Svedetstvá

Chceš byť zachránený?

Keď kážeme evanjelium, niekedy dostávame otázku podobne ako Peter pri svojej kázni na Letnice: „Tak čo mám vlastne robiť, aby som bol zachránený?” Peter odpovedal nasledovne: „Čiňte pokánie, nech sa každý z vás pokrstí v meno Ježiša Krista a dostanete dar Svätého Ducha.“ To isté platí aj dnes. Človek môže byť spasený iba na základe toho, že počul evanjelium a správne naň reagoval – urobí pokánie zo svojich hriechov, dá sa pokrstiť a dostane dar Svätého Ducha. Človek nemôže byť zachránený ináč, ani cez obrady či zasvätenia. Spasenie mu nezabezpečí ani vzdelanie, filozofia, alebo skutky. Je dobrou správou, že Boh chce, aby všetci boli spasení!

Jaroslav Kříž

Uzasny pribeh rezisera ktory pre Jezisa Krista prisiel o vsetko ale zaroven ziskal omnoho viac a to zivot vecny

Svedectvo Yasmin   (Al-Dhabbi)  

   Trailer k sérii krátkých filmů Reinharda Bonkeho Full Flame.   http://www.tv7.cz/?vid=188  Důkaz I.

http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=505&page=3

Důkaz II.

http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=506&page=2

Obratenie Romov na Slovensku

http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=480&page=7

Příběh metalisty z Korn

http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=475&page=8

Svědectví masového vraha

http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=394&page=18

Svědectví teroristy

http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=371&page=22

Club 700 II.http://www.tv7.cz/moje-tv7?vid=493&page=5

Doporučuji lékařům a nejen jim.

http://www.tv7.cz/moje-tv7?page=1

                       Ako mafián našiel BohaVyrastal som v typickej sovietskej rodine. Otec bol neustále zamestnaný - buď svojou prácou, alebo inými vecami (napríklad aj inými ženami). Pre mňa nikdy nemal čas. A keď si ho aj našiel, tak iba s remeňom v ruke. V tom vlastne spočívala celá jeho výchova. Ako pravý Rus si rád vypil. Moja stará mať bola alkoholička a moja matka prišla na svet vo väznici. Bola inžinierkou a spolupracovníčkou strany v jednej veľkej organizácii. V našom dome sa nikdy nehovorilo o Bohu, s výnimkou, že sa popierala Jeho existencia. V škole nám hovorievali, že kresťania sú duchovne zaostalí jedinci a zadubení sedliaci. Také bolo teda prostredie, v ktorom som vyrástol. V dôsledku svojej výchovy som sa rozhodol celý svoj život budovať na hodnotách, ako sú svaly, moc a peniaze.Už v dvadsiatich rokoch som mal úspechy ako karatista v sovietskom výberovom mužstve, získal som cenu na medzinárodnom turnaji v Juhoslávii a zúčastnil sa na majstrovstvách sveta v Španielsku v roku 92.

Šport a mafia

Dnes sú mnohí športovci bývalého Sovietskeho zväzu členmi mafie. Aj ja som patril medzi tento typ mužov schopných všetkého a bol som jedným z desiatich najlepších mafiánov v meste. Náš gang, volali sme ho brigáda, sa skladal z 500 členov. Každá brigáda kontrolovala svoj rajón a ten si aj strážila proti iným brigádam.

Snažili sme sa "zarobiť si" čo najviac peňazí. Veľmi veľa sme vyťažili z dohôd s firmami. Museli sa u nás pravidelne "registrovať", t.j. mesačne nám vyplácať istú sumu peňazí. Za to sme ich nechali na pokoji a chránili ich pred zásahom ostatných brigád.

Tvárou v tvár smrti

Raz sme s priateľom, ktorý si už odsedel dvanásť rokov vo väzení, zašli za istou veľkoobchodníčkou do jej domu. Stretli sme sa však iba s jej matkou. Bola veľmi pohostinná, pozvala nás ďalej a ponúkla čajom. Potom začala hovoriť o Bohu. Rozprávala tak živo, že jej až oči horeli. Bolo vidieť, že s tým svojím Bohom aj žila. Veľmi ma to zaujalo a položil som jej niekoľko otázok. Na rozlúčku nám povedala, aby sme si v ťažkých chvíľach spomenuli na Neho. Nato sme sa vydali priamo do kasína, ktoré patrilo našej brigáde. Keď sme sa najedli, chcel môj priateľ vyjsť von a zahrať si tenis. Keď som o pár minút vyšiel za ním, videl som, že sa bije s mužom

z inej brigády. Priskočil som k nim, uchopil som útočníka a vytrvale som ho mlátil do slabín. Keď som ho pustil, zložil sa a ostal nehybne ležať.

