Embedded Files
Pri polnočnom rýchliku Zemplín sme sa stretli v piatok večer Filip, Jerry a ja. V tichej spomienke na Jockey-a bolestne podstupujúceho thajské masáže sme vyrazili na Ukrajinu. Noc vo vlaku napriek lôžku som viac-menej prebdel, nechápem ako tam niekto môže spať. V Michalovciach nás vítali Peťo a Ivnaka, ktorí prešli slovenské Poloniny a Vihorlat za posledných 5 dní. Vyzerali veľmi spokojne, pršalo im málo a videli toho veľa. Od Michaloviec do Užhorodu je tak 50 km, ale vďaka hraničnému priechodu to trvalo 3 hodiny (4 s posunom na východoeurópsky čas). Státie na hranici bolo nekonečné, vôbec nám nepovedali, že máme vypísať vstupný formulár, z ktorého nám polovicu nechali v pase (a bez ktorého sa krajina nedá opustiť). Užhorod začína hneď za hranicou a latinku preto rýchlo vystriedala azbuka, ktorú som spočiatku len obtiažne vedel narýchlo prečítať. Na stanici nás čakala Ivnakina kamarátka Marta (z rumunského „self-traing-u“), veľmo sympatické dievča. Keďže bola sobota, banky boli zatvorené a peniaze sme zmenili až vďaka jej uisteniu u veksláka na stanici (obdoba našich mafiózov postávajúcich pred hotelom Kyjev). Dal nám kurz 1 USD=5 hrivien. Zmenili sme každý 100 USD, čo sa ukázalo tak akurát na týždeň pobytu (bolo by to zbytočne veľa, ak by sme spali iba pod stanom). Následne s nami trpezlivo kúpila lístky na autobus. Jej manžel Anatolij nám potom naložil plecniaky do auta a my sme peši prešli k nim domov. Vôbec nemal problém nechať ruksaky v aute, pokiaľ sme k nim išli na návštevu (v BA by podľa mňa už boli vybité okná). Napriek nevábnemu schodisku aj vonkajšiemu vzhľadu domu bol byt veľmi pekný a podávaný boršč neobyčajne chutný. Anatolij je programátorom pre nemeckú firmu a pracuje doma, Marta pracuje na univerzite ako koordinátorka projektov. Sú svoji rok a veľmi im to svedčilo. Ako uvítaníe v Ukrajine to bolo skvelé.
Ako autobus sa ukázala byť dodávka typu Ford Tranzit s 8-10 miestami na sedenie. Namačkaní sme tam boli aj s batohmi. Tieto vozidlá - maršrutky sú po Zakarpatí veľmi rozšírené, nemajú žiadne pruženie a preto som si ich premenoval na kostitras. Ich šoféri jazdia akčne, často porušujú pravidlá asi ako naši taxikári. Ľudí berú na regulérnych zastávkach ale často aj na miestach, ktoré ako zastávky poznajú iba miestni a šoféri. Vyrazili sme cestou na Lvov, ktorá z pohľadu nasledujúcich dní bola najlepšou cestou Zakarpatia. Prechodne sme išli po dialnici, neskôr po širokej a dobrej ceste opakovane križujúcej rieku Latorica. Motor sa občas zadýchaval, tipujem že sviečky videli servis už hodne dávno a do kopca išiel ku koncu takmer krokom ale aj tak sme cestu do Volovca zvládli za poldruhej hodiny.
Bolo polooblačno. Hneď po vystúpení z kostitrasu sme skecli so starším chlapíkom, ktorý nám ochotne poradil, kde je vlaková stanica. Tu sme dočerpali vodu a podľa sprievodcu vyrazili na poloninu Boržava. Prvý kilometer sme išli po rádoby žltej značke, ktorá sa ale odpojila smerom k vrchu Temnatik. Stretli sme ju až ďalší deň na hrebeni a znovu sa odpojila na Velikom Verchu. My sme postupovali za Volovec krásnou dolinou pomedzi vrchy Planj a Temnatik. V dedine sme videli početné kravky, takmer na každú pripadal jeden pastier. Kravičky si volne chodili po dedine.
