2010CrnaGora

Čierna hora 2010

Koncom augusta sa zvykne lámať počasie ale že má pršať 4-6 dní za sebou a teplota klesne pod 10 sstupňov cez deň, to bolo veľa aj na mňa. Taká bola predpoveď rosničiek i skutočných meteorologov. Nepríjemné bolo, že sme mali už tretí deň kúpené lôžka na nočný rýchlik do Michaloviec, odkiaľ sme mali pokračovať na podkarpatskú Ukrajinu dokončiť zvyšné poloniny, ktoré sme v uplynulých rokoch nestihli prejsť. Čakala nás napríklad oblasť Usť-Čornej, vedľa ktoré je Ruská mokrá – názov, ktorý dedinka evidentne nedostala podľa pretrvávajúceho slnečného počasia.... Takže vidina pokorenia Svidovca a poloniny Krásna sa začala jemne rozplývať napriek faktu, že sa Igorovi podarilo zohnať najnovšiu mapu oblasti (pôvodne sme mali ísť podľa 1:100000 mapy z roku cca 1970. V ukrajinskom webe o počasí sa to hemžilo výrazom groza (búrka), preto zasadol krízový štáb u Iva vo Vrakuni. Ešteže máme výborných kamarátov a od Jockeya sme dostali tip na Čiernu horu. Tam malo pršať iba 1 deň, cesta trvať cca 20 hodín (na ukrajinu 18), akurát náklady sme odhadovali o trochu vyššie. Keď k tomu Saš ziskala od Šniclu a Čerta mapy Durmitora i Bjelasnice z ich svadobnej cesty, nebolo o čom rozhodovať...

