SPAŤ na stránku z diela E.Kisbána
z poľského originálu preložili o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová 2009
Preklad neprešiel jazykovou úpravou
Z diela: História rádu pavlínov v Uhorsku
Autor: Emil Kisbán
MARIANKA – (maď. Mariavölgy)
Kisban 42 – Na začiatku 17.storočia z iniciatívy Svätej Stolice sa začala obnova kláštorov. Niekoľko kláštorov renovovali doslova z ruín. V roku 1638 sa nanovo objavili delegáti zo zničených kláštorov hlavne z Nemecka na Kapitule v Marianke a na základe želaní, ktorými sa prihovorili môžeme konštatovať, že boli vo veľmi ťažkých materiálnych podmienkach.
Kisbán 45 – Odvolávajúc sa na Konštitúcie Rádu, aby Svätá Stolica nesúhlasila so žiadosťou Nemeckej provincie (Mariavölgy 21.4.1759).
„ROMA LOCUTA, CAUSA FINITA!“ – Obaja rehoľníci, zdiskretizovaní chýbajúcou subordináciou, nechceli nijako súhlasiť s takýmto riešením veci, nakoniec v roku 1762 opustili rehoľu. O.Eüselin začal bývať ako diecézny kňaz v Konstanskej diecéze a otec Luzan v blízkosti Ríma. Po zakončení sporov nemeckí otcovia znovu prichádzali na generálne Kapituly do Marianky a predstavení rádu naďalej vyrážali na ťažké cesty do Nemecka a ako bolo zaužívané, posielali tam vizitátorov a svojich splnomocnencov k dobru a pozdvihnutiu rádu17. (Poznámka 17. O pokusoch odpojenia sa nemeckých rehoľníkov viď AP Diel 8. časť rukopisov budapeštianskej univerzitnej knižnice.)
Kisbán 79 - Po oddelení sa Chorvátov a Rakúšanov od Uhorskej provincie 1701 rehoľné štúdium bolo naďalej činné, aj keď sa počet poslucháčov o niečo zmenšil. Medzi nimi bolo niekoľko pavlínskych bohoslovcov z provincie švábsko- rýnskej, poľskej a istrijskej. Škola mala charakter akadémie podobne ako štúdium v Marianke a generálny prior prednášal svojim zverencom prednášky z filozofie a teológie. Tak napríklad v roku 1721 generálny prior prednášal 6 absolventom na štúdiach v Lepoglave.
Kisbán 122
Kráľovná – matka Alžbeta z rodu Piast bola veľkou podporovateľkou pavlínov. V jej osobe mali pavlíni srdečnú ochrankyňu. Vďaka jej snahám pápež dovolil pavlínom v roku 1349 zakladať nové kláštory zvlášť v tých krajoch, kde ešte nemali. Zdá sa, že ordinári „neprajným okom“ sledovali nové pavlínske domy a vzťahy rádu s dynastiou Andegavenskou. Svedčí o tom fakt, že Svätá Stolica výrazne naznačila, že povolenie udelené ňou na zakladanie kláštorov je platné dokonca aj v tom prípade, keby ordinári nedali naň svoj súhlas. Majúc za sebou takýchto silných protektorov rozvíjal sa pavlínsky rád dynamicky aj v druhej polovici 14.storočia. Pri zakladaní vyššie spomínaných kláštorov zohrali výnimočnú úlohu Uhorskí králi a magnáti, ako ich ochrancovia a dobrodinci. V šľapajach pápežského povolenia z 1349 k zakladaniu nových kláštorov budovali magnáti jeden po druhom pavlínske kláštory v nádherných lesných prostrediach v objatí čistej prírody, ale v blízkosti dedín. Pre pastoračné ciele budovali kostoly, jednoduché a skromné, ale vkusné. Ešte raz vymenujme kláštory spomenuté vyššie: Marianosztra (1452), Maramoros – Remete (1363), Sztreza (1367), Hangony (1368), Felsöelefant- Lefantovce (1369), Szekelyháza (1370), Gombaszóg Agönc (1371), MOnyorókerég (1373), Hence-Enyeke (1376), Csaktornya (1376), Mariavölgy - Marianka (1377), Örmenyes (1250-1381), Tarc (1381), Buda (v hradbách ), Gercsen (1382), Pathlan (1382), Čenstochová (1382), Harohegy (1383), Ungvár (1384), Told (1384), SzentMihali (Sedmohradsko 1384), Sajolád (1387). 1398
Lukáš, biskup z Veľkého Varaždína, zrenovoval požiarom zničený kláštor v Kapolna (1280), preto ho aj pavlínsky historici považujú za dobrodinca tohto kláštora. Ešte v 14. storočí no presnejšie neučenom čase, vznikli pavlínske kláštory v Boldogkö, v Belakö (1356), v Gothal a v Baránd.(....)
(.....) Kráľovský kaplán Ján Küküllöi spomína, že prispel na podporu kláštora kartuziánov (Ladislavom Veľkým – Ľudovítom Veľkým) v Lövöld, v okolí Varoslód, takisto kaplniek v Akwisgrane a Mariazel, tú poslednú vybudoval po víťaznej bitke v 1367. Zo všetkých reholí, ktoré sa tešili z kráľovskej priazni si najviac kráľ cenil pavlínsky rád. Najkrajšie a najväčšie pavlínske kláštory sú spojené s jeho menom. A skutočne kráľ nazývaný „nositeľ pochodne viery“ a „vodcom kresťanstva“ budoval nádherné kláštory. On založil kláštor Najsvätejšej Panne Márie v Marianosztra (1352), v Remete blízko Maramaros (1363), kláštor sv. Pavla v Bude (1382), Gönz, Marianku(1377) a bol iniciátorom mnohých ďalších kláštorov........
......vo vysokom veku kráľ Ladislav utekal od hluku poľovačiek a od prepychu bohatstva dvora, pretože v ťažkej chorobe bola samota pre neho úľavou. Najradšej odpočíval medzi múdrymi a rehoľníkmi v tichej atmosfére kláštora, ďaleko od starostí, aké prinášalo riadenie celého kráľovstva. Rád počúval kázne hlásané významnými pavlínskými kazateľmi. Zvlášť pohýnali jeho dušu kázne priora Ondreja. Spovedníkom kráľa bol vždy pavlín. Okrem kláštora v Marianosztra navštevoval Ladislav (Ľudovít) často pavlínov v Marianke, Dyosgyör a Sv. Vavrinca v Bude. Hlboká nábožnosť kráľa bola všeobecne známa. Jeho meno vystupuje medzi svätými v misáloch 15-16. storočia115. (Poznámka 115 – v kostole augustiánov susediacich s krakovskými Pavlínami nachádza sa v presbiterium starý obraz, ktorý zobrazuje Ladislava Veľkého z nasledovným textom: „Sanctus Ludovicus rex HUngariae“. .....)
Ladislav Veľký sa staral o potreby ním založených kláštorov. V roku 1375 zväčšil materiálne zabezpečenie kláštora v Gyozgyör. Kráľovná mu zase darovala zisky z cla v Szób, čo potvrdil kráľ Žigmund na Vyšehrade v roku 1388. S menom Ladislava Veľkého sa spája tiež založenie kláštora v Marianke pod titulom Najsvätejšej Panne Márie. Tento kláštor zohral výnimočnú úlohu v dejinách Rádu pavlínov a v dejinách Uhorska. Ešte za čias sv. Štefana žili na tomto mieste pustovníci. Jeden z pustovníkov, keď chcel stále pozerať na tvár matky Božej okolo 1030 vyrezal jej sošku z hruškového dreva a položil ho na oltár jednej z dvoch kaplniek nachádzajúcich sa v okolí. Krátko nato v dôsledku nepokojov v kraji za Petra, Ondreja a Leventa a tiež pohanských nepokojov, kvôli útokom rabovačov bol život pustovníkov v neustálom nebezpečenstve. Pustovník – rezbár odišiel na iné miesto a milovanú sošku skryl do dutiny starého stromu, pri ktorom vytryskol prameň. Podľa legendy žena významné banditu, ktorý bol postrachom celého okolia, porodila z Božieho dopustenia dve zdeformované deti. Keď ich bandita uvidel vstúpil do seba a dojatý viditeľným Božím dopustením horko oľutoval svoje činy. Raz sa prebudil z hlbokého sna, v ktorom mal zázračné videnie. Poslúchol výzvu Matky Božej a vo vode spomínaného prameňa obmyl svoje ohyzdné deti. A hľa stal sa zázrak. Ohyzdné deti sa premenili v krásne zdravé deti. Časom sa tu opäť usídlili pustovníci. Jeden z nich uvidel v odzrkadlení pramenistej vody sošku Panny Márie schovanej v dutine stromu. Vybudoval na tom mieste kaplnku a na oltári umiestnil sošku na veľkú radosť svojich spoločníkov (1139). Správa o tejto udalosti sa rozniesla po šírom okolí. Tisíce pútnikov prichádzalo na toto miesto. Chorí, ktorí dôverovali v pomoc Márie ozdraveli: slepí, nemí, chromí, hluchí, ako zachycujú kroniky boli uzdravení. Soška stála na oltári kaplnky pustovníckej kaplnky v Marianke 238 rokov, obklopená čoraz väčšou úctou a stále s väčším množstvom ba tisícov davov veriacich. .......“Pre zvláštnu dôveru a sľub, ktorý nás spája s blahoslavenou a oslávenou Pannou a s Rádom sv. Pavla I. pustovníka túžiac v našom kraji rozmnožiť počet bratov pustovníkov v kláštoroch a takisto ich majetok, odovzdávame Rádu bratov pustovníkov na večné vlastníctvo Kostol Najsvätejšej Panny Márie v Marianke nad zámkom Poruthia vynímajúc ich spod zvrchovanosti a moci tohto zámku122“. (Poznámka 122 Dokument Ladislava Veľkého, vydaného na vigíliu Turíc 1377. Cituje ho Eggerer. Dielo citovane str.156.)
Na prianie svojho obľúbenca, generála rádu o. Tomáša I. napísal kastelánovi Jánovi Óvárimu z kláštora v Marianke, v ktorom vykonal svoje tradičné duchovné cvičenia, aby určil hranice darovaných ním usadlostí a obdaril ich privilégiami a úľavami. Súčasne gróf Peter z Bazin a SzentGyorgy zapísal na kláštor susednú dedinu Bezsterce124. (Poznámka 124. OLDO, 4414) Tento zápis potvrdila kráľovná Mária 1384 a kráľ Žigmund (1406)125. (Poznámka 125 Eggerer , dielo citované str.153; Z vďačnosti za zásluhy Ladislava Veľkého Rád pavlínov rozhodol, že každoročne dňa 11. septembra každý kňaz rádu pavlínov odslúži za jeho dušu a jeho rodinu sv. omšu)
Kisbán 141
V roku 1406 oslobodil od platenia daní kláštorné vinice v Regéc a v Gönc, v roku 1411 rozšíril toto privilégium na potravinový tovar, kone, vozy a zase v roku 1412 na kláštor, kaplnku a domy pre pútnikov172. (Poznámka 172. V roku 1406: OLDO , 9156. A.P. Regec, fasc. I.,Num 4,5.) Potvrdil fundáciu kláštora v Čaktornya a daru Petra , komesa z Bazin, v prospech kláštora v Marianke.)Pavlíni cítili starostlivosť v celom štáte.
Kisbán 156
Benedikt Elefanty prepísal na kláštor v Lefantovciach polovicu svojho majetku Lefant a Szalakus a tiež polovicu mlyna na rieke Nitra v roku 1491. Kráľ Ladislav II. daroval tomuto kláštoru polovicu majetku v Gethefalva (Nitriansky kraj)230( Poznámka 230 1490: Acta Paulinorum Elefant, fasc. 15,Nr 5; 1491: Annales ordinis I. 2, cap.12; Eggerer cap. 31; 1493 : OLDO , fasc. 6 Nr.10.120.)
Ladislav Rozgonyi vybudoval kláštor pri kostole v Marianke( r.1471) Okrem toho mu prepísal nato polovicu domu pri ulici Dlhej v Bratislave a druhú polovicu odpredala vdova po grófovi Imrichovi Szentgyorgyi za 60 Fl. V tomto dome bola umiestnená kaplnka sv. Jána231. (Poznámka 231 A.P. Thál. Fasc.I- XIV.)
Kisban 169
Vždy, keď slúžili sv. omše v Budínskom kostole Najsvätejšej Panny Márie, alebo kostole sv. Žigmunda, kráľ Matej ich z dôvodu úcty pozýval ku kráľovskému stolu. Vtedy čítal počas jedla brat Palkó, ktorého rodné priezvisko znelo Thód veľmi príjemným hlasom. O. Gyongyozy píše o ňom, že vynikal čnosťou a prísnym spôsobom života. Vieme, že tento „svetlý vzor mladých i starých“ bol vikárom v niekoľkých kláštoroch ( Vajics, Marianke, Ungvar, Kapolna) a v BudaszentLorinc riadil kláštorný zbor268. (Poznámka 268 Eggerer citované str.241)
Kisban 191
Vaxgrieser obyvateľ Bratislavy a jeho syn Kasper dali polovicu svojho vinohradu na kopci Hohenau na potreby kaplnky sv. Jána Krstiteľa v Bratislave. Kláštor v Marianke dostal od komesa Petra Bazina usadlosť Vesterce v oblasti Borosko(1515) a od Ladislava II. majetok po bezdetnom Františkovi Hodosi (1520).
Kisban 219
...Leonard Fels, robí naprieky kláštoru, keď na príkaz svojho pána obkľúčil zámky v Bolgogkö i Regec. Obsadil 32 vozov, na ktorých Peter Perenyi viezol chlapcov a dievčatá unesených z okolia Košíc, aby za nich vykúpil u sultána svojho syna Františka35. (Poznámka 35. A.P. Lád fasc. 1-4.) Ľudia Seredieho urobili veľké škody na kosných lúkach patriacich kláštoru v Marianke. Prior, o. Juraj Braginai pôvodom Ilirijčik vzniesol proti nemu obžalobu otcov zástupcom Nádora, Františka Revayho grófa z Turoc. Treba povedať, že výsledok bol úspešný....
Kisban 227
Ferdinand v roku 1528 prikázal vojenským veliteľom medzi inými Jánovi Koczianerovi zakázať vojakom robiť škody kláštoru a chlapom ničiť kláštorný majetok65. (Poznámka 65. O niečo neskôr prikázal veliteľom, aby nič nebrali bez zaplatenia od obyvateľov kláštorných majetkov Dobron Lehert Agyaglik a Kárako. V roku 1548 určil generálovi Maximiliánovi Salmovi, Vesprémskemu kapitánovi, ktorý bol dobrodincom pavlínskeho kláštora v Marianke, ochranu kláštora pred útokom prívržencov Jána Töroka: Andrejom Devesceri Choron Petrom a Kasprom Horvath z Vásonkö a tiež Jánom Kolosom).
Kisban 231
Rehoľný život v kláštore v Lefantovciach v XVI. storočí svedčí o úpornom boji pavlínov o udržanie tohto pôsobiska. Kláštor, stojaci uprostred hustých lesov bol v nebezpečenstve pred neustálym útokom tureckých vojsk. Nikdy však nebol vykradnutý, napriek tomu, že v roku 1598 a v 1601, nepriatelia vypálili tisíce domov v okolitých okresoch. V prípade hroziaceho nebezpečenstva rehoľníci ukryli najcennejšie predmety a utiekli do kláštora v Marianke. Majetky kláštora spojili s majetkami posledného kláštora Marianke a nechali kláštor na podnájom biskupovi z Vács Zachariášovi Mossoczy.
Kisbán 233-235
V roku 1582 Zachariáš Mossoczy mal v prenájme kláštor s jeho vybavením na základe novej zmluvy za 114 Fl. ročného nájmu, ktorý posielal vikárovi z Marianky89. (Poznámka 89. Dielo citované Nitra Kapt.LVt. Archívum kapitulné v Nitre, pr.I. str.30, 179)
Kláštor v Marianke sa rozvíjal krásne napriek ťažkým podmienkam zvlášť za čias vikárov: o. Juraja (1540) a Krištofa Gymesi (1580). Zväčšil svoje vnútorné vybavenie z titulu kráľovských privilégií a rôznych darov.
V Bratislave pri ulici Dlhej sa nachádzal „Dom bielych bratov“ s kaplnkou sv. Jána krstiteľa, pod správou kláštora v Marianke. Pavlíni tu rozvíjali plodnú pastoračnú činnosť až do roku 1537, keď bol tento dom zničený požiarom98. (Poznámka 98 OLKO, Acta Paulinorum Thall.) Pretože kláštor v Marianke =Máriavölgy mal existenčné problémy, odovzdal toto bratislavské pôsobisko Františkovi Kisterenyei s podmienkou, že zabezpečí jeho opravu. V roku 1550 vystupujú noví podnájomníci: Peter Filetinczi, Palczan, jeho mladší brat Ján a sestra Dorota. Pretože nesplnili záväzky prijaté na seba Rád im vypovedal tento podnájom v roku 1567, pripojil pôsobisko k majetkom kláštora v Marianke a zriadil v ňom krčmu. Z dôvodu produkcie „zakázaných nápojov“ trval dlhodobý súdny proces 1591 – 1688, ktorý sa ukončil v roku 1688 železným listom tiež privilégiom cisára Leopolda I. „pre slobodný šľachtický dvor“ na predaj vína a piva a na udržanie krčmy.
Okrem kláštora v Lefantovciach a v Marianke aj iné kláštory dostali pomoc rôzneho druhu. Ján Szapoliay a cisár Maximilián vo viacerých prípadoch chránili pavlínske kláštory a dokonca zväčšovali ich vybavenie.
Kisban 255-258
S podobnou energiou ako o.Bratuliča sa ujal práce ohľadne prinavrátenia reholi sily a dávnej slávy jeho nástupca o. Ján Zaic (Zaics) (1611-1628), rodom Slovák (pôvodom uhor píše Kisban). Spomínaný rehoľník bol vychovávaný v novom duchu7 (Poznámka 7 Egger, cap 43 str.320.) Rehoľné rúcho prijal v Čenstochovej; sľuby zložil v Marianke počas generálnej kapituly do rúk o. Šimona Bratuliča.
So skromnosťou a horlivosťou viedol dielo obnovy pavlínskeho Rádu o. Rudolf Biell (1628 – 1629). Podobne ako ostatní bol vychovaný v Kolégiu v Ríme. Po ukončení štúdií pracoval istý čas v kláštore v Lepoglave následne bol poslaný o.Bratuličom do svojej vlastni do Nemecka, kde po niekoľkých rokoch sa ujal riadenia Rýnskej pavlínskej provincie. Odtiaľ sa vrátil v roku 1628 na generálnu Kapitulu do Marianky, na ktorej ako skúsený a vážený rehoľník bol zvolený za generála. S jeho menom sa spája niekoľko významných nariadení. Medzi inými na jeho prosbu odobrenú kardinálom Toressom vtedy pápež Urban VIII stanovil princíp voľby generála v súlade s predpismi Tridentského snemu, aby sa predišlo eventuálnym zneužitiam.
Rehoľné reformy. Nové spracovanie konštitúcií
Reformné úsilie generálov rádu a vzorný život nadpriemerných pavlínov žiaľ nepriniesli požadované výsledky. Koncom XVI. storočia iba niekoľko zachovalých pavlínskych kláštorov bolo v stave existenčne sa udržať. (Lepoglava, Remete, Csaktornya, Marianka, Lefantovce,Satoraljaujheli- Slovenské Nové Mesto)
Nové úsilie reformovať bolo iniciované s nástupom Poliaka Martina Gruškoviča (1631-1636), ktorý tiež získal vzdelanie v Ríme a časom bol zvolený za generála Rádu pavlínov v Marianke v roku 1632. O.Gruškovič si jasne uvedomoval, že Rádu hrozí strašné nebezpečenstvo teda zrušenie, a preto pristúpil do práce s väčšou energiou ako jeho predchodcovia. Obrátil pozornosť na veci praktické a užitočné. Predovšetkým určil zásady rehoľného života v duchu dávnej kláštornej disciplíny. Nanovo určil modlenie MATUTINUM o pol noci určil presný čas na kompletorium, prinavrátil dávne rehoľné stravovanie. Usporiadal klauzúru podľa želania svätej Stolice. Aby povzbudil náboženský život medzi laikmi založil mariánsku kongregáciu14. (Poznámka 14. Eggerer dielo citovane Capt. 36 str.333)
Kisban 261
....Urban VIII., ktorý 4. mája 1644 potvrdil upravené Konštitúcie, a ktoré ešte v tom istom roku vytlačili v Ríme a poslali do Uhorska17. (Poznámka 17 Tamtiež A.P. Diel I. str.127,227.List v taliančine Františka Ingoli.Rím 21.3.1643. Tamtiež str.129.) Tu, v dôsledku vojen a moru a tiež v dôsledku povstania grófa Juraja Rákocyho – sedmohradského kniežaťa, bola verejná bezpečnosť ohrozená. Niet sa čomu čudovať, že prostredníctvom pošty sa iba jeden exemplár dostal na generálnu kapitulu, ktorá sa zišla v Marianke 12.9.1644. Sekretár kongregácie Ingoli viacnásobne písal generálovi rádu, že poslali Konštitúcie na pripomienky do Uhorska. Keď neprišli, „treba viniť nešťastné okolnosti času a miesta ,cez ktoré ich prenášali“. Inokedy vyjadruje prekvapenie, že sa dožadujú opakovanej tlače Konštitúcií „akokoľvek súdim, že doteraz už generálovi odovzdali exemplár Konštitúcií“. A zase iný raz obracia pozornosť generála nato, že keď chcú uviesť nejakú zmenu v Konštitúciách (napr. uľahčenie doterajších pôstov) najprv by sa mali dohodnúť na generálnej Kapitule a až potom treba poslať výsledok z tejto Rady Svätej Stolici na posúdenie a schválenie. Keď by sa v nich našlo – pripomína to v inom liste- čosi nejasné alebo chybné, to je určite chyba v tlači18. (Poznámka 18. Listy Františka Ingoly generálovi rádu.Rím 21. januára, 16. septembra, 15. októbra, 21. októbra, 2. apríla a 21. apríla 1645.Môžeme porovnať A.P. Diel I. str.220-227) Pretože dochádzalo k pochybnostiam, nie iba práca ktorú vynaložili, ale aj skvelí pavlíni, ktorí na nej pracovali môžu padnúť za obeť nepokojných čias usúdili, aby jediný exemplár poslaný z Ríma okamžite vytlačili vo Viedni. (Poznámka 19. A.P. Diel I. str.228,262.) V roku 1647 Kapitula v Marianke odporučila generálovi, aby predstavil Svätej Stolici ťažkosti týkajúce sa poopravených konštitúcií. Ešte v tom istom roku v súvislosti s vizitáciou v Poľsku na provinciálnej kapitule bol porovnaný exemplár Rímsky s Viedenským vydaním a potvrdili ich úplnú zhodu. V roku 1651 generálna Kapitula v Marianke sa zase rozhodla, aby sa generál a jeho rada podľa možnosti v najkratšom čase vynasnažili o zachytenie nájdených nezrovnalostí20. (Poznámka 20. Tamtiež A.P. str.221,330)
Kisban 262
Pretože Svätá Stolica nepotvrdila na úrade opakovane zvoleného generála o. Martina Borkoviča, novým generálom sa stal 6. júna 1651 o. Pavol Ivanovič, ktorý nariadil hlavne pod tlakom poľských otcov – aby členovia generálneho definitória vyšetrili vytýkané protivenstvá v konštitúciách respektíve tlačové chyby. Definitórium, ktoré sa zišlo v Marianke 6.marca 1652 vykonalo požiadavku v priebehu 2 týždňov21. (Poznámka21.A.P. Tamtiež str.407,443)
Kisban 264-266
V roku 1638 sa zúčastnil snemu v Bratislave (o.Mikuláš Staševský), na ktorý ho pozval Mikuláš Esterházy z nariadenia Ferdinnda III. Tu sa zoznámil s vplyvnými katolíckymi osobnosťami Uhorska, pričom získal dôveru Imricha Lósy ostrihomského arcibiskupa25. (Poznámka 25 Eggerer dielo citované kap. 49, str.335) Vtedy jasne pochopil, že jeho rád bude iba vtedy zohrávať dôležitú úlohu na protireformátorskom fronte šíriacom sa všade v Európe, keď vykoná reformy sám u seba a bude trvať na prísnom dodržiavní regúl a konštitúcií, normujúcich všetky prejavy rehoľného života. Požiadal v prvom rade o zvolanie generálnej kapituly. Kapitula sa zišla 28.mája 1638 na Turíce v Marianke. Nariadenia schválené na tejto kapitule posunuli vec reformy dopredu. Na otvorení kapituly sa zúčastnil apoštolský nuncius a ostrihomský arcibiskup Imrich Lósy. Najprv na kapitule pristúpili k rozdeleniu funkcií. V tajnom hlasovaní boli zvolení generálnymi definitormi (Rehoľná Rada) najhorlivejší priaznivci reforiem otcovia: Ján Belostenec, Martin Borkovič, Ján Kallion, Pavol Ivanovič....(...) Nakoniec nariadili, aby prvého dňa každého mesiaca sa modlilo OFICIUM o sv. Pavlovi pustovníkovi dokonca aj vtedy, keby na ten mesiac pripadol sviatok Prenesenia, alebo patronálny sviatok sv. Pavla pustovníka26. (Poznámka 26. Tamtiež Eggerer A.P. Diel I. str.10). Toto nariadenie malo za úlohu posilniť rehoľného ducha. Na Generálnej Kapitule v Marianke predstavil program svojho účinkovania v nasledujúcich 3 bodoch: znovu získanie stratených majetkov rádu, vyzdvihnutie hospodárskeho stavu rádu opravami a reštaurovaním zničených kláštorov, aby vďaka tomu ich obyvatelia s väčším zápalom plnili povinnosti vyplývajúce zo svojho povolania; boj s herézou rozšírením misijnej práce; zosúladenie práce nad obrátením heretikov cez základné vzdelávanie rehoľnej mládeže a cez zavádzanie reforiem do života.
Nesplnenou túžbou o.Staševského bolo dosiahnuť opätovné spojenie portugalskej provincie so zvyškom rádu. Stanovil nato istý smer úloh rádu pavlínov 17. storočia. K tomu ho povzbudzovalo vedomie, že Imrich Lósy určil vyhrabujúcemu sa z popola rádu zodpovednú úlohu vo svojich protireformačných plánoch. Sám arcibiskup pozval otcov pavlínov zhromaždených v roku 1640 na generálnej Kapitule v Marianke, aby znovu vybudovali svoje zničené kláštory a aby financovanie prispôsobovali k momentálnym príjmom rádu. Ďalej, aby dostatočne vzdelaní kazatelia oboznámení s jazykom ľudu, podstúpili boj so šíriacou sa heréziou27. (Poznámka 27. List z Bratislavy 9.7.1640 smerujúci generálnej Kapitule v Marianke.) V tom charaktere stanovil za vizitátora a komisára poľskej provincie o. Andreja Goldonovského a nasledujúci rok menoval za predstaveného provincie Istrie o. Jána Jaskaya, priora z Marianky, aby vyliečil chyby hraomadiace sa v nej. Sám vizitoval viacero kláštorov. Keď nemohol niekde osobne pricestovať pre zaneprázdnenosť, poslal tam svojho tajomníka o. Juraja Pošrenického, ktorý vďaka neobyčajnému ovládaniu zákona a pravidiel si získal úctu Uhorskej šľachty. V staršom veku, ako prior v Marianke a v Lefantovciach a neskôr aj člen Rehoľnej Rady, vykonal veľké služby rádu pri riešení vážnych problémov rádu28. (Poznámka 28. A.P. Diel I. str.39)
Kisban 274
Generálna Kapitula zídená v roku 1650 v Marianke opakovane zvolila o.Borkoviča za generála rádu. Táto voľba sa stretla s uznaním celého rádu a viedenského nuncia a ostrihomského arcibiskupa, Juraja Lippaja. Avšak podľa predpisov nových konštitúcií s touto opätovnou voľbou musela súhlasiť Svätá Stolica. V tomto prípade Rád nemohol tento súhlas sám vyžiadať. Osobne Juraj Lippaj intervenoval v tejto veci v Kongregácii pre rehoľníkov v Ríme. (List z 26.augusta 1650). Vo svojom liste podčiarkol veľké zásluhy otca generála Borkoviča ako pre rád a tak aj pre katolícku vieru v Uhorsku. To bol hlavný dôvod, ktorý zastávali otcovia pavlíni a nie žeby chceli byť proti predpisom nových Konštitúcií schválených Svätou Stolicou. Opätovne zvolili za generála rádu muža veľmi ctihodného, ktorý dbal na disciplínu rádu, na duchovné a materiálne dobrá rádu, a ktorý bol všeobecne uznávaný vo všetkých smeroch. (...)
