Embedded Files
Julka zostupuje pod Vichren.
2.8.07 Štvrtok. Po minuloročnej nádhernej výprave po horských lúkach Rily sme sa tento rok rozdhodli spoznať viac skalnatý Pirin, ktorý síce nemá najvyšší vrchol Bulharska (tým je Musala v Rile) ale má 45 vrcholov nad 2500 mnm). Tomu sa ťažko odoláva. Najviac nadšený bol Majo, ale výstavba ochrany našej východnej hranice sa bez neho nemohla obísť a keď týždeň pred odchodom napísal, že nie je úplne isté, že na wander pôjde, väčšina z nás pochopila, koľká udrela hodina. O pol druhej ráno sa objavil aj s expedičným stanom Jurek u Kováčikovcov na Kolibe a vniesol poriadok a systém do balenia batohov oboch Júlií :-). Tie potom z toho nespali do rána.
O štvrtej ráno ma taxík vyložil pod Novým mostom. Do polhodiny sme sa zozbierali všetci – Julka, Julinka, Lucia, Kvetka, Petko, Kremeš a Ládik. Ludo nám opäť venoval pollitrovku ostrého, tentoraz borovičky. Snáď sa mi to zmesti do 20 kg povolenej batožiny. Skyeurope tento rok zrušil lety z Bratislavy a do Sofie sa lieta zo Swechatu. Pridal ale lačnú autobusovú linku na letisko. Pri check-in-e Lucia chvíľu vysvetľovala, že Wolnerová je tiež súčasť jej osobnosti, keďže brat je kúpil letenku na dievčenské meno. Krátko po deviatej sme sadli na bulharskú pôdu. Petko chvíľu naťahoval miestneho nadháňača, ktorý nám ponúkal za 50 euro za auto odvoz až do sedla Predel, ale chlapík to vzdal pri našej ochote dať 20 euro. Väčšina výpravy sa presunula na železničnú stanicu. Ako problém sa tento rok ukázali bombičky na variče. Keď sme s Petkom nabehli do minulý rok osvedčeného obchodu Stenata, mali iba závitové a aj to iba tri kusy. Poslali nás do ďalšieho obchodu, kde mali zase iba bezzávitové hladké bombičky ale málo kusov. Taxikár cez ústredňu získal ďalší tip na plyn a odviezol nás na miestny trh typu Miletička, kde chlapík v stánku síce predával plynové bomby, ale od 5 do 25 kg. Na wander ako stvorené. Navyše tie hladké bombičky sa vôbec nehodili na naše variče. Vzdali sme to a vyrazili na vlak. Železničná hlavná stanica je obrovský moloch s pokladňami na prízemí aj v suteréne (každá na iný smer) a nástupištia sú označené asi ako Stínadla, takže aj párik mladých Bulharov sa poriadne zapotil, než svoj a náš vlak zároveň našiel. Nápis Varna na vlaku, do ktorého sme nastúpili, vraj nič neznamenal. Tri hodiny sme sa závratnou 30 km rýchlosťou posúvali do Blagoevgradu. Univerzitné mestečko, kde je vraj pomer študentov a študentiek 1:6-8 bolo vďaka prázdninám ospalo vyľudnené. Miestny taxikár nás hodil do obdoby nášho Baumaxu a tu sme našli ďalšiu závitovú a niekoľko hladkých bombičiek, ale k tým už aj taliansky varič, ktorý jednorázovo bombu prepichol a tá musela na variči zostať až do spotrebovania. Takže Kremeš s Julkami mali na čom kuchtiť. Cesta na Predel (sedlo medzi Rilou a Pirinom) pripomína naše Donovaly, akurát tu Bulhari kmitali za plnej prevádzky na jej rozšírení. Na pätnástich kilometroch boli bagre snáď každých dvesto až štyristo metrov. Obdivuhodné. V sedle nás šofér vyložil priamo pred motorestami, takže