hadriánradváni
Predhovor autora
Dlhší čas som sa zaoberal myšlienkou spracovať príspevok k dejinám Rádu sv. Pavla pustovníka v Trnave. Výpisky z archívnych materiálov som získal z Archívu Rímskokatolíckej fary sv. Mikuláša v Trnave, štátneho okresného archívu v Trnave, ale aj z viacerých budapeštianskych archívov, kde sú uložené najbohatšie materiály.
Na druhom sympóziu k cirkevným dejinám Slovenska na Trnavskej univerzite (15.- 16.októbra 1993) predniesol som príspevok „ K činnosti pavlínov v Trnave“.
Zozbieraný materiál predkladám vo viacerých kapitolkách, ktoré som doplnil činnosťou niektorých pavlínov na poli vedy, umenia a literatúry, pričom hlavný dôraz som kládol na faktografiu.
Verím, že touto prácou napomôžem k lepšiemu spoznaniu Rádu sv. Pavla prvého pustovníka, ktorý cez 130 rokov šíril vieru v Trnave, prispel k náboženskému životu aj na poli kultúrnom.
Trnava na deň sv. Pavla prvého pustovníka (15. januára 1998) Podpísaný Radváni
Poznámky sú uvedené na konci každej kapitoly
Práca nebola lektorovaná a neprešla jazykovou úpravou © Hadrián Radváni
I. kapitola - RÁD SV. PAVLA PRVÉHO PUSTOVNÍKA – ZAKLADATEĽ BL. EUZÉBIUS – PÔSOBENIE – VEDENIE RÁDU – V TRNAVE (1652-1786)
Rád sv. Pavla prvého pustovníka založil ostrihomský kanonik bl. Euzébius(1). So súhlasom ostrihomského arcibiskupa Štefana Vančaja (1247-1252) zriekol sa kanonického stavu a odobral sa do samoty v Pilišských vrchoch.
Časom sa k Euzébiovi pridali nasledovníci, ktorí s ním trávili čas v modlitbách a pôstoch. Okolo roku 1250 si vybudovali pustovňu a kostolík. Ako vzor si zvolili pustovníka sv. Pavla z Téb (†341)(2).
Niektoré letopočty sa rozchádzajú. Spomína sa, že okolo roku 1252 začal Euzébius zhromažďovať nasledovníkov, inde že okolo roku 1250(3).
Euzébius sa vybral do Ríma a pápežovi Urbanovi IV (1261-1264) predložil svoje prosby. V tom čase bol v Ríme sv. Tomáš Aquinský, ktorému Euzébius vyložil svoje plány a vysvetlil mu potrebu rehole. Sv. Tomáš Aquinský mu poradil a poslal ho znovu k pápežovi. Pred pápežom padol Euzébius na kolená a znovu prosil (a zdôvodňoval). Pápež sľúbil záležitosť odporúčať uhorským biskupom(4).
Podľa pápežovho želania vizitoval rehoľníkov vesprémski biskup Pavol a v r.1263 podal o tom aj písomnú správu(5). Jágerský biskup Andrej tiež podal o nich v 1297 roku dobré osvedčenie. To sa však stalo už po smrti Euzébia, ktorý podľa známych údajov zomrel v roku 1270 v obci Pilis Szent Kereszt a tam bol aj v kostole pochovaný. Avšak v roku 1282 bol ten kostol a kláštor zničené vojskami Ladislava Kuna.
Pustovníci, nasledovníci bl. Euzébia, dostali v roku 1308 od pápežského legáta Gentilisa augustiánsku regulu. Podľa M. Slivku Rehoľa bola ako rád definitívne schválená v roku 1329(6).
V Uhorsku veľmi priaznivo prijal Rád sv. Pavla pustovníka Ľudovít I. (1342-1382). Prví pavlíni sa usadili na Slovenskom území v roku 1369 v Horných Lefantovciach.
Pavlíni žili „vita ascetica et eremitica“ (životom asketickým a pustovníckym). Od konca 15. storočia sa prejavujú nielen na kazateľskom poli, ale aj ako liturgisti a pisatelia kníh.
O kontemplatívnom ráde sv. Pavla pustovníka sa zachovalo veľa písaných a aj tlačou vydaných prác(7). Rehoľníci tejto rehole žili v prísnej chudobe, pokore a pomernej tichosti.
Vstávali ráno o 2. hodine, aby po trvajúcich (asi 3/4 hodiny) modlitbách pokračovali v spánku. O 6. hodine boli účastní na sv. omši, potom nasledovalo vyučovanie prípadne iné práce a raňajky. O 9. hodine nasledovala polhodinová modlitba zo žaltára, potom škola alebo práce v záhrade, pri včelínoch, v sadoch, okolo rybníkov atď. O 11. hodine sadali k jednoduchému obedu. Po obede a meditáciách s modlitbami bol do 15. hodiny odpočinok. Po odpočinku nasledoval ustálený režim dňa do 20. hodiny(8).
Úradné pomenovanie rádu bolo: Rád sv. Pavla prvého pustovníka, u nás skrátene pavlíni (nie paulíni, nie pauláni), aleboRrehoľa podľa sv. Pavla pustovníka Thébskeho, bieli bratia Ordo Sancti Pauli primi Eremitae, Ordinis eremitarum Sancti Pauli primi Eremitae.
Označenie rádu za menom pavlínkych rehoľníkov je OSPPE = Ordo Sancti Pauli Primi Eremitae.
Počas pôsobenia rádu došlo niekoľko ráz aj k potrebným reformám a to jak na poli disciplíny, tak aj čo do organizácie provincií.
V časoch nepokojov a mnohých neistôt ostrihomský arcibiskup a kardinál Peter Pázmáň (1616-1637) videl potrebu zmien aj u pavlínov. Rád potreboval lepšiu organizáciu, disciplínu, aby v rámci Cirkvi bolo možné lepšie odolávať náporom i nedostatkom. Preto Peter Pazmáň v roku 1632 požiadal Svätú Stolicu o vizitáciu pavlínov(9). Vyslaný bol vizitátor Ján Tomko, bosniansky biskup, ktorý po ukončení vizitácii poslal svoje poznatky do Ríma s návrhom na voľbu nového generála rádu. Súčasne navrhoval zmeniť niektoré časti regúl. Pre rôzne nezhody ohľadne voľby generála Pazmáň oboznámil celú Uhorskú provinciu o svojom postoji a v snahe o dobro rádu podriadil rád do vlastnej právomoci.
Napríklad v 1747 roku sa ukázalo dielo Františka Orosza, v ktorom uvádza medzi inými ako pavlína aj sv. Andreja-Svorada. V druhom zväzku diela autor opisuje život svätých mužov: Hieronyma, Martina, Svorada, Benedikta a iných.
Rehoľníci sv. Pavla pustovníka nosili rôzne rúcha s kapucňou a škapuliarom. Mimo kláštora užívali široký čierny klobúk a pevnú obuv. V 14. storočí začali v niektorých kláštoroch užívať hrdzavohnedú reverendu, ale postupne sa zjednotili na bielej reverende s kapucňou, opásanej koženým opaskom alebo s cingulom.
Vtedy pavlíni pôsobili už v Uhorsku, Dalmácii, Rakúsku, Chorvátsku a v Čechách. Postupne pribudli aj ďalšie krajiny, kde boli kláštory pavlínov: Sedmohradsko, Slovinsko, Sliezsko, Prusko, Litva, Istria, Štajersko, Švédsko, Portugalsko, Nemecko, v Jeruzaleme na hore Tábor a v Ríme na Kvirináli. Na Slovensku bolo viac pavlínskych kláštorov. Avšak niektoré z nich boli počas bojov zničené, iné zostali opäť obnovené. Prvým bol kláštor v Horných Lefantovciach (1369), ďalšie: Slanec (Gombasek, 1371), Marianka (1377), Beckov (1430), Trebišov (1504, znova 1630), Veľké Lovce (Mariačalád, 1512), Torňala (1538), Trnava (1652), Kežmarok (1670), Skalica (1671), Vranov (1672), Svätý Jur (1674), Šaštín (1733).
Na čele rádu stál generál – generálny prior, volený kapitulou(10). Jeho prvým pomocníkom a v prípade potreby aj zástupcom bol generálny vikár, neskôr aj sekretár generála. Na čele provincie bol provinciálny prior, ktorý mal niekoľkých poradcov. Predstavenými kláštorov boli priori. Okrem nich boli stanovené aj ďalšie potrebné úrady a funkcie (kazatelia, správcovia kostola, spovedníci, misionári, hospodári atď)(11). Na žiadosť generála Mikuláša pápež Urban VIII. v roku 1644 stanovil voľbu generála na šesť rokov.
Pavlíni boli veľmi iniciatívnou rehoľou ako v náboženskom a dušpastierskom pôsobení, tak aj na poli hospodárskom a kultúrnom. Rád mal aj svoj znak: Palmu, o ktorú sú z oboch strán opreté prednými labami dva levy. Na vrchole palmy je havran, ktorý má v zobáku bochník chleba. Cirkevný sviatok sv. Pavla pustovníka, ktorý dnes slávime dňa 15. januára, bol slávený už v roku 1685 v Poľsku, od roku 1693 v Nemecku, od roku 1720 v Portugalsku. Dňa 11. júla 1722 pápež Inocent XIII (1721-1724) rozšíril tento sviatok na celú Cirkev.
Poznámky:
1. Kollányi; Esztergomi Kanonokok 1100 -1900. Esztergom 1900, s.10
2. Sv. Pavol prvý pustovník sa podľa niektorých autorov narodil okolo r. 228 v Thébach, zomrel ako 113 ročný. 15.januára 341. Pavlíni mu dali meno a titul „Fundátor et Pater Ordinis“. O tele sv. Pavla pustovníka bolo niekoľko správ uvedených v literatúre. Niektoré sa rozchádzajú v mieste pochovania, iné uvádzajú miesta, kde bolo telo prenesené. Uvádzam doslovne z práce F. X. Čika: Marianka, s.49-50: „Telo sv. Pavla, prvého pustovníka, získal totiž pre pavlínov kráľ Ľudovít I. z Anjou z Benátok. Benátčania nemali dobrí vzťah k Uhorsku, len po viacnásobných bojoch bol utvorený mier, ktorý sa odzrkadľoval aj v tom, že Benátčania v Uhorsku a Uhry na území benátskom mohli slobodne obchodovať. Senát benátsky a Dóža darovali kráľovi Ľudovítovi znajúc jeho otcovský pomer k Rádu pavlínskemu telo sv. Pavla Pustovníka a Ľudovít dal ho v roku 1381 preniesť do kláštora sv. Vavrinca pri Budapešti. Roku 1522 získali pavlíni aj hlavu sv. Pavla z Čiech z Karlštejnu. Telo bolo neporušené. Keď v polovici XVI. storočia pred Turkami museli opustiť kláštor sv. Vavrinca, odnášali so sebou na sever aj telo sv. Pavla. Tak sa cez Máriathal dostalo až do Trenčína, do hradu vojvodu Sedmohradského. Ale ani Trenčín neušiel pohromám. Pri obliehaní mesta zapálený bol kostol, kde boli uložené ostatky a zhoreli“.(podľa Fressler: Geschichte von Ungard, sv.II,s.184).
3. Péterffi C. v Sacra Concilia ....I. s.88 mylne uvádza, že Euzébius bol na Ostrihomskej synode v r.1256. „Euzébius prior procincialis Ord S. Pauli Primi eremitae Magister Porse archidiaconus nitriensis canonicus strigoniensis ...“ , lebo Euzébius v tom čase už nebol kanonikom a archidiakonom nitrianskym bol uvedený Porse.
4. V Krakovskom pavlínskom kláštore bola maľba, na ktorej bol vyobrazený pápež, sv. Tomáš Aquinsky a Euzébius na audiencii. Na maľbe bol nápis „B. Euzebius promovente D. Thoma Aquinate apud Urbanum IV.. Obtinet confirmationem Ordinis S. Pauli primi Eremitae in Claustra congregati A.1261“.
