Amando Ivancic

Amando Ivančić

najtvorivejší hudobný skladateľ –rehoľník z 18. storočia

Obálka CD s hudbou Amanda Ivančića OSPPE

Z poľského jazyka preložil o.Grzegroz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová

Vypočujte si jeho skladbu symfónia no 9

Vypočujte si jeho skladbu symfónia no 8

Vypočujte si jeho skladbu Litanie

Úplný životopis otca Amanda Ivančića nie je známy. Hľadanie stôp jeho života v značnej miere komplikuje zachytenie jeho priezviska v rôznych rečiach vždy s istou písomnou odlišnosťou, s ktorou sa stretávame v doteraz nájdených prameňoch (Juvanschitz, Juanzitz, Ivanzitz, Ivanschiz, Ivantschiz, Ivantsitz, Ivancsics, Ivanschütz, Ivanschutz, Ivancic, Ivansic, Ivančić). Rok narodenia skladateľa bol stanovený na základe dátumu krstu, ktorý sa uskutočnil na štedrý deň v roku 1727 vo Wiener Neustadt. Ivančić bol chorvátskeho pôvodu. Dátum jeho smrti určili historici na rok 1758.

Napriek tomu, že panoráma jeho tvorby sa nám ozrejmuje čoraz viac, jeho úplný životopis ostáva pre nás neznámy. Nižšie informácie uvádzajú istú, ale nekompletnú biografiu skladateľa.

Životopis hovorí, že sa volal Matthias Leopold Ivančić, bol pokrstený 24.12. 1727 v roku Viener Neustadt a zomrel pred 29.12.1762. Otec skladateľa bol pôvodom Chorvát (dnes je to časť územia Rakúska – Burgenland). Priezvisko skladateľa je napísané na hudobných rukopisoch prítomných v zbierkach Slovenských, Českých, Chorvátskych, Slovinských, Maďarských, Nemeckých, Rakúskych, Poľských a Belgických (posledná stopa) avšak vždy bolo napísané v jazyku domáceho národa. Dňa 30. mája 1744 vstupujúc do rehole pavlínov, dostáva meno Amandus (Amandus lat. znamená milý a hodný lásky) v niektorých prameňoch nájdeme aj pomenovanie Amand, Amando. Prvú sv. omšu odslúžil 25.novembra 1751 v pavlínskom kláštore vo Viener Neustadt. Je pravdepodobné, že tam prežil aj noviciát a štúdia. O tom nás presviedčajú rehoľné pramene, ktoré poukazujú na skutočnosť, že páter Amando Ivančić dňa 5.8.1750 preberal novovybudovaný orgán v katedrále vo Viener Neustadt. Od roku 1755 žil a pôsobil v pavlínskom kláštore Mária Trost v blízkosti Grazu. Udržiaval živé kontakty s jezuitami kostola st.Ägidius v Grazu o čom svedčí fakt, že v roku 1758 si tamojší jezuiti objednali u neho 5 Litánii „Et Uno Sacro Cantato“, za napísanie ktorých, obdŕžal aj odmenu. To sú potvrdené informácie na tému života skladateľa.

Treba si ešte všimnúť fakt, na základe ktorého sa určuje dátum smrti skladateľa. Bádatelia predpokladajú, že dátum smrti mohol byť pred dátumom 29.12.1762. Toho dňa totiž otec Amanda Ivančića vypracoval testament, v ktorom nespomenul svojho syna, ako jedného zo svojich dedičov. Ďalej v archívoch kláštora Mária Trost zase nachádzame informácie pochádzajúce z októbra 1776, ktoré prítomnosť pátra Amandusa v tom čase už nespomínajú. Na základe zachovaných čiastočných prameňov sa donedávna predpokladalo, že okolo roku 1770 Ivančić bol akoby prinútený opustiť rád v dôsledku čoraz väčšieho šírenia sa jozefinizmu. Údajne sa odsťahoval do Trnavy (dnes na území Slovenska) a tam pracoval ako prednášateľ na Trnavskej Univerzite. Treba si uvedomiť, že v danom období mesto Trnava bola v najväčšom rozkvete. Mestské práva získala Trnava v roku 1238 a vzhľadom na veľký počet chrámov dostala prívlastok malý Rím. V roku 1635 vznikla tu prvá Uhorská Univerzita, ktorá po 142 rokoch bola premiestnená do Budy a neskôr Pesztu. Avšak doterajšie prešetrenie prameňov v Trnave jednoznačne nepotvrdili, že ide o tohto skladateľa. O vzdelaní Ivančića a jeho hudobnej činnosti, okrem informácii spomenutých vyššie, ktoré pochádzajú z rehoľných dokumentov nám nič viac nie je známe.

