CapeTownDiary

Sobota a Nedela: Let – na letisku druhá skupina Slovákov – dospelých kardiológov idúcich na prednášky, kde budú sekcie o ACHD, otrasné nergonomické sedačky v lietadle, musel som sa hrbiť, dobré jedlo (leteli sme s Emirates). V Dubai 15 min presun autobusom z lietadla do terminálu, 4 hodiny vegetenia, kúpil som si vankúšik pod krk, fešáci v bielych hábitoch a zahalené ženy, jedna napriek tomu erotikusch (je to zvlášttne – väčšina žien bola v neforemných závojoch, tá jedna mala iný strih závoja, výrazné oči a už to pôsobilo ináč), let do Cape town 10 hodín, na letisku 28 st.C, výpek. Cestou z letiska slumm-y pri dialnici, chudobné aj veľmi chudobné, pozlátané domy, zo stĺpov osvetlenia naťahané dlhé káble rozvodov elektriky. Inak jazdí sa vpravo a rýchlo, aj kruháče sa jazdia opačne, v meste si musím stále dávať pozor, lebo autá jazdia po opačných častiach vozovky. Vďaka Andrei sme mali odvoz priamo do hotela zabezpečený, veľmi ochotný šofér ma zaviedol aj do office-u Emirates, kde som sa pokúsil za-book-ovať miesta na cestu spať. Hotel do 10 min peši od kongresu, ochotný personál, vymenili nám izbu, lebo cez booking.com neprešla požiadavka na oddelené postele. Pri horúčave sme sa za deň dvakrát sprchovali.

heslo na video je "pinotage"

2013capeTown1 from Akula 97 on Vimeo.

Pri poobednajšej prechádzke do bývalého obchodného prístavu, ktorý premenili na spoločenské a nákupné centrum mesta, pokračoval teplotný šok. Tu ľudia hrali malé turnaje v šachu, veľké ruské koleso ako atrakcia, po výmene peňazí sme zapadli do krčmy s jednoduchými drevenými stolmi ale hned vedľa hrala kapela postarších rockerov (gitara, bassgitara, bicie, harmonika a šuštátky), hrali úzasne dobre. Hoci sme sa nepočuli ako rozprávame ale ku grilovaným rybám a hovadzine nemohlo byť nič lepšie. Zuzka s Vierkou objednali sangriu pre štyroch a našťastie bola veľmi lahká. Takze začiatok akcie ako má byť. Pri prezliekaní na večernú recepciu Zuzka zistila, že svoj pas nechal v zmenárni ale s Martinom tam elegantne taxíkom zbehli a stíhali začiatok recepcie. V obrovskej hale na pódiu filharmonici (všetko mladasi) a spevácky zbor (Cape town youth choir), plus traja soloví operní speváci (dámy: Friedel Mitas, Nomfundo Xaluva a mladý pán: Loyso Bala), všetci origoš Afričania, čisté hlasy, uff, zimomriavky mi behali po tele (najviec ma oslovila Nella Fantasia). Medzi poslednými bola aj Somebody to love od Queen a takmer tak dobré ako cover George Michael. No a pri poslednej piesni roztancovali polovicu auditoria, už sme videli a podali si ruky s Gil-om ale ako to byva, hned ho obklopili ostatní (tu Stephanie Fuller) a viac sme sa neporozpravali. Večer pokračoval v Exhibition area ochutnávkou vína a ked sme stretli prim.Hrašku, českých kolegov a Helenku Horvathovu s manželom, večer sa nevedel skončiť a akciu sme zatvárali pred jedenástou a dorážali na izbe... takže dnes ťažké ráno, ale ku cti nám slúži, že 7:15 sme už sedeli na prednáškach.