5. A Remeteélet az Egyházban, Kulönosenhazánk Földjen. In : Katholikus szemle, 1909, Zoš. VIII. s.476.
6. Slivka, Michal : Rádové domy v štruktúre osídlenia Slovenska a v jeho pol. a soc. – ekonomických vzťahoch. s.386
7. Orosz Franciscus v diele Synopsis Annalium Eremi- coenibiticorum ...Sopronii 1747 na s.19 uvádza: „Ako pavlínov sv. Andeja – Svoráda, sv. Gunthera, Gerarda, Šalamúna, Euzébia, Pricolda, Hectora, a dalších. Zaujímavé poznatky má aj Andrej Eggerer v diele Panis Cirvo Protoeremitici, seu...Reliqae Annalium eremiti coenobiticorum Ordinis Fratrum Eremitarum Sancti Pauli primi eremitae, Vindobonae 1663, kde za titulným listom píše: „Ubi in primis Vitae ssancti. Antiquorum eremitarum, quiclarus Aegypty nitrias et Thebaidas anachoretis fertiles. In Hungariam usqe pernetuis progressibus transtulerunt ex antiquis manuscriptis ecllesiasticisque tertimonis colectae recensentior; tum vero quibus ille Ordo in Coenobiticum conversus Romanorum vel maxime Pontificum gratiis, imperatorum, Regum princinumque privilegiis in variis orbis partibus ad haec usque temporaviguit opus compendario scriptum.“ Autor v II. zväzku diela opisje ako žili svätí mužovia : Hieronym, Martin, Svorad, Benedikt, Gunter, Gellert, Vac, Šalamún.
8. Szöllössy N. : Az Osztrak Magyar Monarchia öcszes szerzetecrendjeinek története. Arad 1898.
9. „Visum fuit Cardinali P. Pazmany...quod lapsu temporis ad eos defectus devenerit, ob quos aut penitus supprimendus, aut certa ratione reformandus sit. Hoc pultimum ipse elegit ex hac concideratione, quot ordo chic in Hungaria sumpserit originem, ac aliquato cum magna Regni utilitate floruerit.“ Fraknói , V.: Pázmany Péter és Kora, III. 1868.s.262.
10. Na žiadosť generála Mikuláša pápež Urban VIII. v roku 1644 stanovil voľbu generála na 6 rokov.
11. Pápež Alexander VIII. (1655 – 1667) Bullou „In supremis militantis Eccleziae solio“.6.septembra 1658 potvrdil doterajšie reguly Rádu.
II. kapitola - PAVLÍNI V TRNAVE – PRVÝ DOM – DARY
V Trnave pôsobili oddávna viaceré cirkevné spoločenstvá a rehole. Niektoré sa usadili, iné zmenili pôsobisko, no všetky mali obrovský podiel vo formovaní človeka po každej stránke.
V miestach, kde je dnes kláštor pátrov františkánov bol pravdepodobne benediktínsky kláštor. Tam, kde je katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa boli johaniti, po nich dominikáni. Už v roku 1238 sa v starom meste usadili františkáni a o rok neskôr (1239) klarisky. V rokoch 1561-1567 a opäť v rokoch 1615-1773 pôsobila v Trnave Spoločnosť Ježišova a od roku 1712 trinitári.
Pavlíni sa usadili v Trnave až v polovici 17. storočia. Vyše stotridsaťročné pôsobenie pavlínskeho rádu v tomto starom kráľovskom meste spadá do čias mnohých nepokojov a bojov o moc, v ktorých rehoľa musela prekonávať mnohé úskalia.
Pavlíni videli v Trnave vhodné pastoračné pole svojej činnosti. Trnava bola sídlom ostrihomských arcibiskupov a kapituly. V Trnave bola tiež univerzita (1635-1777). Vtedajší generál rádu – Pavol Ivanovič zakladal v Trnave pavlínske pôsobisko aj preto, aby adepti rádu mohli študovať na Trnavskej Univerzite filozofiu a teológiu. Pavlíni mávali sv. omše v rôznych trnavských kostoloch, najmä pri bočných oltároch vo farskom chráme sv. Mikuláša. Pastoračne vypomáhali vo farnosti sv. Mikuláša, ako aj po niektorých okolitých obciach.
Po viacerých jednaniach 2. marca 1652 prevzali pavlíni dom, ktorý im Judita Amade, vdova po grófovi Gabrielovi Erdödym, dala za 5000 fl. do zálohy(12). V tomto dome sa ubytovali dvaja kňazi – pavlíni. Toto bola prvá pavlínska rezidencia v Trnave. Prior trnavského domu, Ján Vanovici, zakúpil 3. septembra 1657 vedľa rezidencie na Paulínskej ulici dom od Jána Dersffyho(13). Oba domy boli severne od kostola. Vo väčšej budove mohlo bývať cez 10 osôb, ktorými boli najmä študenti Trnavskej Univerzity.
Obľúbení pavlíni v Trnave dostali ako dar viacero nehnuteľností, vďaka ktorým sa mohli rozvíjať aj po materiálnej stránke. Takto napríklad ostrihomský kanonik Matej Fejerpataky ešte v roku 1659 daroval trnavským pavlínom vinohrad na nitrianskom Zobore. V nasledujúcom roku kláštor v Marianke prepustil trnavskému kláštoru vinohrad vo Veľkom Bieli. Žofia Slatinay-ová odpredala im za veľmi nízku cenu časť svojho vinohradu v Ružovej Doline v Suchej nad Parnou. Ďalej Benedikt Mruško v roku 1662 daroval rehoľníkom dva vinohrady v Dolných Orešanoch s tým, aby výnosy z nich užívali pavlínski študenti. Bratislavský kanonik Gregor Šušič im tiež daroval menší vinohrad. V roku 1662 novomestský prepošt Jakub Haško dal v prospech trnavského pavlínskeho kláštora prepísať dva vinohrady v Suchej nad Parnou. Juraj Hamarla v liste písanom 13. januára 1669 v Pottendorfe dáva svoj meštiansky dom v Zavare pavlínskim študentom Trnavskej Univerzity(14). Poľská grófka Žofia Tarnowská odovzdala generálovi rádu Jánovi Kerymu svoj dom v Trnave do vlastníctva rádu. 13.septembra 1761 roku Adam Šalgovič, ostrihomský kanonik, venoval paulínom 300 flor..
Pavlíni v Trnave mávali sv. omše v rôznych trnavských kostoloch, najmä pri bočných oltároch vo farskom chráme sv. Mikuláša. Pastoračne vypomáhali jak fare sv. Mikuláša, tak aj v niektorých okolitých obciach(15).
Takto by sme mohli pokračovať vo vypočítavaní darov, k čomu by sme mohli doložiť taktiež omšové základiny, hlavne však ochotu veriacich napomáhať tejto reholi, ktorá vniesla do života Trnavy nové kladné náboženské impulzy(16).
Poznámky:
12. MOL (Magyar Oraszágos Levéltár, Kamarai Leveltár.e.153 acta Paulinorum (ďalej len: MOL – Acta Paul.) Fasc. 465, No 8.
13. Tamtiež , Fasc. 465,No 15.
14. Tamtiež, Fasc. 474, No 11.
15. Počas pôsobenia rádu sv. Pavla prvého pustovníka v Trnave boli farármi mesta (sv. Mikuláša) títo farári:
1651-1663 – František Leonard Szegedi
1663 – 1669 – Ján Gubašóci
1669 – 1679 – Juraj Slegher ,
1680 – 1687 – Andrej Peterfi,
1687 – 1719 – Ladislav Pyber,
1719 – 1730 – Pavol Olas,
1730 – 1746 – Juraj Schmidt,
1746 – 1760 – Michal Okoličáni,
1771- 1779 – Ján Ľudovít Schwartzer ,
1779 – 1823 – Imrich Perem
16. MOL, acta Paul. Fasc. 474, No 11.
III. kapitola - KOSTOL SV. JOZEFA – KRYPTA – BRATSTVÁ – POŽIAR
Rád sv. Pavla Prvého Pustovníka po takmer dvadsaťročnom pôsobení v Trnave prevzal v 1671 roku od mesta a ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčeni-Pohronca kostol, ktorý na mestskom pozemku postavili kalvíni(17). Trnavskí kalvíni začali stavbu modlitebne v roku 1631 roku. V marci tohože roku monarcha prikázal magistrátu mesta Trnavy, aby zakázal pokračovať v stavbe modlitebne, nakoľko kalvíni po meste rozširujú rôzne paškvily, ktoré podrývajú autoritu panovníka, dvora i mesta. Kalvíni z dôvodu nedostatku stavebného materiálu žiadali mesto o miesto a pec na pálenie tehál. Použili však aj stavebný materiál z istej mestskej budovy, čo vyvolalo listovný protest arcibiskupa Petra Pázmaňa(20). Ale v 1646 roku, napriek mnohým upozorneniam a bez povolenia mesta, kalvíni svoj kostol ukončili, hoci vedeli, že stavba sa nachádza na mestskom pozemku.
Vedľa bývalého kalvínskeho kostola bola aj fara a škola. Tieto dve budovy si kalvíni udržali dlhšie(18). Bývalú kalvínsku modlitebňu úradne aj písomne prevzal od mesta generál pavlínskeho rádu Ján Kéry 27. apríla 1672 roku(19).
V kostole, v čase, keď ho prevzali pavlíni, boli urobené viaceré stavebné a iné úpravy. Týka sa to napríklad portálu, hlavného priečelia, okien, svätyne atď. Ešte v 1671 roku dal generál rádu Ján Kéry vystavať v západnej časti kostola chór a zakúpil aj organ(21). Kostol bol zasvätený sv. Jozefovi, pestúnovi Pána.
Stavebne patrí budova medzi sieňové protestantské kostoly s prvkami sliezskej renesancie. Je to jednoloď pozdĺžneho pôdorysu, bez veže. Hlavné priečelie orientované na západ je vertikálne členené šiestimi pilastrami a horizontálne dvomi rímsami. Od prvej rímsy, ktorá uzatvára skoro štvorcové murivo priečelia, sa priečelie stupňovito zužuje. Štít s volutami má v rohoch malé obelisky, na vrcholoch muriva je tympanon a za štítom dodatočne postavená vežička. V strede prízemia hlavného priečelia je kamenný portál s pilastrami. Nad portálom v lomenom tympanóne je socha sv. Jozefa s Božským Dieťaťom. Nad portálom sú tri polkruhovito ukončené okná a o niečo vyššie, uprostred ďalšie tri. Bočné priečelia kostola sú hladké. Na severnej strane lode bola v 1701 roku pristavená Mariánska kaplnka. Jednoloďový kostol pozdĺžneho pôdorysu má rovno uzavretú svätyňu, ktorá je od kostolnej lode oddelená masívnymi pilastrami. Masívne piliere po oboch stranách kostolnej lode vytvárajú kaplnkovité priestory, ktoré sú vyplnené bočnými oltármi. Steny medzi pilastrami majú okná, nad ktorými sú ešte ďalšie polkruhovito uzavreté. Strop kostola má valenú klenbu s lunetami, ktoré sa zbiehajú na pilastre ukončené ozdobnými hlavicami. Okraje štuk sú ozdobené lístkami. Uprostred stropu sú v oválnych štukových medailónoch barokové maľby, objavené v roku 1958 pri reštaurovaní kostola. V západnej časti kostola je stĺpmi podopretý chórus s organom, ktorý má maľované krídla. Bohato ozdobený a pozlátený hlavný oltár zakrýva celú východnú stenu kostola. V prízemí po oboch stranách oltára sú pomerne veľké sochy zvestovania“: vľavo – Panna Mária, v pravo – archanjel Gabriel. V strede oltárneho stola je svätostánok. Uprostred, medzi oltárnymi stĺpmi, je v ozdobnom rámovaní maľba sv. Jozefa, ktorý drží na rukách Božské Dieťa. V oltárnom medzistĺpí sú krásne vypracované sochy sv. Pavla Prvého Pustovníka a sv. Antona Pustovníka. V oltári boli uložené relikvie sv. Teodora, Valentína, Severína, Benigna a Jána Nepomuckého. Neďaleko svätyne, na prvom masívnom pilieri vľavo od hlavného oltára, je polychrómovaná a pozlátená kazateľnica, ktorú vyhotovil v 1702 roku pavlínsky fráter Gregor. Kazateľnicu dal zhotoviť svojim nákladom ostrihomský kanonik František Jezernický. Štvorhranný parapet kazateľnice je členený ôsmimi stĺpikmi, v nikách sú plastiky štyroch evanjelistov. Z vnútornej strany striešky je stvárnený Duch Sv. v podobe holubice. V nikách nadstavby striešky sú plastiky štyroch cirkevných otcov: sv. Hieronym, sv. Gregor Veľký, sv. Ambróz a sv. Augustín. Na vrchole striešky je plastika sv. Michala archanjela. V popredí je viditeľný erb donátora kazateľnice - Františka Jezernického. Na žiadosť niektorých rodín, ale aj členov brattsitev (konfrátri) Rád povolil pochovávať aj v kostolnej krypte. Tak napr. v roku 1724 bol tu pochovaný Ladislav Szunyogh s manželkou Evou – Teréziou rod. Horváthovou, ktorí boli aj donátormi oltára sv. Jána Nepomuckého. V roku 1753 bola v krypte kostola pochovaná Katarína Fičúrová rod.Kvašájová, matka Pavlína Augustína, ktorému zanechala ako dedičstvo svoj skromný majetok.
