Autor informácií Emil Kisbán
História rádu pavlínov v Uhorsku
Močarany – maď. Moczar
Z poľského jazyka preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.. Veronika Fedorová r.2010
Preklad neprešiel jazykovou úpravou
Použitá skratka A.P. – Acta PAulinorum
KNIHA II
Kisban 12
Ešte ku koncu 17.storočia sa Rád nanovo usídlil v Pešti, Pécs, Szentkut, Tövis1 Poznámka 1 Kláštor v Tövis dostal väčší milodar v roku 1714. V tom Čase Klára BOldogfalvi vdova po Jurajovi Barčajovi dala kláštoru časť svojho majetku a dvor (por. Benger, cit. str.469)Milodary kláštoru potvrdil Karol III. v 1716. (A.P. Tövis 1716, fasc.1 nr.5)
Illyefalva, a v novom storočí v Torda2 Poznámka 2 por. Diel 1 str.295; Benger, cit. Topographia Regni HUngariae, str.338)
(r.1714), Torna (1717) Šaštín 1733 a Mocsar (1767). Okrem nových kláštorov sa pekne rozvíjali aj staršie fundácie. Najviac vynikali po stránke materiálnej aj duchovnej kláštory v Pápa, Lefantovcce (Felsoelefant) , Marianka, Pešť, Tövis, Illyefalva, Nagyfalu a v Ríme3. Poznámka 3 Tu spomeňme , že v roku 1714 začali budovať významné rakúske pútne miesto a kláštor Mariatrost. Veľké zásluhy vo veci odovzdania odpustového miesta Radu pavlínov sa zaslúžil Jozef I. Zase Augustín Kereszteli knieža – prímas vyžiadal súhlas Karola III. na vybudovanie. A skutočne ešte v danom roku začal budovať provinciál Parkas Wolff za pomoci Salzburského arcibiskupa. Položenie základného kameňa sa uskutočnilo 18.septembra 1714. Od roku 1716 Karol III. veľký dobrodinec Rádu, cez 6 rokov vypomáhal pri budovaní 5000Fl. ročne (Benger cit. str.472)
Na vystavenie veľkého oltára v kostole biskup Wagensburg dal v roku 1715 3000Fl. (Benger cit. str.491)
Kisban 74
Dom v MOčaranoch (maď.Mocsar). Chceme pripomenúť existenciu kláštora vybudovaného na konci 17. storočia ( 1773 ) a to kláštora v Močaranoch (maď. Mocsar), ktorý slúžil predovšetkým ako misionárske pôsobisko. V súvislosti s hmotnými dobrami v kláštore v Užhorode (maď.Ungvár) založeného 1384 vdovou po Jánovi Homonnay r.Drugethovej a jej synom Ladislavom sa stal majetok v Močaranoch (maď.Mocsar) v r. 1505 darom Jána, Františka a Imricha Homonnay. Tento dar potvrdil kráľ Ladislav v roku 1506. Tieto majetky boli súčasťou Užhorodského (maď.Ungvarského) kláštora, až kým ho v roku 1564 nezničili protestanti. Prior v Slovenskom Novom Meste (maď.Šatoraljaujheli) o. Michal Kuzmič v roku 1765 vybudoval v Močaranoch dom na bývanie a vedľa neho kaplnku, ktorú podľa odvekej tradície v ráde pavlínov pobožnosťou zasvätil na česť Božieho Tela. Provinciál o. Pavol Esterházy vždy mysliaci do budúcnosti a obdarený citom pre realitu si pri bežnej vizitácii všimol, že namiesto niekdajšieho kláštora pavlínov v Užhorode (maď.Ungvár) nachádzajúceho sa v obci v cudzích rukách by sa táto rezidencia, z ohľadu na svoju polohu, vynikajúco hodila na obracanie na katolícku vieru okolitých obyvateľov hlavne kalvínov. Rada Rádu na zasadaní v Pešti 8.mája 1767 zobrala do úvahy jeho návrh i vysvetlenie, ktorým svoj projekt podporil a vymenovala za administrátora rezidencie v Močaranoch (maď.Mocsar) podpriora v Pápa o. Gabriela Konča (Koncza) udeľujúc mu s tým súvisiace právomoci.
