Autor informácií Emil Kisbán
História rádu pavlínov v Uhorsku
Kežmarok (maď. Kesmárk, časť Hunsdorf)
Z poľského jazyka preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.. Veronika Fedorová r.2010
Preklad neprešiel jazykovou úpravou
Použitá skratka A.P. – Acta PAulinorum
Kisban str.302
V predpokladanom rodnom mieste sv. Hieronyma v Stridonium – Strigová, vytvorili pútne centrum101 (Poznámka 101. Benger dielo citované str. 100). Kaplnku, ktorá tam už bola, daroval cisár Leopold I. kláštoru v Čaktornya (21.8.1671). Cisár tiež odovzdal pavlínskemu rádu kostol postavený Petrom z Rynii v Kežmarku102 Poznámka 102. Katona Stefan Historia critica, Diel XXXIII.str.935.) Na území Zemplínu darovala pavlínom grófka Mária Esterházyová v roku 1672 kostol vo Vranove (Varannó) s dedinami Vyšný Žipov a Višňov103. Poznámka 103 (str.105 Benger Mikolaj: Annalium Eremi – Coenobiticorum ordinis fratrum eremitarum S.Pauli primi eremitae, Pasonyi v roku 1743).
V Kežmarku sa usídlili pavlíni s misionárskym poslaním. S týmto cieľom dostali od Juraja Barsonii, biskupa z Várad, a od Spišského prepozitu dom na bývanie a farský kostol104 (Poznámka 104.A.P., t I. str.863. prvým administrátor bol tajomník rádu Adrián Šesták). Takisto priľahlé filiálne kostoly. Mesto im odovzdalo v roku 1673 nemecký farský kostol. Okrem týchto svätýň mali na starosti veriacich aj mimo mesta. Posledné miesto bolo zvlášť nebezpečné, pretože luteráni nešetrili útokmi a prepadmi nevyberajúc pritom prostriedky. Násilie bolo na dennom poriadku.
Kisban 303
Protestanský šľachtic Marek Chorvát so svojimi ľuďmi rozohnal procesiu na Božie telo. Je pravdou, že bol za to príkladne potrestaný105. Poznámka 105. Benger dielo citované str.90).
V roku 1672 protestanti napadli kláštor v Novom meste pod Šiatrom (maď.Szatoraljaujheli) spôsobujúc obrovské škody na kostolných riadoch a sochách. Poškodili aj sochu trpiaceho Krista, ktorá bola ozdobou chrámu106 Poznámka 106. takisto str. 90,106). Juraj Selepčeni, ostrihomský arcibiskup, ktorý podaroval pavlínom 3 domy na založenie rezidencie, vidiac ich namáhavú a nezlomnú činnosť medzi protestantmi, zveril im v roku 1675 okrem dávnej nimi vedenej farnosti na Spiši, starostlivosť nad farnosťami Hunfalva, Szentkereszfalva, Rakus, Sztrazsa, a Takslomnic107 Poznámka 107 A.P. Kezmark , Nr.4,5; Protocol. Paul., Nr.801; RUPP, dielo citované str.192).
Kapitula z roku 1669 poslala nových misionárov na protestantské územie Horného Uhorska. Nemenovaný spisovateľ Acta paulinorum zapísal nasledujúce priezviská otcov: Ľudovít Berzevič, Benedikt Lejpold, Juraj Čeppeléni, Gregor Dubnický, Ladislav Ladányi, Ladislav Lányi, Augustín Szörényi, Martin Török, Vavrinec Sütö108. Poznámka 108 (str. 173 Acta Paulinorum II.časť; Orosz: Synopsis) Po vyhnaní protestantov sa opäť vrátili do opustených kostolov ich dávni vlastníci, katolíci. Tak sa napr. stalo vo Vranove (maď. Varanno) na Zemplíne, kde sa usadili pavlíni.