Medzitým ich už bolo päť proti nám trom. Rýchlo som otvoril dvere kasína a privolal našich ľudí. Teraz sme sa do nich pustili ôsmi. Kričali: "Skončite, chlapci! Všetko sme pochopili! Odchádzame!" Ale my sme pokračovali ako diví. Keď sme už "nahryzli", museli sme to so svojou obeťou aj doviesť do úplného konca. Zakričal som: "Nič si nepochopil!" A tak sme sa opäť do nich pustili, aby sme ich zlikvidovali. Zrazu som zbadal, ako jeden z našich protivníkov beží popri stene. Skočil za auto, namieril pištoľou a začal strieľať. V momente, keď začal strieľať, mihlo sa mi mysľou slovo "Boh". Rýchlejšie ako guľka. Náhle som sa ocitol akoby vo vzduchoprázdne. Potom sa všetci rozutekali. Utekal som i ja. Bežal som, a predo mnou padali naši ľudia. Padali k zemi, ako ich zasahovali guľky. Skryl som sa za jedno auto. Teraz sa strelec zameral na mňa, lebo som riadne zrichtoval jeho kamaráta. Ležal som vedľa auta v hromade snehu vo veľmi nevýhodnej polohe a videl som, ako sa blíži k autu. Ale náhle sa otočil a odbehol. Iba jeden krok, a bola by zo mňa mŕtvola. Toho večera z našej bandy umreli štyria muži a traja boli ťažko ranení. Medzi nimi bol aj môj priateľ, ktorý po dvojtýždňovej kóme zraneniam podľahol. A ja som z toho vyšiel bez jediného škrabanca! Ešte niekoľko hodín som sa prechádzal nočnými ulicami. "Boh existuje! Boh skutočne existuje!" premýšľal som po celý ten čas.

Moja manželka sa medzičasom o prestrelke dopočula a prehľadávala nemocnice aj márnice. Keď som konečne prišiel domov, všetko som jej vyrozprával. Cítil som Božiu prítomnosť, cítil som, akoby prenikala až do špiku kostí. Už o niekoľko dní nato som sa stretol s jedným kresťanom. Keď som sa mu zdôveril so svojimi zážitkami, povedal mi: "Boh si ťa vyvolil a chce mať s tebou spoločenstvo." V mojej skazenosti som si myslel: "Nikto nepostupuje tak jednoducho. Každý chce mať peniaze alebo iné zisky." A preto som sa toho muža opýtal: "Čo odo mňa chce?" Odvetil: "Jednoducho ťa miluje." Po tejto príhode som ešte zďaleka nebol kresťanom. Ale celá situácia sa trocha upokojila.

Výstup

A predsa sa o niekoľko mesiacov neskôr začali problémy v našej vlastnej brigáde. Mizli peniaze a moji kumpáni upodozrievali mňa. Neustále sme zápasili o rozdelenie funkcií. Aj o moje miesto bol záujem. Počul som, že by som mal "uhnúť z cesty", a už som viac svojim ľuďom nedôveroval. Rozhodol som sa, že prestanem "pracovať". Okrem toho som si myslel: "Keď Boh existuje, musím sa pred Ním zodpovedať." Pokúšal som sa nepokračovať v konaní zlých vecí, ale diabol ma nenechal. O krátky čas som si počínal tak ako predtým. Tu ma zrazu predvolal na okrsok komisár pre potlačenie zločinnosti. Povedal mi: "Mám tu na teba udanie. Mohol by som ťa poslať do väzenia, a s tvojimi problémami v brigáde by si sa z neho tak skoro nedostal! Už ťa nikto nepotrebuje. Ak však budeš pracovať pre mňa, na všetko sa zabudne." Vo svete zločinu sa špicľovanie pokladá za to posledné.

No ja som privolil, lebo som nemal na výber. Komisár mi začal klásť otázky, ale ja som navrhol: "Tvoja ponuka prišla tak náhle. Prekvapila ma. Mohli by sme sa o veci porozprávať až o niekoľko dní?" Súhlasil.

