Totalita

"§261
 
     Kto verejne prejavuje sympatie k fašizmu, komunizmu alebo k inému podobnému hnutiu uvedenému v § 260 alebo verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť zločiny fašizmu, komunizmu alebo iného podobného hnutia uvedeného v § 260, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.". 
 
 
 Fundamentálny rozdiel medzi fašizmom a komunizmom
alebo Prečo je problematické zakazovať komunizmus
Peter Vittek
Fašizmus aj komunizmus majú vo forme, v ktorej boli zrealizované, na svedomí milióny ľudských životov. Pri ich posudzovaní by sme však nemali prehliadať podstatný rozdiel v základných motiváciách a teoretických úvahách, ktoré k vzniku týchto dvoch typov spoločenského usporiadania viedli.
Fašizmus je vo svojej podstate sociálnodarvinistická teória. Hitler sa vo svojich úvahách v Mein Kampfe prezentuje ako xenofób, ktorý verí vo výnimočnosť vlastného kmeňa (národa). V jeho interpretácii je svet miestom tvrdého zápasu o prežitie, kde prežijú len najsilnejší. Hitler túžil po tom, aby medzi víťazmi evolučného boja nechýbali príslušníci jeho vlastnej, árijskej rasy. Dôsledne realizoval svoje predstavy, keď sa snažil pre svoj kmeň zabezpečiť dostatočný Lebensraum. Keďže žiaden prázdny priestor v okolí už k dispozícii nebol, musel ho zabezpečiť silou a rozpútal tak svetovú vojnu. Na domácej pôde bojoval za životaschopnosť árijskej rasy opatreniami, ktoré ju mali ochrániť od degenerácie. Aby sa rasa vyhla degenerácii, musela zostať čistá, bez menejcenných genetických prímesí. „Veľké upratovanie“ sa skončilo racionálne organizovanou genocídou.

Hitler samozrejme nebol jediným ideológom fašizmu, jeho meno tu slúži skôr ako personifikácia celého myšlienkového prúdu. V dnešnej obnovenej neofašistickej verzii prežívajú myšlienky nekomprehenzívneho tribalizmu svoju renesanciu. Slovenskí neofašisti bojujú za čistotu slovenského národa, českí za čistotu českého, atď… Každý kmeň chce vyčistiť svoje teritórium od príslušníkov iných kmeňov, čo sa prejavuje v otvorenom rasizme a xenofóbii. Skupinky neofašistov pravidelne napádajú príslušníkov iných rás. Avšak nielen ich. Istí si nemôžu byť ani príslušníci rovnakého kmeňa, a to vtedy, keď sa viditeľne odlišujú od jednoliatej masy väčšiny. Stačí, si spomenúť na dobre známy prípad zo Slovenska – vraždu Daniela Tupého. Neofašisti evidentne nepovažujú životy niektorých ľudí za nedotknuteľné.
Komunizmus vznikol na humanistických základoch. Cieľom bola radikálna premena spoločnosti, ktorá mala viesť k oslobodeniu človeka, odstráneniu nadvlády menšiny nad väčšinou a vykorisťovania. Fromm o Marxovom chápaní komunizmu (socializmu) píše: “Cílem socialismu je zcela jednoznačně člověk. Socialismus představuje takovou formou produkce a společenské organizace, v níž člověk může překonat odcizení svému produktu, své práci, druhým lidem a přírodě; v níž se může navrátit k sobě, chopit se světa svými bytostnými silami, a tak se s ním sjednotit. Socialismus byl pro Marxe, jak to vyjádřil Paul Tillich, hnutím odporu proti zničení lásky ve společenské skutečnosti.”
Marx je najznámejšou ikonou komunistického hnutia. K histórii hnutia však patrí aj iná celebrita – Stalin. Stalin bol nepochybne masovým vrahom, podobne ako iní komunistickí vodcovia. Tu sa však dostávame do veľmi paradoxnej situácie pri používaní slova komunistický. Na jednej strane je komunizmus vyjadrením túžby po oslobodení ľudstva, t.j. každej ľudskej bytosti. V tejto definícii komunizmu je hodnota ľudského života nedotknuteľná. Na druhej strane používame to isté slovo ako synonymum pre utrpenie a vraždenie, pri ktorom ľudské životy nemajú žiadnu hodnotu. Paradox je výsledkom rozporu medzi teoretickými východiskami komunizmu a spôsobom jeho realizácie. Stalina nemôžeme považovať za realizátora Marxových myšlienok, za bojovníka proti zničeniu lásky v spoločenskej skutočnosti. V Marxovom komunizme je ľudský život absolútnou hodnotou a každá ľudská bytosť má právo na slobodu a sebarealizáciu. V Stalinovom komunizme nič také neplatilo. Marxizmus sa v ňom premenil na rigidnú apologetickú ideológiu.
Fundamentálny rozdiel medzi fašizmom a komunizmom spočíva teda v tom, že kým fašizmus v zrealizovanej podobe dôsledne napĺňal svoje teoretické východiská, komunizmus sa od nich naopak veľmi skoro odklonil a stal sa v podobe reálneho socializmu ich opakom. Fašizmus vraždením realizoval svoje ciele, komunizmus ich však zrádzal. Prirovnávať komunizmus k fašizmu je preto podľa mňa nevhodné.
