Embedded Files
wander Bulharsko - Rila
4-13.8.2006 FOTKY
4.8 piatok. O jednej podľa dohovoru sa dovalím prvý na letisko. Kedďvolám Majovi, tak sa dozvedám, že stretnutie posunul na pol druhu ale dohodol sa o tom len sám so sebou, kedže o chvíľu prichádza Ladik aj Matvej. Julku priváža Ludo a zveruje nám okrem nej aj fľašu borovičky. Kvetka s Petkom prichádzajú úplne nezávisle. S Majovým príchodom je spojené aj fasovanie igelitov značky Tatonka (kúpené deň predtým u Vazba), ktoré naše batohy majú uchrániť od neohrabaného spávania sa letiskových dopravníkov a nakladačov ako aj od nepriazne počasia pri preprave po letisku (toto ešte bude spochybnené). Keď do nich narveme naše batohy a zauzlime povrázkami, tetuška pri check-in-e nechápe, čo za dromedári s igelitmi k nej prišli. Váha je nekompromisná, pod hranicu < xml="true" ns="urn:schemas-microsoft-com:office:smarttags" prefix="st1" namespace="">20 kg povolenej batožiny sa schováme všetci (najviac Matvej 19.4 kg) ale v príručnej máme každý aspoň zo tri kilá a nemáme pri tom vodu. Marco ešte priniesol Majovi novú 4 GB kartu do foťáku, počom sa Majovi rozhostil spokojný úsmev na tvári. Let prebehol hladko a krátko. Na sofijskom letisku bolo nechutne teplo.
Autobus 84 nás v pohode priváža do centra, vysadí nás ale kúsok mimo sprievodcom označeného miesta, takže prichádza na rad Petkova ruština a moja narýchlo študovaná bulharčina. Nájdi mi pevný bod a pohnem vesmírom, nuž toto sa dá parafrázovať aj ako nájdi mi Sofijskú univerzitu a viem ako ďalej. Cesta centrom Sofie okolo nádherného chrámu Vasila Nevského do hostela Kervan už prebehla hladko. Po ceste úplnou náhodu míňame outdoorový obchod ale bombičky do plynových varičov už máme zajednané v Stenata shope. Hostel Kervan je 3 poschodová staršia budova, kde chlapík v prízemí jeden 4-izbový byt prestaval na hostel. V jedne izbe je 7 postelí ale na jednu noc je to v pohode. Výzdobu predsiene tvoria historické kusy rádií a je tam útulne. Chlapík vie po anglicky. Večer vyrážame do ulíc. V Stenata-shop-e si všetci kupujú bombičky Primus, pre môj benzínový varič tam palivo nepredávajú. Skúšam ešte miestne lekárne ale tam benzín (lekársky) nepredávajú. Preto ďalšie ráno bežím kilometer na okraj centra, kde po miernych problémoch mi miestny borec načapuje pol litra bezolovnatého 95-oktánového benzínu do fľašky. Otváranie a zatváranie fľašky variča je potom počas celého wandra spojené s nevraživými pohľadmi celej osádky vzhľadom na nie práve lesnú vôňu tohto paliva. Ale fungovalo to a varič sa vôbec neucpal! Večer v Sofii sme zavŕšili ochutnávaním špecialít v pizzerii Victoria, kde mali fakt dobré jedlá (pizzu nemal nikto). Ocenil som fakt, že čapovali aspoň 6 druhov pív a každé do špeciálneho značkového pohára. Noc bola teplá a o štvrtej ráno sa spustila kvalitná búrka.
