Embedded Files
Na nočný rýchlik sme prišli na Hlavnú stanicu štyria a to ešte pred pár hodinami hrozilo, že Ivnaka, Saša i Peťo pôjdu v trojici. Mali sme lehátkové kupé pre seba a tak vďaka nedospatej službe som spal ako zabitý. V Michalovciach sme pre meškanie vlaku stíhali až neskorší bus . V Užhorode sme boli o jedenástej miestneho času, vymenili peniaze a Peťo kúpil skvelé pirohy (slané i sladké). O dvanástej sme vyrážali do Jasinje, žiaľ vystihli sme jeden z mála busov, ktoré idú cez Berehovo a Vinogradov, čo je asi 2-hodinová zachádzka po veľmo zlých cestách. Všetky autobusy sú pomalé, jediná šanca na rýchlejší presun je vystihnúť menší mikrobus – maršrutku (niečo ako Ford Transit), tie dokážu ísť po zlých cestách aj rýchlejšie ako 50 km/hod. Našim staručkým busom nám cesta trvala sedem (!) hodín.
Jasinja nás tento rok privítala za súmraku a bez dažďa . Krásny drevený most, tri metre nad úrovňou rieky Tisy, spájajúci turbázu s lúkou na druhom brehu, kde stávali stany, bol strhnutý povodňou minulý mesiac. Za nocľah v turbáze pýtali 40 hrivien a 250 za odvoz na nástup pod Hoverlu gazíkom, takže sme sa rozdelili a po prieskume v krčme a na námestí získali gazík za 180 hrivien a Ivnaka k tomu ešte aj ponuku na sobáš od asi 40-ročného domorodca. Za poslednými domami pred vstupom do dlhej doliny bola závora a pri nej ešte aj o deviatej večer strážcovia národného parku, ktorí nás zinkasovali (2-denný vstup na prechod hrebeňa pre 4 ludí a 1 stan stál 88 hrivien). Spočiatku som nechápal, prečo iba gazík prejde dolinou, ale po vyše polhodinovom trmácaní po rozomletej a rozbitej ceste za úplnej tmy som vôbec neprotestoval. Gazík nás vysadil pred mostom, z ktorého zostala iba pravá polovica, pri bývalej turbáze Kozmeščik. Jedinú použiteľnú lúku okupoval ďalší domorodec, ktorý síce inkasoval 4 hrivny za osobu na noc ale ponúkol aj rozložený oheň a večer nás zabával. Ráno i všetky ďalšie štyri rána boli slnečné, čo je na miestny kraj dosť nezvykle dlhé dobré počasie. Inak ale naše rána neboli moc turistické, málokedy sa podarilo z miesta vyraziť skôr ako pred desiatou a to sme vstávali pred pol ôsmou ráno. Na najvyšší vrchol Ukrajiny Hoverla to bolo 1100 metrov výšky, takže s plnými ruksakmi nám to trvalo do pol štvrtej poobede. Už od dola nás verne sledoval čierny psík, ktorý na Hoverle pochopil, že od nás stravu nedostane a zavesil sa na ďalšiu skupinku turistov. Pri druhej fotke mi Canon zahlásil napriek plnému indikátoru kapacity batérie, že chce výmenu. Kupodivu ale ponechanie batérií mimo foťáku a vkladanie len na fotenie umožnilo vyfotiť počas týždňa ešte celý film, akurát som nebol moc akčný a dvierka na baterky dostali zabrať. Pod hrebeňom asi 100 výškových metrov bol priamo na značke prameň. Hoverla, 2061 mnm, je pekny trávnatý ihlan, na vrchole ukrajinská zástava, kríž aj starší kamenný monument. Oddychovalo sa skvele. Dobehol nás párik z Hradca Králové, chalan skalkár, holka