Pred kostolom na pravom múre mostu bola umiestnená socha sv. Jána Nepomuckého na kamennom podstavci. Po zakrytí potoka (1953) bola socha umiestnená do niky muriva tiahnuceho sa od kostola južným smerom (na úrovni paulínskej ulice). Za socializmu bola socha viackrát poškodená, odlomené ruky a niektoré atribúty, poškodená hlava, atď. Napokon musela byť socha “odstránená“. Na podstavci, ktorý sa zachoval v spomínanej nike muriva je päť riadkový text s letopočtom: PRO MAIORI GLORIA DEI 1751.
Na niektorých vedutách Trnavy je zobrazený Kostol sv. Jozefa(22). Pri kostole boli pavlínmi vedené bratstvá. Bratstvo sv. anjelov strážcov a Bratstvo sv. Jozefa. Kostol bol konsekrovaný 17. januára 1683 za prítomnosti viacerých biskupov, generála rádu a zástupcov mesta i kňazstva. V 1683 roku pavlíni opustili mesto utekajúc pred Tököliho vojskami. Väčšina z nich odišla do chorvátskej Lepoglavy. Po odchode povstalcov zachvátil mesto veľký požiar, ktorý značne poškodil kostol a aj pavlínsku rezidenciu. Pavlínsky kostol sv. Jozefa ostal preto v rokoch 1683-1695 veľmi poškodený a na bohoslužby nepoužívateľný. Opravy si vyžiadali nemalé náklady a trvali až do 1695 roku. Panovník Leopold I. listom z 12. apríla 1690 prikázal mestu, aby ohňom poškodenému kostolu pátrov pavlínov odovzdali hodnoty bývalého kalvínskeho kostola.
Preto mesto v 1695 roku odovzdalo pavlínom do vlastníctva vinohrad Mitterberg v Modre a 10. októbra 1696 mesto odovzdalo pavlínom peniaze, deponované u mesta pre bývalý kalvínsky kostol(23). V tom istom roku dal Ján Sentmiklósi zhotoviť v kostole oltár Panny Márie Čenstochovskej a Žigmund Ordódy dal peniaze na maľovanie hlavného oltára. V roku 1697 zakúpil menší zvon pre kostol Juraj Legrády. V rokoch 1698-1699 bol zhotovený nový hlavný oltár. Autorom tohto krásneho diela je Šebastián Jäger z Gleiwitzu. Do oltárneho kameňa boli vložené relikvie. Hlavný finančný príspevok na tento oltár poskytol mestský konzul Adam a Žigmund Ordódy. V rokoch 1699-1700 boli ukončené práce nad výzdobou oltárov a vnútorného interiéru kostola. V 1700 roku, na sviatok sv. Pavla Prvého Pustovníka bol kostol opäť slávnostne konsekrovaný arcibiskupom kardinálom Leopoldom Koloničom. O rok neskôr bola na severnej strane zadnej časti lode pristavená Mariánska kaplnka. V 1723 roku bol zhotovený nový oltár sv. Jana Nepomuského – dar Evy Szunyoghovej. Ona tiež v nasledujúcom roku (1724) dala zhotoviť na oltár aj štyri lampy. V roku 1726 Ján Čereney venoval kostolu maľby sv. Floriána a Panny Márie. V roku 1731 Eva Szunyoghová venovala pred oltár sv. Jána Nepomuckého striebornú lampu. V roku 1733 dostal kostol nový baldachýn na procesie. 2. júla 1735 bol ukončený oltár sv. Anny – dar mešťana Wolfganga Huebera. Oltár Sedembolestnej Panny Márie dal zhotoviť v roku 1738 Imrich Imbrikovič. V roku 1742 bol už celý kostol dôkladne poopravovaný. Vtedy bol umiestený na hlavnom oltári nápis s chronostichom: HONORI AC VENERATIONI DIVI PATRIARCHIAE IOSEPHI NVTRITII IESV RENOVATVM.
24. decembra 1744 dal gróf Karol Pálfi s manželkou bohato okrášliť oltár Panny Márie ružencovej a v roku 1756 dal Ferdinand Hueber zhotoviť nové večné svetlo pred oltárom sv. Jána Nepomuckého. V roku 1765 bola prevedená obnova vonkajšej strany kostola. Pred kostol bol postavený krásny kamenný kríž. Pavlíni požiadali mesto, aby cez potok pred kostolom bol zhotovený nový kamenný most. Z ďalších diel súvisiacich s kostolom sv. Jozefa môžeme spomenúť renovovaný v 1770 roku oltár sv. Anny, v 1773 roku postavený nový oltár Panny Márie ružencovej. V roku 1774 daroval miestny farár Ľud. Schwartzer pavlínom 10.000 kusov tehál na ohradu okolo kostola. V roku 1780, 10. apríla, benedikoval titulárny biskup Štefan Nagy nový 195 libr. zvon “ku cti Bolestnej Panny Márie a sv. Jozefa“.
Poznámky:
17. „Contractuales Civitas Tyrnaviensis Ecclesiam S.Josepgy in eadem. Civitate per Helveticae Confessionis homines super fundo civili unius domus erectam una cum aedificio in eodem fundo ro Schola Helveticorum extructo confert s. religioni“. Záznam v kronike kláštora pavlínov z roku 1672. In : MOL acta Paul. Fasc. 305, No 37.
18. V daňových knihách mesta je v roku 1660 uvedený dom „Concionator helviticaes“ , a v roku 1700 „Domus civitatis haereticae confenssionis“, v roku 1710 „Domus Civitatis condam parochialis helveticae confessionis“. V trnavskej kalvínskej škole istý čas pôsobil aj Daniel Moelierus, rektor školy spolu autor knihy vydanej s Martinom Tarnoczym a Tobiášom Masníkom Žitave v roku 1680.
19. „...uti informati sumus, modum et formam structuare excedant intantum, quot pro fundamentis iam defacto pozitis, ut pote altioribus atque etiam latioribus osit velmaximum extrui aedificium. Praeterea quoque non sine displicentia intelleximus, quot deeadem Helvitica professione nonnuli defacto comperti cint, qui praesumtuose ausi pasquillos fundare et spargere, tam religioni Catholicae, quam debitae fidelitati et authoritati nostrae, necnon magnorum vivorum honori legibusque patriae perniciosos atque praeindiciosos. Et licet quidem vos, de eiusmodi authoribus duos comprehenderitis , asservaveritisque alimquodiu incarceribus ....“ ŠOKA Ta, Acta Acath. Tyrn.
20. „statim, ac uc veni Senatui Tyrnaviensi ostendi, quanto cum periculo animae faveant haereticis, dum ateorum templum extruendum lapides dirutae domus civitae concedunt; etquoniam errare se antea non advertant , ubi capaces facti cunt , receperunt cedeinceps lapidem nullum etruinis eius domus concessuros in eum usum, licet mediapropemodum muris...“ F.Hanuy : Card.Petri Pazmani epistolae solectae. II. 1910,s.643
21. Acta generalis, TOM I. Egytemi Könyvtar Budapest (ďalej EgyK ) , Cod. Lat. Ab. 154
22. Radváni , Hadrián : Stará Trnava v obrazoch.
23. MOL, acta Paul. Fasc. 465, No 27.
IV. kapitola - PAVLÍNI NA ŠTÚDIÁCH – NA TRNAVSKEJ UNIVERZITE – ŠTÚDIA V RÍME A INDE – PRÁVOMOC PROMOVAŤ – VLASTNÉ RADOVÉ UČILIŠTE V TRNAVE
Bohoslovci, ktorí sa pripravovali na rehoľný život v ráde sv. Pavla Prvého Pustovníka, študovali filozofiu a teológiu na viacerých univerzitách – v Záhrebe, v Olomouci, v Prahe, vo Viedni a po 1635 roku taktiež na novozaloženej univerzite v Trnave. V 1647 roku boli – po dohode generála rádu Martina Borkoviča s ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipaim (1642-1666) - do trnavského seminára boli prijatí dvaja pavlínski bohoslovci pod podmienkou, že počas štúdia budú nosiť odev ako diecézni bohoslovci(24). Neskôr bolo takéto štúdium sprostredkované vďaka generálovi Pavlovi Ivanovičovi ďalším dvanástim bohoslovcom-pavlínom. Niektorí pavlínski študenti boli poslaní na štúdiá taktiež do nemecko-uhorského kolégia sv. Apolinára v Ríme(25). Pápež Klement X. (1670-1676) vydal 3. apríla 1671 bullu „Ex iniuneto nobis“ o formách štúdia pre celý Rád sv. Pavla Prvého Pustovníka(26). Tento pápež tiež povolil, aby generál rádu promoval vlastných rehoľníkov na doktorov teológie a filozofie(27). Toto právo mal generál až do 1780 roku, v ktorom bol rád pavlínov cisárom Jozefom II. zrušený. Pavlínske trnavské kolégium bolo vspierané materiálnymi darmi, ktoré študentom poskytli viaceré osoby z Trnavy a iných miest. Napríklad Adam Šalgovič, ostrihomský kanonik daroval na pavlínsky seminár v Trnave 500 fl. Ako to dokazujú matriky kolégia, boli v Trnave medzi pavlínskymi študentmi okrem Slovákov aj Chorváti, Maďari, Sedmohradčania a ďalší(28). Neustále však bolo cítiť potrebu vlastného študijného učilišťa vzhľadom na lepšiu rehoľnú výchovu podľa vlastných regúl. A preto už v 1673 roku začalo pôsobiť v Trnave rádové provinciálne teologicko-filozofické učilište a seminár. V tomto učilišti, ktoré bolo v priestrannej budove na Paulínskej ulici vedľa rezidencie, prednášali profesori-pavlíni. Štúdium však muselo byť v 1683 roku pred príchodom vzbúrencov-Tököliovcov prerušené. V 1695 roku zostalo podobne prerušené a prenesené do chorvátskej Lepoglavy. Ale koncom roka 1695 znovu pokračovalo v Trnave. Pavlíni – študenti z Trnavskej Univerzity tak prešli na vlastné učilište(29).
