protest lekarov

Protest lekárov: Zachráňme zdravotníctvo

Tento môj príspevok je určený hlavne tým, ktorí nepracujú v zdravotníctve a nie sú teda priamo zainteresovaní do diania, pretože som sa vo svojom okolí medzi kamarátmi a známymi stretol opakovane s rozpakmi až nepochopením situácie, ktorá nastala. V čase písania tohto textu (14.11 večer) ostávajú dva týždne do odchodu 2300 lekárov z nemocníc potom, čo k 30.septembru 2011 odovzdali svoje výpovede a uplynie tak riadna 2-mesačná výpovedná lehota. Po páde vlády a vyhlásení prezidenta, že nepodporí ukončenie transformácie nemocníc by sa mohlo zdať, že požiadavky lekárov boli splnené a teda nie je dôvod protestovať. Iba ak lekárom "nejde iba o zvýšenie platov", ako sa to aj vďaka ministerstvom profesionálne vedenej mediálnej kampani za prispenia bulváru môže zdať.

Na stránke LOZ-u (lekárskeho odborového združenia) http://www.loz.sk/o-kampani je možné si prečítať, že v pôvodnej a stále platnej kampani sú štyri požiadavky lekárov a zastavením (resp.pozastavením, p.Fico si už určite pripravuje svoju verziu) transformácie nemocníc sa splnila iba jedna z nich, ostávajú tri.

1. Dodržiavanie zákonníka práce. Ten jasne vymedzuje, koľko má človek byť trvale v práci a koľko má mať času na prestávky v práci a odpočinok medzi pracovnými smenami. Podľa mojich informácii je horný strop nepretržitej práce 16 hodín. To by malo platiť pre všetkých a vďaka EU sme to pred časom zaviedli aj na Slovensku. Nebolo možné to zaviesť v zdravotníctve do bodky a v drvivej väčšine nemocníc sa to obchádza tým, že z 24-och hodín si lekár 8 až 12 hodín výkáže ako prácu a zvyšok ako pohotovosť v práci (reálne ale musí v tom čase pracovať), niektorí chytráci v manažmente nemocníc (ako je napríklad Detská nemocnica v Bratislave) to riešili dupľovanými zmluvami s lekármi, kde jedna zmluva bola na normálnu pracovnú dobu a druhá na služby, tým tak nedochádzalo ku hromadeniu nadčasov. Navyše lekári aj po odslúžení 24 hodín musia z rôznych dôvodov ostávať v práci do popoludnia ďalšieho dňa. Vedenia nemocníc argumentujú, že nie je dosť ľudí, čo je fakt. Ale sa to ani dlhodobo nerieši, hoci zákonník práce je už platný hodne dlhý čas. Je tu určité status quo, kde situácia vyhovuje ako vedeniu nemocníc (nemusia prijímať nových lekárov) tak i lekárom, ktorí si prácou nadčas nadháňajú zúfalo nízke platy. Keď sa ale na to pozriem ako pacient, tak mi nie je celkom jedno, že lekár, ktorý ma vyšetruje a nebodaj ošetruje, možno od rána nejedol, ťahá non-stop a má toho možno už plné zuby. Takže praktická rada, ak to nie je nevyhnutné, vyhnite sa ambulancii po 22-hodine, nielen vám klesá pozornosť a výkonnosť.

Na oddelení, kde pracujem, máme cez víkendy 12-hodinové smeny a cez pracovný deň, ak slúžim, tak po normálnej pracovnej dobe ťahám do rána s tým, že si 10 hodín píšem prácu a 5 hodín ako pohotovosť. Po deviatej odchádzam domov a o 5 hodín mám menej z pracovnej doby toho dňa.

