2010Montreux

Montreux, Geneva 27.4-1.5.2010

Štvrtok 27.4. ísť sám na kongres je trochu nuda ale zase v Švajčiarsku som ešte nebol. Odchod 4:30 spod mosta SNP drsný ale inak všetko hladko. Na Schwechate už majú free internet pri kaviarnach takže pekne plynie čas. Snažil som sa nadrviť pár francúzskych výrazov ale moc mi to nešlo. Let hladký na to, že ešte pred tž bol celý letecký priestor nad Európou uzavretý pre popolček z islandskej sopky. Počasie nádherne slnečné. Na letisku som si vyzdvihol free lístok na verejnú dobravu na 80 min a dopravil sa vlakom do centra. Ženeva má 400.tisíc obyvateľov, príjemné veľkomesto. Na hlavnej stanici som nechal kufor aj s posterom v samoobslužnej úschovni (mali dosť veľké skrinky aj na kufre, akurát strašne smrdeli. V predajniach verejnej dopravy aj železníc som kúpil lístky na MHD na jeden deň spolu s lanovkou na Mt.Saleva a vlak do Montreux. Po chvíľke hľadania som našiel aj info office takmer dolu pri jazere. Po zvážení časových súvislostí som najskôr volil návštevu úradovne Organizácie spojených národov. Pracuje v nej niekoľko tisíc zamestnancov a dalšie desiatky tisíc ju každoročne navštívi. Nafotili si ma, oskenovali pas, dostal som menovku. A spolu s ďalšími dvadsiatimi sme vyrazili na english guided tour. Sprevádzal nás príjemný tridsiatnik. Sú tam neskutočné množstvá zasadačiek, asi štyri plenárne miestnosti pre niekoľko sto až 2-tisíc ľudí, všetko veľkoryso riešené. Mesto Ženeva park najskôr získalo zo závetu bohatého podnikateľa a darovalo ho po I.svetovej vojne vzniknutej Lige národov. Tá sa ale rozpadla, lebo nebola schopná zabrániť II.svet.vojne, preto po nej sa to dostalo do rúk UNO. Skôr tam bola zaujímavá celá politika okolo, že vďaka zastúpeniu piatich veľmocí v Bezpečnostnej rade sa nemôže stať, že generálnym tajomníkom sa stane občan niektorej z nich, jeho zvolenie by ostatné veľmoci vetovali. Aj to že je primárnym cieľom tam mať všetky krajiny aby UNO bolo priestorom na diskusiu. Trochu to bolo zdĺhavé , takmer hodinu a pol, ale podnetné. Príjemné bolo, že obe atrakcie (UNO aj Mt.Saleva) som mal na trase jedného autobusu, ktorý navyše prechádzal cez centrum, kde som na krátko vystúpil a navštívil St.Peter Cathedral (tip od Lubky), kde sa dalo ísť po schodoch až na vysoké veže a z nich bol nádherný výhľad na mesto. Ale výstup to bol celkom náročný. Opäť som sa nalodil na svoju linku autobusu (nechápem ale nikdy som nečakal dlhšie ako 2 minuty) a na jeho konečnej, už na francúzskej hranici cca 15 km od centra mesta som prešiel bývalou hranicou a príjemnou lanovkou sa vyviezol na Monte Saleva (tento tip som dostal od Braneka). Je to strmo sa dvíhajúci masív, cca 1000 mnm (mesto je asi 300 mnm), hore sú lúky a len mierne stúpanie a dá tam prísť autom odzadu. Prechádzal som sa tam takmer 2 hodiny, dolu nádherný výhľad na celú oblasť jazera a mesta, škoda že bol trochu opar a nebolo vidieť Mt.Blanc. Výlet som zakončil bagetou pri hornej stanici lanovky, malo to nádych našich horských chát. Chlapík síce hovoril Yes ale po anglicky nevedel. Našťastie Jambon Bagette sa dalo aj z mojej „ideálnej“ francúzskej výslovnosti pochopiť. Chlapík mi ponúkol bagetu ručne spravenú a tomu sa nedalo odolať. Tak pekne prekrojil bagetu, namazal ju cottage syrom, pridal aj plátky syra a nádhernú prerastenú šunku. No božské, občas mu to padlo na stôl, ked ju pripravoval, našťastie nie na zem. Kedže to bolo moje jediné jedlo, dosť som si ho vychutnal. Akurát som si spomenul ako mi síce chrumkavé ale zároveň drsné francúzske bagety vždy obrúsia podnebie úst....Po lúkach sa promenádovali seniori s trekkingovými paličkami, dolu po meste seniori joggingovali a zopár sa ich premávalo na elektrických kreslách, tak som si spomenul na naše reklamy na dôchodkové sporenia typu „Užite si švajčiarsky dôchodok“. Hm, nevyzeralo to zle. Jediná atrakcia, ktorú som nestihol bola známa fontána na nábreží Ženevského jazera. Až neskôr som zistil, že keďže je utorok, všetky atrakcie aj múzeá majú voľno....