Na stanici sme teda vymenili lístky za vlak do Pešti (poplatok za vrátenie lístku 10% - paráda) a v prázdnom rýchliku začali hltať prvé stránky sprievodcu o Čiernej hore – krajine pre mňa zatiaľ spojenej iba s dovolenkami pri mori. V zostave bola Ivnaka s Igorom, Saša, Ivan s Katkou a ja. Šesť ľudí je ideálny počet na cestu miestnymi spojmi. Igor niesol štýlové cestovné poháriky a Ivo domácu slivku, bol to dôstojný začiatok akcie.... Sila kolektívu sa hneď prejavila v Pešti, kde sme na prestup mali 25 minút a bolo treba kúpiť lístky v medzinárodnej pokladnici (Ivnaka kdesi vykutrala, že lístky kúpené na viackrát vyjdu lacnejšie, aj tak bolo ale tie nervy pri pokladnici, kde maďarská dežurnaja ručne !!! vypisovala lístky pre 6 ludí), Ivan zatiaľ Ivnake preniesol ruksak do vlaku, ktorý sme s krásnou 4 minútovou rezervou stihli... So Saš sa nám podarilo ešte kúpiť aj lôžka od rakúskeho sprievodcu, takže minimálne ležiaca poloha bola na noc zaistená. Noc prerušená niekedy o tretej colnicou ale potom pohodka a ráno sme sa budili v Belehrade, ktorý práve pokropila dažďová prehánka. To nám ale nebránilo dať si v prvej pekárni Sašou ospevovaný burek a kávu. Burek je z lístkového alebo .. cesta plnený syrom alebo mletým mäsom, dosť masný a prekvapivo sýty a dokonca aj chutný. Tie čiernohorské boli ešte o kus lepšie ako ten belehradský. Zvyšok z troch hodín čakania na vlak do Podkorice sme s ruksakmi na chrbtoch strávili prechádzkou po centre, z dialky sme obdivovali hrad aj belehradské mosty, ktoré Ivo znalecky ako už takmer skončený stavebný inžinier hodnotil. Vlak do Mojkovacu mal trvať 7 hodín ale s prehľadom nabral dve hoďky meškania na hranici a nikoho to nevzrušovalo. V Mojkovaci, nad ktorým visela nízka oblačnosť, sme vystúpili v nedeľu za pokročilého večera pred siedmou a vôbec ale vôbec sa mi nechcelo nastupovať niekam do hôr. Mesto bolo výhodné tým, že sa tu dalo rozhodnúť, či dáme skôr Bielasicu – ukrajinským poloninám podobné pohorie alebo Durmitor skôr pripomínajúci naše Vysoké Tatry. Sašu veľmi lákalo aj pohorie Prokljetie na hraniciach Albánska ale to bolo predsa len trochu od ruky a hodilo by sa ak by sme mohli stráviť v Montenegro o 3-4 dni dlhšie. Vzhľadom na predpokladaný dážď v utorok sme sa rozhodli začať Bielasicou. Priamo od stanice viedla do hôr značka. Náš plán bol nastúpať 300-400 výškových metrov nad mesto do útulne, ktorú tu nazývajú „Planinarsky dom“. Od srdečných miestnych sme aj dostali pokyny kam asi treba ísť. No o necelú hodinku sa takmer zotmelo a hoci sme mali širokú vozovú cestu serpetnímami stúpajúcu do hôr, značku sme poľahky stratili (sprievodca uvádza že „turistické značení bude poutníky přiváděť do šílenství“ a tak tomu aj bolo). Už sme vbehli do oblačnosti, takže ani o výhľade nemohlo byť reči, okolo kopanice ako nad Balogom a cesty rôzne klesali aj stúpali. Keďže sme nechceli strácať výšku, tak sme sa držali tej stále do hora, až sme dorazili na zlom hrebeňa, kde sa z hustej tmy vynorilo svetlo horskej usadlosti a v nej malá rodinka, ktorej otec pracujúci v Belehrade nás velmi ochotne naviedol po určitom klesaní na pôvodnú značku a cestou mi vysvetľoval, že v tomto dome býva jeho rodina v tamtom zase kamarát, no jedna veľka partia... Keď už sme vraj nemali kde zablúdiť, tak nás nechal na ceste, ktorá sa po cca 2 km rozdelila aj značkovo. Jasná šípka k Planinarskému domu viedla doprava a značka strmo na hor. Tu sa prejavila čiernohorská podnikavosť, kde majiteľ vyššie uloženej chaty s kuchyňou a platením za ubytko radšej preznačkoval cestu mimo útulne aby pútnici smerovali k nemu a zaplatili čo to dá. My sme sa samozrejme pustili po značke, minuli Planinarsky dom a fičali nocou ďalej. Ďalší rozcestník nám povedal, že „už“ len 2 km je planinarsky dom Džumbas, ale už sme to neriešili, po ceste bol krásny flek aj s potokom ale do chaty to malo byť iba 150 metrov (napísané na kameni), z ktorých sa vykľulo tak 1.5 km a cca 150 výškových metrov so salašom po ceste. Keď pastier videl, že smerujeme do chaty, hneď mobilom volal majiteľovi, ktorý neváhal s manželkou aj dcérou autom v noci prísť do chaty a otvoriť ju, o čo sme sprvoti vôbec nestáli, pretože pred chatou bola pekná teraska ako stvorená pre dva stany a pastier nám pustil aj vodu. Po nejakých 20 minútach dorazil Mr.Džumbas, asi 2metrový mohutný chlap s hlbokým a hlučným hlasom, a vehementne nás presviedčal, že táboriť v Bielasici a obzvlášť na jeho teraske je zakázané a ubytko je za 4 eura na osobu. Ivnaka začala vyjednávanie, že sme študenti ale chlapík vyzeral byť neoblomný. Až prenikavo silný ženský hlas jeho ženy (jemne naznačujúci, kto v rodine rozhoduje) ho primäl k tomu, že sme za 20 euro za šiestich získali peknú 8 miestnu izbu s poschodovými posteľami. Dcéra okolo dvadsiatky bola pekná ale málo zhovorčívá, o tri dni sme ju stretli znovu na autobusovej stanici v Mojkovaci a priateľsky nám zamávala. Noc bola chladná, spánok sme si vychutnali.

Pondelok – hrebeň pohoria Bielasica.