Ako skôr spomíname pápež Klement X. udelil generálovi Rádu sv. Pavla pustovníka právo promovať na vlastných teologických štúdiách(30). Toto platilo až do zrušenia Jozefom II. v roku 1780.
Poznámka:
24. Čík, Fr. , X. : Máriathal (ďalej len Čík, c.d.) s.63.
25. V Ríme študovali viacerí pavlíni : Ján Vanovici, neskôr misionár v Sedmohradsku; Juraj Imrich Nagy rodák z Jesova, zomrel v Pápe v roku 1688; Ján Keri, generál rádu, zomrel r.1685; Vojtech Turkovič, zomrel r.1679; Imrich Esterházy provinciál, generál, ostrihomský arcibiskup, zomr. 1745; Eusébius Radovan, na misiách v Sedmohradsku, zomrel r.1740; Adam Sitkej, generálny vikár, zomrel v r.1729; Eusébius Podhoranský, rodák z Hlohovca; Adam Ordödy, generál rádu; Filip Damián rodák z Komárna; Jozef Zerdahely, profesor filozofie a ďalší. Podľa A. Veressa : matriky kolégia v Ríme. (pozri literatúru)
26. „supplicacionibus ejus Nomine Nobis super hoc humiliter porrectis inclinaty, authoritate Apostolica tenore praesentium statuimus et ordinamus et depuntemur pro studiis generalibus dieti ordinis in Hungaria monasteria thallense et Ujheliense, in Polonia Clary Montis Czestochoviensis et Cracoviense st. Stanislai, in Austria Neostadiense, in Croatia Lepoglavense, in Suevia Langnoviense , Quibus accedat Monasterium ejusdem Ordinis in Alma Urbe nostra ver nuper errectum ...“ Benger Annalium, s.96
27. Generál rádu, alebo jeho zástupca mohol promovať kandidátov rehole na doktorov teológie. Čík, c.d. 141
28. Pozri aj Branislav Varsík : Národnostný problém Trnavskej univerzity. Bratislava 1938
29. Teologické učilište bolo na krátko prerušené aj od konca roku 1676 do 11.júla 1677. – zo záznamov v literatúre : Benger Annalium II. s.499 : „ in Provinciae Hungariae studium theolog. Speculativae, ac Sacrorum Cannonum , propter varias Regni Hungarici vici sertudines per annos 13 interruptum, in conventu Trnaviensi feliciter denuo reasumptum est anni hujus mense novembri ....“
30. R.p. Generalis Prior Johannes Keri, aquisivit facultatem a Sua Sanctitate promovendi Doctores Theologiae et philosophiae. MOL, Kamar . Lev . Fasc.476, No I. fol. 47.
V. kapitola - PAVLÍNI SPRÁVCAMI KOSTOLA V MODRANKE
Obec Modranka patrila Trnave. Cirkevne bola Modranka filiálkou farnosti Hrnčiarovce nad Parnou(31). V roku 1652 – 1657 dal v obci postaviť dvojvežový kostol Najsvätejšej Trojice miestny rodák, ostrihomský kanonik Adam Šalgovič(32).
Magistrát mesta Trnavy ako patrón a ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčeni Pohronec 20. januára 1674 odovzdali kostol v Modranke na 8 rokov do správy trnavským pavlínom(33).
V kosotle v Modranke bola kaplnka so sochou Loretánskej Panny Márie, ku ktorej prichádzali pútnici z okolia(34). Kaplnka Božieho hrobu, kde končila trnavská krížová cesta(35).
4. apríla a 5. mája 1687 boli ustanovené komisie, ktoré mali kostol prezrieť a podať správu o stave i o zariadení, na koľko kostol bol veľmi poškodený a z časti vyrabovaný(36).
Pavlíni 18. septembra 1687 žiadali urýchlené opravy v kostole, lebo stav bol veľmi nepriaznivý(37).
Podľa niektorých prameňov, po roku 1700 pavlíni už nedochádzali do Modranky. Kostol spravovala hrnčiarovská fara. Podľa L. Velicsa v 18. storočí dochádzali do MOdranky jezuiti, ktorí tu vypomáhali v pastorácii(38).
Poznámky:
31. Farármi Hrnčiaroviec v spomínaných rokoch boli:
1657 – 1680 Daniel Vlachovič,
1680 – 1687 Ján Zhulik,(Šulík)
1687 – 1688 Ján Velovič (aj Valovič)
1689 - 1705 Ján Vaček (aj Zvaček),
Fara v Modranke bola erigovaná na návrh p. Andreja Čambála, SJ- jezuita. Až v roku 1913 ostrihomským arcibiskupom dr. Jánom Černochom, ktorý osobne prišiel do Modranky.
32. Čambál Andrej, SJ : Moderdorsfské pútn. miesto ...1915. Radváni H. : Farský kostol v Modranke, 1978.
33. ŠOKA Ta, ell -551
34. MOL, KAM. LEV. Acta Paul. Fasc.468 , No 8, FOL.17
35. Veľmi zaujímavou je tlač vydaná slovenský v Trnave po roku 1670, ktorá je vlastne pozvánkou na púť do Modranky. Pre hodnotu uvádzam ju vo vernom odpise v 15. kapitolke.
36. MOL, acta Paul. Fasc.468, No 15,
37. tamtiež Fasc. 468, No 18
38. Velics, L. SJ Válsatok a Magy. jezuiták moltijából, 107
VI. kapitola - ZÁKLADNÝ KAMEŇ NOVÉHO KLÁŠTORA – ZÁKLADINY A DARY – REZIDENCIA – SEMINARISTI – ODPREDAJ PÔVODNEJ REZIDENCIE
V roku 1712 sa previedlo písomné dojednanie medzi pavlínmi a mestom Trnava o pozemku medzi kostolom a záhradami východne od kostola(39).Ostrihomský arcibiskup Kristián August 31. 10. 1716 vymenoval budúcemu trnavskému kláštoru 3000 fl.(40).
Doterajšia rezidencia „seminár“ nepostačovali ani priestorovo ani vzhľadom. Neustále opravy si vyžadovali veľa peňazí.
Zásluhou priora trnavského kláštora pátra Andreja Vayho v júni v roku 1719 bol položený základný kameň na palvínskom pozemku v Halenárskej ulici.
Základný kameň posviacal veľký podporovateľ pavlínov - ostrihomský kanonik a sv. biskup Tragurský Andrej Kürtössy, ktorý venoval „sex millelia florenorum rhenensium succesive, erga manuales missas partim in vita, partim post eius obitum celebrandas“.
Základiny na tento cieľ zložil Štefan Bartok, Anna Čuziová a Matej Jambrekovič daroval vinohrad v Senci.
Trnavčania okrem peňažných podpôr na nový kláštor zakúpili z Trnavskej tehelne 70.000 tehál (Michal Pontel sudca 10.000 tehál, Ján Endrödy konzul 8900, Adam Frieer kapitán 6000, Ján Kürtösy senátor 2000, Juraj Lapšanský notár 1000, Michal Novotný 4000, Juraj Počah 6000, Pavol Füzik 1000, Imrich Variu 2000, atď. )
Na stavbu kláštora ostrihomský kanonik Michal Merey daroval 500 zl. Barón Ján Horvát – Šimončič zložil 1000 zl. Kráľovský sudca Štefan Koháry v roku 1724 3000 zl., Ladislav Szunyogh s manželkou Evou Teréziou rod. Horváth – Šimončičovou zložili bohatú základinu na kláštor a inú pre oltár sv. Jána Nepomuckého v Kostole sv. Jozefa.
Stavba nového kláštora postupne pokračovala vybudoval sa trakt na Veselej uličke, na ktorú nadväzovala väčšia budova ležiaca východne od kostola. Voľné priestory boli ponechané na dvor a záhrady, podobne ako to bolo aj medzi kostolom a novým kláštorom.
Dvojposchodová rozsiahla stavba trvala cez 6 rokov. Tu bola zriadená rezidencia, izby pre kňazov, kaplnka sv. Jozefa, kuchyne, komory, jedálne, miestnosti študujúcich, učebne, kabinety, atď.
Plány stavby vypracoval Matej Vépy, kňaz pavlín, ktorý projektoval aj stavbu kostola v Šaštíne. Za priora Pavla Divényho bola v roku 1725 ukončená stavba. Ale dobrodincovia ešte neustále prispievali. Tak kráľovský sudca Štefan Barlogh 110 florénami, prispeli aj ostrihomsky kanonik Joachim Luženský, ďalej Mikuláš Požgaj a ďalší.
V kláštore bývalo 14 až 26 študentov teológie a istý čas aj novici rádu. Po zriadení rezidencie podľa zachovalých záznamov rádu sv. Pavla boli v miestnostiach a na chodbách : sv. Pavol pustovník, bl. Euzébius, pápež Urban VII., sv. Tomáš Akvinský, arcibiskup KOločský Pavol Sečéni, bývalý generál biskup Vacsovský Ján Keri, bývalý generál ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy a ďalší.
Prior František Orosz 31.08.1728 odpredal budovu pôvodnej rezidencie na pavlínskej ulici(41).
**
Budova kláštora po zrušení pavlínov (1786) slúžila rôznym cieľom. Napokon bola v správe eráru a vojska. Dom bol v rokoch 1946 – 1947 stavebne upravený a z časti prebudovaný na byty vojenských zamestnancov.
Z pôvodnej fasádovej úpravy zachovala sa na západnej časti kamenná baroková socha sv. Jozefa vo výklenku. Sv. Jozef stojaci na glóbuse drží na rukách Ježiška, ktorý má v rukách kríž, vedľa sú dvaja anjelici.
Poznámky:
39. MOL, acta Paul, Fasc. 465, No 31
40. tamtiež, Fasc. 470, No 38
41. tamtiež, Fasc. 465, No 37
VII. kapitola - NA CIRKEVNÝCH SLÁVNOSTIACH – SÍDLO GENERÁLA – POTVRDENIE DONÁCIÍ – PRI ŠETRENÍ SLZENIA OBRAZU PANNY MÁRIE - INVENTÁRE CENNOSTI
Pavlíni boli obľúbenou rehoľou v Trnave. Kostol bol hojne navštevovaný, veľa sa spovedalo a rozdalo sv. prijímaní a toto všetko svedčilo o živej činnosti.
Rehoľníci sa zúčastňovali na miestnych cirkevných slávnostiach, procesiách a boli dobrou oporou aj tu sídliaceho ostrihomského arcibiskupa, jeho kapituly a miestnych farárov. Aj spolupráca s ostatnými rehoľami bola príkladná (jezuiti, františkáni, trinitári). Organizovali a viedli púte hlavne do Marianky, ale aj do Šaštína a Modranky.
Tak ako v minulosti, aj teraz a neustále sa hlásili i dobrodinci, ktorí pavlínom venovali nehnuteľnosti aj finančné dary. Tak napr. 30. apríla 1682 písomne potvrdil Ján Ebeczky s manželkou, že svoj dom vo Zvolene odovzdávajú trnavským pavlínom.
Sídlom generála rádu bola Lepoglava, ale v posledných rokoch 16. storočia bola striedavo aj Marianka. Ba stávalo sa, že Lepoglava bola sídlom generála de jure a Marianka de facto.
V roku 1700 až 1701 bola prevedená čiastočná reorganizácia provincií. Vytvorená bola provincia Uhorská a Chorvátsko–Nemecká. V uhorskej provincii boli kláštory: Lefantovce, Marianka, Nové Mesto p. Šiatorom, Bondorfium, Trnava, Pešť, Skalica, Nezider, Trebišov, Vranov n. T., Kežmarok, Pécs a Pápa. Do Chorvátsko–nemeckej provincie patrili kláštory: Lepoglava, Viedenské Nové Mesto, Remete, Svetice, Obořište, Križevac, Krumlov, Ulm, Csáktornya a Rana. V roku 1715 sa stalo sídlom generála mestečko Nezider, kde sídlil Ján Kristolovec. Ale aj on sa poberal do Mariánky. Napokon sa však usadil v Lepoglave.