To bol posledný deň, ktorý som strávil vo svojom meste. Rýchlo som si kúpil lístok na vlak a miestenku v spacom vozni. Tam som teraz ležal. Už som nebol ten chlapík Viktor, ktorého sa bálo celé mesto. Začal som si čítať v Biblii, ktorú som si vzal so sebou. "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie" (Matúš 11,28). Ten unavený a preťažený som bol ja, lebo som bol v koncoch a nevedel som, čo ma čaká a komu ešte môžem dôverovať. Predtým som si myslel, že naša brigáda je mojím pevným zázemím. Teraz sa mi môj svet rúcal. Potom som čítal príbeh o márnotratnom synovi, ktorý mohol byť tak isto aj mojím vlastným.

Zmena

Doposiaľ som iných privádzal k plaču. Teraz som tu ležal a plakal ja. Potom som si zotrel slzy a zašiel na WC.

V ruských vlakoch v záchode všetko pláva. Stojíte v kalužiach. Steny sú vlhké. Všetko smrdí. Tak isto to vyzeralo aj v mojom vnútri. Začal som sa modliť a prosil som Boha o odpustenie. V tej chvíli som vedel, že Boh moju modlitbu vypočul a vošiel do môjho srdca. Bol som si istý, že sa všetko obráti na dobré. Od toho okamihu som vedel, že patrím Jemu.

Keby nebolo Boha, nebol by som schopný prežiť tie mesiace osamelosti ďaleko od svojej rodiny. Moja manželka sa o nejaký čas tiež stala kresťankou. Pri pohľade späť vidím, ako ma Boh ochraňoval a viedol. Dodnes som ani raz neoľutoval, že som sa stal kresťanom. Boh dal môjmu životu zmysel a cieľ.

ZO SMRTI DO ŽIVOTA

Autor: Friedrich Hänssler

Vybrané z časopisu Ethos, 2004/2, strana 10

Téma: Svedectvo

Bol 14. február 1943. Po nedeľnej bohoslužbe sme si doma zahrali niekoľko duchovných piesní. Môj otec hral v jedálni na harmónium, staršia sestra spievala a ja som hral na husliach – skôr falošne ako čisto – pieseň Túžobne dvíhame svoje ruky. Je to zborová pieseň z obdobia romantizmu, no nezmazateľne sa vryla do mojej pamäti.

Kvôli tejto piesni sme nepočuli, že niekto zvoní. Že niečo nie je v poriadku, spozoroval otec podľa mojej stále trasľavejšej hre na husliach. Len ja som dovidel do vedľajšej izby, kde stáli traja muži z SS. Táto náhla „návšteva“ nepatrila môjmu otcovi, ale mne.

Akonáhle sa dvere zatvorili, začal strašný a dlhý výsluch so všetkými známymi metódami. Dôvod výsluchu bol ten, že som sa odmietol pridať k Hitlerjugend (Hitlerova mládež – fašistická organizácia) a navštevovať ich podujatia – vtedy sa to považovalo takmer za zločin proti štátu.

Za chvíľu mi bolo jasné, že je tu ešte jedna otázka, je omnoho nebezpečnejšia a odznela veľmi brutálne: „Zakázal ti otec stať sa členom Hitlerjugend?“ Uvedomoval som si závažnosť tejto otázky, pretože otec bol už niekoľkokrát obvinený v rokoch 1934, 1937 a aj neskôr. (V roku 1937 bol v časopise Hitlerjugend zlomyseľne zosmiešnený kvôli jednej duchovnej piesni, v ktorej bolo spomenuté slovo Sion). Odpovedal som pravdivo: „Nie. Je to moje vlastné rozhodnutie.“

Na konci výsluchu predvolali aj môjho otca. Celé by to bolo asi dopadlo zle, keby som im nebol ukázal povolávací rozkaz do armády na nasledujúci deň – 15. február 1943. Tak som sa stal v pätnástich rokoch vojakom. Najprv pre mňa vojenčina znamenala ochranu pred plánmi esesákov, čo sa niektorým v bývalom režime nepozdávalo. To sa však po 20. júli 1944, po atentáte na Hitlera, zmenilo. Odvtedy mala SS plnú moc v krajine.