2. Zmeniť systém financovania zdravotníckych zariadení. Táto požiadavka zostáva úplne v tieni celého diania, hoci je podľa môjho názoru kľúčová. Na Slovensku panuje zvláštna situácia, kde si zdravotné poisťovne určujú, komu a za čo zaplatia a kedy (niekedy sa platby posúvajú aj o niekoľko mesiacov). Lekár je ale povinný ošetriť pacienta, hoci nevie, či to nebude nakoniec robiť zadarmo. Aby bolo jasné, nebudem písať o ambulanciách, ktoré sú z drvivej väčšiny odštátnené a majú iný systém platieb.

Svojvôľa poisťovní siaha tak ďaleko, že si určujú limity na hospitalizácie stanovené väčšinou na mesačné obdobie. Čiže ako 21. v mesiaci pride pacient určitej poisťovne na plánovaný výkon a limit sa prečerpal, nemocnica by ho mala preobjednať na ďalší mesiac. Zväčšuje sa tak čakacia listina. Čo je horšie, limity sa začínajú dávať aj na akútnu starostlivosť, teda lekár na ARO či traumatológii by zlomenú kosť či obehovo alebo dýchaním zlyhávajúceho človeka mal presvedčiť aby počkal pár dní do ďalšieho mesiaca. Zúfalé...

Systém je postavený tak, že poisťovňa platí za ukončenú hospitalizáciu s odôvodnenou diagnózou (teda zápal pľúc sa nebude liečiť na chirurgii a zlomená kosť na internom oddelení). Pritom oddelenie prijíma na svoje izby nielen pacientov s ľahkými ale i ťažkými diagnózami, kde sa liečba medzi nimi môže líšiť niekoľkonásobne. Aby sa to urovnalo, urobil sa určitý priemer nákladov a dané oddelenie vie, že otočením určitého množstva pacientov si na seba zarobí za predpokladu, že platby poisťovní pokrývajú aspoň tie priemerné náklady. Čo sa ale nemusí diať, príkladom môžu byť intenzívne starostlivosti na novorodeneckých oddeleniach, kde vypiplanie drobcov od 600 g po 2 kg môže trvať týždne až mesiace a platby za ne sú podľa mojich informácii symbolické.

Vyvstáva tu otázka, prečo si teda nemocnice nevyjednajú s poisťovňami platby adekvátne ich nákladom. Dôvodov je viacero, jednak nie je vzťah poisťovňa- nemocnica úplne partnerský, jednak chýba nemocniciam určitá súdržnosť v jednaní s poisťovňami. Pristupuje k tomu i fakt, že poisťovne samotné asi nie sú primerane financované odvodmi hlavne od štátu za deti a seniorov. Prípadne to v neskoršom období povedie k zvýšeniu odvodov za nemocenské. Je tiež smutným faktom, že v nemocniciach chýbajú schopní a tvrdí manažeri, ktorí by vedeli vyjednať s poisťovňami platby.

Systém platby za ukončenú hospitalizáciu má jednu svoju slabinu v perspektíve. Ak by som bol v budúcnosti manažérom zariadenia akciovej spoločnosti, ktoré je platené za ukončenú hospitalizáciu, prirodzene si budem vyberať tie diagnózy, ktorých liečba bude iba primerane nákladná aby som nešiel do dlhu. Nemalé percento ťažkých diagnóz s finančne náročnou liečbou by som jednoducho odmietol ošetriť. A toto podľa mňa hrozí fakultným nemocniciam, kde sa títo diagnosticky a liečebne problematickí pacienti sústreďujú. Ak to bude Váš otec či sestra, asi Vás to začne hnevať.

Za celých dvadsať rokov od novembra 1989 sa v systéme financovania zdrav.zariadení vykonali iba minimálne zmeny, ten systém fičí ako vlak vlastnou zotrvačnosťou, vyrába dlhy, ktoré vláda v určitých intervaloch jednorázovým oddlžovaním na chviľu stabilizuje, aby znovu vyrábal dlh. Zmenami prešli iba laboratória (biochémia, hematológia, mibrobiológia), ktoré sa odštátnili a presnými platbami za výkony si zabezpečili hospodárenie. Podobne i systém záchranných služieb (sanitky), ktoré za čias ministra Zajaca profitovali tak, že na oddeleniach ARO takmer nemal kto robiť.

