Stanislav Oporowski

Z poľského jazyka preložil o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing. Veronika Fedorová

Stanislav Oporovský

(v poľskom jazyku Stanisław Oporowski)

Dňa 22.apríla 1552 teda pred 457 rokmi zomrel v Oporove (v poľskom jazyku Oporow) o.Stanislav Oporovský (1501-1552), vynikajúci kráľovský kazateľ, provinciál pavlínov v rokoch 1536-1540, tešiaci sa veľkej úcte medzi ľudom a po smrti uctievaný ľuďmi ako blahoslavený.

Životopis Stanislava Oporovského, bol uverejnený v Poľskom Biografickom Slovníku, vypracovanom o. Januszom Zbudniewkom OSPPE.

Stanislav z Oporova (pred 1501 –ok.1552), provinciál pavlínov, nazývaný blahoslaveným sa narodil v rodine mešťana v Oporove, blízko Kutna. Dátum narodenia o. Stanislava spojený s rokom 1501 (J. Rudnický- v poľskom jazyku J.Rudnicki) často uvádzaný aj inými bibliografmi je málo pravdepodobný.

Stanislav najprv navštevoval farskú školu v Oporove a potom študoval na Krakovskej univerzite. Podľa historikov mal získať titul bakalára a doktorát z filozofie, k čomu však nenachádzame potvrdenie v žiadnych prameňoch. Do rehole pavlínov vstúpil pre rokom 1515. Najneskôr v roku 1517 bol menovaný za farára vo Wielgomłynach blízko Radomska, kde je viacnásobne spomínaný v písomných prameňoch: Dňa 15.augusta toho istého roku bol v meste Łenczycy s cieľom dojednania hraníc medzi wiełgomlynskou a chełmskou farnosťou. V júli 1522 stál pred súdom krakovského ofícia vo veci desiatkov z Marcinowic. Dňa 7.júna 1525 vystúpil ako svedok počas spisovania aktu (v českom jazyku) darovania mlynu Gawłowi na majetku konventu sv. Trojice blízko Glogówkach. Dňa 1.apríla 1530 bol v Krakove, kde získal potvrdenie desiatkov z biskupských majetkov( włocławkych) v Nieskurzowie.