Kisban 306
Paulíni museli na istý čas prerušiť svoju činnosť v Hornom Uhorsku, kde s úplným odovzdaním vynaložili toľko námahy pri vykonávaní misijnej činnosti. Dôvodom bolo povstanie horlivého kalvína Imricha Tökölyho. Práve v tom istom čase, keď Čenstochovský kláštor výnimočne slávil 300.výročie svojej existencie, kalvín Tököly obsadil Košice, Prešov, Tokaj, Nitru a ďalšie mestá Horného Uhorska (1682). Vyhnal katolíkov, predovšetkým kňazov a rehoľníkov, keď sa nechceli pridať k nemu, a kostoly odovzdával Luteránom. Obsadil aj dve misionárske strediská pavlínov: kostoly a rezidencie spolu s vybavením vo Vranove a v Kežmarku, a pavlínov vyhnal119. Poznámka 119 Benger str.200
Kisban 307-308
Pavlíni mali svoju aktívnu účasť na bojoch s Turkmi a viacerí z nich sa vyznačili veľkým hrdinstvom. Všade ich bolo možné stretnúť: pri múroch Budy, na poliach pri Moháči, na rovine pod SzentGortthard. Bojovali na obranu vlasti, pavlínskeho rádu a kresťanstva. Zmenili sa podmienky. Zbrane duchovného boja zatiaľ odložili bokom; namiesto nich sa uchopili meča, ktorý zabíja. Krv a oheň znamenali vojnovú cestu. Avšak misie pavlínov na Severe Uhorska úplne nevymizli aj keď neprinášali toľko ovocia ako v minulosti. Po odhnaní Turkov z Budy a keď sa ukončilo Tökölyho povstanie, misijný dom v Kežmarku a neskôr rezidencia v Trebišove sa zapojili do misionárskej práce. V roku 1698 predstavený domu v Kežmarku slepý o. Adrián Šesták, ktorý slepotu znášal s Božou bázňou a pokorne, vyznačil sa ako vodca svedomí a spovedník121. Poznámka 121. takisto Benger str.320)
Kisban 321
Smer duchovnosti v ráde na konci 18. storočí.
V poslednom štvrťstoročí 17. storočia Uhry boli vo vojnovom chaose. Agresívne útoky Turkov, Tökolyho povstanie, protestantské nepokoje, sťažovalo život rehoľníkom. Rehoľné ročenky zdôrazňujú, že pavlínom hrozili dvaja nepriatelia: Turek a reformácia. S obidvoma fantasticky bojovali. Zvlášť kláštory v Hornom Uhorsku ako Nové mesto pod šiatrom (maď.Satoraljaujhely), Vranov (maď.Varano), Tokaj a Kežmarok zakúsili veľa biedy a prenasledovaní1. ( Poznámka 1 Benger str.200). Za ohlasovanie katolíckeho učenia trpeli ohlasovatelia veľmi brutálne zo strany protestantov a dokonca niektorí podstupovali aj smrť. Avšak plniac poctivo povinnosti svojho povolania získavali pre Cirkev celé davy inovercov.
Kisban 328
Napriek veľkému množstvu povinností, (o. Barilovič) horlivo dbal o pozdvihnutie bohatstva liturgie a neopúšťal modlitby v chóre. Bol známy zvláštnou úctou k Najsvätejšej Panne Márii. Keď v roku 1676 dostal úrad prestaveného v Kežmarku, kde bol dom tak vyrabovaný heretikmi, že nebolo ani sviec, ani vína na odslúženie sv. omše, o. Barilovič žijúc veľmi skromne šetril všetky drobné peniažky na potreby chrámu. Jeho príklad povzbudil veriacich k nadpriemernej obetavosti. Krátko nato dokázal zadovážiť všetky potreby kláštora. S veľkou horlivosťou šíril úctu k Matke Božej a sv. Jozefa z Arimatey. Sv. Jozefovi vybudoval oltár na chodbe kláštora v Marianke. Pripravil 15 kázní ku cti sv. Jozefa z Arimatey, ktoré vydali až po jeho smrti v Bratislave v roku 1730. V čase povstania Rákocyho zachoval pavlínsky rád prísnu neutralitu. Avšak o.Barilovič sa postavil jednoznačne na stranu kráľa, pretože od neho očakával posilnenie katolíckej viery v Uhorsku a zavedenie vnútorného poriadku. Pravdepodobne tu zohral vážnu úlohu hlboký cit spolupatričnosti k slovanom a nedovolil mu zotrvať celým srdcom k veľkému kniežaťu reprezentujúcom záujmy Uhorska.
Kisban 339
Tiež medzi uhorskými pavlínmi nachádzame celý rad vynikajúcich jednotlivcov. O. Bonifác Ačády z Vesprém bol kazateľom v Pápa, misionárom v Šaštíne, ďalej mal na starosti nemocných v Šarošpataku a neskôr bol misionárov v Kisvárde (zomr. 1671). Otec Juraj Čepeléni (zomr.1674), o. Martin Török (zomr.1674) a o. Mikuláš Svetený z Niž. Kostoľan.(zomr.1673) podstúpili mučenícku smrť za vieru. Z protestanta sa stal pokorným a nezlomným pavlínom o. Ján Rohonči. O. Adrián Šesták bol misionárom v Kežmarku a horlivým spovedníkom. Slepotu znášal s odovzdaním sa do Božej vôle. Zomrel v roku 1698. O. Gregor Dubnický známy ako jemný a milosrdný misionár. Keď sa dostal do zajatia protestantmi a zázračným spôsobom mu spadli z nôh putá sám ich zaniesol strážnikom a poprosil, aby ho lepšie sputnali44. (Poznámka 44. zomrel v roku 1676; Benger str. 144 ). O. Anton Bedič mal funkciu majstra noviciátu v Banfalva, prednášal teológiu v Lepoglave a v Trnave. Žil mimo reality až do takej miery, že takmer nepoznal peniaze. Bol vynikajúcim kazateľom a veľký milovník duchovných rozhovorov. Zomrel v roku 1675.