Kisban 75
Zároveň mu tam poslala o. Wolfganga Szenasy , apoštolského misionára. Ešte v tom istom roku sa ujali svojich úradov a to 20. augusta 1767. List adresovaný prokurátorovi provincie, otcovi Pavlovi KOllaričovi, objasňuje dvojaké povinnosti, ktoré na nich spočívali. Podľa tohto listu administrátor o. Gabriel KOncz navštívil nachádzajúce sa na území kraja majetky po dávnych pavlínskych kláštoroch založených ešte pred bitkou pri Moháči. A teda kláštory: Vilye (1400) Eszeni (1357) Marmaros (1363) Bereg (1329) Tiszabereg (1519) a majetky kláštora v okolí Turvize. O.Konč urobil všetko čo mohol, aby ich znovu získal pre pavlínsky rád a tým spôsobom aby zabezpečil potreby rezidencie a obyvateľov domu zvereného do jeho starostlivosti, teda aby jeho obyvatelia mohli žiť spokojne podľa svojho povolania (znalosť katechizmu Doctrina Christiana) a obracať (neobriadených ľudí tvrdej šije ) čiže kalvínov.
Cieľ ich misie predstavil v plačlivom citlivom vzrušujúcom a súčasne plnom hrdosti slova prior Slovenského Nového Mesta (maď.Satoraljaujheli) v kázni pri ich slávnostnom uvedení: „Mali ísť v šľapajach našich dávnych otcov, prinavrátiť ohrozenú katolícku vieru a chrániť ju“. O. Konč a o.Szenasy si krátko nato všimli, že s výnimkou niekoľkých podriadených východného obradu, celé okolie sa hemží vyznávačmi kalvinizmu. Stála pred nimi obrovská úloha. Ale situácia nebola beznádejná, okrem svojich mládeneckých síl a skúseností, mohli rátať s podporou horlivých katolíkov. Počiatočné ťažkosti im pomohli prekonať: vdova po grófovi Imrichovi Barkoci Zuzana Szirmayoa, vdova po Františkovi Nitzki Kristina Ramocsahazy a jej dcéra vdova po Štefanovi Kalay, Magdaléna Niczky; okrem toho otcovia misionári z rezidencie Trebišova, Vranova a Veľkého Varaždína. Vďaka tejto pomoci pomaly zariadili dom a čo je najdôležitejšie aj knižnicu, ktorú bolo treba spomenúť na začiatku, kde sa vynasnažili o zabezpečenie teologických a liturgických kníh. Vdova po grófovi Františkovi Niczkym im zabezpečila zvon.
Ešte v tom istom roku 20. septembra, Rada rádu na zasadnutí v Pešti pod vedením nového provinciála o. Kaspra Gyndla pripojila k rezidencii v Močaranoch (maď.Mocsar) z bývalých majetkov kláštora v Užhorode (maď.Ungvár) tie, ktoré ležali za riekou Tisou, a zároveň poverila ich hospodárskymi povinnosťami administrátora. O.KOnč prevzal tieto majetky vo veľmi zlom stave. Dom vybudovaný pred niekoľkými rokmi v Kisvarde sa nachádzal v úplných ruinách a orné polia patriace k nemu, boli úplne vyčerpané a boli v cudzích rukách. V Eszeni vedľa ruín dávneho kláštora a cintorína stal ešte malý pavlínsky dom Kiszte. Hospodárstvo bolo úplne zanedbané.
Kisban 76
V podstate o.Konč , človek odvážny, musel urobiť úlohy nad ľudské sily, aby – na jednej strane – dal do poriadku majetky patriace do rezidencie v Močaranoch a zabezpečil tak jej udržanie a chod a na strane druhej – oživil všetky sily katolíckej viery víťazným pochodom odstránením dlhoročných ruín zanechaných po protestantoch. Predovšetkým bolo treba zreštaurovať chrám. Členovia komisie poslanej 20. februára 1771 na zistenie obhliadky kostola : „užhorodský kanonik Imrich Horváth Rezes, predseda kráľovského súdu z Užhorodu (maď.Ungvár) Štefan Orosz z Cicser, následne Vojtech Nagyfalussy a Pavol Ritzko, ktorí v komisii reprezentovali kraj oni všetci jednohlasne vyhlásili, že základy kostola sa nachádzajú v takom zlom stave, že ak sa neopravia kostol nevydrží dlhší čas. Ba viac ľudia nesmú vstúpiť dnu. Keď sa však prevedie rekonštrukcia základov a stien a budova sa zakryje strechou potom vonkajší vzhľad kostola môže zostať taký istý ako doteraz228. Poznámka 228. Rozhodnutie uskutočnené v Močaranoch 28.februára 1771.)