Kapitula zídená 7.júna 1651 v Marianke zvolila za generála rádu pochádzajúceho zo Záhrebu o. Pavla Ivanoviča (1651-1657) a (1663-1669)48. (Poznámka 48. Zvolili za generálneho vikára Martina Borkoviča a za členov Rehoľnej Rady : Adrián Bratkovič, Juraj Petroničký, Alexeja Ederer, Cyprián Chochberger). O,Ivanovič, študoval Aristotela v Ferdinandeum v Grazu, následne po ročnom pobyte v noviciáte v Lepoglave pokračoval vo filozofických a teologických štúdiách vo Viedni. V roku 1628 uskutočnil vynikajúcu dišputu z teológie za prítomnosti otcov v Marianke. Istý čas bol priorom kláštora sv. Heleny v Čaktornya, neskôr na prosbu grófa Melichara Alaghy býval na jeho dvore vo Viedni. Až po smrti Alaghyho sa vrátil do kláštora v Marianke.
Kisban 276
Rehoľná rada, ktorá si uvedomovala dôležitosť existencie teologického inštitútu v Trnave stanovila na jeho chod vinicu v Gyarbel patriacu kláštore v Marianke.
Kisban 277
O. Borkovič podobne ako o. Ivanovič a ich predchodcovia túžil vzkriesiť dávnu vznešenosť kláštorov. (...) S veľkým úsilím zreštauroval kláštor v Marianke. Prikázal o. Jurajovi Petroviči, vikárovi z Lefantoviec, kúpiť dva domy v Trnave ako seminár pre rehoľných bohoslovcov študujúcich na teologickej univerzite, a kláštor v Lefantovciach dal obklopiť múrom.
Kisban 287
(...) O. Benedikt Mstovský (zomrel 1650 v Čenstochovej) doktor teológie a jej prvý prednášateľ. Plnil úrad priora v Čenstochovej a následne poľského provinciála. O. Kazimír Zaremba (zomr. 1650 v Marianke) bol predstavený poľskej provincie a neúnavným orodovníkom rádu u poľských kráľov. O.Pavlín Klodovský....
Kisban 289
(...) Znalosťou jazykov vynikal o. Augustín Küttner (zomrel 1669) majster noviciátu v Marianke, následne provinciál v Istrii. Potomok významného rodu, Rakúšan o. Ferdinand Grieskirchner (zomrel 1661) prednášal filozofiu v Lepoglave, napísal históriu milosťami známej sochy matky Božej v Marianke. O. Pavol Trientbacher (zomrel 1664) .......
Kisban 290
(...) V čase Rákociovho povstania o. Peter Vragovič, rodom Galgóc, (zomrel 1646; bol sprievodcom v misijnej práci o.Vanoviciho) podstúpil veľa prenasledovania za vieru a za svoju činnosť medzi protestantami. Ale na druhej strane zachránil tým život viacerým ľuďom. Raz ušiel pred pomstou protestantov tak, že s pomocou svojho priateľa jezuitu Juraja Dobronoky sa prezliekol za jezuitu a utiekol do Poľska. Spomeňme ešte dvoch významných pavlínov: o. Juraja Stomfaja (zomrel 1646 ) prior v Lepoglave a v Marianke, člen Rehoľnej rady pavlínov a významný kazateľ a o. Jána Jaskay (zomrel 1662) bol vychovávaný v kolégiu v Olomouci a v Ríme. Učený prior v Marianke a neskôr provinciál v Istrii76 (Poznámka 76 por.Benger dielo citované A.P. Diel I. odpovedajúce miesta).
Generál Rádu o.Ivanovič ušiel v roku 1663 z kláštora v Marianke smerom na Bratislavu odvážajúc so sebou milostivú sochu Matky Božej; s ťažkosťami sa mu podarilo ujsť pred tureckým uväznením. V nasledujúcom roku kláštor takmer úplne spustol. Skoro všetci rehoľníci zutekali do bezpečnejšieho okolia na sever Uhorska alebo do chorvátskych kláštorov. O.Ivanovič utiekol do Lepoglavy. Tu vybudoval východné krídlo kláštora, zreštauroval zanedbanú sakrestiu a kostol, v ktorom vybudoval pompézny oltár. Je možné, že tieto práce viedol preto, aby vzbudil dôveru a pridal ducha vzmužilosti vystrašeným spolubratom. Turci sa pritom presunuli až do Marianky. Spustošili okolité pavlínske majetky, viacerých pavlínskych poddaných vzali do otroctva. Kláštor však obišlo spustošenie. Gróf Ján Kéri, neskorší generál rádu pavlínov s veľkým entuziazmom opisuje zázračnú záchranu kláštora v Marianke: Od sídla matky Božej, teda od jej chrámu, sa smrteľné nebezpečenstvo vzdialilo. Vzhľad tohto posvätného miesta nepošpinil žiaden nepriateľský prepad a toto miesto neutrpelo žiadnu urážku od nepriateľských tŕňov. Nepohltila túto „svätú skalu“ vlna ázijského zničenia. Unikla táto „svetelná veža“ Uhorska zúrivej besnote severskej víchrice 79 (Poznámka 79 Benger dielo citované str.42)
Kisbán 297
V roku 1663 o. Ján Keri plnil povinnosti špirituála bohoslovcov. Koncom roku býval v Ríme ako sekretár o. Jána Vanovičiho, krátko nato sa stal zástupcom generála pavlínov Ivanoviča. V tomto postavení mu slúžil ako poradca. Mal iba 31 rokov a už nadobudol všeobecné skúsenosti vo veciach celého pavlínskeho rádu a súčasne vzbudzoval dokonca aj u starších pavlínov obrovský obdiv ohľadne vedomostí v jeho veku. Keď k týmto osobným vlastnostiam pridáme vplyvy, aké mal v kardinálskom kolégiu na kráľovskom dvore a medzi šľachtou, tak sa nám nemusí zdať čudné že na generálnej kapitule zídenej 3.júna 1669 v Marianke veľkou väčšinou ho uznali vhodného za generála rádu pavlínov. Usúdili totiž , že tento človek plnej mladistvej energie je najlepšou garanciou ďalšieho rozvoja rádu zvlášť v takých oblastiach, ako: misionárska práca, školstvo, prehĺbenie vnútorného života a pozdvihnutie hospodárskeho stavu rehole. O. Ján Keri bol najmladší generálnym predstaveným spomedzi dlhého rádu generálov rádu pavlínov. V dôsledku nepretržitého povstania pavlíni nemohli „vystrčiť hlavy“ zo svojich severo - uhorských domov. Neprišli dokonca na generálnu kapitulu zvolanú v roku 1678 do Marianky na Turíce. Tým väčšie pochvaly vyslovovali o ich odvážnych činoch otcovia, ktorí sa tam zišli. Rehoľná Rada pavlínov určila administrátorovi rezidencie vo Vranove titul priora a tiež jeho nástupcom právo činnej účasti na sedeniach generálnej kapituly115. ( Poznámka 115. Tamtiež A.P. str. 206, Knižnica univerzity Budapeštianskej )
Kisban 307
Keď Kara Mustafa tiahol so svojou armádou na Viedeň, rehoľníci z kláštorov nachádzajúci sa na ceste jeho pochodu s hrôzou utekali do bezpečnejších miest. Vo viacerých pavlínskych kláštoroch úplne vymrel život. Prechodne v nich táborili turecké hordy. Obeťou rabovania Turkov sa stal kláštor pavlínov v Trnave. Kláštor v Marianke spustošil Tököli so svojimi protestantskými povstalcami a Turci ho vypálili. Generál rádu o.Bebery ledva stihol ujsť na hrad Stomfa. Podarilo sa tam preniesť významnejšie dokumenty z archívu a milostivú sochu matky Božej v roku 1683.
Kisban 312
V posledných 30. rokoch 17.storočia sa dostalo rádu viacero milodarov, ktoré posilnili materiálne základy viacerých kláštorov a súčasne aj misijné dielo. Generál rádu o. Ján Keri sa zaoberal plánovanou renováciou kláštorov. Dostaval nové krídlo v Marianke a v Lepoglave, zrenovoval kláštory v Ulima –Olimie a v Banfalva. V pavlínskom kostole v Banfalva Juraj Hamerla vybudoval nádherný oltár, ktorý stál 600 Fl. Založil tu nábožné Bratstvo piatich rán Pána Ježiša v roku 1669. Na prosbu generála rádu jeho príbuzná grófka Tarnovská darovala reholi svoj dom vo Vranove pri Poszto ( ul.Sukeničia), o ktorý darmo dovtedy pavlíni prosili. Za čias vlády generála o. Jána Keriho sa vybudovala budova nádhernej kaplnky sv. Pavla pustovníka v kláštore na Jasnej Hore v Čenstochovej, z dedičstva po kniežati ! Dönhoffie. Okrem oltára zdobeného nádhernou striebornou sochou sv. Pavla pustovníka dodávajú na kráse oltáre sv. Antona opáta a sv. Hieronyma taktiež fresky predstavujúce zázraky sv. Pavla: víťazstvo kráľa Mateja Korvína na príhovor sv. Pavla pustovníka nad Ali Begom, uzdravenie chorých v čase moru, a obliehanie Čenstochovej Švédmi, zjavenie Matky Božej počas švédskeho obliehania.
Kisban 315
Na základe Bully PROVISORIA z 3. apríla 1671 ponúkol Klement X. utvoriť v pavlínskych provinciách Generálne štúdium. V Poľskej provincii malo vzniknúť v Čenstochovej a v Krakove. V Rakúsku -vo Wienerneustadt; vo Švajčiarsku v kláštore - v LAngnau; v Chorvátsku – v Lepoglave, okrem nich v Ríme, nakoľko by sa našiel zodpovedný dom a grémium profesorské. V Uhorsku určili za sídlo Generálneho štúdia kláštory v Marianke a v Novom meste pod Šiatrom (Satoraljaujheli). Bulla oznamujúca tieto skutočnosti na Generálnej Kapitule v 1672 vyvolala všeobecnú radosť a uznanie zídených otcov. o. Kristolovec neskorší generál rádu pavlínov poznamenal s najvyššou vážnosťou: „Keby Kéri nebol urobil nič iné, to i tak mu patrí vždy uctievať jeho pamiatku“136. (Poznámka 136. Benger dielo citované str.130)
Kisban 316
Štúdium filozofie trvalo 2 roky, štúdium teológie 3 roky. Tým, ktorí urobili záverečné skúšky s vyznamenaním z predpísaných predmetov, mohol generál udeliť stupeň doktora počas Generálnej Kapituly, alebo na provinciálnej Kapitule. Prvá doktorská promócia sa udiala v Marianke na Generálnej Kapitule 1. novembra 1674. Promotorom bol sám o.Ján Keri. Na úvod vyhlásil reč o vzťahu filozofie k teológii, následne po prečítaní „FORMULA PROMOVENDI“ odovzdal novým doktorom doktorské symboly a vysvetlil ich význam. Zlatý prsteň znamená zasnúbenie doktora s múdrosťou, kniha ho má povzbudiť k písaniu diel, čierny štvorhranný baret znamená prianie, aby sa múdrosť šírila na štyri svetové strany.
V nasledujúcom roku tiež v MArinake, udeľoval o.Ján Keri doktoráty z filozofie. V slávnostnej reši sa doktorantom postavil za vzor nasledovania Aristotela. Bod Bully, v ktorom je reč, že iba doktori môžu dostať úrady v reholi vyvolal nepokoj medzi pavlínmi. Chtiac utlmiť nespokojnosť Klement X. vydal 5.februára 1674 Bullu MODIFICATORIA. Podčiarkol, že podmienkou nadobudnutia funkcie majú byť naďalej zásluhy, a nie len doktorát. Ak však spomedzi kandidátov na nejaký úrad stoja doktor a nedoktor s rovnakými zásluhami, v takom prípade úrad treba zveriť doktorovi.
Leopold I. potvrdil Bullu Klementa X. 23. januára 1674 a udelil pavlínskym univerzitám tie isté práva a privilégiá, aké mali zahraničné univerzity.
Kisban 317
(..) Nesplnila sa jeho túžba (o.Jána Keriho), aby pavlínom vybudoval kláštor a prežili v ňom svoju starobu. Na tento cieľ bolo pripravených 8000 Fl. Tie ukradli ku koncu roka 1684 povstalci Tokolyho po obsadení starobylého zámku Czoborov, volaného Saskö, v ktorom o.Keri schoval svoje našetrené mince. Ale stretlo ho ešte jedno nešťastie. Po polročnom pobyte vo Vác musel odtiaľ ujsť do Trnavy, lebo Turci 3. novembra 1684 opätovne zaujali mesto, ktoré nebol schopný ubrániť Ján Bottyan. Tieto udalosti podlomili zdravie o.Keriho. V testamente skoro celý svoj majetok zanechal pavlínom. Zomrel 5. marca 1685 v 47 roku života. Pochovali ho v kláštore v Marianke138. (Poznámka 138. Benger dielo citované str.217)
Kisban 321
Medzi kláštormi, ktoré sa nachádzali na ceste pochodu Turkov najviac utrpeli Marianka a kláštor Wienerstad. Mladí rehoľníci vidiac prichádzajúce nebezpečenstvo ochotne vstupovali do vojska. Starší sa zachraňovali v bezpečných oblastiach severného Uhorska. Generál rádu bývajúci v čase útokov v kláštore v Marianke, utiekol do zámku Stomfa odnášajúc so sebou milostivú sochu Matky Božej a dôležité dokumenty kláštora. Turci vyrabovali kláštor opustený pavlínmi, nechajúc ho v zúboženom stave2. ( Poznámka 2. tamtiež Benger str.202) Nebolo nič nezvyčajné na tom, keď sa pavlíni zúčastňovali na obrannej vojne a odvážne bojujúc sa hrdo zapísali do histórii Uhorska.
Kisban 328
Hlavným cieľom Generála rádu pavlínov o. Ľudovíta Bariloviča bolo oživenie asketického ducha a vyzdvihnutie úlohy pavlínov v živote Cirkvi. Filozofické štúdia absolvoval v Lepoglave. Teologické štúdia na univerzite v Prahe. Ako mladý kňaz sa zúčastnil na misii v Severnom Uhorsku. Obrátil viacerých protestantov, používajúc metódu vysvetľovania právd viery vierohodnými protiargumentmi voči námietkam a povzbudzovaním v kázniach. Nebolo preto nič nové, že ho vyznávači luteranizmu nenávideli a dokonca číhali na jeho život. O.Benger rozpráva že „ho chytili, bili a zranili oštepom. Dostal niekoľko takých rán, že dokonca života mal po nich jazvy. Neskôr ho posadili na divého koňa. Vďaka pomoci dvoch jezuitov sa mu podarilo ujsť živému z tejto pasce. Z priora Trebišova a Slovenského Nového Mesta (Satoraljaujheli) bol povýšený na úrad generála rádu pavlínov20. ( Poznámka 20. Jeho zástupcom bol Kasper MAllesič. Radcami : Ladislav Landor, Adam Kolečani, Felician Guarient, Viktor Kopp. Sekretárom bol Matúš Kupinič.) Napriek veľkému množstvu povinností, horlivo dbal o pozdvihnutie bohatstva liturgie a neopúšťal modlitby v chóre. Bol známy zvláštnou úctou k Najsvätejšej Panne Márii. Keď v roku 1676 dostal úrad prestaveného v Kežmarku, kde bol dom tak vyrabovaný heretikmi, že nebolo ani sviec, ani vína na odslúženie sv. omše, o. Barilovič žijúc veľmi skromne šetril všetky drobné peniažky na potreby chrámu. Jeho príklad povzbudil veriacich k nadpriemernej obetavosti. Krátko nato dokázal zadovážiť všetky potreby kláštora. S veľkou horlivosťou šíril úctu k Matke Božej a sv. Jozefa z Arimatey. Sv. Jozefovi vybudoval oltár na chodbe kláštora v Marianke. Pripravil 15 kázní ku cti sv. Jozefa z Arimatey, ktoré vydali až po jeho smrti v Bratislave v roku 1730. V čase povstania Rákocyho zachoval pavlínsky rád prísnu neutralitu. Avšak O.Barilovič sa postavil jednoznačne na stranu kráľa, pretože od neho očakával posilnenie katolíckej viery v Uhorsku a zavedenie vnútorného poriadku. Pravdepodobne tu zohral vážnu úlohu hlboký cit spolupatričnosti k slovanom a nedovolilo mu zotrvať celým srdcom k veľkému kniežaťu reprezentujúcom záujmy Uhorska.
Kisban 329
O.Barilovič musel často utekať pred Kuruckými vojskami do Bratislavy, alebo sa ukrývať na hrade Stomfa. Vždy brával so sebou najdrahší poklad milostivú sochu Matky Božej z Marianky. Zvláštnou starostlivosťou zahrňoval rezidencie v Neszider a v Pešti. Viaceré kláštory pocítili jeho otcovskú starostlivosť. Zomrel v Trnavskom dome za priorátu o. Ladislava Nádaszdi. Dokonca na smrteľnom lôžku odporúčal rehoľníkom zhromaždeným okolo neho udržať vnútorný pokoj v ráde, ktorí vznietili a narušili Chorváti. Jeho telo preniesli do Marianky, kde bol pochovaný za veľkej účasti šľachty a duchovenstva21. (Poznámka 21. Po jeho smrti 1712 viedol rehoľu vikár Ján Kristolovec.)
Kisban 330
Prednášky začínajúce sa v Marianke 4. marca 1680 pod vedením profesora Matúša Kupiniča28 (Poznámka 28. tamtiež Benger 272). Rozhodli sa totiž nanovo otvoriť teologické štúdium v Trnave, ktoré bolo istý čas nefunkčné. Neskôr však s ohľadom na nedostatočnú bezpečnosť v meste sa rozhodli štúdiá preniesť do Lepoglavy29. ( Poznámka 29. tamtiež str.152.153) Kláštor v Banfalva mal vypomáhať jeho ročným príjmom 200Fl30.( Poznámka 30. tamtiež str.153) V roku 1689 založili v Marianke štúdium morálnej teológie. Prvým profesorom bol menovaný o. Peter Tallian. Zabezpečili tiež prostriedky na udržanie filozofie v Lepoglave31. ( Poznámka 31. tamtiež str.198)
Kisban 335
V týchto rokoch žilo viacero vynikajúcich rehoľníkov a aj v Chorvátskych kláštoroch. Medzi šľachtou bol stále žiadaným o.František Grabantovič. V čase svojho priorátu obnovil kláštory v Sveticach i Remete a kláštor Csaktornya takmer vybudoval nanovo. O. Mikuláš Klanč pochádzal z komitátu Körös. Mal úrad vikára v Lepoglave, v Marianke, v Banfalva a Remete, neskôr bol členom Rady rádu pavlínov a splnomocnený zástupca generála rádu v Chorvátsku. Pričinil sa k obnoveniu a usporiadaniu kláštorných budov....
Kisban 337
O.Matej Selegovič z rodu Varasd bol významným misionárom a obrátil viacerých protestantov. Ako podprior Csaktornya obrátil Alžbetu Czechy manželku grófa z Ryni. Keď bol priorom vo Wienerneustadt tešil sa priazni cisára Leopolda, sám osobne mu predstavil stav zanedbaných pavlínskych kláštorov. S pomocou Leopolda získal odpustové miesto Strido – Strigova a podriadil kláštoru Csaktornya.. Od Leopolda dostal 1000Fl. na pozlátenie hlavného oltára v Lepoglave. V 1675 sa stal generálnym vikárom, Posledné 2 roky života prežil v Marianke. Napriek chorobe vzorne dodržiaval kláštorný poriadok. Zomrel v Marianke 168243...... ( Poznámka 43 Benger dielo citované str.207)
Kisban 338
O.Pavol Nemesi svietil príkladom svätého života. Zomrel v Remete 1699. Keď v roku 1704 otvorili jeho truhlu našli telo neporušené. Pochovali ho vtedy pod oltárom Svätého kríža. O.Matúš Kupinič rodom z Reiča predstavený Uhorskej provincie ukončil štúdia na univerzite Karla Ferdinanda v Prahe. Po návrate do vlasti prednášal v rôznych kláštoroch filozofiu a teológiu. Preto mu provinciál dal doktorát z obidvoch týchto vedných disciplín. Istý čas plnil funkciu riaditeľa štúdia teologického v Trnave a bol zároveň predstaveným domu v Trnave. Následne bol priorom v Marianke, členom Rady pavlínskeho rádu a potom provinciálom.
Kisban 340
O. Ladislav Ladaniy z Veszprem sa zapísal do histórie ako dobrý ostrieľaný vojak v „Kristových radoch“. Zaslúžil sa pre cirkev na misiách a pre rád pavlínov vo funkcii priora v Marianke45. ( Poznámka 45 Benger, dielo cit. Str.458)
Kisban 341
O.Andrej Wejnacht z Kophas (zomr.1714) ukončil spekulatívnu teológiu na univerzite vo Viedni. Plnil úrad prokuratúra v BAnfalva a neskôr priora v Csaktornya. Zomrel 1695. Tento posledný kláštor zrenovoval po požiari usporiadal jeho ekonomický stav a neskôr odišiel na úrad priora v BAnfalva. Jeho rozvahe vďačil kláštor za záchranu v rôznych nebezpečenstvách. Napr. keď v roku 1708 Rakocyho Kuruci napadli pavlínov v Banfalva dokázal zachrániť kláštorný majetok. Uprostred neustálych nepokojov prvou jeho starosťou bolo posilnenie vnútorného života. Vďaka vytrvalým snahám získal pre kláštor významné milodary, tzv Kersnericsovskú a Rosanicsovskú. Ako prior v Lefantovciach sa pričinil k zlepšeniu materiálneho stavu kláštora. V reholi si ho vážili za schopnosť vo vybavovaní vecí a diplomaciu vo vysokých kruhoch. Preto ho povýšili do funkcie člena Rady rádu. Zomrel v Marianke v roku 1714 vo funkcii podpriora. Medzi jeho spoločníkov sa významne zapísal o. Michal Galovič, prior v Nezsider (zomrel 1725), ktorý počas povstania Rákocyho II. vďaka rozvahe a zdržanlivosti zachránil tento kláštor pred zničením. O.Euzébius Havran, pôvodom zo Zohora (zomrel 1726 Trnava) vynikal ako kazateľ v Marianke. Bol podpriorom v Marianke, priorom v Banfalva a v Lefantovciach. S veľkou starostlivosťou sa venoval vnútornému životu v ráde. Veľa sa postil a nepretržite podstupoval pôsty. Bol pre spolubratov nádherným vzorom rehoľných čností. Spomeňme tu ešte o.Imricha Thury , konvez v BAnfalva (zomrel 1710), významného exorcistu Michala Pongrácza profesora filozofie z Marianky (zomr.1697); o.Augustína Hnatoviča nar. Galjar , ktorý bol známy svojím svätým životom vo Vranove (zomr.1711) ; o.Ľudovíta Bariloviča – významného misionára a generála Rádu, ktorý bol známy svätým životom (zomr.1711); o. Pavol Malonyai, profesor teológie v Trnave, ktorý zastával rôzne úrady v reholi sa nakoniec stal uhorským provinciálom. Zomrel v Lefantovciach 1722. Nad všetkými však prečnieva osobnosť o. Pavla Szečényiho. Vstúpil do rádu 1622, filozofiu študoval vo Viedni, teológiu v Ríme, následne prednášal filozofiu v Marianke a od roku 1673 teológiu v novootvorenom štúdiu v Trnave. Tento učený muž sa zakrátko stal priorom v BAnfalva a následne členom Rady pavlínskeho rádu. Vtedy ho cisterciáni pozývali za člena do svojho rádu. Ponúkli mu hodnosť opáta v Szent Gotthard. On však bez mihnutia oka nepretržite zotrvával vo svojom ráde. „Nezmením ani vieru ani rád“- zvykol takto hovorievať. V dôsledku starostlivosti jeho strýka Juraja Szečenyho ostrihomského arcibiskupa, ho menovali v roku 1676 za biskupa Pécs. Pretože však diecéza Péc sa nachádzala pod Tureckou nadvládou tak arcibiskup, aby mu zaistil slušnú existenciu mu dal opáctvo v Szantgothard. V roku 1687 sa stal biskupom Veszprému a v roku 17036 arcibiskupom Kalocsy pričom však zanechal administráciu biskupstva Vesprem. .....
Kisban 345
Do toho obdobia spadá aj renovácia kláštora v Lefantovciach (Felsöelefant), ktorý bol viacnásobne poškodený počas bojov s Turkmi v 17. stor. Rehoľné ročenky zachytávajú, že kláštor prežíval veľa horúcich chvíľ. V roku 1633 značne početná turecká armáda obkľúčila kláštor, ktorý odvážne bránil miestny vikár, o. Mikolaj Nagy, ktorý stál na čele malej strážnej skupinky vojakov. Tento odvážny človek sa nebál sprevádzať uprostred tisícich nebezpečenstiev vojny vdovu po grófovi Gabrielovi Erdödi v jej púti do Mariánky54 . (Poznámka 54. A.P. Lefantovce, fasc. 65. OLKO.)
Kisban 346
Pavlíni z Lefantoviec udržiavali s nimi veľmi srdečné vzťahy podobne ako krakovskí pavlíni s kamaldulmi na Bielanoch. O tomto duchovnom spojive medzi dvoma kláštormi svedčia viaceré knihy v pavlínskych knižniciach v Lefantovciach, označených poznámkou PRVENENCIJNOU: „ex eremo ZOBORIENSI Camald“. A nato obdobie pripadá zreštaurovanie zruinovaného kostola v Marianke (1680). V roku 1691 dobudovali k nej kaplnku sv. Anny. Tento kláštor prešiel behom 17.storočia viacerými ťažkými skúškami. V čase povstania Gabriela Bethlena, Štefana Bočkaja, Juraja Rákocyho, Imricha Tokolyho a v nasledujúcom storočí Františk Rákocyho II. bolo toto odpustové miesto vystavené nepretržitým útokom. V roku 1618 vojaci Gabriela Bethlena zničili nachádzajúce sa mauzoleum na strede kostola , kde boli ostatky zosnulého v roku 1566 Andreja Bathory, nádvorného sudcu cisára Maximiliána II. komesa komitatu Sümeg Szatmár a Szabolcs vlastníka zámku Deveni a iných zámkov.
Kisban 347
V tom období sa udialo niekoľko násilných útokov. Na základe sťažnosti priora z Marianky o. Jána Jaskaya zanesenej do Bratislavskej kapituly sa dozvedáme, že niekoľko obyvateľov zo Stommfa pod vedením Jána Körmendi sa dopustilo násilia na pavlínoch a to, dokonca fyzicky a ťažko znevážili jedného z rehoľníkov o. Šimona Bratuliča59 ( Poznámka 59. A.P. Thall, fasc. 4, Nr.20. OLKO) Inokedy použili násilie voči rehoľníkom Bratislavského domu podriadeného kláštoru v Marianke. Ich vojaci a takisto aj bratislavskí obyvetlia Ján Maisl a Ľudovít Strade za asistencii zbrojnošov vtrhli do domu s cieľom vyzdvihnúť kontribúcie. Protestujúcich pavlínov držali 17 dní v zajatí60. (Poznámka 60 18.04.1686; A.P. Thall , fasc.4. Nr.34. OLKO) Okrem toho bolo jedno nebezpečenstvo, ktoré ich stále držalo v napätí - Turci.Keď v 1663 Turci dobili Parkany Ujvar, Levoču, a Nitru, keď zničili krajinu až po hranicu Moravy a neskôr 1664 došli do Marianky strach padol na otcov žijúcich pod vedením priora o. Michala Soóša a o.Michala Saera. Podľa zaznamenaných svedectiev sa modlili deň a noc, ako sa zdá naozaj, lebo kláštor nepadol do rúk Turkom61 (Poznámka 61 Benger cit. Str.371)
Kisban 348
Zbytočne rehoľníci kláštora v Marianke sa dôsledne prispôsobili odporúčaniam predstaveného, kvôli zachovaniu nariadenej neutralite. Vždy ich stretávali nepríjemnosti od každej z bojujúcich strán. Nás už len dojíma ten strach a bázeň s akou strážili v tých časoch najdrahší poklad totho miesta – sochu Matky Božej. Koľkokrát sa kláštor nachádzal v nebezpečenstve vždy prvou myšlienkou generálov rádu bolo ukryť sochu na bezpečné miesto.
.......takžiež v období povstania Františka Rákociho II. ukryli na hrade Stomfa sošku. Až v roku 1708 po trenčianskej bitke, keď osud povstania bol už spečatený a v západnej časti krajiny neprichádzalo nebezpečenstvo opätovného výbuchu bitiek, o.Andrej KOllenič, historik rádu a sekretár generála preniesol sochu do Marianky.
Kisban 349
Kláštor vlastnil dovtedy drobnejšie majetky na okolitých pahorkoch hlavne na pahorku Vinnom Deveni a v Marianke dom. Taktiež rezidencia v Bratislave patriaca kláštoru v Marianke dostala v tom čase väčšie príjmy. K vyzdvihnutiu kláštora v Marianke v 17. storočí sa pričinil nielen duch baroka vyjadrujúci sa v oživení náboženského cítenia a v rozvoji umenia, ale tiež susedstvo Bratislavy, starého korunovačného miesta a sídla uhorského snemu. Poslovia a členovia kráľovskej rodiny, ktorí zasadali na sneme často poctili svojou návštevou kláštor v Marianke, ktorého sláva sa rozniesla aj do cudzích krajín. Pavlínsky historik otec Frantisek Orosz, kedysi podprior tohto kláštora v 1732, zachytil trefnú poznámku vo svojom diele „diarium Thallense“: „Nielen obyvatelia miest navštevovali toto miesto, ale s veľkou pobožnosťou tu putovali magnáti z Rakúska, z Čiech, Moravy, Sliezka, Uhorska, kedykoľvek prebývali v Bratislave radiac sa nad vecami štátu“.