Kisban 362
7.časť : V práci nad obrátením protestantov v 17. storočí pripadla významná úloha pavlínskym kláštorom: v Papá, Pécz, Torna, v Kežmarku, Vranove, Novom meste pod Šiatrom (Satoraljaujhely).
Kisban 374
Kongregácia šírenia viery nariadila Viedenskému nunciovi Jánovi Antonovi de Via, vykonanie rozdelenie provincie, s ktorým oboznámila generála rádu otca Mallesicsica listom zo dňa 12.01.1701, že v tej veci vystupuje ako „specialiter deputatus executor“ Svätej Stolici. Podľa tohto nariadenia oddeľuje Úrad generála Rádu od úradu predstaveného Uhorskej provincie13. (Poznámka 13 Benger str.338.)
Od vtedy má mať Uhorská provincia osobného predstaveného, ktorý bude podliehať moci generála, takisto ako iní provinciáli.
Uvádza sa nasledovné, že delí Uhorskú provinciu na dve časti: Uhorskú a Chorvátsku. Do provincie Uhorskej patria kláštory – Mariánka (MáriaVölgy), Lefantovce, Nové mesto pod Šiatrom (Satoralujhely), Banfalva, Pápa, Trnava, Pešť, Skalica, Nezsider, Trebišov, Vranov, Kežmarok, Pécs a kláštory ktoré sa neskôr vytvoria na území Uhorska.
Do provincie Chorvátskej budú patriť kláštory: Lepoglava, Remete, Köros, Svetice na území Chorvátska a taktiež Wienerneustadt, Ranna v Rakúsku, Ulima- Olimie v Slovinsku, Krumlov-Morava, Woborziste – Oborište v Česku, a uhorský kláštor Csáktornya.
KNIHA II
Kisban 72
Rozvíjajúce sa kláštory. V nasledujúcom roku po usadení sa vo Veľkom Varaždíne pavlíni zase zapustili korene Dyosgyör v roku 1737. Začali sa rozvíjať kláštory v Nové mesto pod šiatrom (Sarorajlaujheli 1738) a v Sajólád 1737. Na konci storočia ten posledný patril k najbohatším kláštorom v ráde. Súčasne rozkvitali pavlínske strediská misionárskej činnosti: Vranov (maď.Varano) 1738, Trebišov 1739, Kežmarok 1755, Torda 1755, rezidencia v Nezsider 1781, kláštor Mariánska Čeľaď 1748 (maď.Mariacsalad), rezidencia v Ríme.
Kisban 73
V roku 1755 bol postavený pavlínsky kostol v Kežmarku z darov kanonika Jána Borsaja a Františky Terézie, manželky krajčíra Kajetána. Z viacerých milodarov obdŕžaných kláštorom je treba spomenúť významný dar kanonika Jána Borsaja v 1757 na vybudovanie oltára sv. Jozefa a obetu Mateja Podhoranského, ktorý v testamente zapísal na kláštor kompletné zariadenie svojho domu (1758). S veľkou horlivosťou sa staral o rozvoj kláštorného domu prior o. Vavrinec Ivančič (maď. Ivancsics), vynikajúci misionár a tiež o.Chrizostom Čechovič (maď Csechovics) skvelý kazateľ222. (Poznámka 222. takisto str.471 , 773, 489, ; por. A.P. Kesmark , fasc. 1, Nr.11,13,14.OLKO )
Kisban 109
Kapitula z roku 1735 podpísala dokument, ktorý v zásadných veciach mal istý prínos. Kapitula sa v ňom vyjadrila – bolo to po prvý raz – vo veci poriadku ohľadne starších rehoľníkov v rehoľných domoch a s tým súvisiaca precedensi= prednosť priorov. Určila nasledujúci poriadok v 17 uhorských kláštoroch počnúc kláštorom v Nové mesto pod Šiatrom (Satoralujhely)48 Poznámka 48. Nikde som nenašiel vysvetlenie prečo kláštor Satoraljaujhely zaujal podľa dôležitosti prvé miesto. Pravdepodobne preto, že spomedzi vyrátaných spomínaných je možno najstaršou fundáciou 1221 -1248., kde poskytuje aj priezviská priorov: 1.Satoraljaujhely -o. Pavol Fejér, 2. Mariánka(Máriavölgy) -o.Stefan Ordódy, 3. Márianosztra -o. Michal Havor, 4. Lefantovce - o. Ján Keresztes, 5. Cajolád - o. Filip Kotnaki, 6. Banfalva - o. Jakub Gejer, 7. Pápa - o.František Orosz, 8.Trebišov - o. Imrich Czetenyi 9. Varano(Vranov) - o. Jozef Kuncsár, 10. Rím - o. Hieronym Bajaj, 11. Kežmarok -o. Ján Klaus, 12. Skalica - o. August Fischer, 13. Trnava - o. Andrej Vajaj, 14.Pest - o. Karol Redl, 15. Nezsider - o.Hieronym Hirnay, 16. Pécs - o. Michal Grubyi, 17. Tovis - o. Pavol Vukovics.