2013capeTown2 from Akula 97 on Vimeo.

heslo na video je "pinotage"

Pondelok:

Cestou sme videli dvoch na zemi spiacich mužov v bočných uličkách centra mesta. Kongres v rýchlom tempe, rozdelovali sme sa spontánne do sekcií, ako kto čo chcel počuť. Večerné sympózium CHOP venované fontánom, úžasný ten spoločný prístup špecialistov s cieľom optimalizovať hemodynamiku. Výborné jedlo. Po sympóziu sme ešte na chvíľu zabehli na Blue baby kapelu, ktorá mala dobročinný koncert v reštaurácii, Gil tradične exceloval, hudba mne neznáma ale zloženie – 3 saxofóny, 2 gitary bicie, flauta, klavír... nie dixiland ale niečo podobné.

Utorok: Zástrčka v kúpelni síce fixovala nabíjačku notebooku ale z mne neznámeho dôvodu rozsvietila kontrolku nabíjania iba raz za 2 sekundy, teda notebook sa nenabil, ešte že mám náhradnú baterku. Mobil sa dobil tiež len čiastočne. Ráno Maťo zabehol až k štadiónu, ja som sa pokúsil kúpiť ráno adaptér ale obchody boli zatvorené. Raňajkové sympózium z Texasu, krásny historický prehľad prvých transplantácií a podporných systémov (VAD) až po súčasné Berlin heart. Majú už viac systémov, nechápem, že sa v tom orientujú. V pauze o desiatej som v jemnom mrholení vybehol do ulíc a v Pharmacy našiel adaptér, juhoafričania majú zástrčky, ktoré nikde inde na svete nie sú (údajne ešte v Nepále) a ani mnou zakúpený univerzálny adaptér, ktorý mal J.Afriku uvedenú v opise, tam nepasoval a tak profitujú z predaja adaptérov (cca 5 eur).

Poobede prednášal Gil o sepse a prokalcitoníne... mal som pocit, že táto téma je mu nie po chuti. Prednáška v rýchlom tempe ako vždy, zhodnotil PCT aj nové PCR techniky v diagnostike ale nebola to jeho šálka kávy. Lecture of your life bola film (Kiel Davidson – Open heart) nominovaný na Oscara o nemocnici v Sudáne, ktorá operuje deti free of charge, o skupinke rwanských detí s reumatickou chorobou po náhrade mitrálnej chlopne. Jedno oko neostalo suché nad pomienkami z ktorých deti vyšli, krásna nemocnica bojujúca o prežitie, zanedbaná vládou, kde prezident krajiny na návšteve viac uvažoval o postavení nemocnice pre bohatých ako by prispieval na chudobných.

Večerné sympózium SickKids, bol som sám, ostatní išli na AEPC ale pridal som sa k prim.Hraškovi a prof.Janouškovi. Sedel som úplne vpredu, skvelé prednášky až do 22:00, do toho nosili jedlo – jemný steak a lahodný dezert. Andrew Redington dal niekoľko vyhlásení o tom, že zje svoje alebo van Arsdelove nohavice ak sa o 10 rokov ešte bude preferenčne operovať Norwood miesto hybridu alebo iné. Je fascinujúce akú koncentráciu talentov majú a skúmajú také detaily ako je vplyv mutácii na vývoj dilatácie RV u fallotov. Dr.McCrindle je ich mozog na štúdie, je namočený snáď v každej, ktorú produkovali.

Streda: Pri toalete sa podo mnou ráno zlomila záchodová doska... je na čase robiť niečo s váhou, stávam sa velrybou. Ráno sympózium Mayo Clinic o Ebsteinoch, vystúpili Knott-Craig (pôvodom Juhoafričan), da Silva aj Dearani – best of chirurgovia na túto tému.. uff. Ale takmer sme sa nedostali do vnútra.

Úderná prednáška dr.Goldmana z GOS o kvalite v zdravotníctve, nasledovaná sesterskou prednáškou obstarožnej činovníčky z Bostonu, typ ala Dolores Umbridge z Harry Potter-a, ktorú prof.Janoušek zhodnotil excelentne („ze starý slepice nejlepší polévka“).