Od roku 1721 sa stala Marianka sídlom generálov rádu (generál Chryzostom Kozbia-Lovecz). Ostrihomský kanonik a tit. biskup Andrej Kűrtőssy neustále podporoval trnavských pavlínov(42). Ešte počas generalátu Jána Kristolovcza v roku 1720 došlo k uzavretiu zmluvy s mestom Trnava, v ktorom mesto potvrdilo svoje donácie z rokov 1672 a 1696 a pavlínom odpustilo dane(43). Zavarskú kúriu v roku 1730 darovala Klára Plethy–ová, rod. Lendvay–ová trnavským pavlínom.
Po mimoriadnych úkazoch na mariánskom obraze v chráme sv. Mikuláša v Trnave, (slzenie a pot 5. júla, 10. a 11. augusta 1708) boli vo vyšetrovacej komisii okrem pátrov jezuitov a františkánov aj pavlíni, lektori teológie p. Ján Silaj a p. Imrich Ferenczey. Oni sa tiež zúčastnili na výpovediach svedkov, ktorí videli slzy na spomínanom mariánskom obraze(44).
V roku 1710 za strašného moru v Trnave a na okolí podieľali sa aj pavlíni na zmierňovaní postihnutých útechou, vysluhovaním Sviatostí zmierenia, podávaním sv. prijímania – aj pochovávaním.
Keď potom po verejnom vyhlásení a prísľubu mesta na odvrátenie moru, magistrát mesta sa slávnostne zaviazal a sľúbil, – 21. novembra 1710 po svätej omši vo farskom chráme a po procesii s milostivým obrazom k súsošiu Najsv. Trojice na námestí, aj za účasti všetkých rehoľníkov–pavlínov, prejavovali svoje prosby vrúcnymi modlitbami. Po návrate procesie do farského chrámu a vrúcneho spevu Te Deum laudamus – mor na príhovor Panny Márie prestal.
V kronike pavlínskeho kláštora v Trnave čítame aj záznamy z roku 1739, kedy bol posvätený základný kameň stavby mariánskej kaplnky pri farskom kostole(45). Podobne je zapísaná aj udalosť z posviacky spomínanej kaplnky v roku 1741(46).
Plány – pôdorysy a nákresy priečelí kostola sv. Jozefa a kláštora pavlínov v Trnave zhotovil v roku 1745 kňaz – pavlín projektant Matej Vepy(47).
Základinu na sv. omše v kaplnke Panny Márie loretánskej zanechala Juliana Medňanská, rod. Pexa–ová v roku 1748. V roku 1756 vdova Margita Bokor–ová, rod. Gillain–ová 11. septembra poručila svoj dom v Dolnej Čepeni trnavským pavlínom.
Pavlíni mali riadnu evidenciu inventára kostola, kláštora, nehnuteľností i drobných predmetov. Takýto inventár cenností vrátane umeleckých predmetov je známy z roku 1749 a bol vyhotovený s veľkou presnosťou(48).
Generálovi Pavlovi Esterházimu (1769 – 1775) udelil pápež Klement XIV (1769 – 1775) titul opáta a infulovaného preláta. Páter Pavol Esterházi smel pri istých príležitostiach a oslavách užívať pontifikálie, ba mohol udeľovať klerikom nižšie svätenia a posviacať zvony(49).
Poznámky:
42. MOL, acta Paul, Fasc.425, No 11
43. ŠOKA Tea, L – 615
44. Radváni Hadrián: Panna Mária Trnavská, 1991, s.17-tamtiež na faximile listiny na s.19:“Patribus Joanny Szili, et emerico ferenczffi, ordinis Sancti Pauli primi Eremitae Profesio ...“
45. „4. Juni 1739: Processio sollemnis cum Sancte. Icone Thaumaturg. Pontificant 111 . et rever Rev.D.Episcopus et custos Ven. Archicapituli, Comes Paulus Forgach fuit. Primastatio e Basilica Cathedrali apud statuam SS. Trinitatis in foro secunda stacio ante Statuam B. Virginis inforo , ut dicunt Acadamico , tertia reversa incclesia cathedrali ...“ MOL, Liber Memorabilium Rezidentiae Tyrnaviensis, Liber II. Fasc. 476, pag.71
46. tamtiež, pag 92
47. icnographia Prospectus et Scaenographia Eccla Jezu et Maria Ordinis Paulini primi eremitae in V. Convent Tyrnavien. Delineata in V. Conv. Maria Nostra Perfratrum W. M.(= wepi Matthaeus ). MOL, TOM 16.
48. inventaria diversa Fratrum Ordinis S. Pauli ...Tyrnaviae 1749. OSzK, Kéziraktár, Fol. Lat. 2031 (opis v časti 15)
49. F. Čík , c.d. s. 94
VIII. kapitola - NARIADENIA, ZÁKAZY, OBMEDZENIA CIRKEVNÝCH SPOLOČNOSTÍ – RUŠENIE REHÔĽ – OBMEDZENIE PRÁVOMOCÍ GENERÁLOV A PROVINCIÁLOV – KOMISÁRI – LIKVIDÁTORI KLÁŠTOROV – ZRUŠENIE PAVLÍNOV
Už od polovice 18. storočia sa začali objavovať rôzne úpravy smerujúce vraj k „zlepšeniu“ cirkevnej správy. Tieto úpravy však vychádzali od rôznych znalcov v okolí panovníka.
Tak napríklad podľa zákl. článku 65/1741 boli „usmernení“ dominikáni, v roku 1765 (zak. Čl. 42) františkáni – kontetuáli, potom zas rehoľníčky Notrdames v Bratislave, atď. Ani nie dobré a ani nie v prospech cirkvi – ale skôr naopak – bolo nariadenie osvietenského a voľnomyšlienkárskeho panovníka Jozefa II. Začal s rôznymi „zlepšeniami.“ Boli to rôzne obmedzenia v činnosti reholí, zamedzovanie stykov s generálmi a provinciálnymi predstavenými žijúcimi v cudzine (1781), zákaz posielania peňazí mimo hraníc krajiny, stanovenie voľby predstavených na tri, najviac šesť rokov, atď. Nemožno tu vymenovať všetky „vymoženosti“ panovníka, ktoré smerovali jedine k obmedzeniu Cirkvi a podriadenosti štátu.
Už rokom 1782 začalo rušenie niektorých reholí (kamaldulskí, kartuziáni, karmelitáni, klarisky, kapucíni, časť františkánov, atď.).
Niekoľko pohľadov na reformy: v roku 1783 to bol zákaz procesií, v roku 1784 zákaz pútí presahujúcich jeden deň; 28. júna 1784 bol vydaný príkaz Jozefa II., ktorý hovoril, že všetky cenné predmety ako zlaté a strieborné votívne dary treba speňažiť a výnosy dať „náboženskej základine.“ Ďalej odstraňovanie votívnych obrazov, sôch, ba aj zákaz verejného uctievania ostatkov svätých a neuveriteľné rozhodnutie z 20. decembra 1785 o zákaze vianočných kolied.
Po zrušení mnohých mužských a ženských rehôľ sa predpokladalo, že pavlíni ako „domáca rehoľa“ budú ponechaní. Ale cisárove rozhodnutia svedčili o opaku.
V zmysle absolutistickej štátnej moci Jozef II. zakázal návštevu kláštorov generálom, ba aj provinciálnym predstaveným. Generálom zakázal „miešať sa“ do kláštorných záležitostí a zrušil provinciálnych definítorov.
Tieto systematicky riadené a vydávané príkazy narušili rehoľný život a disciplínu. Niektorí autori pripisujú tieto zásahy do rehole sv. Pavla generálovi Karolovi Ordódymu. Ale v pozadí bol panovnícky dvor, Jozef II. a jeho poradcovia. Cisár odlúčil poľskú provinciu, zmenšil švábsku provinciu a v Istrii úplne zrušil štyri zo siedmych kláštorov.
V roku 1784 vypršala šesťročná lehota úradu generála rádu sv. Pavla pustovníka. Ale v zmätkoch, ktoré nastali rôznymi zásahmi panovníka, kapitula nezasadala. Udalosti zašli tak ďaleko, že 4. júla 1785 sa generál Karol Ordódy(51) ponosoval cisárovi. Cisár však žiadal písomné predostretie sťažností. Videl, že prišiel čas na rozpustenie pavlínov. Na panovníckom dvore boli známe rôzne správy: že pavlíni sú neposlušní, znevažujú predstavených, ironizujú, ... I keď mnohé udalosti skutočne oslabili rehoľu, mnohé bolo vymyslené práve na oslabenie rehole. Rehoľníci boli odsúdení na nečinnosť. Priori boli po mnohých obmedzeniach a príkazoch panovníka takmer bezmocní. Zanedbávalo sa aj hospodárstvo či základiny.
Generál Karol Ordódy oznámil cisárovi,(!) že na voľbu generála boli povolaní príslušní predstavení na deň 28. august 1785. Súčasne boli vyzvané všetky kláštory pavlínov, aby odovzdali svoje ročné príjmy. Provinciálom však bola táto príležitosť pohnútkou k tomu, aby vyjadrili svoje postoje voči generálovi rádu. Preto niektorí provinciáli odpísali generálovi, že nemôžu nič poslať a na voľbe sa nezúčastnia.
Chorvátsky provinciál oznámil uznesenie priorov zo dňa 16. júna 1784, že vzhľadom na svoju chudobu nepošlú peniaze a generálovi Ordódymu odporúčajú, aby si pýtal dôchodok od cisára, keďže ten ruší dôležité funkcie rádu. A že na voľbu nevyšlú nikoho. Podobne sa vyjadril provinciál z Grazu, ktorý doplnil, že úrad generála považuje za zbytočný, nakoľko rozhodnutia cisára mu odobrali moc a práva. A takto to pokračovalo ďalej.
Generál Karol Ordódy videl, že mu odopierajú úctu a peniaze nepošlú. Kráľovská kancelária dňa 7. februára 1786 dostala príkaz (veľmi dôverný) na likvidáciu pavlínskych kláštorov. V smernici sa písalo, že do kláštorov, okrem peštianskeho, budú vyslaní župní úradníci – jeden ako politický, druhí ako finančný poverenec – komisári. Komisári mali šikovne predniesť a zdôvodniť zrušenie kláštorov a toto vyhlásiť zhromaždeným komunitám. Súčasne mali pod prísahou žiadať priznanie celého majetku, spísať ho a zaistiť! Toto všetko sa pripravilo v najväčšej tajnosti a čakalo sa už len na termín – stanovený deň(52).
20. marca 1786 prichádzali ustanovení komisári do kláštorov: do Skalice František Očkay a nitriansky tabulárny sudca s tridsiatnikom Karolom Feldtingerom. Do Lefantoviec Štefan Selley a tabulárny sudca s vedúcim soľného skladu v Seredi Jurajom Rajčánim. Mariánku a Trnavu mali na starosti konzilár Zigmund Horváth a ako finančný odborník Zigmund Wettstein. Do Kežmarku boli vyslaní Juraj Nozdroviczký a Ferdinand Vizkelety. Do Vranova tabulárny sudca Štefan Bydeskuty a účtovník Pavol Dráhossa(53).
Komisári zhromaždili v kláštoroch všetkých členov rádu, vysvetlili cisárov príkaz a oznámili, že tí, ktorí ešte nemajú sľuby, môžu zostať štyri týždne a potom opustia kláštor. Na začiatok nového života mohli dostať 150 zlatých. Rehoľníci so sľubmi, nie kňazi, mali povolenie zostať do 20. augusta. Časť sluhov ihneď prepustili a tí, ktorí ešte zostali, dostali denne 15 gr. Kňazom bolo povolená možnosť zostať najviac päť mesiacov v kláštore, pri penzionovaní bolo stanovených 16 zlatých mesačne.
