2012_Sardegna

Sardínia

dovolenka ako road trip so zastávkami v Benátkach, Volterre, Pise a Florencii

3700 km, 13 dní, dve noci v kajute trajektu, potom sedem camp-ov za deväť nocí. Nech sa páči:

21.7 Sobota. Benátky

Po siedmej vyrážame nabalení dvaja do jedného auta (tak-tak). Od Eisenstadt-u po talianske Udine pršalo, neskôr intenzívne lialo. Tým-pádom sme išli pomalšie ako bol plán. Zároveň sa udiala jediná vážnejšia strata celej výpravy, novučičká Sencor autochladnička s duálnym nábíjaním (12 aj 230 V) naposledy zavrčala niekde pri Viedn,i a potom už nie... Tak sme mali ďalší odkladací priestor občas chladený studenou minerálkou kúpenou v obchode. Zjazd z hôr pod Tarvisio sme pre mraky nevideli. Úsek Udine - Benátky je veľmi frekventovaný, čo ďalej spomalilo postup. Našťastie pršať prestalo a ukázalo sa slnko. Oproti Benátkam je poloostrov končiaci dedinkou Punto Sabbione, na tomto poloostrove je 18 kempov známej pláže Lido di Jesolo a v jednom z nich sme zložili stan. Po zaparkovaní v Punto Sabbione sme sa vodnou MHD odviezli za polhoďku priamo na námestie ku katedrále San Marco. Žiaľ, o piatej, keď sme pristávali, už zatvárali. Tak sme rovno presadli na linku č.2, ktorá robila okruh okolo Benátok a cez Canale Grande sa vracala k San Marco. V pohodlí zadných sedačiek sme potom v zapadajúcom slnku obdivovali jednotlivé bočné kanáliky, kostoly, paláce a domy. Prekvapením pre mňa bolo, že popred hlavný prieplav ťahali remorkéry obrovské zaoceánske výletné lode (výška do 50 metrov), ich pasažieri nám kývali hodne zvysoka. Benátky si, napriek davom turistov, stále držia svoju atmošku, gondoly, reštaurácie, holuby na hlavnom námestí. Tri hoďky padli ani neviem ako. Po desiatej sme už boli v kempe, sobotná senzus produkcia v plnom prúde, ale keďže Taliani sú známi speváci, tak to bolo znesiteľné. To sme však ešte netušili, že podobné senzi produkcie sa budú opakovať v takmer každom ďalšom kempe...22.7 Nedeľa Toscana, Volterra, Pisa

Trajekt z Livorna odchádzal až o jedenástej večer, a tak sme voľný deň strávili jazdou po Toskánsku. Za Florenciou sme z rýchlostnej cesty odbočili do kraja, o ktorom idú samé chvály a v ktorom je čo riešiť. Príjemne zvlnená krajina vedľajších ciest, množstvo zákrut, lesíky, polia, vinice, vilky a kaštiely a nami hľadané mesto Volterra - v Twilight ságe sídlo Volturiovcov a údajne sa tu aj filmovalo. V skutočnosti sa filmovalo v neďalekom mestečku …, lebo tam mali väčšie námestie aj s fontánou. Mesto ale stálo za to. Na vrchole nemalého kopca, v hradbách aj s rímskym divadlom. Menšie centrum, primerane veľa turistov, kamenné domy niekedy z 13.storočia, úzke uličky a v obchodoch množstvo výrobkov z alabastru - kameňa získavaného a remeselne spracovávaného v neďalekých dielňach. Od kamienkov, cez nástenné hodiny, vázy, zátky na fľaše, čo si len človek zmyslí. Vrcholom zručnosti bola výstava, kde miestni borci urobili alabastrovú repliku šikmej veže z Pisa-y vo výške 2 metre. Popri túlaní sa, hodovaní na miestnych špecialitách sme hľadali magnetky a spomienkovú lyžičku pre Stankinu kolegyňu. V poslednom možnom kiosku (btw na hlavnom námestí a la pod sviečkou je najväčšia tma) sme ju aj našli. Mesto má nádhernú katedrálu, Taliani dosť dbajú na primerané oblečenie v kostoloch, nad kraťasmi u mužov nad kolená ale prižmúrili oči. Napriek horúčave tam bolo príjemne. Podvečer sme ešte stále mali dosť času do trajektu, a tak sme o pol ôsmej parkovali priamo cez cestu komplexu chrámov v Pisa-e. Hoci všetko už bolo zatvorené, večerné slnko vyrobilo nádherné osveltenie baptistérie, katedrály, veže aj kláštora. Sem sa ešte niekedy vrátime. Natankovali sme v Livorne posledný ako tak prijateľný benzín (asi 1.65 e/l) a pohli sa k trajektu. Fascinovalo ma ako to majú zorganizované. Možno aj 300 áut, karavanov a tirákov na jednom veľkom parkovisku. Lístok vytlačený cez net chlapík pri príjazde na parkovisko len zoskenoval a nalepil nálepku na auto aj s číslom kajuty. Sedemposchodový trajekt pristál len hoďku pred plánovaným odchodom, tri poschodia len parkoviská, hlasní Taliani navigovali šoférov, parkovanie blatník na blatník. Ale keď sme prišli ku kajute, na každej chodbe steward, pri pohľade na lístok nám len odovzdal kľúč a bolo vybavené. Viacero pasažierov ale malo spacáky a karimatky a spali na palubách alebo v interiéri pri schodoch. Hore bazén, bar, reštaurácia. Veľký kolos, ale pekne zorganizovaný. Izby dosť silno klimatizované. Spánok sme obaja začínali so štupľami v ušiach.

