2012_wander

Wander 4-11.8.2012

Vršatecké Podhradie - Makov

Poniže pár poznámok z wandra. Farebne sú odlíšení jednotliví autori príspevkov.

Škrko - čierna

Stanka - fialová

Šusťo - tehlovočervená

Kvetka - modrá

Ela - zelená

Foto

Sobota 4.8.12 Vršatské podhradie - sedlo pod Kosákom

Šusťo jediný si našiel čas pripraviť itineár trasy, ktorá začala tam, kde sme minulý rok skončili a napriek Majovým komentom to bol realizovateľný plán. Viróza, ktorá skolila Šusťa a Elu, im nedovolila ísť na vander hneď od začiatku, tak Šusťo aspoň prišiel na Hlavnú stanicu partii zamávať a šiel sa liečiť. Už druhá absencia Ely na wandri z dôvodov získaného infekčného ochorenia vzbudila podnetnú diskusiu už pred wandrom a trvajúcu aj niekoľko dní po ňom. Vzhľadom na intenzívne emócie spojené s touto diskusiou je táto časť opisu wandra v záujme zdravia všetkých zúčastnených výrazne zostručnená. Malebná scénka sa vraj (naozaj) odohrala na stanici, kde Tepa vyprevádzala jeho početná rodinka a deti mávali dobrodružnému odchodu ich otca. Toto ale niektorým ušlo, keďže Stanka so Škrkom nastupovali až na Vinohradoch. Tohtoročný wander bol prelomový napríklad v tom, že jednotliví stopári začali posielať ako plnohodnotných a dôstojných zástupcov svoje deti. Julkina Julinka a Kremešova Elenka toho boli príkladom. Posádku už od začiatku dopĺňali Paškovci, Majo, Myš a Ján. Majo usilovne snímal celú trasu cez gps soft vo svojom Samsung telefóne a zároveň testoval solárny panel, ktorým dobíjal mobily Jánovi i sebe a raz aj Petkovi.

Veľmi príjemné bolo, že sme vyrážali na obed a časť trasy strávili v jedálenskom vozni. Čakajúc na autobus v Púchove začali klasické stopárske dialógy. Majo pri pohľade na Tepove kraťasy istené na páse iba šnúrkou miesto opaska opáčil: “Šetríš na váhe?” a Tepo pohotovo kontroval pri pohľade na čiastkové výpadky Majcových kraťasov prepálené od uhlíkov “A Ty šetríš na výplni?”. Tepo sa potom snažil Petka poťahujúceho z cigaretky varovať, že “Ja som prišiel inhalovať čistý horský vzduch” a Petko bez váhania odvetil že on tiež. Hoci sa v mailoch k wandru hlásil aj Paka a zvažovalo sa, či sa pripojí v Púchove alebo neskôr, jeho mobil bol offline a keď už raz bol online, to už sme my ostatní boli offline.

S dvomi prestupmi sme pred štvrtou elegantne autobusmi nastúpali výšku do Vršateckého podhradia, v krčme prečítali mapu, zjedli Kvetkine černice a v stále slušnom výpeku vyrazili. Míňajúc vyschnutú studničku vznikali pochybnosti o dostupnosti vody počas nášho putovania, minuli sme posledný flek minuloročného wandra a prvý oddych dali pri Brezovej kaplnke. Tu tiekol výdatný prameň a Tepo začal jeden z mnohých projektov, v tomto prípade posúvať fúkaním kúsok drievka vo válove z jedného konca na druhý. Kempovať po trojkilometrovej etape bolo dosť aj na stopársky štandard, tak sme pokračovali cez Kosák do sedla pod Kosákom. Tu bola krásna lúka, nepatrná stružka potoka asi 200 metrov v svahu po zvážnici na slovenskú stranu. Po skoro dvojhodinovom zvažovaní troch rôznych miest v okolí sme ostali priamo na lúke na štátnej hranici. Pri ohni som vydržal do jedenástej, potom štafetu prebrali Myš s Elenkou a s gitarou cvičili do pol jednej.

Nedeľa 5.8. sedlo pod Kosákom - Požár

O štvrtej ráno sa zdvihol silný vietor, Tepo, ktorý jediný spal pod širákom, sa schoval k Majovi pod striešku a o šiestej začala trojhodinová intenzívna búrka, ktorá preverila kvalitu výstroja a doplnila vodu do lesa. Najlepšie dopadla Kvetka, ktorej po igelite natiekla voda do ruksaku aj s peniazmi, takže keď vyšlo slnko, oblepila stan papierovými eurami. Ján sa ráno ukázal ako kvalitný skaut, keď z úplne mokrého dreva vykúzlil oheň. V tento deň sme so Stankou najdlhšie balili ruksaky my, takže nás Majo vyhlásil za nástupcov Kremeša.... treba podotknúť, že to tak neostalo do konca wandra.