Pred súpisom prevzali komisári pokladňu, kľúče a účtovné knihy, a žiadali pod prísahou všetko priznať a uviesť.
Ku kláštoru v Mariánke mali byť pripojené listiny i odovzdanie všetkého z trnavského kláštora(54).
Takto došlo k zrušeniu pavlínskych kláštorov i kláštora v Trnave. Mnohé zariadenia kláštorov boli odvážané do Budína, medzi nimi aj niektoré oltáre, sochy, maľby, atď. a tam boli odpredávané na dražbe.
Kláštorná budova v Trnave sa stala majetkom ostrihomského arcibiskupstva a kostol prešiel do správy mestskej fary.
Keď Jozef II. zrušil Rád sv. Pavla Pustovníka v Uhorsku, hodnosť generála rádu prešla na vizitátora poľskej provincie so sídlom v Czestochowej. Posledný generál Karol Ordódy neodišiel do Czestochowej, ale zomrel ako opát v Casa Nova.
Na záver odcitujem list posledného generálneho tajomníka rádu sv. Pavla Pustovníka p. Kajetána Ďuriša, ktorý poslal provinciálnemu vizitátorovi o zrušení kláštora v Mariánke(55):
„Dvadsiaty marec bol najsmutnejší a rozhodujúci deň pre trvanie rádu pavlínskeho v Uhrách. Toho dňa predpoludním o desiatej hodine ukázali sa v mariáthálskom kláštore (tak ako aj v ostatných kláštoroch) poverenci cisárovi. Pozatvárali brány kostola i kláštora a kláštorným zvonkom pozvolávali všetkých členov kláštora aj s generálom. Keď sa všetci zhromaždili, cisárski poverenci prečítali dekrét cisárov, ktorým zrušil rád. Potom si vzali so sebou všetky kľúče od kostola, sakristie, kláštora, od pivnice i hospodárskych budov. Všetok movitý i nemovitý majetok kostolný a kláštorný bol zhabaný a pridelený Náboženskej základine. Bratia dostali po 80 poľských grošoch na deň. Všetkým ešte na päť mesiacov ponechali byt v kláštore, ale klauzúru a chór už nemuseli zachovávať. Takto z dopustenia Božieho a podľa tajuplných ustanovení Božích zničené bolo dielo, ktoré bolo budované po toľké storočia, ktorému králi štedro napomáhali, ktoré pápeži mnohými privilégiami obdarili a o ktoré sa naši snažili s tak starostlivou opaterou, svätou horlivosťou a príkladným sebavzdelávaním. Mnoho šťastia prajeme poľskej provincii, keďže táto z rozhodnutia Svätej Stolice pred nedávnom bola od nás oddelená, a preto ostala ušetrená tohto tvrdého údelu. Bárs by túto poľskú provinciu ponechal Boh ako semeno pre budúce storočia a jedenkrát zase rozmnožil rodinu pavlínsku. Bárs by toto semeno so všetkým šťastím a požehnaním vzrástlo. Keďže však ináč ani sebe, ani veriacim pomôcť už nemôžeme, pomáhajme si aspoň vzájomnou modlitbou v živote i po smrti. Teraz, keď sa púšťame do rôznych končín našej drahej krajiny, lúčime sa s milou provinciou poľskou a dávame jej posledné vale. No, na súde Božom sa uvidíme. V mene všetkých zrušených provincií, v mene všetkých kláštorov a bratov toto dávam na vedomie celej provincii poľskej, úctivo pozdravujem p. provinciála, srdečne ďakujem Vašej otcovskej láskavosti za milé listy, zostávam vďačný sluha, generálny tajomník už zrušeného rádu Kajetán Ďuriš.“
Poznámky:
51. Karol Ordödy bol generálom rádu od 1778 až do rozpustenia v roku 1786.
52. V Rakúsko – Uhorsku došlo k zrušeniu pavlínov po predchádzajúcich rušeniach kláštorov iných rehôľ. Ďalšie zrušenia katolíckych kláštorov boli za Fridricha v Prusku v roku 1810, v Rusku v roku 1818, atď. Ostrihomský arcibiskup Ján Scitovský usadil znovu pavlínov v roku 1865 vo Svätom Kríži pri Ostrihome. Napokon pavlíni zostali len v Poľsku. U nás ich uviedol na Slovensko Košický arcibiskup MOns. Alojz Tkáč do Vranova nad Topľou v roku 1990 a v roku 1997 trnavsko – Bratislavský arcibiskup Mons. Ján Sokol do Trnavy.
53. Mená niektorých kňazov – pavlínov pri zrušení kláštorov. (žiaľ, práve mená z Trnavy chýbajú):
Kežmarok: Tadej Maršo, slov. kazateľ; Matej Stahel , prior; Juraj Szwick , nem. kazateľ; Ignác Lechlejtner, nem. kazateľ;
Lefantovce: Andrej Boco, prior; Mikuláš Trusky, slov. kazateľ; Karol Boroci; Eustach Čani, subprior; František Egyed , prokurátor; Gabriel Kubinský.
Mariánka: Kajetán Ďuriš- generál. Tajomník; Kazimír Enker, nem. kazateľ; Pavol Hatoš; Chrizostom Hill; Valentín Kalabis; Leopold Kampel; Jozef Klapka; Ľudovít Klempai; Zigmund Korner; Daniel Kunič;
Skalica: Gabriel Gory, prior; Móric Bakan; Jakub Janoši;
Šaštín: Martin Paulíny, slov. kazateľ; Štefan Arzen, slov. kazateľ; Mikuláš Belušič; Zigmund Casanova; Atanáz Galbavý; Andrej Hozy; Kajetán Kopf; Alexej Lacay;
Trebišov: Benedikt Bedznák, slov. kazateľ; Ján Benca; Jozef Chirsch; Blažej Kamenský;
Mariačalád – Juraj Valonyar; Anzelm Vilnický; František Hubert; Lukáš Kardoš; Štefan Kováč;
Vranov: Tomáš Benický; Ladislav Bezeredy, Imrich Istránfi; Henrich Kelner;
V Bratislave študujúci teológiu: Florián Bertov; Imrich Cziffray; Florián Cziner; Juraj Čontek; Chrizostom Gamber; Vincent Halás; Modestus Reško; Anton Kribovecz-prefekt;
54. MOL, helitart. Levélt. Inventarien der in Hungarn auf gelassenen klöster. Pauliner Klöster Tyrnau. Fasc. 476
55. F.Čík, c.d. s.95 -96
IX. kapitola - EX-PAVLÍNI V DIECÉZNEJ PASTORÁCII – PAVLÍNI VO VEĽKÝCH LEVÁROCH
Viacerí ex-pavlíni boli prijatí do služieb arcibiskupstva, a tak vykonávali služby kaplánov a administrátorov. Pre zaujímavosť uvedieme aspoň niektorých, hlavne na území vtedajšieho ostrihomského arcibiskupstva:
P. Kajetán Ďuriš, administrátor v Plaveckom Štvrtku v r. 1787 – 1824 /† 5. marca 1824/,
P. Štefan Arsenius, od r. 1786 kaplán v Rohožníku,
P. Anzelm Časta, v r. 1787 – 1791 adm. Cerová, od r. 1791 adm. Rišňovce, zomrel v r. 1804 v Skalici,
P. Julián Dvorák, v r. 1787 – 1795 adm. Veľké Lovce, potom profesor na gymnáziu v Trnave, v r. 1805 do penzie, ThDr., PhDr., zomrel v Trnave 8. júna 1826,
P. Jozef Osuský, kaplán Bučany, zomrel r.1795 v Trnave,
P. Alexej Stanislav Pribek, v r. 1787 – 1792 Veľký Leg, kde zomrel 19. januára 1792,
P. Michal Rajchett, v r. 1787 – 1792 kaplán v Mariánke, v r. 1792 – 1826 adm. v Stupave, kde zomrel,
P. Rafael Trnka, v r. 1795 zomrel v Šuriankach, kde žil na penzii,
P. Ján Thebery, istý čas pôsobil v Seredi,
P. Gerard Szentgyörgyi v Pešti,
P. Martin Váhovský, v r. 1788 – 1813 v Záhorskej Vsi, potom v Bratislave, kde 6. marca 1831 zomrel,
P. Tadeáš Vichor, v r. 1787 – 1807 v Lefantovciach, potom v Ostrihome, kde zomrel v r. 1826,
P. Benedikt Virág v Pešti.
V polovici 18. storočia bola na „Habánskom dvore“ vo Veľkých Levároch postavená mariánska kaplnka /okolo 1760/. V hlavnom oltári boli relikvie sv. Žigmunda, sv. Františky Rímskej a sv. Ladislava Uhorského. Kaplnka bola spravovaná kurátorom anabaptistov–katolíkov.
V roku 1902 prevzali správu kaplnky pavlíni, ktorých sem povolal miestny farár Adolf Michal Melišek /1895 – 1917/. Povolenie a povolanie rehoľníkov bolo so súhlasom miestneho ordinára, ostrihomského arcibiskupa a kardinála Klaudia Vaszaryho z 21. júna 1902 /č. 2456/.
Za rezidenciu pavlínov slúžil dom, ktorý pre tento cieľ daroval miestny zemepán Štefan Wenckheim. Prvým priorom bol menovaný P. Ľudovít Muszinski, ďalším kňazom bol P. Pavol Szalkowski.
Pavlíni užívali pečať so znakom rehole a kolopisom „SIGILL. CONVENTUS NAGY-LÉVÁRDENSIS S. PAULI I: ERTAE“.
Od roku 1904 boli v konvente prior P. Vincent Mayer, nemecký kazateľ P. Pavol Szalkowski. Ďalej tu boli traja klerici filozofie a jeden rehoľný brat.
Pavlíni opustili Veľké Leváre v roku 1908 a odišli do Krakova(56).
Poznámka:
56. M. Hradný : Veľké Leváre – príspevok k dejinám rím.kat. farnosti mena Panny Márie rkp. Trnava 1988, s.68-69.
X. kapitola – PAVLÍNI VO VEDE, UMENÍ A V LITERATÚRE
V tejto kapitolke by som sa chcel dotknúť niektorých pavlínov, ktorí sa významnejšie podieľali na poli vedy, umenia a literatúry; ale aj na tie práce, ktoré boli vydané v Trnave od pavlínov a o pavlínoch.
Krásnu barokovú kazateľnicu v pavlínskom kostole sv. Jozefa zhotovil pavlínsky fráter – rezbár Gregor (1702). Kazateľnicu dal postaviť ostrihomský kanonik František Jezernický.
Povedľa bohatej pastoračnej činnosti sa niektorí pavlíni venovali liturgii, histórii, teologickým disciplínam, ale aj prírodným vedám a právu.
V najstarších kláštoroch boli skriptória, kde mnohí ručne opisovali rôzne texty, misály, rituály, žalmy atď. Predpokladáme takéto skriptória v Lefantovciach, prípadne aj v iných zaniknutých kláštoroch.
Zo stredovekých kódexov spomeňme Bibliu z prvej polovice 15. storočia (form. 300 x 214 mm), ktorú od zaznamenaného majiteľa Ladislava Kaczynbrayho v roku 1460 prevzali pavlíni, ktorí na 1. fóliu zaznamenali „Bibliothecae Elefant. Ord. S. Pauli”.
Medzi prvotlačami (inkunábulami) nachádzame aj „pavlínske” knihy, ako napr.:
Breviarium Ordinis Fratrum Heremitarum Sancti Pauli primi heremitae, Basilea, Nicolaus Kessler z r. 1486 – 1490; Missale Fratrum Heremitarum Ordinis divi Pauli primi heremitae, Basilea, Johannes de Amerbach 1490(57).
