Lefantovce

návrat na stránku: Z diela Emila Kisbána

Z poľského originálu preložili o. Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová r.2007

Preklad neprešiel jazykovou úpravou

Použitá skratka - AP = Acta Paulinorum

Lefantovce

KISBÁN - KNIHA I.

Kisban 77. Šírenie rádu pavlínov mimo hraníc.

Kapitula v Lefantovciach v roku 1615 rozhodla v tretej časti zasadnutia, aby prioráty v Remete a Csaktornya podliehali jurisdikcii vikára v Lepoglave.

Kisbán 118

K významnejším kláštorom patril kláštor sv. Jána Krstiteľa v Lefantovciah (Felsoelefant –Elefant; Nitriansky kraj). Založil ho v roku 1369 syn Dionýza Elephanthy Michal - bohatý zeman. Pravdepodobne sa chcel tým zachrániť pred prísnym trestom za svoje vykonané násilnosti a činy. Pavlínskym pustovníkom, ktorých poslal na toto miesto generál Tereszthyenia daroval Michal: zem, lesy a mlyny⁹⁰ (Poznámka 90. OLKO, A.P. Elefant časť 1. str.2) a neskôr zlepšil ich bytové podmienky a daroval im ešte 100 holdov ornej pôdy. Na želanie kráľa Konvent v Zobore⁹¹ (Poznámka 91. OLDO, str.6257) zapísal pavlínov ako vlastníkov týchto majetkov. Syn zakladateľa, Michal mladší, kráčajúc v šľapajach otca prepísal na pavlínov v roku 1371 na rôznych miestach 108 brázd ornej pôdy, v roku 1375 úrodné vinice v Lefantovciach a baviac pri dedine Bed (Beed) mlyn na dva kamene⁹²( Poznámka 92. v roku 1371: OLDO, 6176; 1375 : OLDO, 6257)......).

Kisbán 122

Nasledujúc pápežské povolenie z roku 1349 na zakladanie nových kláštorov bohatí zemepáni budovali jeden po druhom pavlínske kláštory v nádherných prostrediach uprostred lesov v lone čistej prírody a v blízkosti dedín. Okrem toho s dušpastierskym cieľom budovali kostoly, ktoré boli jednoduché, skromné ale svojsky pekné. Ešte raz vymenujeme vyššie spomenuté kláštory: Marianosztra (1352) Maramaros – Remete (1363), Streza (1367), Hangony (1368), Felsoelefant (Lefantovce 1369), Szekelyhaza (1370), Gombaszök Gönz (Gombasek 1371), Monyorokerek (1373), Hence Enyeke (1376), Csaktornya (1376), Marianka (1377), Örmenies (1250-1381?), Tarc (1381), Buda (za múrmi), Gercsen (1382), Pathlan (1382), Čenstochová (1382), Harombegy (1383), Ungvár (1384), Told (1384), Szentymihaly (v Sedmohradsku) (1384), Sajolád (1387). V roku 1398 o. Lukáš, biskup z Veľkého Varadína, zrenovoval kláštor v Kápolna (1280) zničený požiarom. Z toho dôvodu pavlínsky dejepisci ho považujú za zakladateľa tohto kláštora. Ešte v 14. storočí ale v bližšie neurčenom čase vznikli pavlínske kláštory v Boldogkö, Belakö(1356),Gothal a Barand.

Kisban 143. Dve storočia uhorských pavlínov 1300 - 1526.

Veľký význam nadobudol pavlínsky kláštor v Lefantovciach. Vďaka bohatému vybaveniu interiéru zohrával prvoradú úlohu v časoch tureckých vpádov a všeobecných nepokojov. V 15. storočí v ňom žili rehoľníci dlhý čas bezpečne. Podobne osada Lefantovce zažívala pokoj, ktorý jej zbraňou zaisťovali Peter Forgács a rodina Elefanthy stojaci na strane kráľa Žigmunda proti neustále búriacim sa husitom a moravským príbuzným kráľa. V tom čase dostal kláštor množstvo darov. Žena po Endre Dobozy Banffym, Barbora Kollarová, prepísala naňho dvory Apát a Vicsáp(Výčapy) so 6 dvormi spolu s poľami. Župan Nitry Peter Forgács Ghymessy im daroval polovicu svojich majetkov v Mankoc v roku 1415. Dal im vyhotoviť aj oltár Svätej Trojice. Vojtech a Félix Forgács Ghymessi prepísali pavlínom v Lefantovciach druhú polovicu majetku v Mankoc. Žena Pavla Körösyho prepísala na nich čiastku z dedičstva po otcovi v roku 1423. Tomáš Molnár, mešťan z Nitry, na nich prepísal všetky svoje cenné nepohyblivé majetky 1429; Konrád Alexander, Vicsapy, mlyn v Apaty v roku 1435¹⁸⁵( Poznámka 185 r.1496 : OLKO Acta Paulinorum, ELefant, fasc. 7, Nr 53; 1415: OLDO, 10358 ; OLKO, Acta PAulinorum Elefant fasc.7, Nr 53; 1423: OLDO, 11356; 1448 :OLDO 14192.) Pokoj kláštora za vlády kráľa Žigmunda narušil vojenský šľachtic. Kráľ však vždy bránil pavlínov pred nesvornou šľachtou. A tak v roku 1418 prikázal biskupovi z Nitry Hinko a županovi Petrovi Forgáčovi vziať pod ochranu kláštor pred útokmi Petra Csecha z Léva. V roku 1431 Nitriansky podžupan Pavol Koromlay začal súdny proces proti Lukášovi Elefanthy, pretože neustále prekážal pavlínom v slúžení liturgických činností a ukladal im desiatky za ich lesy. Pavlíni v prvej polovici 15.storočia viedli so šľachtou veľa procesov o právo vlastniť mlyn. Vyhrali procesy: s Ladislavom a Matejom Elefanty v roku 1400; s Alexandrom Csapi v roku 1424; v roku 1424 s Kasprom Mezökezeöi ; v roku 1428 s Jurajom Forgáčom a jeho manželkou Annou Apposnyi¹⁸⁶(Poznámka 186 1418 : OLKO , fasc. VI. Nr 10.120; 1431 NYITRAM. MON. 582 ; 1400 : OLDO , 8622 ; 1424 : takisto , 11596 ; 1428 : takisto, 11982 ; 1429 :takisto, 12163. )

Kisban 152. Dve storočia uhorských pavlínov 1300 - 1526.

Jan Hunyady potvrdil v roku 1452 v prospech chlapov pracujúcich pre kláštor v Lefantovciach v dedine Veľké Polia, že ich uvoľňuje z platenia daní a následne uvoľnil kláštorné majetky v Bankoc, Mankuc a Velké Polia od rôznych daní.

Kisban 156. Benedikt Elefanty prepísal na kláštor v Lefantovciach polovicu svojho majetku Lefant a Szalakus a tiež polovicu mlyna na rieke Nitra v roku 1491. Kráľ Ladislav II. daroval tomuto kláštoru polovicu majetku v Gethefalva (Nitriansky kraj)²³⁰( Poznámka 230 1490: Acta Paulinorum Elefant, fasc. 15,Nr 5; 1491: Annales ordinis I. 2, cap.12; Eggerer cap. 31; 1493 : OLDO , fasc. 6 Nr.10.120.)

Kisbán 203 Pavlíni v období reformácie

(...) Pavlínov zo starých kláštorov, ktoré sa nachádzali v okolí Pécs, bolo často vídať v kaplnke postavenej za múrmi mesta, aby v skrytosti niesli náboženskú útechu veriacim. V meste totiž bolo plno protestantov, hlavne Unitarian a pravoslávnych, ktorí boli pod ochranou Turkov. Rehoľníci z Vyšehradu sa načas odsťahovali do malého kláštora v Pilismarod. Od roku 1576 viedli základné vyučovanie a výučbu katechizmu pre okolitý ľud. Podobnú činnosť rozvíjali rehoľníci z Lepoglavy a z Felsoelefant (Lefantoviec)² Poznámka 2. Porovnaj Monografia krajov. Ostrihomský kraj str.34) Ba viac, máme dôkazy, že začali písomný boj so šíriacim sa protestantizmom. Otec Blažej, rodák z Poľska, sprievodca vizitátora o. Juraja Szeremi, vysvetlil evanjelium a lekcie; o. Juraj Panonius z rodu Panffi bol známy ako autor diel teologických a polemických. O. Ján z Wilkowiecka písal kázne a náboženské diela. (...)

Kisbán 207 Zničenie Turkami

Začiatkom 16. storočia postretlo pavlínske kláštory veľa nešťastí. V Sajolád, vo Feheregyház, v Siklos, Tokaj a Diosgyör. Rehoľníci týchto kláštorov zobrali so sebou cenné predmety a utekali do kláštora v Budaszentlörinc. Mysleli, že tam budú v bezpečí v susedstve kráľa, v blízkosti mestských múrov a mocenských úradov. Keď sa však presvedčili, že aj tu im a kláštorným pokladom hrozí nebezpečenstvo na odporúčania generála rádu o. Jána Zalankemeni, odovzdali cennosti na prechovanie Kristíne vdove po Jánovi Homonnay Drughethym a sami vyrazili na sever Uhorska do okolia Trenčína - do Lefantoviec alebo na juh do chráneného kláštora v Lepoglave. Skoro všetky cennosti z kláštorných pokladov ostali v skrýšach zámku v Jesennö a Revicke, patriacich rodine Hommonay. Podľa súpisov boli tam ukryté: 24 zlátené precízne vyrobené kríže, 49 kalichov, 12 monštrancií, 13 párov ampuliek, 4 kadidelnice, 5 cibórií, 10 relikviárov, 2 strieborné tácky, herma vyrobená zo striebra hrubo zlátená s hlavou sv. Uršuli, prstene, perly, strieborné jablká, 2 skrine strieborných nádob, liturgické šaty vyšívané zlatom, striebrom a zdobené perlami, a tiež drahými kameňmi (48 ornátov, 7 humerálov, 12 párov dalmatík, 24 pluviálov), cenné prikrývky oltárov, skriňu plnú dokladov a privilégií týkajúcich sa rádu atď. Všetko sa ocitlo v rukách rodiny Hommonay. Poklady boli ocenené na 90 tisíc Fl. Na škodu veci nikdy pavlíni nedostali tieto poklady späť. Darmo kvôli tomu viedli súdne procesy (1550-1569). Nakoniec na základe výroku rozhodnutia Mikolaja a Štefana potomkov Jána Hommonaja Drughethy im vyplatili 2000 Fl. ako odškodné za stratené poklady.

Kisban 208. Napriek tomu, že väčšia časť kláštorných pokladov prepadla v dôsledku sprenevery rodiny Homonnai predsa sa ich istá časť zachránila vďaka prezieravosti generála rádu o. Štefana Tarnaviusa, ktorý preniesol značnú časť drahocenností a dokumentov z Lefantoviec do Lepoglavy 1577.

Kisbán 214

Je istou vecou akokoľvek neexistujú žiadne výrazne kronikárske zápisy, že viacero zo spomenutých tu kláštorov bolo zbúraných počas neprestajných bojov. Iné sa stali pustatinami, ako napr. kláštor v Felsoelefant (Lefantovce) počas niekoľkých rokov na konci 16. storočia. Kláštory v okolí Pécs na konci 17. storočia. Kláštory v blízkosti Sopron v polovici 17. storočia, Torna na začiatku 18.storočia, Varosszalonág , Mariacsalád a kláštory v Pilisz v polovici 18. storočia.