sme hneď začali testovať miestne chmelové moky typu Kamenitza a Zagorka. Vedľa nás sedela partia asi siedmych Čechov, ktorí nás odhadovali, že to budeme „bušiť“ do kopca. Petko ešte chvíľu márne hľadal možnosť kúpiť si turistickú mapu Pirinu. Bol slnečný podvečer, výška okolo 1000 metrov nad morom a za povzbudivého trúbenia bulharských šoférov sme vyrazili dva km po hlavnej ceste, než sa červená značka odpojila smerom na Pirin. Flek na spanie sme našli až po hodinovom pátraní dosť ďaleko od značky ale na peknej lúke aj s ohniskom a potokom. Lucia s Julkami zaliezli do Jureka, Paškovci mali svoj stan. S Ládikom a Kremešom sme mali od Vazba požičaný 2.5 miestny stan, úplne nový. Ale keď som si vedľa Kremeša rozkladal karimatku, hneď mi došlo, že tu sa vyspíme iba tak, že budeme všetci traja na boku aj to rovnakom. Tak sme s Ladikom spali vonku. Pred spánkom sme posedeli pri ohni, jedinom na tomto wandri. Lucia zistila, že Marcov varič je taký zhrdzavený, že je nespôsobilý na prevázdku. Ládik sa ho hodinku pokúšal oživiť ale znechutený to vzdal. Okolo tretej sa niečo hlučné blížilo lesom ku mne, ale než som našiel baterku, tak to bolo preč.
3.8 piatok. Vstali sme pred ôsmou ale vyrážali po raňajkách až o pol jedenástej. Čakalo nás 1000 výškových metrov do sedla pod Grbavcom (2200 mnm). Cesta najskôr serpentínovo stúpala lesom, minuli sme dva pramene a početné maliništia. Pri jednom prameni boli dva plagáty bulharských krások (Andrea a Tatiana), do stanu by sa ale nevošli. Neskôr sa lesná cesta zmenila na chodník a pri míňaní jednotlivých vegetačných pásiem s nádhernými borovicami (podľa Ládika bulharský endemit) a lúkami s čučoriedkami sme dosiahli kosodrevinu, našťastie viac priechodnú ako minulý rok.
Sedlo dosiahli Kremeš s Luciou už o druhej, zvyšok výpravy sme obedovali nižšie a do sedla dorazili o pol štvrtej. Bol pekný slnečný deň ale vďaka oparu bola viditeľnosť úbohá. Ale výhľady bol aj tak veľmi pekné. V doline Bela reka sme sklesali asi 300 výškových metrov. Pri potoku nás dobehol miestny Bulhar a plynulou angličtinou s arabským akcentom nás uistil, že ešte deň by malo byť pekne, že voda je pitná aj z plies a že zvyčajne poobede v horách prší. Do chaty bolo ešte treba prekonať asi 200 výškových metrov vysoký hrebeň ale značka ho vrstevnicovo obišla. V chate Javorov (1760 mnm) boli v plnom prúde prípravy na pitnú oslavu, ktorá našťastie mala prebiehať až ďalšie dva dni, takže sme získali jednu veľkú izbu s deviatimi posteľami. Boli tam relatívne nové sprchy a s teplou vodou (10 leva za noc, 1 leva za sprchu), hoci technické osadenie dverí spŕch bolo zúfalé. Kuchár bol spočiatku nevrlý, ale keď mu Petko pochválil jeho kebabče, hneď sa rozcitlivel. Šopský šalát bol tieň veľmi dobrý ale tým sa menu končilo. Bulharom to nevadilo a bavili sa dlho do noci. Ja som zhasol okamžite po uložení sa do vodorovnej polohy, takže si ani nepamätám, kto nado mnou otváral okno. Petko zdá sa bulharskú zábavu pozorne sledoval, pretože keď sme o šiestej ráno odchádzali, tak pre zmenu on zaspieval im.