Sardínia

23.7 Pondelok Costa Smeralda - únik na juh - Torre Chia

O ôsmej sme už brázdili prvé kilometre po Sardínii smerom na sever. Šokom bolo hlavne počasie. Ťažké mraky, vietor, 23 stupňov, pri prechádze na Peťom Olejníkom ospevovanej pláži Cappriciola vlny a prvé kvapky dažďa. No ideálna dovolenka. V tourist office v Arzachena nám povedali, že to má trvať tri dni, čo Stanku zložilo, s takým niečím jej nepatrný kurfík nepočítal.... Ešte pred dažďom sme si pozreli Porto Cervo - nóbl prístavné mestečko s unikátnou architektúrou. Bol to gýč ale vkusný. Najviac jednoposchodové domčeky, kopec zelene, kvetov, arkád, malé luxusné obchodíky - všetko pre smotánku sveta, ktorá sa tu údajne mala stretávať. Aj ostatné hotelové komplexy na Costa Smeralda boli veľmi vkusné - nenápadné nízke budovy stratené v zeleni, takže nič v štýle megakomlexov hotelov na španielskej riviere alebo Rhodose. Neveriac predpovedi sme prešli do Palau a v net caffe browsovali sami ale závery boli rovnaké. Vyhliadka dvoch nocí v stane v daždi Stanku nijako netešila, takže to chcelo radikálne rozhodnutie. Popresúvali sme plány a vyrazili na 300 km cestu na juh ostrova. Malo by tam byť o pár stupňov viac a pamiatky si môžme pozerať aj v daždi. Od Olbie začala jediná dialnica Sardínie a ťahala sa až po Caggliari. Cesta skôr drkotavá ale štvroprúdová a nechápem prečo rýchlosť max 80-tka. Stanka čo to pospala, až kým sme nedali obed s kávou. Cesta sa prehrýzla hornatým stredom ostrova popri Nuoro a klesla popri pasienkoch s koňmi a ovcami do nížin západu ostrova. Pršalo striedavo, od Caggliari sa už ukazovalo slnko ale pred Chia nás stihol prívalový dážď, kde pri max 30 km rýchlosti voda stála na vozovke. Ale s príchodom do campu - Torre Chia dážď ustal a my sme sa v pokoji ubytovali ak nerátam krátku prehánku počas stavania stanu. Vyšlo slnko, Stanka zohriala svoju doma zavarenú skvelú roštenku s ryžou a po výdatnej večeri sme dali prechádzku k pláži a Torre Chia - jednej z množstva strážnych veží postavených v 14-stom storočí španielskym kráľom s cieľom včasnej výstrahy pred pirátskymi nájazdmi Maurov. Veže s posádkou 2-10 mužov boli jedna od druhej na dohľad, tá naša bola zatvorená ale západ slnka poskytol skvelé výhľady. Kemp bol skvelý, tichý a tienistý, akurát sme neprekukli, že na sprchy treba žetóny získateľné na recepcii. V ďalších dňoch sme takto objavovali skryté finesy jednotlivých kempov. Záchodové prkénko bol zriedkavý luxus, najčastejšie boli turecké záchody “na stojáka”. Teplá voda občas na žetóny. Špecifikom boli animačné programy večer - od a la senzus kapely (Le Dune) po premakané hip-hop tance (Isola dei Gabbiani) pre deti predtancovávané svalnatými animátormi namotávajúcimi čajočky.

24.7 Utorok Nora - Caggliari - Costa ReiPo včerajšej búrke ráno ani pamiatky, čistý vzduch a azúro. Takže som sa kúpal. Pláž drobnošutrová, more akurát teplé. Vystúpali sme znovu na Thorre Chia a nafotili výhľady na obe strany. O pol jedenástej sme už začínali prehliadku mesta Nora - bývalého prístavu Féničanov, Kartága aj Rimanov. Féničania nezanechali nič, po Kartágu ostalo pár šutrov a väčšinu z areálu tvorili pamiatky po Rimanoch. Rozsiahly areál (hodinová prehliadka) s kúpelmi, tromi prístavmi, amfíkom, domami aj so zvyškami mozaikovej výzdoby podláh i chrámom, úžasná sprievodkyňa, ktorá simultánne sprevádzala v taliančine aj angličtine. Veľmi príjemná hodinka. Kúpele sa mi páčili najviac. Iba Féničania neprišli dobývať územie ale iba obchodovať - to mi príde sympatické. Presunuli sme sa do Caggliari - 350 tisícovej metropole Sardínie, čo bola podľa mňa jediná zúfala akcia na Sardínii. Začala 30 minútovým hľadaním akéhokoľvek z troch tourist office-ov s cieľom získať dáku mapku centra. Neúspešne. Presunuli sme sa do centra starého mesta, v ktorom ešte boli viditeľné stopy po bombardovaní počas vojny (II.svetovej), bolo to také nesúrodé - pekné terasy s výhľadom a pár kostolov a ulíc, zvyšok chaotický a zanedbaný. Múzeum archeológie ako aj jedno s voskovými anatomickými modelmi ľudí pre medikov z 19-teho storočia tvrdo dodržiavali siestu a boli zatvorení. Jedinú mapku sme získali v Torre Elephanti - jednej z dvoch obranných stredovekých veží s originálnou architektúrou. Aj cesta z centra na východ bola akčná, taliansky šoféri neriešia stredové čiary ani pruhy, Stanka sa celkom pri šoférovaní zapotila. Benzín 1.82 e/l bola tiež drsná infoška. Obed jogurtové mlieko v Lídli. Pri ceste na východ sme kvôli rekonštrukcii ciest chvíľu blúdili ale nakoniec trafili na scénickú pobrežnú cestu plnú zákrut s krásnou plážou Capo Boi. Na juhovýchodnom cípe ostrova - San Stefano sme dali krátku prechádzku medzi macchiou ale ťažké mraky nad nami veštili možný dážď tak sme pokračovali po pobreží na sever a zakempovali na pláži Costa Rei v kempe Le Dune. Dostali sme náramky na ruky a večer nás rušila produkcia animátorov takmer do polnoci. Za súmraku sme dali príjemnú prechádzku po pláži, ktorá je cez 3 km dlhá s drobnými kamienkami až pieskom.