Ráno napriek včerajšej oblačnosti bolo jasné, obloha čisto modrá a výhľad úchvatný. Vďaka včerajšiemu výstupu sme mali 600 výškových metrov (1400 mnm) k dobru a na teraske sme si vychutnali skvelé raňajky. Pred desiatou sme vyrazili. Už po jasnej značke sme stúpali na hrebeň Bielasice, obloha modrá, všado okolo pasienky a ovčince. Bočným hrebeňom značka vystúpala k salašu, ktorý strážil jeden uviazaný pes a jedno hravé šťeňa, ktoré nás radostne privítalo. Vynechali sme drsný hrebeň a vrstevnicovým chodníkom smerovali na Šiško jezero, po ceste studnička. No značku sme na horských lúkach opakovane strácali a bez ruksakov naľahko s obtiažami nachádzali. V záverečnom sedle pred jazerom sme ju stratili definitívne a po horskej hradskej sme krásne cca 300 metrov dlhé jazero našli. Na brhu jazera bola nakrátko spasená tráva, ideálne miesto na obed a popoludňajší „powernap“, výraz zavedený Ivom. Zalomili sme všetci bez výnimky. Čistá obloha sa medzitým zaplnila významnou oblačnosťou a fúkal celkom mrazivý vietor. Značka ďalej viedla nádhernými morénami na hrebeň nad údolím bielogradskej rieky. Hrebeňom viedla široká cesta pre autá s 4x4 a veľmi silno tam fúkalo. Horskú cestu ale zvládol aj Citroen C3 z požičovne s ruským manželským párom, ktorých sme míňali. Vďaka vrstevnicovej ceste a mrazivému vetru sme rýchlo naberali kilometre a nakoniec sklesali pod masív Zekovej glavy 2117 mnm, kde pri prameni Bielagraskej rieky je krásny altánok s miestom pre stany. Tu sme boli asi o pol siedmej. Na vrchole je vojenský vysielač a v okolí boli nápisy so zákazom fotografovania. O táborení ale nič nepísali, tak sme zatáborili. Bol veterný a chladný večer, lenčo sme dovarili, zaliezli sme do stanov. Spočiatku bola hviezdnatá noc ale vietor naberal na sile a nepríjemne ohýbal náš chlapčenský 4-miestny Husky stan, ktorý už mal svoje najlepšie roky za sebou a hoc nám Ivnaka tvrdila, že to bolo to najlepšie, čo sklad Eldoráda ponúkol, začali sme šípiť problémy. Keď sa mi vďaka silnému vetru bočná tyčka zaryla do zubov, prestalo ma to baviť. Ivo inžinierskym pohľadom diagnostikoval problém – už kedysi zlomená tyčka sa pod kopulou zlomila druhýkrát, ostrý koniec dokonca prederavil tropiko a statika bola týmpádom narušená. Ivo s Igorom mali „eska“pásky a tak začala improvizovaná reparácia, kde ja som držal a Ivo páskoval. Túžobne pritom spomínal na ducktape zanechaný v BA. Tropiko sme fixovali páskou na otlaky. Verzia 0.1 bola pre vietor ľahkým sústom a až verzia 0.2 sa ukázala ako optimálna, použijúc pritom aj lepiacu pásku a bufo čelenku (definitívnou bola potom verzia 1.0 s pomocou duck-tape- u zakúpeného o dva dni v Kolašine). To už začalo pršať, prechodne dokonca významne a aj podlaha sa ukázala defektná. Napriek vetru a daždu vládla v stane dobrá nálada, Cimrmanovské prupovídky zľahčovali celú situáciu a výbuchy smiechu dokonca budili osadenstvo susedného dievčenského stanu. Tie ale najviac štvalo to, že vďaka vetru nepočuli, na čom sa smejeme.... Noc sme skončili s jemne či viac navlhnutým spacákmi.