Kisban 119
Otec Matúš Inttinger nasleduje vhodne svojich predchodcov. Všetkými svojimi silami sa snaží o rozvoj rehole. Neúnavne navštevuje uhorské kláštory a povzbudzuje rehoľníkov k zachovávaniu jednotnej disciplíny. Počas kanonickej vizitácie Nemecko- rakúskej provincie ochorel a náhle umrel vo Wienerneustad v roku 1753. Jeho nástupcom bol doterajší jeho zástupca, uhor František Róza, ktorý až do svojej voľby (31.05.1754) vybavoval veci rehole ako vicarius gubernas. Za čias vlády o. Inttingera bol zaznamenaný pekný rozvoj uhorskej provincie. Svedčí o tom správa zapísaná provinciálom. Z nej vyplýva, že v Kežmarku, na území kláštora postavili nový chrám pre slovenský ľud, a že dobre napreduje budovanie kláštora v Šaštíne (maď. Sasvár), že v rezidencii Vranov (maď. Varano) vybudovali poschodie(......).
Kisban 123
o. Juraj Löderer (...) pobožný rehoľný život trávil v službe Bohu, je najkrajším vzorom pre svetských ľudí. Tento pobožný a pokorný Stryjčik bol vzorovým typom rehoľníka. Vynikal zachovávaním chudoby. Najradšej sa rozprával o Bohu s chudobným človekom. Osobným prístupom a srdečnosťou budil často obdiv dokonca aj u starých rehoľníkov. Zomrel 1.mája 1761 pri úradnej vizitačnej ceste navštevujúc farnosť Kežmarok (maď. Hunsdorf) riadený pavlínmi. Pochovali ho v susednom Kežmarku v pavlínskom hrobe. Na jeho pohrebe sa zúčastnili viacerí z luteránskej šľachty.
Kisban 154
Via salutis. Ešte v prameňoch 18. storočia stretávame tento druh zázračne a v celých detailoch transcendentné udalosti. Podľa o.Stresky sa udialo v 60.rokoch 18. storočia v Kežmarku, že brat sakristián si zanedbal svoje povinnosti zobudiť kňaza, aby navštívil ťažko chorého, ktorý o to prosil. Chorý kvôli zanedbaniu tohto brata bol potupený. Preto brat po svojej smrti nenašiel pokoja. Noc čo noc neústavne s veľkým hlukom sa zjavovala jeho duša na chodbách kláštora tak dlho, pokiaľ spomenutému otcovi vo sne nevyjavil príčinu svojho utrpenia. Predstavený, keď sa dozvedel o dôvodoch tohto nepokoja, odslúžil za neho sv. omšu a špeciálne sa pomodlil na jeho úmysel. Vtedy skončili nočné potulky ducha24. Poznámka 24. Streska dielo citované str. 763) Hľa vynikajúci príklad posmrtného trestu pre brata zanedbajúceho svoje povinnosti, ale máme príklad aj k tomu, že trpiacim dušiam najlepšie pomáha modlitba a sv. omša.