Napriek rannej búrke začal čoskoro poriadny výpek a červená značka nás viedla aj po lúkach, tak sme sa poriadne potili. Pri klesaní z Kaňúra Majco napriek vibramom decentne pristál na zadku, čo Jána len utvrdilo pokračovať ďalej v putovaní v crocs-och a Julinku v sandáloch. Pri oddychu po klesaní Petko s Tepom márne hľadali, čo je významné na chránenej lokalite Kaňoury. Keď sme cross-li asfaltku nad Nedašovou lhotou, Majo a Myš chvíľu usilovne čakali na prípadného stopa, ktorý by ich asfaltkou okolo vyviezol na potenciálny cieľ etapy - údajne horská chata Požár. Nič ale nešlo, tak pokračovali ďalej vo výstupe. Vidina možného objednania si jedla a pitia hnala všetkých vpred, niektorých viac. Pred samotným rozcestím Požár Majo dokonca prerušil rozhovor, aby si premyslel, čo si bude objednávať. Došlo ale k trpkému sklamaniu, keď na rozcestí okrem ohniska, peknej lúky a pár súkromných chát nič komerčné nebolo. Ale miesto to bolo pekné. Ján našiel po zelenej značke asi 100 výškových metrov nižšie potok. V mape vyznačený prameň Sv.Václava asi kilometer ďalej po značke bola stojata voda zanesená všelijakými článkonožcami a ani fleky okolo nič moc. Ale vo veľmi peknej chatovej osade do 500 m od Požáru bola voľne prístupná studňa s pumpou, a tak sme miesto (736 mnm) vyhlásili za flek. Večer plynul v pohodičke, baby páchali hygienu. Drsným dialkoplazom sa ukázal byť Petko, ktorému nebolo dosť a za súmraku vyrazil na pivo do 2 km vzdialenej dediny Študlov a vracal sa až po desiatej s čelovkou hustým porastom. Doplnil si zároveň vytúžené cigaretky a spokojne zaľahol spať. Noc bez dažďa.

2012 Wander1 from Akula 2004 on Vimeo.

Pondelok 6.8 Požár - Čubův kopec

Ráno opäť slnečné, Tepo spal pod širákom, a keď som sa ráno vykotúľal zo spacáku, už si lámal telo rozcvičkou siedmich tibeťanov. Po príjemných raňajkách nás čakal dlhší zostup z Končitej (817mnm) do Střelnej (513 mnm). Na mape písali možný bazén v obci, na ktorý sme sa veľmo tešili, ale pohľad na betónovú jamu so schodíkmi zanesenú bahnom odradil každého. Nepomohlo ani, že nám pri futbalovom ihrisku zrekonštruovanom z EU fondov ponúkli sprchy. Pokračovali sme teda do obce. Už od večera sme Šusťa informovali o našom postupe a ten dokázal svoj príchod presne zladiť s naším a napriek meškaniu vlaku vystúpil z osobáku z českej strany. V miestnej krčme piekli polotovarové pizzy, a tak sme mali príjemný dvojhodinový obedík. V obci čarovali s preznačkovaním trás, a tak až miestny borec, ktorému Myš takmer zlomila plot, nás naviedol na trasu, ktorá viedla pod kopec k turistickej kaplnke aj s turistickým hotelom s WC a studničkou - počin miestneho podnikateľa, ktorý sa takto snažil zvýšiť množstvo atrakcií v obci z 0 na 1. Ale chválihodné. Tepo medzitým z miestneho borca stihol vytiahnuť skoro celý jeho životopis (bojoval za Francúzov v Afganistane, má tri deti - každé v inom štáte, vzdal sa českého občianstva …). Kvetka s Petkom sa hore dostali starou značkou a potom lesom a keby sme sa neboli hore stretli, boli by sa asi vybrali ďalej opačným smerom, keďže mapa bola nepresná. Cesta potom už len mierne stúpala na Střelenský vrch a odtiaľ sme po modrej smerovali na Čubův kopec. Po ceste pekný malý prameň a od neho stúpanie takmer 100 metrov k rozhladni na Čubovom kopci. Drevená stavba s prízemím a štyrmi poschodiami, chvála tesárskeho remesla, poskytla výhľad na celý kraj. Pred ňou ohnisko, akurát voda bola 900 m poniže. Pri ohni sa dobre sedelo, akurát sa na noc valila čierňava od západu a Šusťo s najčerstvejšími informáciami predpovedal nočnú búrku. Napriek tomu sa všetci hnali do rozhľadne, hoci nikomu sa nepodarilo nájsť hromozvod, ktorý by ju uzemňoval. Kolektívny fatalizmus ma celkom fascinoval. Rozhľadňa ale nebola projektovaná ako prístrešok, a tak pri poryvoch vetra cez horné obnažené bočné steny pršalo do nižších poschodí. Vietor zároveň sfukoval haldy nausádzaného prachu a všelijakých úlomkov, ktoré nepríjemne padali do očí a iných otvorov.. Kvetka s Petkom si múdro hneď postavili stan na prvom poschodí. V piatich minútach sa za tmy potom prízemie zmenilo na prístreškový útulok aj s naším postaveným stanom. Inžinierske myslenie opäť triumfovalo pri stavbe striešky pre baby a Maja s Jánom. Akurát Tepo ostal trochu bokom a potenciálny prívalový dážď by zo striešky nášho stanu súkal všetku vodu do jeho spacáku. Búrka nás ale iba pokropila a okrem silného vetra veľa škody nenarobila.