Konštatovanie z obhliadky predstavené na plenárnom zasadnutí Užhorodského kraja nie hneď prinieslo vytúžený výsledok. Protestanskí ministri nedbajúc na zákazy naďalej rozvíjali činnosť na majetkoch patriacich k spomínanej rezidencii. Energický o.KOnč zareagoval nato poslaním Memoranda do Námestníckej Rady 17. marca 1771. Vďaka horlivej a súčasnej taktnej činnosti pavlínov sa Rád pomaličky zakorenil na týchto územiach. Ľudia si ich veľmi obľúbili. Po poslaní o. Alexa Molnára a o. Antona Kissa tu teraz pracovali štyria. O.Konč vyriešil majetkové záležitosti dobre. Menej výhodné majetky ako napríklad Kisvarda dal do prenájmu schopným poľnohospodárom, ale vinice v Szoloske, ktoré vynikajúco rodili ponechal, aby ich spravovali sami pavlíni.
Keď Klement XIV. zrušil rehoľu jezuitov v roku 1773 hneď plénum na zasadnutí v Užhorodskom kraji adresovalo list kráľovi a Rade námestníkov (z Užhorodu (maď.Ungvár) 28. marca 1774) v ktorom prosili, aby v Užhorodských školách namiesto jezuitov učili pavlíni. V Memorande bola podčiarknutá trvalá starostlivosť Márie Terézie o školské záležitosti. Chválili činnosť jezuitov „ktorí i na univerzitách za hranicami a aj v našom
Kisban 77
rodnom kráľovstve prednášali učivo týkajúce sa pospolitých vecí a vojenského umenia. Avšak po zrušení univerzít a škôl tohto rádu nech kráľovná neodvracia milostivo kráľovskú priazeň od škôl, ale radšej nech pokračuje vedenie výučby prednášanej jezuitmi a nech ju zverí uhorským pavlínom“. Prosbu doručili sudcovi kráľovského dvora grófovi Jurajovi Fekete, okrem toho ju dostal kancelár gróf František Esterházy a biskup Egger gróf Karol Esterházy. Žiadosť kraja bola prijatá s úspechom. Provinciálna rada poslala do Močarian 26. septembra o. Alexandra Tótha, a o. Alexandra Molnára a o. Antona Kissa odtiaľ poslala do Užhorodu za učiteľov. Oni teda boli prvými učiteľmi v Užhorode. Zásadne patrili do kláštora v Močaranoch. Tu raz za rok prichádzali z víru ťažkej práce pre vykonanie si povinných desaťdňových duchovných cvičení.
V roku 1776 ťažký údel padol na tento misijný dom v Močaranoch. Dňa 7. mája zomrel hrdinský o. Wolfgang Szenasy, ktorý práve na pozvanie grófa Jána Barkocsy horlivo pracoval v Košiciach. Pochovali ho v krypte dominikánov.
Nikto lepšie, ako jeho predstavený o. Gabriel Konča, by neopísal apoštolskú horlivosť o. Szenasyeho : „ Ten otec plný apoštolskej horlivosti ničil v sebe žiadostivosť tela, ovládal vášne. Bol kladivom na heretikov , najväčšou pohromou kalvínskych vyznávačov. V apoštolských misiách bol pracovitý, neúnavný v hlásaní kázni a vo vyučovaní detí, milovník chudoby, vzor čistoty, syn poslušnosti. Vyznačoval sa nie len slovami ale aj príkladom, pokorou a rehoľnou skromnosťou. Nepriateľ lenivosti, neobyčajne verný strážca rehoľnej cely, milovníkj samoty, vyškolený v rehoľných čnostiach, ktorými by sa mal rehoľník vyznačovať, veľmi trpezlivý a plný lásky pre chudobných a chorých....“229. Poznámka 229. Streska dielo citované str. 15) Skutočne je to pochvala pavlínskeho rehoľníka a misionára!