Začiatkom 16. storočia bola vydaná v Benátkach kniha Jakuba Pentiusa „Vita Diui Pauli primi Haeremitae” (rok 1511) o pozostatkoch sv. Pavla Pustovníka v kostole sv. Vavrinca v Budíne. Kniha zaznamenáva 50 zázračných udalostí, ktoré sa v rokoch 1452 – 1503 stali pri hrobe, čo opísal budínsky kazateľ – pavlín Fráter Valentinus.
Z roku 1514 je kniha Missale Fratrum Haeremitarum Ordinis Divi Pauli primi haeremitae, sub regula beati Augustini doctoris eximii summo Deo militantium (bez miesta tlače). V roku 1537 tlačou vydaná kniha v Benátkach: Missale juxta ritum Ordinis Eremitarum diui Pauli, Venezia Giunt 1537; ďalej Breviarium Ordinis Fratrum Eremitarum S. Pauli, Venezia 1540, atď.
Z bohatých knižníc pavlínskych kláštorov spomenieme aspoň niektoré uložené v Slovenskej národnej knižnici Matice Slovenskej v Martine:
Caracciolus Robertus: Sermones de laudibus Sanctorum. Auguste Vindelicorum, Antonius Sorg in vigilia Matthiae (23. II.1490). Rukopisné značenie vlastníkov: „liber loci de chalaad”, „Liber loci de Szakolczija”. – Paulus Scriptor: Lectura in Johannem Duns Scotum per libro primo sententiarum. Tubingae, Johannes Otmar, 24. III. 1498. Vlastnícka značka: „Residentiae Szakolcen, RR. P. D. Paulinor.”
V súpise inkunábul Slovenska je viac kníh z pavlínskych kláštorov. Aj trnavský kláštor musel mať bohatú knižnicu. V roku 1722 v kronike kláštora čítame „Bibliotheca omni anno semper augeantur.” V niekoľkých knihách sú aj vlastnícke záznamy z trnavskej kláštornej knižnice, žiaľ, už len málo kníh je zachovaných(58). Ale aj záznamy v pavlínskych aktách hovoria o trnavskej knižnici(59).
TLAČE
Vydané Kníhtlačiarni Trnavskej univerzity so vzťahom k reholi sv. Pavla pustovníka:
(výber)
Obostrenicz, Jacobus: Sidus Novum theologico Universitatis Tirnaviensis Coelo primo publice affulgens quot adproporios plendores observatum Reverendo ac Religioso, Patri F. Jacobo Obostrenicz Sacri Ordinis S. Pauli primi Eremitae Professo, cum in eadem Univers. Tyrnav. Anno M. DC. LIV (=1654) DIE XXV. Augusti Ritu solemni festiva inter acroamala. Promotore R. P. Francisco Tposs, E Societate Jezu suprema doctoratus Theologici Laurea insigniretur, unanimi Iuventutis Rhetoricae applausu Sacrum esse voluit, Franciscus Zeleny Nobilis Tyrnaviensis Rhetor.
Tyrnaviae, Typ. Academ. S. J. 1654. 14 s.
Kéri, Joannes: Oratio funebris qua tristes Exequas Illustrissimi ac Excellentissimi Domini, Domini Nicolai Comitis Perpetui A Zrinio, Regnorum Dalmatiae, Croatiae et Slavoniae Bani, Aurai Velleris, Equitis Confiniorum Regni Slavoniae.
Colapianorum supreni ... ... Proseculus est Rev. Pr. Fr. Joannes Keri Ordinis S. Pauli primi Eremitae. Anno M. DC. LXI V. (=1664) DIE 21 Mense Secembri
Tyrnaviae, Typ. Academicis 1664. 10 s.
Keri, Joannes: Virtus post Fata superstes, Illustrissimi Domini Georgi Comitis Erdeodi, de Monyorokerék etc. Elogio Funebri proposita in Aede Sacra Klaineczensi Patrum ordinis seraphici. A Reverendo Patre Fratre Joanne Keri, Ordinis S. Pauli primi Eremitae. An. Domini M. DC. L XI X ( =1669). Mense januario, die VII.
Tyrnaviae, Typ. Academ. S. J. 1669. 24 s
Keri, Joannes: Piis Manibus illustrissimae Dominae Dominae Evae Suzanne comittisae ab Erdöd , D. Moynorokerék etc. Illustrissimi Domini Joannis Lippay de Zombor, etc. Amantissimae Consortis, Adornata Laudatio, in Mariana supra posonium Valle Fratrum Eremitarum Ordinis S. Pauli primi Eremitae, A Reverendo Patre Fratre Joanne Kéri. Anno Domini M.DC. LX IX. (=1669)
Mense Majo Die 31.
Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 18s.
Keri, Joannes: Regentis Imago Oratio Habita in Celeberrimo Conventu Tallensi Ordinis S. Pauli primi Eremitae. A Reverendo Patre Fratre Joanne Kéri, Cum Tempore Congregacionis Generalis Anno 1669. Celebratae, Patres Electores totius fati Ordinis Generalem ipsa Pentecostes vigilia aeligerent ac Oratoti id munus imponerent.
Tyrnaviae, Typ. Academ. 1669 30 s.
HIstoria Universalis Ab Origine mundi ad Annun Christi M.D.CC II. (=1702). Compilata et filosophiae copulata Honor. Rssmi in Chto Patris Fratris Ludovici Barilovich Ordinis Eremitarum s. Pauli primi Eremiatae Prioris Generalis, etc. In scripta a Religioso Fratre Joanne Florianno Koller. Dum Universam philosophiam Fratre Joanne Motessiczky praelibati Ordinis Professo etc.
TYrnaviae, Typ. Academ. 1702 108 s.
Levay, Istvan: Az Kietlen Pusztának rettenetes Osszonyuságy, Mellyeket, magános Életével Elsöben Aegyptom Tartományiban Thebais Pusztáján Elsö Remete szent Pál, Anna utána, Magyar Országban sok Puszta Erdös Helieken Maga Követöi Által Édességesséke tett vala, tiket-is utólyára megnevezed Szeantnek neve a Patrociumia allá Kolostromoknak üdvösséges Zárjai alé Tekénttetes Esztergamy Káptalanból Boldóg EUSEBIUS Cánonok bé – zárad bé-csukot vala. Azoknak pedig Dücsöségét emlited Szentnek ünnepe napián szent Jozeph Templomában Nemes Királyi Nagy-Szombát Városában ... praedikátolta Tisztelendö Nemzetes Lévay István. Hedervári Plebánus Komáromy Vice – Espreres.
Nagy-Szombát , Academ. Bet 1706 6s.
KOllenicz, Andreas : Thesaurus in Agro apsconditus ceu. Libellus in quatuor capita divisus, quorum primum Originem, sept. Et reinventionem S. thaumaturgae tálensis statue B.M.V. continet Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 1713 6+25 s.
Kollenicz, Andreas: Stella triplex, sive sermones – panegyrico morales. In omnia Festa per Regnum Hungariae.
Tyrnaviae , Typ. Academ. S.J. 1713 782 s.
Máčaj, Alexander: Panes primitiarum aneb: chleby prvotin, neb Kázáni, lačnejícym slowa Božího dušem predložené, na nedele celého Roku.
Trnava, Typ. Academ. 1718
Elsöremetesz. Pál szerzetének lelky elmélkedésekre gerie deztetö és igaz tökeleteségré rejtezve vezérlö barlangja.
... melli feletteby éb chasznos lelky elmélkedések Pongrácz Esztera asszony lelky kivánságára ugyanazon remete sz. Pál szerzetéböl való lévö bizonyos Pater Által deákbul Magyárra fordittattak.
Nagy-Szombat, az Academ. Bt. S.J. 1721 (12,146 s.)
Kollenicz, Andreas: Sermones indiferentes, Zelobis Verbi ... Privariis diebusm signater Dominicis deservientes. Zelosiz Verbi Dei Praeconibus perutiles, et fidelibus populis apprime fructuosi.
Tyrnaviae, Typ.Academ. S.J. 1722 (18 , 310, 10 s.)
Nunkovich, JOzephus: Puteus Aquarum viventium Marianus, jam aquigentis et pluribus annis Moraculosa repertus et continuo gratiis irriguus Fons gratiarum. Id est: Exhybitio inventionis Statuae beat. Genitr. Dei Miraculis clarae. Operunque eiusdem ac prodigionum, in Ecclesia Conventus Ord Eremitarum S. Pauli I. Eremitar Mariae Thal in Regno HUngaria supra reg. Posoniensem situati patratorum conscriptio jam antea idiomate gemanico per R. P. Ladislaum Kummer in lucem data. Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 1742 226 s.
Tože slovensky v r. 1743 18+242 s.
Tože maďarsky v r. 1743 20 + 277s.
Jankovich, Gerardus: Novum Sidus Hungariae, sive Sanctissima Saeculorum Thaumaturga. Per conventum sassinencem PP.FF. Eremitarum S. Pauli primi Erem.
Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 1746 326 s.
Tože slovensky (preložil Martin Strečka), 1751 , 394 s.
Festa necnon Officia propria Cs. Patronorum Ordinis c. Pauli Primi Eremiatae
Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 1753 254 s.
Egyedül valóságnag ékessége. Az – az Thebais - béli Dütsöséges szent Pál patriarkának remeték fejedelmének és mesterének élete és halála, mellyet szent Jeronymus megyrt. Pater Orosz Ferencz magyarra fordítatott.
Nagy-Szombatban, Az Academ. Bet. 1754 (38,360,8 s.)
Nové vydanie v roku 1757
Orosz, Ferencz: Elsö remete szent Pál lelky elmelkadésekre geriedeztetö barlangya Nagy- Szombatban, Az Academ. S.J. bet 1755
medici paulus, : Ritus ac Mores hebraeorum italico idiomate refutati, nunc additis quibusdam latine redditi, notisque hebraicis, illustrati a Nicolao Rosti, Ord. S. Pauli primi Eremitae
Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 1758 (8 , 276, s.)
Phylothea az az ájtatos életre bezetö út, mellyet szálesi sz. Ferencz Genovai Herczeg éz püspök Franczia nyelven megyrt... most pedig magyár nyelvre forditiott p. Kolláricts Joakim , elsö Remete szent Pál szerze tese.
Nagy-Szombat, Typ. Academ. S.J. 1765 (11, 469 s.)
Szölössy, Caspar: Vita et Mors ven, Patris Georgii Csepelleni ord. S. Pauli primi Eremitae per Regnum HUng. Missionarii Apostolici , quem heretici in Odium Fidei prope Agriam occiderunt 14.mai 1574
Tyrnaviae, Typ. Academ. S.J. 1765 (75 s.)
Poznámky:
57. Radváni H.: Prvé tlačou vydané pavlínske misály. Rzm.Trnava 1993, 12s.
58. Sartorius, Augustinus: Cistercium bistertium seu Historia elogialia. Pragae 1700 (24), 1161 (39). Záznam: „conventus Tyrnaviensis Ordinis Sancti Pauli primi Eremitae“ (Univerzitná knižnica v Budapešti, L.XX.1.
59. Ad. Instanciam R.P. Francisci Orosz prioris Tyrnaviensis ...ut decreta venerabilis definitorii... actis provinciae exceperentur ac extraderentur ... 1727 die 23. aprilis ...Lecta est instantia P.Ludovici Ofcarovics prioris Szakolszenzis, petentis a ven. Definitorio facultatem, ut summacapitalem Fl. 300 Bibliothecae Tyrnaviensi Proxime deponendam, pro suis gravissimis modernis indigentiis ...necessariis possit ...1729. die 21. Septembris – determinatum est, ut Fl. 300 Chactenus pro Bibliotheca applicentur pro Rezidentia 500 Fl. Schajmaniani Cedant Bibliothecae – MOL, acta Paul. Fasc. 465. No38, fol 127
XI. kapitola – PRENASLEDOVANÍ A UMUČENÍ PAVLÍNI
V rušných a nepriaznivých dobách povstaní, vojen a tureckých vpádov trpela celá Cirkev a s ňou aj rehoľa pavlínov. Odoberanie kostolov, fár, škôl, vpády a povstania neušetrili veriacich, ale hlavne kňazi a rehoľníci boli terčom útokov.