5.8 sobota. Vychutnávame si raňajky v hosteli a ostrým krokom vyrážame po deviatej na vlakovú stanicu. Sofia je miliónové mesto a stanica je k tomu proporcionálne veľká. Naše okienka na predaj listkov nachádzame až po rade miestnych policajtov v suteréne (?) stanice. Inak po bulharsky sa rovno povie „napravo“ a keď vam policajt povie napravo nalavo, tak to teda znamena rovno a dolava, co sme pochopoili az po chvili. Vlak krátko po desiatej stíhame v pohode. Počas hodinovej cesty opäť kvalitne prší a začína sa mi vybavovať minuloročný wander po poľskej hranici. Keď ale v Kostenec-i vystupujeme, je krásne slniečko. Autobusová stanica je hneď pri vlakovej, Petko v klobúku a ľadovcových okuliaroch vyráža za oddychujúcim šoférom autobusu podiškurovať, ako ďalej. Po chvíľke oťukávania šofér vyhlási, že niečo vymyslí. Do štvrť hodiny je pristavený Ford Transit aj so šoférom. Petko s Kvetkou ešte nakúpia miestne špeciality na obed a vyrážame do hôr. Zhruba 20 km cesta (za 40 leva) nám ušetrí nechutnú asfaltku, ale hlavne naberieme slušnú počiatočnú výšku a šofér nás vyloží pri chate Gurgulica (1200 mnm). Je krásne teplo a vychutnávame si obed. O pol druhej nakladáme poprvýkrát naostro tie vyše 20kg ruksaky a vyrážame po červenej značke nahor.
Rila je národný park južne od Sofie, nachádza sa v nej najvyšší vrch Balkánu Musala (2925 mnm) a je to podľa cestopisov najkrajšie pohorie Bulharska. Hreben prechadza vo vyskach 2100-2600 mnm. Východná trávnatá časť prechádza na západe do skalnatej časti podobnej našim Roháčom, majú tam takmer 200 plies a na trávnatých svahoch sa pasú v lete kone. To sme si teda nemohli nechať ujsť.
Spočiatku cesta ubiehala jasne značeným stúpaním, plánovali sme dôjsť po chatu Belmeken. Značka ale nešla jedným údolím, traverzovali sme ich viacej a značka po oddelení od žltej bola zjavne menej používaná a teda kvalitne zarastená. Stále sme boli v pásme lesa, niekoľkokrát sme značku stratili. Večer sme vyšli na lúky a Belmeken bol evidentne ešte za ďalším hrebeňom. Bolo pekne slnečno, okolo krásne miesta na táborenie ale vody kde nič-tu nič. Po ďalšej polhodine sme vyšli do pásma kosodreviny a našli lesnú cestu k chate Krajna (1950mnm) o 19:30. Bola to holá budova so strechou, vzadu so stajňou a bola prázdna. Takže sme bivakovali v nej. V noci prešli okolo tri kvalitné dažde, takže sme nakoniec boli radi pod strechou. Petkovci a Matvejovci si aj vo vnútri chaty postavili vnútra stanov kvôli komárom. Tie na nich nemohli ale cez trhliny v streche im trochu vody natieklo. Nuž...
6.8 Nedeľa
Ráno je slnko, sušíme navhlnuté spacáky a o pol jedenástej vyrážame dvesto výškových metrov už rilskou kosodrevinou na hrebienok do doliny, kde by mala byť chata Belmeken. Rilská kosodrevina je vyše dvoch metrov vysoká, v tomto úseku v pohode prerastala cez chodník, takže keď som sa v traverzových úsekoch vyšvihol nahor a oprel sa o ňu, tak ma rovnakou silo švihla naspäť nadol. Po nočnom daždi je navyše všetko mokré a teda o chvíľu aj my. Takto sme sa predierali až na hrebeň.