Kisban 350
Napriek, že návštevy panujúcich panovníkov patrili k zvyklostiam boli vždy hlbokým dojatím pre tunajšich rehoľných bratov. Králi tu prichádzali predovšetkým kvôli hľadaniu svetla z neba a pre spojenie rozjímania nad ťažkými politickými a vnútornými problémami štátu. S týmto cieľomprišiel do Marianky v roku 1647 Ferdinand a pri tejto príležitosti zložil bohatý milodar na obnovenie poškodených budov. Leopold I. bol štedrým priateľom rádu67 (Poznámka 67 Býval tu pravdepodobne v rokoch 1659,1662,1668. ) Jemu vďačia pavlíni, že po dlhých starostlkivosti mohli usídliť sa v Pešti v 1688. Uprostred návštev Leopolda zasluhuje zvláštnu spomienku púť cisára 1668. V tom roku bol dvakrát hosťom v Marianke: 24.01.1668 prišiel tu v spoločnosti manželky, Eleoóri Neuburskej, korunovaného nástupcu trónu Jozefa a arcikňažnej rakúskej Márie. S pobožnosťou vykonal modlitby, následne v rozhovore s generálom preukázal veľký zýujem o situáciu v ráde. Zvlášť bol pohnutý rozprávanie generála o histórii odpustového miesta. Pred rozlúčkou zvečnil pamiatku svojej návštevy v Marianke na nápise na tabuli z cédrového dreva, ktoré svedčilo o jeho hlbokom náboženskom cítení. Pod prvým veršom textu vyrezali podobizeň srdca, v ktorom cisárova Eleonóra dala vyrezať počiatočné písmená vlastného mena a svojho manžela (E. L. ) : Najdôstojnejšia Panna údolia žiariaca zázrakmi a známa milosťami a dobrodeniami, E.L. Skutočná Matka a ochrankyna svätého Rádu pavlínov v Uhorsku68.
(Poznámka 68 GRIESKIRCHNER OP, str. 64 a A.P. diel VI.)
Podľa vzoru kráľov putovala do Marianky šľachta a biskupi. Zvlášť v rokoch 1658, 1662, 1687, 1696, 1712 navštívili kláštor viacerí výnimoční hostia. Medzi nimi boli najvýznamnejší dôstojníci, uhorské osobnosti69. (Poznámka 69. Priezviská sú spomenuté medzi dobrodejmi)
Kisban 351
Mešťania a obyvatelia dedín putovali do Marianky na slávnosti počas ktorých vykonávali pobožnosti s veľkou pompéznosťou. V sakristii a v pokladnici prechovávali viacero bohatých vóta : bižutériu, koruny, kríže s osadenými drahými kameňmi, reťaze s drahých kovov, srdcia, orly, kvety, kalichy, sochy, lampy, obrúčky, nádoby a liturgické rúcha etc.
Kisban 353
Okrem kláštora v Marianke dosiahol veľký význam aj kláštor v Pápa. Prispeli k tomu: vytrvalá kontreformacijná práca, dôležité udalosti, ktoré mali v ňom miesto aj školu. Uprostred miestnych vikarov okrem spomenutého o.Alfonza Skotnického zaslúžili sa zvlášť pre kláštor otcovia: Imrich Nagy, Ľudovít Berzeviči, Ladislav Nadasdy, Martin Jurokovič, Juraj Szili. ....
Kisban 356
...... do Budy prišli 28.01. 1687 ...... Ako jediný sprievodca im poslúžila knižka o.Žigmunda Ferrariusa78 ( Poznámka 78. Ferrarius Sigismundus : De rebus HUngaricae Provinciae Ordinis Praedicatorum fratribus cuattuor et octo libris distributi commentarii ....Viennae ..Anno 1637, str.475 -478; Appendix ad Commentarios de Rebus HUngaricae Provinciae ord. Praedicatorum, str.32) Žiaľ, na spomínanom mieste nenašli takú budovu, ktorá by pripomínala kláštor. Ale v blízkosti maštale Veľkého vezíra Vizivaros sa nachádzala budova vo veľmi zlom stave, ktorá podľa usporiadania vo vnútri a viacerými detajlami takých ako malé, vysoké okná, dvere, chodba, osobné cely – bol veľmi podobný kláštorom v Čaktornya, v Ríme a v Marianke. S budovou sa spájala sa mešita prerobená najpravdepodobnejšia z kresťanskej svätine79. (Poznámka 79 A.P. diel 3 str.104)
Kisban 357
.......Odtiaľ smerovali na Vyšehrad. Vôbec nenašli ruiny kláštora sv. Andreja iba zvyšky zbúraného chrámu. Úplne zronený sa vrátili z výpravy: o.Pavel Majthenyi do Lefantoviec, o.Kasper Mallesič po niekoľkodňovom oddychu v Marianke do Viedne. Tu sa radili s priorom z Wienerneustadt, aké kroky treba ďalej urobiť. Následne vyslali v poradí tretie Memorandum cisárovi.
Kisban 358
Pred návratom do Viedne zo snemu v Bratislave cisár navštívil 24.01.1688 pavlínov v Marianke. T7mto spôsobom chcel opätovne preukázať svoju priazeň. Návšteva cisárska mala priebeh neobyčajne slávnostný. V cisárskom sprievode bola jeho manželka, syn Jozef I. korunovaný kráľ Uhorska a dcéra arcikňažná Mária Alžbeta. Cisárska rodina strávila v kláštore celý deň. Počas obedu cisár Leopold sa pýtal na rôzne veci týkajúce sa pavlínskeho rádu. Generál spomenul škody ktoré utrpeli pavlíni a že v čase vizitácie musel skonštatovať koľko zničených a okradnutých kláštorov a majetkov a kostolov patriacich kedysi pavlínom. Cisár po vypočutí jeho nariekania ho uistil o svojej podpore. Večer sa spolu s rodinou vrátil do Bratislavy85. Poznámka 85. Benger cit. str.249
Kisban 362
V práci nad obrátením protestantov v 17. storočí pripadla významná úloha pavlínskym kláštorom v Pápa, v Pécs, v Torna, v Kežmarku, Vranov, Satoraljaujéli (Slovenské Nové Mesto). O vnútorný rozvoj rádu sa zaslúžili kláštory: Lepoglava, Lefantovce, Marianka, Pešť, Wienerneustadt a Rím.
Ako vyplýva z tretieho bodu nariadení kapituly z 1615 existovali 3 vikariáty: Lepoglava s podliehajúcimi kláštormi v Remete a v Csaktornya; Marianka s priľahlým kláštorom v Lefantovciach a Wienerstadt s priľahlými kláštormi Ranna a Banfalva. Tieźo tri kláštory- vikariáty sa bohato rozrástli na konci 17. storočia. V Lepoglave a v Marianke býval generál rádu. Sídlilo tu štúdium GENERALE, počet rehoľníkov tu bol oveľa väčší než v iných kláštoroch. Tieto kláštory sa stále rozrastali a získavali stále viac dobrodejov. Kláštor vo Wienerstaudt sa zaslúžil zvlášť pri výchove mládeže a blízkosť Viedne pozdvihla jeho význam. Často tu prebýval generál rádu. Pulz rehoľného života v týchto troch kláštoroch pozdvihoval duchovnú sviežosť aj do iných kláštorov.
Búrlivé časy boli dôvodom, že raz jeden, raz druhý kláštor stál na čele. Na konci 17. storočia zaujal vedúcu úlohu kláštor v Marianke a udržal ju až do zrušenia rádu.
Kisban 370
Spor preniesli do Ríma. V roku 1695 Kongregácia šírenia viery po vypočutí predstaviteľov dvoch strán, priora z Körös, o. Jána Kristolovca a vikára z Marianky o. Ladislava NAdazdy vyniesla 14.06.1695 nariadenie, aby vec prerokovali na kapitule a o výsledku tohto prerokovania upovedomili Svätú Stolicu. Generálna Kapitula zídená v Marianke 8.6.1696 zvolila za nástupcu o.Ľudovíta BAriloviča nikoho iného ako o.Kaspra Mallesiča.
Kisban 371
Voľby na Kapitule v Marianke 1696 z hľadiska Uhorského neboli síce veľmi šťastné, ale z pohľadu na dobro Rádu správne. V Rehoľnej Rade boli ľudia zodpovední. Zástupcom generála sa stal schopný a vzdelaný o.Ladislav Nadazdy a do Rehoľnej Rady patrili: Matúš Kupinič, Martin Jurokovič, Felician Gvarient, ktorého vo funkcii prokurátora poslali na Viedenský dvor, a o. Adam Kollečani ktorý zakrátko zomrel zastúpil ho o. Ladislav Landor. O. Ján Kristolovec a sekretár Imrich Esterházy a doktor teológie a do Rady rádu vošli ľudia čestní a skúsení.
Kisban 374
Uvádza sa nasledovné, že delí Uhorskú provinciu na dve časti: Uhorskú a Chorvátsku. Do provincie Uhorskej patria kláštory – Marianka (MáriaVölgy), Lefantovce, Slovenské Nové Mesto (Satoralujhely), Banfalva, Pápa, Trnava, Pešť, Skalica, Nezsider, Trebišov, Vranov, Kežmarok, Pécs a kláštory, ktoré sa neskôr vytvoria na území Uhorska.
Kisban 375
Na Kapitule v Uhorskej provincii v roku 1700 v Lefantovciach zvolili za provinciála o. Ľudovíta Bariloviča, jeho vikárom zvolili schopného o. Augustína Bolle a členmi rádu otcov: Andreja Wejnachta, Andreja Kolleniča, Ľudovíta Karloczy a Bernarda Wollmütha. Od vtedy predstavených domu nazývali priormi a nie vikármi a domy, v ktorých bývalo menej než 12 rehoľníkov – rezidenciami, a nie konventami ( kláštormi). V Uhorsku bolo teda 5 kláštorov: Marianka, Banfalva, Lefantovce, Pápa, Satoraljaujheli, zvyšné boli rezidenciami.
Kisban 391
Pretože kláštor v Marianke sa nachádzal na ceste presunu cisárskych vojsk, protestantskí vojaci slúžiacich v armáde spojených s cisárom ho napadli na sviatok patróna rádu, sv. Tomáša Akvinského (7.marca) vojenský generál Hanibal sa nachádzal práve so svojím štábom v zámku Stomfa, keď mu doniesli správu, že jeho protestantský vojaci vyrabovali kláštor a spôsobili v kostole obrovské straty. „Za nič majú bázeň Božiu, vyrabovali všetko; nenechali ani kostol; zhabali vybavenie svätyne- posvätné kalichy a iné predmety; každý, kto sa nachádzal tam a koho len dohonili, dokonca rehoľníkov, zbili päsťami s hriešnou mániou18“ Poznámka 18. Benger cit. str.370.)
Kisban 394
Po ročnej pauze sa mohla zísť generálna kapitula v kláštore v Marianke 1709. Delegáti pamätajúc na nedávne nešťastia zvolili za generála o. Ľudovíta Bariloviča, ktorého energia, veľká pracovitosť a horlivosť aké preukázal v posledných rokoch pri obracaní protestantov, dávali garanciu, že má talent viesť Rád. Zástupcom generála bol o. Ján Kristolovec, členmi Rady: Poliak o.Stanislaw Napolski, uhor o. Matúš Kupinič, nemec o.Ferdinand Meislseder, Chorvát o.Wolfgan Českovič; Rímskym prokurátorom – o. Matej Krassin. Všetci múdro a horlivo pristúpili k vybavovaniu aktuálnych vecí Rádu. Medzi rozhodnutiami, ktoré Kapitula prijala jedna z nich mala za úlohu ochranu sily Rádu, to znamená, že bez súhlasu generála nikto nesmie prijímať cirkevných hodnostárov. Určili aj výšku príjmov, ktoré mali vyplácať provincie na potreby generála27. Poznámka 27. Meszleni str.418)
II. časť
Kisban 12
Ešte ku koncu 17.storočia sa Rád nanovo usídlil v Pešti, Pécs, Szentkut, Tövis1 Poznámka 1 Kláštor v Tövis dostal väčší milodar v roku 1714. V tom Čase Klára BOldogfalvi vdova po Jurajovi Barčajovi dala kláštoru časť svojho majetku a dvor (por. Benger, cit. str.469)Milodary kláštoru potvrdil Karol III. v 1716. (A.P. Tövis 1716, fasc.1 nr.5)
Illyefalva, a v novom storočí v Torda2 Poznámka 2 por. Diel 1 str.295; Benger, cit. Topographia Regni HUngariae, str.338)
(r.1714), Torna (1717) Šaštín 1733 a Mocsar (1767). Okrem nových kláštorov sa pekne rozvíjali aj staršie fundácie. Najviac vynikali po stránke materiálnej aj duchovnej kláštory v Pápa, Lefantovcce (Felsoelefant) , Marianka, Pešť, Tövis, Illyefalva, Nagyfalu a v Ríme3. Poznámka 3 Tu spomeňme , že v roku 1714 začali budovať významné rakúske pútne miesto a kláštor Mariatrost. Veľké zásluhy vo veci odovzdania odpustového miesta Radu pavlínov sa zaslúžil Jozef I. Zase Augustín Kereszteli knieža – prímas vyžiadal súhlas Karola III. na vybudovanie. A skutočne ešte v danom roku začal budovať provinciál Parkas Wolff za pomoci Salzburského arcibiskupa. Položenie základného kameňa sa uskutočnilo 18.septembra 1714. Od roku 1716 Karol III. veľký dobrodinec Rádu, cez 6 rokov vypomáhal pri budovaní 5000Fl. ročne (Benger cit. str.472)
Na vystavenie veľkého oltára v kostole biskup Wagensburg dal v roku 1715 3000Fl. (Benger cit. str.491)
Kisban29
O.Bartolomej Orlaj, moderátor v Šaštíne úplne usporiadal Kostol a kláštor v 1750 a v roku 1755 jeho rozhodnutím maliar Zsaman ozdobil maľbami strop chrámu. V roku 1768 talianski majstri obnovili pokryté po mnohých rokoch špinou obrazy na pôjde a presbytérium dostalo bohato zdobenú dekoráciu. V 1771 v Marianke v Kaplnke sv. prameňa, namieste starého zhnitého oltára z dreva vybudoval nový kamenný; rozšíril zásobu knižnice.
Kisban 39
V roku 1783 cisár Jozef II. prikázal zrušiť formálny Trnavský konvent, „ten kláštor vybudovaný pre bohoslovcov“ pretože po prenesení univerzity do Budy rehoľná škola sa stala zbytočná. Vedenie jej majetkami, omšovými základinami a zariadením tohto inštitútu poveril rehoľníka z Marianky. Budova zase prešla do vlastníctva prímasa. Vtedy sa v ňom usídlila kapitula. Neskôr ho prímas určil za kňazský dom. V tom dome sa zacvičovali do kňazských funkcií kňazi vychovávaný už v novom duchu108. (Poznámka 108. Streska 863; od konca XVII storočia bývalo stabilne v kláštore 12 rehoľníkov.)
Kisban 44
....o.Euzébiu Schöffmann kazateľ a pavlínsky administrátor v SzentKut (1774-1776), daroval 300Fl. V mieste odpustovom plnili stálu službu dvaja pavlíni: administrátor a kazateľ. Prvým administrátorom bol o.Augustín Török, ktorého vyhnali odtiaľ Kuruci. V roku 1707 pred bitkou pri Trenčíne, o. Pavol Kurtesz s veľkými zásluhami pri rozvoji kláštorov v Čaktornya a MArianosztra, dal do poriadku budovy a opravil strechy. Síce bol tu viackrát administrátorom. Poznámka 121. Od 1707-1715, 1723-1734. Na jeho prosbu kapitula v Marianke 1729 rozhodla že kláštor v Pecs by mal každoročne doručiť tomuto pôsobisku isté množstvo tovaru.
Kisban 49-52
Význam domu Peštianskeho ustavične narastal. V roku 1741 z dôvodu vojny tu preniesli archív z provincie z Marianky. A za prioratu o. Jána Toronyi sa tu konala obdobná Kapitula provincií 1.5.1746. Vtedy ako nato poukazujú všetky fakty sa tu nachádzala rezidencia provinciála. Od roku 1764 prebývali tu klerici na štúdiách. Kláštorná knižnica sa stále zväčšovala. V čase zrušenia rádu bol to najbohatší kláštor zo všetkých aké pavlíni vlastnili.
Po uzatvorení mieru Szatmarskeho začalo sa búrlivé obdobie rozvoja kláštora v Marianke. V 18. storočí sa stal najväčším pavlínskym kláštorom na základe skutočnosti, že v ňom sídlila najvyššia pavlínska moc a mal významný odpustový charakter. Podobne ako pred rokmi tak aj v 18. storočí ho často navštevovali panovníci a vysokí dôstojníci. Viacnásobne prichádzal do Marianky cisár Karol III. a cisár Leopold I. v roku svojej korunovácie v súlade s tradíciou prišiel tu 16.júla 1712 z príležitosti zahájenia snemu v Bratislave v spoločnosti nadora (palatína) Pavla Esterházyho, primasa Augusta Kereszteli a viacerých hodnostárov. V ich prítomnosti odovzdal pod ochranu Matky Božej seba a cisárstvo147 . Poznámka 147 Benger cit.str.449 ; Gabriela Erdödy bola tiež na sv. omšiach ktoré celebroval gróf biskup z Eger a zahrebského biskupa Imricha Esterházyho. Mária Terézia medzi starosťami o monarchiu prichádzala často na toto odpustové miesto. Keď 22.10.1741 dostala depšu svojho posla vo Frankfurte barona Brandau , o obrovskej armáde zídenej proti jej vláde francúzskych vladárov bavorského a saského a tiež a názor toho posla, že rakúska armáda veľmi ťažko sa bude môcť čeliť tomu. Cisárovná vedomá si vážnosti situácie prišla na toto odpustové miesto do Marianky kde tak mnoho putovali jej poddaní. Začínajú od roku 1741 kláštorné kroniky spomínajú niekoľko jej návštev respektíve púti Márie Terézie. Podľa zápisu zo 7.augusta 1741 : počas uhorského snemu 1741, keď všade bol chaos, nepriateľ zo všetkých strán tak útočil na našu kráľovnú Máriu Teréziu, že sa neodvážila dokonca vrátiť do Viedne a myslela na útek nevedia však kam utiecť, aby sa cítila bezpečne a zdalo sa že nastane koniec Rakúskej vlády, vtedy 7.augusta kráľovná spolu s arcikniežaťom Františkom zahrnutá s veľkým smútkom prišla do Marianky. Pobožne sa zúčastnila na sv. omši a vrúcne sa modlila k milostivej Panne Márii na oltári.“ Neskôr 7.októbra a 4.novembra, tu opäť hľadala vnútorné upokojenie Na slávnosť sv. Karola Boromejského 4. novembra kráľovná si opäť vybrala Marianku v spoločnosti lotrinského kniežaťa Františka, a Karola148. Poznámka 148. Slová z protokolu o príchode kráľovnej zapísané 7.9.1741 v Marianke. Cit. Odo Koptik : Thalleidos Liber I. et II. Sopron 1744 a 1784 str.66) Vtedy znovu zverila Matke Božej z Marianky hynúce cisárstvo. Po víťaznom pochode svojich vojsk obetovala najsvätejšej Panne dve štandardy získané od nepriateľov pri víťazstve. Poznámka 149 cit. Z Wej Kriegs – Standaer überschicket und aufgeopfert in welchen Kriegsfahnen der fliegende Adler der Sonnen zunahen, mit zugesetzter Sinnaschirift: Solononcedi“ A.Germ. Tern 3 cit. KOptik str.73)
Onedlho tu prosila Matku Božiu o pomoc proti Francúzom, španielom, Bavorom, Sasom a Prusom, ktorí vtrhli na územie cisárstva.
Kisban 51
Po rakúskej 7 ročnej vojne Maria Terezia v spoločnosti dcér princezien Marianny a Kristíny, opäť prišli na odpustové miesto. Táto púť mala ďakovný charakter a pre rehoľu to bolo vyznamenanie. Podobná bola návšteva kráľovnej 1764 a v roku 1766. Existuje písomná správa, že „kráľ v klobúku“ Jozef II. niekoľkokrát navštívil Marianku a vždy s veľkým záujmom sledoval obrovské prejavy náboženského života151. Poznámka 151. Orosz cit. Liber Hist. Eccl. Thallensis str.59) Pútnická nálada prepojené hlbokou vierou sa pričinilo k rastu spanilosti odpustového miesto. Pobožní darcovia túžili svojimi milodarmi priozdobiť v prvom rade bývanie kráľovnej Neba – svätyňu. (.....) Obrovský rozvoj pútneho miesta a oživenie náboženského života bolo výsledkom horlivosti Saského kniežaťa a súčasne ostrihomského arcibiskupa kardinála Augusta Kereszteli152. Poznámka 152. V roku 1714 na znak vďačnosti nad vstupom do kláštora z príležitosti príchodu arcibiskupa, umiestnili nápis zhrňujúci jeho zásluhy pre rád pavlínov. Okrem iného tam písalo : „Tamquam secundo Fundatori et primo nostri Ordinis Gratiossimo Protectori...“ Krátko na to na základe rozhodnutia generálnej Kapituly, ktorá oslavovala 500-té výročie založenia rádu a napísali list Svätej Stolici, ktorá obsahovala jeho zásluhy. Svätá Stolica 27.06.1715 prijala na vedomie dobročinnú činnosť Augusta Kereszteli v písme poslaným cez kardinalom Pauliciusa. Benger cit. str. 470) Obdobie jeho patronátu 1711-1725 bol význačný rozvojom života v kláštore. S titulom tejto jeho širokej činnosti je považovaný za druhého mecenáša pavlínskeho kláštora. Najprv v 1714 roku slávnostne vstúpil do Marianky ako protektor Rádu153. Poznámka 153. Pápež Klement XI. potvrdil Augusta Kereszteli v pozícii protektora rádu špeciálnym Breve – pápežským dokumentom z 1.10.1712. Pred ním posledným protektorom rádu bol v 1624 Cosma de Torres. (por. Benger cit.str.451-470 Gyöngiösy spomína protektora rádu kardinála Petra, legáta sv. Stolice za čias generála rádu Mikuláša IV. ) Zázračné miesto zaujalo úplne jeho pozornosť. V roku 1712 ho tu stretávame po druhý raz. Vtedy bohato obdaroval kláštor. (...)
Kisban 52
Nič lepšie nesvedčí o jeho spriaznení s pavlínmi než obrovská štedrosť, aby na 500-té jubileum zreštauroval kostol, kláštor a záhradu. S týmto cieľom priviedol bratislavských a viedenských architektov . Tí ankrami posilnili hroziace zrušenie stavby, a vo vnútri kláštora urobili nové podlahy, okná a dvere. Primas nariadil zavesiť na chodbách lampy, záhradu olemovať vyšším múrom a vo vnútornej kláštornej záhrade umiestniť kamennú umeleckú sochu sv. Pavla pustovníka157. Poznámka 157. Nadpis na (pomníku) soche : Cardinallis e Ducibus Saxonae Archiepiscopus striegonensis, semper Cliens Hujus Sancti. Anno 1714“ por. Benger cit. str.469.
Kisban 54
A predsa ani cisár nechcel byť vynechaný zo spolupráce s týmto neobyčajne vzdelaným mužom. Ešte v tom istom roku z rozhodnutia Karola III. sa vydal August Kereszteli s diplomatickou misou do Regensburga. So smútkom sa rozlúčil s Mariankou, kde strávil obdobie života vyplnený milými chvíľami. Jednak však neostalo dlho preč z toho miesta. Na Veľkú Noc v roku 1718 sa opäť zjavil v milovanej Thallja“165. Poznámka 165. Orosz Liber Historicus Ecclesiae Thallensis , str.23, aby si urobil veľkopôstne duchovné cvičenia. Tu prijímal hostí, ktorí za ním prichádzali Mauriceho – saské knieža a syna poľského kráľa Augusta. Po Veľkonočných slávnostiach sa August Kereszteli opäť vrátil do Regensburga. Len čo mohol prerušil diplomatické povinnosti, aby navštívil milovaný kláštor. Vtedy vždy urobil radosť obyvateľom kláštora akýmsi darčekom. A tak v roku 1720 kázal zbúrať rozsýpajúcu sa starú vežu a dal vybudovať novú. V Marianke zvykol aj tiež vybavovať dôležité cirkevné veci. Tu vysvätil za opáta grófa Sinzendorf (30.06.1722) , ktorý neskôr bol biskupom v Györ. Tu aj vyslúžil nižšie svätenie svojmu synovcovi saskému knižaťu Mauricemu (1723). To bola posledná činnosť v Marianke. V roku 1725 zomrel v Regensburgu. Jeho telo preniesli do Marianky a 23.08.1725 do Bratislavy tam ho pochovali v kostole sv. Martina (dnes katedrála) Poznámka 166. Hlbokú bolesť pavlínskych rehoľníkov zo smrti Augusta pekne vyjadruje báseň : Et gemitum dedit omnis Pauliadum populus, casu concussus acerbo“; por.Benger cit.str. 87. Bol naozajstným protektorom. Dušou a srdcom slúžil spravovaním Rádu. Nik na jeho mieste by nebol urobil viac. Jeho príklad povzbudil viacerých cirkevných hodnostárov, ako napríklad o.Imricha Esterházyho, ktorý sa z Pavlína stal záhrebským biskupom a neskôr prímasom v Ostrihome. Tradičná bola v jeho rodine pobožnosť k Matke Božej v Marianke. Imrich daroval v roku 1712 tomuto odpustovému miestu cenné liturgické šaty, ktoré nosieval počas korunovácie kráľ. Pre ozdobu pekného veľkého oltára odpustového chrámu nariadil vypracovať sochy sv. Pavla pustovníka a sv. Antona pustovníka167. Poznámka 167. Dnes tieto sochy stoja pri vstupe do kaplnky pri zázračnom prameni.
Kisban 55
Ostrihomský arcibiskup tu uprostred veľkých slávností priajl od biskupa u Vesprem o. Bonifáca Csady , kedysi svojho rehoľného spolubrata , arcibiskupské pálium (1728). Ten zase vynikajúci a učený muž,ktorý sa toľko zaoberal kompetentne filozofickou tvorbou, dvíhal sa z ťažkej choroby a podľa jeho svedectva – vyliečila ho práve zázračná voda z prameňa v Marianke – vtedy splnil svoj sľub – obetoval veľa milodarov v prospech rádu. Vo svojej štedrosti nezabudol na kostoly: Záhrebe, Wespreme, Bratsialve, Trnave, a medzi rehoľami na piaristov, kapucínov, uršulínkach a iných. Poznámka 168. KOptik cit. str.275. Avšak najštedrejší bol voči pavlínom. Do pavlínskeho kostola v Remete s titulom Matky Božej daroval kalich z čistého zlata, osadený drahými kameňmi, v hodnote 2000Fl. Na budovu kláštora v Šaštíne niekoľkokrát podaroval niekoľko 1000 Fl. Odpustovému miestu podaroval 6 ťažkých strieborných svietnikov, kríž a lampu, dve kadidelnice, kalichy, monštrancie atď. Zrenovoval zničený kostol v Banfals a z dôvodu vďačnosti dal urobiť všetky strieborné ozdoby pre nový oltár v Marianke.
Kisban 58
V druhej polovici XVII storočia nastala móda na skladanie ako vótum snubných prsteňov. Manželia obetovali ich Márii, aby bdela nad ich šťastím v živote. Ako vyplýva zo zápiskov prvé obetované snubné prstene sa uskutočnilo v roku 1769 z príležitosti sobáša Leopolda Pataki s Terezou Majer. Od tej chvíle táto skutočnosť vystupuje stále častejšie. Poznámka 176. Ignác Baschlag a jeho manželka Jozefína Bakó atď. Nebolo konca vyratávaniu priezvisk všetkých pobožných milodarcov. Sám otec o. Grieskirchner spomína vo svojej práci vyjadrenie kronikára z Marianky z roku 1723: Keby sme chceli vymenovať priezviská obetujúcich vóta grófov, barónov a šľachty zabralo by to veľa času177“. Poznámka 177. Grieskirchner cit. str.86-91 , 44; por. diela nasledujúcich autorov: Orosz František, Kummer Ladislav, Grieskirchner Ferdinand, vyššie citované.
Kisban 59
Medzi veľkými náboženskými udalostiami, ktoré sa tu odohrali, asi najväčšie bolo slávnostné prenesie relikvie sv. Teodory 27.júna 1717 na sv. Ladislava. Relikvie spolu s potvrdzujúcou pápežskou Bullou darovali už skôr kláštoru v Marianke gróf Hezki Frederik , biskup Wroclawský a kardinál, na základe úsilia pavlína o.Leopolda Aschpergera.