Zakázať komunizmus či nezakázať? Samozrejme, môžme si klásť fundamentálnejšiu otázku, či spoločnosti zákazy prospievajú, ale tú teraz ponechám nezodpovedanú. Spoločnosť, v ktorej žijeme, „sa rozhodla” zakázať hnutia, ktoré vyzývajú k potláčaniu ľudských práv a slobôd. Pomerne jednoduché bolo rozhodovanie o zákaze a propagácii fašizmu. Fašizmus je principiálne tribalistický, s odlišnosťou sa dokáže vyrovnať len jej úplnou anihiláciou a preto bude nutne potláčať práva akýchkoľvek „iných“. Ponúka nám neustály konflikt s inakosťou. Vzhľadom na jednotu fašistickej teórie a praxe nemáme príliš veľa dôvodov k pochybnostiam o nehumánnosti hnutia a o nenávisti, ktorú jeho príslušníci cítia k skupinám „odlišných“ ľudí. Dôkazom toho sú pretrvávajúce útoky neofašistov, ktoré niekedy končia smrťou napadnutých. So zákazom komunizmu je to však zložitejšie. Čo vlastne zakážeme, keď sa rozhodneme zakázať komunizmus? Zakážeme Marxa a jeho radikálny humanizmus alebo zakážeme stalinizmus, systematické vraždenie a gulagy?
Nebezpečenstvo zákazu komunizmu vidím práve v tom, že pod tento zákaz bude zahrnutý aj odkaz Marxa a mnohých ďalších mysliteľov, ktorí sa snažili a stále snažia kriticky reflektovať stav spoločnosti a hľadajú spôsoby ako zabrániť deprivácii jej veľkej časti. Stúpenci humanistického odkazu komunizmu sa predsa prezentujú kritikou dnešného stavu spoločnosti a nie násilnými útokmi proti svojim oponentom. Aká je teda ich spoločenská nebezpečnosť? Zakážeme postupne Wallersteina, Baumana, Žižeka, Fraserovú, Cockshotta a Cottrella, Rortyho, Chomskeho, Jamesona, Kellera, Bondyho, Chmelára a množstvo ďalších (pozor, netvrdím, že sú všetci marxisti či komunisti)?
Dnešná dominantná forma spoločenského usporiadania – „demokratický“ liberálny kapitalizmus – neposkytuje všetkým ľuďom právo na rozvíjanie svojich schopností. Najjednoduchšie vie kritiku odbyť tvrdením, že sme zatiaľ nevymysleli nič lepšie. Samozrejme, existujú aj sofistikovanejšie spôsoby vysvetľovania a apologetizácie nedokonalostí súčasného stavu spoločnosti. Kapitalizmus a jeho obhajcovia sa bránia kritike dnešného spoločenského poriadku. Pokiaľ používajú argumenty, je ich obrana legitímna a úplne prirodzená. V prípade zákazu komunizmu však môže hroziť, že namiesto argumentov zasiahne do sporov o nedokonalosti kapitalizmu moc. Kapitalistické centrá moci už dnes výrazne okresávajú verejnú diskusiu o problémoch, ktoré táto forma spoločnosti spôsobila a spôsobuje. Pravidelne môžme počúvať diskusie o zločinoch fašizmu či komunizmu. O zločinoch kapitalizmu ale nepočuť. A to napriek tomu, že má na svedomí rovnako ako fašizmus a (stalinský) komunizmus množstvo ľudských životov (nielen v ďalekej minulosti, ale aj v súčasnosti).
Marxova kritika kapitalizmu z humanistických pozícií dala podnet k vzniku silného sociálneho hnutia. Marx nebol určite ani prvým, ani posledným kritikom pomerov v spoločnosti. Vytvoril však pojmy komunizmus a socializmus, ktoré pre ich tvorivý potenciál v našich diskusiách používame dodnes. Som presvedčený o tom, že drvivá väčšina ľudí, ktorí sa priamo či nepriamo k socializmu a komunizmu hlásia, chce rozvíjať humanistický odkaz tejto tradície. Nechcú nadväzovať na Stalina, nenabádajú k nenávisti a nechcú obmedzovať nikoho práva či slobody. Naopak, kladú si otázku ako dospieť k takému usporiadaniu spoločnosti, v ktorom by sa mohol naplno rozvinúť potenciál každého človeka. Zákaz komunizmu by preto mohol viesť k zákazu veľmi silného kritického prúdu, ktorý v spoločnosti existuje.
Títo kritici neveria, že liberálny kapitalizmus dáva ľudstvu šancu na tvorivý rozvoj. Vidia množstvo ľudského utrpenia a hľadajú cesty ako sa mu vyhnúť. Stalinská forma komunizmu musí byť pre nich výstrahou pred možnými následkami sociálneho inžinierstva. I tie najlepšie úmysly nás môžu priviesť do pekla.