Tu sa odkryli prvé výhľady a stáli za to. Pre istotu sme opäť dvesto výškových metrov sklesali a napojili sa na hlavnú dolinovú značku ku chate Belmeken (2250 mnm). Tu dorážame pred jednou. Chata pred pár rokmi vyhorela a miestni ju začínajú rekonštruovať. V prízemí sa dá bivakovať, v ďalších dvoch poschodiach už majú rozvedenú elektrickú sieť ale je to všetko ešte ďaleko od normálnej prevádzky. Keď sa im to raz podarí bude veľká asi ako Ďumbierka. Pri chate je naše prvé rilské pleso, kocháme sa občasným výhľadom, pretože údolím sa podchvíľou prevaľuje nízka oblačnosť. Pri väčšine plies pri chatách je výtok plesa prehradený betónovým múrikom a z neho vedie potrubie do malej vodnej elektrárničky. Keďže neskôr zasvieti slnko, vyhrievame sa pri chate do pol tretej a moc sa nám od nej nechce. Ládik tvrdí že po výstupe na sedlo Remkata už budeme viac menej len klesať. A my mu uveríme... V sedle sa naplno odkrýva trávnatý charakter východnej Rily. Zľava prichádza kopec asi dvakrát širší ako Ďumbier a z neho zbieha žltá značka. My prichádzame po červenej a červená plynule pokračuje ďalej do doliny k jazeru Belmeken (nedajte sa pomýliť, to pred chvíľou bola chata Belmeken). Kvetka nás ale zahaltuje, že my chceme inú červenú, čo pôjde po hrebeni. Začíname sa zmierovať s ďalším paradoxom bulharských hôr a síce, že v sedle sa kľudne môžu stretnúť červené značky z troch rôznych smerov. Našu červenú po chvíli nachádzame a je pekne značená plochými kameňmi kolmo zarazenými do zeme v 30 metrových odstupoch. Navyše k tomu majú zimné značenie čo sú žltočierne tyče s betónovým podstavcom, kde sú dva štítky v smere ďalších tyčí a na udržiavaných úsekoch cesty sa aj dajú prečítať azimuty, pod ktorými ďalšie tyče v hustej hmle možno nájsť. Tie východorilské tyče ale čitateľné neboli. Po nastúpaní z boku míňame Ravni vrch a vychutnávame si ostrý a studený horský vzduch. Peknou hrebeňovkou prichádzame k vrchu Ostrec. Ten je fakt ostrý a nástup zimných tyčí ide skrz neho v podstate horolezeckým terénom. Letná cesta vrch obchádza peknou skalnou policou vpravo a pri Suchotom jazere pod nami vidíme v hmle prvú čriedu voľne sa pasúcich koní. Ládikovo klesanie ešte zopárkrát mení vektor voči gravitácii ale je to v pohode. S postupujúcim podvečerom hľadáme flek na spanie a nachádzame ho v krásnom sedle (2450mnm) medzi Ibrom a Kamenistym vrchom. Pod nami smerom na Močurišetsko pleso je kilometer dlhá a rovnako široká dolinka s meándrujúcimi potokmi, z fleku máme na to krásny výhľad a prvýkrát rozbaľujeme naše stany. Farebne moc neladíme ale technologicky je to zaujímavá výstava. Majov expedičný trojmiestny Jurek ladí s trávou. Paškových Marmot má zase separátne východy na oboch stranách. Matvejov stan budí pozornosť svojou váhou (2.4kg) ako aj vnútorným usporiadaním spiacich, keď podľa prospektu sa spí v polohe 69. Toto nebudem rozvádzať. Chalani to vyriešili aj bez toho čísla. Akurát im neostalo miesta na batohy a tie ostali v „nepremokavých“ igelitoch značky Tatonka vonku. Ráno opäť prší a igelity spoľahlivo premokli, čo sa neobišlo bez štipľavých poznámok. Majo to tlmil argumentovaním, že Vazbo mu to predal ako dobré igelity na transport lietadlom a nie ako nepremokavé igelity. Ďalšiu noc Ladík s Matvejom upravili taktiku. Inak teplota večer klesá na dva stupne nad nulou, takže v stanoch mizneme už pred deviatou.
