Iba Teba ó, môj Bože, stále v srdci mám,
čoraz bližšie, s nádejou k Tebe rád kráčam.
S Tebou chcem splynúť, žiť už teraz vo večnosti,
tešiť sa na ňu, zažívať ju už v časnosti.
Oj, Otče, daj nech nie moja, ale Tvoja vôľa sa deje,
nech zrastám s božským svetom a ponáram sa hlbšie.
Bárs úzkosť, strach a obavy pred ťažkosťami zmiznú,
veď len vnútorným pokojom sa duchovné sily rozvinú.
Tí, čo sa boja budúcnosti, duchovnému rastu prekážajú,
predsa čokoľvek príde, strachom to zmeniť nedokážu.
Len pokojom duše, v úplnom tichu mysle, v ústrety budúcnosti,
si človek len životom v Bohu rozvíja svoje čnosti.
Dal si nám, Otče, veľký dar – „vyššie ja - JEŠUA“,
ktoré je v nás stále mŕtve – preto svet do temnôt upadá.
Naše sebecké túžby sú na prekážku vnútornej dokonalosti,
sú to Diabli, tvrdí nepriatelia, tlačiac nás k zemi bez milosti.
Už nie chamtivosť, nespravodlivosť, ale dobro ku všetkým,
umožňuje žiť život Boží, žiariť nehou, naplnený šťastím.
Pociťovanie Boha v našej duši je neustále potrebné,
tak padne prekážka za prekážkou, k modlitbe pravej dôjdeme.
Len vrúcna modlitba k najlepšiemu nášmu rozvoju nás privádza,
dáva nám uzdravenia, silu vôle, dušu pozdvihuje k nebesám.
Rozohrieva modliacich vnútorným pociťovaním Boha v sebe,
rozjasňuje tváre, rozmnožuje dary a všetko vzácne, dobré.
Keď Boha v sebe máme a seba poznáme v Bohu,
znovuzrodenie získavame, vnímajúc Božiu Pravdu.
Plodné podnety, sny a ideály doposiaľ cudzie sa prebudia,
žiariaca jasnosť, božská vôňa, sladkosť z nebies nás naplnia.
Oj, tak spočiňte duše naše v Bohu! Amen