Kisban 230-231 Protestanti obsadzujú kláštory. Vzdor a rozvoj kláštorov v Marianke a v Lefantovciach.

Ku koncu XVI. storočia iba severno-východná časť kraja a to Norbetane v Lelesz a pavlíni v Lefantovciach a v Satoraljaujheli bojovali s vlnou protestantizmu. V tých búrlivých časoch sa posúval pomaly dopredu na čelo kláštor sv. Jána Krstiteľa v Lefantovciach (Nitriansky kraj), ako významná, ale zároveň dobre chránená bašta rádu. Pavlíni, ktorí utekali zo zničených kláštorov po Turkoch alebo šľachtou, alebo utekali pred prenasledovaním zo strany protestantov, nachádzali útočište v tomto pohostinnom kláštore. A tak v roku 1530 tu preniesli noviciát zo Sajolád. Nachádzal sa v Lefantovciach do roku 1641, keď na základe ustanovenia Kapituly zriadili noviciátsky dom v Sopronbalfalva. Je dobre pripomenúť, že mučeník Juraj Čepeléni tu skladal sľuby v roku 1643. Takisto tu skryli knihu novicov, v ktorej okrem jeho priezviska nájdeme meno brata Juraja Martinuzzi. Po zbúraní kláštora v Bude Szent Lörinc utiekla do Lefantoviec väčšia časť jeho obyvateľov, dokonca generál s generálnym vedením tu založili svoju rezidenciu. Tu tiež preniesli časť cenností kláštora s Buda szent Lörinc, ďalší zvyšok bol skrytý v Lepoglave a v hradoch Homonaiov. Spomedzi spísaných pokladov sa našiel v Lefantovciach Kódex Jordánskeho, ktorý po zrušení rádu prešiel do vlastníctva biskupa Alexeja Jordánskeho v Trnave. Rehoľný život v kláštore v Lefantovciach v XVI. storočí svedčí o úpornom boji pavlínov o udržanie tohto pôsobiska. Kláštor, stojaci uprostred hustých lesov bol v nebezpečenstve pred neustálym útokom tureckých vojsk. Nikdy však nebol vykradnutý, napriek tomu, že v roku 1598 a v 1601, nepriatelia vypálili tisíce domov v okolitých okresoch. V prípade hroziaceho nebezpečenstva rehoľníci ukryli najcennejšie predmety a utiekli do kláštora v Marianke. Majetky kláštora spojili s majetkami posledného kláštora Marianke a nechali kláštor na podnájom biskupovi z Vács Zachariášovi Mossoczy. Keď nastal aký taký pokoj, zase sa objavili v kláštore, aby sa ujali dušpastierskej práce, v ktorej ich počas ich neprítomnosti zastupoval farár Szalakusz⁷⁸ (Poznámka 78. Myttuch Jozef : Adatok Felsöelefant törtenetehes – informácie do histórie Felsoelefant str.74) Pavlíni z Lefantoviec sa zapísali do histórie ako odvážni odporcovia vlny reformácie. Lefantovce dokonca paria k tým výnimočným obciam, ktoré nezalial prúd protestantizmu. Hoci skoro všetky okolité dediny podľahli vplyvom reformácie. Pod násilím šľachty z Nitrianskeho kraja (ako Thurzo, Bereneyi, Zerdahelyi, Revay, Balassasa, Apponyi, ktorí bez výnimky prešli na protestantizmus), takmer celý kraj prijal novú vieru. Iba Lefantovce ostali katolícke. Bolo to vďaka výnimočnej zásluhy pavlínov, ktorí bedlivo strážili čistotu viery obyvateľov dediny. Počas procesu o majetky biskupstva v Nitre, sídlo biskupa bolo dlhší čas prázdne a nitriansky biskup, František Thurzo, nemajúc dokonca kňazskej vysviacky prešiel na protestantizmus. Tí jednoduchí bratia ukázali vtedy činom, ako sa má neohrozene stáť pri katolíckej viere dokonca uprostred tisícich nebezpečenstiev a ako rozhodne treba bojovať proti novej viere. Istý čas boli v Lefantovciach prechovávané relikvie sv. Pavla prvého pustovníka. Kláštor dostával v XVI. storočí dary, kým turecký útlak a reformácia nezničili úplne tamojší kraj. K dobrodincom rehole patril: Peter Csalady, ktorý daroval pavlínom Puszt Cgysoltz⁷⁹ (Poznámka 79. Zerdahelyi Leveltár. Ab.Nr NO62, Nyitra.Mon.), Pavol Chuklasz z Kisapponyi 50Fl.) v roku 1523⁸⁰ (Poznámka 80. Nyitra megye capt. Lvt . Pr. I., f. 133). Krištof Ján Zuzan Candelábr podaroval pre kostol (1539) zariadenie pevnosti Léva a majetok Nicolgaran (Garammykola). Posledný dar potvrdil Ferdinand na prosbu arcibiskupa ostrihomského a hrabieho Mikuláša Salma v roku 1550⁸¹(Poznámka 81. Bel .:Notitia HUngariae , TOM IV, str.409.).

Rovnako ako reformácia obsadzovala ďalšie územia, narastala aj zloba protestantskej šľachty voči rehoľníkom. Pavlínski priori z Lefantoviec robili všetko, aby obránili kláštorné majetky pred násilím zemanov. Zvlášť prior otec Martin úspešne chránil majetky pred útokmi a ničením (1542)⁸²(Poznámka 82. Nyitrai 1582. kapt. Lvt. (Archívum kapitulné v Nitre) Pr. I. , f. 133). Priorovi o.Františkovi sa podarilo zmariť plány známeho avanturistu Melchiora Balasa z Gyarmath, ktorý násilím vzal pavlínom zvon a chcel ho predať obyvateľom mesta v Ilmes a neskôr ho roztaviť v dielni majstra Antónia⁸³.(Poznámka 83. uvedené vyššie Pr. III. P. str.195)

Otec František mal vynikajúci talent pre hospodárenie s majetkom. Uskutočnil výhodné pôžičkové transakcie. Pôžičkami dokázal zachrániť zisk rodiny Majthenyi v Trenčíne a vytrhol z kritickej situácie výrobňu súkna⁸⁴.( Poznámka 84. uvedené vyššie Pr. II. str.145.) V roku 1552 uzavrel s rodinou Apponyi dohodu týkajúcu sa majetku Podlusan⁸⁵. (Poznámka 85. uvedné vyššie Pr.IV. str.160. )

V dôsledku ustavičného náporu Turkov a rozšírenia reformácie pritrafili sa viaceré starosti priorom ohľadne zachovania kláštorných majetkov a zaistenie príjmu potrebného pre obživu bratov. V druhej polovici XVI. storočia sa najviac zaslúžili v tejto oblasti otcovia Lukáš a Martin Varasdi, prior a taktiež vikár otec Šimon, prvý prepísal vinicu Csitár na otca Šimona a Imricha Forgácsa⁸⁶. (Poznámka 86. uvedené vyššie P 13, f. 43)., Druhý vypustil do podnájmu Jakubovi Zekkel Apponyi , kastelán, orné pole v Podlusan za 12 uhorských Fl⁸⁷. (Poznámka 87. uvedené vyššie.)

Z polí v Podlusan oddelil 12 kusov a dal do podnájmu Jánovi Bossanyi. (Poznámka 88. uvedené vyššie P.XVIII. , str.119.) Z dôvodu tureckých nájazdov rehoľníci opustili kláštor v roku 1579. Generál rádu o. Štefan Trnavius odtiaľ preniesol sídlo do bezpečnejšieho kláštora v Lepoglave. Pravdepodobne v dôsledku násilností jedného z rodiny Elefant dal kláštorný majetok do podnájmu spolu s jeho interiérom na 10 rokov biskupovi z Vács Zachariasovi Mossoczy a jeho bratovi za 400 fl. ročného príjmu. Od vtedy majetky kláštora figurujú medzi majetkami, ktoré sú nechané do podnájmu až do začiatku 17. storočia. Čiže do času zrušenia rádu. V roku 1582 Zachariáš Mossoczy mal v podnájme kláštor s interiérom na základe novej zmluvy za 114 Fl ročného príjmu, posielajúc tento výnos vikárovi z Marianky⁸⁹. (Poznámka 89. vyššie uvedené str.30. 179.) Do tohto kláštora sa uchýlili rehoľníci z Lefantoviec. Prior otec Šimon viedol proces vo veci kláštorných majetkov hlavne s Forgacsami z Ghymes po roku 1589. Ku koncu 16. storočia, keď sa pavlíni mohli vrátiť do svojho kláštora, prior z Lefantoviec zabránil vdove po Janovi Tapolcsanym použiť násilie (1597)⁹⁰, (Poznámka 90. uvedené vyššie str.46,64), a Mikulášovi Kuchárovi predal majetok v Felsoelefant (1598)⁹¹( Poznámka 91 uvedené vyššie str. 34,493.). Otec Benedikt Felnemethy, ktorý sa z kanonika v Nitre stal pavlínom bránil ako prior kláštora v roku 1600 práva rádu pred Nitrianskou kapitolou⁹²(Poznámka 92 uvedené vyššie P.44 .F. 495.) Na jeho priezvisko dali do zástavy Ladislav Luka a jeho manželka 12 holdov zeme⁹³ (Poznámka 93. uvedené vyššie P.44 F.495. Informácie od 80 do 93 vyňaté boli z práce Mittaucha, str.63-66.) Otec Felnemethy zväčšil kláštorné majetky kúpou. T.z. v roku 1601 kúpil u Ambrozeho Cserge 1 hold zeme⁹⁴(Poznámka 94. OLKO , Acta Paulinorum, Elefant. F.58. )

Kisban 235 Okrem kláštora v Lefantovciach a v Marianke aj iné kláštory dostali pomoc rôzneho druhu. Ján Szapoliay a cisár Maximilián vo viacerých prípadoch chránili pavlínske kláštory a dokonca zväčšovali ich vybavenie.

Kisbán 242. Pavlíni v období reformácie

Podnájomníkmi kláštora v Lefantovciach boli spomínaní Zachariáš Mossocsy, biskup z Vács a jeho brat Ján. (..) Až v roku 1653 sa vrátil tento majetok do rúk rádu. Vtedy ho vlastnila rodina Török, ako to vyplýva z dokumentu Juraja Töröka, že mu rehoľa vyplatila 200Fl, za ktoré jeho otec Žigmund držal tento majetok v zástave od pavlínov z Lefantoviec¹³⁴(Poznámka 134 uvedené už vyššie , 9.).

Kisbán 255-257. Pavlíni - obnova rádu v období baroku

S podobnou energiou ako o.Bratulics sa ujal práce ohľadne prinavrátenia reholi sily a dávnej slávy jeho nástupca o.Ján Zaics (Zaic) (1611-1628), rodom Slovák (pôvodom uhor píše Kisban). Spomínaný rehoľník bol vychovávaný v novom duchu⁷ (Poznámka 7 Egger, cap 43 str.320.) Rehoľné rúcho prijal v Čenstochovej; sľuby zložil v Marianke počas generálnej kapituly do rúk o. Šimona Bratulicsa. Humanistické vedy a filozofiu získal v Olomouci, teologické štúdia Collegium Germanico – Hungaricum v Ríme. Tu získal ako vzorný bohoslovec takú dôveru predstavených, že mu zverili starosť nad mladšími študentmi. Tento talentovaný mladý rehoľník počas pobytu za hranicami získal viaceré cenné skúsenosti. Po návrate do vlasti ho zvolili za priora v Lefantovciach. Následne po smrti o.Michala Gruina sa stal generálnym vikárom a v roku 1611, po smrti o. Šimona Bratulicsa, generálom rádu. Bol zosobnením jednoduchosti a pokory. Zakazoval pavlínom študujúcim za hranicami používať titul doktora. Sám zo skromnosti neprijal ponúkanú hodnosť biskupa⁸ (Poznámka 8. V roku 1628 bol vikárom v kláštore v Remete. Tam aj zomrel. Eggerer cap 46.)