7.8. Pondelok.
Ráno prší a prestáva až po deviatej, pomaly vstávame a po čiastočnom vysušení stanov vyrážame až o pol dvanástej. Popri Močurišetskom jazere ideme nádhernou trávnatou hrebeňovou planinou na západ. Takto si predstavujem prérie a už len čakám, odkiaľže to vyletia Apači na koňoch Apači neprišli, zato v jednom momente Petko mizne v jarku pred nami a v sekunde vidím jeho priestorom bezmocne letiace nohy. Pád našťastie neostal s následkami, takže pokračujeme ďalej. Značka sa vyhýba Diabolskému vrchu a klesáme ku Kazanským jezerám. Tu je salaš jalovíc a pri nich niekoľko slušne veľkých strážnych psov. Tie nás radostne vítajú, našťastie nemajú záujem o plný kontakt. Začína pršať a dážd sa mení na jemné krupobitie. Pri stúpaní na Sredni verch nás predbieha tlupa naľahko naložených Bulharov. Väčšina Bulharov chodila po horách naľahko. Telefonicky mali zajednané ubytko na chatách, ktoré sú v Rile tak 4-6 hodín chôdze od seba. Pod vrcholom našiel Matvej pás snehu a s teleskopickými paličkami vystrúhal pár telemarkových oblúkov. Cestou do sedla pod Jančovým vrchom sa nám okrýva prvý pekný výhľad na hrebeň strednej Rily s masívom Musaly. Zo sedla zostupujeme pre riziko búrok do doliny k chate Zavračica. Táto už mala byť obývaná, akurát že bola plne obsadená a tetuša za okienkom nám nebola okrem čaju ochotná nič teplé pripraviť. Tak sme si dali aspoň ten čaj, chata aj tak nevyzerala príliš útulne. Po polhodinke sme sa vytrepali do záveru doliny a o šiestej zatáborili na nádhernom fleku s rovnou trávičkou a kopcami všade vôkoľ. Striedavo sa oddekovalo a zadekovalo a pred deviatou opäť padla teplota na dva stupne nad nulou. V stane bolo príjemných 10-12 stupňov a s Majom a Julkou sme kecali do polnoci.
8.8.Utorok Zavračica – ch. Grnčar
Ráno je úplne čistá obloha, nádherná viditeľnosť. Žiaľ už o deviatej sú prvé mraky, o desiatej vyrážame smerom k Musale cez Mančo a Maryškin vrch. O jedenástej už je zadekované, začína mrholiť. Musala je 2-3 hodiny bokom od nášho ďalšieho postupu a preto pri nepriazni počasia nikto nediskutuje o nutnosti absolvovania tohto kopca a o pol jednej pod Maryškinym vrchom (2785 mnm) bočíme na juh na chatu Grnčar. Dážď prestáva, nastupuje silný vietor, ktorý nás ale pekne vysuší. Ukazuje sa dokonca slnko a stretávame zblízka štyroch koníkov. Najskôr sa teším, ako sa približujú, v hľadáčiku objektívu koník rastie až sa tam nezmestí a v ďalšej sekunde mi už čierny kôň okusuje pršiplášť. Dosť vtieravé zviera!!! Až keď som sa ohnal paličkou tak dal pokoj. A pobral sa za Kvetkou a potom za Majom a Petkom. Asi sú zvyknuté, že ich turisti kŕmia. V sedle nad chatou Grnčar už opäť jemne mrholí, na lesnej ceste tu parkuje ruský gazík a v ňom ochranár s neprítomným pohľadom. Po hrebeni oproti prichádzajú dvaja postarší Bulhari s vetrovkami s logom „Planinska spasitelna služba“, prvý chlapík siahne do gazíka a zamáva fľašou smerom k nám so slovami „Rakija“. To Petkovi stačí, aby vyrazil a my hneď za ním. Z člena horskej služby sa vykľul chatár chyže Grnčar (2185mnm) a pri druhej runde sme už mali aj ubytko. K chate Grnčar vedie spevnená cesta dolu z doliny, chata je útulná dvojposchodová budova, ktorú spravuje dva mesiace v lete riaditeľ gymnázia s manželkou, bývalou majsterkou Bulharska v lyžovaní a dvomi pohľadnými dcérami (cca 20-25 ročnými). Jedálenská miestnosť bola veľmi útulná (v protiklade k nezariadeným a vyzimeným jedálňam na chatách Zavračica a Rybni jezera.), po stenách boli mapy, na oknách záclony, jedlo varili aj po jedenástej. Na poschodí bola jedna spoločná nocľaháreň možno pre 50 ľudí, preto neváhame a ubytujeme sa v bungalovoch pri brehu jazera (miestnosti pre 2-3 osoby). Pred naším bungalovom bola natiahnutá 15 metrová prádelná šnúra a tak v minúte boli na nej navešané