Po smrti provinciála pavlínov Mateja z Vojslavíc ( v poľskom jazyku Wojsławice) -zomrel medzi aprílom a novembrom 1530- bol za jeho nástupcu zvolený Stanislav pri zachovaní doterajších farárskych povinností vo Wielgomłynach. Ako provinciál sa zjavil v prameňoch po prvýkrát 26.novembra toho istého roku v Krakove, keď zložil protest proti židovi Jakubovi, ktorý sa pokúšal zabrať majetky po zosnulom provinciálovi Matejovi. V roku 1531 prijal na Wielgomłynskom pôsobisku generálneho vizitátora z Uhorska Kaspra a jeho tajomníka Blažeja, ktorý mu 4. decembra toho roku napísal predslov do diela Gyóngyósiego „Decalogus de beato Paulo“ (Cracoviae 1532). Behom nasledujúcich mesiacov vystupoval Stanislav ako žalobca v niekoľkých veciach ziniciovaných ešte za Mateja. Od mája 1531 do februára 1543 bol niekoľkokrát v Głogówku, v Krakove, Wieluniu a vo Wieruszowie. Bol prostredníkom vo veciach: vyrovnania dlhov s dedičom Labendem Stengoborzycach v máji 1531; pri získaní desiatkov z majetkov biskupa v Nieskurzowie 20.júna – 16.novembra toho roku. Bol pri predaji dediny Cieciulowa 26.januára 1532, pri obnovení práv starostovi Rykalu dňa 25.júna 1533 a pri vykúpení richtárstva v prospech Jaroslawa Kowalskego dňa 25.apríla 1541, pri vyjadrení súhlasu na prenájom domu konventu v Krakove na Skalke Jánovi Palczovskiemu 3.septembra 1533 a taktiež pri priznaní spomínanému konventu finančnej výpomoci vo výške 100 hrivien z darovania Jána Cieszeckiego dňa 7.mája 1536. Okrem toho urovnal spor s hudobníkom (altaristom) Jakubom z kostola sv. Žofie o 200 Fl. zapísaných na Dembnickom majetku (9.XII.1536), obvinil Jána a Melichara Wilkowieckeho z vyvolania nepokojov na území jasnohorského kláštora (11.XII. toho istého roku). Vystupoval v spore medzi sťažujúcimi sa poddanými kláštora na prílišné zaťaženia a jeho administrátormi kláštora, k čomu ho zaviazal biskup Peter Tomický (jar 1537). Po odchode z farárstva vo Wielgomłynach býval Stanislav v jasnohorskom kláštore; naďalej udržiaval dobré vzťahy s Hieronymom Mošiňským(v poľskom jazyku Moszyňski), ktorý v lete 1540 odovzdal majetky kláštoru do rúk Stanislava v dedine Konopiska pri Čenstochovej. Niekoľko týždňov po spísaní tohto dokumentu Mošiňský zomrel. Po jeho smrti mnohí členovia rodiny vyjadrovali nespokojnosť s darovaním jeho majetku a medzi inými príbuzný Stanislav Mošiňský vzniesol dňa 2.októbra 1543 sťažnosť, v ktorej sa dožadoval podielu na majetku zosnulého. Sťažnosti sa týkali aj majetkov Wielgomłynského, ktorého garantom bol Stanislav. O niečo skôr pred 9.II. toho roku zomrel Wielgomłynský farár Bartolomej a na jeho miesto so súhlasom arcibiskupa Gniezna Petra Gamrata opätovne zaujal otec Stanislav plniac ešte nejaký čas povinnosti provinciála. Pravdepodobne sa presťahoval v tom čase do Wielgomłyn, kde sa stretol s prvými prúdmi reformácie medzi rozvášnenými rodinami Mošinských, Myjomskych (v poľskom jazyku Myjomski) a Stadnických (v poľskom jazyku Stadnicki) a tiež s nepriazňou voči jasnohorskému kláštoru udržiavanou chentinským richtárom Hieronymom Šafrancom, vystupujúcim so sťažnosťami ohľadne majetkov v Konopiskách. Nevedno ako hlboko bol Stanislav zapletený do týchto sporov, ale podľa názoru geografov mal z toho iba veľké problémy a nepríjemnosti. Odzrkadlením týchto trampôt je list bez dátumu z Wielgomlyn, ktorý pravdepodobne napísal Stanislav spolubratovi Martinovi s prosbou, aby mu vybavil jeho preloženie do iného rehoľného domu. Z neznámych dôvodov sa vrátil do rodného Oporova, kde prežil zvyšné roky svojho života.

Zachytená činnosť Stanislava vo veciach majetkových je len zlomkom jeho práce vo funkcii provinciála. Nadviazal kontakt s rodinami : Oporowských, Pampowskich, Czarnkowskich, Rusockich, Konarskich, Srzeňskich. Udržiaval dobré vzťahy s arcibiskupom Jánom Laskim a Gamratem a tiež s krakovským biskupom Tomickým (v poľskom jazyku Tomickí). Významnú úlohu zohral v urovnaní sporov poľskej provincie s materskou uhorskou provinciou. Medzi inými vo veci separácii niekoľkých provincií, zvlášť španielskej, portugalskej a poľskej, ktoré o to prosili Svätú Stolicu. Súhlas na vytvorenie nového vedenia dal pápež Alexander VI., pre Španielov dňa 7.III.1493, a pre Poliakov dňa 1.V.1493. V roku 1536 Španieli využili toto privilégium podobne aj Portugalci. No poliaci napriek tlaku kráľa Žigmunda I. vtedy ešte separáciu nezaviedli. Stanislav udržiaval oživené kontakty s Maďarmi, hostil ich v niekoľkých poľských domoch zvlášť po bitke pri Moháči v roku 1526, a predovšetkým prijímal naďalej vizitátorov z Uhorska medzi inými Imricha, ktorého sprevádzal pri predaji dediny Cieciulowa dňa 26.januára 1532. Podporoval tiež činnosť pavlínskej korporácie zvanou konfráterňou, do ktorej prijímali laických ctiteľov Najsvätejšej Panny Márie a poľských aj uhorských priateľov rádu. Stretli sa tu tiež podporovatelia uhorského kráľa Jána Zápoľského a Izabely Jagelonskej ako uhorského a českého kráľa Ferdinanda Habsburského a tiež aj sekretár Izabely a Petra Porebského, vojvoda Sieradzki Stanislaw Lanski, ktorý sa dvakrát zastavil v kláštore, dvorania kráľa Fedinanda: Vladislav Orszagh Gutchy s rodinou a vysoký úradník Nikolaj De Pakos. Zásluhou Stanislava sa zachovala neutralita pre rehoľníkov a udržali sa dobrých vzťahov s obidvoma vládcami rozdeleného uhorského štátu. Položené základov vo vzťahoch medzi rádom a konfrátrami zotrvali do ďalších rokov a pričinili sa k utvrdeniu mariánskej nábožnosti v Poľsku, ktorej bol on sám vrúcnym zástancom.