Pre porovnanie, v Nemecku funguje systém, kde poisťovňa platí za určitú diagnózu alebo výkon konkrétnu sumu, teda napríklad za operáciu slepého čreva dá nemocnici toľko a toľko eur s tým, že ju nezaujíma, na koľkých oddeleniach sa pacient otočil, špitál dostane iba túto sumu. Teda systém je postavený na platbe za výkon, nie hospitalizáciu. Má tiež svoje slabiny, minimálne v tom, že je podstatne zložitejšie dohodnúť platby za jednotlivé výkony.

3. Postupné navýšenie základných platov lekárov. Dostávame sa k mediálne najviac pretriasanej požiadavke a tou je navýšenie základných platov lekárov na 1.5 až 3-násobok priemernej mzdy v hospodárstve (tá je aktuálne 760 eur akurát neviem či brutto alebo netto). V tlači sa človek stretne s množstvom termínov - tarifná mzda, celkový plat, hrubý plat, priemerný plat, orientovať sa v tom je celkom náročné, pre mňa nemožné, z výplatnej pásky nikdy neviem, koľko vlastne za odslúžené hodiny dostávam...

Dobrým porovnaním by bolo vydeliť celkovú čistú mzdu (teda to čo dostanem na účet) počtom odpracovaných hodín a tu sa dostávame na zaujímavé čísla. Viz jeden blog z dnešného dňa

Je zaujímavé, že spoločnosť plne akceptuje, ak právnik, sudca, kvalitný ekonóm či IT špecialista si pýta za svoju prácu primeranú odmenu. Ak príde opravár chladničky a vypýta si 20 eur za hodinu, tiež to berieme ako fakt (tu uznávam, že 20 eur neberie celých osem hodín zo dňa). Na lekárov akosi neostáva, respektíve to spoločnosť zatiaľ neakceptuje.

Nízke tarifné platy motivujú väčšinu lekárov k práci nadčas a braniu si čo najväčšieho počtu služieb. Extrémom bol pre mňa kolega, ktorý mával na dvoch bratislavských pôrodniciach a domovskom pracovisku dokopy 12-15 služieb mesačne, vydržal to niekoľko rokov aby uživil 5-člennú rodinu s manželkou na materskej dovolenke.

Dúfam, že sa mi podarilo trochu objasniť dianie v zdravotníctve. Celá táto akcia je prvým celoplošným počinom lekárov za 20-ročné obdobie po nežnej revolúcii. Ak vyjde, bude to zaujímavý precedens a mne neostáva iba držať kolegom palce. Ako pracovník Detského kardiocentra v Bratislave, ktoré je dva roky súčasťou akciovej spoločnosti NUSCH, som výpoveď nepodal (a nepodal ju nik z Detského kardiocentra), hoci ako pracovník pôvodnej príspevkovej nemocnice Detské kardiocentrum si pamätám vyrovnané hospodárenie nemocnice, ktoré ale stálo nervy nášho vtedajšieho riaditeľa, kým s poisťovňami vyjednal platby pokrývajúce náklady. Svoje revolučné obdobie sme si v DKC už prežili s demonštráciami pred ministerstvom i úradom vlády. Viedlo to vtedy k pričleneniu DKC k NUSCH namiesto k Detskej nemocnici a doteraz to vnímam ako menšie zlo.

V najbližších dňoch očakávam ešte vyšší tlak na všetkých lekárov, asi sa povyťahuje veľa špiny a dezinformácií. Lekárom, a je ich stále cez 2300, neostáva len ustáť to a donútiť kompetentných, aby začali situáciu riešiť. Čakalo sa už príliš dlho a argument, že nie je práve vhodný čas, neobstojí, lebo posledných 20 rokov nikdy nebol vhodný čas.

Peter Škrak