2012 Wander2 from Akula 73 on Vimeo.

Utorok 7.8. Čubův kopec - sedielko pod Makytou

Po vysušení striešok sme vyrazili do Francovej Lhoty. Cestou pri prameni Tepo triumfoval dvojitým prelezením odvodňovacej rúry pod cestou, z toho raz spiatočkou. Nestačilo mu to, a keď objavil betónový poklop na vertikálne umiestnenej betónovej skruži, rozhodol sa ho preskúmať - samozrejme, že sa mu polovicu poklopu podarilo zhodiť do asi bývalej studne niektorej z blízkych chát. Kolektívne sme trvali na tom, že Tepo musí skruž a poklop uviesť do pôvodného stavu. Odmietol návrhy, že ho štyria chytíme za nohy a ponoríme ho dovnútra, radšej sa povyzúval a vliezol tam klasickou technikou. Za hlasného povyku celej skupiny sa vnoril do skruže a takmer 20 kg poklop vytiahol naspäť. Petko všetko uzavrel poznámkou, že keby sme boli Indiáni, vyslúžil by si prezývku “Veselý Poklop”. Tento prívlastok sa potom v rôznych formách viezol s Tepom celým vandrom. Vo Francovej Lhote sme obzreli 500-ročnú Kobzovu lipu, ktorá je tu evidovaná ako chránený strom a mala sa k svetu. Stúpanie z malebnej dediny viedlo cez lúky s napnutým drôtom ako elektrickou ohradou pre pasúce sa hospodárske zvery, ale našťastie bez prúdu (na to však prišiel až Škrko skusmým dotykom pri preliezaní poslednej ohrady - my ostatní sme si to samozrejme všetko poctivo popodliezli. Aj Majo na to prišiel, keď sa mi pri preliezaní druhej skupiny cez ten drôt z neho - fakt nešťastnou náhodou - zošmykla palica akurát v momente, keď mal Majo ten drôt obkročený). Majo zostal s Myšou, Jánom a Tepom vzadu. My ostatní sme sa už napojili na asfaltovú cestu vedúcu k Mikulínovmu vrchu, kde bol plánovaný obed. Vychutnávali sme si práve Petkom nájdený 25 cm široký klobúk dubáka, keď okolo prefičalo SUV-čko a z neho nám kývali Majo a spol., ktorí chytili stopa a ten ich odviezol až na 3 km vzdialený Mikulínov vrch do horského hotela Antarik. Takéto zľahčovanie už aj tak krátkych etáp bolo nedôstojné všetkých zúčastnených, ale zvyšok partie im to výnimočne strpel. Hotel Antarík bol pôvabný, robili vegetáriánsky aj klasický segedínsky guláš, výborné frappé aj polievku. Mali úžasné lavičky- lehátka na lúke, sprchy s malým bazénikom, ktorý sme mohli použiť ako odmenu za útratu, ktorú sme im spravili. Pri spoločnom kúpaní našej partie všetky prítomné mamičky poctivo z bazéna vyhnali svoje ratolesti. V tieni kríkov bola malá soška budhu. Akurát Petko bol nešťastný, nepredávali žiaden alkohol ani cigarety. Vykúpaní a oddýchnutí sme vyrazili po hrebeni ďalej pokoriť Makytu (922 mnm). Cesta viedla peknými lesmi (takmer žiadne rúbaniská tento rok, Ládik môže ľutovať), stúpala až v závere. V tesnom slede sme vrchol dobili. Asi kilometer pod ním našla Julka prameň a kúsok od neho pekný malý flek priamo na značke, výnimočne nebola okolo žiadna lesná cesta. Napriek nezvyklej túžbe Maja šlapať ďalej sme sa tam zložili (a dobre sme urobili, lebo alternatívny flek v Papájskom sedle sa ukázal byť nevhodný). Do noci ešte prešli dva páry českých dialkoplazov, ktorí v ten deň dávali cez 30 km, to nás ale nemohlo rozhodiť.