Hodnou odmenou za život prežitý v bojoch za víťazstvo Cirkvi a spásu duší bola tá neobyčajná vážna srdečná pochvala rehoľného spolubrata. Vzrušujúce rozlúčenie sa s dobrým priateľom a spolupracovníkom prekračujúcom prah nového života.
Kisban 78
O niekoľko mesiacov neskôr a o. Gabriel KOnč odovzdal dušu Bohu dňa 17. júla . Smútok kvôli smrti otca Senašieho iba urýchlil koniec života aj tak už dosť chorľavého rehoľníka. So súhlasom farára Juraja Nozdroviczkieho, uložili ostatky ctihodného muža a vzorného rehoľníka na večný odpočinok do krypty kostola v Dobruška (maď.Dobóruszka). Po smrti týchto otcov sa starali o veriacich istý čas o. Alexander Toth, neskôr zase na odporúčanie provinciála, o. Pavla Antala, podprior zo Sajolád, o. Tomáš Hagonyi, preložený tu a taktiež o. Ladislav Ďurkovič (maď.Gyurkovič), ktorého tu Rada Rádu presídlila z Torna. Neskôr, 5. októbra sa tu objavil ako nový administrátor v Močaranoch o.Dimitrij Ribarič, aby prevzal ťažké a zodpovedné povinnosti. Najdôležitejšou starostlivosťou o. Ribariča bolo zavedenie poriadku v majetkoch, ktorých hospodárstvo neprosperovalo. Veľa mu v tom pomáhal o. Alexander Toth. A aby splnil tieto úlohy, poprosil o pomoc donátorku grófku z Továrneho (Továrna). Usporiadal majetky v Kisvarde a v Eszeni. A vo vinohrade Söloske vybudoval pivnice. Niekoľkokrát navštívil župana Užhorode, kláštor v Sajolád a konvent v Lelesz, kde vybavil veľa súdnych vecí. Les v Benkovciach (Gyepesmezeje) , ktorý sa tiahol okolo Eszeni, prenajal jednému z úradníkov rodiny Lonyay 1776. Súdil sa s Patacsicsami o majetky v Potroch, ktoré dal rádu ešte Žigmund Milith v roku 1673.
Šikovného o.Ribariča preložili do rezidencie v Tövis a jeho spoločníka, o. Ladislava Ďurkoviča do Sajolád 17.10.
Nový administrátor otec Alexi Kádas, prišiel z Diosgyör po rok a pol ročnej činnosti, počas ktorej táto rezidencia dostala viaceré dary230, ale súčasne utrpela aj veľké straty231. Alexa Kádasa preložili do kláštora vo Vranove (maď. Varano). Jeho nástupca o. Filip Damian, riadil dom do 14.10.1782 , kedy kvôli vysokému veku odišiel na odpočinok Mariánskej Čeľadi. Vtedy zase o. Alexander Kadas sa stal administrátorom rezidencie. Riadil dom až do zrušenia Rádu232. Poznámka 232. Por. Liber memorabilium v. residentiae Mocsariencis Semi Corporis Christi ...o.s.p.p.e. scribi coepta tempore primi Administratoris R. Patris Gabrielis KOnzc a 20 –ma Augusti. Ingressus sui Anno 1767 . oddelenie Rukopisov univerzitnej knižnice AB. 188.
