11_JulskeAlpy

Julské Alpy 11-18.9.2011

video

Na už druhý výlet do Julských Alp sme vyrazili tento rok dvomi autami v šesťčlennej zostave. Ládik s Barborou navigovali Luciu v jednom aute a Mirka, Stanka a ja sme išli v druhom. Polovica septembra sľubovala stabilné počasie, hoci predpoveď úplne jednoznačná nebola. S predstavou týždňa stráveného na horských chatách sme sa preto najskôr v Krajinskej Gore dobre najedli, ale miestne porcie dostali dokonca aj mňa. Gordon Blue bol tak veľký, že som si na ňom pochunával ešte ďalší deň pri raňajkách. Mirka bez váhania kúpila trekingové Scarpa-y v miestnom outdoor shop-e a po vyše dvadsiatich tornatach (180 st.zatáčkach, výraz prevzatý z prostredia Dolomitov) sme dorazili na sedlo Vršič a po chvíli pešo aj na chatu Poštarski dom. Príjemná 8-miestna izba nás hostila po dve noci. Spolu s nami tam spal jeden Čech, čo ďalší deň išiel sám na Razor a partia angličanov, čo ohrdli klobásky s kapustou s láskou pripravenými pani Olgou.

Pondelok 12.9. Ládik naplánoval aklimatizačný výlet na Malú Mojstrovku.(2332) Minulý rok sme trafili v hustej hmle v sedle Vršič opačnú cestu a obišli tak krásnu feratku zo severnej steny, tento rok sme preto v jasnom počasí vyrazili k nej. Výškové metre neboli zadarmo a v sedle pod feratkou sme už radšej oddychovali. Lucia vytrvalo nadávala na nedostatočnú kondičku, v každom prípade sme jej po zvyšok zájazdu videli pravidelne iba chrbát zakrývaný Barborou, ktorá s ňou udržiavala rovnako rýchle emancipačné tempo. Feratka bola pekná, dobre zaistená, s občasnými traverzami väčšinou strmo naberala výšku, dokopy asi 200 výškových metrov. Vrcholový úsek zaistený nebol, hoci aj mohol byť, také štvorhnátové chodenie. Hore sa všetci okrem mňa sťažovali, že ich preklikávanie karabín iba zdržovalo, takže to poniektorí aj vynechávali. Vrchol bol v oblakoch, takže spoločné fotky majú neutrálne šedé pozadie. Kúsok pod vrcholom sa pásli ovce, tie koťuhy ma prenasledovali vo dne či spánku počas celej akcie až do soboty večer.. Suťovinou sme zostúpili po južnom svahu a strmým žľabom späť na sedlo Vršič. Za 5 hodín sme boli hotoví, tak padlo rozhonutie ísť preskúmať infocentrum v Trenta-e. Tu nás upokojili s počasím, až na občasnú oblačnosť hlásili iba malé riziko zrážok. V bio-cafee sme dali obed a vzápätí prišla na radu výhoda dvoch áut dôsledne naplánovaná Ládikom. Jedno auto sme zaparkovali v doline pod Pogačnikovým domom a Luciinym autom sme sa (všetci šiesti, výdatne natlačení ako haringy) vyviezli späť do sedla Vršič a mohli tak uskutočniť plánovaný náročný prechod z Poštarskeho domu na Pogačnikov dom cez sedlo Plania. Na utorok hlásili najstabilnejšie počasie. Ládik nás ešte chvíľu namotával na svoj vysnívaný Jalovec, ale keďže cesta naň mala papierovo trvať 10 hodín, bol tento návrh zamietnutý. Lucia s Barborou začali Ládika oslovovať “Nežný despota”