Stanislav bol biografmi nazývaný „kladivom na heretikov“ a patrónom kazateľov, avšak okrem spomienky, že bol tým kazateľom, sa nezachovali žiadne dôkazové materiály o jeho činnosti na tomto poli pôsobenia. Nepodarilo sa potvrdiť či sa mu správne pripisuje kázeň vo Wawelskej katedrále z 29.3.1540, v ktorej mal vyčítať vládcom náboženskú ľahostajnosť. Možnože Stanislav vplýval na duchovnosť náboženskej ctiteľky ( v poľskom jazyku nawojky) z Bnina - autorky predpokladaného poľského modlitebníka a textov o Matke Božej Čenstochovskej s modlitbou o Máriinom otroctve. Ťažko však môžeme podporiť názor bibliografov ohľadne zázračného pôsobenia Stanislava (rozprávanie o vzkriesení 3 zosnulých v kaplnke milostivého obrazu na Jasnej Hore, o vytiahnutí sekery z jazera, vyslobodenie koňa privaleného stromom, alebo obrátenie 5000 osôb po kázni) Stanislav zomrel v Oporowskom kláštore okolo 19.04.1552 a bol tam pochovaný 22.04.1552. (Dátum roku smrti nie je však istý).

Z kníh Stanislava, ktoré vlastnil sa zachovali: Zbierka kazateľských pomôcok Jána Bromyarda „Summa Praedicantium diversorum institutione doctorumque (...) munitas“ (Ratysbona 1518) z jeho zápiskov provenienciou (knižnica oo.pavlínov na Jasnej Hore) , Walenteho Wróbla „Promptuarium Ecclesiae“ (Lipsk 1536; tamtiež) a ešte Blažeja Wengra „Salutares Parenenses de Epistoliis et Evangeliis“ a Matúša z Košciana „Examen spirituum et visionum“ (Cracoviae 1542) .

Ako prvý zverejnil svoj názor v súvislosti so svätosťou Stanislava v roku 1609 Martin Boronyusz (s výrazne nepresnými životopisnými údajmi Stanislava ); Všimol si, že hrob Stanislava bol zahrnutý úctou a že pavlíni reagovali v súlade s pavlínskou tradíciou a ich nesúhlasom k procesu kanonizácie tým, že telo Stanislava schovali a vystupovali proti prejavom takejto úcty. Opis životopisu podľa Boronyusza zopakoval v roku 1662 Piotr Jacek Pruszcz. V rokoch 1663 -1669 opísal obšírnejšie život Stanislava Jacek Rudnicki a po roku 1722 – Hieronym Cieszkiewicz. Úctu spopularizoval zvlášť Inocent Pokorský (v poľskom jazyku Innocent Pokorski), ktorý v roku 1710 zložil „Litánie o blahoslavenom Stanislavovi Oporovičovi“ (Krakov 1892), ďalej okolo roku 1722 inicioval vznik knihy so životopisom Stanislava a tiež s opismi 56 zázrakov a milostí získaných na jeho príhovor; podľa projektu Pokorského vznikol v domácej kaplnke na Jasnej Hore cyklus obrazov ku cti Stanislava, a v Oporowe vystavili mramorovú tabuľa (1718) . V roku 1770 v mieste narodenia Stanislava bol vystavený murovaný obelisk, posvätený v roku 1810, avšak oslava úcty v Oporowe nasledovala krátko po zrušení tamojšieho kláštora pavlínov v roku 1819. Záujem o osobu Stanislava vzrástol v medzivojnovom období, medzi iným v roku 1936 sám generál rádu pavlínov o.Pius Prezdecký (v poľskom jazyku Przezdziecki) navrhol začať proces beatifikácie.