Kisban 60
Máme správy, že v prvej polovici 18. storočia tu prichádzali mnohé púte z Bratislavy, Marcheck, Stomfa a Trnavy. Takisto 7.septembra 1727 „prišli tu zo všetkých strán veľmi veľké procesie, zložené z množstva ľudí aké už niekoľko rokov tu nebolo179“. Poznámka 179. Por. Diarium Ven. Conv. Maria Thallensis , Diel II. str.40 AB. 185. oddelenie rukopisov Budapeštianskej knižnice. )
Zvlášť v druhej polovici 18. storočia sa tu zhromažďovalo veľa pútnikov. V tom čase sa ukázal v celej šírke pútnický charakter Marianky ako miesta známeho zázrakmi. Počet svätých prijímaní na niektoré sviatky činilo 10 tisíc. Pre zobrazenie živosť tohto miesta citujeme ďalšie čísla: K svätému prijímaniu pristúpilo 8.09.1718 8-tisíc , 8.12.1719 22-tisíc osôb. Iba z jedného Zistersdorf, prišla púť v počte 954 osôb. Ich sprievodca farár cistercián v ohnivom príhovore, ktorým sa prihovoril po nemecky, podčiarkol význam tohto miesta. V nasledujúcich rokoch narastal počet pútnikov na mariánske sviatky. Podľa svedectva kroník prichádzalo tu niekedy denne 50-tisíc pútnikov. Každý deň tu prišlo priemerne 50 až 60 púti. Pútnici išli s hudbou, hlasno sa modlili ruženec a spievali. Ľudia na kolenách obchádzali oltár, bozkávali dlažbu okolo oltára, s kajúcnosťou sa bili do pŕs, plakali, vešali vóta na oltár. Pri zhliadnutí veže kostola už z ďaleka pútnici v čase cesty padali na kolená. Toto miesto považovali za nebeské. Po očistení sa z hriechov pili vodu zo zázračného prameňa, umývali si ňou choré členky, rany, oči atď. a viacerí odchádzali odtiaľ uzdravení vďaka sile plamenistej viery. Historici kláštora zapísali celý rad zázračných uzdravení. Poznámka 180. Por. citované diela Františka Orosza, Ladislava Kummera a Fedinanda Grieskirchnera. Kummer v knižke: Mária Kegyelemgorrasa (prameň milosti Márie) – nachádzajúce sa na fare v Marianke. Bolo 140 zázračných prípadov, potvrdených cirkevnou mocou; stali sa v rokoch 1634-1740. Nemenovaný pavlín zapísal zázračné udalosti z obdobia 1744 – 1764. Čo do množstva úžasných zázrakov, ktoré sa tam uskutočnili porovnaj ďakovné listy prechovávané v sakristii kostola v Marianke.
Kisban61
Kláštor a sanktuárium tvorili nielen stredisko pobožnosti, ale tiež aj umenia cirkevného a vedy. Odtiaľ vychádzali najúžasnejší členovia rádu. Tu sa konali generálne provinciálne Kapituly v XVII a XVIII. storočí. Tu bilo srdce rádu. Odtiaľ, pramenil do pavlínskych kláštorov v celom kraji zdravý zápal do pastoračnej práce a základy duchovnej askézy, aby stavali priehradu rozkladajúcim prúdom epochy. Tu pavlínsky rehoľník sa ponáral do sveta nadprirodzeného, pozorujúc v tomto slzavom údolí dav unesený náboženským nadšením a kontempláciou. Bližšie neba než v iných kláštoroch sa cítil na tomto mieste. Tu pracoval mozog rádu: generál a definitórium stanovujúce smer činnosti rádu. Odtiaľ, akoby neviditeľné nervové vlákna, niesli po kraji a do provincii za hranicami nariadenia, ktoré mali za cieľ zjednotenie rehoľného života na poli práce. Tu malo sídlo aj rehoľné štúdium (morálna teológia, neskôr KAZUISTIKA, ojedinele prípady). Pod vedením vynikajúcich profesorov sa rehoľná mládež pripravovala k plneniu povinností svojho povolania. Tu sa konali generálne Kapituly a neskôr z príležitostí uhorských provinciálnych kapitúl udeľovali sa doktorské hodnosti a konali sa teologické dišputy. Takisto tu pôsobil stály chór, bola tu najprísnejšia kontrola a najtvrdšia disciplína rádu. Kláštorný život v Marianke v tých storočiach sa niesol v melancholickej kráse nad iné kláštory. Pocit zodpovednosti, ktorého rozvoj respektíve rozširovanie bolo vo viacerých kláštoroch nutné, tu pulzovalo najsilnejšie. Iba kláštor v Pešti nachádzajúci sa vtedy v začiatočnej fáze rozvoja sa svojim významom približoval k Marianke. Keď začal zohrávať čoraz väčšiu úlohu vedením kultúrnym životom a zohrával čoraz silnejší materiálny základ. BA viac ako stredisko kultúry predbehoval kláštor v Marianke. Napriek tomu kláštor v Marianke naďalej napredoval v dodržiavaní rehoľnej disciplíny a prísnosti náboženského života.
Kisban 87
Týmto spôsobom Svätá Stolica na prosbu protektora rádu kniežaťa primasa Augusta Kereszteli a na prosbu provincie obdarila ho titulom generála rádu (Jána Kristolovca). V tomto charaktere mohol vystupovať na snemoch ako legálny hovorca záujmov Rádu a skutočne podarilo sa mu veľa významných vecí pre pavlínsky rád vybaviť. Za jeho úradovania bolo zrealizovaných veľa dávnych postulátov rádu. Neúnavný v práci napol všetky svoje sily nie len pre rozvoj provincie chorvátskej, ale tiež pre pozdvihnutie autority celého rádu. Ako sme už spomenuli, veľa sa namáhal aby v celej cirkvi vyzdvihli význam sviatku sv. Pavla pustovníka, patróna pavlínskeho rádu do RITUS DUPLEX . Cez to tiež chcel pridať lesk svojmu Rádu. V súlade so želaním delegátov provincie zídených na okresnej podobnej Kapitule v Marianke v roku 1718 zveril prokurátorovi Rádu v Ríme o. Chrizostomu Kosbialovičovi, aby sa touto vecou zaoberal. Kvôli tomuto cieľu mu poslal listy odporúčajúceho Karolovi III., poľskému kráľovi Augustovi II. a kniežaťa primasa Augusta Kereszteli aby odovzdal ich Svätej Stolici že sú v prospech prosby pavlínskeho rádu.
Kisban 88
O.Kristolovec keďže bol učeným mužom a zbehlým v histórii nielen písal diela len s historickým námetom, ale aj starostlivo sledoval dôležité dokumenty týkajúce sa histórii rádu. Počas povstania Rákocyho nielen vzácnosti z kostola z Marianky, ale aj rehoľnú knižnicu nachádzajúcu sa v kláštore značne zmenšenú v čase vojen vyviezol do zámku Stomfa a nechal tam tak dlho, až po zakončení vojny bolo možné cennú knižnicu preniesol späť na pôvodné miesto. Jednoznačne podporil nariadenia vyrieknuté na podobnej Kapitule v Marianke v roku 1721. Podľa týchto ustanovení, každá provincia mala vlastniť svojho historika. Ten mal zapisovať dôležité rehoľné udalosti a posielať cez poslov svojej provincie na zbierajúcich sa každé 3 roky Kapituly celého rádu. Poznámka 7. Benger cit. str.556. Tieto kapituly ako aj zasadania Rady, ktoré sa konali pod jeho vedením rozhodovali nie bez jeho odporúčania životné a dôležité nariadenia. A tak v roku 1721 rozhodli , že stále sídlo generála rádu sa má nachádzať v Marianke8. Poznámka 8. Toto rozhodnutie potvrdila Kongregácia šírenia viery z 15.12.1721 v Ríme podpísaný kard. Tananra. Presne určili povinnosti každej provincie, týkajúce sa materiálneho vkladu na udržanie generála a rímskeho generálneho prokurátora. Týmto sa ukončili viacročné spory týkajúce sa tejto veci. Ján Kristolovec sa ujal s veľkým dojatím ujal prípravu 500 výročie existencie rádu.
Kisban 92
Ohlasy týchto bojov došli až na Svätú Stolicu. Podľa predpisov Konštitúcií potvrdených Svätou stolicou15 Poznámka 15. Const. I, str.1 kap. 2 , Nr.4) Miesto pobytu generála záleží od jeho voľby. Citát: „Miestom pobytu môže určiť Konvent podľa ľubovôle“. To bolo aj v minulosti. O.generál Kasper Melesič napríklad vyvolil v roku 1696 za svoju rezidenciu Lepoglavu Poznámka 16 A.P. časť IV. str.31) Avšak už na prvej Kapitule eleckijnejpo oddelní sa chorvátskej a rakúskej provincie rozhodli, že generál ma sídliť v tej provincii do ktorej patril pred voľbou. Poznámka 17. to isté str. 5 (V tom prípade o.Imrich Esterházy) Na zasadaní generálnej Kapituly 6.júla 1715 v Marianke nastúpila dohoda v tomto ohľade medzi generálom a uhorskou provinciou. Podľa nej určili na stále sídlo generála Nezsider. V tom čase neprichádzala do úvahy Marianka, pretože tam pôsobil protektor Rádu, kard. Arcibiskup August Kereszteli. Rezidencia v Nezsider s celým jej príchodom sa odovzdala k dispozícii generálovi rádu. Namiesto toho zato prestala platiť ročný príjem 530 FL schválenú pri hlasovaní na udržanie generála. Súčasne generálna Kapitula vyhlásila vyhasnutie „priorského charakteru“ kláštora a odovzdáva k dispozícii generálovi moc vymenovania miestneho priora. Podľa týchto rozhodnutí Kapituly nebolo možné vykonávať tu ročnú vizitáciu a rehoľníkov tohto domu bolo možné preniesť do iných kláštorov iba so súhlasom provinciála.
O.Kristolovec nesúhlasil s týmto rozhodnutím prijatým hlavne pod tlakom Uhorskej provincie. Napriek svojmu chorvátskemu pôvodu zvolil za svoje sídlo Marianku a tvrdohlavo to bránil. Avšak k uskutočneniu tohto zámeru stretol sa s odporom uhorskej provincie, pretože sa zdalo že priepasť aká sa vytvorila medzi stranami a nedá sa prekonať, o.Kristolovec na istý čas odstúpil z ďalšieho nástojenia a aby zmizol z očí Uhrom odsťahoval sa do Chorvátska. Takto zo svojej strany nechal nevyriešenú otázku stálej rezidencie generála rádu.
Kisban 93
Vo veci rezidencii generála rádu pavlínov, rehoľná komunita mohla vybrať jednu z 3 možností: alebo sa oprieť o Konštitúcie, alebo prijať názor o.Jána Kristolovca alebo o.Imricha Esterházyho18. Poznámka 18. A.P. časť V. str.168. Viedenská nunciatúra učinila prvýkrok, aby rozdelené názory ujednotila smerom k zasadajúcim otcom na Kapitule Juraj Spinula listom v ktorom ich informoval, že v súlade so želaním Kongregácie šírenia viery , nie je možné v tejto veci narušiť ústavu z roku 1702. Podľa nej má generál povinnosť bývať v tej provincii, v ktorej bol členom pred svojou voľbou19. Poznámka 19. Viedeň, 20.4.1718. Petruccius Auditor generalis et cancellarius A.P. časť V. str.162)
Zatiaľ otcovia nezaujali rozhodné stanovisko a nevydali nijaký predpis iba viedli diskusiu. S výnimkou uhorských otcov boli názoru, že generál by mal vlastniť stálu rezidenciu v kláštore v Marianke. Prikláňali sa k tomu z niekoľkých dôvodov usúdili, že povaha rádu vyžaduje aby generál sa netúlal po rôznych miestach. Okrem toho centrálneho položenie voči ostatným kláštorom v mArianke bolo ľahšie udržiavať s nimi kontakt. Otcovia iných provincií aby vniesli pripomienku, že sa budú môcť v kratšom čase sa dostať do tohto kláštora než do akéhokoľvek iného. Keď tu bude generál mať rezidenciu. Nebudú musieť prenášať zo sebou archív rádu a preto rád nezažije takú veľkú škodu ako to bolo za čias Imricha Esterházyho. Dokonca tento kláštor sa nachádza v blízkosti cisárskeho dvora.
Kisban 94
Súčasne proti vôli uhorských otcov otcovia ostatných provincií súhlasne so želaním generála, ktoré považovali za rozumné určili za rezidenciu Marianku. Uhorská provincia cez svojich delegátov opätovne protestovala proti tomuto rozhodnutiu. Ako dôvod protestu uhorskí otcovia vnášali to, že ešte nebolo posledné rozhodnutie či generál má právo voľby miesta stáleho miesta.
Zdá sa, že vystupujúci v mene uhorských otcov člen rady Rady rádu o.Euzébius Radovan a prof. Teológie o.Pavol Vukovič, svojím protestom vyjadrujúcim jednostranné stanovisko uhorskej provincie urobili veľký dojem na Viedenskú nuncia Juraja Spinula. Obrátili pozornosť na skutočnosť , že generál rádu neráta jednoducho z rohodnutím z roku 1702 a zvolil za rezidenciu Marianku. Tento druh postupovania správania generála ako samovôľu v nesúlade s duchom konštitúcie. (...) Generál keďže bol presvedčený o správnosti svojho stanoviska o.Kristolovec 17.júna 1718 upovedomil protektora kardinála Augusta Kereszteliho o udalostiach na Kapitule a súčasne zdôvodnil svoje stanovisko prečo použivajúc práva vyplývajúce z Konštitúcií zvolil za svoje sídlo práve kláštor v Marianke. Dôvody pojal nasledovne: Názor viacerých teológov, generál pod hrozbou ťažkého hriechu by mal bývať v kláštore, ktorý je približne najbližšie k inným provinciám. Opäť Marianka nielenže je na takomto mieste ale sa nachádza neďaleko Bratislavy, kde sa schádza snem a predsa generál ako člen Izby Pánov by sa mal zúčastňovať týchto snemov. Proti tomuto napísala protest Uhorská provincia; ba viac pre rozdúchanie väčšieho problému poslala v tejto veci otcov k nunciovi do Viedne.
Nato protektor neodpovedal. Generál sa zase dozvedel od Františka Keczela sekretára kardinála protektora o rozhodnutí uskutočnenej na poslednej Kapitule elekcijnej, že do tohto času kláštor v Marianke slúži iba za rezidenciu protektora a preto v tom mieste nemôže bývať žiaden generálny predstavený rádu. Vo veci samej chcela generálna Kapitula týmto spôsobom odvďačiť sa kardinálovi protektorovi za jeho priazeň voči kláštoru v Marianke. August Kereszteli totiž viacnásobne prijal na seba veľké trovy za cieľom prebudovania celého kláštora. Generál akokoľvek musel prijať na vedomie túto veľmi vážnu a ctihodnú príčinu, no predsa naďalej nechcel sa s tým zmieriť. Nakoniec Viedenský nuncius Spinula vyriešil spor ťahajúci sa roky. V liste napísanom z Viedne 13.augusta 1718 upozornil generála, že kým Kongregácia šírenia viery nevydá rozhodnutie vo veci rezidenciálneho paragrafu KOnštirtúcie, to bez vedomia a súhlasu nunciatúry nemôže bývať v kláštore v Marianke. Keby bol narušil tento príkaz zastavil by jeho účinkovanie. Toto neočakávané „divadlo“ nepríjemne prekvapilo o. Kristolovca. Viac sa už neobrátil na nuncia iba napísal audítorovi. S pobúrením naznačil že zákaz návštevy Marianky je v nesúlade s právomocami generála, ktoré su garantované v Konštitúciach. A tak nemôže plniť úplne povinnosti generála. Týmto nariadením je mu zabránené dokonca nahliadnuť do rehoľných dokumentov23. Poznámka 23. List o.Kristolovca z Lepoglavy. 1.IX.1718 A.P. časť V. str.252) NA tento list audítor neodpísal, nechtiac dávať odpoveď na list v tak chúlostivej veci len ústne upovedomil ho cez o. Františka Peslla z Nemeckej provincie, že následne potom čo sa udialo, nemôže ísť do Marianky nielen ako generál, ale dokonca ako súkromná osoba. Keď pri vybavovaní akejsi veci by bolo potrebné zoznámiť sa s archívnymi dokumentmi tak sa má o to postarať cez svojich spolupracovníkov, prebývajúcich v Marianke. Bolo to posledné slovo v tejto veci. A tak nakoniec na viedenskej nunciatúre sa ukončil celý tento nepríjemný spor.
Až po roku o.Kristolovec otvoril nanovo túto vec v liste Keczellimu s dátumom Lepoglava 7.septembra 1719. Rozobral v ňom zase pointu sporu a aby sa ospravedlnil pousiloval sa vysvetliť motívy svojho postupu. Opäť podčiarkol, že nie preto zvolil za rezidenciu Marianku, akoby tam chcel stále bývať, ale preto, aby zachoval právo každého generála týkajúcej sa voľby miesta kde bude jeho rezidencia. Bral ohľad nielen na seba ale aj na svojich nástupcov. A na tento list nedostal písomnú odpoveď, podobne ako na predchádzajúci. Určite mu v tom zabránil kardinál protektor, možno na základe nie príliš pochvalných informácií obdŕžaných od uhorských otcov.
Kisban 97
Po týchto udalostiach o.Kristolovec zakončil v posledných dňoch augusta 1718 vizitačnú cestu a odišiel do svojej rezidencie v Nezsider a odtiaľ do Lepoglavy24. Poznámka 24. A.P. časť V. str.328) Súčasne vyostrujúci sa spor medzi uhorskou provinciou a generálom rádu dostal sa k Svätej Stolici a odtiaľ ho nasmerovali opäť na nunciatúru do Viedne s cieľom presnejšieho oboznámenia sa so stanoviskom generálnej Kapituly. Problém vo veci umiestnenia rezidencie bolo rozhodnuté až v roku 1721. Novozvolenému generálovi rádu o.Chrizostomovi Kozbialovičovi uhorský provinciál v mene svojej provincie dobrovoľne daroval kláštor v Marianke na stálu rezidenciu čo bolo Uhrami radostne prijaté25. Poznámka 25.A.P. str.438 ABAKONIVARI cit. str. 24)
Kisbán 109. Kapitula z roku 1735 podpísala dokument, ktorý v zásadných veciach mal istý prínos. Kapitula sa v ňom vyjadrila – bolo to po prvý raz – vo veci poriadku ohľadne starších rehoľníkov v rehoľných domoch a s tým súvisiaci precedensi= prednosť priorov. Určila nasledujúci poriadok v 17 uhorských kláštoroch počnúc kláštorom v Satoralujhely(Slovenské Nové Mesto)48 , kde poskytuje aj priezviská priorov: 1.Satoraljaujhely -o. Pavol Fejér, 2. Mariánka(Máriavölgy) -o.Stefan Ordódy, 3. Márianosztra -o. Michal Havor, 4. Lefantovce - o.Ján Keresztes, 5. Cajolád - o. Filip Kotnaki, 6. Banfalva - o. Jakub Gejer, 7. Pápa - o. František Orosz, 8.Trebišov - o. Imrich Czetenyi 9. Varano (Vranov) - o. Jozef Kuncsár, 10. Rím - o. Hieronym Bajaj, 11. Kežmarok -o. Ján Klaus, 12. Skalica - o. August Fischer, 13. Trnava - o. Andrej Vajaj, 14.Pest - o. Karol Redl, 15. Nezsider - o.Hieronym Hirnay, 16. Pécs - o. Michal Grubyi, 17. Tovis - o. Pavol Vukovics.
Kisban 112
Na podobnej generálnej Kapitule zvolanej na Turíce v roku 1736 do Marianky bolo počuť iba pochvaly o duchovnom raste Uhorskej provincie. Avšak provinciál nemohol zamlčať ťažkosti vo veciach hospodárskych. Pre získanie dávnych fundácií nutne navštevovali komisie nanovo získaných majetkov. No nie len museli prekonávať obrovské ťažkosti, aby znovu získali dávne majetky, ale tiež veľa prekonávali nepríjemností z dôvodu aktuálne vlastnených majetkov. (....) Na tejto kapitule oznámili, že história rádu písaná otcom Bengerom je už hotová54. Poznámka 54. História rádu Mikuláša Bengera rozoberala udalosti v rokoch 1663-1724. A učený autor sa podujal na písanie tretej časti. Okrem toho rozhodli, že každých 50 rokov sa bude pokračovať v písaní histórii rádu.
Kisban 113
AJ Chorváti aj Uhry odovzdali kormidlo Rádu do rúk schopných a objektívne naladených ľudí, aby dali takto šancu dotyčným provinciám, aby ich dobré úmysly boli brané do úvahy. Uhorský provinciál vo svojej správe na Generálnej Kapitule o stave podliehajúcich mu domov výrazne podčiarkol ich rozvoj. Podľa jeho slov, už bola ukončená rekonštrukcia kláštorov v MArianosztre, v Sajolád a renovácia Diosgyör pokračuje dobre.. Nie len sú dokončené budovy chrámu a kláštorov ale vo väčšej časti aj ich zariadenie a vybavenie, že v krátkom čase bude možné nasťahovať aj rehoľníkov do spomínaných kláštorov.
Tiež aj Kanonická vizitácia, ktorú vykonal generál rádu 1741 zapisuje fakty, ktoré svedčia o potešujúcom rozvoji provincie. Provinciálna Kapitula, ktorá úradovala od 14.septembra 1741 v Marianke, potvrdila na úrade vo funkcii provinciála o.Pavla Fejera, ako zástupcu o.Pavla Letenyei a definitóra o.Michala Stahela. Za jeho spoločníkov zvolili definitórmi otcov: Karola Redla, Imricha Nagy a Jozefa Gerdiniča. K väčším a k dôležitejším kláštorov poslali prokurátorov, aby strážili rehoľné záujmy a pomáhali priorom. A tak v Marianke bol priorom Imrich Esterházy a prokurátorom o.Imrich Czetenyi, v Banfalva pri priorovi o.Jozefovi Simonovi prokurátorom bol o.Gabriel Ebner, v Sajolád bol priorom o.Pavol Leteneyi a prokurátorom o.Gabriel Koncz, v Pápa bol pri priorovi o.Kunčár a prokurátorom tu stanovili o.Bakó.
O.Andrej Musár iba za cenu obrovských ťažkostí dokázal urobiť vizitáciu poľskej provincie. Musel dokonca zmeniť trasu, ktorou obyčajne cestovali jeho predchodcovia. Išiel cez Rozsnyó aby obišiel Sliezko, ohrozený nepriateľskými hordami Branderburské. Na časovej generálnej Kapitule 1742 je cítiť vojnový čas. Otcovia odstupujúc od doterajších zvykov zasadali si nie na Turice ako to bolo zvykom ale neskôr 19. augusta 1742. Predstavení a diskréti provincií s výnimkou poliakov a Nadrynčikov, ktorých zastavili vojnové nebezpečenstvá dostavili sa načas. NAdrýnčici menovali za svojho delegáta priora z Marianky a poliaci nedokázali vymenovať svojich zástupcov. Ospravedlňujúc svoju neprítomnosť , jednomyseľne sa ospravedlňovali vojnovými podmienkami a odôvodné kvôli vojne neistoty. Otcovia poľskej provincie a zvlášť nenaklonení veľmi k Uhrom o.Chrizostom Kožbialowič a poľský definítor generalis o.Celestin Obieglovič sťažovali sa že uhorské vojsko nepretržite znepokojuje sliezske mestá a poľských šľachticov55. Poznámka 55 Čenstochová 22.júla 1742.
Kisban115
Cesta cez Sliezko a Moravu do Marianky sa stala nielen nebezpečná, ale priamo nemožná „z dôvodu bojov , vedených vojakmi oboch bojujúcich strán(...)“. Uhorské vojsko obliehalo Glogow, ktoré bránilo brandeburské vojsko. Sliezske mesto Lublinec 4 míle od Čenstochovej vyrabovali banditi a cez biely deň znepokojovali cestujúcich.
Kisban 116
Ešte väčší vzrast v Uhorskej provincii bol po začatí volebnej Kapituly 17.septembra 1744 v Marianke, na ktorej odhlasovali, že úrad generála prijme Štefan Ordódy. Tak on ako aj jeho zástupca o. Pavol Letenyei a aj členovia novej pavlínskej Rady o.Gelert Donyi, Karol Redl, Juraj Horvath, Hieronym Vajaj, skretár o. Imrich Esterházy. Rehoľníci, ktorí plnili rehoľné úrady urobili všetko pre dobro dobre rozvíjajúce sa provincie, ktorá obsahovala 20 priorátov, 2 podprioráty, 5 administratív. Na volebnej kapitule 1745 definitívne zvolili nástupcu generála o.Musara nového uhorského provinciála o. Štefana Ordódy, pochádzajúceho zo starej šľachtickej rodiny. Počas jeho vedenia sa celá rehoľa duchovne pozdvihla. Veľké veci očakávali spolubratia po tomto vynikajúcom mužovi, majúc na pamäti jeho pôvod , schopnosti a vzdelanie. Vzdelanie prijal v Ríme, dlhší čas prednášal cirkevné právo a filozofiu, a ako procurator generalis vybavoval rehoľné záležitosti v Ríme. Keď bol po boku o.Kožbialoviča, člena rehoľnej Rady vyrovnával narastajúce vplyvy slovanského elementu. Ako prior najvýznamnejšieho kláštora v Marianke, ako zástupca generála rádu o.Musara (1739-1745), a nakoniec ako predstavený uhorskej provincie58 Poznámka 58. dňa 17.9.1744) mohol presne poznať tak organizáciu rádu, ako aj plány konkrétnych provincií a tiež mal príležitosť naučiť sa, ako vybavovať ohľaduplne veci najviac delikátne. Keď vezmeme do úvahy, že ten pokorný a trpezlivý človek bol ako rehoľník „prísny strážca chudoby“, že po jeho smrti v jeho veciach nenašli ani jeden zbytočný kus odevu, a čo patrilo jemu, bolo najhoršej kvality, to musíme uznať že už vo svojom živote, podľa ľudských možností uskutočňoval dokonalým spôsobom životný ideál sv. Pavla pustovníka. Maria Terézia si vážila tohto šľachetného človeka. Práve jemu patrí vďačnosť, že kráľovná si tak veľmi vážila odpustové miesto v Marianke a v Šaštíne.
Štefan Ordödy aj keď bol človekom vyžadujúcim, vyjadroval úplnú spokojnosť s činnosťou uhorskej provincie. S radosťou konštatoval vzrast prehlbovania náboženského života v učení, renovácii kláštorných budov a kostolov. S radosťou udelil tituly v Marianke doktora filozofie o.Karolovi Ordody a o.Imrichovi Horchi. Ďalej doktorát teológovi o.Matejovi Vepimu o.Martinovi Streskovi a o.Gellertovi Jankovičovi a o.Gellertovi Tomasičovi. S úľavou prijal správu, že Svätá Stolica potvrdila ako protektora rádu viedenského kardinála Žigmunda Pollonitsa, ktorý si vysoko cenil prácu pavlínov a tiež vyjadrila úplnú spokojnosť s prefektom misií o.Jánom Pelikánom a s pavlínskymi misonármi. Poznámka 59. List kardinála Petra do kláštora v Marianke. Rim VI. 1746. Po smrti o. Štefana Ordódy riadenie rehole prevzal o.Matej Ittinger ako vicarius gubernans (1749). Práve vizitoval domy uhorskej provincie, ktoré ležali blízko území zasiahnutých vojnou, keď sa dozvedel o smrti o.Ordódyho. Volebnú kapitulu zvolal na 20.septembra 1749. Na nej zvolili za provinciála o.Pavla Fejera a za jeho zástupcu o.Ľudovita PAixi a členmi jeho Rady otcov: Gellerta Donyi, Imricha Esterházyho, Pavla Letenyei, Jána Krstiteľa Keresztesa. Tí idúc v šľapajach svojich predchodcov , podobne ako oni, vybavovali rehoľné veci. Na obranu záujmov rádu v období vlády o.Ittingera zase nastala potreba zabezpečenia nedotknutosť právomocí generála. Ako vicarius gubernans nemohol dostať pozvánku na sedenie do snemu v Bratislave. Preto o rok skôr pozval do Marianky Volebnú Kapitulu, aby Rád nemal škodu kvôli chýbajúcemu generálovi61. Poznámka 61. A.P. Časť 9, dňa 27.mája 1751. ) Kapitula ho zvolila za generála rádu, jeho zástupcom uhra Františka Róssa a členmi Rady radu o.Juraja Löderera – Rakúšana, o.Henricha Pechma – uhra, o.Januara Lengnera – poliaka, o.Františka Kovačiča – Chorváta.
Kisban 120
Provincia vlastnila vtedy 3 ústavy filozofických štúdií. Dve štúdia teológie a dva noviciáty. Znamenalo to, že počet vstupujúcich do rádu sa nezmenšoval ale naopak rástol. Počas vlády o.Františka Rósa bolo vydaných niekoľko nariadení, ktoré mali za úlohu zdvihnutie úrovne duchovného života. Uhorský provinciál o.Ján Krstiteľ Keresztes aby materiálne uľahčil kláštoru v Marianke preniesol teologické štúdium do (Felsoelefant) Lefantoviec63. (Poznámka 63. 16.11.1754 AP časť 9 str.460. ) Bolo to nariadenie časové. Marianka z ohľadu na svoju centrálnu polohu a blízkosť k Viedni a k Trnave sa lepšie hodila na školské účely. Okrem toho duch rádu, disciplína a prísnosť života boli oveľa viac viditeľné v tomto kláštore než v ostatných. Dokonca kvôli podmienkam vzdelávania tento kláštor zvlášť zodpovedal mládeži absolvujúce teologické štúdia. Preto v nasledujúcom roku po nariadení o.Gellerta Jankoviča nástupcovi po o.Keresztesovi, opäť v Marianke otvorili štúdium teológie.