Utorok. Raňajky - opäť hamandeggs. Ale dodalo to silu, akurát bol potom človek smädný. V tieni Prisojnika sme rýchlo nastúpali do sedla zaliateho slnkom, nafotili Ládikov libling kopec Jalovec a nastala dilema, lebo značka sa roztrojovala a najkratšia cesta vyžadovala zostúpiť ťažko nastúpaných dvesto výškových metrov. Táto cesta obchádzala Prisojnik s jeho náročnými feratovými cestami, s ktorými by sa celkový čas etapy mohol natiahnuť cez 10 hodín, čo s plnou výstrojov bolo dosť drsné. Baby frfľali, ale zostúpili. Prechod dolinou popod Prisojnik cez vysušené korytá jarných potokov a v kosodrevine bol náročný, v doline prakticky nefúkalo a na plnom slnku bolo nechutne teplo. V závere doliny sme nastúpali pod Razor a odkryl sa úžasný výhľad na Prisojnik. Bol som celkom rád, že sme sa mu vyhli. Cesta viedla nádhernou terasou nahor s niekoľkými zaistenými úsekmi. Slovinci sa nekašlú, tam kde by v Tatrách bolo možné ísť iba so sprievodcom, oni natiahnu značku, zopár fixných oceľových lán a turisti bavte sa. Po technickom úseku sme nastúpali do sedla Planja a dali obedík s neskutočným výhľadom na Triglav, Pihavec, Bovšski Gamsovec ako aj Pogačnikov dom. Iba dvesto výškových metrov nás delilo od Razoru, takže posilnení obedom sme naľahko vyrazli suťovinou nahor (iba časť skupiny, pozn...). Po ceste bola pekná malá jaskyňa. Závrtov a jaskýň bolo po okolí mnoho, výsledkom bolo, že za celých šesť dní som videl hore iba jediný prameň. Po výstupe suťovinou bol záver výstupu skalnatý v trojkovom teréne, ktorý Ládik hodnotil slovami “nemáš kam padnúť”. Razor (2601 mnm) má unikátnu polohu s výhľadom na všetky strany a vrcholy ako Triglav a Škrlatica sa veľmi pekne vynímajú. Hore sedel postarší Slovinec so zrkadlovkou, tak sme sa navzájom pofotili, azuro a čistá obloha spôsobili, že bolo vidno takmer každý vrchol okolo. Zostup k ruksakom v sedle v pohode, ale ďalší zostup dolu suťovinou a dvomi zaistenými úsekmi už nebol zadarmo a bol nekonečný. O piatej sme boli v chate, kde už Barborka s Luckou dopíjali kávičku, po hygiene a ubytované v desať miestnej izbe. Pogačnikov dom sa stal našou základňou na ďalšie štyri dni. Hoci sme pôvodne plánovali prejsť cez sedlo Luknja do niektorej z chát pod Triglavom, plán sme upravili po tom, čo jeden Čech so Slovenkou, ktorí sa odtial vrátili, nás varovali, že na tamojších chatách prakticky nie je tečúca voda po vytrvalých suchách, keď v Julských Alpách nepršalo vyše mesiaca. Zato Pogačnikov dom mal výdatný prameň sto výškových metrov povyše, lanovku na dopravu potravín a materiálu z doliny, v klubovni gitaru, karty a knižky, skrátka všetko, čo by sme mohli potrebovať. Izby útulné a čisté, každý sme mali dve plachty a dve deky (k tomu Lucka svoj silk ohoz). Ako personál tam bola partia dvoch chalanov a báb do 24 rokov, ktorí sa prestriedali s ďalšími, nižší chlapík babám dokonca napiekol koláč (určitej časti babskej časti výpravy dokonca veľmi šmakoval.. :-), pozn.). Inak slovensko-český pár v rámci “oddychového” dňa sklesali z jednej chaty do Trenty a zase nastúpali sem hore, takže prevýšenie vyše 1000 metrov dolu i hore. Drsné. Jediné negatívum chaty bolo fakt, že na trávnatých kopčekoch pod ňou zvykli každý večer od desiatej večer do piatej ráno parkovať ovce, ktoré nedokázali spôsobne stáť alebo ležať, ale pri pasení sa vytrvalo zvonili svojimi zvoncami, čo ma privádzalo do nemalého zúfalstva. Večer sme koštovali jotu (polievku), polentu (kukuričnú kašu) a iné dobroty.

Streda: v pláne bol oddychový deň, po hemendeksových raňajkách sme dali okruh cez Križ popod Stenar a sedlo pod Bovški-m Gamsovcom. Zabral štyri hoďky, Ládik s babami vyšli aj na Križ, jeho feratovy vrcholovy úsek ma moc nezaujal, keďže výstroj som nechal dolu. Vcelku vyklusávací oddychový deň s výhľadmi a prenasledovaní ovcami na tých úplne neočakávaných miestach.