25.7 Streda - Thore Bari - Baunei - Cala Gonone

Ráno som si príjemne zaplával v mori na takmer prázdnej pláži. V camp-e bol dobre zásobený obchod, na raňajky sme mali čerstvé chlebíky. Po pobreží už vedie nová cesta s viacerými tunelmi, takže prvé kilometre boli veľmi pohodlné. Pri Bari Sardo sme zabočili na údajne zatiaľ neobjavenú pláž Thorre Bari a stálo to za to. Dva kempy (La Pelota a ďalší) ale na 3 km pieskovej drobnokamienkovej pláži to nebolo vidno, pár ľudí a efektný bar s výhľadom na prázdnu pláž smerom na juh. Citrónová limonáda s ľadom a nohy vyložené v tieni - úplná Havai idylka. Nakúpili sme ovocie, krajina okolo agrárne aktívna, neúspešne sme hľadali jedno Nuraghe. Od Tortoli už bola cesta výrazne kľukatá a po nastúpaní do 500 mnm aj scénická. Časté nájazdy pirátov nútili miestne obyvateľstvo stavať sídla na od mora odvrátených častiach pevniny a dľa možnosti vyššie od brehu. V horskom mestečku Baunei s úžasným výhľadom na krajinu sme dali kávu a internet (úžasné ako pomalé počítače vedia niekde byť ešte stále komerčne úspešné). Taliansky štýl je zastať na hlavnej ceste pred kaviarňou a z otvoreného okienka prebrať najnovšie zvesti s čašníkom a potom spokojne odfrčať ďalej. Prognóza počasia bola dobrá. Scénická cesta pokračovala až do náhornej plošiny, kde sa voľne pásli kone na farme. Krajina a la Winetou. V sedle sme našli odbočku na kratšiu ale výškovo náročnú cestu ku kaňonu Gorropu. Voľným klesaním zišli do Dorgali, prešli cez 200 m tunel a potom viacerými tornátami zišli do Cala Gonone do poloprázdneho kempu, ktorý sa ale rýchlo začal plniť a výnimočne sme sa tu chystali stráviť tri noci po sebe.

26.7 Štvrtok - Gorropu Canyon

2012 Sardinia1 from Akula 2010 on Vimeo.

S cieľom vyhnúť sa výpeku sme vstávali skoro aby sme po polhoďke jazdy došli o ôsmej k parkovisku pri rieke, od ktorého sa dalo vyrážať ako na Monte Tiscali (pekná Nuraghe dedinka v prepadnutom vrchole hory) tak i do kaňonu Gorropu. Posledných 50 metrov jazdy bol off-road po štrkovej ceste ale parkovisko pri rieke v pohode vybetónované. Ku kaňonu sa dá ísť alebo kratšou cestou (1:15) z hlavnej cesty so zostupom 700 výškových metrov (po prehliadke zase s výstupom) alebo dlhšou cestou popri rieke (cca 1:50) s menším stúpaním cestou tam a zostupom cestou späť. Vzhľadom na výpek sme volili dlhšiu cestu, ktorá navyše väčšiu časť išla medzi stromami celkom hustým stredomorským lesom aj s dvomi prameňmi. Ku kaňonu sme dorazili pred desiatou a hoci nie prví, samotný kaňon sme si prezerali sami. Je to 200 hlboký zárez do jedného z masívov Supramonte, dno postupne stúpa a sú v ňom porozhadzované dokonale ohladené biele kamene od pár centimetrov po 10 metrov, takže preliezanie medzi nimi musí byť výzva. Priechodný je od apríla do októbra, mimo toho asi iba s loďkou. Motali sme sa hodinu, kým sme došli k miestu, kde sa už nedalo ísť ďalej (tam došla iba Stanka) bez horolezeckej výstroje a to nám po návrate slečna vyberajúca vstupné (5e/osoba) povedala, že sme došli iba polovicu (asi 750m). Nad nami 200 metrové steny, úplné ticho a ozvena. Mystické miesto. Miestami poistené lanami na ľahšie prekonanie prevýšení. Kaňon končí pekným jazierkom ale to je dostupné iba s horolezeckou alebo ferratovou výstrojou. O jednej sme boli znovu pri aute, vonku 35 stupňov, tak napriek riasami zahumusenej vode sme tam hópli, len tak zasyčalo a 10 minút sa intenzívne chladili. Paštéka pod mostom niekedy chutí obzvlášť dobre.... Pôvodne som zvažoval dať ešte Monte Tiscali ale výpek a 5 hodinový trek si vybrali svoju daň. V kľude sme došli do Dorgali, kde vládla siesta ale jedny potraviny boli otvorené. Dokonca bazén v kempe mal tiež do štvrtej siestu :-), Taliani sú dôslední. Ale potom sa tam kúpalo dobre. Deň sme zakončili večerou na promenáde v reštaurácii Aquarius (dľa Rough guide najlepšie ryby), dali sme dva chody aj s vínom, morské potvory všelijaké ale schnitzel zasýti viac... chutilo ale dobre. Prekvapením večera bolo vystúpenie slovenských sokoliarov z Banskej Štiavnice pre miestne deti na promenáde. Mali plánované turné po Sardínii a divých vtákov tam obsluhovali aj malé deti (v Štiavnických Baniach je základná škola s volitelným predmetom sokoliarstvo).