Trávnatá cesta bola málo používaná kvôli nádrži na pitnú vodu, ktorá sa nachádzala hlbšie v doline. Minuli sme krásnu chatu, Ivnaka doladila Jerrymu ruksak. Problém nastal pri sútoku dvoch potokov. OB káže ísť chvíľu „hřbítkem přímo lesem“ až narazíme na chodník. To sa nám aj podarilo a krásny chodník viedol do jednej z dolín. Asi po 500 metroch ale končil a predierali sme sa zarasteným korytom potoka. Po takmer hodine sme to vzdali a vrátili sa naspäť. Skutočný chodník išiel „hřbítkom“ ale bolo treba ísť lesom ešte o kúsok vyššie. Chodník to bol pekný a po hodinke chôdze sme vyšli na poloninu. Celý výstup nám trval štyri (OB píše dve) hodiny a keďže bolo pol ôsmej, pri pieskovcovom kameni, kde OB kázal poriadny oddych, sme my rozložili stany. Z Volovca to bolo asi 500 výškových metrov. Chvíľu po nás vystúpali lesom dve Češky. Skúšali nájsť flek vyššie ale tam už bol len svah poloniny a hrebeň, takže sa po chvíli vrátili s mejkapom od čučoriedok. Odvážne devy, posledný týždeň pomáhali pri stavbe rekreačného centra pre deti obetí Černobylu, ktoré tu stavajú Češi. Do stanov nás zahnal dážď, ktorý ale po chvíli ustal. Peťo s Ivnakou ešte chvíľu kecali ale my po prebdenej noci vo vlaku sme zaspali tuhým spánkom.
Nedeľa.
Ráno bol na hrebeni pod mrakom a slnko sa len občas predieralo. Po raňajkách a načerpaní vody z malej „stružky vody“ v svahu sme o pol desiatej vyrazili na hrebeň, od ktorého nás delilo 300 výškových metrov. Na predvrchole Temnatiku stojí dvojkríž viditeľný ale cesta ho obchádza. Výstup nám spríjemnilo množstvo čučoriedok na svahu. Chalani dobili aj vrchol (1344 mnm), s Ivnakou sme sa stočili na západ a počkali ich v sedle. Pokračovali sme cez Planj (1331 mnm), na ktorom je meteorologická stanica, krásnou poloninou s malými výškovými prevýšeniami. Mraky sa zoskupovali len nad vrcholom Stoj-a, inak boli pekné výhľady na kraj ale nie pre fotoaparát. Pri výstupe na Veliky verch nás dobehla skupinka Čechov i pár miestnych a dokonca dvaja borci na terénnych motorkách (tí to ale v záverečnom stúpaní vzdali). Na vrchole (1598 mnm) sme dali krátky oddych ale keďže fúkal vietor, vyrazili sme ďalej nájsť závetrie na obed. Pri zostupe sme sa ale dostali do mrakov, ktoré na juhu zachytával najvyšší vrch Boržavy Stoj a v silnom vetre bola celkom slušná zima. Pri obede napriek závetriu som stuhol od zimy. Hrebeň Boržavy pokračoval na východ s príjemnými klesaniami a miernymi stúpaniami. Nepríjemný južný vietor neustal do večera.
Nestrhával síce k zemi ale pri občasnom závetrí to bolo cítiť, pri strate tlaku z boku som vždy stratil rovnováhu. Na Magura Žide (1516 mnm) sme dali ďalší oddych v závetrí s výhľadom na sever. Jerryho črty jemne tvrdli od zimy. Chýbala mu vetrovka a jednu z mikín si zabudol v Užhorode. Na JV úbočí vrchu tak ako aj na východných úbočiach Velikého verchu mal byť prameň ale všetko bolo vyschnuté. Klesli sme asi 300 výškových metrov a pokračovali po polonine. Silno mi pripomínala Rohanské pláne J.R.Tolkiena. Prešli sme až pod Kyčera Kruhlaja, tu sa končila polonina Boržava a začínala zmes lesíkov a lúk. Miestni borci usilovne zbierali čučoriedky. Pýtali sme sa na vodu a poslali nás ani nie sto metrov od cesty do lesa k pekne upravenému prameňu. Pramene tu boli na nepochopiteľných miestach a bez miestnych by sme ich len ťažko našli. Cesta pokračovala po hrebeni ale bola menej používaná ako cesty do dedín na severe, tak sme dvakrát zablúdili. Najzaujímavejší bol Opolonok (1171 mnm) pred sedlom Príslop. Cesta tu na chvíľu úplne zmizla. Bez batohu som traverzoval vysoký les, či sme náhodou nezbehli iným smerom. Našťastie tam boli lúky s výhľadom, ktorý potvrdil, že smer máme dobrý. O chvíľu sa cesta objavila. Ale tieto blúdenia na záver etapy na nálade nepridali. O pol ôsmej po 10 hodinách cesty sme dorazili do sedla Príslop (938 mnm). Stany sme stavali v krátkej dažďovej prehánke, ale flek to bol pekný s výhľadmi na sever i juh. Pramene nám opäť odhalil až prechádzajúci pastier. Z východu príchádzala široká lesná cesta, ako keby niekto chcel v kopcoch stavať diaľnicu. Asi 200 metrov po nej vľavo bol výdatný prameň, kde sme spáchali hygienu. V sedle je kríž z prvej svetovej vojny, nápisy už boli ale nečitateľné. Večer bol príjemný.