Existencia ľudského utrpenia je však ťažko spochybniteľným faktom. Niektorých ľudí tento fakt provokuje a vyzýva k vynaloženiu obrovského intelektuálneho úsilia, ktorého cieľom je odhaliť príčiny utrpenia a odstrániť ho. Majú právo kriticky skúmať jeho príčiny a zdroje. Nemali by sme im toto právo upierať. K tomuto právu patrí aj možnosť požadovať zmenu spoločenského poriadku. Ak im chceme toto právo uprieť, museli by sme prijať tézu, že dnešné usporiadanie spoločnosti je to najlepšie čo sa dá dosiahnuť a fatalisticky očakávať Fukuyamom ohlasovaný skorý príchod konca politických dejín.
Naozaj si máme myslieť (Leibnizovými slovami), že toto je ten najlepší z možných svetov?
 
 
 
Fašismus, nacismus a komunismus
Boris Cvek
Polemika s článkem Petera Vittka "Fundamentálny rozdiel medzi fašizmom a komunizmom"

Fašismus a nacismus jsou dvě výrazně rozdílné ideologie. Rovnítko fašismus = nacismus vymysleli komunisté, aby odvedli pozornost od rovnítka nacismus = komunismus. Pro fašismus je typický konzervatismus, pro komunismus a nacismus je typická víra v ideální budoucnost, popření starých pořádků, vytvoření dokonalé společnosti.

Fašismus se opírá o tradiční pilíře společnosti 19. století (církev, armáda, velkokapitalisté, zbytky šlechty) a vytváří korporativní stát, autoritářský stát se zdůrazňovanou kontinuitou hodnot.

Nacismus a komunismus se opírají o všemocnou STRANU, která představuje nové zjevení pravdy, podřizuje si všechny tradiční autority i hodnoty - nacismus a komunismus stojí na novém člověku, nové morálce (krásně je to ukázáno třeba ve filmu L. Viscontiho Soumrak bohů). Já osobně jsem antifašista, ale komunismus a nacismus jsou mi mnohem odpornější.

 
Frantisek Bednar
     Zlocinci z presvedcenia
"Zapadny svet tvrdosijne schvaluje stihanie nacistickych zlocinov
ale komunisticke zlociny jednoducho ignoruje..."    (Zbigniew Brzezinski)
Fragmenty z recenzie knihy "Le livre noir du communisme. Crimes, Terreur, Repression"(Cierna kniha komunizmu, zlociny, teror, utlak) uverejnenej v nemeckom denniku FRANKFURTER ALLGEMAINE ZEITUNG dna 26. 11. 1997.

   Najprv v Parizi a medzicasom uz aj za hranicami Francuzka priam ako vlnobitie zaposobila " Cierna kniha" o komunistickych zlocinoch, ktoru zostavilo niekolko historikov a vydalo ju nakladatelstvo Editions Robert Laffont v Parizi. Vo vseobecnosti je predmetny zbornik povazovany za prvy obsiahlejsi pokus bilancovania.
  Ako Stephan Courtois vo svojom predslove pripomina "Komunizmus ma na svedomi priblizne sto milionov mrtvych, teda ovela viac ako nacizmus". Cisla obeti, ake ich uvadzaju jednotlivi historici, su nesporne, preto sa uverejnene diskusie tocia hlavne okolo porovnavania dvoch ideologii, v mene ktorych boli masove vrazdy vykonavane. Reakcie sa pochopitelne rozchadzaju: Jedni tvrdia, ze komunisti chceli dobro a az po stalinizmus predstavoval deformaciu, ktora sa nekryla z idealmi komunizmu, ale nacisti sa uz od sameho zaciatku netajili svojim rasizmom a programovali vykynozenie zidov. Lenze komentatori, ktori sa nemusia vyrovnavat so svojou komunistickou minulostou, sa domnievaju, ze take porovnanie by pre nacizmus mohlo skor predstavovat mravne alibi. Francuzski komunisti chcu svoje alibi aj nadalej opierat o svoju antifasisticku minulost, ktora vobec nie je taka bieloskvuca, akou by ju chceli mat.
   "Historia je veda o ludskom nestasti". Zda sa, ze tento vyrok Raymonda Queneausa posobivo charakterizuje nase, nasilim tak poznacene storocie.
  Pokial ide o vybuchy nasilia, nase storocie urcite prekonalo vsetky predchadzajuce. Je to storocie velkych katastrof ludstva: dve svetove vojny, komunizmus a nacizmus, aj ked odhliadneme od ohranicenych tragedii v Armensku, Biafre, Rwande a inde. Osmanska risa sa dala strhnut ku genocide Armenov a Nemecko ku genocide Zidov, Romov a Sintiov. Mussoliniho Taliansko masakrovalo Etiopcanov. Cechom zatazko pripada priznat, ze ich zaobchadzanie so sudetskymi Nemcami v r. 1945/46 rozhodne nemoze byt zbavene podozrivych znakov.
  Ale v tejto epoche tragedii najsilnejsiu a najvyznamnejsiu ulohu zohral komunizmus. Najviac zavazi fenomen, ktory mal zaciatok v roku 1914 a skoncil sa az v roku 1991 v Moskve. Komunizmus vznikol pred fasizmom a narodnym socializmom a tieto nielen prezil, ale silne ovplyvnil vyvoj na vsetkych styroch velkych kontinentoch.