Počas výcviku mi jedného večera rotmajster rozkázal: „Hänssler, zajtra ráno o 5:00 nástup so zbraňou pred budovou!“ Nič netušiac som mechanicky odpovedal: „Rozkaz, pán rotmajster!“ Nešlo mi to do hlavy, ale ráno si ma vyzdvihlo vojenské auto. Po niekoľko hodinovej ceste ma vyložili v lese. „Čakajte tu, kým neprídu ostatní,“ povedal mlčanlivý šofér. Čoskoro prišli ďalšie autá, spolu nás bolo osem. S nemými otázkami v očiach sme čakali, čo sa bude diať. Boli sme veľmi opatrní, pretože nikto nikoho nepoznal. Z tmavého lesa vyšiel dôstojník a rozkázal: „Nastúpiť do polkruhu!“ Keď sme poslúchli, vytiahol zo svojej náprsnej tašky papier a čítal: „Dnešný rozkaz: Boli ste preradení do popravnej čaty... Ak sa budete zdráhať, budete ešte dnes podľa stanného práva zastrelení.“

Takže toto bolo to zvláštne, tajomné, hrozivé, čo nielen vo mne, ale aj v mojich neznámych kamarátoch vyvolávalo pochybnosti. Bol to pre mňa šok. Ak som vtedy bol vôbec schopný myslieť, tak som myslel na to, že všetko, čo sa teraz stane, je jedna obrovská nespravodlivosť. Ako rýchly film mi hlavou prebehli informácie, ktoré som nazbieral v rodine a v kruhu mojich priateľov. Už ako 11 ročný som vedel, že farár Martin Niemöller bol v koncentračnom tábore v Dachau. A bol tam aj náš rodinný priateľ, evanjelista, so svojou manželkou.

Počul som o ľuďoch, ktorí nesúhlasili s nacistickým systémom a potom zrazu zmizli – následok nespravodlivého systému. O masovom strieľaní som čo-to tiež začul. Takéto myšlienky sa mi preháňali v hlave neskutočnou rýchlosťou. A zrazu som dostal rozkaz byť časťou tejto diktatúry. Začal som vo svojom najhlbšom vnútri kričať k Bohu, ktorého som vlastne nepoznal. Isteže, existencia Boha nepredstavovala pre moju detskú vieru problém. Ale teraz, v tomto pekle nespravodlivosti, vraždy, násilia a anarchie?

Dôstojník viedol naše „komando“ k veľkému kameňolomu. Cestou som v lesnom prieseku videl nákladiak prepchatý ľuďmi, ktorí dnes mali byť zastrelení. Opäť som zakričal na Boha: „Bože, ak existuješ, ak si realita, ak nie si fikcia, ako to mnohí dnes hovoria, potom ma vyveď z tejto strašnej situácie, ja predsa nechcem robiť takúto neprávosť!“ Keď sme prišli do kameňolomu, boli sme poučení o tom, ako bude hromadná streľba prebiehať. Okolo popraviska stálo asi 200 vojakov, ktorí dávali pozor, aby nikto neutiekol.

Medzitým prišla naša čata na určené miesto a prví odsúdenci na smrť stáli len niekoľko metrov pred nami.

Opäť som kričal k Bohu – bol to výkrik o pomoc vo vojenskom žargóne. Ale Boh počul a vypočul aj takéto neuhladené slová môjho kriku: Jeden vysoký dôstojník pohľadom ešte raz všetko skontroloval. Jeho pohľad sa zastavil pri mne a potom tento, mne absolútne neznámy človek, rozkázal: „Pristúpte!“ Podišiel som k nemu, urobil tradičné gesto úcty a on potom pred všetkými povedal: „Tam je lopata, odpracte ňou pozostatky, postarajte sa o mŕtvych. Nebudete strieľať.“ (Keď niekoho zasiahlo viacero guliek, sila striel z malej vzdialenosti mu vytrhala kusy tela.)

Odložil som svoju zbraň, chytil som lopatu a zbraň som celý deň nepoužil. Bol to pre mňa jednoducho nepochopiteľný zázrak, priamy zásah Boží. O 15 sekúnd zaznel prvý hromadný výstrel.

Počas tohto vraždenia som vďaka malej vzdialenosti mohol pozorovať takmer každý sval na tvári odsúdených. Spomínam si na jediného človeka, ktorý nevyzeral, že má strach zo smrti.

Na základe toho, čo som prežil, som povedal vo svojom srdci Bohu: „Aj keď Ťa poriadne nepoznám, chcem ti patriť.“ Nebola to nejaká hlboká teologická výpoveď, ale bolo to povedané jednoducho, úprimne a myslel som to smrteľne vážne. Bola to rozhodujúca výhybka v mojom živote. Vedel som, že pre Boha nie je nič nemožné a žiadna nepríjemnosť nie je priveľká na to, aby nemohol zasiahnuť. Boh môj výkrik úžasne vypočul a zachránil ma z môjho zúfalstva! To neznamená, že mi nezostali spomienky na tieto strašné chvíle. Ešte niekoľko dlhých rokov som sa v noci budil s obrazmi tohto strašného zážitku v mysli, pretože sa mi detailne vryl do môjho podvedomia.