Utorok – zostup do Kolašinu

hoci bola hmla a vlhko, nebol problém pobaliť veci a po raňajkách vyraziť po ceste ďalej. Po návrate na hrebeň sa cesta rozdvojovala a napriek ukazovateľom to nebolo úplne jednoduché, hlavnú hradskú križovali skratky od off-road-ov. Zostúpili sme až na katun Vranjak, kde sa pred nami vynorila krásny nový Planinarsky dom postavený miestnym turistickým združením a obývaný prívetivým Milošom, ktorý nás hneď uviedol dnu. Rozrobenú drevenú poličku nechal tak a pohostil nás pivom aj čajom. Čiernohorský jazyk má so slovenčinou veľa spoločného, hlavne keď Miloš nechtiac zaklial, keď mu niečo spadlo a slovo začínajúce na „je..“ bolo vlastne to isté, ktoré sa používa u nás... Miloš bol fajn típek, rozprával nám o snehu v zime siahajúcom po horný okraj okien, lyžovaní, o svojej rodine (2 dcéry a syn- všetko vysokoškoláci). Ubytko v chate 5-10 euro za noc. Po chate poťahané trubky kúrenia, začínajúceho v peci. Pekne zariadená chata, fotky. Všetko ako má byť. Asi 300 metrov od chaty je horské gazdovstvo, kam nás so Sašou a Ivnakou odprevadil a za 10 euro sme kúpili kilo lahodného kozieho syra, počastovali nás jablkovou rakijou. V hospodárstve majú ovce, kozy aj dobytok. V meste predávajú syr. Chalani s Katkou zatiaľ nakrájali klobásky a chlieb v chate a mali sme aj s Mnilošom skvelý obed. Ivo mu ponúkol svoju 53% slivku, chlapík si časť natrel na dlane, privoňal a s rozptylom 3% silu alkoholu aj trafil, čo nás privádzalo do úžasu. Ponúkol nám ich nápoj Gorkij list – taká horkejšia Demänovka. A na záver nás odprevadil k ich skratke dolu z hôr, cestou dokonca Ivovi aj spieval. Nakrátko bol dážď aj s krúpami ale potom už len mrholilo. Asi hodinovým zostupom sme zišli do lyžiarskeho strediska Jelenica (veľkosť asi našej Pezinskej Baby), kde bol pri vstupe SBS-kár a po spevnenej ceste nás čakal ešte 10 km pochod do mesta Kolašin (mesto K pre všetkých, kým sme sa ho stihli naučiť). Cestou dolu sme stretli rakúsky párik v krabicovej dovádke s bicyklami na zadnom okne, ktorej nákladnú plošinu mali prerobenú na drevenú postel. Prišli sa 3 týždne túlať autom a bicyklami po Čiernej hore. Príjemné riešenie. Popísali sme im cestu k Milošovej chate a oni vyrazili na obhliadku. Cesta do Kolašinu bola nekonečná, našťastie dolu kopcom. Pri jednom prameni sme dali pauzičku a rakúsky pár nás dobehol, horská chata sa im nepáčila. Po krátkom rozhovore, ktorý viedli Saš s Ivnakou, nám ponúkli odvoz do mesta a všetkých aj s batohmi naložili do vozu. Ušetrili sme tým 5 kilometrov, ktoré by sme už asi nedali bez rizika vážnych otlakov. Kolašin je príjemné horské mestečko s krásnym námestím, množstvom privátov, pár hotelov a promenádou s kaviarničkami. Obehli sme tri-štyri rôzne priváty, všade bola cena 10 eur za osobu a žiaden nebol úplne optimálny. Igor zatiaľ strážil ruksaky na námestí a tam za ním prišla tak 13-ročná holka, že či nehľadá ubytko. Potom zavolala tatu a išli to spolu pozrieť – bol to nádherný drevený 1-poschodový apartmánový domček pre 6 ľudí s krbom, kuchyňou a vírivkou na prízemí a 5 min chôdze od centra. Za 50 eur na noc. Ideál. V domčeku sme zhodili batohy a vyrazili do čiernohorskej koliby na miestne špeciality. Baby si dali cicvaru – zemiakovú kašu so syrom, taká obdoba našich halušiek, no porcia bola nepokoriteľná. My chalani sme dali pečené jahnacie mäso – úžasne jemný pokrm a k tomu pivko. S pomastenými bruškami sme s dvomi fľaškami Vranac-u (miestny druh červeného) prišli do domčeka a keď Igor rozkúril krb, príjemný večer len krásne plynul. Striedavo sme sa chodili sprchovať. Prvá išla Saš a čakala ju hádanka v podobe netradičného uzáveru odtoku z vírivky a ešte netradičnejšieho púšťania vody (najskôr sa pustí horúca a k nej sa pridáva druhým kohútikom pomaly studená, to tam ešte bol tretí kohútik na vírivku). Aj ja som s tým bojoval. Otvorenie odtoku nakoniec realizovalo až inžiniersko-ekonomické konzíliium Igor+Ivan. Večer sa ale niesol v znamení hry Aktivity – obdoba šarád. Katka s Ivnakou jasne viedli, ja s Igorom sme nestrácali stopu a Ivo so Sašou sa celý večer ladili jeden na druhého, ale v každom prípade boli najzábavnejšia dvojica. O dvanástej som už nevydržal a zaľahol. Vranac bol veľmo chutný. Inak ten kozí syr bol dosť rýchly, na námesti som podvečer ledva stihol nájsť toaletu.