všetky naše ešte vlhké veci z pochodu. V ďalšej minúte sa z vedľajších dverí vyvalila postaršia korpulentná Bulharka a jemne nahnevane nám dala najavo, že to je jej vlastná šnúra. Pri druhom upozornení po piatich minútach už nemilosrdne zvesila naše zvršky. Nebol to práve ideálny štart vzájomnej komunikácie, ale o chvíľu sa Petko zoznámil s jej manželom, penzionovaným baníkom Ivanom, ktorý sem prišiel tráviť dovolenku. Ivan vytiahol vlastnoručne dorábané víno, ktorého skonzumoval 2 litre denne. Petko ho zhodnotil ako odvar z uhoriek a bol to teda slušný grc. Ešte že sme ho nemuseli piť ďalej. V nasledujúcej asi dvojhodinovej diskusii Petko s Ivanom kombináciou ruštiny a bulharčiny prešli všetky podstatné rodinné, štátotvorné, hospodárske a kultúrne problémy. Večer sme si vychutnali sprchu v separátnom domčeku, ktorá síce vyzerala veľmi stará a zašlá, ale tiekla tam teplá voda. Navyše občas vypadával generátor elektriny z vodnej elektrárne a bola potom tma ale to sa dalo vydržať. V chate sme si dali výborný šopský šalát a stiahli fľašku monastyrskej rakije. Chatárove dcéry začali po desiatej s osadenstvom chaty tancovať bulharské tance (obdoba gréckych, kde sa tanečníci držia za ruky), baník Ivan sa hneď zapojil ale vzhľadom na rozpálené líca a hladinu uhorkového destilátu v krvi bol zásadne tri takty pozadu. Zaspávali sme pred polnocou za jemného mrholenia.
9.8 Streda. Ch.Grnčar – Rybni jezera
Ráno bola úplne čistá obloha a slnkom nádherne vysvietené hory okolo jazera. Črtal sa veľmi pekný deň. O deviatej bola už väčšina ubytovaných hostí na hrebeni a my sme si vychutnávali prázdnu spoločenskú miestnosť chaty. Krátko po desiatej sme posilnení melónom ako pozornosťou chatára vyrazili späť na hrebeň. Tu sme parkovali dobrú polhodinku, pretože mimo Ládika, Julky a mňa všetci chytali GSM signál a začali vybavovať pracovné záležitosti. Našťastie okolo bol pekný výhľad. Čakala nás 6-hodinová etapa na Rybni jezera, trasa opisovala po hrebeni polkruh okolo doliny s priehradou Beli Iskr. Prechádzali sme strednou Rilou do západnej, skalnatej Rily. Po vystúpaní na skalnatý Kočar sme sa trávnatými hoľami v dosť chladnom počasí pod mrakom prešli na Vapu. V mezmennom sedielku pri obede si pozornosť voľne sa pasúcich koní užíval pre zmenu Ládik ale tentokrát boli kone menej dotieravé napriek tomu, že mal krásne rozložené okolo svoje jedlo. Pod Vapou sa vyčasilo, začalo byť príjemne teplo a s výhľadom na Vapske jazero sme príjemne oddychovali. Na juhu bol v opare rozoznateľný Pirin a jeho severné lyžiarske stredisko Bansko. Reč sa samozrejme viedla okolo zimnej lyžovačky. V sedle pod Kanaratou sme sa pre mňa prekvapivo náhle rozdelili. Petka neoslovil plánovaný ostrý klesák k Rybnim jezeram a radšej šli s Kvetkou okolo cez Kanaratu. Nás čakal zostup suťovinou a opakované klesanie a stúpanie pri traverze severnými svahmi Kanaraty. Výhľady boli nádherné, terén sa začal viac podobať tatranskému skalnému skákaniu. V sedle nad Rybnimi jezerami dosť silno fúkalo, pod ním sa otvorila dolina s troma veľkými plesami, žiaľ už v tieni a dosť blízko aby sa zmestili do objektívu. K chate (2300 mnm) sme schádzali o pol siedmej a serpentíny neboli vôbec také zlé ako sme čakali. Chata sa žiaľ dosť líšila od útulnej chaty Grnčar. Chatár - mladý chalan nás síce v pohode ubytoval v bungalove pri chate (8 leva/osobu), ale jedáleň vyzerala ako školská trieda s vyloženými stoličkami, varili s biedou polievku a nejaké dve porcie opekaných zemiakov. Celkovo celá chata pôsobila studeným dojmom. Jeho pomocníka Matvej hneď pokrstil za Sandokana. Kvetka s Petkom si nadbehli dobru hodinku a pol a prišli pred ôsmou dosť utrmácaní. Petko ale vyjednal v kuchyni šopský šalát. Neviem ako to robí. V noci začalo pršať a zdvihol sa silný vietor.