27.7. Piatok - Cala Gonone - výlet loďou

O ôsmej sme ešte sŕkali jogurtové mlieko s pečivom na lavičke s výhľadom na celý prístav a krátko po deviatej po zaškolení, zložení zálohy a s požičanou chladničkou a slnečníkom sme sedeli s našej LODI - štvormetrovom gumenom člne s motorom Yamaha 40 (asi 40 koní) a veľmi užitočnou strieškou. Típek nás do vôd prístavu vyprevádzal slovami “piano, piano”, akože máme ísť pomaly... Stanka spočiatku chcela byť El capitano, ale myslím, že nakoniec bola rada, že nebola. Malo to síce volant ale točiť bolo treba naplno aby pri zotrvačnosti loď začala ísť tam kam chceme... Manévrovať v prístave bola celkom zábava ale kupodivu sme nikomu neublížili. Okrem volantu iba jedná páka, stredná poloha neutrál, nahor dopredu, nadol dozadu, čím viac nahor, tým viac otáčok. Čakalo nás 25 km smerom na juh a prieskum pláží medzi útesmi. Mali sme zakázané ísť do skalnej jaskyne. Vietor príjemne fúkal a pri vytočení otáčok nad 40 tisíc sa už špička lode dvíhala nahor. Stanka sa uvelebila na lehátku vpredu a vychutnávali sme si útesy okolo. More bolo zvlnené a zvlášť keď nás predbiehali iné lode, to bola celkom výzva prechádzať cez nimi vytvorené ďalšie vlny. Po asi hodinke a pol sme dorazili na najvzdialenejšie miesto - Cala Galoritze, je tu skalné okno a k brehu sa nesmie ísť loďou. Stanka chvíľu šnorchľovala pri bójach okolo skalného okna, aj som zatiaľ bojoval s kotvou, pretože furt mi zanášalo loď medzi bóje. Po preparkovaní som Stanku nechal na lodi a sám doplával cez 100 metrov na breh ale hneď som sa radšej vrátil, čo Stanka ocenila, keďže ju pekne na vlnách hojdalo, až jej z toho začalo byť zle. Začali sme sa pomaly vracať naspäť a zastali na dvoch plážach. Nie je dovolené nechať loď pri brehu, takže som najskôr Stanku doviezol na breh, ona elegantne vyskočila aj s batohom a ja som potom zaparkoval loď kotvou 150-200 metrov od brehu za bójami a doplával k brehu. Keď sme odchádzali tak všetko v opačnom poradí. Pikantná situácia bola tesne pri brehu. Pre riziko poškodenia vrtule bolo nutné elektricky vytiahnuť motor nad hladinu. Takže som najskôr nasmeroval loď od brehu, poriadne odtlačil a sám rýchlo nastúpil. Kým som ale spustil motor, naštartoval a vyrazil, už ma vlny znovu natlačili na breh a číslo som si mohol zopakovať. Ľudia na brehu mali aspoň zábavu. Na jednej pláži som nedal páku do polohy neutrál a motor tým-pádom nechcel naštartovať. Tak som začal popri hromžení počítať, čo to asi bude stáť, keď sa mi prihovoril jeden Holanďan, že ďalší človek -Talian mi poradí, čo s motorom ak ho potom odveziem k jeho lodi. Chlapík naskočil, zaradil neutrál, motor naskočil a ja šťastný aj zahanbený som išiel parkovať. Najväčší zážitok nám pripravila loďka na Cala Luna - najbližšej pláži od Cala Gonone. Pláž je krásne dlhá a na jednom konci sú tri 50-100 metrov dlhé a 8 metrov vysoké jaskyne. Na cliff-e nad brehom cvičili skalkári, skrátka bolo tam čo pozerať a kochať sa. Po zaparkovaní za bójami som doplával na breh aby som po polhodinke kochania sa zistil, že krepá kotva našej lode opäť nefungovala a loď našťastie pozdĺž bójí odnieslo asi 150 metrov bokom. Tak šup do vody a kmitám pre loď. To už som mal kotvenia a plávania aj celkom plné zuby, našťastie na lodi sme si oddýchli, vychutnali si slobodu pohybu a po piatej loď v pokoji vrátili. Vytriezvenie z plavby prišlo, keď sme zistili,že benzín sa platí extra a za celodenné jazdenie si účtovali po natankovaní 37 eur.... Večeru sme teda mali v kempe za lacno :-): špagety s morkadelou na variči... v ten deň sme si už dopriali iba zmrzlinu. Napriek ohromujúcej cene to bol úžasný výlet. Byť nezávislí dokonca na mori, s tým som vôbec nerátal.... únava odíde, peniaze snaď zarobíme a spomienky zostanú.