   Je nanajvys aktualne, polozit si otazku, co vlastne rozumieme pod "komunizmom"? Komunizmus ako politicka filozofia jestvuje uz cele storocia, ak nie dokonca tisicrocia. Da sa zabudnut na Platona, ktory vo svojom diele "Stat" predstavil myslienku idealnej spolocnosti, v ktorej ludia nie su korumpovani peniazmi a mocou a v ktorej vladne mudrost, rozum a spravodlivost? Aj vyznamny myslitel a statnik Thomas Morus, ako lord - kancelar priblizne v r. 1530 v Anglicku napisal slavny spis "Utopia", za co mu kral Henrich VIII. dal stat hlavu; aj on patri medzi priekopnikov predstavy o idealnej spolocnosti ! Avsak na komunizmus o ktorom sa tu bude hovorit, nemozeme hladiet, ako keby sa vznasal medzi nadzemskymi sferami idei. Je to velmi realisticka ideologia, ktora bola stelesnena oslavovanymi vodcami, ako Lenin, Stalin, Mao Tse Tung, Ho-Ci-Min, Castro atd.
   Je nutne povedat, ze realne existujuci komunizmus po r. 1917 uviedol do zivota nestastnu formu vladnutia prostrednictvom systematickeho utlaku az teroru. Da sa opravnene povedat, ze ideologia - ako taka - na tom nenesie vinu? Nostalgici a chytraci budu vzdy prichadzat s namietkou, ze realny komunizmus nemal nic do cinenia s komunistickymi idealmi. Spravne to vyjadril Ignazio Sillone, ked povedal, ze revolucie sa v skutocnosti najlahsie daju navzajom rozoznat tym istym sposobom, ako sa rozoznavaju stromy, totiz podla ich plodov. Ruski socialdemokrati, znami ako "bolsevici", sa v novembri 1917 rozhodli, ze si osvoja nazov "komunisti". Vedeli, ze nazov "bolsevik" vo vedomi ludi vyvolaval hrozu, ale nazov "komunista" v tej dobe este vzbudzoval nadej, nuz sa obliekli do rucha barancieho.
   Treba zdoraznit, ze komunisticke diktatury masove zlociny povysili priamo na system uplatnovania vladnej moci. Je pravda, ze najtvrdsi teror vo vychodnej Europe trval asi desat rokov a potom zretelne polavoval, ale v ZSSR a v Cine hroza pretrvavala niekolko desatroci. Ale aj tam, kde sa teror zmiernil, sposob vladnutia sa ustalil na urovni cieleneho uplatnovania kazdodenneho utlaku prostrednictvom cenzury vsetkych komunikacnych prostriedkov, ako aj prisnou kontrolou hranic, ktore sa pre bezneho obcana stali nepriechodne, ale vzdorovitejsi disidenti boli cez ne vystahovani nasilne. Spomienky na prezity teror obcanov naucili trvale zostavat v strehu, pretoze si uvedomovali, ze hrozba represii trva a treba s nou pocitat ako s prostriedkom, ktory komunisti vedia uplatnovat pohotovo a ucinne. Tato zakonitost komunistickeho postupu neobisla ziadnu komunisticku krajinu, ci uz sa jednalo o Cinu "velkeho vodcu", alebo o Kim-Ir-Senovu Koreu, alebo o Vietnam priatelsky sa usmievajuceho "strycka HO". alebo o Kubu charizmatickeho Fidela, po boku stal "neomylny" Che Guevara; nesmie sa vsak zabudnut ani na Mengistuovu Etiopiu, ci na Netovu Angolu alebo Nadzibullahov Afganistan.
   Zahadou ostava, preco doteraz nebolo legitimne a normalne vyhodnotenie zlocinov komunizmu, a to ani z historickeho a ani moralneho hladiska. Tato kniha na komunizmus hladi spod zorneho uhla jeho zlocinnej dimenzie a rozobera otazky, ktore sa tykali nielen toho, co rozhodli centraly, ale aj dopadov na vyvoj v celom svete.
  Oponenti bezpochyby budu dokazovat, ze vsetky zlociny boli podlozene "zakonom" a boli vykonavane instituciami, ktore boli riadene medzinarodne uznavanymi vladami a sefovia tychto vlad boli vladnymi cinitelmi nekomunistickeho sveta obvykle prijimani s velkou pompou. Lenze nebolo to tak aj s predstavitelmi nacizmu? Spominane zlociny, nie su posudzovane podla legislativnych ustanoveni komunistickych diktatur, ale podla pisomne nedefinovanych prirodzenych ludskych prav.