Streda:

večer v Kirstenboch – cesta vo večernej traffic okolo stolovej hory. Botanická záhrada, nafasované deky a piknikové balíčky. Záhrada jemne v kopci výhlady na všetky strany, žiaľ už v tieni a teda zlé svetlo na fotenie, po parku behali dáke divné malé pávy. V prirodnom amfiku na tráve piknik, veľké podium, kde prebiehal koncert, Johny Clegg je miestny Nohavica, ktorý v čase apartheidu vystupoval ako aktivitsta na zmenu, má tu ohromnú popularitu a príjemným popíkom roztancoval všetkých 2800 účasntníkov. K voľnému odberu boli rôzne vína aj nealko, malé dvojdecové fľaštičky červeného Pinotage nám chutili najviac. Úžasná atmosféra súmraku s výhľadom na Table mountain aj osvetlené mesto pod nami, jemne nasypaní sme došli domov a dorazili sa na izbe.

Piatok

Ľadovo kludný indický chirurg prednášal o svojom špitáli v Indii, kde si pacienti platia za výkony, šetria kde to situácia dovolí, napriek tomu majú mortalitu do 2%, nerobia komplexné jednokomorové case-y. VSD vyjde na USD 6000, sestry majú po rýchlokvasných sesterských školách, po 2-dňovom fast-track tréningu ich postavia hoc i k otvorenému hrudníku, pričom majú na papieriku nastavené limity od-do a ak z toho pacient vybočí, volajú o pomoc. Divné ale funguje im to. Pri optimalizácii nákladov dávajú všetko, čo sa len dá vyrobiť, z miestnych zdrojov – air-shieldy, obväzy, lôžka, drény, dokonca kanyly na mimotelový obeh. India by potrebovala 200 detských kardiocentier s obratom 500 operácii ročne. Reálne majú dve štátne, 5 súkromných. Keďže sú stále problém hlavne infekčné ochorenia, je malá šanca, že kardioprogram bude mať zelenú.

Caipirina v prístave, reštaurácia den Anker - ryby a kalamáre, 3 flaše vína, pokec s Tomášom Krivošíkom a jeho ženou Martou, presun k Helenke a Jozefovi do Ferryman. Vierka po mušliach kultúrne preladila na Chačaturjana, tak sme sa zrýchlene rozlúčili a presunuli domov

Výlety po kongrese:

Sobota: Mys dobrej nádeje, Simon´s town, Kirstenbosch

Po prekvapivo bohatých raňajkách v suterene hotela sme mu dali zbohom a poslední sa s Martinom od check-ovali. Čakal nás Terence – asi 50-tnik s nákazlivým smiechom a la Paka, ktorý nás naložil do VW Transporter a po chvíli vyhodil mikrofén, ktorým nás mal lepšie obsahnuť. Po západnom pobreží sme prešli do Hauton bay. Obzeranie tulenňov z loďky nevyzeralo zaujimvao, tak sme pokračovali ďalej. Cheapmans drive je trestancami vybudovaná scénická cesta v divokej časti pobrežia, vyberá sa mýto, ale výhľady stoja za to. Po cestých už trénovalo veľa cyklistov na blížiace preteky. Počasie vie byť kruté s divokými vetrami, v čase majstrovstiev sveta vo futbale, tu údajne sfúkol vietor z cesty dievčatko dolu útesom.

