Čaro detskej jesene

Keď lístie zo stromov opadá,

čarom farieb príroda prekvitá,

je tu jeseň, najkrajšia časť roka,

aj keď za letom zostala clivota.

Spomienky krásne v nás zostali,

ako sme v bystrom potôčku šantili,

plávali, špliechali, veselo sa bavili,

slniečko hrialo a my šťastím blažili.

Po dolinách, po vrškoch lozili,

do sviežeho kroku sme si nôtili.

Uprostred štítov tatranských

orly vôkol nás plavne lietali.

Smelo na nás kamzíky hľadeli,

po skalách si odvážne skákali,

závideli sme im ich pohyb rezký,

to je tvár Božia a náš svet detský.

Už-už aj vtáčence sa s letom lúčia,

do teplých krajov s túžbou letia,

na jar sa isto do hniezd vrátia,

štebotavým spevom za pobyt vďačia.

Keďže už aj prvý sniežik poletuje

poľná zver sa na zimu hotuje,

noru, pokrm i vrátka pripravuje,

len tak v pohode, tíško prezimuje.

My sa tiež na biely sniežik tešíme,

lyžovačku, zjazdy si opäť skúsime,

aj snehuliakov si znova postavíme,

pri guľovačke sa radi vyjašíme.

Tak, vyzerá pôvab našej detskej duše,

ktorá sa teší každej ročnej zmene,

teplému letu, či chladnej zime,

kvitnúcej jari a čaru jesene.

Hoj,  Slovensko naše, jak obraz vzácny stvorené,

si navždy v našich srdciach vpísané.

Dajže Bože, nech navždy sa Ti klaniame

za vlasť drahú Ti vrúcnu vďaku vzdávame.