až na horách zistila, že sú jej pohorky malé, tak kráčala v sandálach. Ale boli rýchli. Hrebeň Čornej Gory je severojužný a trávnatý. Do súmraku sme ešte prešli Breskul a traverzom pod Tartulom zišli k Nesamovitemu plesu (1750 mnm). Pleso malo asi 60 m dĺžky a naľavo v kopci pramenil potok. Inak sa Ukrajinci nezapreli a za jednou kosodrevinou bola pekná kopa odpadu. Aj ked je pleso asi 30 výškových metrov pod hrebeňom, celú noc tam intenzívne fúkalo až sa prehýbal nás 4-miestny Husky stan, takže noc nič-moc ale ráno nádherné. Úsek na Pop Ivan Čornagorsky mal asi 10-12 km a výšku tu hrebeň moc nestrácal, fúkal ale silný západný vietor, tak sme napriek slnku nahadzovali po hoďke vetrovky i čapice. Na hrebeni sme míňali hraničné kamene prvej československej republiky s pekným logom (CS, kde S-ko prechádzalo dolným ramenom C-čka). Kamene sú tu jediné, väčšina plne fuknčých a očíslovaných, takže ich aj OB (Otakar Brandos – autor dobrého českého sprievodcu po Zakarpatí od vydavatelstva SKY) používa pri svojich popisoch. Ad OB: po minuloročnom túlaní sa Boržavou, Kukom a Piškoňou má tento borec u mňa dosť vysoký kredit ale naštval ma, keď prechod Svidovca z Rachiva do Jasinje dal za 9-11 hodín, na čo by som ja asi potreboval gazíka. Minuli sme ešte jedno pleso a za celý úsek po Pop Ivan stretli iba 10-člennú skupinku ukrajinských mladíkov v maskáčoch úplne naľahko. Na hrebeni boli tiež početné zákopy a občas kusy ostnatého drátu a kamenných múrov z I.svetovej vojny, kedy tu prebiehali ťažké boje medzi Rusmi a Habsburgami. Habsburgovia boli úspešnejší ale vôbec si neviem predstaviť ako tu fungovali v zime (2000 mnm a na hrebeni). Na Pop Ivanovi (2020 mnm) je bývalá poľská turbáza a observatórium, ktorá ale za II.svetovej vojny bola vypálená. Dorazili sme okolo tretej. Z bývalej poľskej strany vedie hore i cesta, západný hrebeň je naopak príkry a prechádza sa dokonca kamennými morénami. Škoda tej turbázy, je pekne veľká a je z nej nádherný výhľad. Zostupovali sme asi hoďku po hrebeni a potom zabočili vpravo na lúky podľa predpokladanej značky. Tá síce bola nakreslená v mape (maďarskej) ale v realite nehrozila. Po štyroch hodinách sme okolo vrchu Čorna gora (1406 mnm) naklesali do 900 m výšky a ocitli sa v hlbokej doline potoka Balcatul. Tu boli tiež záplavy, takže cesta, ktorou sme chceli dôjsť čo najďalej bola na štyroch úsekoch prerušená, dvakrát strhnutým mostom, dvakrát ju proste odmylo a jedenkrát bola zasypaná zosuvom pôdy. Škoda, že bol súmrak, boli by to dobré fotky. Miestni borci prechod 6-8 metrov širokého dosť divého potoka vyriešili zoťaťím troch 10 cm širokých listnáčov rastúcich pri brehu vedľa seba a po ich dopade na druhý breh vznikol improvizovaný most. Celkom adrenalínové, keď má človek na sebe 15-20 kg ruksak. Spali sme na malej lúčke s ohniskom, keď bolo jasné, že proti noci a možným ďalším akčným prechodom potoka – riečky nemá zmysel ísť. V noci nás obišla búrka.