Sardínia 21.7-2.8.2012

28.7 Sobota - Cala Gonone - Serra Orrios - Monte Ortobene - Fonni - Tonnara

Čakal nás oddychový presúvací deň a začali sme ho kráľovskými raňajkami, v supermercato som kúpil čerstvé pečivo, mozzarelu a maslo a hodovali sme pri stane... mňam.. vedľa nás včera zastalo talianske auto a párik sa rozprával po slovensky ale nestihli sme nadviazať kontakt. Po vyplatení camp-u sme bočnou cestou s vyhliadkou na celé mestečko prešli cez horský masív okolo Dorgali a pred jedenástou dosiahli Serra Orrios - nás prvý Nuraghe - zachovalú dedinku Nuraghe civilizácie - ostali len kruhové múry bez striech (tie boli pravdepodobne z dreva a slamy), miesto s krásnou polohou na vŕšku s výhľadmi na štíty Supramonte. Teplota presahovala 35 stupňov, takže fungovať sa dalo iba v tieni. Obed a siestu sme strávili na kopci Monte Ortobene, kam údajne chodia piknikovať miestni obyvatelia mesta Nuoro, nad ktorým sa kopec nachádza. Hore pekny parčík, na vrchu socha s výhľadom ale pre opar nič moc. Na rohožiach sme v parku strávili pekné dve hodinky čítajúc a spiac. Orgosolo bol náš ďalší cieľ. Preslávené guerilovou minulosťou (horská dedinka vďaka vendete zažívala vyše 20 rokov každé 4 mesiace jednu vraždu - dosť na 4000 obyvateľov), až po výraznej intervencii polície a kontrarozviedky sa podarilo situáciu dostať pod kontrolu a dnes si tu stavajú víkendové domy asi ľudia zo širokého okolia. Dedina je preslávená hlavne naivno - surrealistickými maľbami po domoch, väčšinou s politickými heslami. Napriek horúčave bolo fajn sa prechádzať touto open gallery. Dokonca sme našli otvorený supermercato a nakúpili na neskorý obed, ktorý sme zbaštili na horskom oddyhovom mieste s kamennými lavicami a stolmi. Akurát sa tám pásli ošípané, ktoré bez okolkou prišli aj k nášmu stolu, či niečo nevypadne...V duchu som už počítal, či stíham dobehnúť do auta ale nebolo treba. Cez Fonni sme sa dostali na dosah najvyššieho pohoria Gennargentu, kde sme ďalší deň plánovali pokoriť jeho najvyšší vrchol. Toto bolo jediné miesto, kde som nemal zistené ubytko. Skúsili sme štastie v jednom agroturismo, kde sme stan mohli postaviť zadara ale za jedlo si chceli vypýtať 60 eur za dvojicu, tak sme radšej išli ďalej. Pri študovaní nástennej mapy sa v dedinke Tonara zdalo byť kempingové miesto a v miestnej pumpe nás tam aj naviedli. Úplne zašité miesto s pizzeriou, prístupová cesta strmá (na jednotku rýchlosť, neviem ako tam vyjdu karavany). Na večeru sme dali cestoviny a boli sme v celom kempe sami. Ceny najnižšie za celý pobyt (15 eur za všetko - auto-stan-2 osoby). GPS kempu: 40° 1' 42" N, 9° 10' 36" E

29.7 nedeľa - Punta la Marmora - Su Nuraxi

V pizzerii bola zábava do noci. V camp-e sme aj počas noci ostali sami, občas tam čosi šumelo, takže spánok som mal ľahký, keby nás niekto chcel napadnúť, nemal ideálnejšie podmienky. Na druhej strane sme mali večer iba pre seba, jediný počas Sardínie ak nerátam trajekty. Budík o šiestej ráno bol neúprosný ale čakal nás dnes náročný program. O pol deviatej sme parkovali pri chate na západ pod Brucu Spina asi 1550 mnm. Až nahor viedla pekná horská asfaltka, zopár prameňov a malé lyžiarske stredisko po ceste. Po horskej off-road-ovej ceste a neskôr po vrstevnickovej cestičke sme dali za 1:50 postupne sedlo a neskôr najvyšší vrchol Sardínie - Punta La Marmora (1820 mnm). Trek to bol pekný, stredne náročný, prekvapivo až dve skupinky turistov to stihli pred nami a vracali sa z vrcholu. Hory pusté, voľne sa pasúci dobytok aj kone, tráva iba občas, viac porast macchia-e. Po ceste dva pramene a pri jednom pekné, v ohrade proti dobytku umiestnené oddychové miesto (reffugio) so stolami a lavicami. Viditeľnosť limitovaná oparom. GPS cesty z vrcholu k autu