Kisban 201
Výnimočnej sláve sa tešila knižnica v Leoglave. K jej rozvoju sa pričinili nariadenia rozhodnutia Kapitúl a hojné dary. Nachádzalo sa tu niekoľko tisíc Voluminov = knižných výtlačkov. Pozrime sa na niekoľko čísel vo výkazoch knižných zásob niektorých kláštorov. Konkrétne počty knižných zásob niektorých kláštorov: Šaštín 993, Skalica 149, Mariánka( Mariavölgy) 1145, Szatmarnémety 707, Szekesfehervár 1610, Szatoralujheli (Nové mesto pod Šiatrom)2000, Márianosztra 909, Felsödiósgyiör 259, Nagyvárad 384, Nezsider 617, Bánfalva 1409 (ich hodnota 22 417 florenov) Kežmarok 1000, Pápa 1500. Starostlivo prechovávali rukopisy týkajúce sa rôznych kláštorov, v Šaštíne 21, Szatmarnemety 13, Vranov (Varano) 77. (...)Obrovský zoznam dokumentov týkajúcich sa celého rádu sa na začiatku nachádzal v Lepoglave, neskôr v Marianke, ešte neskôr vo Wienerneustadt a v Lefantovciach a v druhej polovici 18. storočia v archíve kláštora v Pešti. (...)
Kisban 231
Kláštor v Zenggy opustili augustiáni z dôvodu veľkého nedostatku. Po nich prevzali tento kláštor pavlíni (1634) a vytvorili tu stredisko horlivosti katolíckeho života. V Pápa v pol.17.stor. dostali farnosť, a v Stridó 1671 miesto odpustkov70. (Poznámka 70 Benger str.97)
V roku 1675 dostali kostol v Bakabania (územie Hont) a pridali mu titul sv. Pavla pustovníka71. (Poznámka 71 Acta paulinórum časť IV. str.12.)
Na želanie Juraja Baroszoni veľkovaraždínskeho biskupa ešte na konci 17.stor. vykonávali pastoračnú prácu medzi mešťanmi a v prímestských dedinách Vranov(Varano), Kežmarok (1678) a v Hunsdorf (časť Kežmarku).
Kisban 235
Diecézne duchovenstvo majúc pred očami obranu svojej materiálnej pozície bedlivo bdeli nad tým, aby čo najmenej rehoľníkov viedlo farnosti. Napriek tomu, rád pavlínov začínajúc 15. storočím v niekoľkých provinciách okrem Uhorska ujal sa vedenia farnosti. Tak bolo hlavne v Nemecku88 (Poznámka 88. v 1430 prialo vedenie farnosť Grünwald. Eggerer dielo citované str. 196) a v Istrii a od 18. storočia v Poľsku. V Uhorsku89 Poznámka 89. Vlastnili farnosti v Skalici, v Kežmarku a v Torni.) s výnimkou Torna, Skalica, Kežmarok – Hunsdorf, Bakabania a v Pápa, kde pavlíni boli farármi, všade inde rozvíjali užitočnú pastoračnú činnosť vo svojich kláštorných kostoloch nezasahujúc do práv miestnych farárov. Pravda, že často presvedčení o správnosti svojej veci museli hľadať pomoc u svojich vysoko postavených protektorov proti nespravodlivým útokom90. Poznámka 90. por. ohľadom miesta v diele I. a tiež diela pavlínskych spisovateľov Benger, Orosz, Kristolovec)
Kisban 236
Druh pavlínskej pastoračnej činnosti. V Uhorsku bolo niekoľko pápežských spovedníkov v Šaštíne a v Marianke. V Chorvátsku v Remete. V roku 1719 Svätá Stolica zdvihla ich počet na 6 v Čenstochovej94. (Poznámka 94. A.P. Pr. P., časť VII, Fol.295.) Podľa Jána Zalka v roku 1761 iba 4 pápežských spovedníkov bolo v Čenstochovej. Právomoc pápežských spovedníkov určujú dva pápežské BREVE Urbana VIII. z roku 1625 a z r 1636. (Poznámka 95. Facultates Poenitentiariis Apopstolicis Clari Montis Csenstochoviensis ab Urbanom VIII. PP. Percommunicationem facultatem Popenitentiarorum Apostolicorum S.D.Laurentanae concessae. Roma 1625, Junii 26. – Pro facultatibus Poenitentiariroum Sacrae Domus Laurentanae Romae 20.junii 1636. por. A.C. Clarimontis Censtochoviensis Ab anno 1651-1731, str.661)
Ročenky spomínajú viacerých vynikajúcich spovedníkov , ktorí nemali špeciálne pápežské privilégiá. Medzi nimi spomeňme: o. Václav Weselowský, ktorý bol úkladne zavraždený 3.11.1642, keď ho zavolali k chorému. Slávnym a milovaným vodcom svedomí bol starý o. Adrián Šesták slepý a trpezlivý spovedník v Kežmarku (1698)96. Poznámka 96. Benger dielo citované str. 319)
Kisban 259
Euzébius Radovan (...) Na základe splnomocnenia získaného od Benedikta XIII. subdelegoval svoju otcov misionárom bývajúcich v pavlínskych pôsobiskách v Sedmohradsku: Illyefalva, Tövis, Torda, v Uhorsku jednému misionárovi z každého z nasledujúcich kláštorov: Kežmarok, Pápa, Pecs. Jeho 6-ročná činnosť začala epochu v dejinách misií Sedmohradska a Uhorska.