4.8 Sobota. Pominiem fakt, že ranné vstávanie o 5:15 sa nestretlo so všeobecným nadšením. Ale čakala nás dlhá etapa cez Vichren. Päťsto výškových metrov na Suchodolske jazero vďaka rannému chladu bolo dvojhodinovou záležitosťou. Bulhar včera nám tvrdil, že pijú tu vodu aj z plies.
Hneď pri príchode ale Lucia s Ládikom vystihli zachovalú Bulharku ako sa celá v plese umyla (vraj to nestálo za pohľad) a po chvíli pribehol iný Bulhar aj s dvomi vlčiakmi, ktorí natešene prebehli plesom. Smäd ale pretrvával a keďže inej vody nebolo, tak sme ju aspoň prevárali. Bolo nádherné slnečné ráno s čistou oblohou a asi kvôli tomu sme sa s raňajkami zdržali dve hodiny. Do sedla (2500 mnm) sme dorážali okolo jedenástej. Časť hrebeňa už bola zakrytá mrakmi. Cesta pokračovala po východnom úbočí hrebeňa a postupne sme pokračovali v úplnej hmle. Terén bol skalnatý a len občas sa odkrývali nádherné pohľady na obe strany. Západná padala 300-400 výškových metrov takmer kolmo dolu, východná mala sklon 30-40 stupňov. Na chvíľu sa na hrebeni ukázala malá a la Unimo bunka „Zaslonu“ na Končete. Sedela presne na hrebeni prichytená oceľovými lanami o okolité skaly a veľká asi 2x3 metre. Fakt iba núdzový úkryt, ako sa ukázalo neskôr aj na niekoľko dní. Keď sme dorazili na tyče s napnutým oceľovým lanom, hmla už bola na pár metrov.
Oproti si fičali naľahko naložení Bulhari a počuť ich bolo na kilometer dopredu. Preto sme z lán zliezali čím skôr na vrstevnicový chodník po východnom úbočí. Než sme sa dali dokopy, tak som celkom stuhol, takže som si radšej obliekol nepremokavé gate a bundu. Petko ešte vytiahol cigaretu ale my ostatní sme vyrazili s prvými kvapkami imaginárnym chodníkom úbočím, keďže sedlo pod Víchrenom bolo zatiaľ v nedohľadne. Dážď len pomaly naberal na sile, v diaľke to hrmelo ale situácia zatiaľ nebola kritická. Chodník zato áno. Poskakovať na skalnatom, postupne stále viac morkom úbočí ako terén-koza s dvadsaťkilovým ruksakom bola vyslovene zábava. Chodník ale postupne začal vyzerať ako chodník a doviedol nás nad sedlo. Tu už počasie ukázalo svoj charakter a dážď sa zmenil na krupobitie 5-10 mm ľadových kryštálikov. Každý sa kryl ako vedel. Julinke najviac bubnovalo do uší, mne cez kapucňu krúpy vyďobávali román brailovým písmom do temena, masáž ramien a krku som už ani nevnímal. Krajina okolo v krátkom čase pripomínala prvý novembrový sneh. Jediný Kremeš správne zastal a kryl si batohom hlavu. Ja som počítal sekundy medzi bleskami a hromami a ten interval sa skracoval, takže som radšej fičal čím skôr do sedla pod neho. Krúpy dovtedy ustali. V sedle sme sa chvíľku dohadovali, keďže Kvetka a Petko zostali v úbočí. Julky s Luciou sme teda poslali po zelenej značke na chatu Banderica vybaviť ubytko. Kremeš strážil batohy v sedle a s Ládikom sme vyrazili Paškovcom naproti. Našťastie sa oddekovalo, v 5 cm snehu sme vykračovali úbočím. Kvetku s Petkom sme stretli na chodníku po cca 15 minútach. Ten najväčší lejak prestáli na mieste a potom sa po najhorších úsekoch vybrali do sedla. Mali síce paličky ale aj tak Petko slide-oval časť úbočia na krvavých kolenách. Cestou do sedla sme sa zahriali. O ďalšom postupe po hrebeni už nebolo ani reči. Nad nami sa týčila hora 2900 metrového Vichrenu a zo sedla to ešte bolo 300 