(...) spomínaní generáli veľkoryso vykonávali svoju prácu pre záchranu rádu. Medzi nimi aj keď z málopočetnej „hromádky“ spolubratov sa našli aj takí, ktorí dosiahli istú výšku svojho povolania a svietili príkladom menej horlivým spolubratom. Z nich treba spomenúť: o. Benedikta Felnémethy a o. Jána z Wilkowiecka, rodom Poliaka. Prvý z nich nechal úrad nitrianskeho kanonika, aby vstúpil v Lefantovciach do rádu sv. Pavla pustovníka (1597), druhý zase vlastnil nadpriemerný kazateľský talent a tešil sa chýru svätosti.

(...) Reformy rehoľné. Nové spracovanie konštitúcií.

Reformátorské úsilie generálov rádu a vzorný život výnimočných pavlínov neprinášali však žiaduce výsledky. Na konci 16. storočia iba niekoľko zocelených pavlínskych kláštorov bolo v stave udržať sa pri živote: Lepoglava, Remete, Csaktornya, Marianka, Lefantovce, Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto).

Kisbán 264. Pavlíni obnova rádu v období baroku

Generálna kapitula z 28. mája 1638 pozvala generálneho definitora a vikára z Lefantoviec o. Pavla Ivanovicsa, aby previedol kanonickú vizitáciu v Hornom Uhorsku. ..

Kisbán 266.

O. Staczewski bol v roku 1640 zvolený za generál ... sám vizitoval viacero kláštorov. Keď sa niekam osobne nemohol vybrať z dôvodu nutných prác, poslal tam svojho sekretára o. Juraja Pošrenického, ktorý vďaka nadpriemernej znalosti práva získal pre seba obrovskú úctu uhorskej šľachty. V staršom veku, ako prior v Marianke a v Lefantovciach a neskôr ako člen Rádu urobil pre rehoľu veľkú službu pri vyriešení dôležitých problémov²⁸ (Poznámka 28. Acta Paulinorum TOM I. str. 39)

Kisbán 275.

Generálna Kapitula dňa 6. júna 1651 zvolila v Marianke generála rádu o. Pavla Ivanovicsa pochádzajúceho zo Zahreba (1651 -1657; 1663-1669)⁴⁸(Poznámka 48 o.Ivanovics študoval .....)

Istý čas bol priorom kláštora sv. Heleny v Csatornya, neskôr na žiadosť Komesa Melchiora Alaghy prebýval na jeho dvore vo Viedni. Až po smrti Alghieho sa vrátil do kláštora v Marianke. Ako vikár kláštora v Lefantovciach vynaložil veľkú starosť o duchovný život a materiálne veci kláštora. Plnil úlohy v ráde, prebýval v rôznych krajinách, bol prestavený v niekoľkých kláštoroch, a na koniec v roku 1651 ho zvolili za generála rádu.

Kisbán 277.

O. Borkovics podobne ako o. Ivanovics a ich predchodcovia túžil vzkriesiť dávnu spanilosť kláštorov. (...) S veľkým úsilím zreštauroval kláštor v Marianke. Prikázal o. Jurajovi Petroviczy, vikárovi z Lefantoviec, kúpiť dva domy v Trnave ako seminár pre rehoľných bohoslovcov študujúcich na teologickej univerzite, a kláštor v Lefantovciach dal obklopiť múrom.

Kisbán 283

Po napadnutí mesta Gengézi Turkmi (1541), tunajší františkáni so súhlasom pavlínov, prijímali skromnú desatinu patriacu kláštoru z majetku Beratret. Už vtedy budova kláštora bola zničená a iba jeho malá čiastka sa dala obývať. Predstavený kláštora Gyöngyos Ján Chyki, píše list priorovi v Lefantovciach o. Alfonzovi Skotnickému, v ktorom ho informuje o stave dávnych pavlínskych majetkov v okolí Gyöngyos....

Kisbán 285.

Generál o. Borkovics (...) sa vyznačoval veľkým odriekaním v jedle. Ako vikár v Lefantovciach pater ordinis neprijímal iné príjmy ako skromný brat. Na úrade biskupa sa považoval za rehoľníka. Nosil pavlínske oblečenie, na ktoré obliekal iba biskupský plášť. Často opakoval: „Hoci som biskupom - no stále som ešte pavlínom“.

Kisbán 289. (...) Znalosťou cudzích rečí vynikal o. Kütner (zomrel 1669), majster noviciátu v Marianke, následne provinciál v Istrii, potomok významného rodu. Rakúšan o. Ferdinand Grieskirchner (zomrel 1661) prednášal filozofiu v Lepoglave, napísal históriu milostivej sochy Matky Božej v Marianke. O. Pavol Trienthbacher (zomrel 1664) Tirolčan, bol podpriorom v Csaktornya, priviedol do lona Cirkvi niekoľko stoviek luteránov vo Veľkých Poliach(Hochwiesen) pri Lefantovciach.

Kisbán 291

Rehoľa v období generála o. Pavla Ivanovicsa (...) ktorý bol skutočne žiarivou hviezdou rádu, ako sa o ňom vyjadruje o. Benger, a tento prívlastok⁷⁷(Poznámka 77. „Spendidi ssimum Religionis sydus, Benger str.108.) si skutočne zaslúžil za veľkú prácu pre rád. Dal do poriadku kláštory v Remete, Pápa, Lefantovciach a zvlášť kláštor v Lepoglave a pôsobisko v Trnave.

(...) v roku 1663 turecký oddiel zložený zo 4000 ľudí sa prepravil cez Dunaj a zaútočil na kláštor v Lefantovciach. Bránil ho vikár o. Mikuláš s hŕstkou posádky. Cenné predmety ako liturgické nádoby, dokumenty knižky, osobné veci rehoľníkov z Lefantoviec, podprior o. Mikuláš Kelcz preniesol na bezpečnejšie miesto na zámok Gymes, skôr než Turci obsadili kláštor. V nasledujúcom roku rehoľníci už nemohli viac odrážať ustavičné útoky Turkov a opustili kláštor. Ostal v ňom iba podprior o. Mikuláš Kelcz s niekoľkými bratmi konversami a službou cum familia servili ako rozpráva o.Benger. Paša Budi obsadil vtedy bezbranný kláštor⁷⁸(Poznámka 78.AP TOM I. str. 502 a str.711).

Kisbán 294.

Biskup z Varad, Ján Palfalvay daroval v roku 1668 dva vinohrady na hore Magyarbel. Kláštor v Lefantovciach súčasne v tom istom roku znovu získal svoje dávne majetky po súdnom procese trvajúcom 60 rokov. Za vedenia o. Ivanovicsa sa zlepšila situácia rádu nielen v Uhorsku ale aj na iných provinciách.

Kisbán 323

O. Augustín Benkovič sa zhodol s rehoľnou radou na tom, že vnútorný pokoj v reholi a disciplína jeho členov je nutnou podmienkou k plodnej práci medzi protestantmi. Vážil si záslužnú činnosť v protireformácii v kláštoroch v Satoraljaujheli, Varano(Vranov) a Lefantovciach (Elefant). Vďaka definitoriu udelil titul priora administrátorovi domu vo Vranove, otcovi Imrichovi Ferejvári, ktorý bol známy získaním mnohých protestantov späť pre Cirkev, a zároveň mu potvrdil činný hlas na kapitule. Dom vo Vranove vyzdvihol na úroveň prioratu, a aby bratom uľahčil prekonať veľkú núdzu, ktorou tam trpeli, daroval im vinice v Bodroglaszy a na kopci Bihajka (Zemplínsky kraj).

V tom čase za zástupcu generála rádu vybrali Mateja Selegoviča, za členov rehoľnej rady: Ladislava Jambrehoviča, Imricha Nagyho, Juraja Bebery, Pavla Seszheni a neskôr Nikolaja Klanseča, Karola Petracsicsa, Jakuba Jurisseviča, sekretárom generála vybrala Mateja Turkoviča⁵. (Poznámka 5 Nachádza sa to v Acta paulinorum str.11)

Kisbán 332.

(....)preto bol kláštor v Lefantovciach vystavený nepretržitým útokom Turkov a platil im 90 Fl ročne ako „výkupné“. Zmenšili jeho personálny stav a výšku platby, ktorú vyberali pre generála rádu³⁷(Poznámka 37 A.P. TOM II. str.31-32)

Kisbán 338

o.Matúš Kupinič pochádzajúci z Rejca predstavený Uhorskej provincie ukončil štúdia na univerzite Karola Ferdinanda v Prahe. Po návrate do vlasti prednášal v rôznych kláštoroch filozofiu a teológiu. Preto mu provinciál dal doktorát z obidvoch týchto vedných disciplín. Istý čas plnil funkciu riaditeľa teologického štúdia v Trnave a súčasne predstaveného domu v Trnave. Následne bol priorom v Marianke, členom rehoľnej Rady a neskôr provinciálom. Bol to človek všestranne vzdelaný; vždy dopĺňal svoje vedomosti novými výdobytkami vedy. Viedol jednoduchý a prísny život, podľa vzoru dávnych pustovníkov, svietil príkladom viery a zamilovania si svojho rehoľného stavu. Horlivo sa zúčastňoval chórovej modlitby. Vo voľných chvíľach čítal teologické diela. Zomrel v roku 1714 v Lefantovciach.

Kisbán 340.Víťazstvo ducha baroku v reholi.

O.Ján Keri grófskeho pôvodu (zomrel 1685), dosiahol vysoké cirkevné hodnosti. O. Imrich Nagy bol dvakrát zástupcom generála (zomrel 1688). O.Nikolaj Kelcz, narodený Muraszombat, prior v Csaktornya, Pápa, Lefantovce , odvážne bránil kláštor v Lefantovciach v roku 1644 počas prepadu Turkami (zomrel 1692). (...) o. Bernard Wollmüth (zomrel 1714) patril do rady provincie, mal úrad priora v Lefantovciach. Výborne sa orientoval vo veciach rádu.