Simon´s town je námorná vojenská základňa ale aj miesto rezervácie prre tučniakov. Na dohľad od prístavu je malá rezervácia, drevené mostíky so zábradliami úplne izolujú od piesku a vegetácie a pri brehu sa lenivo predvádzalo do dvesto afrických tučniakov aj so zopár mladými, hniezdia tu od roku 1994, v najlepších rokoch bolo na pláži do 1500 tučniakov. Presunuli sme sa o kilometer k autu, kde je pláž. Kúpanie v morii, voda údajne 20 st ale asi menej, ale vydržali sme plávať vyše 10 minút. S Martinom sme sa UF faktorovali až od obeda a do večera sme sa pekne pripálili. Cesta na Cape Point, národný park, na parkoviskách veľké nápisy „Do not feed baboons“, pod trestom pokuty, paviány začali byť v poslednom čase pekne vychytralé a kradli, všetko čo sa len dalo. Krajina s podrastom do výšky metra, podoná macchii na Sardínii. Po dlhšej ceste národným parkom dochádzame k parkovisku, z neho viedla zubačka na maják na kopci (Cape point), ktorú využili Vierka s Monikou, my ostatní sme v peknom výpeku vyrazili peši. Závratné výhľady na útesy pod nami cca 200 m, obed v Two oceans resaurant – pštrosí hamburger. Potom presun na Cape of Good hope – tesne pod majákom, krásne útesy, nekľudné more, poskakovanie po skalách, príjemné miesto. Návrat okolo Cristiania – tolkienovská zvlnená krajinka s lesmi a vinicami.

Večer sme strávili v Kirstenbosch botanickej záhrade. Geniul loci napriek plným parkoviskám. Kulisu robí mohutná stolová hora, záhrada jemne stúpa k nej a vďaka tomu je výhľad celej oblasti. Trávniky mäkké ako perzske koberce, veľa lavičiek, Terence sám vyrazil s nami aby sa pokochal krásou okolo. Protea petens mala byť rastlina, ktorá bola v nádherných kyticiach vystavená počas celého kongresu (sugarbush). Tieň zo stolovej hory rýchlo postupoval, príjemný záver dňa.

Prichod do hotela City-Lodge, pekné izby, bližšie k Waterfront. Rýchla sprcha a v štvorici na odporučanie Terence-a smer reštaurácia Gold údajne s originál africkými jedlami, jeden z kulinárskych vrcholov akcie. Od hotela na pešo do 10 min v štvrti, kde by som nič takéto nehľadal a dôrazne nás varovali, aby sme tam po zotmení sami nechodili. Reštaurácia sídlila v asi bývalej hale prerobenej na trojposchodovú štýlovú tavernu s africkým single menu, kde postupne nosia rôzne druhy jedla a stravníci ich medzi sebou zdielajú. Mali sme cca 6 chodov z rôznych oblastí Afriky, rôzne mäsové aj bezmäsité pokrmy, servírovali ich mladé ženy čierne ako uhol v obtiahnutých tričkách s dekoltom a v sukniach po zem so zúžením pri kolenách, takže postavy vynikali nadmieru. Jedlo sme preložili dvomi fľašami červeného (Pinotage a Merlot), okrem jedla bola súčasť podniku tri vystúpenia bubeníkov, speváčok a spevákov, ktorí zároveň na strhujúci rytmus bubnov aj tancovali. Jedenkrát ma aj vytiahli aby som po gumenom fešákovi skúsil opakovať, samozrejme stíhal som každý piaty pohyb. Hudba a ich pohyby úžasné. Jedlo sme si vychutnávali a ku koncu ani nestíhali dojedať.