Kisban 121
Okrem prejavov uvoľnenia disciplíny v kláštore v Pešti a v Sajolád v ostatných rehoľných domoch panoval prísny režim. Týkalo sa to hlavne kláštorov v Marianke- generálnej rezidencie, Trnavy a Lefantoviec, kde súčasne bývala študujúca rehoľná mládež. Prísna disciplína panovala aj v Šaštíne a v Skalici.
Kisban 122
Na generálnej Kapitule v Marianke 22.5.1760 zvolili o.Juraja Lóderera nástupcom generála rádu o.Františka Róssa; zástupcom generála sa stal o.Gellert Tomasič a prokurátorom generálnym o.Pavol Esterházy. No, zase členmi Rady pavlínskeho rádu, Matej Fuhrmann – Rakúšan(omyl bol to Slovák), Karol Oródody- uhor, HIeronym Ruštič – Chorvát, Január Pucier – poliak.
Kisban 123
Juraj Lederer (...) zomrel 1.05.1761. Počas úradnej vizitačnej cesty navštívil farnosť v Hunsdorf, ktorú riadili pavlíni. Pochovali ho v susednom Kežmarku v pavlínskej hrobke. Na jeho pohrebe boli viacerí z luteránskej šľachty. Osirotenú rehoľu viedol o.Gellert Tomašič, ktorý bol práve na vizitácii na Istrii. Čakalo naňho viacero záležitostí v oblasti reformy a rehoľnej disciplíny. Najprv 20.septembra predsedal generálnej Kapitule v Marianke na ktorej sa stal provinciálom doktora teológie o.Pavla Esterházyho, jeho zástupcom o.Pavla Antala a za členov rády zvolili otcov: Pavla Letenyei, Martina Stresku, Kaspra Gindla, Henricha Pehma.
Kisban 124
Boj proti uvoľnenej rehoľnej disciplíne. V prvej polovici XVIII. storočia s výnimkou niekoľkých prípadov v Peštianskom kláštore, vládla ešte vzorná disciplína v ostatných kláštoroch. Lesk z Marianky ožaroval celý rád. Pre pobožné duše v období baroka bolo toto miesto obrovskou skalou na ktorej sa rozbil každý nepriateľský prúd plynúci zo západu. Taktiež uhorskí cirkevní hodnostári sa vyjadrovali s uznaním nie len ohľadne kláštora v Marianke ale aj ohľadne celého pavlínskeho rádu.
Kisban 125
V 60.rokoch 18. storočia pod vplyvom prúdov osvietenstva sa vo viacerých kláštoroch viditeľne objavil úpadok jednoduchosti a rehoľnej disciplíny. Častým prenášaním málo vzorných členov- jednotlivcov sa svetskosť vkradla do kláštorov. Ešte zdravých vzorných rehoľníkov začínalo všade ubúdať s výnimkou Marianky, Marianosztra, Lefantovciach,v Satoraljaujheli (Slovesnké Nové Mesto) a v niekoľkých menších kláštorov. Vo viacerých kláštoroch zanedbávali modlitby nočného chóru, ktoré boli istým bodom v zachovávaní vonkajšej disciplíny. V roku 1763 iba v 6 kláštoroch zachovávali prísne chórové modlitby a bez chyby realizovali predpisy konštitúcie vo svojom spôsobe života.
Kisban 127
Povzbudzoval nato najvzdelanejší a najviac osvietený cirkevný hodnostár v danom období František Barkóci. Listom, napísanom vo Viedni 15.5.1763 na Kapitulu v Marianke vymenúva chyby, ktoré trápia rehoľu.67 (Poznámka 67. Jeho vmiešavanie sa do vecí okolo pavlínskeho rádu poľskí otcovia nazvali „nedostatkom taktu“ z jeho strany. Barkóci primas Regni Hungariae zelad instaurali obsarevantiam regularem incompotenter) – hovorí o ňom Karol Junievič., sekretár poľskej provincie. Por.A.Pr. Pol. časť 9. fasc. (142) 170. Arch. Czestochoviense. ) Ešte ako poslucháč Rímskeho kolégia zoznámil sa s niekoľkými talentovanými členmi rádu, ktorí často podčiarkovali potrebu návratu k prvotnej rehoľnej disciplíne.
Kisban 130
Nový generál rádu o.Gellert (Gerard) Tomassič spolu s rehoľnou radou sa veľmi vážne dal do práce nad zavedením prísnej disciplíny v rehoľnom živote. (...)V Šaštíne prikázal modliť sa chórové modlitby. Spolubratom v Lefantovciach odporučil opraviť kláštornej budovy. Nakoniec 23.septembra 1764 zvolal do Marianky členov provinciálnej Kapituly a tam zvolili na vyšší úrad najschopnejšieho pavlína spomedzi uhorských rehoľníkov. Vtedy vybrali za uhorského provinciála o. Pavla Esterházyho a za jeho zástupcu vyvolili vynikajúceho Kaspra Gyndla.
Kisbán 131
Pavlíni mali výborne pripravených kazateľov. Mnohých z nich počúvali veriaci s nemým úžasom a s pocitom hrdosti. Zvláštnu pozornosť venovali predstavení tomu, aby kazatelia nabrali obratnosť a zručnosť v reči ľudu daného okolia (nemecky, slovensky, chorvátsky). Pre kazateľov Konštitúcie určovali špeciálne úľavy v komunitnom živote, aby tak mali možnosť lepšie sa pripraviť na prácu nad spásou ľudí. Teda najvyššie výsady, ale zároveň najťažšiu úlohu mali kazatelia. Preto si ich veľmi vážili. Kazatelia z Marianky, Lefantoviec, Pápa, Pešti, Šaštína, Trnavy a Tövis vždy napredovali na kazateľskom poli.
Kisban 133
Generál rádu o. Pavol Esterházy nasledoval v šľapaje o.Tomasiča Poznámka 74. Tomasič zomrel 13.2.1770. ) Vo svojej činnosti sa opieral predovšetkým o dobroprajnosť kardinála Migazzi , biskupa Vác. Usilovne uskutočňoval vizitácie kláštorov v rôznych krajoch. Tie na základe správ provinciálov sa rozvíjali správnym smerom. O. Pavol Esterházy podobne ako jeho predchodcovia, snažil sa o sprísnenie rehoľnej disciplíny. Z príležitosti vizitácie v kláštore Marianka viacnásobne povzbudzoval otcov pavlínov na presné dodržiavanie chórovej modlitby, na väčšiu horlivosť k meditatívnej modlitbe. K modleniu žalmov a k odovzdávaniu úcty Božej Matke.
Kisban 134
Po trojnásobnej vizitácii uhorskej provincie, pričom mu pomohli jeho splnomocnenci o. Ladislav Rafavič a o. Vojtech Sandor, ktorí viedli vizitácie domov v Sedmohradsku a kláštora vo Veľkom Varaždíne, zvolal do Marianky provinciálnu volebnú Kapitulu. Bol na nej opätovne zvolený za uhorského provinciála o.Kasper Gindl a jeho zástupcom vynikajúci pavlín o. Pavol Antal (23.9.1770).
Kisban 158
Rehoľný život prenikal obetavý patriotizmus Zrynych a myšlienka vykúpenia našla dôstojné miesto v náboženských eposoch tohto storočia. Keď nastane nutnosť tak oni podobne ako Spasiteľ odovzdajú život uprostred obracania za spásu bratov. Pavlínski misionári boli úžasnými realizátormi tejto myšlienky a medzi nimi mučeník o.Juraj Čepeleni, vynikajúci rehoľník pochovaný v pavlínskom kostole v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto). Poznámka 30. Jeho ostatky sa ja dnes nachádzajú v krypte kostola v Satoraljaujheli.) Pod vplyvom ním reprezentovanej idei Rád odbočujúc od tradičných zvykov už 8. júna 1696 na Generálnej Kapitule v Marianke schválili že predstavia Svätej Stolici udalosť o jeho umučení pre vieru so zámerom začatia beatifikačného procesu. Preto poľská provincia poprosila poľského kráľa o podporu tejto myšlienky a provincia Uhorska podobne u uhorského kráľa31. Poznámka 31. A.P. časť IV. str.12.) V nasledujúcom storočí o.Imrich Esterházy pokračoval v tejto snahe v tejto veci u Svätej Stolici. Je to jediný známy pokus o kanonizáciu z iniciatívy pavlínov.
Kisbán 160
Materiálne veci a túžba po svetskom živote zlákala do otroctva už na konci 17. storočia viacerých pavlínov. Avšak Generálne Kapituly sedenia Rady Rádu , a tiež aj energickí predstavení usilovne bdeli na to aby rehoľná disciplína nepoľavila. Keď sa nedalo ináč, tak prísnymi dekrétmi udeľovali zábrany v páchaniu priestupkov. Rok 1696 Kapitula generálna v Marianke bola nútená rezervovať generálovi rádu rozhrešenie tých, čo proti týmto predpisom vychádzali vonku z kláštora. Vo vzťahu k súkromnému vlastníctvu rozhodli, že nikto nemôže mať pri sebe väčšiu sumu peňazí než 1 cisársku zlatku32. Poznámka 32. A.P. č.7. str.38)
Kisban 166
S radosťou sa ponáhľal do domu o.Pavol Esterházy, po získaní mnohých privilégií pre pavlínsky rád a po šťastnom splnení kráľovských nariadení. Na dlhšie sa zastavil iba v Cortone, aby sa pomodlil pri neporušenom tele zosnulej Margity z Cortony a zapísal sa do Sodalitas de Poenitentia Sanctae Margaritae Cortonensis. V Marianke po druhý raz zvolili za generála Rádu Pavla Esterházayho s neskorším súhlasom Svätej Stolici (12.10.1775). Mária Terézia v roku 1776 vymenoval ho pre jeho zásluhy za prepozitu vo Vács. Poznámka 41. Viedeň 26.7.1776) Krátko nato ho vysvätili za biskupa Sevastopoľa a kráľovná ho menovala za administrátora diecézy Vács42. Poznámka 42. Jeho nástupcom na úrade generála rádu sa stal Karol Ordódy.
Kisban 167
Podstatou obnovy Rádu v 17. storočí boli aj obnovené a na potreby času prispôsobené konštitúcie. Už sme spomenuli ostrý boj, ktorý vypukol okolo nich. Svätá Stolica sa ešte v 1634 zaujímala o túto vec. Ba viac Urban VIII. 1643 potvrdil Konštitúcie v ich novom spracovaní44. Poznámka 44. Prvé Konštitúcie sú v Kódexe „LIBER RITUALIS“ (národné múzeum 1409); druhé v „CODEX CATENATUS“ (ARCH. CENSTOCHOVSKÉ, 1490). To sú rukopisy. A vydanie Konštitúcií tlačou sú nasledovné: Rím 1644, Viedeň 1646, Rím 1725, a 1930) No boj okolo nich naďalej pokračoval. Od Kapituly generálnej v roku 1638 skoro na každej generálnej Kapitule a na každom sedení Rady Rádu zaoberali sa touto problematikou. Vtedy často dochádzalo k ostrým výmenám názorov medzi preháňajúcimi poľskými pavlínmi a viac triezvymi uhorskými pavlínmi.
Kisban 168
V dôsledku usilovnej námahy, vynaloženej Kongregáciou šírenia viery a vedením rádu, vytlačili v Ríme v roku 1725 nové zmodifikované Konštitúcie. Poznámka 46. Dekrét pripravený na základe prednášky kard. Albano v Kongregácii šírenia viery v Ríme 12.3.1725 a podpísaný kard. Jánom Scripantesa. Por.Benger dielo cit. str.584. V pavlínskej knižnici kláštora v Budapešti sa nachádza exemplár Konštitúcie zreformovanej v roku 1643 a vydaný v Ríme 1725.) Až v roku 1727 na volebnej generálnej Kapitule , generál o. Štefan Demšič rozdal ich prítomným provinciálom aby ich rozniesli medzi kláštory47. Poznámka 47. A.P. časť 6. ) Pápež Inocent XII. v Breve: Nuper a congregatione“ nariadil aby Konštitúcie boli prečítané v kláštoroch dvakrát do roka nakoľko je to možné počas spoločného jedla. Generálne a provinciálne kapituly akceptovali toto nariadenie viacnásobne podčiarkovali potrebu jeho uskutočňovania. Tak napríklad Kapitula provinciálna v Marianke v roku 173548. Poznámka 48. A.P. časť 7, str.55)
Kisban 169
Generál Rádu o. Štefan Demsič v pastierskom liste z 1. januára 1732 povzbudzuje svojich rehoľných spolubratov k väčšiemu úsiliu k získaniu rehoľných cností. V inom 1.1.1733 podčiarkuje vážnosť rehoľného stavu. Nie iba v pastierskych listoch, ale aj v neskorších nariadeniach mal na zreteli poukazovať na prísnosť rehoľného života. Usilovne vizitoval rôzne provincie rádu a nakoľko mu to dovoľoval zdravotný stav. Niekoľko jeho spásonosných nariadení sa týkalo uhorskej provincie, v ktorej bolo obnovené vedenie na Kapitule v Marianke 15.9.1732. Tieto nariadenia sa týkali hlavne materiálnych záležitostí50. Poznámka 50. A.P. časť 7 str.263 )
O.Chrizostom Kožbialowič v jednom so svojich pastierskych listov z 3. januára 1734 z Marianky uvažuje symbolický význam rehoľného odevu. Od tohto prechádza k nutnosti zachovania prijatých rehoľných povinností. Píše, ako : „biely habit nám má vždy pripomínať čistotu duše a to, že je veľmi jasnou veľmi čistým odevom milosti. Jeho dĺžka až po členky a zakrývajúca celé telo znamená stálosť, aby s pomocou bdelosti mali silu k vytrvaniu v takomto stave až do konca života. Škapuliar znamená kríž, ktorého ťarchu máme dvíhať po celý život. Pri obliekaní ho a priznaní k nemu, berieme na seba nového človeka. Ako učeníci Krista zomierajúceho na kríži a synovia Pavlovho kríža, na ktorom visí z kovu a zomiera Spasiteľ, máme povinnosť svedčiť, že CAPUTIUM – KAPTUR ktorý si nasadíme na šiju a hlavu ako sladké jarmo Krista vyjadruje túto pravdu. Treba považovať za odstúpenia toho, ktorý odhodí a zanecháva Kristove jarmo. Lebo nie je hodný Božieho kráľovstva, kto naťahuje šiju k jarmu a pozerá sa späť. Tento znak rehoľníka sa podobá ku košieľke, ktorú počas krstu kladú na nemluvňa, čo znamená prinavrátenie nevinnosti cez Krista. Tak naše CAPUTIUM je ozdobou a znakom sľubov, akoby tajomstvom získanej cez druhý krst nevinnosť. Dodajme k tomu, že cingulum to sťa by vojenský pás symbolizujúcu väčšiu povinnosť bojovať spolu s Kristom v poslušnosti, chudobe a čistote. Samotné oblečenie nerobí rehoľníka, ale ochotný duch a rehoľná disciplína.
Kisban 170
Nech duch chráni svätosť, ktorú zakrýva vonkajší odev, aby sme v hodine smrti sa nevzdialili od Pána s tým pocitom, že hoci sme žili v rehoľnom rúchu, nevložili sme na seba aj zodpovedajúce obyčaje k nemu51. (Poznámka 51. Pastiersky list 1.1.1739. )
O.Chrizostom Kožbialowič v pastierskom liste vydanom v Marianke dňa 1.1.1737 haní všetkých ktorí prestupujú regulu. Nedovoľuje korešpondovať mimo cenzúru predstavených, dary a kartové hry. Kartové hry museli mať svoje miesto v kláštoroch, čo sa dá usudzovať z mnohých sťažností. V pastierskom liste z 1.1.1738 venoval pozornosť predstaveným, aby oni aj obsluhujúci sa srdečne starali o chorých. Odporúča veriť sťažnostiam chorých. Haní prehnanú starostlivosť o zdravie, pretože vedie k mäkkosti, čo sa stáva vankúšom diabla53. Poznámka 53. List pastiersky z 1.1.1746) Okrem týchto rád nepretržite podčiarkoval potrebu svätej poslušnosti.
Kisban 173
V roku 1701 sa dožadovali, aby uhorská provincia mala zodpovedných predstaviteľov vo Viedni a v Ríme, aby mohla viac hlasov posielať na generálnu Kapitulu ako MATRIX RELIGIONIS a aby doklady uložené v rehoľnom archíve Wienerneustadt umiestnili do kláštora v Marianke, pretože sa odpojili od Uhrov Chorváti a Rakúšania. V roku 1702 na Generálnej Kapitule v Marianke sa rozprávalo o snahe uhrov znovu získať lepoglavského pokladu. V roku 1711 sa opäť vracia k prerokovaniu vec ustanovenia uhorského hovorcu vo Viedni, okrem toho často stávajúce sa priestupky predovšetkým týkajúce sa chudoby a súkromného vlastníctva. Týmto sa naposledy zaoberalo viaceré sedenie Rady rádu. A tak 23.októbra 1709 Rady rádu pavlínov informovala že podľa informácií ktoré získala niektorí rehoľníci skrývajú značné sumy peňazí a hodnotné predmety nielen u seba, ale aj mimo kláštora Okrem toho bez dovolenia predstavených rozhadzujú peniaze. Stanovili že je nutná konfiškácia spomenutých hodnotných vecí a vinníkov potrestať71. Poznámka 71. Decreta et articuli almae provinciae HUngariae Fratrum eremitarum ordinis Sancti Pauli primi Eremitae inspecialem provinciam authoritate apostolica instauratae. Anno 1701, die 17.aprilis. Consoripta per Fratrem Franciscum Rosa ejusdem ordinis professum. No 1726. Oddelenie knižnice Rukopisov Budapeštianskej univerzitnej knižnice. AB 158)
Kisban 175
Na sedení Rady provincie, ktorá sa konala 15.novembra 1717 v marianke vydali predpis, že pod hrozbou straty profesorskej katedry treba prednášať teológiu a filozofiu iba v duchu sv. Tomáša Aquinského. „Non secundum opiniones minus communes unius vel alterius Authoris, nomen thomistae tchsibi usurpantis sedsecundum antiquiores doctores communius Sanctum doctorem explicantes“. Provinciálna volebná kapitula v Marianke(Mariavögy) z 20.8.1720 normuje vec povinných duchovných cvičení pre členov rádu. Podľa tohto nariadenia, by si mal každý povinne urobiť duchovné cvičenie vo svojom kláštore. Rehoľníci z Trebišova, Vranova a Sajolád v kláštore Szatoralujheli (Novom meste pod Šiatrom). Rehoľníci z Torna v kláštore v Pápa. Bdelo sa nad zachovávaním prísneho pôstu. Rozhodli sa, že v stredy nebudú jesť ani mäso, ani ryby. Čítame: Proti chudobe sa prehreší ten, kto prechováva u seba náhradný oblek, strieborné lyžice, palice atd.
Kisban 176
Podobné definitorium v Marianke z 10.mája 1722 určuje predstaveným povinnosť rozvoja a konzervácie knižníc (...) podľa názoru generálnej Kapituly zo 4.júna 1724 v Marianke Chorváti sú povinní vrátiť Uhrom poklad z Lepoglavy. Nie je dovolené požičiavať knihy laikom. Vďaka týmto pobožným nariadeniam, postup uhorskej provincie v oblasti hospodárskej bolo cítiť už za riadenia generála o.Štefana Demsiča . On na volebnej Kapitule provincie Uhorskej v Marianke 15.septembra 1732 obnovil vedenie provincie, následne vydal niekoľko spásonosných nariadení, zvlášť týkajúcich sa hospodárskej kontroly kláštorov. Provinciál o.František Rossa a jeho radcovia Poznámka 77.Jeho zástupcom bol Gregor Fierendroth a definítormi boli otcovia: Michal Stahel, Pavel Fejér, Benedikt Flávi, Eusébius Podhoranský.) s radosťou prijali tieto nariadenia.
Kisbán 178
Provinciálna Kapitula v Marianke 24.septembra 1764 odporučila priorom, aby pod hrozbou straty na 3 roky schopnosti vedenia úradu a aj práva hlasovať vystupovali proti zanedbávajúcim svojich povinností pohoršiteľom. A usilovne bdeli nad presným zachovávaním rehoľných sľubov78. Poznámka 78. Extractus Aarticulorum tum Generalium tum provincialium in capitulis Hebdonadalibus legendus , str.59. Oddelenie rukopisov Budapeštianskej univerzitnej knižnice. Ab.186) (...)
Zasadanie Rády Rádu 4.júna 1775 v Marianke uvažoval nad sprísnením kláštorného života. Nariadili, že miestni predstavení pod hrozbou straty úradu sa majú starať aby prestali tolerovať priestupky proti regulám. A majú podriadeným pripomínať tresty za porušenie regúl ustanovené v Konštitúciách. Pre nesmiernu povoľnosť predstavených sa narušila prísnosť v kláštoroch preto ich vyzvali, aby sa snažili dávať dobrý príklad podriadeným79. Poznámka 79. Liber pastoralium AB Anno 1750 usque ad annum 1786. Budapeštianska univerzitná knižnica. Oddelenie rukopisov. Ab.186)
Kisban 188
Šľachtic Štefan Ordódy ukončil filozofické štúdia v Elsoelefant(Lefantovciach) a teologické v Ríme. Po ukončení štúdií istý čas prednášal v rehoľných inštitúciách rádu: Kanonické právo v Trnave, filozofiu v Lefantovciach. Cez 6 rokov bol generálnym prokurátorom v Ríme. A v roku 1744 ho zvolili za generála rádu. Mal chýr „prísneho mortifikátora“. Podľa názoru Karola Szurza, lekára z Glogova, zomrel skoro v dôsledku ťažkých rán spôsobených nosením kožených opaskov na sebatrýznenie. Zomrel v roku 1748 v Marianke101. (Poznámka 101. Streska 355-357)
O. Imrich Esterházy narodený v Patty v roku 1705 zomrel v Pápa 1758, napriek grófskemu pôvodu s radosťou plnil obyčajné služby. V Lefantovciach študoval filozofiu, v Ríme teológiu. Ako prior v Lefantovciach a v Pešti tiež vicarius provinciae sa snažil o rozmnoženie chvály Božieho domu. V bezhraničnej pokore neprijal profesorský titul; avšak často podčiarkoval, že by chcel spolu s bratmi vykonávať stále fyzickú prácu102. (Poznámka 102.takisto Streska 512)
O starcovi o.Edmundovi Lejchovi (zomrel 1760 v Skalici) iba len toľko čítame „v priebehu celého svojho života bol veľmi pobožný a milý, žiariaci cnosťami a bol príjemný ku každému“103. Iba týchto niekoľko slov dokazuje jeho rehoľnú veľkosť. Poznámka 103. Streska 527).
O o.Jozefovi Gerdiniču (zomrel 1761 v Marianke) vieme, že dlhší čas prežil v kláštore v Pécs. Tento muž bol určite predstaviteľom prvotnej statočnosti, bez pýchy, vážený, milého vzhľadu, nadpriemerného výšky; brada po pás a celkovo vzbudzoval všeobecný rešpekt“. Poznámka 104. takisto Streska 543)
O. František Rósa zomrel 1771 v Marianke, ktorého zásluhy ohľadne rozvoja Šaštína sme spomenuli pri Šaštíne, bol tiež bojovníkom seba zdokonaľovania. Tento rehoľník učil dlhší čas v rehoľnom inštitúte v Trnave, následne v Szatoralujheli (Slovenské Nové Mesto), neskôr bol povolaný za člena radu provincie (1729) a v roku 1754 ho zvolili za generála rádu. „Pozorujúc život rehoľníkov ich nikdy nenapomínal príliš prísne. Poznajúc ľudskú slabosť, taktne presadzoval zdvorilosť. Prísnosť zjemňoval pochopením. Vyznačoval sa neobyčajnou znalosťou práv, obyčajou a udalostí, aké sa udiali vo svätom ráde. Kedykoľvek došlo k nedorozumeniam hneď vyriešil vec a potvrdil svoj názor takými dôvodmi, že jeho stanovisko bolo vyslovené bez nadržania komukoľvek. Jeho vyjadrenia mali vždy istú hodnotu.“
O. Tomáš Nički (zomrel 1773 v Marianke) pochádzal z významného šľachtického rodu. Najprv študoval právo vo Viedni, neskôr filozofiu u benediktínov vo Freinsingen až sa rozhodol pre povolanie a rozhodol sa vstúpiť do rádu, prijal rehoľné rúcho v kláštore v Marianosztra. Filozofiu študoval v Sajolád a teológiu v Ríme, neskôr dlhší čas bol profesorom v uhorskom a následne v Rímskom rehoľnom inštitúte. Tento nekonečne pokorný, túžiaci po dokonalom živote muž, svojím prísnym a asketickým spôsobom života sa stal ozdobou rádu.
Kisban 195
Kopirovaním kníh sa zaoberal aj o. Ján Požoni (Prešpurgský).V kláštore v Marianke skopíroval kazateľské dielo v latinskej reči v 1488. Dnes sa nachádza v oddelení rukopisov Univerzitnej Budapeštianskej knižnici. Poznámka 114. Kódex má signatúru: D. 18.8.r. Budapeštianskej univerzitnej knižnici) Taktiež pokorného srdca generál rádu o. Mikuláš IV. okolo roku 1500 mal rád knihy.
Kisban 197
Uvedené príklady o. Gregora Gyngiozy a Gregora z Panónie svedčia o tom, že v prvých 30. rokoch 16. storočia bol naďalej v reholi tvorivý zápal a chuť odovzdávania vedy naďalej oživovala pavlínov. Avšak už v druhej polovici storočia z malého počtu vstupujúcej mládeži do rádu zhasla aj chuť do učenia. Niet divu teda, že zásoby kníh v existujúcich kláštoroch z dôvodu nezáujmu bol vystavený na zánik. Z veľkého počtu významných pavlínskych knižníc sa zachovali iba zbierky kníh v Wienerneustadt, v Marianke, Lefantovciach a v Lepoglave. Zvyšok s ohromnou škodou pre uhorskú kultúru padol za obeť tureckej mánii všetko ničiť alebo fanatickému búraniu kláštorov protestantmi.
Kisban 198
Nie iba v Konštitúciách ale aj uprostred mnohých nariadení rozhodnutých na generálnych kapitulách uskutočnených v Marianke a na sedeniach Rady rádu , ktoré mali za cieľ posilnenie a rozvoj rehoľného života sa stretávame často s nariadeniami týkajúcimi sa prechovávaním kníh v knižnici, využívanie knižníc a ich rozvojom. Zvláštny význam mali v tomto smere nariadenia generálov rádu o.Ivanoviča a o.Borkoviča. O.Borkovič nariadil 5.augusta 1666 rozmnožiť v kláštorných knižniciach oddelenie asketiky, kauzuistiky a duchovné čítania119. Poznámka 119 Por.APPP časť VII str.675.
Kisban 199
Obdobná generálna kapitula v Marianke z 1678 a takisto zasadanie Rady rádu uskutočnené na tom istom mieste 12.spetembra 1696 skonštatovali, že kláštorné dokumenty treba kopírovať v dvoch exemplároch a originály poslať do centrálneho archívu rádu (v tom čase sa nachádzalo v Marianke) aby sa uschovali120. Poznámka 120. Benger str.152.
