06CervVrchyRohace

Roháče a Červené vrchy 2006

5-8.7.2006

Fotky z Rohacov

1.deň – streda 5.júla. Podbanské – Tichá dolina

Minulý september nás dážd a výrazné ochladenie zastavili pri prechode Západnými Tatrami v Žiarskej doline. Prešli sme vtedy východnú časť Roháčov - od Jalovca cez Sivý vrch po Baníkov a ďalší deň bez batohov od Smutného sedla cez Plačlivé na Žiarske sedlo. Pôvodne sme preto chceli v Žiarskej doline aj pokračovať smerom na západ. Po početných zmenách termínu, počtu účastníkov aj trasy sme nakoniec vyrazili štyria – Ivnaka, Peťo, Jockey a ja. Rosničkári hlásili stabilne slnečné počasie na 4-5 dní dopredu. Z Podbanského sme po 2.5 hodine chôdze asfaltkou nekonečnou dolinou došli na jej záver, kde bol prameň a kúsok nad ním nezvyčajný drevený prístrešok vymyslený tak aby v každej zo štyroch jeho komnát mohli spať maximálne dvaja ludia. Keďže bolo pekne, spali sme vonku s výhľadom na Tomanovské sedlo a hrebeň Červených vrchov. Toto zo Slovenska relatívne nedostupné pohorie je vraj krásne červené podľa jesenného zafarbenia trávnatých úbočí. Cestou Tichou dolinou sme videli viacerých cyklistov s pohorkami zavesenými na riadidlách bicykla. Je to zaujímavá alternatíva ako si skrátiť nepríjemný asfaltový nástup do vrchov. Bicykle asi mali schované v kosodrevine. Už pri večeri nám spoločnosť robili mračná malých otravných mušiek, ktoré ľúbili zakusnúť sa do čohokoľvek a na ktoré OFF spray fungoval asi prvých 5 minút. Pomáhalo len ustavičné oháňanie sa a než padol súmrak a ochladilo sa, nemohli sme mať vystrčené zo spacáku ani kúsok obnaženej kože. Noc bola potom už kľudná a hviezdnatá akurát Jockey po nešťastnej zmienke o našich najväčších cicavcoch celú noc očakával príchod medveďov a strážil ľahkým spánkom striedavo nás a striedavo batohy s jedlom. Ďalší deň nám o medveďoch zakázal rozprávať.

2.deň – Tichá dolina (8:30) – Kasprov vrch – chata Ornak (18:30)

Jockey ráno nakalibroval svoje nové úžasné turistické hodinky, ktoré okrem krokomeru mali aj výškomer a predpoveď počasia. Po žltej značke sme po dvoch hodinách nabrali 800 výškových metrov na Kasprov vrch, Peťo vybehol o 20 minút skôr ako my. Značka tu tesne pred hrebeňom končila nápisom „Štátna hranica, zákaz prechodu“. Nepochopil som účel toho nápisu a preto sme prekročili poľskú hranicu a zaradili sa do davu Poliakov, ktorí sa sem dostali oveľa pohodlnejšie lanovkou. Jej cena bola dosť vysoká (jedna jazda 15 zlotých). Samotný hrebeň Červených vrchov tvorilo asi 7 kopcov v rozpätí 1985 -2104 mnm so sedlami. Cestou sme stretali veľa Poliakov, zopár Čechov ale Slováka ani jedného. Oživil som si poľskú formu „Ahoj“, ktorá znie asi ako „Češč!“. Češčovali sme veľmi intenzívne. Počasie prialo, akurát bol občas nepríjemne silný studený vietor, ktorý ale zaháňal tie otravné malé kúsavé mušky. Vďaka slnku sme napriek krémom chytili prvé spáleniny. Vôkoľ boli krásne výhľady na Roháče, Liptovské Kopy i Vysoké Tatry.

pohľad na Červené vrchy z Kasprovho vrchu

Chlapík s bicyklom, ktorý sa s nami dal do reči ešte dolu v Tichej doline, nám radil prejsť do Poľska a zo Zakopaneho vybehnúť cez Rysy do Tatier. Peťo už nad tým intenzívne uvažoval ako možným ďalším „nenáročným“ puťákom. Hrebeň končil vrchom Temniak a z neho sme zostupovali 900 výškových metrov krásnym úbočím k chate Ornak, na ktorú sme sa dosť tešili, keďže zásoby vody sa už minuli (na hrebeni prameň nebol). Voľná bola šesťmiestna izba, do ktorej sme sa s chuťou nasťahovali. O siedmej mali púšťaťi teplú vodu, no keďže ešte o štvrť na osem netiekla, vzdal som to a osprchoval sa v pravej horskej studenej. Kútiky mi ovisli, keď sa všetci ostatní potom osprchovali v teplej vode, ktorú medzitým pustili. Na dve voľné miesta v našej izbe sa medzitým ubytovali dve poľské turistky tesne po štyridsiatke. Tie sa spočiatku začali vybaľovať, ale keď sa Jockey vrátil zo sprchy a vkročil do miestnosti v trenkách a s odhaľenou jemne chlpatou hruďou, zostali mierne zarazené a na noc si vybavili samostatnú izbu. Ďalší deň sme sa míňali cestou na Bystrú a vždy sa milo pozdravili. Večer sme strávili ďalšou partiou Jockeyovej hry Wist. Spal som ako zabitý.

3.deň – chata Ornak (9:15) – Bystrá – koliba pod Klinom (16:30).