Nedeľa. Stolová hora, múzeum Ch.Barnard-a

O ôsmej sme už sedeli v minibuse na dolnú stanicu lanovky na stolovú horu. Azuro, takmer bezvetrie. Pri hlasovaní obdržala stolová hora jeden zo siedmych divov sveta prírody. Tisíc metrov nad hladinou mora, oblopená z dvoch strán morom s úžasnými výhľadmi, určite jej pomohlo, že nahor vedie výkonná lanovka, ktorá za štyri minúty vyviezla 65 ľudí. Unikátna je aj v tom, že podlaha sa otáča a tak každý mal postupne šancu si pozrieť krajinu aj cez otvorené okno a nafotiť všetko okolo. Hore upravené chodníky, jemný vietor, prechádzali sme sa vyše hodiny a vedel by som aj viac. Po návrate moto-prehliadka centra s hradom s vodnou priekopou, bývalým skladiskom otrokov Slave lodge (štvorcová budova o hrane cca 100 m kedysi uskladňovala 1500 otrokov východoindickej spoločnosti), záhrada východoincickej spoločosti a green point market, kde na blšom trhu predávali rôzne údajne ručné výrobky a suveníry. Veľmi sa nás snažili namotať na výhodné nedeľné ceny ale zároveň mi nevedeli povedať, čo to bude stáť v utorok, ked sa tam plánujeme vrátiť. Previezli sme sa cez Boo-kap – malebnú štvrť s pastelovo pomalovanými domami, Terence nás na štvrťhodiny vyložil v Diamond works, kde bola prednáška s ukážkami diamantov. Začali sme modrobielymi Tanzanicusi, ktoré sa ťažia v jedinej bani na svete v Tanzánii a prešli k opracovávaniu bielych diamantov, ukázali nám aj žlté a čierne diamanty. Najvzácnejší je červený, tých je iba pár kusov na svete. Ceny od 1500 USD vyššie. Martin cestou od nich zahlásil, že nie je tak bohatý aby peniaze nechal iba v banke. Terence nás potom vyložil v Red cross hospital, kde majú spravené múzeum prvej transplantácie srdca na svete. Za vyšší peniaz (200 ZAR), ale unikátna dvojhodinová prednáška s rekvizitami, úplne zachovalými operačnými sálami s postavami zo silikonu, rekvizity: listy, fotografie s dvomi filmami o pozadí úspešného programu, ktorý Christianovi Barnardovi zabezpečil doživotnú slávu. Napriek škrípaniu zubov Američanov bol prvý, ktorý sa odvážil a podarilo sa mu to (prvý pacient žil 18 dní). Barnard mal nielen šťastie ale aj výnimočný talent, štúdia dokončill v Minesote pod Wangensteen-om, u ktorého pracoval aj Lilehei, od ktorého si priviezol prvý funkčný mimotelový obeh. Univerzita v Cape Towne mu dala potom grant na výskum, testovali transplantácie na psoch a vďaka priaznivejšej legislatíve (stačilo aby dvaja lekári pacienta po obhliadke vyhlásili za mŕtveho, v Amerike museli dokazovať zastavenie srdca a Love-ho too stálo takmer kariéru pri jedno súdnom procese) mohli po niekoľko mesačnej príprave v prísnom utajení vykonať prvú transplantáciu. Barnard bol úspešný muž s tromi manželstvami ale aj tromi rozvodmi, siedmymi deťmi a zomrel v osamení. Unikátne je, že juhoafričania si jeho prínos cenia a po meste je už po ňom pomenovaných niekoľko ulíc.

Taxíkom sme sa všetci šiesti odviezli do Camps bay kde už sme boli dopoludnia s Terencom po návšteve Table mountain. Vyše kilometra dlhý záliv s bielym pieskom, palmami, rezidenciami a reštaurácii, v jednej sme dali hovädzie carpacio a baby king fish, ktorá k mojej úľave mala iba jednu veľkú chrbtovú kosť. Martin tradične kalamáre. Výpek bol o piatej popoludní už znesiteľný, na pláži sme strávii príjemné dve hodinky. Športový vrchol dňa bolo veľmi veľmi krátke zaplávanie si v mori, ktoré mohlo mať takých 16 stupňov. Ihličky po tele, kŕče v žľazách, nedalo sa dlho... no potom pocit veľmo príjemný a môžeme si povedať že sme sa kúpali v Atlantiku. Okrem Adi a Moniky sme išli všetcii. Na skalách sme potom vegetili, okolo silueta hôr, neskrotný príboj, no romantikusch, okolo dvojice i fotografi čakajúci na zlatú hodinku pred západom slnka. Doma vraj akurát napadlo 30cm snehu a bola metelica. Počkali sme na západ slnka a po krátkom ale intenzívnom slovnom boji nás uchmatol taxikár a za 12 eur odviezol do centra. Stôl pre šiestich sme po krátkom hľadaní našli a dôstojne oslávili Vierkine narodeniny.