Kisbán 341

(...) O. Andrej Weynacht z Kophas (zomrel 1714) ukončil špekulatívnu teológiu na viedenskej univerzite. Viedol úrad prokurátora v Banfalva a neskôr bol priorom v Csaktornya (zomrel 1695). Zrenovoval tento posledný kláštor po požiari, usporiadal jeho ekonomický stav a neskôr ho preložili do úradu priora v Banfalva. Tento kláštor vďaka jeho predvídavosti vďačí za záchranu v rôznych nebezpečenstvách. Keď v roku 1708 Rákocyho Kuruci napadli pavlínov v Banfalva dokázal zachrániť interiérový kláštorný majetok. Uprostred neustálych nepokojov prvou jeho starosťou bolo posilnenie vnútorného života. Vďaka vytrvalým snahám získal pre kláštor významné milodary, tzv Kersnericsovskú a Rosanicsovskú. Ako prior v Lefantovciach sa pričinil k zlepšeniu materiálneho stavu kláštora. V reholi si ho vážili za schopnosť vo vybavovaní vecí a diplomaciu vo vysokých kruhoch. Preto ho povýšili do funkcie člena Rady rádu. Zomrel v Marianke v roku 1714 vo funkcii podpriora. Medzi jeho spoločníkov sa významne zapísal o. Michal Galovics, prior v Nezsider (zomrel 1725), ktorý počas povstania Rákocyho II. vďaka rozvahe a zdržanlivosti zachránil tento kláštor pred zničením. O.Euzébius Havran, pôvodom zo Zohora (zomrel 1726 Trnava) vynikal ako kazateľ v Marianke. Bol podpriorom v Marianke, priorom v Banfalva a v Lefantovciach. (...)o. Pavol Malonyai, profesor teológie v Trnave, ktorý zastával rôzne úrady v reholi sa nakoniec stal uhorským provinciálom. Zomrel v Lefantovciach 1722. Nad všetkými však prečnieva osobnosť o. Pavla Szecsényi Vstúpil do rádu 1622, filozofiu študival vo Viedni teológiu v Ríme, následne prednášal filozofiu v Marianke a od roku 1673 teológiu v novootvorenom štúdiu v Trnave. Tento učený muž sa stal zakrátko priorom v BAnfalva a následne členom Rady pavlínskeho rádu. Vtedy cisterciáni volali ho do svojho rádu. Ponúkli mu hodnosť opáta v Szent Gotthard. On však bez mihnutia oka nepretržite zotrvával vo svojom ráde. „Nezmením ani vieru ani rád“- zvykol takto hovorievať. V dôsledku starostlivosti jeho strýka Juraja Szečenyho ostrihomského arcibiskupa, ho menovali v roku 1676 za biskupa Pécs. Pretože však diecéza Péc sa nachádzala pod Tureckou nadvládou arcibiskup aby mu zaistil slušnú existenciu dal mu opáctvo v Szantgothard. V roku 1687 sa stal biskupom Veszprému a v roku 17036 arcibiskupom Kalocsy pričom ale zanechal administráciu biskupstva Vesprem. .....

(...)

Kisbán 345

Na to obdobie pripadá tiež renovácia kláštora v Lefantovciach (Felsöelefant), ktorý bol viacnásobne poškodený počas bojov s Turkmi v 17. stor. Rehoľné ročenky zachytávajú, že kláštor prežíval veľa horúcich chvíľ. V roku 1633 značne početná turecká armáda obkľúčila kláštor, ktorý odvážne bránil miestny vikár, o. Mikolaj Nagy, ktorý stál na čele malej strážnej skupinky vojakov. Tento odvážny človek sa nebál sprevádzať uprostred tisícich nebezpečenstiev vojny vdovu po grófovi Gabrielovi Erdödi v jej púti do Mariánky⁵⁴ . (Poznámka 54. A.P. Lefantovce, fasc. 65. OLKO.) A potom mýliac a zavádzajúc tureckú rotu, ktorá ich prenasledovala, vrátil sa späť do kláštora. Na jeho príkaz preniesli potajomky v noci kláštorné poklady do zámku Ghymes a tak dlho ich tam skrývali až pokým nepominulo nebezpečenstvo. Vtedy vikár o.Nikolaj Kelcz preniesol celý a nepoškodený poklad späť do Lefantoviec. Z dôvodu nepretržitých pohybov tureckých vojsk rehoľníci z Lefantoviec hľadali záchranu v bezpečnejšom okolí. V dôsledku toho personálny stav domu sa zmenšil natoľko, že počas opakovaného útoku nepriateľa bránil kláštor iba o.Mikolaj Kelcz s niekoľkými sluhami, a preto niet div, že tento krát neúspešne. Turci obsadili kláštornú budovu, ale neublížili rehoľníkom, dokonca po vytiahnutí vikára a jeho ľudí z úkrytov, pustili ich na slobodu⁵⁵. (Poznámka 55 Benger str.44-48).

Kisbán 346

Keď Turci boli vyhnaní z Budy a oslobodzujúca vojna bola na konci, generál rádu o.Rafal Michalski, nariadil zrenovovať poškodené opevnenia kláštorov 1687⁵⁶( Poznámka 56 Benger str.243). Nasledovalo teraz niekoľko pokojných rokov v Lefantovciach. Po oslobodení Uhorska sa začala renovácia krajiny a takisto aj okolia Lefantoviec. Na hore Zobor, na ktorej ešte za čias sv. Štefana žili pustovníci založil gróf Mikolaj Jaklin kláštor Kamedulov (r.1692)⁵⁷ (Poznámka 57 uvádza Rupp. TOM I. , 2.631 ) Pavlíni z Lefantoviec udržiavali s nimi veľmi srdečné vzťahy podobne ako krakovskí pavlíni s kamedulmi na Bielanoch. O tomto duchovnom spojive medzi dvoma kláštormi svedčia viaceré knihy v pavlínskych knižniciach v Lefantovciach, označených poznámkou PRVENENCIJNOU: „ex eremo ZOBORIENSI Camald“.

Kisbán 355

Po oboznámení sa s obsahom Memoranda kráľ uistil priora, že vec bude vybavená v rámci možnosti⁷⁶(Poznámka 76. A.P. T III , str.94). Po vyhnaní Turkov z Budy odovzdali pavlíni kráľovi nové Memorandum a prosili o intervencie kancelára, Petra Koronpai; okrem toho 26.novembra 1686 sa zišla v Pápa Rada rehole, aby sa rozhodlo nad spôsobom znovu získania spomínaných kláštorov. Po príhovore priora Ranna, o.Anzelma Jankoviccsa, priora z Banfalva – o.Viktora Koppu , sekretára rádu, o Kaspra Mellesicsa a generálneho vikára odporučili priorovi z Wienerneustadt, vikárovi z Lefantoviec a sekretárovi generála vyhľadať pavlínske kláštory v Bude a jeho okolí a prípadne prevziať ich do vlastníctva Rádu. Následne schválili, že všetky kláštory sa majú finančne sa pričiniť na spoločný cieľ⁷⁷. (Poznámka 77. takisto, str.98).

Krátko nato 20.januára 1687, sekretár Rádu o.Kasper Melesics v spoločnosti o. Pavla Majtchenyia známeho v Bude, vikára z Lefantoviec vyrazili na cestu, aby získali informácie o všetkých miestach, ich zachovanom stave, majetkoch a iných okolnostiach spomenutých v Memorande kláštorov. Na ceste z Lefantoviec do Budy, prechádzali cez mnoho úplne zničených miest (...)

Kisbán 357

Pavlíni opustili Budu 30. novembra. Na spiatočnej ceste z dôvodu snehu nebolo vidieť ruiny kláštorov v Pilisszentlelek a v Pilisszetnkereszt⁸⁰. (poznámka 80. A.P. TOM III. str.106) , Pilissmaród odovzdali obyvateľom sľúbený železný list. Odtiaľ smerovali na Vyšehrad. Vôbec nenašli ruiny kláštora sv. Andreja iba zvyšky zbúraného chrámu. Úplne zronený sa vrátili z výpravy: o.Pavel Majthenyi do Lefantoviec, o.Kasper Mallesič po niekoľkodňovom oddychu v Marianke do Viedne. Tu sa radili s priorom z Wienerneustadt, aké kroky treba ďalej urobiť. Následne vyslali v poradí tretie Memorandum cisárovi.

Kisbán 362

V práci nad obrátením protestantov v 17. storočí pripadla významná úloha pavlínskym kláštorom v Pápa, v Pécs, v Torna, v Kežmarku, Vranov, Satoraljaujéli (Slovenské Nové Mesto). Pre vnútorný rozvoj rádu sa zaslúžili kláštory: Lepoglava, Lefantovce, Marianka, Pešť, Wienerneustadt a Rím.

Ako vyplýva z tretieho bodu nariadení kapituly z 1615 existovali 3 vikariáty: Lepoglava s podliehajúcimi kláštormi v Remete a v Csaktornya; Marianka s priľahlým kláštorom v Lefantovciach a Wienerstadt s priľahlými kláštormi Ranna a Banfalva. Tie tri kláštory vikariáty sa obrovsky rozrástli na konci 17. storočia. V Lepoglave a v Marianke býval generál rádu.

Kisbán 368 Rehoľná disciplína

Zriedkavý bol prípad o. Vavrinca Mladoszevicsa, ktorému nariadili viacnásobne trest za prestupovanie konštitúcii v roku 1651 a ktorý utiekol z kláštorného vezenia v Lefantovciach a snažil sa dostať na územie obsadené Turkmi. Bol zajatý cisárskymi vojakmi a privedený späť do kláštora. (...) o. Alexi Uray utiekol z kláštora Satoraljaujheli na dvor protestantskej kňažnej v Szárospatak a pridal sa k nej do služby. Krátko nato sa však dojatý ľútosťou vrátil do rádu, kde ho odsúdili na 5 rokov vezenia. Po odsedení trestu v Lefantovciach a v Csaktornya ho preložili do kláštora v Lepoglave, pretože preukázal ochotu polepšiť sa⁵ (Poznámka 5.A.P.TOM I. str.8, 449 510 580 ).

Kisbán 374. Rehoľná disciplína

Specialiter deputatus executor Dekrét Svätej Stolice z 12.januára 1701 prináša nasledovné: delí Uhorskú provinciu na dve časti: Uhorskú a chorvátsku. Do provincie uhorskej patria kláštory: v Marianke, v Lefantovciach, v Satoraljaujheli, v Banfalva, v Pápa, v Trnave, v Pešti, v Skalici, v Nezszider, Trebišove, vo Vranove, v Kežmarku, v Pécs a kláštory, ktoré neskôr vznikli na území Uhorska. Do provincie Chorvátskej patria kláštory: Lepoglava, Remete, Körös i Svetice na území Chorvátska a tiež Wienerneustadt, a Ranna v rakúsku, Ulima – Olimie na Slovinsko, Krumlov na Morave, Oborizste- Oborište v Česku a uhorský kláštor v Csaktornya.

Kisbán 375

Na Kapitule v Uhorskej provincii v roku 1700 v Lefantovciach zvolili za provinciála o. Ľudovíta Bariloviča, jeho vikárom zvolili schopného o. Augustína Bolle a členmi rádu otcov: Andreja Wejnachta, Andreja Kolleniča, Ľudovíta Karloczy a Bernarda Wollmütha. Od vtedy predstavených domu nazývali priormi a nie vikármi a domy, v ktorých bývalo menej než 12 rehoľníkov – rezidenciami, a nie konventami ( kláštormi). V Uhorsku bolo teda 5 kláštorov: Marianka, Banfalva, Lefantovce, Pápa, Satoraljaujheli, zvyšné boli rezidenciami.

Kisbán 383

O pozdvihnutie kláštora v Lepoglave vo všeobecnom význame sa pričinil aj fakt, že za Rákocyovského povstania generál rádu o. Imrich Esterházy z Galanty, tu preniesol v roku 1703 svoje sídlo z kláštora v Lefantovciach. Vďaka snahám generálneho vikára o.Kristolovcsa tam zriadili novú knižnicu.

Kisbán 391

Dňa 5.5.1705 sa kláštor v Lefantovciach ocitol v ťažkej situácii. O. Bernard Wollmüth prior kláštora, bol obvinený pred cisárskym veliteľom v Nitre, že udržiava stálu korešpondenciu s Rákociovcami a teda má účasť „na sprisahaní“ . Veliteľ vyniesol rozsudok smrti nad priorom a príkaz zničiť kláštor. Našťastie Kapitule v Nitre sa podarilo vyvrátiť zosnované intrigy o donášačstve a spomínaného veliteľa „odviedli“ od jeho plánov¹⁹ (Poznámka 19. Benger, str.380. )

V roku 1708 hrozilo veľké nebezpečenstvo kláštoru v Lefantovciach, keď cisársky generál Pálfy, ktorý obliehal Nitru, nasmeroval do kláštorov v Lefantovciach a na Zobor chorvátskych žoldnierov, kde spôsobili strašnú spúšť. Zneuctili tam skrývajúce sa grófky, potupili rehoľníkov a úplne vyrabovali kláštor. Ladislav Ocskay neďaleko stojaci so svojim vojskom sa nečinne prizeral týmto násilnostiam. Rehoľníci darmo od neho očakávali pomoc a do poslednej chvíle nepochopili, že on sa už v duši rozhodol k zrade, a že na stretnutie s Pálfim si zvolil práve kláštor v Lefantovciach. Smutným miestom bol tento kláštor za povstania Rákocyho. (...)