Streda 8.8. Papájske sedlo - Friňovské sedlo

Ráno Tepo len tesne unikol smrti. Okolo piatej-šiestej nadránom viacerých zobudilo vytrvalé a dotieravé klopkanie, ktoré aj v polospánku identifikovali ako Tepove rituálne bubnovanie. Keď to bolo už naozaj neznesiteľné, vyliezla Kvetka zo stanu pevne rozhodnutá utĺcť ho paličkami. Našťastie, v poslednej chvíli sa ukázalo, že za ten rámus bol zodpovedný ďateľ a tak Kvetka nechala Tepa nažive.

Škrko už bol málinko nervózny z odchodu autobusu a tak nás prinútil vyraziť netradične skoro - už pred 11. Po krátkej etape sme dosiahli Papájske sedlo a tu sa po spoločných fotkách oddelila 5-členná skupinka (Myš, Elena, Stanka, Tepo a ja) na cestu domov; Paškovci, Majo s Jánom, Julka a Šusťo ostávali. Pekným klesaním sme míňali viacero krásnych chát a cestou minuli Kremeša, ktorý sa pre zmenu k wandru pridával. Týmto moje rozprávanie končí a dúfam, že sa niekto chytí, aby v ňom pokračoval.

Majo, doplň gps dáta....

Petko odmietol využiť asi hodinovú prestávku v sedle na zber hríbov, čo sa mu neskôr vypomstilo, keďže zvyšok trasy nás priviedol do turistami veľmi navštevovaných končín a hríby tam boli do jedného vyzbierané. Úbohá Kvetka musela celý deň prežiť na produktoch poľnohospodárskeho priemyslu. Útechou však boli dve chaty, ktoré sme mali po ceste. Na chate Kohútka sme si dali všetci plnohodnotný obed a na neďalekej chate Portáš si poniektorí dali ešte aj večeru.

Keďže oproti pôvodnému plánu sme už mali určitý sklz, ale najmä pre batohy stále plné jedla, rozhodli sme sa vynechať nakupovanie v Novom Hrozenkove. Predsa len, skoro každý deň sme obedovali v nejakej chate či krčme po ceste.

Spali sme vo Frňovskom sedle kúsok pred Malým Javorníkom. Flek sa ukázal byť celkom pokojný, voda bola iba asi 150 m. juhozápadne (čiže oveľa bližšie, než to vyzeralo podľa mapy) a turisti z blízkych chát nás našťastie nerušili. Večerný program bol po odchode Škrka a jeho gitary už kratší, ale zaujímavú vložku do neho doplnila Julinka. Zistilo sa totiž, že jej nový ešus je dokonale vzduchotesný a horúca pohanková kaša z chaty Portáš stihla do večera vychladnúť a zmenšiť svoj objem tak, že sme sa štyria poriadne natrápili, kým sme ten ešus otvorili.

Štvrtok 9.8. Friňovské sedlo - sedlo pod Hričovcom

Vítal nás slnečný, hoci už trochu chladnejší deň. Ráno nás zahrial krátky výstup na Malý Javorník. Na vrchole nás prekvapil sklad dreva, ku ktorému onedlho prišli dva traktory a do hromady pridali ďalších päť kmeňov. Dal som sa do hovoru s týpkom, ktorý tam ťažbu dreva organizoval. Na otázku, či sa môže v chránenej oblasti takto ťažiť, odpovedal, že “môže, vlastne musí sa.” Pridal, že hospodársky plán treba plniť a pochválil si, že návrh na zaradenie Malého Javorníka do vyššieho stupňa ochrany neprešiel. My sme si však už nepochvaľovali, že najbližšie kilometre sme šľapali po ceste rozjazdenej od traktorov.