výškových metrov. Nejakí borci boli po búrke na vrchole ale nemal som moc chutí sa k nim pridať. Zostup do chaty bol písaný na dve hodiny ale vďaka mokru a únave sa to natiahlo na tri dosť nekonečné hodiny. Zo sprchy v chate nám už mávali baby, že sa im naveľa podarilo vybaviť veľkú izbu v prestavovanej budove vedľa chaty. Lucia to nazvala squat ale časom sa to ukázalo ako veľmi útulné miesto. Hlavne tam bolo sucho a deväť postelí. Myši sme tam zazreli až posledný deň. V jedálni chaty mali Bulhari rozložené vlastné variče a vlastné jedlo a bolo to tu chápané ako úplne normálne. Za chatou hučal naftový agregát. Podávali šopský šalát, kuraciu polievku a kebabče. Čo nám mohlo chýbať. Petko ocenil miestnu vínnu pivnicu. V okienku si objednal fľašku, dežurná ho zobrala do druhej budovy, pred ním vybalila fľašu Chardonay. Štýlové.... Bulhari sa nám pod oknami bavili do noci ale ani mi to nevadilo.
5.8 Nedeľa
Depka. Tak sa volá stav mysle, keď má človek zajačie úmysly. Veci nám do rána vôbec nevyschli a nebolo si čo obliecť navon. Večer síce na chvíľu prestalo pršať ale v noci sa to rozbehlo zas a ráno to bola jedna nevyčerpateľná krhla nad celou dolinou. Všetky sms z domova hovorili o trojdňovom daždi a predstava byť zavretý v tej jednej miestnosti tri dni bola neúnosná. Ako jediné východisko sa zdalo byť východné pobrežie – t. j more. Vtedy zaúradovala matka troch detí Julka a vyhnala nás nájsť suché drevo a zakúriť v piecke. Chatárky neboli proti, tak sme pri naftovom agregáte šlohli pár polienok. V piecke vyzeralo byť naložené novinami, tak som prihodil pár triesok a zapálil. Okrem dymu v celej miestnosti sa nič ďalšie nedialo. Ládik akurát dojedol svoje ovsáky, tak sa toho chopil. Postupne vytiahol z piecky šesť umelohmotných pohárov, molitanovú hubku na riad, umelohmotnú fľašu od piva a niečo neidentifikovateľné. Potom už piecka spolupracovala. Poučenie – nikdy never Bulharom. S teplom sa nálada zlepšila, veci začali schnúť ale aj tak sme celý deň polihovali. Podvečer pár nepokojných nôh vyrazilo po ceste na vyššie položenú chatu Vichren. Mali tam telku a piecku priamo v jedálni. Dali sme si čaj a fičali nazad. Kúsok nad chatou sa nachádza 1300-ročná borovica (Pinus leucodermis) a má okolo seba pekne schodiky a pár informačných tabúl. Petko pri svojich cigaretkových výletoch postupne hodnotil remeselnú zručnosť Bulharov – v bungalovoch oproti nebolo jedno okno vodorovne so zemou, na hlavnej chate jedno okno s balkónom zamurovali aby tam mohol byť nástavec na zástavu. Jediné vysvetlenie ich počinu bolo, že okno sa pozeralo priamo na latríny pod ním. Išlo to tak ďaleko, že keď sme cestou do Banska videli vysvietenú veľkú budovu nejasnúho účelu, Petko hádal, že je to Výskumný ústav pravého uhla. Kremeš sa s vedeckou dôkladnosťou zase zameral na štúdium tureckých záchodov. Vyžadovalo to veľa odvahy vôbec vstúpiť do miestnosti typu WC, ale Kremko (ako ho familiárne nazvala Lucia) to bez váhania fotil. Až mu raz manželka navrhne prestavbu sanít, bude mať dosť materiálu. Sprchy boli zúfalé, teplá voda mala asi 24 stupňov a oproti sprche bol kôš plný použitých hygienických materiálov. Na večeru sme si dali palacinky a na izbe potom hrali pes-pes-mačka-mačka. Ládik odmietol, zato Kremeš úžasne imitoval kapra.