Písomné povolenie získal generál Anton Esterházy od veliteľa kurucov Františka Rákocyho II. vystavené 12.2.1710 v Topoľčanoch (Topolcsanoch) podľa ktorého bolo umožnené pavlínom slobodne sa pohybovať pre vybavovanie kláštorných vecí²⁰.(Poznámka 20. Benger str. 390)

Kisbán 395

V roku 1711 došlo k zmenám v riadení Uhorskej provincie. Provinciálom bol zvolený Matúš Kupinič, zástupcom o.Augustín Bolla, členmi Rady: o. Pavol Malonyai, o. Andrej Wejnacht, o. Ludvík Karloczy, Imrich Bakay. Ako za najsúrnejšie úlohy stanovili znovu získanie a obnovu dávnych pavlínskych kláštorov a majetkov. Chceli najprv vzkriesiť k životu známe symboly dávnych čias t.z. kláštory: v Szekesvehervár, v Bude, v Pécs, a tiež kláštor pochádzajúci z čias Ľudovíta Veľkého, ležiaci teraz v ruinách ale vo svojom čase nádherný kláštor v Marianke. K tomu poslednému pripojili na základe rozhodnutia Kapituly jeho dávne majetky, nachádzajúce sa v správe kláštorov v Lefantovciach: Nostra, Csatta, Toronya, na územi Nograt a Schvartzbach na území Bratislavskom. Tieto majetky na území Nograt: Maros, Beleg, Nagyloc, Garammikola a Gyekenyes zabezpečili existenciu kláštorov²⁹. (poznámka 29. Regstr. PAULIN. Str.166 a str.176, Nr.5 a Miscellanea. OLKO)

KISBÁN - KNIHA 2

Kisbán 12

Na sklonku 17. storočia sa rehoľa nanovo usadila v Pešti, v Pécs, Szentkut, v Tövis¹. (Poznámka 1. Kláštor v Tövis dostal väčší dar v roku 1714. Vtedy Klára Boldogfalvi, vdova po Jurajovi Barczaj, dala kláštoru časť svojho majetku a dvor. (por. Benger str.469)).

Dary pre kláštor potvrdil Karol III. v roku 1716. (A.P. Tövis 1716, fasc.1 Nr.5) Illiefalva, a v novom storočí v roku 1714 Torda² (Poznámka 2. por. časť 1 str.295; Benger, a TOPOGRAPHIA REGNI HUNGARIAE str.338), Torna 1717, Sasvár (Šaštín) 1733 a MOcsár 1767. Okrem nových kláštorov sa pekne rozvíjali staré fundácie. Zvlášť vynikali ako po stránke materiálnej, tak aj po stránke duchovnej kláštory: v Pápa, v Lefantovciach, v Marianke, v Pešti, V Tövis, V Illiefalva, v Nagyfalu a v Ríme³. (Poznámka 3 Tu spomeňme, že v roku 1714 začali budovať významné rakúske sanktuárium a kláštor Mariatrost). Veľké zásluhy vo veci odovzdania odpustového miesta reholi pavlínov mal Jozef I.. August Kereszteli knieža primas sa zase vynasnažil o súhlas Karola III. na vybudovanie kostola a kláštora vďaka čomu ešte v tom roku začal túto výstavbu provinciál Parkas Wolff s pomocou Salszburského arcibiskupa. Položenie uholného kameňa bolo 18. septembra. Od roku 1716 Karol III., veľký dobrodej rádu, cez 6 rokov podporoval spomínanú výstavbu 5000 Fl ročne. (Benger str.472). Na vystavenie veľkého oltára v kostole Wagensburg dal v roku 1715 3000 Fl³. (Poznámka 3 Benger str.491)

Kisbán 19

Ostrihomský prímas Juraj Sečéni 1685 -1695 prepísal v testamente 17.000 rýnskych florenov na rekonštrukciu kláštora v Marianosztra. Akokoľvek rehoľa neskôr zakrátko dostala túto sumu, ale z dôvodu neustálych vojen s Turkmi i vnútorných nepokojov v Uhorsku mohla až po roku 1711 použiť spomínané peniaze určené na tento cieľ. Provinciálna Kapitula v roku 1711 rozhodla tento príjem použiť na rekonštrukciu kláštora a návrat 2 dedín tomuto kláštoru, ktoré vlastnil už v čase založenia: Nosztra a Csata. Príjem z týchto dedín prijímal kláštor v Lefantovciach²⁵. (Poznámka 25 por. Benger str.452. Aufhebungsakten vom Pauliner kloster zu Maria Nostra. OLHO. El. 12 (Krajský archív)). O.Kurpesz zhromaždil najprv chlapov a záhradníkov, aby vyklčovali les a upravili kláštorné polia. Podľa krajského zoznamu z roku 1715 patrilo kláštoru 17 záhradníkov a 13 chlapov. Predovšetkým oni pracovali na majetkoch a kláštorných vinohradoch²⁶. (Poznámka 26 1575 katastrálny holdov ornej pôdy, 255 katastrálnych holdov poremba, 13 katastrálnych holdov pasienkov, 3katastrálne holdy vinohradu. Por. Acsady Ignac: Magyarorszag nepessege a Pragmatica Sanctic koraban. Statisztikai Közlemenyeg. uj Foliam. XII. Kötet. 1896 (počet obyvateľov Uhorska v období sankcií pragmatickej. Komunikati štatistické. Nový ročník .časť 12); Karolyi Karol Štefan: Marianosztra és Kospallag Fölrazja (Geografia obce: Marianosztra a Kospallag). Budapeszt 933)). Taktiež spravovali mlyn, prinášajúci 25 Fl ročne zisku.

Kisbán 30 Vzrast uhorskej provincie v 18.storočí - roky 1711-1786

o. Ladislav Raffavics v majetku Podlusa patriacemu ku kláštoru v Lefantovciach vybudoval 4 kolesový mlyn v roku 1754. O. Vavrinec Ivančič, kežmarský moderátor vybudoval chrám v roku 1755, a o. Martin Streska ako moderátor v Lefantovciach vybudoval v Nitre dom do podnájmu na takmer zabudnutej parcele v hornom meste (1758). O. Vincet Szabo (zomrel 1762), ako prior v Lefantovciach, ktorý v Ríme získal veľkú zbehlosť nielen v teológii ale aj v architektúre a v geometrii, kázal zbúrať starý dom a na jeho miesto vybudovať vhodnejší (1766)⁸⁹. (Poznámka 89 Streska str.652,671,215,717).

Kisbán 38

Tieto dary pomohli prejsť cez ťažkosti no nedokázali ich však vyriešiť. Pripojil sa k tomu mor 1739 kvôli ktorému poslucháčov teológie presťahovali na majetok Belleg (kraj Bars) a odtiaľ na začiatku školského roka do Lefantoviec.

Kisbán 45

Kláštor vo Felsöelefant (Lefantovce). Prizerajúc sa na vyblednuté zápisky kláštora v Lefantovciach, nachádzame v 18. storočí už len veľmi málo dobrodejov v porovnaní so 17. storočím. V roku 1725 vdova po Štefanovi Nemethy, Helena Szalkay, zapísala v testamente v prospech kláštora lúku, v roku 1742¹²³ (Poznámka 123 A.P.E. , fasc. 56. OLKO ) Pavol Forgács, biskup Rozsnyo, dal kláštoru za 1500 Fl svoj majetok v Zlatno s právom predaja. To isté urobil v roku 1749 František Forgacs za 2500 Fl predal na 15 rokov¹²⁴. (poznámka 124 A.P.Elefant, fasc. 14, Nr.6, 7. OLKO) a to je takmer všetko. O to viac bolo súdnych sporov z dôvodov rôznych násilností. Prior, o.Alexy Skolny podal sťažnosť v roku 1702 vtedajšej moci, že voľajaký Bossanyi násilím zabral pavlínsky majetok¹²⁵.(Poznámka 125 Komitát Nitra. Archív. Elenchus. Inquisitionis I. str.19) v roku 1757 obyvatelia Vyčap, 1722, obyvatelia Gethfalva a kolonii napádali pokojne pracujúcich pavlínskych chlapov. Za tieto krivdy dostal zadosťučinenie vikár o. August Bolla¹²⁶. (Poznámka 126. Komitát Nitra. Archív a krajský Archív A.P.E. fasc.63 )

Kisbán 46

O nič menej starostí urobila priorovi Euzébiovi Podhoranskému obrana záujmov kláštora proti ekonómovi arcibiskupa ostrihomského, Jurajovi Paluskovi¹²⁷ (Poznámka 127. Archív krajský .A.P.E. fasc.56.: inokedy sám komitát sa cítil zaviazaný k potrestaniu tých pánov z Lefantoviec, ktorí nútili svojich, aby v pavlínskej krčme nekupovali víno a pivo. V dôsledku neférovej propagandy ľudia Gabriela Bartakoviča v roku 1733 vybili okná v krčme patriacej kláštoru Felsöelefant a násilne obsadili budovu). Veľa ťažkostí stálo priora Ľudovíta Paxi, vybavenie tejto veci¹²⁸. (Poznámka 128. Komitát Nitra. Arch. Elenchus Inquitionis II. , str.58)

V roku 1735 a v roku 1736 vyplynuli ťažkosti zástupcovi priora s vyberaním desatiny od obyvateľov Vyčapy (Vycsap)¹²⁹ (Poznámka 129 Krajský archív A.P.E. , fasc. 59) Prior o. Ján Keresztes bol nútený súdiť sa so samotným grófom Bereneyi vo veci desatiny z Vycsap¹³⁰ (Poznámka 130 Nachádza sa to v komitáte Nitra Arch. Elenchus Inquizitionis II. str.69).

V súvislosti so zmätkami, aké vznikli okolo majetku Kakasvalva, generál rádu o. Štefan Ordódy bol nútený obrátiť sa o pomoc na úradnú moc¹³¹. (poznámka 131 taktiež Elenchus. Iniquitionis II str.81).

Prior Andrej Vajaj, ktorý síce rozmnožil kláštorný majetok získaním parcely Galgóc¹³² (Poznámka 132 v roku 1747, Archívum krajské A.P.E. fasc.62.) začal však súdny proces proti Imrichovi Tarnoczy z dôvodu jeho privlastnenia si poľa v Zlatne v roku 1748¹³³. (Poznámka 133 Archív Nitra. Archivum. Elenchus Inquizitionis II. str.96) .

Uprostred viacerých súdnych pojednávaní a ťažkostí sa pavlíni snažili predovšetkým o to, aby dobre hospodárili s majetkami a uzatvárali výhodné nájomné zmluvy. V roku 1731 obec prevzala krčmu vo Vycsap v prospech bývajúceho nemeckého úradníka. Na výmenu prosili pavlíni o nejaký dom vhodný na otvorenie krčmy¹³⁴. (Poznámka 134 OLKO A.P.E. fasc.58).

V roku 1756 prenajali 13 chlapom polia v Podlusany¹³⁵ (Poznámka 135 takisto fasc.70).

