Spomienka na Lucku

Stál som dnes nad Luckiným pomníkom,

so zlomeným krížom a prasknutým srdcom,

s horiacou sviecou v smutnom nemom úžase,

ako malé a nevinné dieťa, zažilo kruté týranie.

Vídaval som ťa s tvojou mamou a otčimom,

na Hlavnom námestí pred Jezuitským kostolom,

ako si v kočíku moju zbierku básni držiavala,

"Pomôž mi, prosím Ťa, Bože", veď ja som tvoja.

Keď som ťa už nevidel, pýtal som sa tvojej mamy:

A kde máš Lucku, keď tu už nešantí s vami?

"Je u svojho deda - vraj sa s ním má dobre!"

Ty však, milá Lucka, si už vtedy nebola na svete.

Tvoj otčim mal viacero problémov a chýb,

to ale neprináleží mne ho tu hodnotiť.

Že ťa dokázal bezbranné dieťa k smrti utýrať,

to už ja fakt neviem nijako pochopiť, len plakať.

Ja sa Lucka už tiež pomaly k tebe poberám,

verím, že sa stretneme u Nebeských brán.

Že ty budeš láskou a šťastím tam s Bohom žiariť,

ja sa teším, že Ho budeme môcť spolu sláviť.

Verím, že sa ľudia tejto doby raz z mrákot preberú,

tupú nevšímavosť opustia a taktiež nelásku,

a deťom ruky podajú, pohladia hlávku,

a ony spoznajú rodičovskú starostlivosť i lásku.

Fotogaléria