silvester2008

Najskôr romantika:

Z krásne vyhriatej izby s rozžeravenou krbovou vložkou otvoríš dvere priamo na verandu, kde teplomer v lepších chvíľach ukazuje do minus 9 stupňov Celzia, v horších ten mráz skrátka odmietne zmerať. Ovanie ťa chlad, ale už si zvyknutý. Svetlo je od siedmej do štvrtej, ale keďže vstávame po deviatej a deň veľmo rýchlo ubehne, väčšinou aj tak vidíš tmu, hmlu a poletujúci sneh. Všetky časti verandy sú pocukrované namrznutýn snehom, je to drsná krása. Zoberieš 10 litrovú bandasku, plechový hrnček a lievik a vyrazíš na vodu. Je to dvesto metrov dolu po lúke, čelovka osvieti pár metrov pred Tebou, minieš úchvatný krmelec dúfajúc, že vlky nechodia striehnuť ku krmelcom a vojdeš do lesa. Iba tušíš smer, keďže ustavičné drobné sneženie vytrvalo zavieva stopy. Podídeš k malej strieške, pod ktorou je nezamrznutá hladina studničky. Hrnčekom naberáš vodu cez lievik do bandasky, veľmo opatrne aby si sa neoblial (je stále mráz). Návrat do kopca so závažim preverí sily ale inak pohoda. A šupho ku krbu, nohy vystreté sa zohrievajú, sviečka ledabolo osvetlí miestnosť ale to stačí na večné rozhovory o ničom a o všetkom.

Nielen preto vyhľadávame vždy chaty bez elektriny, vody a centrálneho kúrenia.

Peťo, Ivnaka, Igor a Sasa vyrazali uz o polnoci nočným vlakom a v Sobrancoch boli pred deviatou ráno. V dedinke Hlivištia na Lesnej správe prebehla práve čistka HZDS a o prácu prišlo zo desať lesníkov (super keď Ťa po 20-tich rokoch vyhodia pre nečlenstvo v "spravnej"strane), takže spočiatku nebolo jasné, kto našim dá kľúče a ukáže im miesto chaty Čertež. Tá navyše pri prvej návšteve nemala ani sekeru a zvnútra vyzerala úplne ináč ako na obrázkoch z webu lesov. Zvonku to sedelo - dve chatky na lúke, vraj tu chodí poľovať i pán Dvorský. Jedna chatka ale v zime neobývateľná, v druhej dve miestnosti boli prepojene iba cez verandu, teda pri každom otvorení dverí vnikol dnu mrazivý vzduch a piecka v rohu to stihala tak-tak. Celé popoludnie naši strávili prenášaním nábytku z miestnosti do miestnosti aby iba v jednej vytvorili ako tak prijemné bývanie. V druhej miestnosti bola klasická pec a k tomu plynový šporák, stôl a kuchynská linka (v nej ale boli porcelánové taniere s vygravírovaným "Čertež"). Vykurovať túto miestnosť cez pec by bolo peklo. Studnička bola 200 m dolu na lúke. Na druhej strane chata bola takmer na hrebeni (15 min chôdze od Vavrovej lúky s červenou značkou), až k nej viedla lesná asfaltka (od dediny 5 km) a okolie bolo nádherné.

S Jockeyom sme vyrážali z BA na obed 31.12 a cesty boli príjemne prázdne. Slečna v GPS navigátore dosť pindala ale viedla nás spoľahlivo. V Košiciach sme pribrali Kristinku, ktorá strávila posledné 4 dni výletmi po Vysokých Tatrách v úchvatnej inverzii s modrou oblohou a viditeľnosťou doďaleka. V KE už snežilo a o siedmej večer boli všetky obchody zatvorené. V rádiu bežala repríza Uragánu spred štyroch rokov.

Do obce Hlivištia sme dorazili po deviatej, cestu nahor sme našli ľahko ale dosť som sa prerátal, že chata bude hneď pri ceste. V postupne hlbšom snehu (cca do 5-10 cm) sa Jockeyov Nissan Almera pekne hrabal 350 výškových metrov nahor, okolo dosť hmla, takže nič nebolo vidno. Po siedmych kilometroch sme úsudili, že je načase zavolať našim. Vysvitlo, že chata je 50 m od cesty, čo v hmle znamená, že ju nevidno. Tak sme nahodili reťaze, ALmeru otočili a pomaly schádzali dolu. Asi po kilometri sme zbadali svetielka čeloviek Peťa a Igora. Dosť vyšťavení sme sa zvítali s ostatnými asi dve hoďky pred polnocou, vypočuli si ich zážitky z celého dňa. Polnoc sme odpočítavali naviackrát, presný čas sa nám totiž cez deň nepodarilo nastaviť. Všade okolo hmla, takže bolo len počuť vzdialené výbuchy petárd a ohňostrojov. Prskavky, všetko ako má byť. Do tretej sme kecali, driemali a postupne zaspávali všetci v jednej miestnosti. Od dverí dosť ťahalo, ale piecka fungovala.