Ten jediný človek, ktorý neukázal strach zo smrti, zdvihol v poslednom momente pred výstrelom svoje ruky a zakričal: „Nech žije Nemecko!“ A po dvoch hromadných výstreloch siedmich strelcov ešte stále žil. Vedúci komanda vzal svoj revolver a usmrtil ho výstrelom do tyla. Sú to obrazy, ktoré ostanú v mysli do konca života.

Ešte dnes, po viac ako päťdesiatich rokoch ma tieto zážitky sprevádzajú. Na mnohé otázky som nedostal odpoveď: Prečo som nemusel strieľať ja, ale tí ostatní? Bolo mi jasné, že Boh zrazu otočil kormidlo môjho života.

Približne rok po skončení vojny som sa po úteku šťastne dostal domov. Obchodník Dr. Alfred Zechnall sa ma pýtal, či mám osobný vzťah s Ježišom. Touto otázkou tak povediac vošiel do otvorených dverí, do pripravených podmienok a v rozhovore medzi štyrmi očami mi pomohol vyriešiť otázku viny v mojom živote a ja som odovzdal svoj život môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Dnes je to už viac ako 50 rokov. Za celé tie roky nenastal moment, v ktorom by som toto moje rozhodnutie oľutoval.

Ešte dnes vidím napísané zeleným perom na lístku dva verše z Biblie, ktoré mi dal Dr. Zechnall vo svojom starom aute na ceste z Korntalu do Stuttgartu. Stali sa sprievodným slovom môjho života:

„Ale ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu.“ (1. Jána 1,7)

„Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1. Jána 1,9)

Toto je základ, na ktorom Boh stavia život.

Svedectvo Júlie Bečkovej

Vyrastala som v katolíckej rodine a ako správna katolíčka som absolvovala všetky povinné sviatosti - krst, prvé sväté prijímanie, birmovku aj sobáš. Do kostola som chodila pre „pokoj v rodine“, aby sa stará mama nehnevala.

O Bohu som vedela odmalička, modlila som sa k Nemu naučené modlitby, ale ani v kostole, ani pri odrecitovaných modlitbách som necítila Jeho prítomnosť, aj keď som si už ako dieťa uvedomovala, že je všade, všetko vidí, všetko počuje. Absolvovala som cirkevnú zdravotnícku školu a počas štúdia som sa dostala dokonca aj do Vatikánu a na audienciu u pápeža Jána Pavla II. Veľa som od toho stretnutia očakávala, ale práve na tejto audiencii som si uvedomila, že deduško, ktorého už bolo treba podopierať, je tiež len človek. Ako teda môžu všetci kňazi dávať rozhrešenie? Veď sú to ľudia ako aj my. Tešila som sa síce, že som stretla takú známu celebritu, ale v ten istý deň sme v Ríme v katakombách stretli Toma Cruisa a Nicol Kidman, a musím priznať, že z tohoto stretnutia som sa ako študentka tešila viac.

Kedy som sa skutočne obrátila k Bohu? V deň môjho sobáša v katolíckom kostole, kedy som pochopila už definitívne, že aj keď budem mať všetky sviatosti, stále to nie je tak, ako by som to chcela cítiť. Donútila som môjho manžela ísť na sobáš do kostola aj napriek tomu, že už nášho Pána poznal. Našu svadobnú noc sme s manželom kľačali na kolenách, prosili sme Boha, aby nám odpustil hriechy, aby aj moje meno bolo zapísané v nebesiach. Po chvíli mi však zostalo veľmi zle, mala som pocit, že mi niekto sedí na ramenách, alebo ma niekto tlačí za plecia dole k zemi. Veľmi som sa zľakla a prosila manžela, nech niečo so mnou robí, že takto ťažko mi ešte nikdy nebolo. Mala som pocit, že sa mi stane niečo veľmi zlé. Na druhej strane som zase silno cítila, že mám ísť do detskej izby. Nevedela som prečo - teraz to už viem. Nachádzala sa tam manželova Biblia. Prosila som Boha, aby mi ukázal tie správne slová, aby som pochopila, čo mám urobiť, aby sa mi uľavilo a ten ťažobný, zlý pocit prešiel. Otvorila som Božie slovo v Knihe kazateľa,