Auto bolo pekne rozpálené po našom návrate. V jednom z horských prameňov po ceste sme sa trochu opláchli a čakala nás dlhá cesta vnútrozemím. Cesta nekonečnými serpentínami klesala cez Desulo do údolia hustých lesov a pokračovala cez horské mestečko Aritzo ďalej na juh. Stanku už dávno premohla siesta a tak som šoféroval veľmi pomaly, aby je v zákrutách nelietala hlávka zo strany na stranu. Nebolo sa kam ponáhľať a keďže aj mne začali padať viečka, spravili sme si stoličkovú siestu na odpočívadle na jednom horskom prechode v tieni stromov a s prameňom, z ktorého miestni čerpali do kanystrov. Cesta potom míňala jednu z mála železníc Sardínie - veľmi kľukatá trať, ktorú stavala anglická spoločnosť platená od množstva kilometrov, takže spravili čo najviac zákrut, aby trať bola čo najdlhšia. O štvrtej sme v dusnom vnútrozemskom výpeku dorazili do Su Nuraxi - asi najzachovalejší nuraghe komplex na Sardínii s piatimi vežami. Vstupy boli každú polhoďku iba v taliančine ale po menšej intervencii ochotná sprievodkyňa zhrnula výklad aj do angličtiny. Kedysi iba nenápadný kopček v teréne po vojne začali odkrývať a ukázal sa komplex piatich asi 10 metrových veží tvoriacich malý hrad a menšia osada v okolí. Dalo sa rebríkmi a stenami hradu zísť až dnu a bol to zaujímavý pocit prechádzať sa po hrade starom 16 storočí pred Kristom. Po ich civilizácii neostali žiadne maľby ani písmo, takže o všetkom sa možno len domnievať. Sympatické bolo, že dokázali presúvať metrové čadičové skaly na dlhé vzdialenosti a stavať z nich pevnosti. Po hodine jazdy, z časti už po dialnici, keď som si začal vychutnávať aj rovinky bez nekonečných zákrut, sme dorazili na pobrežie pri Oristane. Prvý kemp - La Spineta **** neponúkal možnosť parkovania pri stane a hoci vyzeral veľmi pekne, išli sme obzrieť ešte ďalší kemp. Oproti išlo množstvo áut - nedeľná zápcha pri ceste z pláži Is Arutas. Camp Is Arutas mal veľa stromov, jednoduchú reštiku, kde sme dali pizzu a uťahaní z celého dňa rýchlo zaľahli.

2012 Sardinia2 from Akula 2010 on Vimeo.

30.7 pondelok – Is Arutas, Tharros, Bosa a Alghero

Večernú produkciu som moc nevnímal a spal do rána. Vyrazili sme na pláž. Bola prekvapivo ďaleko od camp-u (takmer 1.5 km), preto miestni chodili dosť často bicyklami. Úsek tesne pred plážou, kde sa chytala trávnatá pobrežná vegetácia, bol prekrytý drevenými mostíkmi, aby ľudia neničili ekosystém, na ktorý tu tak dbajú. Pláž drobnokamienková, vcelku slušné vlny a takéto pobrežie na kilometre okolo (včera cestou na miesto bola oproti pekná cestná zápcha od áut vracajúcich sa z pobrežia). Krásne miesto, no bez tieňa. Motali sme sa tam a nechcelo sa ísť späť. Kempový obchod mal špeci prirážku, ťažil zo situácie, že najbližší obchod bol 10 kilometrov vzdialený. S holandským manželským párom sme si vymenili tipy na poznávanie po Sardínii, oni jazdili prevažne bicyklami, miestny aktivista sa nám snažil predať domáci tuhý syr ale Stanku neoslovilo, že musí kúpiť naraz celé kilo. Po desiatej po pár kilometroch sme dorazili do Tharros-u – bývalému prístavu Kartága a neskôr Rimanov. So strážnou španielskou vežičkou na kopčeku nad tým veľmi pôsobivé miesto doplnené početnými divokými plážami okolo. Oproti Nore nám chýbal anglický výklad, dali nám len brožúrku s mapkou a pri niektorých ruinách boli tabule s až príliš technickým anglickým textom. Ale miesto malo atmošku, napriek slnku bolo pri vetríku príjemne. Vyrazili sme až po jednej smerom na Bosa. Hladní sme o jednej v okolitých dedinkách hľadali čokoľvek otvorené ale talianska siesta opäť raz úradovala a všetky obchody mali stiahnuté rolety. Vo výpeku sme po spojovacej ceste, ktorá sa nakrátko priblížila k moru s nádherným mestečkom so strážnou vežou, dorazili do Bosa-y. Tá je dva-tri kilometre vo vnútrozemí a spája ho sním splavná rieka. Mesto samotné veľmi malebné, úzke uličky a nad ním stredoveký vojenský hrad iba s priechodnými hradbami, vežou postavenou uznávaným vojenským architektom z Caggliary. Na celé mesto i okolie bol úžasný výhľad. Hlad sa hlásil a v meste sme nakoniec našli dve obložené bagetky v zmrzlinárni na 13 eur aj s limonádou, ale v tej situácii to už aj stálo za to..... Od Bosy do Alghera vedie scénická pobrežná cesta nad vysokými útesmi. Žiaľ opäť dosť kľukatá, takže vychutnávala si to hlavne Stanka. Alghero je živé prístavné mesto aj s letiskom (lieta tam Ryanair) s pekným centrom, veľkou marínou a kempom údajne 1 km od centra. Na recepcii campu La Mariposa nás privítala Talianka so slovami “Dobrý deň”, jej manžel bol vraj Slovák, ale viac po slovensky nevedela. Kemp s vlastnou plážou, ktorú sme hneď aj vyskúšali. Na jedno kúpanie o.k, ale stráviť tam týždeň by ma asi nebavilo. Kemp mal teplé sprchy na žetóny ale zadarmo mali asi 12 spoločných spŕch s vlažnou vodou v centre umyvární a kupodivu to stačilo na hygienu. Mali dobre zásobené potraviny aj reštiku s barom. Z jedného kilometra do centra sa vykľuli tri a Stanka sa v elegantných šatách s ešte elegantnejšími sandálkami celkom nadrela, kým to prešla. Od kempu do centra sme šli najskôr popri verejných mestských plážach, potom alejou popri maríne a západ slnka nad útesmi naproti zátoke sme stíhali akurát pod hradbami starého mesta. V centre početné reštaurácie, množstvo turistov. O deviatej bol ešte otvorený hlavný kostol s krásnou výzdobou a organovým koncertom k tomu. Večeru sme dali v luxusnejšej trattórii s fľašou Cannonau di Sardegna - sýteho červeného vína pri sviečkach a s čašníkmi s kravatami. Elegantné. Ako dezert údajne hand-made zmrzlina na hradbách. A "romantická" 3 km prechádzka do camp-u.