   Napriek tomu, ze po Stalinovej smrti v Sovietskom zvaze ako aj v "ludovych demokraciach" bol teror zmierneny a obdobne sa tak stalo aj v Cine po Maovej smrti, neznamena to este ozivenie spolocnosti, pretoze "mierova koexistencia", ako bola vyhlasovana, bola iba "pokracovanim triedneho boja inou formou" a v medzinarodnych vztahoch sa stala akousi trpenou konstantou. No archivy a nespocetne svedecke vypovede dokazuju, ze zakladnym rysom moderneho komunizmu bol teror a to uz od zaciatku. Musime sa rozlucit s predstavou, ze strielanie rukojemnikov masaker vykonanych na vzburenych robotnikov alebo hladomor, ktoremu padali za obet nespocetni sedliaci, sa moze pripocitat iba nahodnej zhode nestastnych okolnosti, ako sa to obcas vyskytne v niektorej krajine. Nas pohlad sa sustreduje na skumanie zlocinnej dimenzie, ktora bola charakteristicka pre cely komunisticky system a to po celu dobu, co existoval...
   V prvom rade ide o zlociny spachane na osobach: popravy sa konali roznymi sposobmi (zastrelenim, obesenim, utopenim, ubitim; v specialnych pripadoch bol uplatneny bojovy plyn, jed alebo bola navodena dopravna nehoda), smrt hladom (hladomory, ktore boli vyvolane zamerne, alebo ak sa necakane vyskytli, neboli zmiernovane), deportacie (pricom smrt mohla nastat vysilenim za pochodu, alebo v dobytcich vagonoch alebo aj na ubytovniach na donucovacich pracoviskach v dosledku telesneho vycerpania, choroby, hladu alebo chladu). Neberieme do ohladu obdobia tzv. obcianskej vojny, pretoze je nie je lahke rozlisit, co sa stalo v ramci bojov medzi statnou mocou a povstalcami a co bolo cielenym masakrom na civilnom obyvatelstve. Napriek tomu mozeme vykonat prvu bilanciu, ktorej cisla, opierajuce sa o svedecke vypovede, su zatial iba priblizne a musia byt este upresnene; ich radova velkost naznacuje, o aku dolezitu temu tu ide.
  Prinajmenej 100 milionov obeti priameho komunistickeho teroru na celom svete, z toho najmenej 20 milionov v ZSSR a 65 milionov v Cine; vo vychodoeuropskych statoch asi 1 milion, v Afrike 1,7 miliona, v Kambodzi 2 miliony, v Afganistane 1,5 miliona, v Severnej Korei 2 miliony, vo Vietname asi 1 milion, ale aj v Juznej Amerike a v inych krajinach, v ktorych sa komunisti pokusali zmocnit sa vlady, obete prekracuju desiatky tisicou. Kompletna inventura hrozy este ani nemohla byt vykonana. Ked vsetko posudime podla velkosti krajiny a poctu jej obyvatelstva, prve miesto bezpochyby patri Kambodzi, kde Polpot za pol roka stihol najkrutejsim sposobom zabit stvrtinu obyvatelstva, pricom hlavnu ulohu zohral hlad a mucenie. Naproti tomu v pripade maoizmu clovekom otriasa nesmierne vysoke cislo poctu mrtvych. Pokial ide o leninske a stalinske Rusko, cloveku v zilach tuhne krv, ked uvazime, ze na jednej strane sa jednalo o experimentalne opatrenia a na druhej strane o dobre premyslene, logicky a politicky podmienene akcie.
   Lenin a jeho sudruhovia sa od sameho zaciatku povazovali za vodcov nemilosrdneho triedneho boja, v ktorom politicki alebo ideologicki odporcovia, vratane vzdorovitych vrstiev obyvatelstva, boli povazovani za nepriatelov, ktorych treba vykynozit. Bolsevici sa uzniesli, ze kazdu - aj pasivnu - opoziciu proti ich mocenskemu postaveniu znicia pravne i fyzicky. Nebolo to namierene iba proti skupinam politickych odporcov, ale proti celym spolocenskym zoskupeniam (slachta, mestiactvo, inteligencia, cirkev atd.), dalej proti stavom (dostojnici, policajti a pod.) a scasti to nadobudlo charakter genocidy. Vynicenie kozactva po r. 1920 bezpochyby zodpovedna tomu, co sa kryje pod pojmom "genocida": obyvatelstvo usadene na presne vymedzenom teritoriu, t.j. kozaci, bolo uplne likvidovane. Muzi boli zastreleni, zeny, deti a stare osoby boli deportovane, dediny boli zrovnane so zemskym povrchom alebo boli dane do uzivania obyvatelstvu, ktore nemalo kozacky povod.
   Likvidacia kulakov z rokov 1930 az 1932 bola opakovanim toho, co predstavovala likvidacia kozakov, ibaze vo vacsom rozsahu. Akcia bola vyziadana osobne Stalinom a uskutocnila sa podla hesla, ktore bolo rozsirovane vladnou propagandou: "Kulakov ako triedu vynicit!" Kulaci, ktori sa vzopreli proti kolektivizacii, boli postrielani a ti, co akciu prezili, boli so zenami detmi a starcami deportovani. Bezpochyby neboli likvidovani vsetci, avsak presne cislo obeti zostava nezname. Velky hladomor z rokov 1932/33 na Ukrajine, ktory suvisel s odporom polnohospodarskeho obyvatelstva proti nutenej kolektivizacii, si za niekolko malo mesiacov vyziadal sest milionov mrtvych.