Cesta do Montreux (asi 88 km, 30 CHF) vlakom bol zážitok. Tzv Interregio vlaky chodia každú polhodinu a trať je dokonale hladká. Vlak fičal aspoň stovkou ale nič nebolo cítiť. Stále kopíroval ženevské jazero zaliate slnkom, na protilahlej strane úžasné masívy Alp, jarná vegetácia. No paráda. Celý čas bol vlak plný, cestujúci v oblekoch, baby efektné kostýmy. Už sa mi ale krížili oči od únavy (vstával som o 3:15). Po hodine som vystúpil v Montreux a na pešo sa presunul do hotela Villa Toscana. Na chlapíka na recepcii som asi neurobil dojem, lebo sa ma rovno pýtal, ako som cestoval. Uvidím či ma Continental breakfest za 14 a American bufet za 30 CHF oslovia...Šialené ceny. Dať 600 SKK za raňajky je výzva. Rovno mi stiahli 200 CHF ako zálohu z kreditky. Montreux je perla švajčiarskej riviery. Nádherne upravená promenáda, kopec kvetín a sôch z dreva, kovu i prútia, široký priestor na korčulovanie, prechádzky, siaha 15 km od Vevy po Villeneue, neviem či to stihnem prejsť. V Coop-e predajni som si kúpil čosi pod zub a minerálku a užíval si potom veľkoryso riešenú izbu. Viktoriánsky hotel Toscana je možno zo začiatku 20 storočia ale vnútri zreštaurovaný, príjemne komorný hotel. Kúpeľna úžasná, prvýkrát som mal bidet. Výhľad na ulicu. S kľúčom som dostal aj Montreaux Riviera kartu, ktorá je zároveň voľná vstupenka na MHD v celej oblasti a poskytuje zľavy na vstupnom do všetkých atrakcii, automaticky sa dáva všetkým ubytovaným hosťom v celom Montreux (podobný systéme je aj v Ženeve). Má to zaujímavý efekt, ľudia nemusia jazdiť autami. Miestna doprava je fakt efektívna. Pozdĺž celej promenády napríklad jazdí trolejbusová linka v 10 min intervaloch. Fakt pohodlné.