Štvrtok. Ráno vonku mlieko hmly, nad ránom aj mrholilo. Nebol teda dôvod sa ponáhľať. Pri pretrvávaní absencie dažďa sme presun na ďalšie chaty zavrhli, keďže toto bola asi jediná chata s dostatkom vody. Čítali sme knižky, vykladali pasians. Poobede bola situácia úplne rovnaká, nečinnosť už bola k nevydržaniu, tak sme vyrazili na Bovški Gamsovec (2392). Jeho záverečný feratový úsek vyzeral úplne neškodne, keďže okolo bola hmla a človek nevidel, čo je pod ním. Príjemný poldruhahodinový výstup. Cestou dolu pri dostatku času Ládik zvolil off-piste presun pod blízky vrchol Pihavec 2419. To už bola iná káva. Prvých 150 výškových metrov išlo suťovinou s akčným náklonom, tažke to bola celkom výzva. Nasledovalo 50 výškových metrov ferratky, mokré skaly i železá z nedávneho dažďa, všetko v hmle. Záverečný výstup zo sedla ale v pohode a o piatej sme boli na vrchole. Zostup kupodivu nebol taký drsný ako sme čakali, cestou k chate sa na značke odkryl krásny výhľad na spodne Kriško jezero. Po piatich hodinkách späť na chate. V podstate jediná ďalšia možnosť na výlet v ďalšie dni zostávala Škrlatica vzdialená príjemných päť hodín chôdze.... tak sme to naplánovali na ďalší deň.

Piatok. Vonku opäť mlieko, ale nefúkalo a bolo relatívne teplo. Lucia i ostatné devy prekvapivo odovzdane a rýchlo napriek hmle vonku vstali, zhltli svoj prídel šunky a vajec a 7:38 sme začali stúpať na Križ, nad ktorým už bola inverzia a črtali sa nádherné výhľady. Na Škrlaticu sa dá ísť cez Bivak IV so zostupom na 2000 mnm alebo okolo Dovški Gamsovec cez vrcholové sedlo pod Dolkova špica. Presun popod Dovški Gamsovec bol príjemný cez skalné terasky a svahový chodník. Suťovinou sme nastúpali do sedla pod Dolkova špica a nasledovala drsná zostupová cesta (asi 50 výškových metrov). Tu sme sa zapotili asi najviac, žiadne reťaze a možností letieť dolu veľa. Suťovinou sme sklesali pod Škrlaticu do výšky 2300 a dali občerstvenie. Samotný výstup potom od 11:30 do 13:15 najskôr suťovinou, potom zaisteným traverzom doprava na juhovýchodný okraj hrebeňa Škrlatice (2740) a po ňom nahor. Slovinci sú iní borci, típek v texaskách hovoril, že nič ťažké a v princípe mal pravdu, len keď človek náhodou zišiel zo značky, hneď sa ocitol v horolezeckom teréne. Na vrchole kríž a eufória z výstupu, Ládik nás namotivoval, že je to druhý najvyšší vrchol Julských Alp. Neskôr sa síce ukázalo, že je tretí, ale to nevadí, bol krásny. Výhľady na všetky strany, samozrejme na Triglav - trochu viac zo severu. Krátka pauza a zostup. Tu ma zaskočil asi 30-ročný Slovinec otázkou, že chce napiť, že je “short of water”. Ako keby ostatní neboli, po napití si to rúbal nahor ďalej. Zostup bol rýchly a pod horou sme sa rozhodli ísť tou istou cestou naspäť (spočiatku som navrhoval dlhšiu cestu cez Bivak IV, neskôr som bol rád, že som prešiel aspoň tú druhú). Výstup suťovinou už bol o moráli, 6 hodín chôdze už bolo cítiť, kritické miesto pod sedlom sme ale hladko prešli bez toho, aby ktokoľvek pustil väčší kameň, Ládik si potom vybehol aj na vrchol Dolkovej špice. Na Kríži sme boli cca o pol šiestej a v chate pred siedmou, jedenásť hodín chôdze za sebou. Keďže bol piatok, chata bola už podstatne plnšia a v jedálni sme tak-tak našli miesto na večeru. Všetci okolo riešili, kam ďalší deň vyrazia, ale my už sme mali svoje odšlapané, únava v nohách, grapfruit-ový Radler pred sebou, guláš s polentou v žalúdku, úžasné.... Baby objednali v chate upečené koláče, tak sme si vychutnávali únavu. Ale o pol desiatej sme už zaliezli spať. Hodinu potom nám chatár priviedol jednu spolunocľažníčku, keď sa chata ďalej plnila, tá ale rýchlo zaliezla spať a ráno rovnako rýchlo vyrazila ďalej, takže zostáva ako tajomná neznáma. O tretej ráno si pod oknom opäť robili žúrku ovce so svojimi zvoncami...