Plánovali sme „oddychový“ deň, preto budíček bol o siedmej. Ale aj tak sme sa vykopali na cestu až po deviatej. V rámci oddychu nás čakalo 1100 výškových metrov na najvyšší vrch Roháčov - Bystrú (2248 mnm).

Celkom sme stíhali časy na ukazovateľoch a cestou bočným hrebeňom obdivovali hlavný roháčsky hrebeň. Po dvanástej sme boli už späť na slovenskom území, tu pojedli a po zdolaní posledných tristo výškových metroch o pol druhej popoludní dorazili na vrchol Bystrej. Sólo únik tu mal pre zmenu Jockey. Výhľady boli zastreté oparom a čoraz početnejšími mrakmi. Dolu pod Bystrou boli dve krásne plesá. Zostupovali sme Gáborovou dolinou k útulni pod Klinom. Táto bývalá kolibka pre pastierov mala vnútri pričňu, na ktorej mohlo pohodlne spať päť ľudí. Koliba bola prázdna a tak sme sa začali vytešovať z pekného večera. Akurát prameň vody tu nebol a po menšom okúňaní sme brali vodu aj z potoku. Po bočnom úbočí asi 200 metrov od nás si pohodlne vykračoval jeleň, uvidime, co som vyfotil. Asi po hodine prifrčala ku kolibe skupinka šiestich Čechov šľapajúcich zo Žiarskej chaty. Vyzerali dosť zúbožene a začali si plánovať umiestnenie v kolibke. V princípe sa im to podarilo. Keď ale potom dorazili ďalší dvaja chalani, začal som byť na tú noc celkom zvedavý. Nakoniec tí poslední dvaja borci spali pod pričňou na zemi, takže sa v noci občas podomnou všeličo hniezdilo. Dokopy nás bolo v kolibe desať. A to ešte podvečer okolo prefrčali aspoň ďalší štyria záujemci o spánok. Pred večerou sme sa okúpali v potoku, zahrali partičku Wistu a pred deviatou už všetci ležali v spacákoch.

4.deň koliba pod Klinom (7:15) – Hrubý vrch – Volovec (12:00) – Račkova dolina camp (16:30).

Krátko po siedmej ráno sme stúpali Račkovou dolinou. V skalnej moréne sa stratil inak výdatný potok a v širokej trávnatej doline zavládlo nádherné ticho. Roháčske plesá boli ešte v tiení ale na kráse im to nič neuberalo. Na Končistej sme boli o deviatej. Takto skoro sme ešte na hrebeni neboli. Mrakov bolo ale požehnane a na dnes hlásili búrky. Pekným hrebeňom sme stúpali na Hrubý vrch, po ceste boli aj na južných svahoch občas fliačky snehu. Z Hrubého vrchu nasledovalo strmé klesanie (300 výškových metrov), a nechápem to, ale aj tu boli spravené chodníky z veľkých kameňov. Neviem si predstaviť ako to stavali, len dostať sa tam z doliny trvá štyri hodiny. Ísť tú trasu suťovinou, asi už mám kotníky v sádre. Zo sedla pod Deravou sme cez Lopatu pokračovali na Volovec vcelku príjemným hrebeňom. Nad vrcholmi Roháčov sa ale kopili čoraz tmavšie mraky. Dolu pod nami v Jamnickej doline sme vyzerali Huga s Tatrankou, s ktorými sme sa mali stretnúť v Jamnickom sedle. Vrchol Volovca raketovo dobyla Ivnaka, pri stúpaní začali padať prvé kvapky dažďa a hore sme začali vyťahovať vetrovky a pršiplášte. Hugo už nervózne sms-koval zo sedla, že tam už hodinu mrznú. Dolu sme sa zvítali počas intenzívneho dažďa aj s krúpami. Aj po polhodinke státia v daždi sa situácia nemenila, v diaľke hrmelo a vidina búrky na Ostrom Roháči, kde sú reťaze a vôbec najexponvanejší terén z celých Roháčov bola krajne nepríjemná. Minulý rok nás počasie zastavilo pred Ostrým Roháčom z východu a tento rok zo západu. To musí byť nejako zakliate! Nuž zatrúbili sme na ústup. Najhoršie na tom boli Hugo s Tatrankou, ktorí sa cez štyri hodiny trmácali Jamnickou dolinou aby sa teraz otočili a išli tou istou cestou naspäť. Ešte sme sa pohrávali s myšlienkou zísť do doliny a vyjsť po zelenej značke cez Žiarske sedlo do Žiarskej doliny. No stratili sme pri zostupe toľko výškových metrov, medzitým naďalej intenzívne pršalo a za sebou sme už mali skoro sedem hodín chôdze, takže sme po obede pod pristreškom od tejto varianty upustili a vyrazili dolu do camp-u v Račkovej doline. Žiarska chata je navyše v tomto čase v rekonštrukcii a má veľmi obmedzené možnosti na ubytovanie. Hugo nás hodil autom posledných päť kilometrov asfaltky k hotelu Esperanto a o jedenástej sme boli v Bratislave.

Kondične sme boli vzácne vyrovnaná skupina, aspoň čo mi pamäť siaha. Tempo bolo rýchle, mimo Červených vrchov (poľské značenie) sme dodržiavali časy udávané mapou. Aj tak považujem za neuveriteľné, že sme zažili v Roháčoch štyri slnečné dni. Prešli sme krásny kus hrebeňa, nohy mám kvalitne zničené, paličky odviedli kus práce. A máme dôvod sa sem vrátiť. Ten Ostrý Roháč nás počká. Ešte pár dní si po tých muškách budem škriabať ruky a nohy ale to hádam prejde.