Na vykonanie takejto práce dostali kláštory lehotu 3 mesiace. Rady rádu z 2. septembra 1693 v Marianke prosí, aby posielali dokumenty do kláštora vo Wienerneustadt , okrem dokumentov z kláštorov Chorvátskych, Slovinských a Istrijských, pretože tieto bolo treba poslať do Lepoglavy. Zdá sa, že z dôvodu vojnových nepokojov vyslali vtedy centrálny archív rádu do vzdialenejšieho a bezpečnejšieho prostredia. Pravdepodobne to bolo v čase Tokolyho povstania, ešte pred znovuzískaním Budy. Vtedy rozšírili knižnicu o jednú veľkú skriňu vo Wienerstaudt, prispôsobenú na premiestňovanie dokumentov. Cena skrine stála 25 Fl – vôbec nezanedbateľná na vtedajšie časy – poskladali sa na ňu kláštory v Marianke, Lefantovce, Pápa, Nezsider121. Poznámka 121 A.P., časť IV. str.35)
Z toho vyplýva, že išlo o prechovávanie dokumentov práve spomínaných kláštorov. Pochybnosti boli opodstatnené. Počas povstania Kurucov mal Rád veľké straty. Generál rádu nemal stále sídlo, vždy musel so sebou voziť archív. V období nepokojov, počas neustáleho cestovania sa stratilo veľa dôležitých dokumentov. Prepadla veľká časť volebnej generálnej Kapituly, tykajúcich sa zvolenia o. Imricha Esterházyho, keď sa musel schovávať pred rákocyho vojskami útekom z Lefantoviec do Marianky122. (Poznámka 122 A.P. TOM V: str.168) Už vtedy vznikol názor, že by Marianka mala byť stálou rezidenciou rádu a tam by sa malo nájsť miesto na centrálny archív rádu123. (Poznámka 123 A.P. TOM V. Str.169) Ale i toto miesto sa ukázalo nie úplne bezpečné a preto v prvých rokoch Rákocyho povstania generál Rádu o.Ľudovít Barilovič, nariadil preniesť celý archív s pokladnicou Rádu do Stomfa. Vďaka tomu zachránil viacero takýchto rukopisov, ktorých časť sa stratila už v čase dávnych vojen. Avšak nie len vojna, ale aj požiare zničili niektoré knižnice. A tak vieme, že v roku 1695 v kláštore sv. Heleny v Čaktornya . Oheň sa rozšíril z kuchyne cez komín a zničil okrem iného knižničné priestory. Predsa sa len podarilo otcom zachrániť okrem iného zakladateľské dokumenty. Poznámka 124. Benger str.298) Po roku 1721 keď aj Uhorská provinciálna Kapitula súhlasila, aby v MArianke bola stála rezidencia generála Rádu nakoniec preniesli archív rádu tu. Už v roku 1729 bolo rozhodnuté v tejto veci, ako vyplýva z faktu, že 15. aeptembra 1732 volebná provinciálna Kapitula v Marianke, odvolávajúca sa na súhlas z roku 1729, konštatuje že je potrebné zachovať aj inventár, dohody, účty rezidencie a tie knihy ktoré po ich uzavretí treba pre istotu umiestniť v archíve125. Poznámka 125. A.P. časť VII. str.14)
Kisban 201
Výnimočnej sláve sa tešila knižnica v Leoglave. K jej rozvoju sa pričinili nariadenia rozhodnutia Kapitúl a hojné dary. Nachádzalo sa tu niekoľko tisíc Voluminov = knižných výtlačky. Pozrime a na niekoľko čísel vo výkazoch knižných zásob niektorých kláštorov. Konkrétne počty knižných zásob niektorých kláštorov: Šaštín 993, Skalica 149, Mariánka( Mariavölgy) 1145, Szatmarnémety 707, Szekesfehervár 1610, Szatoralujheli (Slovenské Nové Mesto )2000, Márianosztra 909, Felsödiósgyiör 259, Nagyvárad 384, Nezsider 617, Bánfalva 1409 (ich hodnota 22 417 florenov) Kežmarok 1000, Pápa 1500. Starostlivo prechovávali rukopisy týkajúce sa rôznych kláštorov, v Šaštíne 21, Szatmarnemety 13, Varano(Vranov) 77. (...)Obrovský zoznam dokumentov týkajúcich sa celého rádu sa na začiatku nachádzal v Lepoglave, neskôr v Marianke, ešte neskôr vo Wienerneustadt a v Lefantovciach a v druhej polovici 18. storočia v archíve kláštora v Pešti. (...)
Kisban 204
Knižnica v Marianke, s počtom 1145 knižných výtlačkov vlastnila nasledujúce oddelenia: Biblia, Komentáre k Svätému Písmu, Otcovia Cirkvi -70. Teologické diela, dogmatické, morálne, polemiky. Historické diela v uhorskej reči, v nemeckej a slovenskej reči-26. Diela kazeteľské , talianske, maďarské, nemecké, slovenské, poľské-274. Asketické – 82. Texty meditatívne a modlitebníky – 96. Právnické – 25; História Cirkvi – 56; Medicínske -18; Humanistické – 48; rôzne – 23, rehoľné -4. V tejto knižnici prevažovali diela dušpastierske a teologické. Medzi inými tu boli Andreja Monoszlaja, knižky o úcte svätých, o milosti, slobodnej vôli Michala Weresmartijeho. Rozjímania, ktorú vieru treba brániť –František Foris Otrokočiego – Rím Mesto Božie. Boli tam autori: Pazmanyi- všetky jeho diela, Hieronym Durniegerhörn –Uvažovanie o falošnosti luteránskej viery“, „Svetlo v temnote“. Medzi historikmi rádu vystupujú nasledujúci spisovatelia otcovia: Ambróz Nešporkovič, Borkovič, Eggerer, Goldonowský, Bartolomej Sotarevič, „ a nakoniec Gigantomachia“ Augustína Kordeckého, „Životy svätých“ Melichara Inchoffera a Bolandusa. Oddelenie medicíny a liečiteľstva bolo dobre zásobené: Andrej Čalpinus : „Apotheca domestica“; Kasper Pofphini - „De compozicione medicinarum“; Daniel Sornerti, Felix Pruterius, Juraj Franicius, Ján Svelterius, Jakub Veccerius, Ján Schreter, Ján Fornelli, Ján Picker, Wofgang Heffer, atď. Ich diela tvorili tu špeciálny zbierku odbornej medicínskej literatúry. Okrem humanistických a klasických spisovateľov (aesopus, catullus, tibullus, propertius, Cicero, Vergilius, Ovidius, atď.) bola tu Latinská gramatika od Juraja Molnára, a vedľa nemeckých. talianskych, latinských, slovenských a poľských nachádzali sa latinske „Parnassus poeticus“ ; zbierka poetických diel. Okrem toho zbierka veršovaných básní: „VAriae orationes triumphales funebrales cum Emblematibus“.
Kisban 223
Už v stredoveku nábožnosť v reholi pavlínov bola prepojená duchom Eucharistickým. Možno v tomto ohľade ovplyvnila ich okrem Eucharistickej nábožnosti v dávnom pustovníckom živote aj tá okolnosť, že v období vzniku rádu nariadila Svätá Stolica slávenie Božieho Tela. (Urban IV. 1264) V kláštore sv. Vavrinca v Bude možno nie iba preto že tam boli dočasné ostatky sv. Pavla pustovníka a že tento kláštor sa stal miestom konania generálnych Kapitul, sídlo generála aj Rady rádu ale tiež aj preto, aby Eucharistický duch sa zviditeľňoval viac v rehoľnom živote, zaviedli nepretržitý breviár v chóre ( Chórus assiduus ). Bez prestávky, deň a noc, chór rehoľníkov sa tu modlil oficium pred Najsvätejšou Oltárnou33. Poznámka 33. Takisto tomu bolo v Marianke.)
Prejavom Eucharistickej úcty boli sv. omše každý štvrtok o Sviatosti Oltárnej, predpisy Konštitúcie týkajúcej sa adorácii ku Sviatosti Oltárnej, ďalej medzi uhorskými pavlínmi bola všeobecná úcta 5 rán a krvi Ježiša Krista, procesie na slávnosť Povýšenia sv. Kríža v Marianke , veľké eucharistické procesie boli usporadúvané na veľké sviatky po sv. omši poľskými pavlínmi34. Poznámka 34. Súčasne v Čenstochovej sa nachádza najväčšie cibórium na svete, pretože sa doň vmestí 30 tisíc hostií na konsekráciu. Osobne som tento obrovský strieborný kalich videl. (Por. Galambos Koloman: „Az Oltariszentség és Páloszók“ (Najsvätejšia sviatosť a pavlíni) „Afehérbárat“ R.2, Nr.2, str.18, b.r.w.
Kisban 227
Ku koncu 17.storočia po zakončení vnútornej reformy rádu, na generálnej volebnej Kapitule v roku 1696 v Marianke navrhla poľská provincia postulát, aby Svätá Stolica vyzdvihla sv. sv. Pavla pustovníka v celej Cirkvi na úroveň Duplex Ritus. Poznámka 54. A.P. časť IV. str.12 A.P. PR. P. Diel VII str.413)
Na niekoľkokrát opakované prosby vydala Svätá Stolica nariadenie v roku 172255. Poznámka 55. por. Benger dielo cit. str.524,563) vo veci vonkajšej slávnosti sv. Pavla pustovníka volebná generálna Kapitula v roku 1763 stanovila sláviť ju vždy v prvú nedeľu po 10.januári. Poznámka 56. Na konci misálu sa nachádza písaná próza s bohatou aliteráciou – pekná pochvala sv. Pavla pustovníka. Okrem spomenutých sviatkov uctievali pavlíni špeciálne Jozefa z Arimatei. Sviatok jeho nájdeme v misále aj v konštitúciách (1643) na 17. marca57. Poznámka 57. por. Kázne Ľudovíta Bariloviča vyslovené k úcte sv. Jozefa z Arimatei. Okrem toho zvláštnu úctu venovali nasledujúcim svätcom: Tomáš Akvinský, ktorý cez mamku bol príbuzný uhorskými kráľmi (7. marca)58 Poznámka 58. V konštitáciach 1643, cap. 16. str.33) Sv. Stanislav –biskup a mučeník (8.mája a 27. septembra), sv.Pavlinus –biskup 21.júna, Siedmi Spiaci umučení za cisára Décia (27.júla), Sv. Vavrinec mučeník (9.augusta), sv. Augustín (28.augusta) a oktáva jeho sviatku (4.septembra) a Prenesenie relikvií (11.októbra)59. Poznámka 59. por. Puskási Ladislav Jozef: a magyar és magyarvonatkozásu szentek és boldogog emlekuapiayról – o spomenutých svätých uhorských a blahoslavených a týkajúcich sa uhorska). „Szent Jozef Lapia“ (1.9.1905) a Diarium Ven , conv Maria Thalensis. T.II. , str.363). Nájdenie sv. kríža (na začiatku 3. mája a neskôr 20.apríla), Sv. Ján almužník – (15.novembra); sv. Barbora, panna a mučenica (4.december), sv. Hieronym , autor životopisu sv. Pavla pustovníka (30.septembra), sv. Tekla, panna a mučenica (23.septembra). Z uhorských svätých: sv. Štefan (20.augusta) a oktáva jeho sviatku (27.augusta), sv. Imrich , jeho pohreb 2.septembra, pozdvihnutie tela (5.novembra); sv. Ladislav kráľ a vyznávač (27.júna) pohreb (29.júla). Sv. Vojtech , biskup a mučeník (smrť 23.apríla a prenesenie (6.novembra), sv. Gellert ,biskup a mučeník (smrť 24.septembra), sv. Alžbeta (11. novembra), sv. Mikuláš (6.novembra).
Kisban 231
Pod vplyvom hlbokého zakoreneného v 18. storočí náboženského ducha baroku pavlíni horlivo starali o obrazy Matky Božej v Marianosztra (1708), v Šaštíne (1733), v Szentkut a rozvíjali pastoračnú prácu medzi okolitým ľudom. Poznámka 72. por. Szentiványi : Cathalogus,47.) S veľkým bohatstvom a vrúcnou pobožnosťou vykonávali pobožnosti v chrámoch, ktoré oddávna k nim patrili Poznámka 73. Benger cit. str.409-410) a v prastarých kláštoroch. Myslíme predovšetkým na nádherné slávnosti, obrovské a mnohé procesie, na vznešené kázne vynikajúcich kazateľov, dodávajúce honos týmto slávnostiam o svedomitej práci v spovedniciach , na takých miestach ako: Čenstochová, Lepoglava, Marianka, SAtoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto), Márianosztra, Sajolád a Pešť.
Už niekoľkokrát sme písali o nádherných procesiách, často usporadúvaných. Na tomto mieste by sme chceli niekoľko z nich pripomenúť kvôli neobyčajnej bohatosti a obrovskému množstvu účastníkov. K takémuto druhu slávností patrili stredoveké procesie (Translationes - prenesenie). Konávali sa s cieľom slávnostného prenesenia tela, milostivého obrazu alebo sochy, ako napríklad za čias Ľudovíta Veľkého sochy Matky Božej v Marianke do novej baziliky (1380). Prenesenie tela sv. Pavla pustovníka do Budaszent Lorinc. Od roku 1380 prenesenie jeho hlavy z Čiech v roku 1521, prenesenie dočasných ostatkov sv. Honoráta a sv. Kandyda do Jasnohorského kostola ( roku 1682 ) z príležitosti 300. výročia založenia Čenstochovského kláštora74 Poznámka74. Benger str.198) uloženie sv. Felixa mučeníka v Lepoglavskom kostole (1685), umiestnenie obrazu Matky Božej v novovybudovanom oltári na odpustovom mieste v Remete (1708)75 Poznámka 75. takisto str.399), prenesenie sochy Matky Božej v MArianosztra (1708)76 Poznámka 76. takisto str.409-410), opätovné prenesenie tej istej sochy do nového chrámu (1718)77Poznámka77. takisto str.538). Podobný slávnostný charakter mali jubilejné procesie a pobožnosti vykonávané na začiatku 18. storočia z príležitosti výročia založenia väčších chrámov, založenie významnejších kláštorov alebo rádu. A tak bolo oslávené v roku 1700 300. výročie založenia kláštora v Lepoglave78 (Poznámka 78. Benger str.333) 300sté a 400sté výročie založenia kláštora v Čenstochovej (1682,1782). Medzi rehoľnými slávnosťami Rádu asi najväčšia sa konala v Čenstochovej pri príležitosti 500.výročia Rádu (1715) a vznešená slávnosť bola tu v čase korunovácie Matky Božej Čenstochovskej (1717)79. Poznámka 79. takisto str.504-515).
Kisban 232
Odpusty slávené patronálne sviatky kláštorov a kostolov patrili k významnejším udalostiam v katolíckom živote Uhorska. O budení a pestovaní náboženského života výrazne dosvedčujú odpustové púte do takých miest ako: BudaszentLorinc , Marianka, Šaštín, Mariánska čelaď; v Chrorvátsku: Remete, Körös, Lepoglava, Svetice, Stridó; na Istrii: sv. Peter u Šumi; v Rakúsku: Mária – Trost, Viedeň- Hernále; v Nemecku: Tchan; v Poľsku: Čenstochová, Lešňov, Krakov a na Siezsku: Glogówek.
Kisban 233
Odpustové miesta okrem BudaszentLorinc, kde sa nachádzali relikvie sv. Pavla pustovníka, mali ostatné charakter mariánsky. Na odpustovom mieste, kde bola prechovávaná milostivá socha alebo obraz Matky Božej, ktorú obklopili zvláštnou úctou. Ceremónie sa týkali predovšetkým úcty Matke Božej. Preto treba v prvom rade pavlínom vďačiť za to, že sa táto úcta rozširovala na všetky spoločenské vrstvy a cez úctu Matke Božej patrónky Uhorska nadobudla národný charakter. Už na konci kresťanského stredoveku sa v uhorskej literatúre stretávame s myšlienkou, ktorá spájala úctu k Matky Božej s národnou hrdosťou. Táto myšlienka sa stávala skutočnosťou v praktizovaní viery na odpustových miestach. V Uhorsku sa táto myšlienka šírila na západe krajiny v okolí Marianky a SoproBanfalva, na severe v Marianosztra, Šaštíne a Mariánskej Čeľadi, na východe v Trebišove a vo Vranove, ďalej v srdci krajiny v samotnej Pešti, na juhu v Pécs a v blízkosti Szentkut. V Chorvátsku hlavne v Lepoglave, Körös, Remete; na Istrii v sv. Petre v Lese. Úcta Matky Božej ako patrónky národa sa prejavovala v Nemecku v Langnau, v Rakúsku: Wienerneustadt a Maria-trost. V Sliezsku: Glogowek, v Poľsku v Čenstochovej. A tak ako milostivý obraz Matky Božej Čenstochovskej obránili pred veľkými útokmi nepriateľov, a keď bolo nutné tak ho starostlivo skrývali, podobne s veľkou starostlivosťou uložili na bezpečnom mieste obrazy Matky Božej respk. sochy z kostolov v Marianke (Mariavölgy), obraz plačúcej Matky Božej vo Vranove81, z Pecs, Šaštína, Trebišova.( ...)
Kisban 234
V 17. storočí veľmi významné obrazy Matky Božej boli v pavlínskom kostole v Remete nachádzajúcom sa v blízkosti Zahreba, na iných miestach: Biskupice, Kapronc, Svetice, Bystrica – okolie Zágorí, Volav, Glogownica, Remetinec, Szoborheli, KOrusca – kraj Körös atď. Chorvátsky národ vďačil tejto hlbokej úcte akú prechovávali k Matke Božej že Turci neurobili tu príliš veľa škôd. A chorvátsko nepodhliahlo vplyvu protestantov. Veľa zázrakov vyšetrených a potvrdených cirkevnými predstavenými sa udiali na týchto miestach. Zapísali ich kronikári kláštorov v knihe (Diariusz), prechovávanej s týmto cieľom v Sakristii. Potvrdzujú to mnohé votívne tabule a dary. Viacerí pavlíni sa zaoberali históriou obrazov a sôch Matky Božej. Zvlášť ich zaujímala história maľby Čenstochovskej Madony, Marianky, Šaštína, Remete, Szentkut85.
Poznámka 85. O výsledkoch o doterajších vyšetrení nad ikonou Čenstochovskej madony píše Michal Zembrzuski v článku: A fekete Madonna czenstochowai kegyképének Anjou –eredete? (Či andegavenský pôvod čienej Madony Čenstochovskej ?). „Fehérbarát“. R.2., Nr.2, str.20, b.r.v.)83
Poznámka 83. Por.Benger : Regina Martirum Jinnumeris Gratiis Coruscans, Dei Mater Dolorosa Maria. Crisiensis urbis urbo refugii afflictorum locus asiili etsolatii, Sive HIstorica expozitio ortus, progressus et miraculorum Thaumaturgae Statuae B.V. Dolorosae, crisii ad fluvium coruscca erectae ....conscripta per P.F. Nicolaum Benger Ord.S.Pauli primi Eremitae Sacerdotem Anno 1730.
Kisban 236
V Uhorsku bolo niekoľko pápažských spovedníkov v Šaštíne a v Marianke. V Chorvátsku v Remete. V roku 1719 Svätá Stolica zdvihla ich počet na 6 v Čenstochovej. Poznámka 94. A.P. Pr. P., časť VII, Fol.295.) Podľa Jána Zalka v roku 1761 iba 4 pápežských spovedníkov bolo v Čenstochovej. Právomoce pápežských spovedníkov určujú dva pápežské BREVE Urbana VIII. z roku 1625 a z r 1636. Poznámka 95. Facultates Poenitentiariis Apopstolicis Clari Montis Csenstochoviensis ab Urbanom VIII. PP. Percommunicationem facultatem Popenitentiarorum Apostolicorum S.D.Laurentanae concessae. Roma 1625, Junii 26. – Pro facultatibus Poenitentiariroum Sacrae Domus Laurentanae Romae 20.junii 1636. por. A.C. Clarimontis Censtochoviensis Ab anno 1651-1731, str.661)
Kisban 249
(...) Gregor XI. v roku 1371 dovolil pavlínom pochovať cudzích vo svojich kostoloch, t.z. zakladateľov kláštorov, dobrodincov rádu a konfrátrov (!mare magnum“). Od toho času nachádzame v ročníkoch mnohé spomienky o pochovaní laických zosnulých v kryptách pavlínskych kostolov vedľa zosnulých pavlínov. V krypte kláštora v Marianke pochovaný palatín Mikuláš Salmo. V Kostole pavlínov sv. Heleny v Csaktornya bol uložený na večný odpočinok básnik a vodca Mikuláša Rýnskeho 1664, v krypte kostola v Lepoglave pochovali : kapitán pechoty Lanovej –Ján Petchö Gersej (18.1.1672), Barbora rod.Gereczy , vdova po Baltazárovi Szabókim (1678), cisársko-kráľovský pokladník gróf Žigmund Rattkay (1702); v pavlínskej krypte kostola v Marianke pochovali : Harmíncsados z Gajár , Štefan Kaloči (1704), kráľovský pokladník Štefan Hrabovský (1704), gróf František Sigrai (1733), Jakub Schenn (1732), zase o.Pavla Sečeni Pavlína menovaného za arcibiskupa Kaloče, pochovali v krypte kláštora v Sopronbanfalva, telo bez hlavy ktorý zahynul pod múrami Ostrihomu vojvodu z Poznani Ladislava Donhoffa (1684) pochovali 7.3.1684 v kaplnke Donhoffow v Jasnohorskom Kostole.
Kisban 259
Zároveň provinciálna Kapitula z 18. septembra 1735 preniesla o.Euzebia Radovana do Banfalva na úrad priora a majstra noviciátu. Nástupcom ho menovala Svätá Stolica učeného o.Jána Pelikána, ktorý prevzal túto neobyčajnú úlohu dedičstvo po o.Radovanovi ako bývalý rímsky prior a Nezsider takisto člen rády provincie. Pracoval teraz do 1747 kedy bol prenesený do Marianky kde masledujúceho roku zomrel.
Kisban 260
Pavlínski misionári na konci 18. storočia, pred zrušením rádu horlivo rozvíjali misionársku činnosť. Aj keď sa mi nepodarilo nájsť priezviská pokračovateľov prác o.Pelikána a jeho spoločníkov, je úplne isté, že synovia rádu sv. Pavla pustovníka naďalej viedli túto aktívnu rekatolizáciu obracania vo veľkom štýle, ale ibaže v porovnaní s predchádzajúcim obdobím to robili vo väčšej tichosti a s menšou pompéznosťou. Svedčí o tom list kardinála Castellego –prefekta kongregácie šírenia viery o. Pavlovi Antala, priorovi Pecs a súčasne predstaveného uhorskej misie, datované v Ríme 11.07.1772. S uznaním sa v ňom vyjadruje o doteraz dosiahnutých úspechoch a povzbudzuje pavlínskych misionárov k vytrvalému pokračovaniu v akcii obracania protestantov. „Nikdy neustávajte v šírení dávnej viery a snahe o spásu duší“- medzi inými píše vo svojom liste. Následne v mene Klementa XIV. im udeľuje stálu moc posväcovania predmetov a odpúšťania všetkých hriechov160. Tú obrovskú misionársku prácu, ktorá je doplnením činnosti jezuitov vykonávali v období 18. storočia vzdelaní a schopní pavlínski kazatelia s veľkým zápalom a s pocitom zodpovednosti. Podobne ako v minulom storočí, tak aj teraz podstupovali boj o víťazstvo cirkvi. Predovšetkým v najviac ohrozených - protestantských územiach. Apoštolskí misionári rehole hlásali Božie slovo s veľkým úspechom vo východnom Hornom Uhorsku: Kežmarku, Vranove, Satoralujheli, Mocsar; v západnom Hornom Uhorsku: Trnave a na významným pútnych miestach Šaštín a Marianka (Mariavölgy), v západnom Uhorsku: Pápa, Torna, Pecs, kde stavali „hrádzu“ propagovanému prúdu reformácie(....)
Kisban 262
V 17. storočí pavlíni rozvíjali rušnú misijnú činnosť na významných odpustových miestach tohto storočia v Šaštíne a v Marianke. A na konci 18. storočia v Mocsár. Medzi rehoľníkmi v kláštore v Marianke sa zaslúžil pri obracaní muž veľkej vedy, o.Andrej Kollenič (zomr.september 1734 v Marianke). Bol 12 rokov členom Rady rádu a dvakrát vikárom rádu pavlínov, okrem iného obrátil baróna Jána Szentivani, ktorý ozdobil strop chrámu v Marianke obrazmi zo života sv. Pavla pustovníka. O jeho vynikajúcom kazateľskom talente svedčia sviatočné kázne vydané tlačou. Poznámka 171. Streska str.112)
Kisban 264
O. Michal Hávor (zomrel 1749 v Ivancsa, nitriansky kraj), vynikajúci kazateľ v ťažkých časoch mal celý čas na mysli potreby rádu180.(Poznámka 180, Streska str.367) O. Ján Koszyk (zomrel 1768 ), prior v Skalici, v Marianke, v Pešti, v Marianosztra a na koniec v Lefantovciach bol takisto vynikajúcim kazateľom181. (Poznámka 181 Streska str.645)
Kisban 280
KOnfraterský dokument prijali: knieža Maximilián Liechtenstein a jeho manželka podporovali kláštor v Krumlove, Peter Cseskovič dobrodinec kláštora v Lepoglave, kanonici Krištof Kupinič a František Nyitrai dobrodinci kláštora v Remete, palatín Pavol Galanthaj Esterházy v Sopronbanfalva, Leopold Kollonits v Tövis a Nezsider, Leopold I. dobrodinec kláštorov v Ríme, Cirkevnici a v Pešti., Ján Kazimierz a August – poľskí králi za pomoc kláštorom vo Varšave, Čenstochovej a v Ríme., generál Desffinyes –dobrodinec kláštora v Marianke, Tomáš Pessina – Oborište – WOborište, Ján Szakmardi za pomoc kláštorom v Ulima a Körös.
Kisban 285
V roku 1696 Kapitula v Marianke rozhodla že pre chorého spolubrata treba priviesť z mesta lekára, ktorého má platiť každoročne kláštor alebo platiť za každý prípad. Poznámka 243. A.P. časť IV. str.15)
Kisban 288
V roku 1645 počas moru zomreli: členovia kláštora v Lefantovciach o.Adam Hellmann v čase spovedania nakazených v zámku Appony a o.Juraj Firmač v Bánfalva. Takisto o.Peter Vragovič v čase cesty do Chorvátska (1646), o.Chrizostom Adamovič v kláštore Piňcsow (1652), poligót o.August Kuttner majster noviciátu v Marianke zomreli na nákazu morom.
Kisban 296
Gróf Imrich Esterházy276 (Poznámka 276. Narodil sa 16.1.1663 v Beszkov (komitát Trenčín) a zomrel 7.12.1745 v Bratislave (Pozsoni)) Študoval filozofiu vo Wienerneustadt, teológiu v Ríme. Po ich ukončení prednášal filozofiu v Lepoglave a teológiu v Trnave. Po odpojení sa chorvátskej provincie 1701 zaujal vysoké postavenie v ráde. Napriek tomu, že bol pôvodom uhrom, plnil funkciu zástupcu chorvátskeho provinciála, priora v Remete, nakoniec bol generálom rádu. Vynikal skvelým charakterom, zbehlosťou vo svetskom a cirkevnom práve a tak neunikol pozornosti cisára Jozefa I. , ktorý ho v roku 1706 vymenoval za biskupa Vács a v roku 1708 za biskupa Zahrebu. Cisár Karol III. ho vymenoval za biskupa Vesprému a za kancelára kráľovstva a po smrti primasa Augustína Kereszteli 1.9.1725 na arcibiskupa Ostrihomského. Arcibiskupské pálium poslané mu Benediktom XIII. prevzal od svojho nástupcu z biskupského sídla vo Vesprém, o. Bonifáca Acsady 11.6.1727 pred milostivou sochou Matky Božej v Marianke. Ako ostrihomský arcibiskup vybudoval na území diecézy okolo 70 kostolov. Nezabudol ani na svoj rád, v ktorom začal vystupovať na vrchol vedy a čnosti. Nepominuteľné zásluhy mal pri rozvoj Marianky a Šaštína. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2000 Fl. a na budovu Šaštína posielal každý rok značnú sumu. Vďačný rád ho pochoval tradične v kaplnke sv. Jána Almužníka uctievaného pavlínmi. Na jeho hrobe je nápis „Hodný pavlínskeho rehoľníka: pod tým zázrakom neobyčajného spolucítenia sv. Jánom Alexandrijským, ja v tebe Bože môj, milosrdenstvo moje v spoločnosti sladkej matke milosrdenstva budem spať a odpočívať. Brat Imrich277“ (Poznámka 277. Streska 319)
Kisban 297
O. Ladislav Nadasdy ako prior v Szatoraljaujheli neskôr ako vikár v Marianke a zástupca generála rádu v roku 1696 všetkými silami sa snažil o rozvoj pavlínskeho rádu. V Szatoraljaujheli získal cenný zvon pre kostol, kláštornú budovu udržal v dobrom stave. V Marianke sa s jeho menom spája od základu prevedená obnova kláštornej jedálne. V roku 1711 ho kráľ menoval biskupom Csanád ale z dôvodu tureckej okupácie až po bitke pri Temešvári v roku 1716 mohol prevziať úrad, keď boli Turci nútení spomínané okolie opustiť. Skôr počas 5 rokov vlastnil Beneficium dané kráľom v rámci ktorého tam bolo prepozitura Gyor . Veľmi svedomito sa zaoberal o veci svojej diecézy až do svojej smrti v Bratislave 1727.
Kisban 307
Podľa kronikára z „A.P.“ 11. januára 1735 generál vyrazil zo svojej rezidencie v Marianke aby uskutočnil vizitáciu provincie. Vyrazil najprv do blízkej Bratislavy. Odtiaľ loďou sa doplavil do Gyor následne vozom do Pápa. Po prevedení vizitácie v Pápa pokračoval do Pešti. Počas cesty navštívil SZönialmás, Dorog a Vörösvár. Štyri dni strávil v Peštianskom dome. V tom čase navštív členov sedemosobového kráľovského odvolávacieho súdu, vplyvných magnátov bývajúcich v Pešti a arcibiskupa Kaloče.
Kisban 309
Po zakončení vizitačných prác v Marianosztra od 17. do 25. februára 1735 cestovali v opravenom voze. Okrem 6 koní zapriahli k nemu 4 voly, lebo tak zlé a neprejazdné boli cesty. V spoločnosti provinciála došli do Keménd, odtiaľ zas cez Guta a Bellég v popoludňajších hodinách došli do Getfalva. Tu na nich čakal s obedom prior z Felsöelefant (Lefantoviec). V jeho spoločnosti sa generál dostal večer priamo do Lefantoviec. Tu po zakončení vizitácie sa generálovi obnovila jedna z chorôb, takže bol nútený ostať na lôžku. Keď bolesť upustila generál vyrazil cez Galgocz do Trnavy, urobil tam vizitáciu, následne cez Szent a Bratislavu vrátil sa na svoju rezidenciu v Marianke, kde ho choroba opäť pritlačila na posteľ. Po vyzdravení sa zúčastnil Kapituly Rakúskej provincie.
