2011_Arizona

Arizona 6-9.2.2011

Linky na fotky: Grand Canyon Antelope Canyon Monumen Valley

72 hodin, tolko času sme mali s Martinom na 820 míľový okruh z Phoenixu na sever Arizony. Stále sa mi to zdalo dosť času a ani odporúčania knižných či webových sprievodcov, že jednotlivé prírodné úkazy sú tak vzdialené od seba, že nemá zmysel ich plánovať viac ako jednu za deň, som nebral vážne. Vyšlo to časovo tak tak, auto sme vracali 15 min pred limitom. Tri najkrajšie prírodné úkazy sú na linkoch povyše a ak máte trochu viac času, tu je pár dojmov....

Grand Canyon

....z Flagstaffu sme vyrazili na severozápad na náhorné planiny – takmer 80 míl do Grand Canyonu. Spočiatku zasnežené lúky a lesy, neskôr polostep a hlavne nekončená náhorna plošina. Martin testoval čo 170-koňový 2.4 litrový Chevrolet HRR dokáže a 100 míl za hodinu dosiahol s veľkou eleganciou. Prichádzali sme mimo sezóny, takže avizované zápchy pri vstupe do parku nehrozilli, akurát sme sa presvedčili, že reštauračné možnosti sú tu obmedzené na fast-foody. Skončili sme v Pizza hut-e na rýchlom obede. South rim Grand Canyonu vo výške 2000-2200 mnm je asi 30 mílový úsek cesty, kde na západnom okraji je väčšie centrum Grand Canyon Village, kam príchádza aj vlak a vychádzajú niektoré track-y dolu na dno a smerom na východ sú potom roztratené asi štyri ďalšie view-point-y, ktoré sú oveľa menej navštevované a sprievodca dokonca odporúča prichádzať do GC od východu k Desert view pointu. Samotný GC je úchvatný, nedá sa s ničím porovnať, hĺbka 1600 metrov, šírka do 18 km. Famózne striedanie farieb od červenej po šedú a na východných vyhliadkach sa k tomu pridá modrá farba rieky Colorado hlboko dolu. Martin trpezlivo znášal moje fotografické desaťminútovky. Vybrali sme sa asi pol km dolu po Bird Angel track po serpentínach miestami zamrznutej cesty, kade vozia návštevníkov aj oslíky, bolo to cítiť. Spočiatku zatiahnuté nebo sa vyčistilo, takže som si to fakt fotograficky užil. Bolo ale chladno. Asi najkrajšie výhľady boli z Grand view point a Lipan point. Desert view point zas mal peknú vežičku so suvenírmi a výhľadom na rieku Colorado. Jeden čas tu skúšali ťažiť aj meď alebolo to neekonomické vynášať rudu z kaňonu, tak s tým skončili. Od GC sme pokračovali na východ smerom do Cameron-u. Po ceste výhľady na síce krásnu ale nehostinnú krajinu s občasnými trhlinami kaňonov. Pri jednom väčšom – Little Colorado bol aj prístup a v zapadajúcom slnku vyzeral pôsobivo. Všade prázdno, po ceste tu a tam početné prázdne stoly a prístrešky, kde v teplých mesiacoch roku Navahovia predávajú svoje suveníry. Po napojení sa na hlavnú cestu sme pokračovali na sever do mesta Page. Po ceste iba jedna osada, ktorú tvorilo pár domov či karavanov. Osamelé usadlosti v drsne krásnej a neúrodnej krajine sme vídali aj po ceste. Nie je mi jasné, čím sa tu Navahovia živia a ako prežívajú, kde beru vodu a podobne...