Kisban 101
Spory o majetky. Ako sme vyššie spomenuli všetko úsilie rádu v 18. storočí smerovalo k tomu, aby sa znovu získali pôvodné majetky. S ohromnou horlivosťou pristúpili pavlíni k spisovaniu bývalých svojich majetkov na základe zachovaných dokumentov. Zachovalo sa niekoľko rehoľných výkazov pochádzajúcich z konca 17. storočia a zač. 18. storočia. A tak na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Leopolda Koloniča (Kollonitsa) konfrátra rádu, spísali pavlíni dvanásť kláštorov existujúcich v severnom Uhorsku: Bereg, Tokaj, Regec, Ezsney, Diösgyör, Sajolád, Szolnok, Gombasek (Gombaszog) a v blízkosti Košíc tri: sv. Kataríny, sv. Filipa a Jakuba, Najsvätejšej Panny Márie a tiež kláštor Ungvár a tri už zničené kláštory blízko Gyöngyös (Veresmart,Felnemet a Billye ). Pri všetkých sú vymenované dosť presne majetky31. Poznámka 31. por. Žiadosť generála rádu o.Kristolovca cisárovi v roku 1708 vo veci majetkov rádu. COLL. Hevenes, Diel XII, str.444; Registrum vonorum spectatium admonasteria quaedam s.Pauli primi Eremitae in Comitatibus partium superiorum regni Ungariae existencia, at intimatione Leopoldi a Kollonits factum. Akta bez udania roku pravdepodobne zo začiatku 18. storočia COLL. Hevenes, Diel XXXIX, str.265, oddelenie rukopisov Budapeštianskej knižnice). Ten rozpis pripojili pavlíni k žiadostiam zložených v Neoaqvistica commissio. Výsledky z týchto žiadostí boli rôzne. Dosť veľký úspech dosiahli v získaní majetkov nachádzajúcich sa v grófskom vlastnení , ktoré kedysi patrili kláštorom v Pecs , Peszt, Sajolád, Slovenské Nové mesto (Szatoraljaujheli), v Trebišove a rezidencia v Močaranoch (maď. Mocsár). Za tieto úspechy vďačíme pavlínom – priekopníkom. Avšak nie vždy úspech sprevádzal ich námahu. Okrem úspechu ich stretávali tu i tam nešťastia. A tak prastarý pavlínsky kláštor v Gombaseku so všetkým imaním prisúdili výrokom súdneho tribunálom rodine Esterházyovcov. Pravdou je, že sumu obdŕžanú ako odškodnenie – akokoľvek nezodpovedala skutočnej hodnote skutočnej straty
Kisban 260
Správu z misionárskej práce obsahujúcu zoznam obrátených, prostredníctvom generálneho prokurátora o. Sebastiána Kosbialowica predložil Kongregácii (1734)158. Poznámka 158 List o.Radovana z 24.4.1729 Sekretárovi Kongregácie; AP časť VII.
Svätá Stolica prijala s radosťou informačnú správu a kardinál Vincent Petra v mene kongregácie šírenia viery, vyjadril úprimnú pochvalu za prácu pavlínskych misionárov a predlžil o. Radovanovi na ďalší rok právomoci viesť misie159. Poznámka 159 List Kongregácie šírenia viery, Rím, 16.2.1734. Acta Paulinorum časť VII. Kapitula z 18.9.1735 preložila o. Radovana do Banfalva na úrad priora a majstra magistra noviciátu. Za jeho nástupcu určila Svätá Stolica učeného o. Jána Pelikána (taktiež člen rady provincie), ktorý prijal tento zodpovedný úrad a dedičstvo po o. Radovanovi ako bývalom rímskom priorovi a Nezsider. Tu pracoval do roku 1747 kedy bol preložený do Mariánky(Mariavölgy), kde zomrel v nasledujúcom roku.
