wander09

Wander Volovské vrchy 5-8.8.2009

Po šiestich hodinách v rýchliku a niečo vyše hodinky v autobuse sme s Julkou a Ládikom sedeli v prístrešku autobusovej zastávky v Smolníku. Banícke mestečko zažilo najväčšiiu slávu v stredoveku, kedy sa tu ťažilo zlato, antimón a ešte jedna ruda, ale bolo pekne udržiavané s veľkým kostolom a novou kaplnkou v svahu s piatimi pozlátenými kopulami. Nad nami vyseli ťažké mraky a už deň tu vládol rudohorský dážď-vytrvalec. Preto sme sa rozhodli počkať na spoj do kúpelov Štôs a dúfali sme, že ukecáme šoféra aby nás vyložil na hrebeni, kde nie je normálna zastávka. To sa aj Ládikovi podarilo. Mrholilo iba občas. Niečo po štvrtej sme teda vyrazili po hrebeni a zhruba po hodinke uvideli napravo polovnícku chatu a z nej na nás už mávali stopári. Šusťo s Elou, Paškovci a Solárovci boli na trase už piaty deň, zvládli úsek od Kojšova až sem ale pre dážď ostali na povale chaty, na ktorú mám z pred piatich rokov nemilú spomienku v podobe dvoch záplat na ruksaku od miestnych hlodavcov. Všetci boli v dobrej nálade, mali už svoje odšlapané a deň oddychhu im prišiel vhod, keď navyše mohli byť v suchu a v pauzách dažďa stihli udržiavať oheň. Hlodavce tu zdá sa nepôsobili, chata už asi nie je tak využívaná ako kedysi, hoci strecha bola funkčná. Petko nám svojim nezameniteľným spôsobom prerozprával svoju príhodu z kúpelov, kde hral filantropa dvojici miestnych rómskych chlapcov a kúpil im nanuky. O chvíľu sa vrátili a lízajúc si prsty naznačili, že by chceli ešte raz. A Petko im vyhovel. Ela ale viedla prím v rozhovoroch a hoci sme sa ani my príchodzí k tomu nevyjadrovali, nejako si vsugerovala, že nám je jej rečová aktivita na obtiaž a od ôsmej večer začala držať bobríka mlčania! To je veľká vec, keď sa s niekým stretnem dvakrát do roka a miesto výmeny informácii sa Ela uzavrie do mlčanlivosti a iba počúva. Treba ale povedať, že prstová abeceda jej išla takmer tak rýchlo ako jej vlastná reč, takže stíhala dosť. A tých 24 hodín mlčania dodržala bez chyby! Klobúk dolu.

Zvyšok partie si teda vychutnával ticho prírody.... občas niekto niečo prehodil.... Pršalo aj ďalší deň a dosť husto, takže sme naďalej využívali pohostinnosť povaly a verandy a vegetili kecajúc o všetkom možnom. Podvečer už prestalo pršať, Šusťovci vyrazili na čučoriedky a keďže Ela stále mlčala, tak Šusťo riešil zber čučoriedok ekonomicky a pri čísle tisíc sa zastavil a išiel naspäť. V piatok sa úplne vyčasilo a vyrazili sme po hrebeni ďalej cez Osadník a Pipítku. Paškovci vyrazili domov, pretože ich ďalší deň čakala VIP akcia v Trenčíne, na ktorú bol Petko pozvaný. Na hrebeni bolo množstvo čučoriedok a malín a teda sme sa pod chvíľou pásli. O jedenástej sme s prestávkami kráčali do siedmej. Od Pipítky ďalej bol asi 3km úsek holorubov, čo Ládikov ochranársky duch dosť zle znášal. Došli sme na známy flek nad priechodným kanálom, našli vodu a zakempili na lúke plnej hrbolov. Ládik nás prinútil presťahovať prístrešok ale keďže mal pod sebou mravenisko, tak sme mu to s Julkou tolerovali. Večer bola slušná kosa, takže ani pri ohni nebolo moc teplo. Vstával som o pol šiestej ráno a o ôsmej som už v Smolníku vychutnával raňajky. Ranná cesta z hrebeňa dolu bola dosť zarosená a 700 výškových metrov dalo kolenám zabrať. Ostatní to zabalili tiež a schádzalli z hrebeňa pred obedom.

Opäť sme teda nedokončili hrebeň až po Dedinky (je tam ešte Volovec a moc nechodená spojovacia etapa), neprešli sme ani priechodný kanál. Ale o to mne konkrétne ani nešlo. Bola pohoda, trochu sme pospievali a pokecali.