Zachované vyobrazenia Stanislava Oporovského:

Portrét s Kristom z 1.pol 17.storočia (stratil sa pred rokom 1844); Vyobrazenie z pol. 17. storočia zobrazuje Stanislava na kazateľnici; portrét z roku 1682 na zadnej strane obrazu Matky Božej Čenstochovskej (dnes je to samostatný obraz); tri ďalšie obrazy z 18. až 19. storočia v kláštore otcov pavlínov na Jasnej Hore v Čenstochovej; vyobrazenia z 17, a 18. storočia v pavlínskych kláštoroch: v Beszowej, v Krakove na Skalke, v Pinczowie a v Topoľnie, a tiež v kostole vo Wierusuzowe; vyobrazenia z 19. až 20. storočia v kostoloch v Lešnej Podlaskej(plastika) a v Oporowie (freska) a v kaplnke Matky Božej v Bazilike vo Washingtone (freska);

Zápisky z Wikipedii Stanislaw Oporowski preložené z poľského jazyka:

Stanislav z Oporova (v poľskom jazyku Oporow) narodený pred rokom 1501 v Oporove zomrel okolo 19. apríla 1552 v Oporove – provinciál pavlínov, blahoslavený v katolíckej Cirkvi. Dátum jeho narodenia, ktorý ponúkajú bibliografovia je málo pravdepodobný.

Životopis

Ukončil štúdia na Jagelonskej univerzite s titulom bakalár a neskôr doktorát z filozofie. Do rehole pavlínov vstúpil pred rokom 1515. O dva roky neskôr bol priorom vo Wielgomłynach. Po smrti provinciála Mateja z Wojslawic bol jeho nástupcom. S týmto titulom sa objavil v prameňoch po prvý raz dňa 26.11.1530. V roku 1531 vo Wielgomłynach prijal uhorského vizitátora Kaspra a jeho sekretára Blažeja, ktorý mu venoval predslov do diela G. Gyóngyósiego: Dekalogius de beato Paolo. Po odchode z Wielgomłyn prišiel na Jasnú Horu, potom v roku 1543 znovu prijal povinnosti farára. Predtým Hieronym Mošinský (v poľskom jazyku Moszynski) odovzdal kláštoru do rúk Stanislava majetky v dedine Konopiska v blízkosti Čenstochovej. Po príchode do Wielgomłlyn sa stretol pravdepodobne po prvý raz s reformátorským hnutím a tiež s ne sympatiou voči kláštoru na Jasnej Hore, ktorú rozdúchaval starosta Chenčinski žiadajúc do vlastníctva spomínané odovzdané majetky v Konopiskách. Nie je jasné, akým dielom bol do toho zapletený Stanislav, ale tieto spory boli dôvodom k jeho prosbe o prenesenie do iného rehoľného domu. Nakoniec sa dostal do rodného Oporowa, kde prežil zvyšok svojho života.

Zaslúžil sa o obranu katolicizmu v Poľsku, obracajúc protestantov. Životopisci ho nazývajú „kladivom“ na heretikov a patrónom kazateľov. Pripisuje sa mu istá kázeň na Waweli v Krakove z roku 1540, kde veľmi ostro kritizoval náboženskú ľahostajnosť veľmožov.

Prvý názor o jeho svätosti bol publikovaný Martinom Boronyuszom v roku 1609. Obsahuje nesporne nesprávne dáta Stanislavovho životopisu. Tieto chyby zopakoval Piotr Jacek Pruszcz v roku 1662. V rokoch 1663-69 Jacek Rodnicki spísal obšírny životopis. V roku 1710 Inocent Pokorski vytvoril Litánie o Stanislawovi Oporowskom. V roku 1722 tento autor prišiel s iniciatívou a napísal knihu s opisom 56 zázrakov. V 2 pol. 18. storočia v Oporowe na mieste, kde sa Stanislav narodil, postavili kaplnku. Súčasne sa tam nachádza cintorín založený v roku 1813.

Zázraky a milosti.

