Karol Feldtinger; v Lefantovciach odvolávajúci sudca Štefan Selliej a soľný úradník zo Serede (Szered) Juraj Rajčany; v Marianke a patriacom kláštore v Trnave na území Bratislavy Consiliarius Žigmund Horvath a šľachtic Žigmund Wettstein.