Pavlínski misionári na konci 18. storočia, pred zrušením rádu horlivo rozvíjali misionársku činnosť. Aj keď sa mi nepodarilo nájsť priezviská pokračovateľov prác o.Pelikána a jeho spoločníkov, je úplne isté, že synovia rádu sv. Pavla pustovníka naďalej viedli túto aktívnu rekatolizáciu obracania vo veľkom štýle, ale ibaže v porovnaní s predchádzajúcim obdobím to robili vo väčšej tichosti a s menšou pompéznosťou. Svedčí o tom list kardinála Castellego –prefekta kongregácie šírenia viery o. Pavlovi Antala, priorovi Pecs a súčasne predstaveného uhorskej misie, datované v Ríme 11.07.1772. S uznaním sa v ňom vyjadruje o doteraz dosiahnutých úspechoch a povzbudzuje pavlínskych misionárov k vytrvalému pokračovaniu v akcii obracania protestantov. „Nikdy neustávajte v šírení dávnej viery a snahe o spásu duší“- medzi inými píše vo svojom liste. Následne v mene Klementa XIV. im udeľuje stálu moc posväcovania predmetov a odpúšťania všetkých hriechov160. poznámka 160Streska str.729.Tú obrovskú misionársku prácu, ktorá je doplnením činnosti jezuitov vykonávali v období 18. storočia vzdelaní a schopní pavlínski kazatelia s veľkým zápalom a s pocitom zodpovednosti. Podobne ako v minulom storočí, tak aj teraz podstupovali boj o víťazstvo cirkvi. Predovšetkým v najviac ohrozených - protestantských územiach. Apoštolskí misionári rehole hlásali Božie slovo s veľkým úspechom vo východnom Hornom Uhorsku: Kežmarku, Vranove, Satoraljaujheli, Močarany (maď.Mocsar); v západnom Hornom Uhorsku: Trnave a na významným pútnych miestach Šaštín a Marianka (Mariavölgy), v západnom Uhorsku: Pápa, Torna, Pecs, kde stavali „hrádzu“ propagovanému prúdu reformácie(....)
Kisban 262
V 17. storočí pavlíni rozvíjali rušnú misijnú činnosť na významných odpustových miestach tohto storočia v Šaštíne a v Marianke. A na konci 18. storočia v Močaranoch (maď. Mocsár). Medzi rehoľníkmi v kláštore v Marianke sa zaslúžil pri obracaní muž veľkej vedy, o. Andrej Kollenič (zomr.september 1734 v Marianke). Bol 12 rokov členom Rady rádu a dvakrát vikárom rádu pavlínov, okrem iného obrátil baróna Jána Szentivani, ktorý ozdobil strop chrámu v Marianke obrazmi zo života sv. Pavla pustovníka. O jeho vynikajúcom kazateľskom talente svedčia sviatočné kázne vydané tlačou. Poznámka 171. Streska str.112)
Kisban 263
V polovici 18. storočia celý rad pavlínskych kazateľov vynikajúco pracoval na rekatolizácii Uhorska. Medzi nimi spomeňme (...) Misionármi boli: šľachtického rodu o. Inocent Jaros (zomrel 1743 v Trnave), predstavený domu vo Vranove a neskôr v kláštore v Lefantovciach174.(Poznámka 174. Streska str. 252); o. Ján Kopnyi (zomrel 1743 v Lefantovciach) , predstavený kláštorov v Sajolád, v Marianosztra, v Pécs a v Lefantovciach175. (Poznámka 175. Streska str.253)
Z pavlínov z Močarian (maď. Mocsar) vynikali misionári otcovia: Gabriel KOnč, Wolfgang Szenasi, Alexander Toth, Alex Molnár, Anton Kiss, Alex Kadas a Filip Damián. O ich činnosti obrátenia sme spomenuli podrobne na inom mieste.