Pondelok.
Ďalšie ráno už menej. O piatej sa po hrebeňovej ceste prevalilo asi 7 nákladných aut plných ľudí (asi zberačov čučoriedok) a niektorí aj priateľsky zatrúbili na pozdrav. Vrrrr. Prechod stáda oviec o dve hodiny neskôr bol potom ako príjemná uspávanka. Ale obloha bola dnes čisto modrá, okolo sa pásli kone, dvaja žrebci si vyjasňovali nejaké účty a Ivnaka si na jednom aj posedela. V pláne sme mali prechod poloniny Kuk do Mežhorja. Vyrazili sme po rade miestnych po lesnej ceste popod vrch Príslop. Ale výškové metre sme museli nabrať tak či tak. Pri stúpaní v závetrí začalo byť nepríjemne teplo. Ale na lúkach fúkal príjemný vetrík a kráčalo sa výborne. Na čučoriedkach dnes boli asi celé dediny, pretože sme stretli hádam do sto ludí.
Pred samotným stúpaním na poloninu Kuk sme prechádzali hlbokým sedlom, v ktorom prechádzalo elektrické vedenie a plynovod. Na Kuk (1361 mnm) sme dorazili na o pol jednej. Na SV vďaka dobrému počasiu bolo vidieť celý hrebeň Boržavy. Najvyšší vrch Stoj bol tentokrát bez mrakov. OB radil pokračovať po hrebeni a napojiť sa na cestu, ktorá sa oblúkovito stáčala do doliny riečky Kozjaj. Zostup bol naozaj príjemný, hlavný hrebeň smeroval na JV, my sme po peknej ceste smerovali na východ. No cesta sa držala bočného hrebeňa a vôbec neklesala z lúk, až sa stratila. Opäť bez batohu sme s Peťom prešli hodný kus poloniny ale žiadna cesta do doliny nešla. OB silno odrádzal od priameho zostupu lesmi, ktoré nepriechodné a hlboké. Stále sme boli cez 1000 mnm a Mežhorje má okolo 500. Ale inej cesty nebolo. Držali sme sa mierneho bočného hrebienka a vysokým lesom sme sklesali asi 300 výškových metrov. Naľavo hučal potok. Keď už les začal byť nepriechodný, zišli sme k potoku, boli tu akoby zvážnice ale silno zarastené. Našťastie silnú horskú riavu tu križovala silne rozbitá horská cesta (akurát na LKT-éčka).