Vstali sme až pred jedenástou, problémom sa ukázalo miestne asi bukové alebo hrabové drevo, ktoré aj keď suché nechytalo ani nad horiacim plynom. Rozkurovali sme to asi hodinu. Papier ani pepo nepomáhali. (na ďalšíe dni sme už nasušili trochu smrekového raždia). Prvý deň nového roku sme potom trávili papaním prinesených koláčikov, rúbaním dreva a vegetením.

Začala prebiehať trojdňová hra s názvom "kedy príde Piťo." Volal vždy obdeň že posúva príchod kvôli odovzdávaniu filmu na príjímačky na FAMU. Zato Feshi prišiel už 1.1, pred deviatou sa vysúkal z autobusu v Sobranoch. Ukončil akciu na Liptove (Ozy, Janka, Jakub, CHami) a prišiel.

Piatok 2.1 sme v štvorici vyrazili (Igor, Ivnaka, Peťo a ja) na výlet cez Diel na Strihovské sedlo, sneh bol prachový, ale kráčali sme prevažne v hmle, našli jednu v mapách nezachytenú značku. Snehom zasnežené stromy boli úchvatné aj v hmle, značka občas robila podivné zvraty a niekoľkokrát sme ju aj stratili. Strihovské sedlo sme dosiahli s hodinovým meškaním oproti mape, rýchly obed postojačky, ruky rýchlo primŕzali bez rukavíc. Zostup na asfaltku na Morské oko, tu sme hodinu pred súmrakom. Jockey nám prišiel autom naproti. To už Saša, Kristínka a Jockey mali prechádzku okolo Oka za sebou. Celý deň strávili nákupmi v Sobrancoch, prechod na euro spôsobil, že čas pri pokladniach sa zdvojnásobil. Za súmraku sme si dali prechádzku okolo zamrznutého a zasneženého jazera. Už to bolo miestami o hubu, polovica cesty išla chodníkom občas zamrznutým. Jockey nás odviezol priamo na chatu, baby s Feshim a Jockeyom potom čakali v Sobrancoch do desiatej na Piťa, ktorý konečne dorazil......

V sobotu ráno bol konečne pekný deň. Pred obedom sme sa pofotili a potom sme Saša, Piťo a ja odviezli Kristínku do Sobraniec na autobus (domov ku knižkám), Jockey, Feshi a Peťo medzitým (dvaja na snežniciach, tretí bez) vyrazili do Ruskej Bystrej na obhliadku dreveného kostolíka - cerkvy. Kým sa Saša dala ostrihať v Sobrancoch, už volali aby pre nich prišla. Tak sme si s Piťom dali ďalší čaj. Naspäť sme v aute boli šiesti, ale Almera to aj tak vytiahla....

V nedeľu vyrazili všetci okrem Saši, Feshiho a mňa do Užhorodu. My sme zatiaľ kecali, urobili si skvelé zemiaky, prešli sa po lese a umyli všetok riad.

Pondelok odišli Ivnaka, Igor i Saša. Ako pánska jazda vyrážame autom na Morské oko vo vytrvalom snežení. Toto magické miesto je opäť úplne tiché, zamrznuté a pusté. Modrou značkou vybiehami za hoďku a pol na Sninský kameň, z ktorého má byť nádherný výhľad na celé okolie. Nahor na oba kamene vedú kovové rebríky, keďže na 10 metrov vysoké kamene by sa normálne nedalo vyliezť. Všetko je v oblakoch, vidimé iba občas presvitajúce slnko. Zima neskutočná. Vďaka ustavičnému sneženiu je táto posledná cesta ku chate akčná, auto sa hrabe, posledný kilometer ide Jockey sám s Piťom, my ostatní kľušeme za autom. Posledný večer je nádherne mesačný, lúka nasvietená mesiacom je ako z Popolušky. Na večeru sú ukrajinské "varniki" čiže naše pirohy. Večera je úžasná ale všetci zmohnutí výletom a jedlom zaspávame.

Utorok 6.1 vyrážame domov, do Košíc (cca 70 km) piati úplne obložení ruksakmi a materiálom, v KE vysadíme Peťa, ktorý vlakom bude v BA skôr ako my autom. Cestou padajú teplotné rekordy (Zvolenská Slatina - 13 st.C). Podchvíľou zastavujeme na pumpách a utierame predné sklo, ktoré je zakaždým takmer nepriehľadné (a ostrekovače nerabotajut).