31.7 utorok Via ferrata del Cabirol, pláž La Pelosa a Castelsardo

V meste okolo camp-u v Alghere celú noc chodili autá a Stanku otravovali komáre, ktoré naleteli do stanu, ale ja som to akosi prespal. Výstup na pláž bol ráno zamknutý, takže z kúpania nič nebolo.. škoda. O ôsmej sme padali z kempu a po krátkej jazde parkovali na vyhliadkovom mieste kúsok od Cappo Caccia. Všetci si fotili výhľad na osamelý skalistý ostrov a panorámu okolo, my sme po nabalení výstroje pomaly vo výpeku stúpali pozdĺž pobrežia po neoznačenom chodníku podľa popisu z klettersteig.de aj ich vlastnej stránky (http://www.ferratacabirol.it/). Začiatok feraty sme našli bez problémov. GPS cesty od auta k začiatku ferraty

Do druhej poobede je ferata v tieni, čo bolo celkom výhodné. Je pekne navrhnutá, prvých 500 metrov ide po skalnej rímse, v podstate chodecký terén poistený lanami. Návrat bol navrhnutý po rímse o 20-30 metrov vyššie, ktorá ale už bola oveľa tenšia a exponovanejšia. Samotný výhup k nej bol výzva – tých 20 metrov skobami v skale regulérne kolmej, preto má ferata klasifikáciu D (štvrtá z 5-dielnej stupnice). Myslel som si, že tým zábava končí, ale návrat mi dal zabrať. Rímsy úzke, občas sa bolo treba vykloniť od steny, pod nami 250 m hĺbka a more, po ktorom k osamelému ostrovu jazdilo pár lodí, ale či by nás zdola videli, to neviem a mobil tam signál nemal.... poslední návštevníci tam podľa „vrcholovej knižky“ boli pred dvomi dňami... Peknými úsekmi cesta klesala a stúpala, dobre zaistená. Po 1:50 sme boli na konci, k mojej veľkej úľave. Stanka si to užívala. Výnimočnosť ferraty je v jej výhľadoch okolo a v závratnej hĺbke pod sebou. Po návrate k autu sme dali pokus o južný cíp poloostrova, kde začína 650 schodov ku Grotta di Neptuno (jaskyňa), ale nebolo tam kde parkovať, tak sme zbehli k prvej pláži pod ferratou, vybavenej aj sprchou a príjemne schladení sme vyrážali na severné pobrežie. Bočnými cestami nížinatou ale členitou krajinou, ktorá mi prišla ako obilnica Sardínie, sme dorazili k pláži La Pelosa. Množstvo áut ma odradilo ísť rovno k pláži, tak sme z vyššieho miesta pozorovali poniže preplnenú ale nádherne azúrovú pláž s plytkým morom a množstvom ľudí. Z dialky to bolo úžasné. Výpek okolo do 35 °C, takže jediná útecha bola v klíme auta, pokračovali sme na východ so zastávkou v Castelsardo. Hore hrádok a staré mesto ukryté za tým na úbočí opäť s úzkymi uličkami a krásnymi domami. Hrádok malinký, ale zachovalý. Rýchlym tempom sme fičali na severný cíp Capo Testa s majákom a skalami nasvietenými pekným večerným svetlom. Príjazd do camp-u Isola dei Gabbiani bol pôsobivý. Stihli sme sa ubytovať len tak-tak. Kemp na malom polostrove prístupný po pieskovej ceste mal check-in iba do siedmej, my sme prišli o ôsmej. Chlapík na recepcii ale zvolil fast-track metódu, naložil nás do elektromobilu, prefičal kempom, ukázal jedno miesto, s ktorým sme súhlasili a už aj fičal naspäť. Za päť minút sme boli ubytovaní. V kempovej reštaurácii opäť čašníci v košeli a čiernej veste, pekne prestreté. Oslovilo nás vraj sardínske menu „všeličo z mäsa“. Dali sme tanier pre dvoch a po 40 minútach pred nás postavili oválny asi 80 cm tanier a na ňom jahňacina, niečo z koňa, brava i klobásky. Bojovali sme s tým takmer hoďku, ale nezvládli sme všetko. Chutilo výborne. Opäť karafa miestneho vína a po sprche spánok...

2012 sardegna-ferrata from Akula 2010 on Vimeo.