10.8 Štvrtok – Rybni Jezera – Rilsky manastyr.
Ráno bol kentus. Teda aby som to rozpísal, tak mraky viseli takých 100-200 výškových metrov nad jazerom, fičal dosť ostrý JZ vietor a pod chvíľou mrholilo. Operatívne sme vyčkávali a zvažovali taktiku. Pôvodne sme chceli ísť červenou cez Vodny vrch (ake symbolické...) na Kobilino branišče, kde mal byť ale len zaslon (čo je malá chatka bez chatára) a riskovať, že bude už obsadený po celodennom šľapaní v zhoršenom počasí sme nechceli. O pol dvanástej sme to pri nezmenenom počasí vzdali a vyrazili radšej žltou značkou k Rilskému manastyru. Našťastie sme si cestu nezmerali dopredu, bolo to vyše šestnásť kilometrov, z čoho väčšina po spevnenej ceste a posledných 5 km po asfaltke. Zostúpili sme 1100 výškových metrov, po prvej hodinke začalo mrholiť a dolu v doline vytrvalo pršať. Dva vyjazdené pruhy lesnej cesty sa zmenili na dva potoky, ktorými sa valila voda. Pršiplášť na ruksaku prepúšťal, inteligentne som si nechal na bunde odzipsované vetracie otvory pod pazuchami, takže mi začalo zatekať aj pod bundu. Ku koncu premokli aj topánky, takže sme o pol tretej ako zmoknuté kurence stáli na Kirilovej poľane päť kilometrov od Rilskeho Manastyru a v hustom lejaku zvažovali, či ísť ďalej. Miestne bungalovy nás neoslovili, navyše by sme to do Manastyru mali 5+5 km, takže sme sa po asfaltke trmácali ďalej. Dážď sa zmenil na mrholenie. K bungalowom Zodiak sme prišli o pol štvtej. Ubytko sme získali na jednu noc (15 leva/osobu) v dvoch pekných chatkách so širokou verandou. Nasledovalo komplexné sušenie vecí.
Mali tam fakt príjemné sprchy s teplou vodou. Ládíka som striedal v sprche a keď som sa z nej vrátil k chatkám, spýtal sa ma, či som tam nevidel jeho slipy. Nuž nevidel. Ládik potom touto otázkou sondoval ešte u ďalších členov partie ale slipy z termoprádla boli nezvestné. Bola by to vcelku nevinná príhoda večera, keby sa Ládikove slipy nenašli o dve hodiny zavesené v telefónnej búdke pri vstupe do reštaurácie na polceste medzi sprchami a chatkami. Ono sa síce ponúkalo pravdepodobné vysvetlenie, že ich Ládík po ceste zo spŕch stratil a niekto mu ich tam zavesil ale stopárska fantázia hneď ponúkla prijatelnejšie vysvetlenie. Napríklad že Ládík si telefónnu búdku pomýlil so sprchou a v polootvorenej búdke na rohu reštaurácie robil exhib show pre návštevníkov a to sa musel velmi diviť, že mu z toho sluchátka netiekla voda. Táto teória sa ďalej rozvíjala do takých absurdít, že keď sme stretli o dva dni na hrebeni chlapíka, ktorý si to futašil veľkou rýchlosťou okolo iba v slipoch, tak každý hneď povzbudzoval Ládíka aby si tie jeho slipy skontroloval.