Kisban 260
Správu z misionárskej práce obsahujúcu zoznam obrátených, prostredníctvom generálneho prokurátora o. Sebastiána Kosbialowica predložil Kongregácii (1734)158. Svätá Stolica prijala s radosťou informačnú správu a kardinál Vincent Petra v mene kongregácie šírenia viery, vyjadril úprimnú pochvalu za prácu pavlínskych misionárov a predlžil o. Radovanovi na ďalší rok právomoci viesť misie159. Kapitula z 18.9.1735 preložila o. Radovana do Banfalva na úrad priora a majstra magistra noviciátu. Za jeho nástupcu určila Svätá Stolica učeného o. Jána Pelikána (taktiež člen rady provincie), ktorý prijal tento zodpovedný úrad a dedičstvo po o. Radovanovi ako bývalom rímskom priorovi a Nezsider. Tu pracoval do roku 1747 kedy bol preložený do Mariánky(Mariavölgy), kde zomrel v nasledujúcom roku.
Pavlínski misionári na konci 18. storočia, pred zrušením rádu horlivo rozvíjali misionársku činnosť. Aj keď sa mi nepodarilo nájsť priezviská pokračovateľov prác o.Pelikána a jeho spoločníkov, je úplne isté, že synovia rádu sv. Pavla pustovníka naďalej viedli túto aktívnu rekatolizáciu obracania vo veľkom štýle, ale ibaže v porovnaní s predchádzajúcim obdobím to robili vo väčšej tichosti a s menšou pompéznosťou. Svedčí o tom list kardinála Castellego –prefekta kongregácie šírenia viery o. Pavlovi Antala, priorovi Pecs a súčasne predstaveného uhorskej misie, datované v Ríme 11.07.1772. S uznaním sa v ňom vyjadruje o doteraz dosiahnutých úspechoch a povzbudzuje pavlínskych misionárov k vytrvalému pokračovaniu v akcii obracania protestantov. „Nikdy neustávajte v šírení dávnej viery a snahe o spásu duší“- medzi inými píše vo svojom liste. Následne v mene Klementa XIV. im udeľuje stálu moc posväcovania predmetov a odpúšťania všetkých hriechov160. Tú obrovskú misionársku prácu, ktorá je doplnením činnosti jezuitov vykonávali v období 18. storočia vzdelaní a schopní pavlínski kazatelia s veľkým zápalom a s pocitom zodpovednosti. Podobne ako v minulom storočí, tak aj teraz podstupovali boj o víťazstvo cirkvi. Predovšetkým v najviac ohrozených - protestantských územiach. Apoštolskí misionári rehole hlásali Božie slovo s veľkým úspechom vo východnom Hornom Uhorsku: Kežmarku, Vranove, Satoraljaujheli, Mocsar; v západnom Hornom Uhorsku: Trnave a na významným pútnych miestach Šaštín a Marianka (Mariavölgy), v západnom Uhorsku: Pápa, Torna, Pecs, kde stavali „hrádzu“ propagovanému prúdu reformácie(....)
Kisban 263
V polovici 18. storočia celý rad pavlínskych kazateľov vynikajúco pracoval na rekatolizácii Uhorska. Spomedzi nich spomíname o.Vavrinca Ivančiča (maď. Ivancsicsa), priora kláštora v Kežmarku, významného misionára. Z dôvodu jeho širokej a úspešnej rekatolizácie protestanti vyvolali proti nemu rôzne obvinenia, ale bezúspešne173. Poznámka 173 Streska str 489.
Pri tomto diele vypomáhali spoločne aj: o.Pavel Fejér, prior v Satoralujheli(nové mesto pod Šiatrom), ktorý v roku 1734 odobral reformátorom kostol v Sár, o.Filip Kotnaki (zomrel 1743 v Sajolád), veľký staviteľ. S jeho menom sa viaže prebudovanie kláštora v Diosgyör a výborný rozvoj kláštora v Sajolád. Misionármi boli: šľachtického rodu: o.Inocent Jaros (1743 v Trnave), predstavený domu vo Vranove a neskôr v kláštore Lefantovciach174. Poznámka 174 Streska str. 252. (...)
