2010JulskeAlpy

Julské Alpy 19-24.9.2010

Po dvoch rokoch odkladov kvôli nepriaznivému počasiu sa nam podarilo tento rok trafiť pár slnečných septembrových dní a vyraziť do Julských Alp na Ládikom dlho pripravovaný výlet. No a pod pojmom „trafiť“ myslím to, že v deň našeho príchodu všetky mraky odišli a v deň našeho odchodu zase prišli. Z pôvodne širšej zostavy sme vyrazili štyria – Kvetka, Barbora a ja s Ládikom. Ládik naplánoval prvé výlety zo sedla Vršič (1600 mnm), čím naše nohy veľmo ušetril, kedže doliny sú 800-900 mnm a vrcholy od 2300 mnm vyššie. Prvé tri noci sme strávili na chate Poštarski dom na Vršiču, kam viedla cesta s 26 tornatami budovaná ruskými zajatcami za I.svetovej vojny, čo si Slovinci veľmi vážia a spravili im pamätné tabule. 800 metrov prevýšenia preverí každé auto a či som radil iba cez dvojku alebo až z jednotky, hore mi prevodovka smrdela rovnako... Z parkoviska v sedle je to na chatu príjemných 15 minút chôdze. Chata je sezónna, zrekonštruovaná, útulná pre asi 45 ľudí, s krbovou vložkou v reštaurácii a kúrením na toaletách, izby ale bez kúrenia, zato s dvomi dekami na osobu, takže spalo sa príjemne. Na chate sme boli vďaka daždivému víkendu a nedeľnému večeru prakticky sami. Pondelok ráno bola za oknami hustá hmla a chladno, takže sme sa motali do desiatej na chate, z raňajkového menu bol použiteľný iba hamandeggs. Ako aklimatizačný výlet Ládik vybral Mojstrovku (2332 mnm), dľa sprievodcu 4-5 hodinový okruh, ktorý začína v sedle Vršič. Na jednom mieste sa odpájajú značky na vrchol dvomi smermi a my sme v hmle samozrejme trafili tú cestu, po ktorej sme sa plánovali vrátiť a vynechali tak spodné ferratove úseky na sedlom Vratica. Užili sme si ale vystup sutinou, keď sme trasu korigovali a napojili sa na značku nad ferratovými úsekmi. Hustá hmla končila necelých 100 výškových metrov nad sedlom a potom už boli krásne výhľady s modrou oblohou, Ládik toto počasie charakterizuje slovom „plech“. Slovinci sa nezdržujú príliš reťazami a záverečné vzdušné úseky výstupu nechali neistené. Niežeby sa nebolo čoho chytiť, vápencové skaly ponúkali množstvo chytov, treba si len zvyknúť na hĺbku pod sebou, na čom som pracoval do konca týždňa. Výhľad hore bol krásny, najviac nás fascinoval Prisojnik – cieľ etapy ďalšieho dňa, no a Ládik básnil o Jalovci (2645mnm), kam viedla zo sedla 12 hodinová túra. Zostup bol drsnou sutinou ale s podstatne miernejším svahom. V sedle sme boli za 6,5 hodiny. Celkovo sme Slovincami i českým sprievodcom odhadované časy dávali tak o 2-3 hodiny dlhšie.

V utorok sme po deviatej vyrazili krátkou nástupnou serpentínou pod ferratu do Predného okna na vrch Prisojnik. Šeststo výškových metrov severnej steny v tieni, z toho asi 150-200 metrov je zaistených reťazami a končí to 60 metrov vysokým a 40 m širokým skalným oknom. Slovinci to behali bez istenia smerom hore aj dolu, asi keď tu človek žije, tak si zvykne. Stupov veľa, hneď nástup bol akčný asi aby odradili prípadných zúfalcov, ktorých by bolo treba z vyšších partií potom znášať. Počas 4-hodinového výstupu bol jeden komín, niekoľko rebríkov a jeden šikmý úzky úsek, ktorý bolo treba ísť tak zvláštne bokom. Postupom času bola pod nami čoraz väčšia hĺbka. Zmenil som sa na plnkrvného štvornožca. Ládik žiaril pri technických úsekoch, Barbora kmitala popredu, len aby ju Ládik nestihol nafilmovať, Kvetka vytrvalo stúpala, no a na konci som sa šuchtal ja. Zo skalného okna kvapkala voda, čo v lúčoch slnka, ktoré napoludnie prechádzali cez okno, vytváralo krásnu svetlohmlovú hru, keď sa každá kvapka pri páde na skalu rozpleskla do vodnej pary. Žiaľ nedalo sa to ani nafotiť ani nafilmovať, čo ma to samozrejme veľmo mrzelo. Hore (cca 2150 mnm) sme dali obedík, Ládik s Barborou potom vyrazili na vrchol a s Kvetkou sme pomaly zostupovali príkrou stráňou už ako dvojnožci. Na južnej strane boli výhľady od Mojstrovky cez údolie Soče až po kopce pod Triglavom. Na svahoch sa nerušene pásli ovce a bolo nádherné babie leto. Ládik s Barborou po návrate živo diskutovali, či dosiahli vrchol Prisojnika (2547 mnm), keďže vrcholový kríž či ceduľka tam neboli a značenie nedostatočné ale dali najvyššie čo sa dalo a odpichli to do GPS. Po večeri sme otestovali miestny lektvar – borovničevec – likér s čučoriedkami, veľmi lahodná vec. Dva dni po sebe sedemsto výškových metrov hore a dolu spravilo svoje, navyše náš útulný Poštarski dom mal byť od stredy zaplnený českou výpravou, tak sme sa presunuli do doliny Soče a Ládik nám doprial oddychový deň. Začal 15 minútovým výletom k prameňu rieky Soča, čo je skalná štrbina s decentným jazierkom o priemere 4-20 metrov podľa stavu vody, z ktorého vyteká dravý 4metrový potok valiaci sa dolu po skale. Tu to Slovinci pre istotu poistili reťazami. Pokračovali sme do doliny Sucheho potoka a dali hodinový výletík dolinou naľahko do lokality Slapy. Dolina bola široká a v jej strede 50 metrov široké úplne suché koryto asi iba sezónnej rieky. Pri mieste označenom Slapy bol zvláštny úkaz, keď sme našli decentný úplne čistý potôčik uprostred toho širokého koryta a tento potok sa uprostred svojej cesty strácal – asi presakoval do podzemia. Proti prúdu potoka sme po cca kilometri našli krásny vodopád. V dedinke Trenta, ospalej po skončenej sezóne, sme si našli apartmán priamo v Tourist info office a deň zakončili prechádzkou pri kaňonoch Soče, kde sme s Ládikom súfalo hľadali slnkom lepšie nasvietené úseky, no chcelo by to stráviť tu viac času a vystihnúť si na každý úsek inú časť dňa.