V roku 1757 s Karolom Trinea a v roku 1763 Františkom Mahelanyi uzavreli výhodnú podnájomnú zmluvu týkajúcu sa domu, poľa a vinohradu v Galgóc¹³⁶. (Poznámka 136 takisto fasc 63).

Významným aktom diplomacie pavlínov je skutočnosť, že v roku 1751 pre ľahšiu komunikáciu s dedinou Vycsapy sa postarali o vybudovanie kompy na rieke Nitra¹³⁷. (poznamka 137. Mittuch str. 107)

Kisban 47

V roku 1757 vlastnili pivovar v Felesoelefant¹³⁸ (Poznámka 138 kraj Nitra Archív. Elenchus Inquizitionis IV. str.205).

V roku 1764 vlastnili lekáreň, v Pila mali les, lúku, mlyn a doposiaľ neziskovú baňu na zlato. VelkoPolia patril k nim mlyn, Tartak s lesom, lúku, folusz, pivovar¹³⁹. (Poznámka 139 OLKO A.P.E. fasc.72). Budova kláštora bola konečne dokončená na konci 18. storočia. V roku 1774 nadstavili druhé poschodie. Kostol prestavali decentne a precízne. Obnovili vnútro; vtedy sa tiež vystavali dubové schody, ktoré viedli na chór, a dokonca opravili orgán na 7 registrový. Vežu kostola pokryli medeným plechom, kríž pozlátili. Umelecky upravili ambón a vďaka prekrásnym mramorovým oltárom patril kostol na tretie miesto v ráde pavlínskych kostolov¹⁴⁰. (Poznámka 140 Canon Vizit. 22.3.1798). Škoda, že čas zničil kaplnku Matky Božej Bolestnej, ktorú vybudovali vedľa kláštora¹⁴¹. (Poznámka 141 Farský protokol, Niet o nej takmer žiadnych informácií).

Kisbán 93.Smer rozvoja rehoľného života v 18. storočí

Ešte sú čerstvé v pamäti straty, aké zažila rehoľa za vlády generála o. Imricha Esterházyho a to z dôvodu, že neexistovala stála rezidencia otca generála. Okrem toho o. Imrich Esterházy musel počas povstania Rákocyho ujsť z kláštora v Lefantovciach a práve vtedy v dôsledku náhleho zhonu stratil značnú časť dôležitých dokumentov svojej volebnej Kapituly.

Kisbán 109

Kapitula z roku 1735 vydala rozhodnutia v zásadných veciach, ktoré mali dôležitý význam. Vyslovila sa vtedy po prvý raz vo veci poriadku starších v rehoľných domoch. Išlo o prednosť priorov. Schválili nasledujúci poriadok: V 17 uhorských kláštoroch, kde na prvom mieste je spomínaný kláštor Satoraljaujheli(Slovenské Nové Mesto)⁴⁸ (Poznámka 48 Nikde som nenašiel vysvetlenie prečo kláštor Satoraljaujhely zaujal podľa dôležitosti prvé miesto. Pravdepodobne preto, že spomedzi vyrátaných spomínaných je možno najstaršou fundáciou 1221 -1248.) a sú tam zachytené aj priezviská priorov: 1.Satoraljaujhely -o. Pavol Fejér, 2. Mariánka(Máriavölgy) -o. Štefan Ordódy, 3. Márianosztra -o. Michal Havor, 4. Lefantovce - o. Ján Keresztes, 5. Cajolád - o. Filip Kotnaki, 6. Banfalva - o. Jakub Gejer, 7. Pápa - o. František Orosz, 8.Trebišov - o. Imrich Czetenyi 9. Varano(Vranov) - o. Jozef Kuncsár, 10. Rím - o. Hieronym Bajaj, 11. Kežmarok -o. Ján Klaus, 12. Skalica - o. August Fischer, 13. Trnava - o. Andrej Vajaj, 14.Pest - o. Karol Redl, 15. Nezsider - o.Hieronym Hirnay, 16. Pécs - o. Michal Grubyi, 17. Tovis - o. Pavol Vukovics.

Kisbán 115

Pavlínske kláštory v Uhorsku s výnimkou jedného alebo dvoch prípadov obišiel chaos, ktorý bol výsledkom vojnových nepokojov. Preto na jednotlivých zasadaniach generálnej Kapituly v 1742 uhorský provinciál mal zase príležitosť vo svojej správe podčiarknuť rozkvet uhorských kláštorov. Zo správy o stave provincie vyplýva: že všade v školách sa pracuje úctivo, novici sa pripravujú na plnenie svojho povolania v dvoch noviciátoch: Banfalva a Sajolád. Teológiu spekulatívnu študuje v Trnave 12 bohoslovcov, v Marianosztra 14. Vo filozofických inštitútoch v Satoraljaujheli a v Lefantovciach tak profesori, ako aj poslucháči horlivo pristupujú k práci. Vedie k tomu skutočnosť, že vo Veľkom Varaždíne v Kaloči a v Pecs biskup so súhlasom Kapituly zveril výchovu diecéznych seminaristov dvom pavlínskym profesorom. Jeden prednášal morálnu teológiu a druhý kanonické právo.

Kisbán 120

Provincia vlastnila vtedy 3 filozofické inštitúty na štúdia, 2 inštitúty teológie a 2 noviciáty. Svedčí to o tom, že počet vstupujúcich do rádu sa nezmenšil, ale naopak rástol. Počas vedenia o. František Rossa bolo vydaných niekoľko nariadení, ktoré mali za úlohu pozdvihnutie úrovne duchovného života. Uhorský provinciál o. Ján Krstiteľ Keresztes, aby uľahčil materiálne kláštoru v Marianke preniesol teologické štúdia do Lefantoviec⁶³. (Poznámka 63. 16.11.1754 AP časť 9 str.460. ) Bolo to nariadenie časové. Marianka z ohľadu na svoju centrálnu polohu a blízkosť k Viedni a k Trnave sa lepšie hodila na školské účely. Okrem toho duch rádu, disciplína a prísnosť života boli oveľa viac viditeľné v tomto kláštore než v ostatných. Dokonca kvôli podmienkam vzdelávania tento kláštor zvlášť zodpovedal mládeži absolvujúcej teologické štúdia. Preto v nasledujúcom roku po nariadení o.Gellerta Jankoviča nástupcovi po o.Keresztesovi, opäť v Marianke otvorili štúdium teológie.

Kisbán 121. Smery rozvoja rádu v 18. storočí

Okrem prejavov uvoľnenia disciplíny v kláštore v Pešti a v Sajolád v ostatných rehoľných domoch panoval prísny režim. Týkalo sa to hlavne kláštorov v Marianke- generálnej rezidencie, Trnavy a Lefantoviec, kde súčasne bývala študujúca rehoľná mládež. Prísna disciplína panovala aj v Šaštíne a v Skalici.

Kisbán 125 Boj proti benevolencii rehoľnom živote

V 60.rokoch 18. storočia pod vplyvom prúdov osvietenstva sa vo viacerých kláštoroch viditeľne objavil úpadok jednoduchosti a rehoľnej disciplíny. Častým prenášaním málo vzorných členov- jednotlivcov sa svetskosť vkradla do kláštorov. Ešte zdravých vzorných rehoľníkov začínalo všade ubúdať s výnimkou Marianky, Marianosztra, Lefantovciach,v Satoraljaujheli (Slovenské Nové Mesto) a v niekoľkých menších kláštorov. Vo viacerých kláštoroch zanedbávali modlitby nočného chóru, ktoré boli istým bodom v zachovávaní vonkajšej disciplíny. V roku 1763 iba v 6 kláštoroch zachovávali prísne chórové modlitby a bez chyby realizovali predpisy konštitúcie vo svojom spôsobe života.

Kisbán 130

Nový generál rádu o.Gellert (Gerard) Tomassič spolu s rehoľnou radou sa veľmi vážne dal do práce nad zavedením prísnej disciplíny v rehoľnom živote. (...)V Šaštíne prikázal modliť sa chórové modlitby. Spolubratom v Lefantovciach odporučil opraviť kláštornej budovy. Nakoniec 23.septembra 1764 zvolal do Marianky členov provinciálnej Kapituly a tam zvolili na vyšší úrad najschopnejšieho pavlína spomedzi uhorských rehoľníkov. Vtedy vybrali za uhorského provinciála o. Pavla Esterházyho a za jeho zástupcu vyvolili vynikajúceho Kaspra Gyndla.

Kisbán 131

Pavlíni mali výborne pripravených kazateľov. Mnohých z nich počúvali veriaci s nemým úžasom a s pocitom hrdosti. Zvláštnu pozornosť venovali predstavení tomu, aby kazatelia nabrali obratnosť a zručnosť v reči ľudu daného okolia (nemecky, slovensky, chorvátsky). Pre kazateľov Konštitúcie určovali špeciálne úľavy v komunitnom živote, aby tak mali možnosť lepšie sa pripraviť do práce nad spásou ľudí. Teda najvyššie výsady, ale zároveň najťažšiu úlohu mali kazatelia. Preto si ich veľmi vážili. Kazatelia z Marianky, Lefantoviec, Pápa, Pešti, Šaštína, Trnavy a Tövis vždy napredovali na kazateľskom poli.

Kisbán 144.

Duch pavlínskych kláštorov, z ktorých sa rodil hrdinský postoj a s vierou viedli svätý život, bol často garanciou veľkých činov. Proroctvo blahoslaveného brata Lukáša pohlo Ľudovíta Veľkého k víťaznému ukončeniu benátskej výpravy a získania tela sv. Pavla pustovníka. Kráľ Matej vkladajúc nádej do modlitieb pavlínov premohol Bega Alega z Moldavie a niekoľko hrdinských činov bolo vďaka tomu, že vojenský duch vyrastal z prísnej rehoľnej disciplíny. V roku 1663 prior v Lefantovciach o. Mikuláš Nagy hrdinsky bránil kláštor v Lefantovciach. V nasledujúcom roku pavlíni o. Jakub Jurisevics a o. František Grabantovič viedli domácu pešiu armádu, ktorá vyrazili proti Turkom.

Kisbán 174

Na volebnej Kapitule konajúcej sa 20.8.1714 v Lefantovciach schválili, aby v každom kláštornom dome zaviedli 3 zápisné knihy. Do jednej bolo treba presne zapísať príjem a iné kláštorne účty, do druhej nariadenia predstavených, nariadenia prijaté provinciálnou Radou rádu a definitóriom, návrhy a odpovede na ne; do tretej knihe vpisovali dôležité domáce a rehoľné udalosti. Tieto nariadenia mali veľký význam. Doteraz sa viackrát stalo, že obyvatelia v niektorých kláštoroch nevedeli o dôležitých nariadeniach v reholi, alebo sa v nich zabudlo na skoršie vydané nariadenia.

Kisbán 176

Provinciálna volebná Kapitula⁷⁴ (Poznámka 74. Decretae et articuli str.152 )) z 20.8.1723 určuje vstávanie ráno o 5.00 nato nasledovalo polhodinové ranné a večerné rozjímanie a tiež bežné Litánie. Pripomenuli povinnosť zdržiavania sa mäsa a rýb v stredu dokonca aj vtedy, keď chýbala zelenina. Tento pôst bolo treba zachovávať aj počas cestovania.