6.8 pondelok. Zhruba naobed dážd ustal. Prieskumníci hlásili možnosť maršrutky dolu do Banska (14km) za 5 leva na osobu, tak sme vyrazili do mesta. Vodič Dimitrij (budúci riaditeľ národného parku – za to sa učil) zároveň pracoval v reštike pri táborisku pod chatou. Táborisko zívalo vďaka dažďu prázdnotou ale reštika bola super, dokonca mali anglický jedálny lístok. Kremeš po ceste komunikoval s Dimitrijom, míňali sme kamenisté zjazdovky lyžiarského strediska, Ládik znechutene monitoroval eróziu svahov. Vďaka trojdňovému dažďu sa všetky potoky vyliali, niektoré aj na cestu a Dimitrij si to hasil v 5 cm prúde vody. V Bansku už boli v pohotovosti vodári, spodná zjazdovka a časť cesty boli splavné. Ale brali to stoicky. Cestou naspäť už voda opadla. Fascinoval ma stavebný ruch, ktorý tam panoval. Stavali apartmánové domy ale boli ich desiatky. Nechápem ako to tá jedna údolná kabínka zvládne. Bansko je dosť veľké mestečko a pekným centrom. V informačnom stredisku nám podali už povzbudivejšie správy o počasí. Zapadli sme do prvej mechany a objednali si jesť. Paškovci oslávili 24-výročie svatby, akurát snedý čašník a la Antonio Banderas nepochopil, že Petko chce Cabernet Blanc a nie Cabernet Sauvignon. Takže fľašu otvoril a zase odniesol. Asi ten deň pracoval zadarmo. Jedlo bolo ale chutné. Pobehali sme toho dosť ale mekici (malé placky podávané v Rilskom monastire s cukrom a jogurtom) sme nedostali. Našli sme pekný pravoslávny kostol aj s pieckami. Staré Bansko má množstvo reštaurácii – mechán a skvelú atmosféru. Cestou hore Kremeš tak ohúril svojím prejavom Dimitrija, že zabudol točiť volantom a skoro sme skončili v priekope. Kremeš dostal zákaz komunikácie s Dimitrijom. Ten sa ešte chvíľu prežehnával. Po večeri sme hrali ďalší skvost spoločenských hier – pantomímu filmov. Videl som to na jedno kolo ale hra sa tak ujala, že sme skončili po troch kolách pred polnocou. Nezabudnuteľné výkony boli Ládikov Akumulátor, Petkov Matrix reloaded (predstieral chôdzu po stene). Naši súperi vôbec nemali problém s filmom Neznesiteľná ľahkosť bytia (Lucia ukazovala, Petko uhádol), zato my sme sa natrápili s názvom Kompromitujúca situácia.
7.8 Utorok. Ráno bolo nádherne, zato do obeda sa opäť zatiahlo ale už skoro nepršalo. Vzhľadom na zostávajúce dni do odletu sme zrušili expedičný prechod Pirinu (do Melniku by sme to nestihli a iná zostupová cesta bola veľmo otravná) a len s vecami do dažďa sme 9:20 vyrazili dolinou smerom na Tevno jazero. Značka pekne stúpala alpínskymi lúkami okolo Ribného a Dolgého jazera. Pri Dolgom jazere boli dve ďalšie malé plieska s veľmi peknou scenériou. Značka ale stúpala kamenným morom na Baslisku Portu (2500 mnm). Skaly boli pekne veľké a poskakovať tam s plnými batohmi by bol pekný výkon. Prechodne tam bol aj terén na ruky ale potom už cesta len plynulo stúpala. Postupne sa znovu zadekovalo ale to nás neodradilo. Na Porte sme zhliadli už príjemný ďalší hrebeň smerujúci do srdca Pirinu (Tevno jazero) a výstupom na Vazola-u (1620 mnm) sme v hmle dolu videli ďalšie tri plesá. Kremeš ma stávkou o palacinku prinútil zdolať Vazolu pod šesť minút. Julka vyskúšala alternatívnu cestu okolo Dolgého jazera ale zrušili sme ju, mrakov bolo príliš a hrebeň dosť kosodrevinový. Návrat po tej istej ceste bol pohodový a prerušený občasnými kvapkami z mrakov. Stretli sme ale partiu mladých Čechov, ktorých sme videli naposledy v sedle Predel. Prespávali na hrebeni a búrka ich chytila na Končete, takže strávili dva dni v tom malom zaslone a vodu získavali roztápaním ľadových guličiek po krupobití. Drsní maníci. Náš vykúrený squat bol proti tomu hotel. Večer sme si dali pivo a kuchty s omáčkou u Dimitrija.