Dosť sa mi uľavilo. Cesta popri potoku aj cez neho klesala do doliny. Zostup do Mežhorja trval ďalšiu hodinu. Bočnou dolinou sme zišli k skalenej riečke Kozjaj, zo západu pozreli späť na Kuk. Z doliny sme vyšli ešte takých šesť kilometorv od Mežhorja, prešli mostom cez rieku. Na druhom brehu z malej fabričky vybehol odviazaný pes a k prekvapeniu všetkých vyrazil po Ivnake, hoci po ceste si mohol kusnúť do kohokoľvek iného. Ivnaka predviedla pekný krasokorčuliarsky skok aj s batohom a zuby cvakli na prázdno, našťastie miestny strážnik už psa zachytil za reťaz. Celé to bolo veľmi rýchle. Po hlavnej ceste sme išli len krátko, Ivnaka stopla staručký autobus z tej fabričky, ktorý viezol ľudí do mesta. Pred autovokzalom sedeli už miestni podnikavci a jeden sa ma čistou češtinou spýtal, či nepotrebujeme taxík. Za 30 km do Koločavy pýtal 60 hrivien. Všetci sme sa zmestili do 7-miestneho peugot-íka, v rádiu vyhrával príjemný ruský a ukrajinský pop (od rap cez hiphop až po tklivé gitarové piesne). Trochu som stuhol, keď šofér nabral úplne opačný smer ale našťastie išiel len natankovať na koniec mesta. Inak platí sa vopred a benzín 95-ka stojí 4.6 hrivny za liter. Paráda. Cestu sme zvládli za 20 minút. Chlapík sa nezdržiaval rýchlostnými obmedzeniami, cez sedlo sme prešli do Sineviru a odtiaľ cez Nehrovec do Koločavy. Všetky dediny sú už v podstate v jednej kope a býva tu takmer 20 tisíc ľudí. Šofér spomalil iba keď obchádzal kravy uprostred cesty. Vyložil nás pri četníckej stanici. To je dosť veľká krčma aj s ubytovaním, ktorú miestny podnikavec postavil na mieste ruiny bývalej četníckej stanice z prvej republiky, z ktorej četníci v rokoch 1919-21 vyrážali do okolitých lesov chytať zbojníka Nikolu Šuhaja (odporúčam poviedku Ivana Olbrachta). Všetky miesta na ubytovanie majú podchytené české cestovky a nás poslali do školy asi pol kilometra po prúde rieky Terebly. Škola bola zavretá, správkyňa nezvestná ale v malom domčeku oproti nám ponúkli ubytko priamo za četníckou stanicou v malom paneláku v nepoužívanom byte. Miestni asi ešte nikdy neprenajímali, pretože sa dohadovali, koľko vlastne majú pýtať. Skončili sme na 200 hrivnách za dve noci. Paráda. Pokiaľ človek nečaká teplú vodu, tak ten 3-izbový byt mal všetko čo sme potrebovali. V četníckej stanici sme testovali miestne chmeľové nápoje a dali si večeru. Na šašlik už nemali mäso ale aj rebierka chutili. Vynikajúco tu fungovali miestne obchody. Každý bol zároveň výčap, takže otvorené mali aj do jedenástej večer a dali sa kúpiť základné potraviny. Inak práce v doline nebolo, často tu ostávajú len starí rodičia a deti a rodičia chodia za prácou asi najviac do Čiech.
Utorok
Ráno sme naľahko vyrazili na poloninu Piškoňu. Kúpili sme si miestny syr, čierny chlieb a Peťo s Filipom aj výborné koláčiky (predávané na váhu). Výstup z Nehrovca na vrchol Nehrovec (1709 mnm) nám trval 4.5 hodiny. S dvomi ruksakmi to bola pohoda. V polhodinových intervaloch podľa Jerryho stopiek sme ich striedali a tých 1200 výškových metrov sa naberalo podstatne ľahšie ako s plnou náložou na chrbte. Chodník nahor nerobil žiadne orientačné problémy. Spočiatku bolo výrazne zatiahnuté, po výstupe na poloninu sa otvoril nádherný výhľad a mraky sa začali trhať. V úbočí sme dali výdatný obed.
Záverečný výstup bol celkom príjemný. Po obede sa opäť spustil silný južný vietor a po hrebeni sme postupovali zababušení do vetroviek. OB opäť radil postupovať asi trištvrte hodiny po hrebeni, kde mala odbočovať buldozerom odhrnutá cesta späť do dediny Nehrovec. Vďaka silnému vetru sme ju minuli a fičali po hrebeni ďalších 20 minút ďalej, až nás česká rodinka upozornila na chybu. Buldozérová cesta síce išla až na hrebeň ale tu náhle končila a z plochého hrebeňa nebola viditeľná, iba ak človek išiel po kraji. Skrátka sme boli krepí aj slepí. Ale tú rodinku som obdivoval. Malí chlapci mohli mať tak 10 rokov ale rodičia ich vytrepali poriadne vysoko. Zostup bol fádny a dlhý, do dediny sme zostúpili až o šiestej. Cestou nás oslovil miestny senior a zaspomínal na časy strávené na Slovensku (ešte za vojny aj po nej). Najviac sa mi rátal výraz, že u nás žije iný boh ako u nich. Ľudia vraj viac pozerajú na seba ako na iných a brat nepozná brata.Návrat z Nehrovca na četnícku stanicu mal vraj trvať hodinu ale po nej sme neboli ešte ani v polovici cesty. Ivnaka ale opäť šikovne stopla okoloidúcu ladu a nacvakaní sme došli o siedmej (opäť 10 hodínový trek) do bytíku.