3. kapitola: „Všetko má svoj čas a svoju hodinu, každá vec pod nebom.“ Pochopila som, že musím vyznať všetky svoje hriechy a prosiť Boha o odpustenie. Zrazu som si spomenula, že asi pred pol rokom som sa stretla s človekom, ktorý sa mi sám priznal, že sa venuje čiernej mágii. Prehováral ma, že by som sa mala venovať vešteniu, že mám na to predpoklady a pod. Vytiahol náramok z veľkých čiernych guľôčok (podobné ako ruženec u katolíkov), prikladal mi ich na čelo a čosi odriekal. Prečo som mu to dovolila? Bála som sa ho, lebo mi predtým povedal, ako vie zo šálky čaju prinútiť niekoho k samovražde, ako niekoľkokrát dokázal opustiť svoje telo a pozoroval ľudí vzdialených od neho mnoho kilometrov. Neviem, čo odriekal, ale to bolo moje poviazanie a môj ťažobný pocit pri modlitbe prijatia, keď sa mi zdalo, že asi zomieram.

Celú svadobnú noc sme si s manželom čítali Božie slovo, modlili sme sa a prosila som o odpustenie všetkých hriechov, na ktoré som si spomenula. Vďaka Bohu, uľavilo sa mi a ja som konečne pochopila, ako cítiť Božiu prítomnosť a že žiadna socha v kostole, ani pán farár ma nespasí. Len vďaka nášmu Pánovi Ježišovi máme odpustené hriechy, len Syn je dverami, ktorými môžeme prísť k Otcovi (Ján 10,9).

Ako ma Boh uzdravil

V novembri minulého roka som mala veľké zdravotné problémy a už som bola objednaná na operačný zákrok na gynekológii s diagnózou - Cysta Bartholini. Mala som bolesti, zvýšenú teplotu, nemohla som už poriadne ani sedieť. Takú istú operáciu som zažila pred ôsmimi rokmi, takže som vedela, čo taká operácia znamená. Ako matka dvoch detí som ale mala oveľa väčší strach ako pred ôsmimi rokmi. Keď je človeku ťažko a má bolesti, urobí všetko pre to, aby sa mu uľavilo. Jasné, že som prosila Boha, aby mi pomohol, ale ako zdravotník som sa vždy spoliehala na medicínu. Aj keď som tvrdila, že verím v uzdravenie Božou mocou, nebolo to tak. Poprosila som pastora, aby sa za mňa v zhromaždení modlil. Mala som problém to prijať, prosila som Boha, aby ma posilnil vo viere, aby ma uzdravil, aby som nemusela ísť na operáciu. Už v zhromaždení som si uvedomila, že som tomu nikdy naozaj neverila a vlastne som z Boha urobila klamára. Prišlo mi to veľmi ľúto, plakala som ako malé dieťa a prosila Boha o odpustenie. Sme veľmi nevďační, keď kričíme k Bohu, až keď nám je ťažko.

V noci po zhromaždení som mala obrovské bolesti a priznám sa, že som znova začala pochybovať, že mňa Boh môže uzdraviť. Začala som však vyznávať ako verím v uzdravenie v mene Ježiša Krista, že nezomriem, budem žiť, že nepotrebujem žiadnu operáciu, že budem uzdravená v mene Ježiša Krista a všade budem rozprávať skutky Hospodinove. Keď som ráno vstala, už som vedela, že som bola uzdravená a Boh vypočul naše prosby. Teplota mi úplne klesla, bolesti ustúpili. Cysta mi praskla, čistila sa prirodzenou cestou. Celé dopoludnie som bola veľmi slabá, cítila som sa skoro ako po mojej prvej operácii, ale v ten deň každý kto ku nám prišiel, alebo telefonoval, počul skutky Hospodinove - ako ma náš Pán uzdravil. Samozrejme, bola som aj u lekára, ktorý potvrdil, že cysta sa zmenšuje, a chirurgický zákrok je už nepotrebný.

Vďaka Pánovi Ježišovi som mohla aj ja byť uzdravená a už nepochybujem, aj keď som zdravotník. Viem, že Boh je ten istý včera, dnes a naveky (Židom 13,8). On je Alfa i Omega (Zjavenie 1,8).