Príjemná historka bola s kartami na odomykanie hotelových izieb. Paradoxne hlavne dievčatá s tým mali problém, čo Martin lakonicky skomentoval, že im nič nehovorí životná múdrosť„pomaly dnu a rýchlo von“...

Pondelok - Ochutnávka vín

Dopriali sme si výdatné raňajky, obsluha tam priamo na platni robila skvelé omeletky, potrebovali sme solídny základ na dnešný plán: ochutnávka vín. Dialnicou sme do hodky boli vo vnútrozemí, krajina veľmi kultivovaná, v podstate až po prvú vinicu sme z dialnice nevybočili. V podstate rovina ale všetko okolo lemujú skalnaté kopce a pri bližšom pohľade je terén jemne zvlnený, zelený a zdá sa úrodný. V oblasti je cca 300 vinárstiev, z ktorých väčšina ponúka aj ochutnávku vín, niektoré dorábajú vlastné syry, prípadne čokoládu. Celkom výzva pre Terenca, ako nám vybral práve tri, ktoré sme navštívili. Prvé vinárstvo Anura bolo v krásne zvlnenej krajine, ktorej kralovali skalisté vrcholky hôr, z nich najvýraznejšia Froghill. Anura má znamenať tiež niečo ako ropucha a mala ju aj v logu. Osamelá farma, okolo samé vinice, po krátkej prehliadke nás usadili v tieni na terase a ku každému vínku servírovali iný nimi dorábaný syr (od ementálov po kamember), chutili skvele všetky vína aj syry. Kupili sme si ich rose. Priehliadku nám robil mladý muž s chýbajúcimi hornými prednými zubami a prvú časť prehliadky predniesol pri hlučnom lise vína, pritom, že šušlal som mu rozumel len základné fakty. Prebiehala oberačka vína a bol skvelý pohľad na plné kade nazbieraného hrozna. Vierke bol ale fešák velmi sympatický. Cesta ďalej pokračovala do mesta Franschhoek, v preklade francúzsky roh, kde asi 270 Hugenotov dostalo po Bartolomejskej noci vo Francúzsku povolenie sa usadiť po úteku z Európy. Postavili si tu pamätník aj múzeum prenasledovania Hugenotov vo Francúzsku. Miestnej produkcii vína výrazne pomohli, lebo doviezli so sebou technológiu a odvtedy sa už juhoafrické vína aj dali piť. Náš problém bol, že vonku bolo asi 30 stupňov a nedalo sa tam vydržať, hoci mestečko bolo veľmi malebné, niečo ako naša Modra, keby bola obkolosená panorámou Roháčov. V druhom vinárstve na nás boli trochu studení a chlapík nám síce nalial všetky ochutnávky ale nijako viac sa s nami nebavil a vína nám ani nechutili. Majú tu celkom obľubu robiť blend-y – zmesky vín podľa určitého pomeru. Žiadne syry, tak sme z nich mali rozpačitý pocit. Možno kvôli horúčave. Nasledovala návšteva mesta Stelebosch, druhého najstaršieho a zároveň univerzitného mesta. Stále vnútrozemské horko, tak sme rýchlo vošli do prvej reštaurácie 1802, starší dom, príjemná záhrada, historický nábytok. Dali sme iba ľahký obed – šaláty a vodu. Študentky sme nemali moc času hodnotiť, po krátkej obhliadke obchodov so suvenírmi sme pokračovali ďalej do poslednej vinárne Warwick, to bol vrchol vinárskej turistiky. Zhovorčivá a šarmantná somelierka Cristine nám dala ochutnať šesť vín, každé skvelé a zaujala legendou o pohári pre princeznú Kunigunde, z ktorého mohli piť naraz dvaja (zaľúbení), čo padlo na Martina a Vierku. Vedľa nás stolovali dvaja Kolumbijčania oslavujúci 40-te výročie svadby. Kúpili sme prevažne Pinotage – miestna špeciálne kultivovaná odroda, ktorá vznikla z Pinot noir a Hermitage. V skvelej nálade sme sa po spoločnom fotení aj s Cristine prebíjali zápchou v Cape town a náš plán ísť na Signal hill buchnúť fľašku šampusu pri západe slnka bol úplne na knapp. Martin so Zuzkou v supermarkete kúpili sekt a sklenené poháre (lebo iné neboli) a kedže bol spln, čistá obloha a večer, úzka cesta na Signal hill a aj príjazdová do sedla boli takmer zapchaté. Autá dreli spojky opakovanýmn rozbiehaním sa do kopca, kopec ľudí vystupovalo a nastupovalo do áut. Terence nás s ľadovým kľudom vyviezol hore, hneď sme si zajednali taxikára, ktorý nás počkal do západu slnka. Hore to bolo narvané autami a ľudmi s piknikovými zostavami, niektorí ešte plánovali prejsť na Lion's head, skalnaté pokračovanie masívu smerom na Stolovú horu. V dopravnom chaose jedno auto zbehlo do jarku a takmer zablokovalo premávku. Ale všetko sme krásne stihli, množstvo fotografov, ľudia na dekách s pohármi vína, príjemný happening. Krátko po pol ôsmej slnko zapadlo a taxíkom sme sa zrýchlene presunuli do Waterfront, mňa vyložili v hoteli, kde nám Terence vyložil zakúpené krabice s vínom (na prenos do izby bol potrebný vozík). V hoteloch ponúkali wifi net na 15 minút pochybnej kvality a veľmi pomalý, preto som zobral notebook na za-check-ovanie sa do zajtrajšieho odletu v niektorej Waterfront reštaurácii. Reštaurácia Karibou bola naša posledná večera v Cape town a na terase s výhľadom na prístav sme si ju užili, ako ináč s vínom (tentokrát Shiraz).