Na juhu už zúrila búrka a nás okrajom zachytila, spadlo ale iba pár kvapiek. Domáci nám sľubovali ruskú saunu na dnešný večer, ale domáci asi popil viac než mal a žiadna sauna sa nekonala. Jeho syn nás prišiel pozrieť a otca ospravedlniť. To sme už končili VYFON polievkovú párty v kuchyni a tak sme sa presunuli do četníckej stanice a dorazili večer tam. Na tretí kritický deň to bola celkom slušná túra. Ale pomohlo hlavne odľahčený chrbát.
Streda.
Ráno pršalo a tak sme spali do desiatej. K obedu dážď ustal, pobalili sme a vyrazili na autobus do Chust-e. Na spodnom okraji Koločavy bol jarmok a na námestí bolo množstvo ľudí. Bola tu tatrovka plná tehál na predaj, chlapík si niesol v náručí prasačiu nohu. Rátala sa mi socha asi Nikolu Šuhaja. Už bola odhalená ale na parčíku okolo nej sa veselo pracovalo. Na linkový autobus sme čakali márne asi trištvrte hodinu. Prečo, to nám ukázala 16-členná skupinka Čechov a Slovákov. Prišli k inému linkovému autobusu a prenajali si ho na celú cestu do Rachova (asi 200 km) za 800 hrivien. Šofér sa vykašlal na linku a ešte im aj zastavil v Solotvine v soľných jazerách. Peťovi sa podarilo osloviť iný van a ten nás odviezol do Chuste. Cesta tu bola na jednom úseku asi najhoršia akú sme išli, chlapík musel ísť takmer krokom a ustavične kľučkovať medzi dierami. Po opustení hôr sme v dedinách videli kopec veľkých nedokončených domov. Anatolij mi potom vysvetlil, že ľudia začali stavať a keď došli peniaze, tak prestali. V Chusti sme hneď nasadli do linkového autobusu do Rachova, ten bol ale zúfalo plný a bolo v ňom neuveriteľne teplo, takže to prvé kilometre nahradilo ruskú saunu, ktorú sme mali mať deň predtým. Našťastie sa zhruba od Tjačeva uvolnil a mohli sme si sadnúť. Nad horami sa už zbierali husté mraky. Cesta pokračovala proti prúdu Tisy. Do Rachova sme prišli pred šiestou a začalo pršať. Zrušili sme preto nástup do hôr a ďalším autobusom sme sa presunuli do menšieho mestečka Jasinja, kde na sútoku riek Čierna Tisa a Lazešnica je turbáza Edelweiss priamo pri centre mestečka. Je to stará krásna veľká drevená chata so širokými verandami. Ubytko stálo 25 hrivien/noc ale mali teplú vodu. Paráda. Dážď neprestával, naopak hustol a barometer klesal. Tak sme zakaprili.
Štvrtok.
Pršalo dokopy 18 hodín, lenivo tečúce riečky sa zmenili na divé rieky (Sigiho vodácke srdce by priadlo blahom). Partia v kempe pred chatou balila premočené stany a asi vyrážali domov. O nástupe do hôr nemohlo byť ani reči (do nástupu na Hoverlu – turbázi Kozmeščik je to 15 km, potom ešte 9 km nahor). Zahrali sme biliard na mimoriadne veľkom stole s úzkymi bránami do jamkovíšť. Poobede okrem obeda sme sa prešli štyri kilometre južne, kde na druhom brehu rieky je krásny drevený kostolík – cerkva, žiaľ bol zatvorený
Cestou späť sme ochutnávali kvas a morozivo, stretli tie isté partie, ktoré sme videli aj v Koločave. Skecli sme hlavne s chlapíkom z Kežmarku, celkom pútavo rozprával o pohorí Fagaraš v Rumunsku. Večerali sme na priedomí turbázy.
Piatok.