Sobota: O šiestej som zbehol do jedálne a v teplákoch si vychutnával ranné zore, priebežne vybiehal fotiť a zároveň sledoval všetkých turistov, ako náhlivo hltajú raňajky a vyrážajú. Prekvapilo ma, že vekový priemer turistov bol podstatne vyšší ako na našich chatách, tipujem do 50 rokov, neboli výnimkou ani manželské páry nad 60, ktoré vyrážali s prilbami a mäkkou chôdzou, kiež by som sa toho aj ja dožil. V kľude v už prázdnej chate sme poraňajkovali, rozlúčili sa s partiou chatárov a chatáriek, nezávislý típek v svetri otočenom naruby nás počastoval grappou, pofotili sme, čo sa dalo a v dvoch družstvách sme zostupovali do Trenty. Zostup mal 1250 výškových metrov, zabral nám 2.5 hoďky. Barboru výrazne nahnevalo, keď jej Lucia po 2 hodinách ešte 200 výškových metrov nad dolinou oznámila, že podľa časomiery sme už mali byť dolu. Ládik s Mirkou a Stankou postupovali pomalšie za nami (oveľa invalidnejším tempom), lebo najskôr som Lucku s Barborou vyviezol do sedla Vršič k Luckinmu autu. V sedle, keďže bol víkend, bola priam zápcha, ledva som sa otočil. Baby vyrazili domov, ja som po návrate na parkovisko nad Trentou akurát zastihol Ládika s babami. Nedalo sa odolať aspoň čiastočnej očiste po týždni strávenom v horách pri pohľade na divý horský potok. Úžasné bolo sledovať ako teplota vzduchu tesne pri ňom rapídne klesla o možno aj 10 stupňov. Po minútke státia vo vode mi nohy úplne zmeraveli, takže očista bola iba čiastočná. V Trente sme overili počasie a po obede si pozreli kúsok Soče, kde bol výrazne nízky stav vody, ale napriek tomu tam partia kajakárov trénovala v zákutiach kaňonu. V Bovci sme si našli apartmánik (20 eur/osoba/noc), hodili tam veci a vďaka Julkynmu sprievodcovi vyrazili ku krásnemu vodopádu Slap Virje. Vďaka nízkemu stavu vody to bolo skôr meditačné miesto s krásnym jazierkom, skalou obrastenou machom, po ktorej z oboch strán stekala voda. Stanka sa pod ňou prechádzala - pozri tiež video. Večer sme zakončili v šlaštičárni (cukrárni) na krémeši a veľkej porcii zmrzliny v centre Bovca. Na teraske apartmánu potom fľaša vína a konečne kúpeľ a totálna očista.... spal som ako zabitý. V nedeľu husto pršalo celou cestou cez Predel do Tarvízia, plánovanú zastávku pri Lago del Predel sme vypustili.

Mapa Julských Alp

Ceny: ubytko Poštarski dom 9, Pogačnikov dom 11 eur (cena s OAEV preukazom - vtedy 50% zľava)

guláš s polentou 8, hemendex 4.5, čaj 1,8, liter horúcej vody 3 eurá, juha (polievka) cca 4 eurá.

Grossglockner Alpenstrasse - toto sme kvôli zlému počastiu vynechali cestou späť ale ostáva to ako výzva.