Rozhodnutie o 18 osobách v kláštoroch v Satoraljaujheli a v Lefantovciach. Okrem iného má kláštor zabezpečiť existenciu 10 otcom pre službu chórovej modlitby v kostole, existenciu 6 študentom. O existenciu jedného profesora a jedného brata laika sa má postarať Konvent a vláda provincie⁷⁵. (Poznámka 75. V Lefantovciach boli filozofické štúdia, a v Satoraljaujeheli teologické)). Takisto nariadili, aby predstavení nenútili novicov⁷⁶ (Poznámka 76. Je známe, že pred zložením sľubov bolo treba 1/6 majetku odovzdať rádu.)) k spísaniu testamentu v prospech noviciátskeho domu. Sami sa majú rozhodnúť, na aký cieľ určia majetok a keď by potrebovali radu v tomto ohľade, nech prosia o ňu generála rádu, prípadne provinciála.

Kisbán 177

Volebná Kapitula provincie z 18.9.1729 nariadila, aby sa predchádzalo pohoršeniam- že treba posielať do mestských kláštorov vzorných jednotlivcov. Novicov treba vzdelávať v chorálnom speve. Konvent vystúpil so sťažnosťami proti gymnázium v Satoraljaujéli. Keďže neuviedli vážne dôvody, školu nezatvorili, ale odporučili predstavenému, aby svetským žiakom zabránil vstupovať do kláštora. Čas modlenia breviára stanovili v lete na 17.00 a v zime na 17.30. Nakoniec na želanie generála stanovili, že provinciál má bývať v Konvente.

Na okresnej provinciálnej Kapitule v Lefantovciach z 3.6.1731 stanovili povinnosti seniora. Vďaka týmto zbožným nariadeniam postup poľskej provincie v oblasti hospodárenia uhorskej provincie bolo cítiť už za pôsobenia generála Štefana Demšiča. On na volebnej Kapitule v uhorskej provincii v Marianke 15.9.1732 obnovil vedenie provincie a následne vydal niekoľko spásonosných nariadení týkajúcich sa zvlášť hospodárskej kontroly kláštorov.

Kisbán 188 Duch rehole pavlínov

V 18. storočí rehoľa vychovala vynikajúcich askétov a sväto žijúcich rehoľníkov. O. Ján Mottesičky (zomrel 18.9.1736) potomok šľachtickej rodiny, všestranne vzdelaný, človek s veľkými schopnosťami. Ešte v Lepoglave bol obľúbeným žiakom o. Imricha Esterházyho, ktorý mal túžbu po vyššej dokonalosti. Teológiu študoval na univerzite v Prahe. Po ukončení štúdií bol istý čas profesorom filozofie a neskôr teológie na rehoľných univerzitách. Vyznačoval sa „neobyčajnou vznešenosťou“, jemnosťou v reči s nezvyčajnou schopnosťou odhadovania ľudí! Zmýšľal o sebe skromne, vynikal veľkou horlivosťou v náboženskom živote a bezúhonnosťou. Ako provinciál 1717-1720 svojím životom a prácou bol vzorom pre spolubratov. Na sklonku života v kláštore v Lefantovciach, v cele skrytej na boku, viedol život vyplnený modlitbou, pôstom a bojom s neustávajúcou chorobou. V roku 1733 ho zvolili za zástupcu generála rádu a tejto hodnosti sa ujal s veľkou skromnosťou a plnil ju až do svojej smrti⁹⁹.(Poznámka 99. Streska str.145)

Šľachtic Štefan Ordódy ukončil filozofické štúdia v Elsoelefant (Lefantovciach) a teologické v Ríme. Po ukončení štúdií istý čas prednášal v rehoľných inštitúciách rádu: Kanonické právo v Trnave, filozofiu v Lefantovciach. Cez 6 rokov bol generálnym prokurátorom v Ríme. V roku 1744 ho zvolili za generála rádu. Mal chýr „prísneho mortifikátora“. Podľa názoru Karola Szurza, lekár z Glogova, zomrel tento rehoľník v dôsledku ťažkých rán spôsobených nosením kožených opaskov na sebatrýznenie a to v roku 1748 v Marianke¹⁰¹. (Poznámka 101 takisto Streska 153)

O. Imrich Esterházy narodený v Patty v roku 1705 zomrel v Pápa 1758, napriek grófskemu pôvodu s radosťou plnil obyčajné služby. V Lefantovciach študoval filozofiu, v Ríme teológiu. Ako prior v Lefantovciach a v Pešti tiež vicarius provinciae sa snažil o rozmnoženie chvály Božieho domu. V bezhraničnej pokore neprijal profesorský titul; avšak často podčiarkoval, že by chcel spolu s bratmi vykonávať stále fyzickú prácu¹⁰². (Poznámka 102.takisto Streska 512)

Kisbán 193

V starých pavlínskych kláštoroch boli pekné a bohaté knižné zbierky. Začali ich zbierať ešte v prvom období kresťanského stredoveku horliví priori podľa nariadení generála rehoľnej Rady a generálnych Kapitúl. Dokonca na základe zachovaných skromných zápiskov možno tvrdiť, že pomerne bohaté knižnice vlastnili kláštory sv. Vavrinca v Bude, v Marianosztra , Wienerneustadt, Nagyvazsoni, Feloelefant (Lefantovce), Satoraljaujheli, Sajolád a v Lepoglave. Medzi nimi (pred porážkou v bitke pri Moháči) bola najbohatšou knižnica sv. Vavrinca v Bude. Zásoba knižnej zbierky sa skladala z bežne užívaných kníh v stredovekých kláštoroch. Knihy mali slúžiť na potreby kláštora.

Kisbán 194

Po porážke v bitke pri Moháči Turci dvakrát spustošili kláštor. O. Gyöngyözi uvádza, že pri tejto príležitosti spálili cennú kláštornú knižnicu. Vtedy zhoreli knižky v cene 1000 Fl. a pravdepodobne iba veľmi málo diel sa podarilo utekajúcim otcom previesť do Trenčína a následne do Lefantoviec a Lepoglavy. Tam sa dostala čiastka zachráneného pokladu kláštora a nie je vylúčené, že aj čiastka zo zachránených kníh. Podľa katalógu pochádzajúceho z polovice 18. storočia najviac hodnotných starých kníh vlastnil práve kláštor v Lepoglave.

Kisbán 197

Uvedené príklady o. Gregora Gyngiozy a Gregora z Panonie svedčia o tom, že v prvých 30. rokoch 16. storočia bol naďalej v reholi tvorivý zápal a chuť odovzdávania vedy naďalej oživovala pavlínov. Avšak už v druhej polovici storočia z malého počtu vstupujúcej mládeži do rádu zhasla aj chuť do učenia. Niet divu teda, že zásoby kníh v existujúcich kláštoroch z dôvodu nezáujmu bol vystavený na zánik. Z veľkého počtu významných pavlínskych knižníc sa zachovali iba zbierky kníh v Wienerneustadt, v Marianke, Lefantovciach a v Lepoglave. Zvyšok s ohromnou škodou pre uhorskú kultúru padol za obeť tureckej mánii všetko ničiť alebo fanatickému búraniu kláštorov protestantmi.

Kisbán 199

Okresná generálna kapitula v Marianke 1678 a tiež zasadanie Rady rádu, ktoré sa konalo 12.9.1696 nariadili, aby sa dokumenty kláštorov skopírovali v dvoch exemplároch a originál odoslali do centrálneho archívu rádu ( jednalo sa o Marianku) s cieľom archivovania. Na vykonanie tejto práce dostali kláštory 3 mesiace. Rada rádu z 2.septembra 1693 v Marianke prosí, aby posielali dokumenty do kláštora Wienenstadt. (..)Vtedy zväčšili archívy vo Wienestadt o jednu veľkú skriňu, kde bolo možné uskladniť dokumenty. Cena skrine bola 25 Fl. – vôbec nie nezanedbateľná na tie časy – zafinancovali to kláštory : Marianka , Sopron, Lefantovce, Pápa, Nezisider¹²¹. (/poznámka 121 A.P. TOM IV. str.35)

Z toho vyplýva, že išlo o prechovávanie dokumentov práve spomínaných kláštorov. Pochybnosti boli opodstatnené. Počas povstania Kurucov mal Rád veľké straty. Generál rádu nemal stále sídlo, vždy musel so sebou voziť archív. V období nepokojov, počas neustáleho cestovania sa stratilo veľa dôležitých dokumentov. Prepadla veľká časť volebnej generálnej Kapituly, tykajúcich sa zvolenia o. Imricha Esterházyho, keď sa musel schovávať pred rákocyho vojskami útekom z Lefantoviec do Marianky¹²². (Poznámka 122 A.P. TOM V: str.168) Už vtedy vznikol názor, že by Marianka mala byť stálou rezidenciou rádu a tam by sa malo nájsť miesto na centrálny archív rádu¹²³. (Poznámka 123 A.P. TOM V. Str.169)

Kisbán 201

Výnimočnou sláve sa tešila knižnica v Leoglave. K jej rozvoju sa pričinili nariadenia rozhodnutia Kapitúl a hojné dary. Nachádzalo sa tu niekoľko tisíc Voluminov = knižných zbierok. Pozrime a na niekoľko čísel vo výkazoch knižných zásob niektorých kláštorov. Konkrétne počty knižných zásob niektorých kláštorov: Šaštín 993, Skalica 149, Mariánka( Mariavölgy) 1145, Szatmarnémety 707, Szekesfehervár 1610, Szatoralujheli (Slovenské Nové Mesto)2000, Márianosztra 909, Felsödiósgyiör 259, Nagyvárad 384, Nezsider 617, Bánfalva 1409 (ich hodnota 22 417 florenov) Kežmarok 1000, Pápa 1500. Starostlivo prechovávali rukopisy týkajúce sa rôznych kláštorov, v Šaštíne 21, Szatmarnemety 13, Varano(Vranov) 77. (...)Obrovský zoznam dokumentov týkajúcich sa celého rádu sa na začiatku nachádzal v Lepoglave, neskôr v Marianke, ešte neskôr vo Wienerneustadt a v Lefantovciach a v druhej polovici 18. storočia v archíve kláštora v Pešti. (...)

Kisbán 202

V niektorých kláštoroch okrem teologických diel nachádzame špecifické zbierky odbornej literatúry. A to v Lefantovciach diely medicíny - 28 kníh. Zo všetkých pavlínskych knižníc v Uhorsku sa najväčšia nachádzala v Pešti¹²⁹. (Poznámka 129. AP časť VIII. )) Boli v nej skoro všetky významnejšie vedecké diela 18. storočia. Práce okolo 2000 autorov v 3700 exemplároch a 6100 zbierok kníh k dispozícii rehoľníkom. Tisíce zbierok v pekných pergamenových obaloch a novšie diela po zrušení rádu prešlo do vlastníctva Univerzitnej knižnici v Budapešti¹³⁰. (Poznámka 130. Közi –Horvath Jozef : A Pesti Palosok Könivtara (Biblioteka peštianskych pavlínov). „ Katolikus szemle“ , 1929 str.604.)) 40 stôp dlhá 14 stôp široká a 43 stôp vysoká výzdoba knižnice na prvom poschodí aj dnes je najkrajšou sálou Peštianskeho seminára¹³¹. (Poznámka 131. por. Saly Ladislav : Az egyetemi templon (Univerzitný kostol) Budapeszt 1926. )

Kisbán 206

V Felsoelefant (Lefantovciach) knižnica obsahovala 28 medicínskych odborných diel. Medzi nimi nachádzame vydavateľstvá medicínske odbore Pražskej univerzity – Friderhof: „Opera chimica et practica“, Venecia 1744 eneasz, Prost : de praesagyenda vita et morte aegrotantium“ Venecia 1751, Jakub Pleuch:“Materia Hiralgica“ Wieden 1771, Frederik Onochius: „Lexikon Pharmaceuticum“, Frankfurt 1766, Jakub Freu : „Praxis chiralgica“, Norimberga 1743. Adam Kulmann : „Tabella anatomica“ , Ausburg 1745, David Mados : „Opus defraepraeparandis medicamentis“ Halle 1745, Pavel Amann : Praktis vulnerum „ Frankfurt 1590; okrem toho vystupujú Jozef Ivercin, Ján Rudolf, Erhard Moren a tiež Wilhem Ján Spar Sparean : Tractatus chyralgicus de natura humani“, Lipsk 1733.