Hory boli naďalej zahalené v hustých mrakoch, podľa predpovedí sa malo začať vyjasňovať od soboty, takže sme ráno 5:50 sadli do kostitrasu smerujúceho do Užhorodu. Šofér sa ukázal byť klonom Harryho Pottera, pretože do 16 miestneho mikrobusu narval možno 28 ľudí aj s batožinou. Našťastie väčšina v Rachove presadla do väčšieho autobusu. Pod Rachovom bola cestná uzávera a chlapík vo vojenskom mundúre kontroloval dokumenty (vraj kvôli blízkej rumunskej hranici). Vystúpili sme v Solotvine, kde sú soľné jazerá s vodou hustejšou ako v mŕtvom mori. Bolo pod mrakom a slušná kosa, takže do vody vliezli len veľkí otužilci, čiže Ivnaka, Filip a Peťo. Okolie jazier bolo akože rekreačná oblasť s množstvom drevených chatiek a občerstvení ale v tomto počasí to bolo ľudoprázdne. Všade bol neuveriteľný bordel.
Tam by som nevydržal dlhšie ako pár hodín. Voda bola vraj výborná. Na ďalší bus sme nečakali ani pol hodinu. Do Užhorodu sme prišli po jednej, no prvé dva autobusy do Michaloviec už boli vypredané. Taxíkom na hranicu a peši cez ňu je vraj už zakázané ísť. Tak sme kúpili lísky až na pol piatu a Marta nás opäť skvelo pohostila tentokrát lečom. Na hranici sme stáli asi hodinu a pol. Museli sme vystúpiť aj s batožinou a prejsť do budovy. Stará babička rozdala kartóny cigariet tým čo ich nemali (aj šoférovi). Cesta do Košíc inak stála viac než cesta z Jasinje do Užhorodu, čo je asi 2.5 násobok vzdialenosti. Šofér nechcel ostatným predať v Michalovciach lístok ďalej. No paráda. Z Košíc po šiestej už vlaky na Blavu nejdú, až nočné lôžkové. Tak sme si dali výbornú večeru v Košiciach, pozreli úchvatné centrum mesta aj s kultúrnym programom a po desiatej nasadli do vlaku. Cestou na stanicu nás ešte minula skupina výrastkov s holými hlavami, šatkami cez nos a palicami v rukách. Vyzeralo to na čiste mierumilovných chlapcov, v tej chvíli som nevedel, kam sa podieť. Mali zálusk na niekoho s tmavšou pleťou. S takýmto niečím som sa ešte nestretol..... Vo vlaku som spal. Po 26 hodinách cesty sme dorazili domov.
Poznámky:
Hory. Na hrebeňoch polonín neexistujú značky (neviem ako Čierna hora). Priamo na poloninách vďaka výhľadom nevidím problém (neviem čo v hmle), ale pri nástupoch a zostupoch sme opakovane blúdili. Odporúčam sprievodcu (Ukrajinské Karpaty, nakladatelství SKY 2007), až na pár výnimiek nám skvelo poslúžil. Dobrá mapa existuje len Čiernej hory (1:50tis), jej kvalitu potvrdíme až pri najbližšom treku). Mapu Boržavy a Kuku sme mali 1:100tis a tá bola slabá. S vodou sme našťastie problém nemali, keďže nám miestni poradili. Trochu mi vadilo, že miestni nemajú žiadne ekologické cítenie. Prázdne PVC fľaše od vody všetko ostatné sme videli všade po hrebeni, v lesoch, dedinách aj mestách. Odpadkové koše som videl len na staniciach.
Bezpečnosť. Nemali sme žiaden bezpečnostný problém, ľudia boli srdeční a milí. Vždy nám ochotne poradili. Níekde ich dialekt viac pripomínal slovenčinu, inde zase ruštinu.
Jedlo. Najviac mi vyhovovali obchody v Koločave. Nakúpiť sa dalo všade. Odporúčam kvas, morozivo, originálny šašlik sa nám nepodarilo ochutnať ale boršč bol vždy výborný. Pivo neviem posúdiť, chutilo mi.
Cesty. Väčšinou asi ako naše okresné cesty a ešte trochu horšie. Odpruženie áut je nutné. Benzín ale lacný. Jazdí sa po tej strane, ktorá je lepšia.
Page updated
Google Sites
Report abuse