   V tomto ohlade sa navzajom velmi ponasa "rasova genocida" s "triednou genocidou". Smrt kazdeho kulackeho dietata, ktore bolo vystavene stalinskemu hladomoru, zavazi tak isto, ako smrt kazdeho zidovskeho dietata vo Varsavskom gete, ktore sa stalo obetou nacistami umele vyvolaneho hladomoru. Toto porovnanie vobec nespochybnuje zlocinny charakter Osviencimu, kde boli uplatnene najmodernejsie technicke prostriedky na rozbehnutie doslova priemysloveho procesu na usmrcovanie plynom a na spalovanie mrtvol. Napadne sa to vsak ponasa na postupy mnohych komunistickych diktatur, ktore miesto plynu ako zbran uplatnovali hlad. Rezim spravidla kontroloval vsetky k dispozicii stojace zasoby potravin, ale tieto rozdeloval podla dobre premysleneho systemu pridelovania podla "zasluh" resp. podla "viny" tych - ktorych osob. Vo dvoch africkych krajinach, ktore sa samy oznacovali ako marx - leninske, t.j. v Etiopii a v Mozambiku dokonca este v minulom desatroci bolo obyvatelstvo trestane podobnymi znicujucimi hladomormi.
  Nejde tu o to, aby sa robili nejake pochybne aritmeticke porovnavania, akesi podvojne uctovnictvo hrozy, hierarchie krutosti. Fakty vsak nevyvratitelne ukazuju, ze komunisticke rezimy zapricinili smrt priblizne sto milionov osob, teda viac ako bolo obeti nacizmu. Toto jednoduche konstatovanie by malo podnietit k zamysleniu nad podobnostou medzi nacistickym rezimom, na ktory sa po r. 1945 nahliada ako na najzlocinnejsi system nasho storocia a komunistickym systemom, ktoreho legitimita az do r. 1992 medzinarodne nebola spochybnovana.
  Leninom vypracovane a Stalinom a jeho ziakmi do systemu zoradene metody sice pripominaju nacisticke metody, lenze komunistami boli uplatnovane podstatne skor. Rudolf Hoss, ktory bol povereny zriadenim koncentracneho tabora v Osviencimu a neskorsie sa stal velitelom tabora, vychadzal zo zhrnutia informacii o ruskych koncentracnych taboroch, ktore dostal od berlinskych vladnych organov.(Vid knihu "Velitel v Osviencimu", autobiograficke poznamky Rudolfa Hossa, vydane Martinom Broszatom v Mnichove, 1981, str. 139.)
  Koncom dvadsiatych rokov GPU (co bol novy nazov pre Ceku) zaviedlo system kvot: Kazda oblast, kazdy okres musel zatknut urcite percento osob a tieto deportovat alebo zastrelit a to s odovodnenim, ze sa jedna o prislusnikov nepriatelskych spolocenskych vrstiev. Tieto percentualne sadzby centralne stanovovalo vedenie strany. Planovacia zbesilost a statisticka mania sa netykali iba hospodarstva, ale zmocnili sa aj oblasti teroru. Pocnuc rokom 1920, po vitazstve cervenych nad bielymi armadami na Kryme, sa zacali uplatnovat statisticke resp. sociologicke metody: obete sa volili podla presne stanovenych kriterii, ktore sa opierali o dotazniky a tym sa nikto nemohol vyhnut. Podla istych "sociologickych" metod Sovieti v rokoch 1939 az 1941 organizovali likvidaciu a masove deportacie v baltickych statoch a na obsadenej casti Polska. Transporty v dobytcich vagonoch sposobovali take iste "omyly", ako sa ich dopustali nacisti. V rokoch 1943/44 - teda uprostred vojny - Stalin dal z frontovej oblasti stiahnut tisice vagonov a stotisice vojakov specialnych jednotiek NKVD, aby umoznil behom niekolkych dni uskutocnit deportaciu kaukazskych narodov. Tato logika vyvrazdovania narodnostnych skupin, ako ju komunisticki mocipani uplatnovali voci skupinam vyhlasenym za nepriatelov, hoci boli sucastou ich spolocnosti, nasla svoje vyvrcholenie v cinoch Polpota a jeho cervenych kmerov.
Co sa vedelo o komunistickych zlocinoch?
   Chcel o tom vobec niekto nieco vediet? Preco to trvalo az do konca tohoto storocia, kym sa s touto otazkou zacala zapodievat veda? Je jednoznacne, ze studium stalinskych zlocinov a obecne komunistickeho teroru prilis zaostava za vyskumom nacistickych zlocinov.
   Mimoriadna pozornost, ktora sa orientuje na Hitlerove zlociny, je bezpochyby opravnena. Preco vsak verejna mienka tak chladne reaguje na svedecke vypovede o komunistickych zlocinoch? Z coho vyplyva tak trapne mlcanie politikov? A predovsetkym: Preco akademicky svet nezaujima ziadne stanovisko ku komunistickej katastrofe, ktora sa po dobu 80 rokov dotkla tretiny obyvatelstva styroch kontinentov? Cim sa da vysvetlit tato neschopnost, aby sa zlociny proti ludstvu stali ustrednym bodom analyzy komunizmu?