Kisban 265
Možno najlepšie svedčí o ich činnosti porovnanie náboženských vzťahov z konca 17. storočia so stavom koncom 18. storočia na tých miestach kde sa usadili. Spomeňme napr. Kežmarok a Mocsár. 100. výročie usadenia sa v Kežmarku oslávili 9. apríla 1773. Obraz mesta vo väčšej časti protestantský sa zmenil úplne. Na nerovnováhu katolíkov poukazuje skutočnosť že medzi 14 členmi mestskej rady boli iba 4 protestanti.
Kisban 308
Podľa kronikára z „Acta paulinorum“, 11.01.1735 generál vyrazil zo svojej rezidencie v Mariánke(Mariavölgy) kvôli vykonaniu vizitácie provincie. Najprv vyrazil smerom na Bratislavu. (...) Z kláštora v Sataralujheli poslali poňho 6konný záprah. Iba ďalekou obchádzkou mohol doraziť večer 3.02. 1735 do mesta. Po zakončení vizitácie tohto kláštora odišiel do Trebišova. Od bývajúce tam vranovského priora, o.Inocenta Jarosa sa dozvedel, že z dôvodu zlého počasia -rozmoknuté a nepriechodné cesty- sú odrezané od sveta cesty do Vranova a Kežmarku. Preto po vizitačnej ceste odporučil tieto kláštory provinciálovi, o. Michalovi Havorovi, určiac mu na pomoc trebišovského priora, o. Imricha Cetenyi a priora z Vranova o. Inocenta Jarosa12. Poznámka 12. Banfalva, 15.máj 1735 , generál rádu mal právo delegovať podriadeného za vizitátora kláštora a dokonca provincie. Pre chorobu vzhľadom na vyšší vek, ale pre krátkosť času musel používať toto právo častejšie. A tak, pre vzdialenosť a ťažkosti pri cestovaní veľmi zriedkavo vizitoval osobne rímsky dom. V tomto roku uskutočnenie vizitácie tohto domu zveril rímskemu generálnemu prokurátorovi Sebastiánovi Kožbialovičovi, taktisto vizitáciu domu v Pécs zveril svojmu sekretárovi Jozefovi Gerdiničovi (maď. Gerdinicsovi). Listy vystavené v Mariánke (Mariawolg) 11.6.1735 a 25.7.1735. A.P., Diel VII.)
Kisban 326
Kazateľský úrad .
Z obdobia predchádzajúceho bitke pri Moháči sa zachovali správy o niekoľkých vynikajúcich kazateľoch, ako otcovia Ján Bratislavský (maď. Pozsonyi), Michal Magyarorsagy a iní. Bránili zvlášť Nepoškvrnené počatie a rozvíjali úctu k uhorským svätým. Na konci 16. storočia zvlášť pavlíni z Lefantoviec vynikali na kazateľskom poli. Na základe zápiskov VIII. časti „Acta Paulinorum“ môžeme vymenovať dlhý počet pavlínskych kazateľov. V období 1741 -1773 máme nasledujúcich pavlínskych kazateľov dosť slávnych. (...) Kežmarok : o. Justín Stanovský (maď. Stanovszkí), o.Hieronym Sütö, o. Jozef Regis (1741), o. Leopold Kampl (1764), o. Peter Kopoček (maď. Kopeczek), o. František Pinkas (maď. Pinkasz) , o. Frederik Leidinger (1767), o. Ján Nepomucen Benča (maď. Bencza), o. Edmund Ceskovič (Cseskovics), o. Ján Kabareč (maď. Kabarecz )(1770).