Streda – presun do Žabljaku

Ráno ešte boli prehánky ale postupne sa obloha vyčistila, hoci bolo stále chladno. Prognózy počasia boli priaznivé, preto sme sa rozhodli vyrazit na Durmitor. Honosne vystavaná budova Turistického office-u bola ale nekompromisne a celé dva dni zatvorená, tak sme infošky získavali v hoteli a na autobusovej stanici. Priamy spoj mali ísť okolo štvrtej a tak sme deň strávili v kaviarni, v pekárni a vychádzkou k botanickej záhradke, ktorá ale nadchla iba ženskú časť našej výpravy. Pekara tu bola famózna, robili také tyčky z lístkového cesta naplnené jablkom aj džemom, no úžas. Skvelý obed. Autobus síce o štvrtej prišiel ale o Žabljaku nič netušil, tak sme sa aspoň nechali odviezť do Mojkovacu. Cca 25 km za 2 eur/osoba (50centikov za batožinu), busy tu nie sú lacné. V Mojkovaci sa na nás vrhlli miestni taxikári a ponúkali nám „super výhodný“ taxík do 70 km vzdialeneho Žabljaku za 40-50 eur pre 3 osoby. My sme stále dúfali, že pôjde autobus ale nemal ísť žiaden. Taký starší típek nám opakovane mával spoza zábradlia ale nebral som ho vážne. Potom sa ukázalo, že vlastní tak 15-20 ročný VW transporter a dá nám cenu 30 eur za šiestich. No nekúp to! Naložil nám bágle, mňa si usadil za spolujazdca a vyrazili sme. Po ceste, pár km za Žabljakom pristavil pri novom rodinnom dome, zamával na jedno dieťa, čo bol Mark – jeho vnuk a ten bez váhania nasadol k nám, vedľa dedka mal taký malý stolček a spôsobne celú cestu sedel a sledoval krajinu okolo. Iba raz ho dedko zhulákal, ked v Žabljaku skočil na brzku a malý si narazil čelo o palubnú dosku. Inak s bezpečnostnými pásmi si v MNG nerobia vôbec tažkú hlavu, nehovoriac o detských sedačkách. Cesta viedla pozdĺž riečky Tara, ktorá sa časom vnorila do svojho kaňonu, ktorý má byť podľa miestnych druhý najdlhší na svete za Grand Canyonom. V neskorom popoludní boli zákruty priezračne čistej rieky uchvatné divadlo. Ujko nám zastavil pri moste nad riekou, unikátnom predvojnom technickom riešení 145 m nad dnom rieky, porobili sme pár fotiek a šli ďalej. Most partizáni počas vojny vyhodili do vzduchu a zdržiavali tak početné sily wermachtu určené na ruský front. Od mostu cesta ostrnými serpentínami stúpa na náhornú plošinu s výškou cca 1200-1500 mnm, ktorú kedysi Turci vypálili aby sa tu nemohli skrývať zbojníci. Z tejto krásnej plošiny potom stúpa samotné pohorie Durmitor dosahujúce výšku nášho Lomnického štitu. Žabljaj je podobný našim Smokovcom, množstvo hotelov a penziónov. Aj tu funguje biznis systémov ruka-ruku myje. Šofér nás bez váhania zaviezol do jedného zo štyroch camp-ov, hoci bol od Čierneho jazera vzdialený 25 min chôdze. V camp-e sa nás ujal Mišo, opäť hlučný hromotĺk, ktorý nám poukazoval camp, rozdal vizitky, kvalitné PR. Pri peknom výhľade na celú náhornú plošinu s rakijou ako prípitkom sme oslávili príchod do Durmitoru. Večer už bol priam mrazivý, zatiaľčo ja som zbieral drevo a zakladal oheň, baby varili a Igor s Ivom kúpeným duck-tape-om ošetrili všetky technické nedostatky našich stanov a výstroje. V camp-e boli ešte tri partie Čechov a tak sme sa večer stretli pri ohni a vymieňali si dojmy z Čiernej hory. Od staršieho manželského páru sme sa dozvedeli, že krásny historický ostrovček Sv.Štefan pri Budve je už prerobený na jedno veľké hotelové kasíno a strážený uniformovaným strážnikom. Zvyšné partie len práve prišli nočným vlakom a Durmitor bola ich prvá zastávka. Trochu sme pospievali ale neprítomnosť gitary sa dosť jasne prejavila na celkovom ladení nášho česko-slovenského zboru. Noc bola mrazivá, ráno námraza na oknách, v stane tak 10 stupňov, veľmi som si nadával, že som nemal teplejšie tepláky.