Tretí deň sme sa presunuli 12 km pochodom dlhou dolinou k dedinke Goverla. Dolina bola nekonečná, asi v tretine cesty sútokom dvoch potokov vznikla Biela Tisa. Pred dedinou opäť závora a ukrajinský vojak s nášivkou svojej krvnej skupiny, ktorý nám skontroloval pasy počas toho ako si umýval svojho žigulíka. Ukrajinci sú podnikaví. Ešte sme len prišli ku krčme a už sa nás okoloidúci pýtal, či nechcem taxíka do Rachivu a za 10 minút tam stál žigulík. Nalačno som stiahol malý Oboloň (najrozšírenejší miestny svetlý ležiak) a tak ma zatočilo, že som hneď pokračoval do obchodu a popri pečive si kúpil aj 100 g masla. Devuška maslo odkrojila do pytlíku, navážila a bolo. Tu sa takmer všetko predáva na váhu. Ale maslo z igelitového sáčku som ešte nejedol. Ale hladina oboloňu vďaka tomu klesla. Do Rachivu to bolo aj polhodinu jazdy. Dali sme dve hoďky pauzu a v reštike Ivnaka so Sašou objavili výborný boršč, nakúpili sladkosti a hrozno a bol to skvelý oddych po plahočení sa dolinou Bielej Tisy. Peťo vymyslel výborný bod zážitkovej turistiky a na cestu do Jasinje – nástupového miesta na poloninu Svidovec –navrhol vlak. Miestne vlaky sú ešte pomalšie ako autobusy a asi 40-50 ročné vozne majú ešte drevené lavice. Tak to sa len tak nevidi. Po 40 minútach jazdy popíjajúc kvas, zajedajúc ho morozivom (zmrzlina) a Saša smotanou v pytlíku sme prišli do slnečnéj Jasinje. Po krátkom presune k nádhernej drevenej cerkve na kopčeku nad riekou s výhľadom na celé mestečko i kopce sme sa uvelebili na jej drevených lavičkách a pojedajúc hrozno sa kochali výhľadom. V Tise sa deti kúpali a poniže bol uprostred rieky zaparkovaný žigulík a jeho majitel si ho drhol, cez rieku prefičal nakladiak, skrátka každý ekológ by tu pookrial. Ale večer bol príjemný. OB popísal cestu vcelku presne ale turistické značenie tu zatiaľ nebolo. Tak sme stúpali postupne 300 výškových metrov po lúkach a pasienkoch okolo drevených chát a domčekov nahor a len sa divili ako títo ľudia chodia na nákupy. Babička, na ktorej lúke sme večer spali, mi to potom objasnila tak, že dreveničku používa ako chatu – daču. Počas výstupu k nám pribehla asi 9-ročná holka, Oxana, a vypýtala si sladkosti. Keďže sme aj tak mali navyše a baby už dva dni riešili, že načo to všetko nosia, tak sa s radosťou odľahčili. Na spanie sme našli dokonale spasenú lúku na úbočí Bukoviny (1163 mnm) s výhľadom na hrebeň Svidovca i Čornej Gory a už potme dojedali večeru. Bolo teplo a vonku sa príjemne kecalo. Spali sme ako v bavlnke.
Ráno sme od babičky nabrali vodu (v tráve nad chatou prichádzala hadica s kohútikom odniekial z kopca) a vyrazili na hrebeň Svidovca. Keďže značky fakt nehrozia, držali sme sa hrebeňa v nádeji, že cez Menčol prejdeme po dvoch-troch hodinách na turbázu Drahobrat. Boli tu ale polomy a po úbočí okrem veľkého rúbaniska početné lesné cesty. Tá ktorú sme si vybrali po čase skončila na lesnej lúke a pokračovala zarúbaným lesom. K naštvaniu sme cez stromy a rúbaniská turbázu videli asi 2 km pred nami. Neostalo ale nič iné ako sa vrátiť, veľkým rúbaniskom prejsť na hlavný hrebeň Menčola. Tu sme po chvíli našli malý chodník, ktorý vďaka hrebeňu nebol zarúbaný. Na Drahobrat sme ale dorazili po tretej. Miestny strážca parku Svidovec tu mal celú rodinu na výlete ale hneď nás pohostili, dali sa nám napiť a ich družnosť bola nákazlivá. Strážca mi ukázal svoju legitimáciu i cenník a vypýtal si 36 hrivien za návštevu parku (ten siaha asi 5 km okolo vrchu Bliznica, teda len malú časť celej poloniny). Drahobrat bola pôvodne iba jedna drevená chata postavená za I.čs republiky pre turistov, teraz je to lyžiarske stredisko s výškou ako naše Štrbské pleso, rastú tu penzióny a hotely, hoci nahor vedie len prašná cesta a je mi záhadou ako ju v zime udržiavajú (je dlhá aspoň 12 km od Jasinje). Na vrch Stih vedú 3 vleky a asi 800 m sú dlhé zjazdovky orientované na východ. Nástup na sedlo bol po prašnej kamenistej ceste ale obeh hore chutil skvelo. Svidovec je najdlhšia polonina Zakarpatia, celý hrebeň má do 60 km a prechádza z Usť-Čornej po Rachiv. My sme zvolili kratší variant. Zo sedla (1452 mnm) sme do šiestej večer nastúpali na vrchol Bliznica (1880 mnm). Hrebeň je veľmi podobný Nízkym Tatrám, západné svahy sú mierne, východné strmé a v zime lavinózne. Ale sú tu fajn off-piste lyžiarske terény. Vďaka vrstevnicovým cestám tu jazdí dosť terénnych vozidiel a priamo oproti Bliznici na vrchole stál jeden ukrajinský a borci tam v stane niečo riešili. Do noci sme lúkami zbehli na 1500 mnm a spali v sedle pri bývalom salaši. Voda bola zašitá po ceste asi 500 m a tiekla veľmi tenkým prúdom.