1.8 streda. Isola dei Gabbiani - Tempio Pausania - Florencia

Stanka už včera avizovala, že dnes chce dobehnúť dáke to opaľovanie sa na pláži a teda len v nevyhnutnej miere je ochotná obzerať prípadné ďalšie pamätihodnosti. Spalo sa poslabšie. Flek tesne vedľa umyvární mal za následok čulý ruch okolo stanu až do druhej v noci a o štvrtej zas nabehol fešák z recepcie a dal sa hadicou čistiť všetky sprchy a umývadlá. Stromy sú tu tiež nižšie vyrastené, a tak bez tieňa sa ráno slnko pekne oprelo do stanu a bolo v ňom na nevydržanie. Po krátkej prechádzke okolo sme dali výdatné raňajky aj vďaka dobre zásobenému obchodu v camp-e. Autom sme zbehli pár metrov k úžine a Stanka tu našla peknú malú pláž s výhľadom na celú oblasť a zároveň so stromami poskytujúcimi aký-taký tieň. More bolo kľudné a plytké (do 3-4 metrov). Piesok a vodné rastlinky, ryby. Na druhej veternejšej polovici trénovali surfisti, kľudnejšia bola vyhradená plavcom a šnorchlistom. Animátori predcvičovali vodný aerobik a Stanka sa tak konečne naučila po taliansky napočítať do desať. Štyri hodinky sme takto príjemne leňošili a striedali pripekanie s plávaním v sviežej vode. V campe sme sa osprchovali a po štvrtej vyrazili do vnútrozemia. Teplota stále vražedná, cez 35 stupňov Celzia. Vo výške 500 metrov nad morom sa nachádza bývalé centrum Tempio Pausania. Cesta k nemu bola plná zákrut ako taký záverečný testík našich žalúdkov. Táto oblasť žije z korkových dubov a konečne sme ich aj zhliadli. Korkové duby sú tu v celých hájoch a majú oblúpenú kôru, takto obnažené kmene sú tehlovo červené. Údajne to tým stromom neškodí. Mesto samotné má krásne zachované centrum, takmer všetky domy z jedného druhu svetlošedého kameňa, pôsobilo to veľmi harmonicky, práve tak ako aj zákusky z miestnej pasticheria-e. Cestou sme v meste Calangianus hľadali údajné stánky s korkovými suvenírmi, toto mesto má byť centrum spracovania korku v celej oblasti. Ale neuspeli sme, a tak sme po krátkej jazde dorazili k prvému supermarketu v Olbii, tam dokúpili víno, olivový olej a iné suveníry a mašírovali do Golfo Aranchii na trajekt. S výhľadom na západ slnka nad skalami Galurie a mesiacom takmer v splne nad morom, s Aperol spritz-om a Mai-tai kokteilami v ruke na hornej palube to bola dôstojná rozlúčka so Sardíniou. Aperol má byť špecifický taliansky koktail (citát z .týždňa 28/2012 Maliar v pohári "Oranžovočervený aperitív s ovocno-horkastou chuťou. Prvýkrát ho vyrobila rodinná firma Barbieri v Padove v roku 1919. Obsahuje výťažky z horca, pomarančovej kôry, rebarbory, chinínovníka a ešte zopár supertajných prísad. Má až podozrivo nízky obsah alkoholu, a možno práve preto ho konzumenti alkoholu spočiatku tvrdo ignorovali. Svoju slávu si začal získavať až po druhej svetovej vojne. Taliani z neho robia v lete špric a to je to, čo vidíte v ich divo gestikulujúcich rukách. Do pohára dajú aperol, zalejú ho proseccom – talianskym šumivým vínom a troma špľachmi sódy. Plus vám do neho hodia zopár kúskov pomarančov. Drink je to parádny už na pohľad, krvavé pomaranče vytvárajú s oranžovým aperolovým špricom zaujímavú farebnú kombináciu, ktorá priťahuje zrak a vy okamžite zatúžite mať niečo podobné v rukách." Ešte majú aj nápoj Bellini ale ten sme nevedeli nájsť. Aperol bol mierne horkastý, chladný a osviežujúci.

Noc nebola bez zaujímavostí, asi o jednej som sa strhol zo spánku a Stanku začal presviedčať, že nesmie spať, keď má predsa šoférovať. Hluk lodných motorov mi v jemne prehriatom ústredí asi prekombinoval sny tak, že šokovaná Stanka len po chvíli pochopila a začala ma presviedčať, že to asi bude sen..... Z lode sme vyšli až pred ôsmou a márne hľadali dobrú cenu za benzín, a tak sme so škrípajúcimi zubami tankovali Senza piombo za 1.80 eur/liter. V hustej premávke sme o pol jedenástej parkovali oproti centru Florencie pri Ponte Vecchio. Aj zbežná prehliadka centra spolu s katedrálou nám zabrali vyše hodiny. Mesto už bolo plné turistov a zmrzlina tu bola asi najdrahšia (7 eur za 2 väčšie kopčeky), ale čo človek nespraví preto, aby zhliadol ich obdivuhodnú katedrálu a kópiu Michelangelovho Davida. V nádvorí galerio Uffizi boli sochy velikánov talianskej vedy a umenia (Giordano Bruno, Michelangelo, Machiaveli, atď). Nasledovalo 10 hodín jazdy do Bratislavy. Najskôr dlhá šnúra nákladných áut v pomalšom pruhu cestou cez hory do Bologne, čo Stanku nenechávalo chladnou. Do Padovy potom relatívne kľud a následne veľmi hustý úsek Padova-Udine, na začiatku až so státím. Rakúske dialnice už boli úplná polahoda a o pol jedenástej večer sme utrmácaní boli doma. Benzín pri Parndorfe 1.39e/l....

Zobraziť Sardinia na väčšej mape