Antelope Canyon

.... keď naša Navajka konečne schrúmala svoje raňajky a očistila od snehu sedačky off-road-u prerobeného na otvorený mikrobus, my dvaja a manželský pár Kanaďanov sme nastúpili na komornú výpravu a tri míle fičali pieskovým korytom občasnej rieky. Tu by naše auto beznádejne zapadlo. Vyschnuté koryto malo miestami 50 metrov šírky ale samotný vstup do kaňonu nemal viac ako 2 metre na šírku a vysoký bol 4-10 metrov. Prívalová voda v červenom pieskovci vytvorila nádherné meándre a dómy, niekedy bol vo výške 4 metrov uviaznutý naplavený kmeň stromu. Miesto skýta určité nebezpečenstvo, pre pár rokmi sa tu utopilo niekoľko turistov, ono totiž stačí aby 50 km nad kaňonom prívalovo zapršalo a voda sa po nepriepustnej vrstve prevalí dolu, aj keď nad miestom kaňonu je krásne slnečno. Zaujímavé je, že vtedy sa z celej výpravy zachránil iba sprievodca. Hm nechcel by som byť na jeho mieste, keď to potom vysvetľoval. Ku kaňonu sme prišli pred desiatou a už tam boli dve autá (kaňon prevádzkujú tri cestovky Navajov), našťastie ľudí ešte málo a mali sme dosť času s našou Navajkou vychutnať prechádzku. Holka ma dosť dostala, keď bez ostychu prišla k môjmu foťáčiku, nastavila mi meranie bielej farby na oblačno a výrazne sa tým zlepšilo podanie farieb, samozrejme všetko bolo treba fotiť na statív a značne preexponovávať, ale fotky stáli za to. Pripadal som si trochu out pritom, s akými delami tu ostatní fotili ale s výsledkom som bol spokojný. Pár Kanaďanov (on penzionovaný policajt, ona laborantka v špitáli) si to vychutnávali tiež. Minuli sme asi 2 skupinky hard fotografov, cestou naspäť už ich bolo viac. Naša Navajka nám presne ukazovala, kde postaviť statív a kam ho namieriť aby sme zachytili virtuálny obrys medveďa, prezidenta Jeffersona, či čokoľvek iné. Bola tam dosť zima ale atmosféra kaňonu bola úžasná. Keby som bol Navaho, ktorého sem zavedú v rámci obradov pre začínajúcich bojovníkov, asi by som to neuniesol....Cestou naspäť som už nefotil a vychutnával si dotyky skaly, pohľady a tichú krásu celého miesta.

Pre mňa to bol zážitkový vrchol celého výletu. Prístup k miestu ničím extra neupúta, nad oboma kaňonmi je cca 1 km továreň, sú dva Upper Antelope Canyon a Lower Antelope Canyon. V hornom sa prechádza bez problémov, v dolnom sú rebríky. Keď sme k Lower Antelopy Canyon pred deviatou dorazili, bola zatvorená brána. Aj zostala, takže sme išli do horného, ktorý o pol desiatej otvorila naša Navajka. Bez sprievodcu sa sem nedá ísť. Za vstup si účtujú 6 USD a za sprievodcovské služby 25 USD. V lete to musí byť ešte krajšie, keď je slnko kolmo nad obzorom a slnečné kužele prenikajú až na dno kaňonu.

Monument Valley

20 míľ od Kayenty na hraniciach Arizony a Utahu sa nachádza Monument Valley, populárne vďaka westernom a reklamám na Malboro. Vstup stál prijemných 5 dolárov na osobu ale pani nás schladila, že za guide tour si Navajovia v ich aute pýtaju 60 USD za osobu. Našťastie do údolia sa dá ísť vlastným autom, takže tým z požičovne určite. Náš chevroletík to zvládol dokonale. Okružná cesta má 17 míl, je to nespevnená cesta s tvrdým podkladom, aktuálne miestami so snehom, pri malej rýchlosti sme to v pohode zvládli. Slnko bolo už príjemne nad obzorom a hoci som si myslel, že po úvodnom pohľade ma už nič nemôže prekvapiť, každá zákruta skýtala nový pohľad na kopce okolo a klesajúce slnko pridávalo odtiene červeným skalám masívov. Ešte keď sme na jednom pointe našli pasúce sa kone, tak idylka z knižiek Karla Maya bola ako vyšitá. Na John Ford pointe som bol taký nažhavený fotiť všetko okolo, že som po spoločnej fotke zo statívu vybehol na krátky okruh okolo pointu a statív tam nechal a zistil som to až večer vo Flagstaffe.... však niekomu zas posluži. Motali sme sa tam dve hoďky, než sme vyrazili cez Kayentu a Tube. Cestou naspäť na západ sme stále dobiehali úchvatný západ slnka. Naprieč rezerváciou Navahov takmer 200 míl. Podľa údajov z knižného sprievodcu im suveníry prinášajú iba malú časť do rozpočtu, zvyšok robí námedzná práca, za ktorou dochádzajú často veľmi ďaleko. Zaujímavé je, že celá rezervácia (asi 200x200 km) má v strede územie Hopijov, žijúcich skôr v sídlach a okolo je územie skôr kočovných Navahov.

fotoprehľad celej cesty (niektore foto sa opakuju) je na tomto linku