Vicarius generalis, čiže zástupca generála rádu bol v samej veci mocou kontrolnou úradnú činnosť generála. V prípade smrti generála, alebo povolania ho do vyššej cirkevnej hodnosti (na biskupa ordinára) on riadil rád , uskutočňoval potrebné vizitácie a zvolával volebnú Kapitulu. V týchto povinnostiach mal plné generálske právomoce. Práve preto nemohol stať na čele svojho kláštora, ale posielal na svoje miesto iného vedúceho domu. Miesto pobytu mal také isté ako generál: do roku 1526 BUdaszentLorinc, a neskôr podľa okolností, Lefantovce (Felsoelefant), neskôr Lepoglava, a na koniec po roku 1721 v Marianke.
Kisban 313
Ospravedlnenie neprítomnosti bolo prijímané iba s veľmi vážnej príčiny. Poznámka 18. Vojenské nepokoje, ťažká choroba atď) Večer, okolo 6.00 zhromaždili sa v obradnej sále bez pallium. Tu po krátkom príhovore generála rádu, nasledovalo umývanie nôh. Neskôr zmenili tento obrad na umývanie rúk. Napr. 19.augusta 1742 na podobnej generálnej Kapitule v Marianke, generál rádu o.Andrej Musár umyl ruky otcom. Tento obrad plnil generál rádu kladúc na pellicium štólu, majúc pri sebe dvoch klerikov bohoslovcov, počas hlasného čítania žalmov. Pri modlení zo Žaltára sa zúčastňovali všetci. Potom sa vybrali do jedálne, kde klerici obsluhovali okolo stolov a čítali. Povinnosti tohto dňa sa končili okolo 9.00. Vtedy všetci sa vybrali na odpočinok. Nového generála volili zvyčajne na druhý deň. Bol to najdôležitejší deň na generálnej Kapitule a túto okolnosť zdôrazňovali vonkajšou úpravou. Toho dňa ráno po Hora Canonica Prima“ členovia kapituly v pallium a obyvatelia konventu bez neho sa zhromažďovali v Sakristii. Tam brali do ruky dve horiace sviece, zúčastňovali sa na procesii ktorp viedol generál rádu spievajúc hymnus „Pangue Lingua“. Potom jedni v dohovorenom poriadku stanovenom „Tabula intentionum“ slúžili sv. omše.
Kisban 316
Kláštor v Marianke , Wienerstadt, Ranna, Remete, Lefantovce urýchlili udalosti okolo rekonštrukcií kláštorov a kostolov zrušených vojnou a povstaním Thököliho a to s cieľom začatia konkrétnej pastoračnej práce. Z dôvodu nepretržitých a opakujúcich útokov tam otcovia žili v neustálej neistote. A kvôli tomu prosia o posilnenie týchto miest.
Delegáti kláštora v Lefantovciach sa sťažovali na hrozby a turecké útoky. Pretože v kláštore žilo viac ako 7 otcov, už im hrozili Turci. Príjmy kláštora nestačia na udržanie viac než 7 rehoľníkov.
Kisban 323
V rôznych okoliach Uhorska, podľa domáceho jazyka obyvateľstva mali pavlíni kazateľov prihovárajúcich sa nielen po maďarsky, ale i po nemecky, po slovensky a po chorvátsky. A tak v Marianke vystupovali maďarskí, nemeckí a slovenskí kazatelia. V Skalici – nemeckí a maďarskí. V Čaktornii – uhorskí a chorvátski. V nejednom chorvátskom a rakúskom kláštore boli aj uhorskí kazatelia.
Kisban 324
Z obdobia predchádzajúceho bitke pri Moháči sa zachovali sa správy o niekoľkých vynikajúcich kazateľoch, ako otcovia Ján Pozsonyi, Michal Magyarorsagy a iní. Bránili zvlášť Nepoškvrnené počatie a rozvíjali úctu k uhorským svätým. Na konci 16. storočia zvlášť pavlíni z Lefantoviec vynikali na kazateľskom poli. Na základe zápiskov VIII. časti „Acta Paulinorum“ môžeme vymenovať dlhý počet pavlínskych kazateľov. V období 1741 -1773 máme nasledujúcich pavlínskych kazateľov dosť slávnych. Marianka: Tadeáš Berdoči, Lukáš MOtteszki (1741), Atanáz Galbahazy, Ľudovít Balogh (1764), Andrej Gottgejsl, Bernard Kovanecz (1767), Karol Baroci, Bernard Zsunek, Mikuláš Beloči, Jozef Lachles (1770).
Kisban 327
Peniaze boli uložené na bezpečné miesto, zamknuté na tri zámky (depozitum). Kľúče do depozitu vlastnili : generál rádu, prvý člen Rády provincie, a predstavený daného kláštora. Dokonca keď chcel použiť peniaze z depozitu, musel dostať písomný súhlas členov Rady Rádu. Okrem depozitu rádu, ktorý v 18. storočí sa nachádzal v Marianke, každá provincia a každý kláštor vlastnil špeciálny depozit. Peniaze z depozitu provincie mohol provinciál vydávať iba so súhlasom členov Rady provincie a pre dobro provincie. Depozitum kláštora riadili miestny prior, podprior a senior kláštora. Oni mali aj pečať nad tromi rôznymi kľúčmi depozitu kláštora a oni tiež rozhodovali o použití peňazí.
Kisban 330
Ako sme už spomenuli o vynikajúcej činnosti pre dobro rádu prímasa Augusta Kereszteli (poznámka 34. Zomrel 1725) Jeho nástupca kardinál gróf Michal Ferdinand Friderik Althan, biskup Vác (poznámka 35. Zomrel 20.6.1734,) plnil úrad protektora od roku 1725 do 1734. Po jeho smrti 20.júna 1734 hodnosť protektorskú prijal kardinál viedenský gróf Žigmund Kollonič (Poznámka 36 Klement XII. listom datovaný z Ríma 21.7.1734 potvrdil ho v hodnosti protektora. (Por. Streska dielo citované, str.106) knieža arcibiskup, predtým biskup Györ. V rámci veľkých slávností prijal nomináciu na protektora 17.10. v kláštore v Marianke. Vtedy generál rádu a zástupca provinciála v nádherných príhovoroch podčiarkli zásluhy nového protektora. Jeho odpoveď svedčí o vynikajúcich schopnosti rečníka. V tom čase Inocent XII. znormalizoval obsah činnosti protektora Bullou : „Christifidelium , qui spretis saeculi hius illecebris“. Poznámka 37 . A.P. Diel VIII. str.31) Po jeho smrti sa stal protektorom kardinál gróf Krištof Migazzi, biskup Vác (Poznámka 38. Súčasne protektorom rádu od 11.9.1934 je primas poľsky kardinál Augustín Hlond)
Kisban 342
Pavlínsky rád chovancov rímskeho kolégia v 17. storočí otvárajú o. Ján Zaič, pochádzajúci zo šľachtickej kalvínskej rodiny z kraju Zala a nemec zo švábska o. Rudolf Biell (1602-1606). Po návrate do vlasti s entuziazmom pristúpili k práci na reformou rádu, ako generáli viedli ho energicky. ....... Syn luteránskych rodičov z Nyitrapáti o. Augustín Benkovič (1653-1658), misionár v Hornom Uhorsku, neskôr generál rádu a nakoniec veľkovaradínsky biskup; o. Peter Bolla z Györ 1657 -1661 sa skromne vyhovoril z biskupskej hodnosti; syn protestantských rodičov, neobyčajne schopný a súčasne vzdelaný gróf o. Ján Kéri (1658 -1662) napísal 14 kníh; schopný a neobyčajne cnostný o. Ladislav Ladanyi (1662 -1667) rodom z Vesprém významný prior v Lefantovciach a v Marianke; narodený v Gyor o. Pavol Sečéni (...)o. Imrich Esterházy z Galantha.(1683-1687), narodený vo Vágúijheli. Jeho dišputa, ktorú predniesol Summa cum laude bola vydaná tlačou. Napísal životopis sv. Jána Almužníka v štyroch rečiach: latinsky, uhorsky, nemecky a chorvátsky. O. Ján Waigl (v roku 1680-1732 ) bol už v roku 1685 ostrihomským kanonikom; o. Andrej KOllenič (1687 -1691), učenec a súčasne dobrý maliar ozdobil freskami strop kostola v Marianke;
Kisban 344
(...) Gróf o. Jozef Kreglevich, pochádzal z Bratislavy (1762-1766) , schopný a veľmi vzdelaný rehoľník. Vo svojej dišpute bránil tézy Aristotelovské –tomistické. Vydal dielo, ktoré venoval kniežaťu Nikolajovi Esterházymu z Galanty, dedičnému pánovi na Fraknó(1692), a dišputu s tézami uvádzajúcimi do filozofie venoval svojmu bratovi, grófovi Žigmundovi Kreglevichovi, titulárnemu biskupovi Macari (1761), a dišputu z práva kanonického venoval pápežovi Klementovi XIII. Bol profesorom filozofie v reholi a neskôr profesorom teológie v Ríme. Zo šľachtického rodu pochádzal o. Jozef Szerdáhelyi (1765-1768), neskôr profesor filozofie v Marianke. Toho istého pôvodu boli otcovia Christián Kuzáni (1766-1769), Sebastián Andrej Dudási (....)
Kisban 345
....) Na štúdia do Rímskeho kolégia vyrážali klerici väčšinou po ukončení filozofických štúdií. Z Olomouckého kolégia, nachádzajúceho sa pod vedením jezuitov vyrazili do Ríma otcovia: o. Ján Orosz, o. Ján Bajkiič, o. Martin Borkovič, Vojtech Turkovič, Ján JAskay, Mikolaj Benger. Z viedenského kolégia otcovia: Ján Kebell, Ján Kéri, Pavol Sečéni. Z Wienerneustadt o. Augustín Benkovič; z trnavského kolégia otcovia: Peter Bolla, Ladislav LAdanyi, Adam Ordódy, František Róth, Jozef Kreglevich, Ján Toronyi, Euzébius POdhoranský, Imrich Póor. Z rehoľných inštitútov: z Lepoglavy- otcovia KAsper Mallesič, Ludovík Augustín Bolla, Andrej KOllenič, Štefan Demsič, Andrej Musár. Z Marianky o. Pavol Vukovič; z Lefantoviec otcovia: Imrich Felsöbüky Nagy , Aleksy Szabo; z Pápa otcovia: Jozef Szerdahelyi, Leopold Pollingery; Saroraljaujheli otcovia- Antonín Horhy, Hieronym Marton; Sajolád otcovia- Pavol Niczky, František Kemeny; z Pešti otcovia- Kristián Kuzani, Rafael Potyondi, Vincent Herič, Ján Nepomucen Sandrovič, Jakub Déli. Okrem nich z teologického inštitútu v Košiciach: o. Pavol Letenyei, Ladislav Bezerédy (Poznámka 8. por. AP Diel 1 až 9 PAssim)
Kisban 352
Po niekoľkých predchádzajúcich okolnostiach došlo k uskutočneniu rozhodnutia Pazmánya a definitória. V súlade s ním bol umiestnený noviciát v kláštore sv. Wolfganga v SopronBanfalva, a na jeho udržanie určili príjem majetky KAračfalva. V Poľskuotvorili noviciát v kláštore sv. Barbory, čo sa viaže s priezviskom o. Andreja Goldonowského. Dodajme ešte, že v roku 1742 otvorili druhý noviciát v Sajolád.. V roku 1778 ho preniesli do Marianky.
Vobnovenom kláštore vo Wienerneustad umiestnili v roku 1645 štúdium filozofie a prednášky odporučili významnému pavlínskemu filozofovi, profesorovi o.Ludvíkovi Eddererovi. Toto štúdium s krátkymi alebo dlhšími prestávkami vytrvalo do konca 17.storočia. Činné bolo v rokoch 1645-1648,1653-1654, 1682-1683, 1686-1687, 1696-1697. Zase v rokoch : 1655-1668, 1669-1673, 1674-1678, 1684-1685, 1688-1692, 1693-1695 a v roku 1698 štúdium filozofie sa nachádzalo v Lepoglave. V rokoch 1673, 1679-1689, 1693-1695, 1696-1697, 1698,1699- 1701 štúdium filozofie bolo tiež v Marianke. V nasledujúcom storočí plnilo dôležitú úlohu v živote rádu (Poznámka 21. Vzali sme z rozhodnutí generálnych kapitúl a definitorií. por. AP , Diel 1 až 9)
Kisban 353
Vyššie pavlínske školy po oddelení Chorvátov a Rakúšanov často menili sídlo v 18. storočí. Filozofické generálne štúdium v Marianke, ktoré z dôvodu rákocyho povstania bolo niekoľko rokov nečinné (1706-1709), stretávame v Trnave v rokoch 1712-1713, neskôr v rokoch 1715 a 1716. V Lefantovciach v rokoch 1714-1717, 1721-1724, 1726-17.., 1731-1736,1739-1741, 1743-1744, 1746-1754; v Satorajaujheli : 1720-1725, 1740-1745, v Marianke :1718-1719, 1730-1731, 1737-1738, 1742, 1745-1746, 1770-1771, 1774-1783; v MArianosztra v rokoch: 1738-1741, 1747-1751; v Pápa : 1734-1737, 1755-1756, 1762-1789; v Sajolád :1752-1761; v SopronBalfalva : 1757-1764; v Pešti 1765-1783. Poznámka 23 . O tom sme už písali v kapitole venovanej Jánovi Kéri. Por. Diel 1 str.255 -259.
Kisban 354
V 18.storočí učili morálnu teológiu v Lefantovciach a v rokoch 1702,1704,1710-1711, 1718-1719, 1738 a 1742. V Marianke: 1716-1719, 1720-1721,1723-1727, 1733-1736, 1739-1741, 1743-1744; V Pápa : 1717; Sajolád :1739-1741, v Ríme: 1763-1767 a v Banfalva 1770-1771.
Kisban 355
Tento druh inštitítu bola pavlínska špekulatívna teológia v Trnave, ktorá tam existovala do času premiestnenia univerzity do Budy v roku 1783. Vtedy aj ona prestala existovať. Iba v roku 1740 preniesli ju kvôli epidémii do Lefantoviec. Okrem Trnavy vlastnili pavlíni podobnú inštitúciu v Marianke v rokoch :1712-1715, 1745-1756. Okrem toho v MArianosztra :1742-1746; v Pápa 1756-1761; v Pécz v rokoch 1766-1784 a v Ríme štúdia teológie morálnej od 1786, ktorú prednášal iba jeden profesor.
Kisban 356
Členovia rádu, ktorí ukončili univerzitu (generálne štúdium – studium generale) v Marianke alebo v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto) a jeho prednášajúci filozofiu alebo teológiu dosiahli vynikajúce výsledky, mohli dostať doktorský titul. Na začiatku toľkí získavali doktorát, že podľa návrhu Bully zakladateľskej bolo treba obmedziť ich počet. A tak, v roku 1757 určili počet doktorátov pre dotyčné provincie v nasledujúcom výmere: Uhorsko 18, Poľsko 15, Šváby 6, Istria 6, Chorvátsko 13, Rakúsko 12. Poznámka 26. AP: Diel 7-9.
Kisban 360
Medzi vynikajúcich profesorov rehoľných škôl patrili: o. Imricha Esterházy (zomr.1745), neskôr prímas Uhorska. Učil filozofiu v Lepoglave a teológiu v Trnave, zároveň získal neobyčajnú zručnosť v cirkevnom a svetskom práve. Jeho súčasníci sú: o. Matej Vépi (zomrel 1747), profesor v Marianosztra a v Trnave; o. Štefan Ordódy, generál rádu (zomrel 1748), prednášal kanonické právo v Trnave a filozofiu v Lefantovciach; o. Ján Pelikán (zomrel 1748) a o.Tadeáš Berdóczy (zomrel 1748), učil teológiu Marianke a filozofiu v Trnave; o. Imrich Horhi (zomrel 1762) profesor teológie vo Veľkom Varaždíne; o. Gellert Doni (zomrel 1762) učil teológiu v Trnave; o. František Letovanecz (zomrel 1762) profesor teológie vo Veľkom Varaždíne, v Trnave; o. Ignác KObek (zomrel 1764) profesor kanonického práva v Trnave; o. Ján Kereszteš (zomrel 1767) učil filozofiu v Marianke; o. Mikuláš Rosty (Zomrel 1767) bol profesorom v Pápa, v Trnave a v Ríme34. (Poznámka 34. Streska 358); o.Hieronym Vajaj (zomrel 1768) profesor v Trnave; o. Vincent Szabo (zomrel 1768) profesor v Lefantovciach; o. František Rosa (zomrel 1771) profesor v Trnave a v Satoraujheli (Slovenské Nové Mesto ), o. Gellert Jankovič (zomrel 1771) učil v Trnave; o. Tomáš Niczky (zomrel 1773) profesor v Ríme; o. Martin Streska profesor v Marianke; o. Pavol Poli profesor v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto); o. Ján Toronyi profesor v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto ); o. Imrich Poor učil v rehoľnom inštitúte v Pešti35. (Poznámka 35. A.P. TOMVIII a Streska str.822) Rehoľné inštitúcie pavlínov ochabli v dôsledku anticirkevnej politiky cisára Františka Jozefa II. a tak v roku 1782 prestal existovať Rímsky inštitút, v roku 1783 – Trnavský, v Marianke, v Pešti a filozofický inštitút v Pápa. V roku 1784 teologický v Pécs. Spomedzi nich Trnavský a Peštianský inštitút sa preorientoval na diecézne semináre. Boli v ňom vychovávané nové pokolenia kňazov, podľa dekrétov vydávaných podľa prúdu osvietených názorov „kráľa v klobúku“. PAvlínski klerici až do času zrušenia rádu počúvali jozefínske prednášky počas teologických štúdií v roku 1784 v Bude, v roku 1785 v Bratislave, a na štúdiách filozofických v malom seminári v Pešti.
Kisban 398
Zo súčasných o.Michalovi z Uhorska spomína sa na otca Gyöngyösi pápežského spovedníka v Rím, o.Valentína Kapusi. Ostala pamiatka na niekoľko jeho latinských diel, dnes už neznámych. Počas regencie Jána Hunyadyeho(Huňadyho) spôsobilo viaceré nedorozumenia vo vzťahu Uhorska a Svätej Stolice využívajúc svoje vplyvy na pápežskom dvore. Išlo o zmenu opáctva v Dömösna priorát pavlínsky a o právo na majetok opáctva. Istý čas vystupoval v Uhorsku ako pápežský legát, a na konci života sa vrátil do Ríma. Tam zomrel na MOnteCoelio v blízkosti ruín aquaduktu cisára Claudia. Medzi nízkymi cyprusmi a krivými olivami, prd oltárom najsvätejšej Sviatosti v starom, možno tisícročnom kostole S. Stefano Rotondo, v krypte pokrytej obrovským náhrobným kameňom spí večným snom o.Valentín Kapusi, spolu s o.Jakubom, o.Klementom, synom Štefana, o.Michalom z Uhorska, o.Lukášom Buday a storočným o.Františkom, ktorého ešte v roku 1578 videl jezuita Štefan Szánto16. Poznámka 16. Spomínajú Orosz dielo citované str.307; MAgyar Könyvszemle 1875; Kürz Antoni: A magy aror szagy palosrend törtenete (História uhorského rádu pavlínov)Budapešť 1889, str.110; Banfi Florio : MAgyarág sirja áz örök városzbán (Hrob uhrov vo večnom meste). „Nemzeti Ujse“ 1928,III str.10)
Medzi učenými pavlínmi spomenieme ešte brata Mikuláša17 Poznámka 17. Možno že diela brata Mikuláša sa nachádzajú spolu s prácami Jána Pozsonyi v Kódexe Budapeštianskej univerzitnej knižnice. Možno on sám je pisateľom Kódexu) Brata Mikuláša doktora dvoch práv a o. Martina zo starej Budy, ktorého pochovali v Marianke. Akokoľvek neostala písomná zmienka o ich pisárskej činnosti, no nepretržite podčiarkovanie v prameňoch ich učenosť nás vedie k predpokladu že aj oni veľa plnili obľúbené povinnosti stredovekých rehoľníkov tzv. písanie a kopírovanie.
Kisban 404
Okolo 1484 žil v Sedmohradsku , v kláštore Mihalykö34 Poznámka 34. založený v roku 1384 a neskôr v Marianke vtedy žijúcemu o.Ján Poszoni (z Bratislavy) veľký a známy kazateľ. Priezvisko dostal pravdepodobne podľa miesta narodenia. Písal kázne predovšetkým o najsvätejšej Panne Márii. Bol odvážnym obrancom učenia o Nepoškvrnenom počatí35 Poznámka 35. Spomína naňho: Orosz, dielo citované str.305; Horanyi : Memoria Diel III. str.95; Kürz, dielo citované str.109; lanyi : A magyar katolikus klerus erdemei (Zásluhy uhorského katolíckeho kléru),Diel I. str.72 ; Toldy dielo citované (1862) Diel I. str.154; Vincz Gabriel v časopise: „MAgyar Könyvszemle“ 1878, str.23-24; Szentyvanyi: Dissertatio paralip.)
Szentyvanyi pripisuje mu tiež aj iné teologické diela. Rukopis jeho kázní pochádzajúce z neskorších čias sa nachádza v univerzitnej knižnici v Budapešti36. Poznámka36. Kódex: Joannis de Possonio Miscellanea Sacra. Biblioteka univertická v Budapešti, Cod.Lat. Saec.XV. Nr.78.
Kisban 405
Z latinských poznámok na vnútornej strane obalu sa dozvedáme, že túto knihu napísal v Marianke. „Frater Joannes de Pasionyio“ a pripojil k nej niekoľko výňatkov z diel, ktoré napísal brat Mikuláš, vynikajúci rečník37. Poznámka 37. HUnc libellum scripsit Fr. Johannes de Passinio in Valle Virginis gloriosae prope eandem civitatem et aliquas Colectaneas addidit, quae sunt scripta per fratrem nicolaum praedicatorem devotissimum anno 1488.tamže) ...pravdepodobne ich napísal spomínaný na začiatku brat Mikuláš, možno tiež člen rádu pavlínov38. Poznámka 38. Pravdepodobne ide o toho istého Mikuláša doktora práv. Martin Szentivanyii a Velaques39Poznámka 39. Velasques doelo citované lib.6 , str.3, Annot. 1; Szentivanyi Martin: dissertatio paralipomenonica memorabilium rerum in Hungarya; Podľa Vavrinca Chrizogona (Laurentius Chrisogonus): Mundus marianus. Discursuss XX Nr.43 bol on 1384 v plnosti mužských síl. Pravdepodobne je to omyl, tak isto ako tvrdenie Emila Bekesi o dvoch Jánoch Pozzoni (z Bratislavy).Jeden žil okolo 1384 v kláštore Mihalyko, druhý 100 rokov v Marianke. Podľa nášho názoru ide o tú istú osobu; Szabo-Hellebrant: regimagyar Könyvtar“ Diel III. , 1896;Bekesi Emil : Magyar irok As Anyjouk...koraban. Kat.szemle“ 1899; idem : Magya rirok Hunyadi Matyas Korabol. „Kat szemle“ 1902; Gindan Felician : A közebkori magyar palosrend es nyelvemlekei –Stredoveký uhorský rád pavlínov a jeho jazykové pamätníky. Pécz 1916 ) S veľkým uznaním sa vyjadrujú zvlášť o vynikajúcej kázni napísanej na obranu Nepoškvrneného počatia Panny Márie.Podľa otca Pongrácza, jedna z jeho rukopisných prác sa nachádza v knižnici v kláštore v Marianke40. Poznámka 40.Pongracy Ignacy : triumphus Pauli, c.12, str.52) a Horanyi spomína na jeho dve kázne41. Poznámka41. HOranyi , Diel III. str.95; Toldy, dielo citované ( 862) Diel I. str.154.; (magyar konyvszemle) 1878 str.23; Irodalomtörd. Közl 1895 str.258; „Kat.Szemle“ 1899, str.595.;Pinter, Diel I. str.324, 429. )
Kisban 423
Po vymenovaní poľských spisovateľov musíme spomenúť aj uhorských: o. Ján Jaskayu (zomrel 1661 v Marianke) a významného kazateľa o. Františka Szpačaju. O.Jaskai naznačil sa vydaním vo Viedni v roku 1653 moralizátorkého diela Cygnea in vitae in at in morte gementium peccatorum – napísal ódu na česť sv. Pavla pustovníka98 Poznámka 98. Ode at S.Paulum primum eremitam cum aliis pis ad Deum orationibus. Viennae 1653; „Magyar Könyvszemle“ 1878 str.28) a niekoľko hlbších modlitieb. O.Szpačaj vyznačil sa latinskou poetickou skladbou na narodeniny grófa Mikuláša Pálfy Ordódy99 Poznámka 99. Laurus Glóriae Quam Illustrissimo Domino Comiti Domino Nicolao PAlffy ab Erdödy Perpetue A Vöröszkö supremo Comiti Comitatus Poschiensis Arcisque ejus dem Capitaneo Libero baroni in Stomffa, Domino in Bozin Sz. Gyorgii et Cemnicz, Sacrae Saesareae Regiaeque Majestatis Consiliario Camerario Acper HUngariam Ianitorum Regalium magistro etc. Domino gratiosissimo, In Illustri die suo NAtali Baccis Poeticis expolit , et aggratulabundus praesentavit Suae Illustrissimae Dominationis Servus Aeternum Devotus Franciscu Spaczay Nob Hung. Viennae Austriae , typis JOannis Jacoby Kürner , Inferioris Austriae typogr. 40 ,12 kart neličbovaných. „Regi Magyar Könyvtar“ III/1, Nr 1954) Pôvodom Viedenčan o. Ferdinand Ignác Grieszkirchner (zomrel 17661 v Marianke) zaoberal sa odborne teologickými a morálnymi otázkami.
Kisban 424
Nechal v rukpise dielo o večnosti pekle a rehoľnej láske100. Poznámka 100. V roku 1661 sa ukázala vo Viedni jeho práca o počiatku a zázraku sochy Matky Božej v Marianke.