Mnohé pavlínske kláštory a kostoly boli prepadávané, ničené, vylúpené, rehoľníci – pavlíni boli zajatí, mučení, ba aj zavraždení.
Prvú obsiahlu správu o stave Cirkvi poslal v roku 1684 ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčeni-Pohronec pápežovi Inocentovi XI. (1676 – 1689). V správe opísal situáciu, bolesti, pričom vymenoval aj niektorých prenasledovaných a umučených kňazov.
O niektorých pavlínoch sú zmienky aj v literatúre a v archívoch, iní sú len stručne spomenutí v rôznych prácach.
V nasledujúcich riadkoch uvádzam mená abecedne s doplnením tých prameňov a literatúry, ktoré som mal naporúdzi. Na začiatok uvádzam archívne pramene a literatúru, na ktorú sa potom v skrátenej forme odvolávam.
MOL – Magyar országos levéltár (Maďarský krajinský archív) Kamarai levéltár, E 153. Acta Paulinorum. – Liber I. Memorabilium Residentia Tyrnaviensis. Fasc. 474. (skrát. MOL)
Informatio Georgii Szelepchen Primatis Hungariae Archi-Eppi Strigoniensis Romano Pontifici data de periculoso statu Religionis Catholicae in Hungaria A. M. D. C. LXXXIV (=1684). Podľa rukopisu v archíve Rožňavského biskupstva prepísané a preložené. Rkp. 1958 (H. Radváni). – Šimončič, Jozef: Správa arcibiskupa Juraja Selepčeniho-Pohronca ad limina sv. Stolici roku 1684. In: Trnavská univerzita 1635 – 1777. Referáty zo seminára k 360. výročiu založenia. Zostavil Jozef Šimončič. Trnavská univerzita, 1996, s. 383 – 404. (skrát. Informatio)
Compendiata historia Gentis Slavae, Tyrnaviae 1793. (Compend.)
Čík, Fr. Xaver: Dejiny Mariatálu, Bratislava 1942. (Čík)
Ercé: Slovenská krv. Bratislava 1942. (Slov. krv)
Judák, Viliam: Mučeník z nášho rodu. Juraj Čepeléni. Katolícke noviny 109, 1992, č. 22, s. 14. (V. Judák)
Judák, Viliam: Priatelia Boží. Slovenské martyrológium. Bratislava 1995. (Priatelia Boží)
Kapisztrán: Mirrhacsokor. Magyar Sion 13, 1899. (Mirrhacsokor)
Katona: Historia Critica Regum Hungariae stirpis Austriacae. Tom. XV. Budae 1804. (Katona)
Kisbán, P.: A magyar pálosrend története. I.-II. Budapest, 1938, 1940. (Kisbán)
Kollárits, Joakim: Boldog emlékeletü Csepellényi György ... élete és halála. Pest 1779. (Kollárits)
Kramár, Štefan, S. J.: Potomci mučeníkov sme. Posol Božského Srdca Ježišovho. 1926. (Potomci 1926)
Kramár, Š., S. J.: Potomci mučeníkov sme. Posol ... 1927. (Potomci 1927)
Orosz, F.: Synopsis Annalium Eremi – Coenibiticorum FF. Eremitarum Ordinis S. Pauli primi Eremitae. Sopronii 1744. (Orosz)
Radváni, H.: Mučeníci Bzovíka a prenasledovaní kňazi okolia. Trnava, rkp. 1945 (Muč. Bzovíka)
Révai, Sándor: Csepellényi György, Esztergom, b. r. (Révai)
Schematismus historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno 1876. Neosolii (1876). (Schematismus)
Szöllössy, Casparus: Vitae et Mors ven. Pater Georgii Csepelleny Ord. S. Pauli ... quam haeretici in odium fidei prope Agrium occiderunt 14. Maj 1674. Tyrnaviae 1765. (Szöllössy)
Prenasledovaní a umučení kňazi – pavlíni:
Barilovič, Ľudovít, prenasledovaný misionár, chytený, bitý, žil s rozťatou čeľusťou
Informatio. – Čík, s. 134. – Slov. krv, s. 146.
Bébery, Juraj, prenasledovaný.
MOL Fasc. 476, fol. 49.
Bedič, František, mučeník v Bzovíku.
Mirrhacsokor, s. 561. – Muč. Bzovíka. – Schematismus, s. 184
Čepeleny, Juraj, mučeník, † 1574.
MOL Fasc. 476 fol. 48. – Informatio. – Compendiata s. 236. – Čík, s. 111, 117. - V. Judák. – Priatelia Boží, s. 77 – 85. – Mirrhacsokor, s. 490. – Katona, s. 198 – 199. - Kisbán I. 188, 230, 247, 266. II. 107, 125, 131, 145, 148, 345, 392. – Kollárits. – Potomci 1926, s. 299. – Potomci 1927. – Orosz, s. 119, 121, 139. – Révai – Szöllössy.
Dubnický, Juraj, zajatý z Vranova, zavraždený † 1676.
MOL Fasc. 476, fol. 49. – Informatio. – Mirrhacsokor, s. 491 – Kisbán I. 247, 249, 277. – Potomci 1927, s. 53. – Orosz, s. 122 – 123.
Fejerpataky, Imrich, mučeník, † 1677.
MOL Facs. 476, fol. 49. – Informatio. – Kisbán I. 249, 263. – Potomci 1927, s. 53.-Orosz, s. 121 – 122, 135.
Jurkovič, Martin, mučeník, † 1699.
Orosz, s. 135.
Ladani, Ladislav, prenasledovaný, bitý.
Čík, s. 112, 149. – Kisbán I. 247, 277. – Orosz, s. 151.
Lányi, Ladislav, prenasledovaný.
Informatio. – Kisbán I. 247. – Potomci 1927, s. 53.
Neolus, prenasledovaný.
Informatio. – Potomci 1927, s. 53.
Süttö, Vavrinec, mučeník.
MOL, Fasc. 476, fol. 32. – Kisbán I. 247, II. 234.
Svätený, Mikuláš, misionár, mučeník, † 12. nov. 1678 Bzovík.
Informatio. – Čík 109. – Mirrhacsokor 491. Kisbán I. 64, 237, 273, 306. II. 103, 149. – Potomci 1926, s. 398. – Orosz, s. 125.
Szigethy, František, prenasledovaný.
Informatio. – Potomci 1927, s. 53.
Szörényi, Augustín, prenasledovaný.
Informatio. – Kisbán I. 247, 249., II. 113, 234. – Potomci 1927, s. 53.
Török, Martin, neďaleko Košíc na misijnej ceste umučený † 1674 († ?1673 ?)
MOL Fasc. 476, fol. 33. – Informatio – Čík 16, 109, 114. – Mirrhacsokor, s. 491. – Kisbán I. 247 II. 149. – Potomci 1926, s. 399. – Orosz, s. 120 – 121.
Vanovici, Ján, misionár z Kežmarku, mučeník, † 1677.
MOL Fasc. 476, fol. 49. – Orosz, s. 123 – 124, 294.
Vildt, Gabriel
Informatio – Potomci 1927, s. 53.
Vragovič, Pavol
Čík 111, 137. – Kisbán I. 216, 236, 245. – Orosz, s. 115 – 116. – Radváni, H.: Pavlínsky misionár Pavol Vragovič. In: Farská rodina /Hlohovec/ 5, 1994, č. 30, s. 3.
XII. kapitola - NIEKOĽKO DÁT O KOSTOLE SV. JOZEFA PO ROKU 1786
Po prevzatí kostola do správy fary sv. Mikuláša v Trnave, už v roku 1794 uložila základinu na sv. omše Katarína Scholcheková a jej spoločníčky.
1816: oprava organa.
1818: nový baldachýn, obnova oltára sv. Jána Nepomuckého.
1819: oprava sakristie, časť novej strechy zhotovená.
1820: oprava mariánskej kaplnky.
1823: zvon z roku 1781 preliaty za 231 flor. Renovácia kostola ostrihomským kanonikom Mikulášom Čákym.
Už v polovici 19. storočia bol pri kostole sv. Jozefa veľmi činný Spolok sv. ruženca – slovenský. Tento spolok v roku 1842 vydal slovenskú knihu: „Krátká Pobožnost k Gežissy, a Maryi Nagswategssiho Ruženca, ktera sa odbawuge w Kostele Swateho Jozefa w Trnawe“.
Pamätná je púť organizovaná z tohto kostola do Marianky v dňoch 24. – 27. septembra 1860 (ale aj ďalšie púte).
V kostole bývali slovenské kázne. Tak napr. v roku 1857 bola slovenská kázeň o sv. Jozefovi 22. marca. 2. júla t.r. účinkoval v kostole cirkevný hudobný spevokol z farského kostola.
V roku 1859 za administrátora Donayho bola zhotovená nová vežička Antonom Freibergerom z Mattesdorfu. Vežičku majster urobil zadarmo a natrel ju farbou.
Záznam Štefana Nemečkayho, trnavského kanonika z roku 1875: „20. Aug. 1875 In Eccl. Paulin. Nationis Slavicae Tirnavia turricula per eodem Magistrum cupreo colore tincta 30 Fl.“
V rokoch 1956 – 1957 bola oprava priečelí kostola. V r. 1958 nová dlažba. V r. 1958 – 1959 reštaurovanie celého stropu, odkrytie malieb, vymaľovanie kostola.
Obnovené boli trojdenné pobožnosti ku ct. sv. Jozefa.
26. decembra 1962 požiar na hlavnom oltári. Omše bývali v mariánskej kaplnke a pri bočných oltároch.
1963 – 1964 renovovanie a reštaurovanie hlavného oltára (po požiari) – bratia Kotrbovci.
1965 získanie priestoru za kostolom a rozšírenie sakristie prístavbou.
1966 úprava sakristie, náter vežičky
1972 oprava ríms a vonkajšie udržiavacie práce. Zavedenie kúrenia v kostole.
1983 – 1984 nové zastrešenie, nové oplechovanie vežičky. Na všetkých prácach sa podieľali nielen firmy, ale aj mnohí dobrovoľní pracovníci.
1997 prevzali správu kostola pátri pavlíni.
Pokiaľ bolo možno zistiť, kostol spravovali:
Niekoľko rokov ex - pavlín Julián Dvorák (zomrel 1826)
V r. 1859 dp. Donay, po ňom Pavol Mayer, Jozef Tóth.
1901 – 1904 Štefan Bezák
1904 – 1910 Dionýz Probszt
1910 – 1915 Anton Raufstein
1916 – 1920 Štefan Bezák
potom trnavskí kanonici a kapláni z fary sv. Mikuláša
1932 Mikuláš Višňovský (do roku 1939)
od roku 1939 prof. Jozef Vávrovič,
od roku 1950 Dr Ján Čížik,
od roku 1985 striedavo pp. Jezuiti, fara,
od roku 1997 pátri pavlíni.
XIII. kapitola - LISTINY
Z pravidiel Rádu – o štúdiách – z roku 1643. Z pravidiel z roku 1643, potvrdených v roku 1725. Z Bengerovho rukopisu – 1668. Kostol v Modranke daný do správy trnavským pavlínom – 1674. Slovenský leták – pozvanie na púť do Modranky (okolo 1675) ujedanie o správe Kostola v Modranke(št. okresný archív). Popis cennosti kostola v Modranke. Stav kostola v Modranke a žiaduce opravy a práce (1687). Mesto Trnava dáva pavlínom peniaze viažuce sa ku kostolu (1696). Listina o uzavretí zmluvy s mestom z roku 1720. Inventár kláštora z roku 1749. Inventár zariadenia pri rušení rádu – z roku 1786.