Štvrtok sme po živej diskusii naplánovali výstup na chatu Pogačnikov dom (2050), malo to drobný háčik v tom, že z doliny po chatu je 1300 výškových metrov, ale po dobrej sereptnínovej ceste. V rannom tieni hlbokej doliny sme to dali za 3.5 hodiny (prvýkrát, čo sme sa trafili do Slovincami udávaného časového údaju). Po ceste bolo prvé pleso Julských Alp - Spodno Kriško jezero, kde sme dali lepeňáky. Na chate už bol pekný výpek. Hore inak vedie lanovka, ktorá ale slúži len na dopravu materiálu. Dal som si tam hustú polievku. Kvetka až tu hore v nemom úžase zistila, aké prevýšenie dala. V trojici s Ládikom a Barborou sme potom po teraskách vyrazili cez Dovškú Vraticu na Bovški Gamsovec 2392, čo síce bolo značené ako pohodový neferatový výstup, ale reťazí a stupov tam bolo požehnane. Vrchol samotný dali iba Ládik s Barborou, ostal som cca 20 metrov pod vrcholom. Smerom na východ sa otváral pohľad na Triglav (2864) a jeho mohutnú severnú, takmer kilometer vysokú stenu. Na teraske pod vrcholom sme chvíľu pozorovali pokojne sa pasúceho dvojrožca – obdoba nášho kamzíka. Tento bol samotár a úplne ma ignoroval aj z ôsmych metrov. O tretej sme vyrazili dolu a dobiehali Kvetku. Zostup bol nekonečný. Baby boli dolu skôr a pekne vymrznuté sme ich o pol siedmej nakladali do auta. Teda takmer sme im zdrhli, keďže sa zarozprávali pri stolíku nad potokom.

Piatok sa objavili mraky, vrchy sa zahalili a odchod domov sme preto vôbec neľutovali. Kupodivu svalovicu sme mali napriek včerajšej najnáročnejšej etape najmenšiu. Po ceste sme sa na talianskej strane Julských Alp zastavili pri dvoch jazierkach s panorámou hôr, jedno si aj obišli a pri druhom sa výborne najedli. Julské Alpy nás príjemne prekvapili svojou krásou, technickou i kondičnou náročnosťou a určite aj veľkostou. Zatiaľ sme dali len tri výletíky a zostala tam na preskúmanie celá oblasť okolo Triglavu a Ládikom vysnívaný Jalovec. V týchto horách si stojí za to počkať na dobré počasie, neviem si moc predstaviť hopsať po tých skalách za mokra. No a treba využívať horské chaty, keďže prevýšenia sú nemalé.

Prípravy na výlet boli spestrené na poslednú chvíľu vybavovanými preukazmi Alpenverein (horské celoročné poistenie), čo sa podarilo všetkým okrem Kvetky, hoci tá si ho dala vybaviiť o pár hodín skôr ako ja s Ládikom. Ubytko sme vďaka nim mali na horskej chate Poštarski dom na Vršiču za polovičnú cenu (10 eur + 1.01 turisticka taxa) a pri troch nociach sa nám cena poistenia (54 eur/rok) príjemne vrátila. Jedlo vychádzalo do 8-10 eur aj s nápojom. Raňajky na chate do 5 eur. V doline sme bývali za 17 eur/osoba/noc v apartmáne. Cesta vyšla na 23 eur/osobu.

zoznam chát počasie pod Triglavom- chata Kredarica