Cestou po mierne zvlnenom hrebeni sme sa ešte zastavili na rozhľadni na Stratenci a onedlho dorazili na najvyšší kopec vandra Veľký Javorník (1071). Pod Javorníkom sme odbočili z našej červenej značky a navštívili príjemný penziónik, kde sme strávili asi tri hodiny etapovitým stolovaním. Keďže však ich vírivka mala kapacitu pre max. 4 osoby a ani trampolínu nám nechceli prenajať na spanie, nakoniec sme sa pobrali ďalej.

Chvíľku po našom odchode sa spustil dážď, ktorý nás prinútil navliecť pršiplášte a potom hneď skončil. Zanechal za sebou krásnu dúhu. Utáborili sme sa v sedle pod Hričovcom, pri krásnej studničke. K večeru sa Petko potichu vytratil, bez mapy, bez mobilu, bez čelovky (aspoň podľa Kvetky), a asi 3 hodiny ho nebolo. Už sme predebatovali jeho životnú poistku aj možnosti dať ho vyhľadať horskou službou, keď sa uprostred noci zázračne objavil, živý, zdravý, s čelovkou a hlavne plným klobúkom hríbov. Nemohol dopustiť, aby dva dni po sebe bola ich diéta ochudobnená o tieto pochúťky.

V noci síce nepršalo, ale fúkal vietor a bolo hodne chladno, podľa teplomera bolo nadránom 8 stupňov, ale zo stuhnutosti túb s pikaom a nutelou usúdili Majo s Petkom, že muselo byť takých 5-6 stupňov.

Piatok 10.8. Sedlo pod Hričovcom - Smutníky

Napriek tomu, že mňa vyhnal chlad zo spacáku už o pol siedmej, vyrážali sme tradične okolo jedenástej. Prešli sme cez sedlo pod Lemešnou, ktoré má v češtine nepomerne lepší názov sedlo Pindula. Cestou sme ignorovali niekoľko prameňov Kysuce, hoci viaceré tabuľky na ne ukazovali (niektoré dokonca priamo dolu do zeme). Pokračovali sme do Makovského priesmyku, kde sa ukázalo, že z neho už nechodia autobusy na Bumbálku (čo je ďalšie sedlo asi o 2 km). Petko sa rozhodol, že priesmyk neopustí, kým sa v blízkom motoreste nenaobeduje, a Kvetka mu zostala robiť spoločnosť. Ostatní sme pokračovali peši po hrebeni až na tú Bumbálku. Prefíkaná Kvetka s Petkom nás tam už čakali, keďže si pred motorestom chytili stopa. Na Bumbálke sme dali ďalší výdatný obed v miestnej chate. Hoci sprvu sa tvárili, že skoro nič nevaria, keďže im nejde elektrina, nakoniec sa ukázalo, že dokážu spraviť skoro všetky jedlá z jedálneho lístka.

Mali sme ohnivú debatu o pokračovaní trasy. Majo trval na tom, že nesmieme opustiť hrebeň, aby čo najmenej ľudí opustilo vander už v sobotu. Ostatných nás však predpoveď počasia motivovala dostať sa radšej do nižších polôh. Nakoniec sme sa dohodli zísť na bočný hrebienok po žltej a v prípade, že by v sobotu bolo dobré počasie, sa z neho dalo poľahky vrátiť na hrebeň.

Sobota 11.8. Smutníky - Makov, Trojačka

V noci sa - skoro presne podľa predpovede - pustil dážď, ktorý neustával a neustával. Nadránom naše táborisko navštívil nejaký chlapík na džípe, ktorý Petka zdvorilo požiadal, aby sme opustili jeho súkromný les a najmä v ňom nezapaľovali oheň. Takže sme sa postupne pobalili, pripli mokré striešky na batohy a vybrali sa kade ľahšie. Žiadne návrhy na pokračovanie po hrebeni už v tomto počasí nezazneli a po pol hodinke zostupu sme boli na Trojačke. Ján v budove bývalej colnice objavil útulné bistro, kde sme príjemne strávili dve hodinky čakania na autobus. Ďalšími spojmi sme sa dostali do Makova, Bytče a Žiliny, kde sme si akurát stihli kúpiť miestenky na vlak. Po troche vyjednávania sme presvedčili pár ľudí v jednom z dvoch kupé, kde sme mali miestenky, že je pre nich výhodné sa presunúť a prenechať nám jedno celé kupé. Zvyšok cesty sme strávili (síce siedmi v 6-miestnom kupé) v družnej nálade a snažili sa pojesť čo sa len dalo zo zásob. Aj tak, ako sa neskôr ukázalo, som domov doniesol 1 a ¾ kila žrádla, a to napriek tomu, že sme vynechali nakupovanie.