Kisban 426
(...) Kapitula provinciálna na ktorej zvolili za provinciála 1671 hrdinu o. Augustína KOrdeckého. V tom istom roku, v dôsledku jeho usilovných snažení Svätá Stolica dovolila pavlínom zakladať Studium generale. To spôsobilo rozvoj vedy v reholi. Od vtedy sám generál rádu mohol udeľovať doktoráty tým členom rádu, ktorí si to zaslúžili. Na generálnej Kapitule konanej 4.júla 1672 v Marianke vynikal energiou a múdrou predvídavosťou. Žiaľ krátko nato ochorel a pozval na pomoc zástupcov. A tak,1673110 Poznámka 110. Učený jezuita Alexander Šorenyi vo svojej „pannonia docta“ v tom istom roku uvádza o ňom správu. Podľa neho v tom istom období dosiahol vrchol svojho učeneckého rozvoja. S uznaním sa vyjadruje o jeho dielach. Pozri citované dielo str.64 ) zastupoval ho v Poľsku o. Augustín Benkovič. Taktiež zástupca uskutočnil vizitáciu domov na Istrii. Dokonca v ťažkej chorobe so záujmom sledoval dianie v ráde. Bez milosti trestal priestupky. Dňa 30.mája 1674 zbavil úradu varšavského priora, o. Mikuláša Lubnicza zato, že bez dovolenia predal dom patriaci ku kláštoru. V zastúpení chorého ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho patril v roku 1681 k delegácii, ktorá prijímala kráľa, ktorý smeroval na snem do Šopronu. Túto funkciu zástupcu si udržal tiež ako biskup Vács a preto dlhší čas prebýval v Trnave. V roku 1683, keď vojska Kara Mustafy a Imricha Tököly zaútočili na západné Uhorsko, otec Kéri aby zachránil život a svoje majetky svojho brata Františka pripojil sa k Tököliovcom. Avšak už v roku 1684 stretávame ho na strane Karola Lotarinského, pri tkorom sa zúčastnil na niekoľkých bitkách a tiež na obsadení mesta Vács 27.júna 1684. Odtiaľ ešte v tom istom roku v novembri musel utekať do Trnavy, keď Turci obsadili Vács. Príliš veľa udalostí ho vyčerpalo. Zomrel 5.marca 1685 v 47 roku svojho života. Pochovali ho v Marianke111 Poznámka 111. O jeho pedagogickej činnosti pozri Diel I. str.155 a Diel II. str.288)
Otec Ján Keri sa zaoberal odborne a s veľkým prehľadom prácou pisára z oblasti kazateľstva filozofie a histórie. Ako vynikajúci hovorca vydal viaceré kázne. Medzi nimi sú najviac hodnotné pohrebné kázne, pretože obsahujú viaceré charakteristické črty vtedajších časov. Jednu z pohrebných kázni predniesol ako profesor v Lepoglave 21.decembra 1664 nad truhlou hrdinu bojov s turkami Mikuláša Zrinieho ktorého pochovali v pavlínskom kostole sv. Heleny , nachádzajúcim sa na sever od Čaktornya112. Poznámka 112. Oratio funebris Qua Tristes exequias...Nicolai Comitis Perpetui a Zrinio ... Persecutus est... Joannes Keri ... in Celebrrimo conventu Lepoglavensi Professor ordinarius. ad S. Helena Supra Chartonya Anno MDCLXIV -1664. Die Mense Decembri, 40 , 20 kart nečíslovaných.Trnava 1664. „Regi MAgyar Cönivtar“, II Nr1039 ) Medzi pohrebnými kazňami otca Keri sa zachovali nasledovné: NA pohreb grófa Petra Kregleviča a jeho syna Ladislava 27.marca 1665 v Krapina113 Poznámka 113. Lugubris Panegyricus in solennibus Exzequis ... Petri Keglevich Libery Baronis De Busin etc. Dictus CAprinae A ... JOanne ...Keri inceleberrimo Conventu Lepoglavensi Professore Ordinario. Anno Domini MDCLXV -1665. MEnse MArtio die 27 , 40 neočíslovaných strán 16. ) Nad truhlou grófa Juraja Erdödy v Klainecz 17.januára 1669114 Poznámka 114. Virtus post Fata Superstes ... Comitis Erdödy De Monyorokerek .. Elegio Funebri proposita in aede Sacra Klaineczensi Patrum Ordinis Seraphici A ... JOanne Keri ...Patris Generalis Socio et sacretario Anno Domini MDCLXIX -1669 Mense Januario die VII. Trnaviae. Viď „Magyar Regi Könivtar“ , II, Nr. 1205 )a na pohrebe grófky Zuzany Ordödy v Marianke 31.mája 1669115. Poznámka 115. Piis Manibus ... Erae Susanne Comitissae Ab Erdöd. De Monyorekerek ... JOannis Lippay De Zombor ..amantissimae consortis Adornata Laudatio In Marianna supra Posonyum Valle Fratrum Eremitarum Ordinis S. Pauli primi Eremitae A... JOanne Keri ...Prioris Generalis Socio et Secretario ... Anno Domini MDCLXIX -1669 MEnse Majo nečíslovaných kart 12, Trnaviae 1669 viď „Magyar Regi Cönivtar“, II Nr1206 )
Kisban 430
... na ten istý cieľ slúžila práca zachovaná v rukopise autora Imricha Nagy zástupcu generála rádu (zomr.1688 v Pápa) uvádza v nej rozjímanie k vykonaniu si 10 dňových duchovných cvičení125. Poznámka 125. Delitiae Eremi decem Conviviis absolutae, viginthi dapibus mira suavitate polentibus instructae . Auctore patre Emerico Nagy 1655. Univertná knižnica v Budapešti. Rukopis Ab. 152. vlastní tlačenú titulnú stranu) Otec Adam KOllešani , uhorský definítor (Zomr.1699 v Marianke), spracoval „Manuale asceticum proinstructione fratrum laicorum“ Preložil toto malé dielko do nemeckého jazyka o.Ján Portenberger (zomr.1684 v Ríme) dopĺňajúc ju viacerými peknými modlitbami126. Poznámka 126. Manuale DAS IST : Hadn Büchel, Oder Kurtze Unterweisung, Denen Layen oder Mit Brüdern, zueinen leichterren Fortgang in dem Weg Gottes. Aus Unterschadlichen bewehrten Authoren zusammengetrangen men getragen. Durch R.P.F. Adamum Koleczany des H. Pauli Ersten Einsiedler Ordens vorhero gewesten Novitz – Mayster Anjetzo aber Definitorrem Generalem und der H.Schrifit Doctorem. Nun aber von v.p.f. JOanne Adamo Poltenberger gedachten ordens Priestern und seinen Vice – Directore in die Tetsche Sprach übersetzt. Permissu Superiorum. Laybach in der Mayrischen Buchdruckerei 1698, 80, 1231. Nachádza sa v arcibiskupskej knižnici v Kaločii; „Regy Magyar Konivtar“ III, 2 Nr.4090 )
KIsban 432
Jeho slovník , prechovávaný v knižnici v Lepoglave rozšíril a vydal tlačou chorvátsky pavlín, o.Hieronym Olowietz v roku 1741 nákladom grófa Jozefa Esterházyho, zemepána chorvátsko-slovinského134.Poznámka 134. Horanyi: Memoria , Diel I. , str.272; Petrik : Bibl. : Szinney dielo citované Diel I. 803, por. Streska dielo cit. str.51)
Medzi uhorskými hovorcami špeciálnu spomienku si zaslúži o.Peter Tallian. Dlhší čas žil v kláštore v Marianke. Jedna z jeho mariánskych (Panegyric) kázni pod názvom „Titkos erthelmüliviom“ (mystická ľalia) sa objavila v tlači v roku 1697 .
Kisban 436
Medzi historickými spracovaniami, ktorých si do teraz pamätáme , figurujú: dvojdielne rukopisné dielo o blahoslavenom o.Kunovi149 Poznámka 149. Acta Generalia , Diel VIII, str.118. ), autorom trojnásobne zvoleného predstaveného nemeckej provincie o. Blažeja Kollera (zomr.1718 v Rohrhalden); knižka o Matke Božej v Marianke150. Poznámka 150. Sinopsis deorigine et gratiis Beate Maryae Virginis Thallensis) napísaná rakúskym provinciálom (zomr. 1731 Maria Trost) o.Anzelmom Klemphla a tiež pohrebné kázne v nemčine odznené na pohrebe Františka Buchaeima, biskupa WienerNeustadt151. Poznámka 151. PAnegyris funebris in exeqiis episcopi Neostadiensis Francisci a Bucheim Anno Domini 1718 habita )
Kisban 441
Bohatá historická činnosť o.Bengera činila povzbudenie pre priora v ŠopronBAnfalva, o.Františka Orosza k horlivému záujmu o históriu rádu. Svoju prácu „Synopsis annalium Eremi coenbiticorum eremitarum Oridnis S. PAuli primi eremitae173“ Poznámka 173. Šopronii 1747 ) venoval prepozitovi Pavlovi Oroszovi, vesprémskemu kanonikovi. ....je to dielo syntetické ale nekompletné. Sám autor horlivo v úvode vysvetľuje, že knižku napísal pre osoby z prostredia diecézneho a rehoľného kléru, navštevujúcich pavlínske kostoly, aby poznali z nej dôležitejšie momenty z histórie rádu pavlínov. Veľmi dôležité je druhé jeho dielo uložené na základe knižky o.Ladislava Kummera o histórii Madony z Marianky. Nosí názov: „ Puteus aquarum viventium. Elö vizek kuttya azaz a Thali csaudalatos Találtatott szamtalan sok es szüntelen jotetemenyekkel skegyelmekkel kifolyo kutfórrasa ... o magyar nemzenteg kedverrt magyarra fordittatott174 „ Poznámka 174.Trnava 1748 a zanechané v rukopise Diarium Thallense v diele rukopisov univerzitnej Knižnici v Budapešti.) Puteus aquarum viventium. Studňa živých vôd, to je studňa milosti plynúcimi z najsvätejšej Panny Márie v soške v MAriathal(Marianka) nájdená pred viac ako 500 rokmi známa veľkými množstvom milosti pre dobro uhorského národa do uhorskej reči preložená.
Kisban 442
O.Orosz preložil aj životopis sv. Pavla pustovníka, napísaný sv. Hieronymom177. Poznámka 177. Szent Hieronymus. Egyedul VAlosagnak ekessege. As az Thebaisbeli dücöseges szent Pal patriarkanak remetek pajedelvenek es mesterenek elete es halala melyet ....megirt ....deak nyelvböl T.Pater Orosz Ferencz altal magyarral fordittatott –sv.Hieronym jediná ozdoba pravdy. Čiže život a smrť slávneho svätého Pavla patriarchu u Téb, knieža a majstra pustovníkov , ktorý... opísal ... a z latinskej reči na uhorskú preložil ctihodný o.František Orosz.)Pozbieral aj zaujímavé pramene týkajúceho sa kláštora a kostola v Marianke v dvoch svojich dielach: Liber historicus ecclesiae Thallensis“ a tiež „Diarium venerabilis conventus Mariae Thallensis“ v troch dieloch178. Poznámka 178. Obidve práce sa nachádzajú v rukopisných dielach v Budapeštianskej univerzitnej knižnici , sign.AB. 179 a Ab . 185. )
Kisban 444
Rukopis o. Stresky prešiel zaujímavými cestami osudu. Ako vyplýva z jeho obsahu a vnútorných dôvodov, bol pripravený do tlače v roku 1786. A odovzdali ho poslednému generálnemu sekretárovi (Secretarius ordinis nostri Generalis), o.Kajetánovi Ďurišovi. Po neočakávanom zrušení rádu komisár vykonávajúci dekrét zrušenia neodostalo sa im do rúk rukopis diela Stresky obsahujúce cenné zachytené udalosti z histórii rádu. O.KAjetán Ďuriš zobral so sebou do Čsürtörtök(Plavecký Štvrtok), v Bratislavskom kraji, kde už ako kňaz ostrihomského biskupstva bol farárom192. Poznámka 192. Toto miesto z cirkevného hľadiska patrilo administratívne do diecézy Ostrihomskej) Smutnú históriu zrušenia rádu opísal o.Ďuriš poľským spolubratom v strastiplnom latinskom liste. Samotné dielo úzkostlivo chránený poklad rádu nielen že zachránil, ale rozmnožil kópiami dokumentov súvisiacich so zrušením rádu. Dokázal pripraviť medzi termínom vydania dekrétu zrušenia rádu a samým rozpustením. Viacmenej počas desiatich rokov ostalo toto dielo v skrytosti na fare v Čsürtörtök (Plavecký Štvrtok). V roku 1796 nastúpil neočakavaný obrad v osude rukopisov. Dvaja pavlíni z poľskej provincie : o.Julan Kovalský a o.Damián Losowič, poslaní do Talianska po správach o napoleonovských bitiek museli sa vrátiť do vlasti. Počas únavnej a dlhej cesty strávili medzi inými dlší čas v Uhorsku. Na ceste z Viedne oddychovali na fare svojho bývalého rehoľného spolubrata, o.Kajetána Ďuriša v Čsürtörtök(Plavecký Štvrtok), ku ktorému novozvolený vicarius generalis , o.Martin Jašinský poslal cez nich neznámy obsah listu. Určite v ňom prosil o informácie ohľadne vecí rádu. Nevieme, aké pocity prežíval, naviazaný na tradície rozpusteného rádu ako posledný sekretár, keď prijímal poľských spolubratov. Rukopis bol vybratý z úkrytu v prvých vzrušujúcich minútach stretnutia, a ten ktorý so smútkom napísal pod svojím priezviskom „secretarius Generalis iam cassatus“ nemohol inak postupovať, ako odovzdať usilovne chránený poklad rádu do rúk spolubratov, ktorí ho vzali do prastarého archívu v Čenstochovej, aby ho tam chránili193. Poznámka 193. A.P. Pr. P., Diel XIII. do 1796.) Vo svetle týchto faktov sa nezdá pravdepodobná hypotéza Ildefonzabakonyvari podľa ktorej dielo o. Stresky malo sa dostať do archívu cisterciánov v Zirc, kde sa „s veľkou stratou nášho písomníctva sa stratilo“. To isté, že nič nevieme o osude z 19.storočia. Pravdepodobne sa stratil z poľa videnia vedy. Poľský učenec Stanislav Chodinský194. Poznámka 194. Cirkevná encyklopédia Varšava 1892 Diel XVIII. str.426) tiež ohlasuje že nevieme čo sa stalo s rukopisom. Toto dielo sa objavilo na dennom svetle na začiatku 1936, pri príležitosti usporiadaní pavlínskeho archívu. Keď autor súčasnej knižky (Kisban) preštudoval rukopis a potvrdil jeho totožnosť s dielom vyhláseným za stratené.
Kisban 447
Rehoľa pavlínov už tradične vyniká v Cirkvi na kazateľskom poli. V 18. storočí dokázala ukázať celú plejádu vynikajúcich kazateľov. Viac hodnotné kázne, podľa možnosti s dovolením rehoľných predstavených, boli zverejňované tlačou. A tak ukázali sa v poľštine sviatočné kázne o.Ignáca Goržinského (zomr.1730 z Dun): „Nový oglos207“ Poznámka 207. Čenstochová; Nedeľné kázne slováka o.Alexandra Máčaja v starej slovenčine (zomr.1722 v Mariánke) pod titulom: „Panes primitiarum , Chleby prvotín208“ Poznámka 208. O ňom rozpráva Szörenyi: „Eloquens aeque ac Zelosus Eulecastes postquam viginti annis munere Concionationis variis in locis magno cum fructu et populi applausu functus fuissed, et nunc in celebry, prodigii sque illustri Marianae vallis Ecclesia Verbi divisi explanatorem ageret, selectiores in sigulas anni Dominicas Conciones Slavonico Idiomate edidit subtitulo: PAnes Primitiarum. Trnaviae Tipis Academ. Anno 1717 in 40 Biblioth. Tyrnavia“ viď. Szörenyi, dielo cit. str101 a A.P: Diel V. str.306.) Venované grófovi Adamovi Kollonisovi, diela asketické a kazateľské209 Poznámka 209. Szörenyi spomínal iba jeho meno. ) otca Gregora Malomfalvaya; sviatočné kázne slováka A. Kolleniča, zástupcu generála rádu. (zomr. 1734 Marianka) venované kniežaťu Augustovi Kereszthelimu primasovi Uhorska: „Stella triplex“. a „Sermones indiferentes210“ Poznámka 210 por. A.P. Diel IV. str.306. tu uvádza : Sermones Pane gyrico - morales infesta etiam pe Regnum Hungariae celebrali solita.) obsahujúca 28 kázní. O.Kollenič vynikal aj ako náboženský spisovateľ a autor úvah. Jeho knižky: „Augusta porta et Arctavia“ a tiež „Vita moriens“ sa tešili vo svojom čase obrovskej popularite. V jednom z diel sa zaujíma spôsob riadenia rehoľných predstavených. Je to Columba intra et extra arcam , seu Superior religiosus211“. Poznámka 211. Pozsoni –Bratislava 1724. V „tcheusaurus apsconditus“ rozpráva históriu sochy Matky Božej v Marianke. Avšak najdôležitejším dielom jeho činnosti bolo kazateľstvo212. Poznámka 212. Stella Triplex , sive Sermones panegyrico –morales. In omnia festa per regnum HUngariae ... conceptibus sublimioribus exemplis rarioribus, etsentiis delectioribus referti. Tamtiež 1713. Sermones Indifferentes. Provariis diebus , signater dominicis deservientes. Zelosis verbi Dei Praeconibus perupiles, et tidelibius populis apprime fructuosi. Tamtiež 1722. Angusta Porta et arcta via. Tyrnaviae 1721.
Angusta Moriens, seu considerationes quaepiam devotae viros signanter tinprovectiori aetae conscitutos , ad felicem mortem disponentes et ad beatam aeternitatem conducentes. Takisto Trnava 1729.
Poznámka 212 2.časť nie je dopísaná
Kisban 450
o. Alojz Martin Billisic nar.2.apríla 1736 v Alsopulya, v kraji Šopronu. Do rehole vstúpil 16.októbra 1753 v Banfalva. Po ukončení rehoľných štúdií dlhší čas bol učiteľom fyziky v rehoľných inštitútoch v Pápa , v Šatorajaujheli (Slovenské Nové Mesto 1764-1767) chybne sa uvádza 1734 – prekladateľ, v Pešti, v Marianke a v Trnave (1780-1784). Z Trnavy cestoval neraz s kázňami do Viedne. Na slávnosť sv. Štefana predniesol kázeň v národnom duchu prepojenú hlbokou vierou. Pod názvom: „Magyarok Elsö kiralya , dicsoseges Szent Istvan Kiraly dicserete224“ Poznámka 224. Viedeň 1789. Pochvala prvého uhorského kráľa, slávneho sv. Štefana kráľa. ) Bol konzervatistom. Po zrušení rádu ako kňaz diecézy Pécz , naviazaný s konzervatívnymi politickými spisovateľmi rozvíjal v ich duchu živú činnosť nie len na ambóne, ale aj na poli spoločenskom a literárnom.
Kisban 475
O. Vít Tomsič učený profesor v kláštore v Marianke vydal učebnicu filozofie a matematiky. Syntézu jeho prednášok je tentamen publicum304 Poznámka 304. Tentamen publicum expraelecionibus logicis methaphysicis et mathematicis .... Poszonii (Bratislava) 1782. V knižnici maďarského Národného múzea; Szinnyej , dielo citované Diel XIV. str.297.) Jeho veľký vychovávateľský vplyv sa dá vycítiť v „Propositiones ex universa phylosophia“ , poslucháča druhého roku fylozofie a matematiky o. Michala Tótha305 Poznámka.305. Pestini 1782 Knižnica maďarského národného múzea; Szinneiy dielo citované diel XIV str.453) a tiež v „Propositiuones ex universa phylosophia“ Karola Rikoti , ktorý na základe prednášok o.Tomsiča zostavil filozofické tézy306. Poznámka 306. Proposiciones ex universa philosophia e praelectionibus R.P. viti Tomsicz ...quas in Mariannae Vallis Monasterio anno 1783, mense Augusato publice propugnandas suscepit. Pasonii. V knižnici maďarského národného múzea Szineyi , dielo citované. Diel XI. str.998.)
Kisban 476
Medzi autormi filozofických prác vynikajú aj otcovia : Imrich Poor, Kasper Gindl a Ľudovít Högyesz. Prvý v diele : „Dissertationes adversus libertinos“ opisuje filozofické vedomosti, potrebné k teologickým štúdiám314. Poznámka 314. Disertationes adversus libetinos in applicanda at studium theologicum philosophia. 1783. V Maďarskom národnom múzeu; Szinyej dielo citované Diel X. str.1415. ; Disertationes tres de christiano philosopho. Rukopis je v Budapeštianskej univerzitnej knižnici. F.18. Dielo sa ukázalo aj v roku 1780 ako výtlačok vydavateľstva Kráľovskej univerzity v Bude.) V innej knihe informuje o „kresťanskom filozofovi“. O.Kasper Gyndl (zomr.26.februára 1801) bol profesorom filozofie v Sajolád (1752-1758) teológie v Marianke (1754-1755) a v Trnave (1755-1758). A následne 16 rokov riadil uhorskú provinciu tešiac sa úplnej dôvere a láske spolubratov. Vo svojej knihe zhrnul všetky svoje prednášky filozofické a teologické315. Poznámka 315.
Kisbán 487
Prehliadajúc niekoľko anonymov 18. storočia vymenujem priezviska tých pavlínov, ktorí vynikali ako autori, respektíve kompilátori cirkevných spevníkov. Boli to: o. Michal Tarnoči (1731), o. Ignác Dománi (1746-1747) a tiež o. Jozef Rayner (1763). Toho druhu knihy písané pre kláštory v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto), ČAktornya a Marianka už samú svoju titulnú stranu a úpravou nás môžu presvedčiť o tom, s akou veľkou oddanosťou, a ako sa vážne nimi zaoberali pavlínski spisovatelia a ako veľmi sa pričinili ku vzrastu pavlínskej nábožnosti. V jednej z týchto kníh sa zachovala stará cirkevná pavlínska melódia. Je to graduál z Čaktornya253. Poznámka 353. (...)
Kisban 495
Analyzujúc nariadenia kráľovnej konštatujeme obrovskú rozdielnosť medzi jej hlbokou nábožnosťou, láskou preukazovanou rádu a tvrdými dekrétmi týkajúcimi sa pavlínov. V roku 1773, po prevzatí gymnázia pavlínmi po jezuitoch v Šatmarnemety, Skalici, Szekersferhervár, Ungvár a Šarošpátak prišli na vypočutie do Burgu vikárius generalis gubernans a prior z Marianky. Kráľovná sa s veľkým nadšením vyjadrovala pred nimi o pavlínoch. „Vždy som bola veľmi spojená s vaším rádom a som . Prosím vás modlite sa za mňa a dobre vyučujte mládež zverenú do vašej starostlivosti. Vašich rehoľných klerikov vychovávajte tak ako do teraz. Veľmi ma teší správa, že nadpriemerné výsledky v reholi sa snažia o pridelení ich do verejných škôl za učiteľov5“. Poznámka 5. Diarium conventus MAriae Thalensis MAriathal,O.S. PAuli Thomus III. tamtiež. )
Kisban 504
Generáli si všimli v čase vizitačných ciest, aké nedostatky trápia rehoľu. Snažili sa ich napraviť pomocou pastierskych listov vydávaných každý rok. A skutočne dosiahli výsledky zvlášť znormalizovaním rehoľníkov pochádzajúcich zo vznešených rodín, ktorí doteraz viedli dosť pohodlný spôsob života a mali obľubu života v luxuse a častých návštev svojich príbuzných. Boli na obtiaž nielen reholi, ale svojím rodinám. Až na malé výnimky rehoľníci boli na výške svojho povolania. Kláštor v Marianke, kde sa nachádzala stála rezidencia generála rádu, bol známy svojou prísnosťou a nábožnosťou rehoľníkov.
Kisban 509
Provinciál chorvátsky o.Pavol Prekrith s ľahkou iróniou radil generálovi odporúčal generálovi obrátiť sa na Jozefa II. Nech ho poprosí o dôchodok, lebo keď kráľ zrušil iné funkcie, tak nech prestane existovať aj tento úrad37. Poznámka 37. Archív krajský. Oddelenie kancelárii. List Nr. 8689 z 16.6.1785. ) Podobne zmýšľal provinciál rakúsky38. Poznámka 38. tak isto List z 26.6. 1785) Uhorská provincia zasa a vedenie kláštora v Marianke sa zdráhali, či v ňom naďalej dovolia bývať generálovi a jeho sekretárovi, keď neplatia ročný nájom v sume 200Fl. A ešte uvažovali, že snahy generála, aby získal pre seba funkciu farára a úrad priora v Marianke kvôli zväčšeniu svojich príjmov, že nie sú v súlade s ustanoveniami rádu. O.Karol Ordódy urazený vo svojej bezduchosti sa nahneval na uhrov, aj keď boli úplne lojálni. Počas týchto nedorozumení s provinciálmi sa obrátil na pomoc k cisárovi. ....
Krátko nato 20.augusta 1785 napísal memorial rade námestníkov datovaný z Marianky ohľadne podpory pre úrad generála40. Poznámka 40. Streska dielo citované str.888-889 podáva presnú kópiu memorialu a súčasne aj odpoveď kráľovskej rady z Budy 8.8.1785. Nr.20 tis. 886 s podpisom grófa Jozef Čáky. ) ba viac poslal do Viedne sekretára rádu, o.Kajetána Ďuriša. Cisár ho prijal na pol hodinovú audienciu 14.októbra 1785. Dal mu možnosť spísať a odovzdať memorial o vnútornej situácii v ráde. V dôsledku týchto krokov kráľovská rada poslala generálovi rescript41 Poznámka 41. takisto Streska str.892 , rescript kráľovskej rady Nr.32 697 z 2.11.1785.), ktorý obsahoval nariadenie pre provinciálov, aby poslali generálovi podporu.
Kisban 510
Zároveň o.Karol Ordódy, ktorého historik rádu, o.Martin Streska, si vážil veľmi vysoko sa dostal do konfliktu s otcami v Marianke a poslal sťažnosť cisárovi. Podľa generála rádu, pavlíni z Marianky, očiernili jeho osobu a generálsky úrad. Nepokladali za nič jeho osobné sťažnosti a napomenutia „na všeobecné pohoršenie porušovali kláštornú disciplínu nepretržitou ignoráciou domové nezhody a opúšťanie chórových modlitieb42“. Poznámka 42. tak isto Streska. Str.892.) Následne v liste k priorovi o.Víta Tomsiča43 Poznámka 43. Marianka, 19.8.1785) napomínal otcov v Marianke z dôvodu že sa nezachovali voči nemu zdvorilo. Po vzatí na vedomie týchto obvinení, kráľovská rada odporučila ich vybavenie všeobecne obľúbenému provinciálovi o.KAsprovi Gindlovi. Ten si zavolal na pomoc sekretára generála a okrem neho o.Pavla Ničkieho, člena rady provincie a kazateľa o.Anzelma Czasztewa, vystupujúc ako komisia sa zišli 30.augusta aby vyšetrili a vyriešili daný spor44. Poznámka 44. Streska dielo citované str.895-907.
Námestnícka rada pod tlakom kancelárie upozornila otcov v Marianke ohľadne ich povinností vo vzťahu ku generálovi a prikázala im svedomite platiť generálsky príjem45. Poznámka 45. Krajský archív, oddelenie Kancelárie . List z 5.9.1785 a 4.10.1785 Nr.12.185. Okrem toho list z 2.11.1785 Nr.32.697 ) Súčasne vyzvala generála rádu aby cez biskupa predviedol námestníckej rade nespokojných pavlínov46. Poznámka 46. Krajský archív. Oddelenie kancelárie , rok 1785 Nr. 8689.) Počas rozhovorov vedených na žiadosť generála a Námestníckej rady cisár využívajúc nedorozumenia v Ráde rozhodol sa ku konečnému rozhodnutiu. Neuspokojil sa so sťažnosťou o generála Karola Ordódy, ktorou všeobecne obvinil neplatiacich provinciálov a otcov v Marianke (8.1.1786)47 Poznámka 47. takisto Nr.644) Na pozvanie cisára zastupujúci generála sekretár o. Tomáš Szentmartonyi, ktorého Jozef II. osobne prijal v Burgu, pripravil memorandum plné obvinení , ktoré poslúžilo neskôr ako podklad pre ďalšie cisárove rozhodnutia.
Kisbán 515
Pod vedením župana Jozefa Ürmeny a administrátora Kamery Žigmunda Lovasza sa zjavili v 6 pavlínskych kláštoroch nachádzajúcich sa na nitrianskom území, ku ktorému patrili kláštory Possoni (Bratislava) a Bars nasledujúci cisársky úradníci: v Marianke (kraj Barsz) zástupca župana Wolfgang Cimonyi a soľný úradník z Verveli, Anton Haagen; v Šaštíne (kraj Nitra) zástupca župana Jozef Pacskadi a tridsiatnik Ján Moga; v Skalici nitriansky odvolávajúci sudca František Očkay a tridsiatnik Karol Feldtinger; v Lefantovciach odvolávajúci sudca Štefan Selliej a soľný úradník zo Serede (Szered) Juraj Rajčany; v Marianke a patriacom kláštore v Trnave na území Bratislavy Consiliarius Žigmund Horvath a šľachtic Žigmund Wettstein.
Kisban 516
Citujme z listu súvisiaceho so zrušením Rádu, ktorý napísal o.Kajetán Ďuriš, posledný sekretár generála, ktorý práve býval v Marianke a napísal ho poľskému provinciálovi. „Deň 20.3.1786 bol fatálny pre náš pavlínsky rád v dedičných provinciách rakúskych. Bol dňom nesmierneho smútku a žalosti. V tento deň pred poludním o 9:00 hod sa objavili v našom kláštore v Marianke (podobne v každom kláštore celej provincie) cisárski komisári, ktorí zatvorili brány kostolov a domov hlasom kostolného zvonu nás zvolali všetkých spolu s o. generálom a tu prečítali cisársky dekrét o našom zrušení a zobrali so sebou kľúče od kostola, sakristie, hospodárskych budov a pivníc. Celý majetok hmotný i nehmotný nám zhabali a pripojili k cirkevnému majetku a zrušeným našim spolubratom vyplácali denne 80 grošov. Dovolili im ešte bývať v kláštore počas piatich mesiacov, ale bez klauzúry a bez chóru. A tak z Božieho dopustenia podľa Jeho tajomného plánu skončilo dielo stáročí, ktoré bolo známe veľkou pobožnosťou a štedrosťou kráľov, s viacerými privilégiami pápežov, svätosťou mnohých našich spolubratov, ich vzdelaním a nepretržitou starostlivosťou , potvrdené a ustálené, vylepšené a Božou prozreteľnosťou obšťastňované. .....
Kisban 518
Vynecháme detaily a únavné zostavenie čísel a obmedzíme sa len na dôležitejšie. Tabuľka na základe inventára poukazuje čistý majetok zrušeného rádu a ročný príjem jednotlivých kláštorov môže presvedčiť o pravdivosti našich tvrdení62. Poznámka 62. Výkaz bol vyhotovený na základe inventárov zostavených z príležitosti zrušenia rádu, ktorý sa súčasne nachádza v Krajskom archíve E.2-12. a takisto v diele Rukopisov Univerzitnej knižnice v Budapešti. Rukopis I.13 a okrem toho na základe umiestnených správach Elemera CSaszára (ČAsára) tabuliek zobrazujúci majetkový stav rádu. Sumu treba rátať v 60 grajciarových Florenoch. Spomenuté grajciare vzhľadom na malý význam som nebral do úvahy. ) Kežmarok 101.779.33 Rýnskych Florenov
Pápa 334.232.59 Rýnskych Florenov
CSaktornya 130.621.12 RF
Šaštín 238.141.28 RF
Skalica 61.251.48 RF
Mariacsalad 148.732.20 RF
Pešť 895.288.43 RF
Marianka 305.399.47 RF
Szatmarnemeti 3.216.18 RF
Mocsar 23.973.21 RF
Szekesfehervár 108.874.37 RF
Akcsa 243.154.54 RF
Torna 144.612.24 RF
Pécs 299.547.27 RF
BAnfalva 102.871.12 RF
Neszider 50.639.20 RF
Nagyárad 181.566.55 RF
Lefantovce 223.073.04 RF
Trebišov 94.261.30 RF
Vranov 84.180.01 RF
Satorljaujheli 223.175.39 RF
Marianosztra 210.344.41 RF
Fölsögyor 82.799.37 Rf
Sajolád 284.043.50 RF