gerlach

Výstup na Gerlach 24.8.2001

Myšlienka zdolať najvyšší slovenský vrchol vo mne driemala už niekoľko rokov, zhruba od študenských čias, keď som pochodil väčšinu turistickou značkou dostupných vrcholov Vysokých Tatier: Kriváň, Rysy, Východná Vysoká. Zostal mi Gerlach s aurou náročnej vysokohorskej turistitky s nutnosťou výstupu za astistencie nie práve najlacnejšie plateného horského vodcu. A tak keď Kristínka s Lienkou prišli s týmto nápadom niekedy na jar, veľmi rád som sa k nim pridal. Spočiatku silná žilinská partia sa scvrkla na Lienku samotnú a kedže cestovky zlyhali, zostal internet. Cez web Vysokých Tatier sme sa dostali na stránky Spolku horských vodcov a tam si rezervovali vodcu na 24.augusta. Takisto po zistení na tatranské I naše pomery slušnej ceny za ubytovanie (250,- za noc) sme si rezervovali izbu v Sliezskom dome – tradičnom nástupe na Gerlach. Z moje práce sa k nám pridali Maroš a Elena a tak sme naplnili päticu s najvýhodnejšou I keď stále vysokou taxou 900,- Sk za osobu a výstup. Pani v kancelárii spolku v Smokovci sa nás ešte spýtala, či chceme rýchleho alebo pomalého vodcu a všetko sa mohlo začať.

Na Gerlach sa nastupuje skoro ráno, pretože pred obedom sa začínajú tvoriť mraky a výrazne klesá viditeľnosť, nehovoriac už o riziku búrok. O švrť na šesť sme teda stepovali v rannom chlade pred Sliezskym domom, keď nás oslovil Erwin Velič asi 45-ročný vodca z Banskej Bystrice. Ako sa ukázalo, má za sebou slušnú kariéru horolezca v Pamíre, Himalájach, Kordilerách I Alpách. Rozdal nám sedačky, ktoré sme si hneď obliekli a o pol šiestej sme vyrazili okolo Velického plesa. Už nad vodopádom sme sa oddelili od červenej značky a stúpali strmo smerom na Kotlový štít. Asi po 25 minútach vraj najrýchlejšej časti sme dorazili pod reťazový úsek. Tu nás Erwin naviazal s asi dvojmetrovými rozostupmi na lano, ktoré mal omotané okolo tela. Odvtedy začal maratón ustavičného sledovania dĺžky lana predo mnou a za mnou. Samotné terén nebol náročný – chytov bolo vždy dosť, len stúpanie nemalo konca. Išli sme kamenistým valom so suťovinou a keďže sme neboli ako skupina sami, bolo treba dávať veľký pozor na padajúce kamene. Erwin sa snažil držať rovnaké tempo ale nenaháňal nás. Lienka s Kristínkou si v pohodičke vykračovali, my s Marošom a Elenou sme sa sprchovali po ceste; škoda že tá voda bola taká slaná. Po asi dvoch hodinách sme vystúpali cca tisíc výškových metrov a krátko si odpočinuli pod Kotlovým štítom. To je ten štít nad kotlom tak charakteristickým pre masív Gerlachu. Ďalšia cesta či necesta bola traverzom po hrebeni s ustavičnými stúpaniami a klesaniami a občas príjemným mrazením pri pohľade do hĺbky pod nami. Prakticky stále bolo treba používať na stabilitu I ruky. Človek si ale zvykne na všetko. A tak o pol desiatej ráno, štyri hodiny od začiatku sme stáli síce nie prví ale na vrchole. Zachytili sme ešte posledné chvíle prakticky úplného výhľadu. Na samotnom vrcholovom kríži je miesta veľmi málo, takže sa tam skupinky striedali len na fotografovanie. Pocit spokojnosti s výstupom sa akosi nedostavoval, skôr som sa kochal výhľadom a snažil zregenerovať pred cestou dolu. Po krátkom oddychu, keď si Erwin ešte vybavil zopár telefonátov s ďalším zákazníkom nás so slovami „Podte, ja sa tu vyznám!“ vyzval na cestu dolu. Celá akcia sa berie ako prechod Gerlachom, takže končí v Batizovskej doline a okolo plesa toho istého mena sa po magistrále vracia späť do Sliezskeho domu. Celá sranda sa ale ešte len mala začať. Zostupovali sme v opačnom poradí, takže vodca išiel posledný a kontroloval to z vrchu. Opäť sme používali intenzívne tretiu nohu – zadok a suťovitým terénom sme pomaly klesali dolu. Občas nejaká tá reťaz a keď už som si myslel, že sme prakticky dolu, prišiel posledný asi dvestometrový úsek reťazí a železných skôb. Skupina Francúzov pred nami sa tu zasekla, pretože jeden chlapík sa psychicky nalomil a nechcel na želenom stupe ani hore ani dolu. Všetko chce čas, a tak ho nakoniec ukecali a kolóna sa pohla. Mohli sme si to vyskúšať na vlastnej koži. Nebola to sranda stále pritom sledovať ešte dĺžku lana a opakovane sa stávalo, že som na nie práve príjemnom mieste stojac isto len na jednej nohe čakal, kým ten nado mnou alebo podo mnou prekoná tiež nebezpečný úsek a lano prestane byť napnuté. Ale s adrenalinom každý rátal. Asi o jednej sme sa odpútali od steny a mohli sme sa odviazať od lán. Aká to bola zrazu voľnosť. Trvalo ešte ďalšie dve hodiny, než sme sa dostali do Sliezskeho domu a po zistení, že môžme prespať I túto noc zavládla tá pravá eufória a uvolnenie nazbieraného napätia. Bola to vynikajúca akcia a každému ju vrele odporúčam.