   Je naozaj nemozne, aby sa to pochopilo? Alebo skor prevlada strach, ze veci budu pochopene?
   Zahmlievanie ma mnoho komplexnych dovodov. Kati sa neuspokojili tym, ze skryvali svoje zlociny, ale vsetkymi prostriedkami zacali bojovat proti ludom, ktori sa pokusali poskytnut informacie o nich..
Na okraj...
Je potrebne konstatovat, ze historia sa neustale opakuje. Dovercivost a lahkomyselnost spojencov po ukonceni 2. Svetovej vojny uvrhla velku cast Europy do sfery ruskeho vplyvu a zapad sa stal dlhe roky jadrovym rukojemnikom ZSSR. Sovietska expanzia pokracovala Koreou, Vietnamom, neobisla ani americky kontinent, Afriku az skoncila v Afganistane.
  Nastup zasadovej a nekompromisnej politiky vlady prezidenta USA Ronalda Reagana znamenal ekonomicky kolaps sovietskeho imperia a nepochybte urychlil jeho koniec. Tento fakt ostal vo vseobecnosti nedoceneny a ani historicky sa mu nepripisuje nalezity vyznam. Zvratena teorie a uvahy o "dobrom" Gorbacovovi" a jeho perestrojke, ktora vratila postkomunisticke staty spat k demokracii su zbabelym alibizmom a neschopnostou pochopit suvislosti a priznat pravdu. Uz od cias Krista, ked sa raz volalo "hosana!" a neskor "ukrizuj ho!", tato davova schyzofrenia doprevadza dejiny ludstva. Winston Churchil, v prvych povojnovych volbach utrpel politicku porazku, napriek jeho jednoznacnemu prinosu a zasluham na obrane Anglicka. Obdobne sa zachoval zapadny svet k vysporiadaniu sa s komunizmom.
  Trestuhodne nedocenenie zavaznosti toho problemu a posun k liberalizmu prakticky znamenal uprednostnenie ekonomickych zaujmov zapadu pred politickymi a moralnymi. Legitimita tohto systemu na rozdiel od nacizmu nebola nikdy na medzinarodnej urovni spochybnena. Jej nositelia mohli preto bez vacsich problemov ekonomicky a politicky bez ujmy prezit. Vznikla tak zivna poda pre transformaciu komunizmu na nacionalizmus a moznost tymto novym ideologickym fenomenom aj dalej pokracovat tymi istymi ludmi v davovej manipulacii.
  Bez pochyb to potvrdil vyvoj v Juhoslavii a "zakonzervovanie" komunistu Milosevica do pozicie vodcu naroda. Jeho etnicke cistky az prilis pripominaju nacisticke a bolsevicke praktiky. USA odmietli zaciatkom 90. rokov podporit iniciativu niekolkych srbskych dostojnikov - zvrhnut juhoslovanskeho prezidenta Slobodana Milosevica. O niekolko rokov uz sami poziadali Medzinarodny trestny tribunal pre byvalu Juhoslaviu, aby bol obvineny zo zverstiev pachanych na civilnom obyvatelstve.
  Vojensky zasah NATO v Kosove bol podla deformovanych laviciarskych schem oznaceny ako agresia. Tzv. disident a byvaly minister zahranicnych veci byv. CSFR Jiri Dienstbier, "pravicovy" Vaclav Klaus a obdobne na Slovensku nacionalisticka SNS a vacsina laviciarov ho oficialne odsudili a kontroverzne tak podporili Milosevica. Paradoxne ti isti ludia pri masovych vrazdach v Chorvatsku a Bosne argumentovali tvrdenim, o pokrytectve a zbytocnosti NATO, ktore zasahuje len proti Iraku pretoze tam ide o ropu a strategicke zaujmy zapadu a vyvrazdovanie civilistov na Balkane ho nezaujima. Na skutocnosti, ze diktatori jeho typu maju aj nadalej podporu nie len v Juhoslavii a dokonca sa ozivili silne protiamericke a protizapadne nalady, ma bezprostredny vplyv bezzasadovy postoj k otazke komunizmu.
  Rozpad Ceskoslovenska ku ktoremu doslo kuriozne bez reverenda len na zaklade rozhodnutia politickych spiciek, je dalsim nazornym prikladom kam dostali byvali komunisti cestou nacionalizmu jeden z najperspektivnejsich statov poskomunistickej Europy, ktory mal v roku 1989 podla ekonomickych expertov najlepsie predpoklady pre uspesnu ekonomicku a politicku transformaciu. Nastupnicky stat Slovensko tym stratil mnoho rokov, ktore bude potrebovat na to aby sa dostal z katastrofalnej ekonomickej situacie a pokusil sa vysporiadat s obrovskym nastupom organizovaneho zlocinu aky nema v sucasnej Europe obdobu. Cesko, ktore vykazovalo znaky uspesnej transformacie sa stalo odstrasujucim prikladom a jeho pripravenost vysporiadat sa s realitou aku prinasa vstup do NATO je kontroverzna. Diskusia na tuto temu a priznanie si nasledkov rozdelenia je na Slovensku prakticky nemyslitelne, pretoze pomyselna hrdost a zasluhy za vznik vlastneho statu, ktora sa pre mnohych byvalych komunistov stala dokonalym alibi, prevazuje nad racionalnym hodnotenim skutocnosti. Komunistickym agenturam sa podarilo dokonale zabranit zjednoteniu Cechov a Slovakov v ich usili o debolsevizaciu spolocnosti a narody byvaleho Ceskoslovenska tak premarnili svoju historicku sancu.