Uzdravenie nášho syna

Náš syn Tomáško sa narodil predčasne v šiestom mesiaci a doteraz už ako štvorročný je sledovaný kardiológom, pretože mal nevyvinuté pľúca a vrodenú srdcovú chorobu. V decembri minulého roka nás kardiológ odporučil do Detského kardiocentra s diagnózou VCC (vrodená srdcová choroba) a DAB (skrat na veľkých tepnách - aorte a pľúcnej tepne). Skrat na veľkých tepnách znamenal to, že medzi aortou a pľúcnou tepnou sa nevytvoril uzáver a dochádzalo k miešaniu krvi z aorty do pľúcnej tepny. Kedysi bola liečba len operatívna, dnes sa katétrom priamo do srdca zavádza akoby „štupeľ“ na uzavretie. Všetci v zhromaždení sme sa modlili za Tomáškovo uzdravenie a prosili Boha, aby vytvoril uzáver na veľkých tepnách a aby Tomáškovo srdiečko fungovalo tak ako má. V januári tohto roka sme boli na vyšetrení v Detskom kardiocentre, kde lekár úplne vylúčil skrat na veľkých tepnách a nielen to. Záverečná diagnóza znela: Sine VCC (bez vrodenej srdcovej choroby). Tomáško má srdiečko úplne zdravé vďaka nášmu Pánovi, Jemu patrí všetka chvála a sláva na nebi i na zemi!!! Len Pán Ježiš môže otvoriť to, čo je zatvorené a zatvoriť to, čo je otvorené (Zjavenie 3,7).

Chcem sa na záver poďakovať všetkým bratom a sestrám, ktorí sa za nás modlili a držali pôst. Nech Vás všetkých náš Pán Ježiš Kristus požehná.

Autor: Redakcia

Svedectvo manželov Capekovcov

Braňo:

„Môj životný príbeh netrvá ešte dlho...“ Takto sa spieva v jednej HIP-HOP kresťanskej pesničke.

Začnem písať od môjho teenagerského veku, kde si myslím, že sa začal môj život lámať k horšiemu. Bol som chalan, ktorý vyhľadával vždy tie partie chalanov, ktoré niečo znamenali. Ktoré boli COOL, bol tam život a ja som chcel byť vždy na vrchole. Samozrejme, že na vrchole bola vždy silnejšia osobnosť a nie ja, ktorá dokázala manipulovať svoje okolie. Vtedy som nemal ani tušenie, čo je to manipulácia a kto za ňou stojí.

Vždy som vystupoval v partii ako človek, ktorému prischla vina za všetko zlé, čo urobila partia okoliu. Trpel som za celú partiu. Nevedel som sa tomu vzoprieť. Bol som frustrovaný a nevedel som riešiť problémy, ktoré prichádzali, nevedel som robiť správne a zdravé rozhodnutia.

Od základnej školy, cez strednú, až po zamestnanie som bol síce vždy v tej „SPRÁVNEJ PARTII“, ale vždy som bol ten, ktorý bol ovládaný a nie ten, ktorý ovládal. Potreboval som sa nejako presadiť, tak som začal klamať. Všetky slová, ktoré vychádzali z mojich úst, boli čisté klamstvo. Klamal som doma, v partii, v práci a aj svoju budúcu manželku. Bol som tak zamotaný v klamstve, že som už neveril ani sám sebe. Bolo to hrozné. Vo vojenskom útvare, kde som vtedy pracoval, som sa dostal do partie závislých patologických hráčov a samozrejme som sa nechal viesť nimi. Robil som presne to čo oni. Stal som sa závislým od stávkovania, klamania, robil som veľké dlhy a sľuboval veľké úroky pri vrátení peňazí. Moja myseľ nebola schopná normálne rozmýšľať, nemohol som spávať, trpel som strachom a depresiami, chodil som zadumaný, skrýval som sa a zatajoval. Myslel som len na to, ako získať peniaze a ísť do NIKÉ stávkovať. Delil ma len krôčik od väzenia. Vyhrával som 30 aj 50 tisíc, ale vždy som to za päť minút znova vsadil. Vždy som dúfal, že sa z tohto kolotoča dostanem, že príde ten správny „TIP“ zápasov a ja z toho vyjdem víťazne. A poviem vám, že som z toho aj víťazne vyšiel, no nie tak, ako som si predstavoval ja, ale ako chcel, vďaka Bohu, BOH.

Obrátil som sa, keď som stratil všetko: manželku, syna, rodičov, priateľov (lebo som im nevracal peniaze) okrem závislosti. Od tej chvíle, ako som prijal Ježiša do svojho srdca, zažívame v našich životoch víťazstvo za víťazstvom. Boh nás vedie neustále dopredu. Vyslobodil ma z klamstva, zo závislosti, uzdravil moju rodinu, vzťahy. Pomohol mi splatiť všetky dlhy.