Štvrtok – Trek v Durmitore.

Deň vyzeral nádherný, úplne čistá obloha. Len polhoďku nám trvala cesta k Crnemu jazeru a stálo nás to 140 výškových metrov zostupu. Jazero úchvatné, už po sezóne, chlapík v autíčku nás skasíroval 2 eur/osobu za vstup do parku a vyrazili sme. Vrcholy Durmitoru sú od 2200 do 2500 mnm, takže prakticky 1000 metrov prevýšenia. Cestou sa k nám pridali dva psíky, neviem ako a odkiaľ prišli, ale striedavo sa nás držali celú cestu aj na tých najexponovanejších úsekoch. Pri katune Lokvice sme dali obedík a stúpali ďalej do sedla. Síce sa objavili prvé oblaky ale výhľady boli naďalej úchvatné. Zo sedla viedla značka strmo po relatívne úzkom hrebeni a tu už sa zapájali nielen nohy a ruky ale občas aj „tretia noha“ - zadok. Terén bol dosť exponovaný, reťaze žiadne, chvíľami som si hovoril, že čo tam vlastne robím. No výhľady stáli za to. Zo sedla V Previja 2145 sme pokračovali cez Južni Vrch 2285 a Severni Vrch 2285 na Meded 2223 a cez Struga 1920 mnm sme sa vrátili k Crnomu jezeru. Durmitor tvoria v podstate 2-3 hrebene a pohorie je celkovo malinké ale ponúka nemálo krásnych túr a určite aj hodnotne lezecké výstupy. Postupovali sme cez tri vrcholy až na Medveď, z ktorého je pohľad na Crno jezero. Tu sme boli o štvrtej popoludní. Zostup bol strmým trávnatým svahom. Po 10 hodinách sme dorazili späť do camp-u.

Piatok – presun do Herceg-Novi.

Budík o 4:30 bol krutý, no vidina, že o štyri hoďky budeme pri mori bola lákavá. Od Miša (šéfa camp-u) sme zistili, že Žabljak je priamo spojený autobusovou linkou s pobrežím a bus odchádza o šiestej ráno. Bus bol staručný 16-miestny Ford Tranzit bez kúrenia a s často fajčiacim šoférom, za cestu si vypýtal 12 eur/osobu a podľa všeobecnej zhody bol tento bus najchladnejšie miesto celej Čiernej hory. Mrzli sme postupne všetci, baby zachránil Ivov spacák, mňa Sašina indická šatka. Šofér vlastnil jednu jedinú kazetu neznámej balkánskej divy s asi ôsmymi pesničkami, ktorú za prvé dve hoďky otočil asi 6x za sebou, čo väčšinou našej výpravy privádzalo do šialenstva. Cesta samtná bola ale nádherná, postupne sklesala po starej ale slušnej asfaltke z plošiny do údolia (Šalin) aby nastúpala cez ďalšie pohorie a sklesala do Nikšiča. Prevýšenia značné, výhľady krásne, početné gazdovstvá, obrovské snopy slamy. Po štyroch hoďkách sme definitívne sklesali krásnouu novou cestou do malebného a rozsiahleho zálivu Boka kotorska (veľký záliv so strmo stúpajúcimi svahmi nad brehmi do výšky 400- 500 mnm) a po pobreží prišli do mesta Herzeg Novi. Opäť sa na nás vrhli miestni borci s ponukami super ubytka. Vyhrala jedna staršia pani, ktorá ale mala byt len menší, tak nám dohodila svoju „sestru“, cca 10-15 min chôdze od autobusovej stanice bol v svahu rodinný dom, kde sme dostali dve velké izby s balkónom. Jednoduché ale účelné. Rýchlo sme sa prebalili a vyrazili k pobrežiu iba s plavkami a uterákmi. V Pekare nakúpili bureky a na pláži si dali obedík. Cesta vedie nad pobrežím v svahu a pozdĺž celého pobrežia sa ťahá chodecká riviera s početnými plážami a kaviarňami. Tu sme teda strávili príjemné popoludnie, neskôr káva nad latino barom, prehliadka mesta, aranžované fotenie na starom hrade prerobenom na amfik s výhľadom na záliv. Kúpanie na malej pláži bolo rýchle, voda chladnejšia a obloha zatiahnutá ale more napriek tomu výborne osviežujúce. Deň sme zakončili skvelou večerou (plieskanica, baby dali morské potvory) v reštaurácii Tri lipy pod hradbami. Na teraske nášho apartmánu sme kecali pri Vranacu do noci, baby s Ivom až do skorého rána.