v sedle Basliska Porta, ked sa na chvilu rozfukali mraky, pohľad späť smerom na Vichren (v oblakoch)
8.8 Streda
Budík bol na piatu, Kvetka to zhodnotila, že neprišla na manévre. S Petkom vyrazili hodinu po nás. Ostatní sa naveľa vykopali zo spacákov a krátko po šiestej sme vyrazili na Vichren. Pri chate Vichren (6:50) sme stretli partiu Slovákov z Lučenca, ktorí s minibusom prešli Grécko a mali v pláne po zdolaní Olympu aj vrcholy Bulharska (Vichren, Musalu a Vitošu). Pekný plán a to ešte stíhali aj vínne pivnice v Melniku a more. Do žiari slnka sme sa dostali až 150 výškových metrov nad chatou. Bola jasná modrá obloha a výborná viditeľnosť. Ládik chytil tempo a zastavil sa až v 2500 metroch pod sedlom, tu sme si dali raňajky krátko pred ôsmou. Lučenčania nás dobehli a roztrúsene pokračovali na vrchol, ich minibus ich mal vyzdvihnúť až v chate Javorov. Vichren (2914 mnm) je impozantný žulový monolit, veľmi fotogenický za každej strany. Na vrchol sme dorazili o pol desiatej, baby ho všetky zdolali pred nami. Už sa ale zberali prvé oblaky. Jeden Lučenčan radosť zo zdolania vrcholu prejavil bozkávaním všetkých dievčat, čo obe Julky aj Lucia znášali s veľkým premáhaním. Ešteže som chlap. Zostup z Vichrenu bol oveľa strmší a vyžadoval obe ruky voľné.
Do sedla sme dorazili o 10:30, po ceste si Kremeš jediný všimol pamätnú dosku pre 80-ročného turistu ktorý zomrel pri zostupe. Ako sa ten hore dostal, to netuším ale v každom prípade pekný záver kariéry. Kremeš si dal oddych a my sme sa rozhodli ešte raz prejsť Končeto. Našťastie až hore som zistil, že vrchol Kutaly je len o päť metrov nižší ako Vichren, inak by som sa na tých tristo výškových metrov vykašľal. Ale potom to stálo za to. Po pravej strane hlboká priepasť, po ľavej strmý zráz a hore tak meter široký chodník, neskôr aj s tyčami a oceľovým lanom. Pekný „picture taking point“ ako s obľubou vravel Kremeš. Akurát, že s pribúdajúcim dňom bola západná strana Končeta komplet v hmle. Po známom traverzovom chodníku sme sa potom vrátili o 12:30 do sedla, kde nás už okrem Kremeša čakali aj Kvetka s Petkom. Po výdatnom obede sme hodinu neskôr začali zostup opäť zelenou značkou. V zaslone pod severnou stenou boli pekne zoradené Maggie polievky, cesta tu išla kaňonom a la Winetou. Luciu postarší Bulhar upozornil na plesnivce. Červenou značkou obchádzajúcou Vichren s peknými výhľadmi na celú dolinu sme postupne sklesali na chatu s rovnakým menom. Nebolo sa kam ponáhľať, búrky tento deň nehrozili a tak sme na chatu dorazili pred piatou. Pivo muselo byť. Dnes všetci odmietli návštevu spŕch na Banderici a kúpanie bolo v horskej riave. Kupodivu nebola až taká studená ako som očakával. Záverečná večera bola u Dimitrija. Studená mliečno-uhorková polievka Tarator bola dobrá ale klobása a la Bansko bola zľahka nedopečená, čo Lucia ťažko znášala. Dimitrij to dopiekol ale ani potom to nebol až taký kulinársky zážitok.