Kisban 265
Možno najlepšie svedčí o ich činnosti porovnanie náboženských vzťahov z konca 17. storočia so stavom koncom 18. storočia na tých miestach, kde sa usadili. Spomeňme napr. Kežmarok a Močarany (maď. Mocsár). 100. výročie usadenia sa v Kežmarku oslávili 9. apríla 1773. Obraz mesta vo väčšej časti protestantský sa zmenil úplne. Na nerovnováhu katolíkov poukazuje skutočnosť že medzi 14 členmi mestskej rady boli iba 4 protestanti. Okrem toho rozhodnutie Rady, že protestanti nemôžu byť ani sekretármi, ani sudcami v meste potvrdila naše požiadavky187. Poznáka 187. Streska dielo citrované str. 729) V Močaranoch horliví pavlínski rehoľníci počas niekoľkých rokov spôsobili, že sa zvýšil počet v prospech katolíkov. Celé jeho okolie ku koncu 18. storočia sa stalo čisto katolícke188. Poznámka 188. por. dielo citované na rôznych miestach)
Kisban 488
Chronologicky poslednými medzi autormi pavlínskych spevníkov boli: o. Gabriel KOnč predstavený v rezidencii v Močaranoch (užhorodský kraj) a o. Benedikt KOkai. Prvý písal gregoriánske melódie ku žalmom, hymny a rôzne antifony354 Poznámka 354. CANTILENAE per.r.patrem Gabrielem Koncz Ord.s. Pauli Primi Eremitae profesum monachum paulinum juxta antiquum morem ordinis cantari solitae conscriptae et in unum collectae in anno 1771 die 15 mensis Augusti termitae 40 p.193 Latinské a uhorské spevy. LIBERPROORGANO yuxta novum Romanum cantandy modum Gregorianum Continens sacra psalmos Hymnos antiphonas, diversas secundum concentum sacri ordinis monachorum s. Pauli Primi eremitae per r. patrem G. K. monacum Paulinum descriptus in residencia Mocsariencis. Univerzitná knižnica v Budapešti. Najstarší spevník pavlínov nachadzajúci sa v archíve kláštora Čenstochovského. Je to obrovské dielo, veľkého formátu folio písané na pergamene s orginálnymi notami. Názov diela: ANTIPHONARIUM Ordinis S. PAuli I. eremitae (rukopis). . o. Benedikt Kokai zase bral do úvahy potreby veriacich. Po zrušení rádu sa usídlil pri kaplnke Matky Božej v Kečkemet a s veľkou horlivosťou hlásal kázne pre davy pútnikov navštevujúcich toto miesto. Počas svojej pastoračnej práce si všimol, že by naplnil veľkú lúku keby tu pre zhromažďujúcich sa veriacich vydal modlitebník a spevník spolu. Totiž v roku 1821 sa ukázala knižka z jeho pera s piesňami pod názvom „Kristus aty afisaga“ Kristova rodina. Do roku 1851 mala deväť vydaní.
Kisban 515
Na území kraja Bihar nachádzajúcom sa pod vedením vládneho komisára Samuela Teleky a radcu Antona KLobušického sa nachádzal kláštor Nagyvarad jeho komisármi boli: Ján Beöthy a solný úradník Rudolf Krautchan. Na území krajov: užhorodského a Szatmárskeho predsedali župan gróf Šimon Hevay a veliteľ Adam Čatho. Do kláštora v Močaranoch prišli komisári: Pavol Horváth a Adam Hauck a do kláštora v Szatmárnemethy Samuel Krasznetz a Jakub Thonauer.
518
Vynecháme detaily a únavné zostavenie čísel a obmedzíme sa len na dôležitejšie. Tabuľka na základe inventára poukazuje čistý majetok zrušeného rádu a ročný príjem jednotlivých kláštorov môže presvedčiť o pravdivosti našich tvrdení62. Poznámka 62. Výkaz bol vyhotovený na základe inventárov zostavených z príležitosti zrušenia rádu, ktorý sa súčasne nachádza v Krajskom archíve E.2-12. a takisto v diele Rukopisov Univerzitnej knižnice v Budapešti. Rukopis I.13 a okrem toho na základe umiestnených správach Elemera CSaszára (ČAsára) tabuliek zobrazujúci majetkový stav rádu. Sumu treba rátať v 60 grajciarových Florenoch. Spomenuté grajciare vzhľadom na malý význam som nebral do úvahy. )
Kežmarok 101.779.33 Rýnskych Florenov
Pápa 334.232.59 Rýnskych Florenov
CSaktornya 130.621.12 RF
Šaštín 238.141.28 RF
Skalica 61.251.48 RF
Mariacsalad 148.732.20 RF
Pešť 895.288.43 RF
Marianka 305.399.47 RF
Szatmarnemeti 3.216.18 RF
Močarany (Mocsar)23.973.21 RF
Szekesfehervár 108.874.37 RF
Akcsa 243.154.54 RF
Torna 144.612.24 RF
Pécs 299.547.27 RF
BAnfalva 102.871.12 RF
Neszider 50.639.20 RF
Nagyárad 181.566.55 RF
Lefantovce 223.073.04 RF
Trebišov 94.261.30 RF
Vranov 84.180.01 RF
Satorljaujheli 223.175.39 RF
Marianosztra 210.344.41 RF
Fölsögyor 82.799.37 Rf
Sajolád 284.043.50 RF