Sobota – Budva, Podgorica, odchod domov.

Dopoludnie bolo slnečné, busom od 10:30 (busy tu chodia po pobreží a na Podgoricu každých 30-50 min) do 12:30 sme sa presunuli po pobreží do Budvy, celý čas slnko, nádherné zákutia zálivu, až keď sme sklesali do Budvy, tak sa zatiahlo a zostalo tak až do nášho odchodu. Budva je asi Mekka čiernohorského pobrežia, dosť ruských turistov, veľa obchodíkov, príjemné staré mesto s úzkymi uličkami. Po kúpaní sme sa rozlúčili s Igorom a Ivnakou, ktorí tu plánovali zostať dva dni a smerovali ku campu, dali sme si kávu v starom meste, kúpili pár drobností a na stanicu dorazili akurát k busu, ktorý odchádzal do Podgorice. Prekvapivo tam sedeli Igor s Ivnakou, ktorých neoslovil miestny camp a rozhodli sa rovno vyraziť do Mojkovacu a dať si pár dní pri Belogradskom jazere. Takže veľké zvítanie a spoločná cesta do Podgorice. Autobus strmo nastúpal do mrakov, ktoré sedeli na vrcholkoch hôr, krásny výhľad na pobrežie a potom sa rozjasnilo a pri klesaní do hlavného mesta sme videli aj Skadarské jazero a vzdialené vrcholky ďalších hôr. V Podgorici sme sa s Ivnakou a Igorom už definitívne rozlúčili. Podarilo sa nám kúpil lôžka na nočný vlak do Belehradu, tak sme to oslávili skvelou mäsovou večerou v asi jedinej súcej reštaurácii kúsok od stanice (inak sme obehali celé centrum Podgorice a nič nás tam neoslovilo). Mesto samotné príjemné, ak nerátam, jedno viac vtieravo žobrajúce dieťa, bolo to v pohode. Nočný vlak bol plný, v 6-lôžkovom kupé sme vymákli rodinku s dráždivo kašlajúcim a hlasným dieťaťom, ktoré natvrdo zaspalo až nad ránom. Vlak chytil na 8hodinovej trase 3-hodinové meškanie, akurát sme stíhali ďalší prípoj ale cestovanie vlakmi rýchlosťou 40-50 km/hod je na bobríka trpezlivosti. V Budapešti sme dali fast-food a domov dorazili 24 hodin po nastúpení v Podgorici.

Nemyslím si, že akákoľvek cestovka vie ušiť program tak na mieru ako sme si to ušili my. Vychytili sme aj počasie a spoje, ale hlavne bolo moc príjemne. Popri športovom charaktere akcie dostal výlet aj nečakaný gastronomický rozmer, no a šľahačka na torte bolo kúpanie v mori a prechádzka po pobreží (Budvu a Boka kotorska záliv odporúčam každému).

Doprava – prekvapivé bolo pre mňa, že kupovanie vlakových listkov na viackrát bolo lacnejšie ako naraz. V BA nám ponúkali lístok na vlak do Mojkovacu za 87 eur, pri skombinovaní a nakupovani v BA, Budapešti a Belehrade s Podgoricou nás to stálo 74 eur spiatočný lístok s lôžkom na cestu späť (v Podgorici mali akciu na vlakové listky). Vlak z Belehradu do Podgorice napriek meškaniu stojí za to absolvoval, nepodarilo sa mi spočítať, koľkými tunelmi trať prechádzala. Obdivuhodné technické riešenie. Busy sú drahšie ale dostupné (Budva- Podgorica 6eur)

Mapy – oblasti sú dostupné na, mali sme mapu Bielasice (tam ale preznačkovali trasy, hlavne na mape, v teréne to nenájdete) a Durmitora (1:22000). Plus sprievodca od nakladatelstva SKY