z vrcholu Pirinu na hreben Končeto (Kremeš, Julinka, Julka, Lucia, Ládik, ...)
9.9 Štvrtok. Náš squatt sme opustili o jedenástej, maršrutkou sme zostúpili do Banska a odtiaľ autobusom do Sofie. Proti minulému roku boli cesty v podstatne lepšom stave, až pred a v samotnej Sofii boli deravé. Autobus celú cestu zvládol za tri hodiny. Pre neprítomnosť veľkých taxíkov sme sa rozhodli ísť z Ovca Kupel autobusovej stanice do centra električkou. Svoj veľký moment tu mal Petko. Julka si našťastie spomenula, že treba kúpiť lístok separátne aj na batožinu, tak sme každý mali dva lístky. Také klasické, ktoré označovač v električke prederaví na niekoľkých z deviatich možných miest. Na lístku bol nápis niečo ako Perforate, čo Petko hneď využil a perforoval lístky skoro celej partie. Keď potom prišla revízorka, tak jej podával lístky so žoviálnou otázkou: "Dobre som perforoval?" Tetuša predtým skontrolovala každú batožinu celej partie. Keď zbadala druhý Petkov lístok, ktorý bola na dvakrát cvaknutý, tak víťazoslávne na neho pozrela a vyhlásila, že to je na pokutu (7 leva - t.j asi 120 Sk). Petko sa ohradil, že on si lístok perforoval. Tetuša bola ale vytrvalá a s pravítkom v ruke a kolegyňou ako arbitrom mu ukazovala, že perforoval nesprávne. Nasledujúcich päť minút sa slovo perforovať časovalo vo všetkých osobách a Petkov crescendo barytón znel stále neústupnejšie. Končil kričiac na revízorku: "Moja zlatá, ja som si kúpil lístok, perforoval a už Vám ani za boha viac nezaplatím!" Tetuša chvíľu špekulovala a potom to konečne vzdala. Svoju zlosť potom vybila na ďalšom tentoraz skutočnom previnilcovi. Zvyšok dňa sme trávili rôznymi teóriami o nutnosti absolvovania výcviku perforácie pred návštevou Bulharska.
Večer sme strávili v osvedčenej reštaurácii Victoria na námestí Alexandra Nevského, tento rok sme stihli pozrieť aj chrám s tým istým menom. Lucia chcela na diskotéku ale nejako nenašla spriaznené duše. Ráno nás taxíky odviezli na letisko. Tu ešte Julkin varič vzbudil pozornosť rontgenológov, takže musela vybaliť ruksak a ukázať, že tam žiadna bombička nie je.
Wander tento rok trval od štvrtka do soboty, potom nás nepriazeň počasia ukotvila do chaty a pri nedostatku času sme už podnikli len dva jednodňové výlety naľahko. Chýbali nám tak dva dni, pre budúcnosť asi bude treba o dva dni predĺžiť pobyt a kúpiť letenku na neskôr. Pirin je nádherné pohorie ale extrémne náročné na fyzickú kondíciu. Každý deň sme dali aspoň 1000 výškových metrov nahor, pri výlete na Vichren to bolo 1500 metrov hore i dolu. Kolená som mal ako hrkálky. Ďalší rok si radšej e-mailom objednám v niektorom obchode plynové bombičky.
Page updated
Google Sites
Report abuse