Ďalší deň sme sa presúvali po hrebeni na juh, vďaka hrebeňovým vrstevnicovým cestám sme pekne držali výšku vynechávali trávnaté oblé vrcholy a rýchlo ukrajovali zo vzdialenosti. Keďže sa od západu prihnali mraky a občas padli kvapky dažďa, tak sme sa príliš nezdržiavali. Pred turbázou Perelisok sme dali obed a hrebeň zakončili výstupom na Terentin (1388 mnm), kde je vysielač. To už mraky hustli a po krátkom zbehu začalo pršať. Aspoň sme tie nepremokavé veci nevláčili nadarmo. Rachiv je v 500 m výške, takže zostup 900 metrov sme si dôkladne vychutnávali. Ale v 900 m baby stopli ruský vojenský nákladiak HAZ a sediac na guľatine sme serpentínami príjemne sklesali na 600 m. Dolu som sa radšej nepozeral. Dážď postupne ustal a v Rachive sme si dali pri bývalom židovskom cintoríne oddych. Na hlavnej ceste sme zapadli do penzióniku a ubytovali sa v jednej izbe. V reštike Saši boršč moc nechutil ale na Peťa tam zapoľovala miestna kráska. Jej sestra na drzovku prišla k nášmu stolu a len Peťovi oznámila, že si má presadnúť. Peťo na druhú výzvu reagoval ale zvyšné detaily gentlemansky pred nami utajil. Večer sme dokončili nákupmi miestnych špecialít (chalva, cukríky, vodka) a dosť zlikvidovaný som zaľahol spať. Návrat bol nekonečne dlhý. Po ceste bolo vidno na stromoch i domoch kam až siahala voda počas záplavy minulý mesiac. Dobrá asflatka je iba medzi Užhorodom a Mukačevom, ostatné sú rozbité. Náš autobus navyše nemal tlmiče, takže kostitras ako vyšitý. Vyrážali sme z Rachivu o deviatej ráno, opäť sme chytili bus cez Vinogradov, našťastie ale nemal cestujúcich tým smerom, tak plynule zmenil trasu a išiel priamo na Užhorod, kde sme boli po 4.5 hodinách, treba si uvedomiť, že vzdialenosť Rachiv Užhorod má 200 km. Najhoršia ale bola hranica, držali nás tam vyše troch hodín a do Košíc sme dorazili pred siedmou, hoci z Užhorodu sme vyrážali o 14:30 nášho času. Ale večera chutila, mesto bolo krásne aj na sklonku leta, akurát trochu pusté, keďže bol utorok večer. Lôžkový vlak išiel z Prešova južnou trasou a o šiestej ráno som vystupoval na Vinohradoch a o pol ôsmej už sedel na vizite....
Za koľko: Ukrajinské hrivny sa dajú v Užhorode kúpiť v banke na železničnej stanici (je oproti autobusovej), predávajú aj priamo za koruny. Ja som menil euro a vyšlo mi to 1 hrivna= 4.70 Skk. Menil som 100 euro ale na tž by som vystačil s 70-timi.
Bus Užhorod – Rachiv stál 46 hrivien, boršč 4-5 hr, gazíkový taxík Jasinja-Kozmeščik 180 hrivien. Za turbázu v Jasinji pýtali 40 hr/noc bez perín.
Page updated
Google Sites
Report abuse