Kisban 515
Na území Zemplína a Szepes predsedali : župan František Szentivani a gróf Michal Sztáray. Do kláštora v Satoralujheli(Nové mesto pod Šiatrom) prišli: zástupca župana Ladislav Szirmay a rachmistr Ignác Fábry; do Kežmarku Juraj Hozdroviczky a solný úradník František Viskeleti; do Vranova odvolávací sudca zo Zemplínu Štefan Bideskuty a Pavol Drahoss, a neskôr raschmis Imrich Schramma; do Trebišova najvyššia rada námestníka poslala Matúša Gregora Szentkutyho a Jozefa Strobly, solného úradníka60. Poznámka 60 –krajský archív, oddiel námestníka rády , inventár E 2-E 12
Kisban 518
Vynecháme detaily a únavné zostavenie čísel a obmedzíme sa len na dôležitejšie. Tabuľka na základe inventára poukazuje čistý majetok zrušeného rádu a ročný príjem jednotlivých kláštorov môže presvedčiť o pravdivosti našich tvrdení62. Poznámka 62. Výkaz bol vyhotovený na základe inventárov zostavených z príležitosti zrušenia rádu, ktorý sa súčasne nachádza v Krajskom archíve E.2-12. a takisto v diele Rukopisov Univerzitnej knižnice v Budapešti. Rukopis I.13 a okrem toho na základe umiestnených správach Elemera CSaszára (ČAsára) tabuliek zobrazujúci majetkový stav rádu. Sumu treba rátať v 60 grajciarových Florenoch. Spomenuté grajciare vzhľadom na malý význam som nebral do úvahy. )
Kežmarok 101.779.33 Rýnskych Florenov
Pápa 334.232.59 Rýnskych Florenov
CSaktornya 130.621.12 RF
Šaštín 238.141.28 RF
Skalica 61.251.48 RF
Mariacsalad 148.732.20 RF
Pešť 895.288.43 RF
Marianka 305.399.47 RF
Szatmarnemeti 3.216.18 RF
Mocsar 23.973.21 RF
Szekesfehervár 108.874.37 RF
Akcsa 243.154.54 RF
Torna 144.612.24 RF
Pécs 299.547.27 RF
BAnfalva 102.871.12 RF
Neszider 50.639.20 RF
Nagyárad 181.566.55 RF
Lefantovce 223.073.04 RF
Trebišov 94.261.30 RF
Vranov 84.180.01 RF
Satorljaujheli 223.175.39 RF
Marianosztra 210.344.41 RF
Fölsögyor 82.799.37 Rf
Sajolád 284.043.50 RF
Kisban 521
Keď sa z nadhľadu pozrieme na neskorší osud členov rádu ľahko si všimneme, že tí, čo vedeli a chceli pracovať, našli možnosti práce, keď nie inde tak ako vychovávatelia šľachtických detí (o. Benedikt Biragh, o. Imrich Kreskay) alebo ako vojenskí kapláni (o. František Versegyhy), ako profesori (o. Alojz Billisics v Pecs). Väčšina našla miesto v pastorácii. Z nich vymenujme aspoň niekoľkých: predstavený v Kežmarku o. Michal Stahel spolu so 4 rehoľnými spolubratmi viedol mestskú farnosť a jej 5 filiálok. Tí pracovali ako jeho kapláni. O. Ignác Lejchletner viedol pastoračnú prácu vo farskej filiálke Hunsdorf(Kežmarok) a Lomnica (kraj Spišský). Posledný sekretár rádu , o.Kajetán Ďuriš bol farárom v meste Plaveckom Štvrtku (v bratislavskom kraji). Medzi pavlínmi v Pecs vstúpili do diecéznych služieb 18 rehoľníci: o. Martin Streska, o. Vavrinec Ivaničič, o. Pavol Ladislav Esterházy (biskup), o. Leopold Šekely, o. Žigmund Demkovič, o. Samuel Nitray, o. Melichar Panč, o. Leonard Marián, o. Demeter Slucha z Verso, o. Pavol Tanhoffer, o. Imrich Bellonič, o. Karol Nepomucký Bene, o.Ján Alojz Kupeč, o. Matúš Billisič, o. Imrich Wolff65. (Poznámka 65. Brusztle RECENSIO Diel III. str.915)
Kisban 524
Pokus o návrat rádu, pohli sa rýchlo za vlády Františka I. v prvých rokoch 19. storočia. František I. chcel zabrániť pádu ducha na stredných školách a napraviť nespravodlivé nariadenia Jozefa II. už 12. marca a 25.júna 1802 vydal dekrét o prinavrátení Benediktínov, Premonštrátov a Cisterciánov74.Poznámka 74. Juraj Fejér: Jurium ac libertatum Religionis et Ecclesiae Catholicae ...Budapest 1847 str.465-468 - cituje dekrét obnovujúci spomenuté rády. Na cisársky príkaz im vrátili majetky tak že mohli znovu začať rehoľný život. Avšak každý zo spomenutých rádov pred zrušením vlastnil len po jednom gymnáziu, kým pavlíni mali ich niekoľko a dokonca v iných provinciách sa venovali učiteľstvu. Učili v Pápa, v Šatoraljaujheli (Nové mesto pod Šiatrom), v chorvátskom Oros, v istrijskom Zengg, v Moravskom Krumlove a po zrušení jezuitov v Poszega, Varazd, Záhrebe a v Uhorsku v Szatmarnemethy, v Skalici, v Szekesfeherváry, Kežmarku, v Ungvár a prechodne v Šarošptaku.
späť na stránku Z diela Emila Kisbana