Keď iného neprávom špiníš, ohováraš,
hromadia sa v tebe chorobné zlosti,
a keď je to tvoj blízky, s ktorým žiješ, bývaš,
začneš sa postupne triasť v jeho prítomnosti.
To tvoje pyšné Ja – ego, robí ťa byť pánom,
iných kritizuješ, namýšľaš si, „vieš kto ja som“?
Nikto ti nie je hoden, žiješ si lážom-plážom,
nervy ti už mľaskajú, stávaš sa čudákom.
Preto tá veľká rozvodovosť, to naše zlé žitie,
keď jazyk si nekrotíme, len zlobu rečníme.
Takých deti najviac trpia, až sa im nechce žiť,
život majú zničený. Čo si im to spôsobil rodič?
Chýba im to poznanie, že samy sú si vinní,
pre maličkosti, pletky, hádky si zlo navodili.
Nuž, chudáci moji, zadržte to vaše špinenie,
kým temnosť Vás celkom neovládne.
Spamätajte sa, kým je ešte čas,
zvráťte to, vojdite do lásky krás!
Náš život je krátky, tak si ho múdro užime,
duchovne sa naroďme, večnú radosť zažime.
Odprosme toho druhého za svoje neprávosti,
zmeňme si správanie k dobru poslušnosti.
Skroťme si jazyk už viac nereptajme,
zlo odpusťme, Bohu sa odovzdajme.
Veď len tí, čo sú láskaví, pokorní, milí,
prijmú požehnanie a kalich Božej slávy.
Len tí, čo aj ťažký kríž života v pokoji nosia,
hojnou Božou milosťou sa už na Zemi tešia.