Kisbán 230. Pavlínske miesta odpustové a farnosti XVI. storočie

16. storočie prinieslo pavlínom málo dobrého v oblasti pastorácie. Všeobecný náboženský úpadok bolo cítiť aj tu. Vyľudnili sa kláštory aj keď v niektorých okoliach (Lepoglava, Lefantovce, Örmenies ) istý čas stáli na čele dejinných búrok, na konci storočia bol ich boj skôr teoretický, pretože praktické výsledky nedokázali dosiahnuť.

Kisbán 258

V 18. storočí zohral veľkú úlohu v riadení uhorskej misie a v sedmohradsku o.Euzébius Radovan. Okolo roku 1700 sa pripojil k práci nad misiou sedmohradskou na začiatku storočia stál na jej čele, pokiaľ rakocyho povstanie ho neprinútilo opustiť Sedmohradkso. Keď opadla vlna povstania Svätá Stolica s dôverou zverila vedenie uhorskej misie o. Adamovi Selleyovi, potomkovi významnej šľachtickej rodiny. Bol zástupcom generála rádu a priorom v Lefantovciach. Jemnú a ťažkú úlohy zvládol výborne na chválu Rádu aj Svätej Stolici. Pomohla mu v tom znalosť kanonického práva a zbožnosť. Po jeho smrti v roku 1728 sa zase objavil v Sedmohradsku o.Euzébius Radovan (...)

Kisbán 261 Pastorácia pavlínska

Medzi otcami pracujúcimi v Pécs o. Štefan Huszár (Zomrel 17.101729 v Lefantovciach) rodom z Györ, „keď v Uhorsku rozšaleli nemilosrdné vlny oportunizmu, plný apoštolskej horlivosti vyrážal do miest a dedín a s veľkou horlivosťou ohlasoval pravdy tradičnej viery. Viacerých ľudí, ktorí prešli na nové vierovyznanie, vytiahol topiacich sa v bludoch na jasné svetlo viery. Z tohto dôvodu ho nenávideli ľudia pokazení bludným učením. Keď nepriatelia ničili mesto Pécs, kde bol on predstavený pavlínskeho malého domu s barbarskou krutosťou preliali krv viacerých jeho obyvateľov a dokonca aj rehoľníkov, rozhodli sa, že s ešte väčším jedom zabijú o. Štefana. Ba viac ten či onen stúpenec rákocyho mu pripravil nástrahy. On však majúc na svoju obranu ešte dokonalejšiu čnosť nepocítil krivdu¹⁶⁸.“ (Poznámka 168 Streska str.44)

Kisbán 263

Spomedzi rehoľníkov v Šaštíne spomeňme skôr zosnulého (v roku 1738 v Šaštíne) o. Štefana Soósa, o. Jozefa Szádeckieho (zomrel 1756 v Šaštíne) a o. Euzébia Podhoranského, priora v Lefantovciach a dvakrát v Šaštíne (zomrel 1767 v Skalici), významného kazateľa. Ten posledný mal veľké zásluhy pri budovaní a rozvoji Šaštína¹⁷². (Poznámka 172. Streska str.645)

V polovici 18. storočia celý rad pavlínskych kazateľov vynikajúco pracoval na rekatolizácii Uhorska. Medzi nimi spomeňme (...) Misionármi boli: šľachtického rodu o. Inocent Jaros (zomrel 1743 v Trnave), predstavený domu vo Vranove a neskôr v kláštore v Lefantovciach¹⁷⁴.(Poznámka 174. Streska str. 252); o. Ján Kopnyi (zomrel 1743 v Lefantovciach) , predstavený kláštorov v Sajolád, v Marianosztra, v Pécs a v Lefantovciach¹⁷⁵. (Poznámka 175. Streska str.253)

Kisbán 264

O. Michal Hávor (zomrel 1749 v Ivancsa, nitriansky kraj), vynikajúci kazateľ v ťažkých časoch mal celý čas na mysli potreby rádu¹⁸⁰.(Poznámka 180, Streska str.367) O. Ján Koszy (zomrel 1768 ), prior v Skalici, v Marianke, v Pešti, v Marianosztra a na koniec v Lefantovciach bol súčasne vynikajúci kazateľ¹⁸¹. (Poznámka 181 Streska str.645)

Kisbán 286 Pastorácia pavlínska

V 18. storočí významným bratom liečiteľom bol o. František Nigrini v 1749 patril do kláštora v Lefantovciach. Uňho hľadal pomoc trpiaci na bolesti žalúdka o. Michal Havor, vynikajúci rečník a provinciál Uhorska²⁴⁹. (Poznámka 249. Streska str.366)

Kisbán 287

Lekárske knihy, dokonca odborné knižnice, ktoré možno nájsť v rôznych pavlínskych kláštoroch ( Buda szent Lorinc, Lefantovce) sú vynikajúcim dôkazom o ochote chcieť liečiť a o odborných lekárskych štúdiách. Tak tomu bolo v 18. storočí až do zrušenia rádu.

Kisbán 291

Po letných prázdninách, ktoré trávili v Belég profesori a študenti z Trnavy sa presťahovali do kláštora v Lefantovciach. (...) V tom čase sa mor rozšíril veľmi rýchlo.

Kisbán 292 Pavlíni biskupmi

K nim patrili učenec o.Brykciuš, kanonik Veľko Varadínsky a prepozit Katedry vo Veľkom Varadíne a od roku 1444 generál rádu. O.Gelert Magyar ostrihomský kanonik, v roku 1472 generál rádu; o. Ján Zakolyi biskup Csanad, prior kláštora v Diosgyör, neskôr vikár (zomrel 1494); a o. Štefan IV kanonik z Bacs, doktor sviatostných a filozofických vied a neskôr generál rádu (zomrel 1517)²⁶³. (Poznámka 263. Bol generálom rádu v roku 1506-1512 nosil meno Štefan IV.) O. Dionýz, biskup Eger a sufragan Sedmohradský neskôr prior v Szekeliháza²⁶⁴ (Poznámka 264 V roku 1520 vstúpil do sedmohradského kláštora a zomrel tam v roku 1526,por. POngrácz str.56); o. Benedikt Felnemethy, kanonik z Nitry, neskôr prior v Lefantovciach (zomrel v roku 1597); Poliak o. Alexander Convazius, doktor dvoch práv Krakowskej univerzity, vychovávateľ na dvore kniežat Ostrogskych, prepozit Jaroslavsky askéta Čenstochovského kláštora (zomrel 1647); o. Stanislav Lorkovič poľský prelát, neskôr varšavský prior (okolo 1690) ; o.Hieronym MOgorič, záhrebský kanonik, arcidiakon Görc, prior v Sveticiach a NOwy (zomrel 1696)

Kisbán 309 Organizácia rádu

Po zakončení vizitačných prác v Marianosztra od 17. do 25. februára 1735 cestovali v opravenom voze. Okrem 6 koní zapriahli k nemu 4 voly, lebo tak zlé a neprejazdné boli cesty. V spoločnosti provinciála došli do Keménd, odtiaľ zas cez Guta a Bellég v popoludňajších hodinách došli do Getfalva. Tu na nich čakal s obedom prior z Felsöelefant (Lefantoviec). V jeho spoločnosti sa generál dostal večer priamo do Lefantoviec. Tu po zakončení vizitácie sa generálovi obnovila jedna z chorôb, takže bol nútený ostať na lôžku. Keď bolesť upustila generál vyrazil cez Galgocz do Trnavy, urobil tam vizitáciu, následne cez Szent a Bratislavu vrátil sa na svoju rezidenciu v Marianke, kde ho choroba opäť pritlačila na posteľ. Po vyzdravení sa zúčastnil Kapituly Rakúskej provincie.

Kisbán 316.

Kláštor v Marianke , Wienerstadt, Ranna, Remete, Lefantovce urýchlili udalosti okolo rekonštrukcií kláštorov a kostolov zrušených vojnou a povstaním Thököliho a to s cieľom začatia konkrétnu pastoračnej práce. Z dôvodu nepretržitých a opakujúcich útokov tam otcovia žili v neustálej neistote. A kvôli tomu prosia o posilnenie týchto miest.

Delegáti kláštora v Lefantovciach sa sťažovali na hrozby a turecké útoky. Pretože v kláštore žilo viac ako 7 otcov už im hrozili Turci. Príjmy kláštora nestačia na udržanie viac než 7 rehoľníkov.

Kisbán 342

Syn luteránskych rodičov z Nyitraapáti o. Augustín Benkovič (1653-1658), misionár v Hornom Uhorsku, neskôr generál rádu a nakoniec veľkovaradínsky biskup; o. Peter Bolla z Györ 1657 -1661 sa skromne vyhovoril z biskupskej hodnosti; syn protestantských rodičov, neobyčajne schopný a súčasne vzdelaný gróf o. Ján Kéri (1658 -1662) napísal 14 kníh; schopný a neobyčajne cnostný o. Ladislav Ladanyi (1662 -1667) rodom z Vesprém významný prior v Lefantovciach a v Marianke; narodený v Gyor o. Pavol Sečéni (...)

Kisbán 345

Z Marianky album uhorských študentov prechovávaný v Gyulafehervar Jakub Kanoči, Augustín Benkovič(.....)z Marianky o. Pavol Vukovič; z Lefantoviec otcovia: Imrich Felsöbüky Nagy , Aleksy Szabo; z Pápa otcovia .....

Kisbán 360

Medzi spomenutých profesorov rehoľných škôl sú hodní spomienky títo nasledujúci: o.Imrich Esterházy (zomrel1745) neskôr prímas Uhorska. Učil filozofiu v Lepoglave, teológiu v Trnave a súčasne získal neobyčajnú zručnosť vo svetskom a cirkevnom práve. Jeho súčasníci o. Matej Vépi (zomrel 1747) profesor v Marianostra a v Trnave; o. Štefan Ordódy, generál rádu (zomrel 1748) prednášal kanonické právo v Trnave a filozofiu v Lefantovciach; o. Ján Pelikán (zomrel 1748) a o. Tadeáš Berdóczy. (...) o.Hieronym Vajaj (zomrel 1768) profesor v Trnave, profesor v Lefantovciach (....)

Kisbán 400 Pavlíni v službe písomností

Vo všeobecnosti sa predpokladá, že ešte v 17.storočí rukopisy jeho prác sa nachádzali v Lefantovciach. V súvislosti s tým si všíma jeden z uhorských učencov: máme prekladača Biblie, ktorého práce nepoznáme a máme aj preklad biblie a nevieme kto je jej autorom.

Kisbán 437

Počet menej známych historikov uzatvára o.Anzelm Gellért Jankovič profesor v Trnave, neskôr v Lefantovciach neskôr člen provinciálnej rady a provinciál. „Novum sydus Hungarie“ opisuje udalosti mariánskeho sanktuária v Šaštíne. Prior v Banfalva o. Martin Streska ju preložil do Slovenčiny a vydal v Trnave.

Kisbán 518

Predstavenie inventára zhabaného reholi pavlínov v Lefantovciach 223073.04Fl .