Po istom čase ako kresťan som si povedal, že sa už nenechám NIKÝM ovládať, ale povedal som Bohu nech ma ovláda On. Lebo viem, že On je tá správna partia pre mňa. Viem, že je dobrý a že nám dá šťastnú budúcnosť a naše očakávanie. Ďakujem Mu za to, že Mu patrím, že ma prijal aj takého hriešneho a očistil ma.

Ivka:

S manželom sme boli spolužiaci zo strednej školy, takže sme sa dobre poznali. Po ukončení školy sme začali spolu chodiť. Prišla veľká láska, tehotenstvo a svadba. Manžel bol vojakom z povolania, takže som predpokladala dobrý „finančný“ život + pridelenie vojenského bytu. Mala som svoje plány o romantickom živote. Nič nám nechýbalo. Tento krásny sen sa rozplynul ako hmla, keď som sa dozvedela, že manžel je závislý hazardný hráč. Spustil sa hrozný kolotoč: prehrával výplaty, požičiaval peniaze, zakladal zlaté šperky rodičom aj mne, požičiaval si autá z požičovne a neplatil. Kradol mi peniaze, ľudia prichádzali, vyhrážali sa mi, že ak im nevrátime peniaze, zoberú nám koberec, TV... Prestal chodiť do práce, čo u vojska znamená dezerciu. Žila som v strachu o svoj život, o syna, o manžela, o budúcnosť. Viac som plakala, ako rozprávala. Boli sme zúfalí. Ja aj rodičia sme skúšali všetko: prosby, vyhrážanie, platili sme dlhy. Začala som chodiť pravidelne každú nedeľu do kostola, kde som preplakala celú bohoslužbu. Dali sme ho liečiť na psychiatriu, no z vojenskej nemocnice nám ho poslali po dvoch týždňoch domov ako zdravého s diagnózou PATOLOGICKÝ HRÁČ. Nemali tam prostriedky ani metódy, aby ho zbavili závislosti. NIČ nepomáhalo. Za dezerciu ho odsúdili na jeden rok podmienečne a vyhodili z práce. Jediné riešenie som videla v rozvode, o ktorý som podala. V júli 1996 Branko pracoval vo Vrútkach, kde pracoval aj Peťo Kuba. Ten mu svedčil a povedal evanjelium. Prijal Pána Ježiša a začal sa modliť a tri dni sa postil za mňa, aby som aj ja prijala Pána.

Do dnešného dňa neviem, ako som sa ocitla na návšteve u svokrovcov, pretože vtedy sme už nežili spolu. Zrazu sme sa ocitli s Brankom sami v izbe a on prišiel na kolenách za mnou a prosil ma o odpustenie. Začali mu tiecť slzy, keď mi hovoril o tom, ako sa ho Boh dotkol, o tom, že BOH je naozaj Živý a miluje nás veľkou láskou. Nikdy predtým som ho takého nevidela. Bola som zmätená. Pozval ma do KS Milosť Martin a ja som pozvanie prijala. Vo dverách, keď som prišla na bohoslužbu som niečo cítila (dnes to viem pomenovať, bol to Boží dotyk). Vo vnútri som nejako vedela, že je tam prítomný BOH. Pochopila som, že toto je posledná možnosť, ako môže byť zachránené naše manželstvo. Odovzdala som svoj život Ježišovi, dala som sa pokrstiť na skupine u Ľubky Kutlíkovej, ktorá sa mi začala venovať.

Ježiš položil tie nové a správne základy nášho manželstva a života. Úplne zmenil pohľad na život. Oslobodil nás od strachu, beznádeje, klamstva, závislosti. Za to Mu aj v tejto dobe stále ďakujeme, že nám dal milosť počuť evanjelium a milosť učiniť pokánie. Ježiš Kristus zastavil prácu diabla v našom živote, zastavil rozpad manželstva, dal nám milosť splatiť všetky dlhy, dal nám ďalšie dve požehnané deti, požehnal a žehná nás v podnikaní, dal nám bratov, sestry... Od toho momentu máme v srdciach svedectvo o predĺženej Hospodinovej ruke v našom živote. Máme nespočetne veľa svedectiev, uzdravení, vyslobodení a výhier. Je to pomaly už štrnásť rokov, čo máme tú milosť smelo prichádzať každý deň pred Jeho tvár v mene Ježiš a nachádzať u Neho každý deň novú milosť a pomoc. Boh je živý a Všemohúci pomôcť a zachrániť to, kde končí aj ľudská sila a rozum. Aj moje svedectvo je o tom, že oplatí sa odovzdať Mu svoj život a dôverovať Mu.

Autor: Redakcia