Ráno sme optimalizovali kompresné algoritmy pre vína a ostatné veci v kufroch a po raňajkách vyrazili na námestie Green point, kde v centre mesta bol blší trh so suvenírmi: príbory a rôzne sošky z ebenového a mahagonového dreva, maľované obrázky, svietniky z pštrosích vajec, rôzne tuniky a afro-nohavice, hodinka tam ubehla veľmi rýchlo a obchodníci asi ľúbili zjednávať ceny, lebo sa dalo ubrať 30-40% z ceny a ku koncu aj platiť eurami. V týchto zručnostiach treba na sebe ešte pracovať. Týpek mi tam začal tvrdiť, že ľudí z Československa vraj dobre pozná, lebo len chodia okolo a nič nekupujú. Ale nevyprovokoval ma... Nechal som tam dosť za afro gate, šaty, príbor i nôž na obálky. Cez obed sme pobehali Waterfront Wharf a na terase si dali výborné sushi ako ináč v kombinácii so Savignon Blanc a pred cestou do hotela sa ešte všetci nechali pomaľovať bielou hlinkou od šarmatnej černošky. V Dubaji sme potom strávili 90 minút naložený v lietadle, kým sa uvolnila dopravná zápcha na odletovej dráhe. Letisko je to vyťažené, za dve hoďky asi 40 odletov. Na letisku vo Viedni ešte zvyšky snehu, po horúčave Cape town ani stopy, čo už. Po 24 hodinách cesty som otváral dvere bytu a neveril že už som doma.