Reštaurácia bola priam luxusná s výbornou obsluhou aj výberom jedál, ktoré sme nasledujúce tri dni vyčerpávajúco testovali.
11.8 Piatok
Majiteľ chatiek mal na víkend rezervácie, takže sme sa museli doobeda vysťahovať. O tom, že topánky a väčšina vecí bola ešte statočne mokrá, nebolo pochýb. Tak sme ten odchod naťahovali ako sa len dalo. Vyšlo slnko a veci sme sušili kde-kade naokolo. Keď sme boli pred dvanástou kompletne zbalení na odchod smerom k Manastyru, kde sa teoreticky dalo ubytovať v ubykáciách pre mníchov, tak nám majiteľ chatiek oznámil, že mu rezervácie zrušili a chatky sú voľné. Nuž sme sa vybalili, zaplatili na dve noci dopredu a naľahko vyrazili na prehliadku Manastyru. Bol necelú polhodinku chôdze, ktorá sa ale predĺžila, keďže Matvej s Ládikom hodnotili splavnosť miestnej divokej vody. S výsledkami boli viac-menej spokojní. Rilský manastyr je kláštor, ktorý vznikol v blízkosti pustovne Ivana Rilského, čo bol mních a liečiteľ z 9 storočia, neskôr vyhlásený za svätého a jeho ostatky si králi v stredoveku nosili ako relikvie moci, občas navzájom kradli a podobne. Manastyr bol spustošený v 19 storočí a kompletne zreštaurovaný z celonárodných zbierok Bulharov po oslobodení zpod nadvlády Turkov. Reštauračné práce pokračovali až do polovice minulého storočia. Je to zvonku pevnosť, zvnútra pekne vymaľovaná trojposchodová budova s vnútornými verandami s námestím uprostred, kde sa nachádza pôvodná veža z 13.storočia a nádherný kostol. Celý objekt bol plný turistov, kedže je to jedna z hlavných bulharských atrakcii. Baník Ivan nás tam posielal na päť hodín. Po hodinke sme boli hotoví a zakotvili v pekárni pred kláštorom, kde predávali vynikajúci biely jogurt, chlieb a „mekici“ čo boli také malé langoše, ktoré sa posypali práškovým cukrom. Fakt skvelé. Podvečer sme dorazili do Zodiaku, vegetili na slnku a v trojici Matvej, Julka a ja sme ešte podnikli dvojhodinový výlet do jaskyne-pustovne Ivnaka Rilského. Viedla k nej pekná vrstevnicová cestička cez dve kaplnky. V samotnej jaskyni strávili Ivan Rilsky posledných 20 rokov svojho života a vzadu z jaskyne išiel komín, ktorým sa vraj v minulosti museli pretiahnuť všetci, ktorí chceli vstúpiť do kláštora. Nuž veru korpulentné typy museli mať problém.
Večer sme strávili v reštike na ochutnávaní miestnych šalátov, vín a piva. Keďže nám ostal ešte jeden deň do odchodu a západná Rila bola 1500 výškových metrov nad nami, tak sme to spočítali a vyšlo nám, že ďalší deň musíme vyraziť veľmi skoro.