Existuje veľa prameňov ohľadne zázrakov, ktoré Stanislav vykonal. Napríklad raz mal za neho orať anjel, kým sa on modlil: „Sv. Stanislav, keď chodil na pole orať to bolo tak. Šiel orať, no druhí chlapi hovorili, že on nemôže orať, ale aby išiel do kostola modliť sa ku krížu. A on sa nesťažoval Pánovi, že on nemôže orať, iba sa modlil pri kríži. Prišiel správca, ktorého zavolali tí chlapi, aby zrátal, koľko brázd Stanislav vyoral. Schoval sa za krík a vidí, že jeho niet a voly chodia s pluhom a za pluhom ide anjel a orie. Ale tí, čo žalovali, videli iba že voly stáli, ale anjela nevideli. Správca spočítal brázdy, ktoré poorali chlapi, a ktoré pooral sv. Stanislav, a hovorí tak: Zle hovoríte, pozrite jeho niet a voly orú a on má o dve brázdy vyorané viac ako vy. Nato správca zamkol Stanislava na hrade a povedal: „Ty budeš blahoslaviť iba moje polia! Bo ten správca videl zázrak. Neskôr ho vzal a stále s ním chodil do kostola a modlil sa s ním: Ty si plný milosti lebo za teba anjel za pluhom chodil“.

Informácia Eva Bartochowská , notár Márius Wieczorkowski Ako sv. Stanislav oral brázdy.

Inokedy počas budovania kostolnej veže mal zachrániť padajúceho robotníka zastaviac ho „vo vzduchu“: V Loporowie postavili kostol. Keď dokončovali veže a montovali kríž na vrcholci, tak tomu, čo montoval kríž, odrazu prišlo zle a zrútil sa dole hlavou zo strechy. Sv. Stanislav, ktorý stál dolu na to pozeral, ale chlap nedoletel na zem, iba sa odrazu zastavil vo vzduchu. Nedopadol. Ľudia sa zbehli a už nazvali Stanislava blahoslaveným a viezli ho do Čenstochovej. Jozef Trybulski, notár Márius Wieczorkowski, zázračná záchrana padajúceho robotníka z veže.

Keď budovali vežu kostola, tak ako býva zvykom bolo dookola postavené lešenie. Jeden murár sa potkol a letel vzduchom. Sv. Stanislav to videl a povedal: „Zastav sa vo vzduchu. Idem k otcovi priorovi a opýtam sa, či môžeš spadnúť. A ten človek visel vo vzduchu a on sa išiel opýtať, či ten má spadnúť, alebo mu otec prior dovolí dosadnúť. Prior skríkol na Stanislava: „Robíš si zo mňa žarty!“ a dal mu za ucho, že si to vymýšľa. Sv. Stanislav neprotirečil a odišiel. Prišiel k murárovi a hovorí: „Spusti sa pomaličky dole, pretože čo si mal dostať ty, dostal som už ja...“ Informácia: Mária Mikolajčik, notárius Máriusz Wieczorkowski, Zázračná záchrana padajúceho murára sv. Stanislawom Oporowskim.

Mal tiež kedysi požiadať vracajúceho sa roľníka z poľa, aby ho zaviezol na volovi do Krakova. Roľník došiel tam aj späť pred západom slnka. „......stalo sa tak, keď blahoslavený Stanislav sa nahneval na priora a cítil sa urazený, lebo Stanislav nebol až natoľko dokonalý. Urazený Stanislav vyšiel na pravé poludnie, keď sa vracali roľníci z poľa s volmi a zastavil jedného z nich a prosil, aby ho odviezol do Krakova, pretože on už tu nebude! A ten roľník hovorí: „Kdeže ja ťa otče odveziem tak ďaleko! Kedy sa ja vrátim? Kto bude za mňa pracovať? Čo povie pán?“ Ale Stanislav mu povedal: „Neboj sa, len poď so mnou“. A skutočne odviezol ho do Krakova a vrátil sa skôr než roľníci zapriahli svoje voly. Informácie Mária Mikolajczik, notár Máriusz Wieczorkowski.

V roku 1540 mal Stanislav vymodliť pred obrazom Matky Božej Čenstochovskej život naraz pre troch zosnulých. Podľa istých prameňov sa pri jeho truhle stali viaceré zázraky a milosti a aj keď jeho telo bolo po smrti vystavené niekoľko týždňov kvôli úcte, nepodliehalo rozkladu. Truhlu potom zamurovali v kláštore na Jasnej Hore.