Streda 28.4 Pri vyberaní raňajok v Coop-e som váhal, ale usmernila ma sympaticka fitneska, ktorá bez váhania vybrala jogurtové mlieko a pečivo, tak som urobil to isté a dal si fitnes raňajky (7-8 CHF). Neodolal som ale čokoládovej šiške ako bonus. Vychutnal som to všetko na lavičke promenády s pohľadom na jazero zaliate slnkkom, paráda. O deviatej ma v Tourist office nasmerovali na zubačku do Alp, tak som neváhal. Vďaka Riviera carte som mal 50% zľavu na lístok, ale aj tak stál 36 CHF. Ale neľutoval som. Za 55 min zubačka nastupala 1700 vyškových metrov, po ceste úchvatné výhľady a tunely, nádherné domčeky s trávnikmi pri trati. Nechápal som nad inžinierskou vyspelosťou, keď postavili túto trať. Vegetačné pásma sa striedali. Hore ešte sneh, tak som si trochu aj zamočil mokasíny prekonávaním posledných 50 výškových metrov na vrchol kopca. Už bol opar ale z hora bol úžasný výhľad na Ženevské jazero i Alpy okolo. Malo byť vidieť aj Jungfrau a Eiger ale nebol som si istý, ktorý to je. Cestou hore som išiel so skupinkou hlučných nemeckých seniorov, dolu so skupinkou ešte hlučnejších talianskych seniorov. Švajčiarsky dôchodok fakt nie je zlý.... Pri horskom hoteli majú tri výbehy pre svištov a krásnu expozíciu o jednotlivých druhoch svišťov (marmot), Sú vraj prirodzení prenášači moru a túžba po ich krásnej kožušine viedla v minulosti k opakovaným morovým epidémiam. To som fakt netušil. U nás žijúce svište mor nemajú, sleduje sa to a v čase mojej návštevy mali ešte zimný spánok. Cestou dolu na polceste pristúpili študenti súkromnej školy pre hotelových manažérov, ktorými je region preslávený. Dosť študentov bolo z Azie. Obed som si dal v obdobé nášho rýchleho občerstvenia, za najlacnejší kebab som dal 10 CHF (cca 7 eur). Večer po kongrese som nasadol na trolejbus smer Villeneuve, kde mali byť lacnejšie obchody (outlet-y) ale nič som nenašiel. Po ceste som ale pri zapadajúcom slnku odfotil stredoveký hrad Chillon, cestou späť som ho chytil pri úplnom západe slnka, bolo to príjemné fotenie na statíve s bleskom, ale trolejbus som potom stíhal behom. Ďalšie dni bol kongres (10th European Conference on Pediatric and Neonatal Ventilation) od rána do večera, tak iba po siedmej som stíhal alebo promenádu alebo na otočku výlet do Vevy, ktorá je viac neturistická, na nábreží sa páriky, skupinky kamarátov i rodinky voľne prechádzali a užívajú si veget. Posledný večer som sa verejnou dopravou vyviezol ako vysoko to dalo, konečne som videl terasovité vinice, ktorými je tento kraj preslávený. Aj mimo hlavných turistických centier ma fascinovalo ako majú dokonale upravené okolie domov, všade záhony kvetov, fakt sa o to starajú, je to pekné a radosť pozrieť. Posledný deň som na obed po skončení kongresu vyrazil do Ženevy a prechádzal sa po centre, počasie sa už pokazilo, mrholilo celé popoludnie. Na pešo som prešiel od stanice vlaku po múzeum Červeného kríža (10 CHF), to ma ale moc neoslovilo. Síce som videl fotky Nightindale-ovej a Dunonta a pár projekcií z I a II svetovej vojny ale nejako ma to neoslovilo. Myšlienka Červeného kríža a polmesiaca je samozrejme úžasná, všetky aktivity s repatriáciami, bojom proti nášľapným mínam atď sú úžasné ale keď si uvedomím, že toto vzniklo v polovici 19 storočia a teda predtým nič také nebolo, behá mi mráz po chrbte (ako všetci tí vo vojne zranení zostávali napospas svojim zraneniam neošetrení). V centre Ženevy už konečne fungovala aj slávna fontána, ktorá vraj pôvodne bola ako ventil miestnej fabriky. Ale keďže striekala aj 100 m vysoko, ľudia si na ňu zvykli. Ešte pekné boli hodiny na malom svahu plnom kvetov. Po istom hľadaní som našiel aj Kalvínovo auditorium tesne vedľa St.Peter Cathedral, ktoré bolo fakt malé ale v 15 storočí asi dostačujúce. Reformáciu si musím doštudovať...

Apropo hodinky – švajčiarske hodinky sú pojem a bol som prekvapený, koľko značiek hodiniek tu mali, o ktorých som nikdy nepočul. Rado, Mido, Breitling, známejšie boli Tissot, Rolex, mi z toho vychádza že každá lepšia švajčiarska rodina tu mala svoju vlastnú značku hodiniek. Druhá stránka veci sú ceny. Tie najlacnejšie šunky začínali od 150 CHF a ceny nad 2000 CHF neboli výnimkou. Všetky hodinky ale boli dosť na jedno kopyto a vôbec ma neoslovili.