12.8 Sobota Rilsky manastyr (1200mnm) – Goliam Mramorec (2602mnm) – Vazov vrch (2669mnm) – R.manastyr
Budík o pol piatej bol drsný. Môj predpoklad, že už bude nejaké svetlo sa ukázal v nižších zemepisných šírkach ako nesprávny. O piatej sme vyrazili ešte v úplnej tme, do šiestej s čelovkami na hlavách sme vystúpali prvých 300 výškových metrov. Po šiestej vychádza slnko nad Kobilinym braniščom. O pol desiatej po 1200 výškových metrov výstupu po trávnatom zarosenom kopci sme dorazili dosedla. Síce v hmle a vetre ale po chvíli sa oblačnosť roztrhla a k raňajkám bolo príjemne teplo. S Matvejom a Julkou sme vystúpili na Goliam Mramorec, odkiaľ bolo možné sledovať skalný masív Majlovice (2729 mnm), keď sa náhodou pretrhla na chvíľu oblačnosť. Tak som si to prerátal, že by to bolo dosť drsné ísť to s plným ruksakom z Kobilinho branišča za jeden deň až na Sedemte ezera cez tieto už tatranské skalné chodníky. Majo s Ládikom medzitým skúmali skalné stienky pri sedle. Do poobedia sme prešli na Vazov vrch. Cestou nám robili spoločnosť traja bulharskí seniori, ktorých vďaka ich nedoslýchavosti bolo počuť a kilometer vpred. A keď si za miesto oddychu vybrali flek kúsok od nás, situácia sa stala neznesitelnou. Vytiahli si malé rádio plné balkánskych hopsa-hitov a to uz bolo aj na Maja veľa. Príjemne svietilo slnko, takže sa občas dala aj rozopnúť vetrovka. Po oboch stranách boli nádherné výhľady od Goliam Mramorca až po Vazov vrch. Podľa mapy kúsok za ním mali byť vidieť Sedemte jazera, zoskupenie siedmych plies s panorámou skál a preto vyhľadávaný cieľ hiker-ov. Keď sme dorazili na Vazov vrch tak pod ním bola lúka na kilometer dlhá. Ale za ňou sa lúka náhle strmo prepadala do hlbokej doliny a v nej fakt tie jazera dobre vyzerali. Oddychovali sme tam vyše pol hodiny ale studený vietor nás vyhnal na cestu späť. Pod Vazovým vrchom sme sa vracali naspäť, napravo smerom na chatu Ivan Vazov (už začínam tušiť, po kom je pomenované gymnázium v Bratislave) sa rozprestierala hádam dva kilometre široká a kilometer dlhá mäkká trávnatá dolina samozrejme plná kobylincov a koní. Zostupovať sme začali o pol štvrtej. Keď sme po polhodine míňali nápis, že Manastyr je 4 hodiny cesty, tak som sa uškrnul, že dolu kopcom to musí ísť jedna radosť za dve hoďky. Ten zostup bol nekonečný, na pol ceste bol salaš s bačom po mozgovej porážke s typickou kohútiou chôdzou, pekne sme tam stratili značku a išli chvíľu po zimnom značení. Matvej ju časom našiel. O pol ôsmej sme vytrasení a utrmácaní zakusovali mekici a jogurt v kláštornej pekárni. Do Zodiaku sme dorazili po ôsmej. Celá túra trvala 15 hodín....Večera v reštaurácii bola zaslúžená, Matvej s Ládikom si dali načapovať litrové krígle piva. Ďalší deň sme sa autobusmi s jedným prestupom v pohode dostali do Sofie, tam poobedovali v „našej“ pizzerii Victoria a po tretej sa s dôverou zverili do rúk SKY EUROPE. Kontroly na letisku vôbec neboli zostrené aj po varovných sms-kách po zmarenom teroristickom útoku v Londýne.
Ak to zhrniem, tak Rila je nádherné pohorie a rozhodne stálo za to ho vidieť. Podľa Maja sme zatiaľ putovali najvyššie ako sa kedy wandrovalo, spali najvyššie ako sa kedy wandrovalo. Získal som dosť úctu k výškam, nastúpať 200-300 metrov a nastúpať 1000-1500 vyškových metrov, to je sakra rozdiel. K negatívam celej akcie patrila asi iba váha našich ruksakov. Ani do gramov prešpekulovaná Majova tabulka tiež nedokázala váhu ruksaku stlačiť pod 15 kg, čo je myslím únosná váha na týždňové nosenie. Mali sme komplet jedlo na týždeň bez plánovaného dopĺňania, dobroty na chatách boli bonus navyše. Matvej to nazval vynáškový wander a po troch dňoch už som toho mal veru plné zuby. Budem sa nad tým zamýšľať. Z Rily ešte nemáme prejdený úsek od Rybnich jazier po hrebeni až na Goliam Mramorec. A ten je zdá sa skalnatý a veľmi pekný. Ale radšej by som ho išiel naľahko.
Page updated
Google Sites
Report abuse