Podľa všetkého páter Ivančič je významnou osobnosťou pavlínskej rehole, človekom, ktorý bol géniom hudby, a ktorého diela sa nachádzajú takmer vo všetkých krajinách Európy. To nesporne dokazuje jeho popularitu v danom období.

Otec Amando Ivančić patril k skladateľom, ktorý tvoril v čase života veľkých skladateľov ako bol Bach a Händel. Napriek tomu však v jeho hudbe sledujeme už úplne inú estetiku. Estetiku, ktorú neskôr nazveme ranno-klasickú. Preto ho môžeme zarátať v istom zmysle medzi predstaviteľov nového rodiaceho sa hudobného štýlu. A čo je zaujímavé, mal iba 31 rokov a zanechal po sebe určite oveľa viac skladieb ako poznáme. A my poznáme iba 100 z jeho skladieb. Sú to omše, litánie, symfónie, celý veľký repertoár, ktorý skutočne v pozadí iných skladateľov v jeho storočí sa zaradzuje ako dosť avantgardný.

Otec Amando Ivančić je vari najlepší skladateľ spomedzi pavlínov. Jeho hudobné zbierky najlepšie dosvedčujú, že v 18. storočí patril medzi veľmi a často vyhľadávaných skladateľov a teda musel byť v tom období naozaj veľmi významným skladateľom.

Keď si prezeráme doteraz nájdené bohaté dedičstvo skladateľa núti nás zarátať ho do skupiny najschopnejších a určite jedného z najtvorivejších skladateľov – rehoľníkov pôsobiacich v 18. storočí. Zanechal po sebe skladby čisto inštrumentálne (symfónie, sonáty, divertimenta, tria) ako aj vokálno-inštrumentálne ( omše, ofertória, oratória, montety, litánie, árie).

Tvorba Ivančića je prechovávaná v archívoch slovenských, českých, chorvátskych, slovinských, v maďarských, v nemeckých, rakúskych, v poľských a nachádzame ju dokonca vo Švédku a v Anglicku. Neprešetrené sú doteraz talianske archívy. Avšak táto popularita a tak široká prezentácia jeho diel v toľkých krajinách nás vedie k predpokladu, že preskúmanie talianskych archívov prinesie pozitívne výsledky.

Rozkvet jeho tvorby pripadá na obdobie 1755 až 1770. Zároveň jeho vokálno-inštrumentálna a tiež inštrumentálna hudba dokazuje, že Ivančić patrí k skladateľom, ktorí v Európe vytvárali klasický štýl hudby. Je považovaný za najväčšieho tvorcu symfónií ranno-klasickej hudby s pomedzi mnohých skladateľov- rehoľníkov, ktorý zaviedol do svojej hudby vánok klasickej ľahkosti a radosti, takmer úplne vytlačujúc barokovú polyfóniu.

V prípade hudby otca Amando Ivančića OSPPE v pavlínskych zbierkach na Jasnej Hore sa nachádza iba jedno dielo tohto skladateľa. Je to MISSA IN C , číslo 626 v katalógu vytvorenom Pavlom Podejkom, so signatúrou III – 316. Pravdepodobne je Amando Ivančič autorom ešte jednej z omší prechovávanej v Jasnohorskom archíve – čo ale musia potvrdiť ešte podrobné šetrenia. To ale nemení nič na skutočnosti, že táto hoci neveľká prítomnosť Ivančića na Jasnej Hore, nájdená náhodnými okolnosťami, ktoré sú vždy milo vítané v práci muzikológa sa pričinila k odhaleniu, pre nás z neznámych príčin, zabudnutej hudby. Preskúmanie archívov ukázalo, že tvorba zozbieraných diel Ivančića pokrýva takmer celú Európu druhej polovici 18. storočia.

Ako je vyššie trošku spomenuté história nájdenia skladieb je výsledkom šťastných náhod. Napríklad počas hľadania materiálov týkajúcich sa hudby zo 17. storočia v reholi Piaristov v archíve v Modrej pri Bratislave sa náhodou našli skladby Ivančića. Ide o rukopisy pochádzajúce zo zbierky kláštora otcov piaristov v Podolinci. Po likvidácii reholí komunistami vo vtedajšom Československu na začiatku 50-tych rokov 20. storočia všetky archívne zbierky boli prevzaté štátom. Nezaobchádzali s nimi veľmi šetrne – tým, že boli viackrát prenášané z miesta na miesto sa pomiešali a potratili. Vieme s istotou povedať, že tieto skladby, ktoré sú predmetom nášho záujmu boli vypracované pre potreby skupiny účinkujúcich v Podolinci. Tamojší kláštor patril totiž v 17. a 18. storočí k dôležitým hudobným strediskám v reholi Piaristov.