 

 
Miroslav Beblavý – cynický produkt ekonomického fašizmu zo Svetovej banky
Podľa autorov knihy Čierna kniha komunizmu sa predpokladá o desiatkach miliónov nevinných obetí tohto najzločineckejšieho systému. Hovorí sa o čísle 60-70 miliónov. Deti a mladší súrodenci komunizmu – fašizmus, má tiež milióny obetí no v porovnaní s komunizmom je toto číslo omnoho menšie. Väčšinu vrahov v mene týchto systémov možno považovať za nevzdelaných a krutých sadistov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí trpeli pocitom menejcennosti či ďalšími psychickými úchylkami. Tu im bolo umožnené realizovať sa.
Čo je ale najstrašnejšie, niektorí špičkoví vrahovia či skôr sadistickí vrahovia, boli nielen vzdelaní, ale milovali a vyznávali vážnu hudbu či dokázali namaľovať krásny obraz. Je zdokumentované, ako viacerí fašistickí pohlavári po duševnom vychutnaní si smrti stoviek či tisícok väzňov v plynových komorách, alebo individuálnych strieľaniach do tyla, alebo púšťaním vycvičených trhacích psov na nevinné obete sa išli odľahčiť, odreagovať či prísť na iné myšlienky tým, že si sadli za klavír a začali si prehrávať skladby hudobných velikánov Bethovena, Mozarta, Schillera a ďalších. Kto sa vtedy díval do ich tvárí, a pritom by nepoznal o koho sa v skutočnosti jedná, neveril by, že tie ruky dokážu zabíjať. Kto by sa díval ako ich ruky dokážu láskavo hladiť svoje deti a nepoznal ich, neuveril by, že tieto hladiace ruky kruto, bezcitne a neľútostne vraždia nevinných.
Svetová banka – predvoj novej garnitúry komunisticko-fašistických zločincov a vrahov cez ekonomiku
Päťdesiat rokov od porážky fašizmu a pätnásť rokov od takzvanej porážky či pádu komunizmu si človek naivne môže myslieť, že takéto zločiny sú a budú len históriou. Opak je ale pravdou. Zločiny naďalej pretrvávajú, aj keď nie v takom množstve, ale väčšina z nich ide cez ekonomiku. Symbióza komunizmu a fašizmu v tomto odvetví tu našla živnú pôdu. Možno plným právom hovoriť o ekonomickej genocíde, ekonomickom holokauste či vraždení, alebo páchaní samovrážd kvôli tzv. ekonomickým reformám. Hlavní vinníci – tí skutoční zločinci a vrahovia sa volajú politici a ich predvojom je Svetová banka. V drvivej väčšine majú vysokoškolské vzdelanie či sú absolventmi rôznych renomovaných svetových univerzít. Do kategórie najväčších netvorov tejto novej garnitúry fašistických zločincov, cynikov a vrahov, ktorí robia svoje zločinecké pokusy na bezbranných a najslabších vrstvách slovenských občanov cez ekonomiku, formou takzvaných ekonomických a sociálnych reforiem, možno plným právom zaradiť Miroslava Beblavého, štátneho tajomníka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Cynik, s tvárou nevinného dieťaťa
Ako dvadsaťsedemročný je najmladším štátnym tajomníkom v strednej Európe. Z oficiálnych materiálov sa môžeme dozvedieť, že vyštudoval Národohospodársku fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave a zároveň aj divadelnú réžiu na VŠMU. V štúdiu ekonómie pokračoval na University of St. Andrews vo Veľkej Británii, kde dokončuje externé doktorandské štúdium. Už popri štúdiu na univerzite pôsobil ako prekladateľ a tlmočník z anglického jazyka a pracoval aj ako ekonomický redaktor a komentátor v denníku SME, bol aj poradcom viceguvernérky NBS. Má skúsenosti z ročného pôsobenia na Stredoeurópskom inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy i z kresla výkonného riaditeľa Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť. Tri roky bol národným a medzinárodným konzultantom Svetovej banky, rozvojového programu OSN, Európskej komisie, Ministerstva pre Medzinárodnú pomoc Veľkej Británie a programu Phare. Je editorom, autorom a spoluautorom odborných publikácií o hospodárskej a verejnej politike. Ako pedagóg pôsobí externe na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského na Filozofickej fakulte UK. Vo voľnom čase sa venuje literatúre a písaniu. Publikoval umelecké preklady a vlastné poviedky. Manželka Emília je šéfkou mimovládnej organizácie Transparency International Slovensko.
Pokiaľ si normálne či priemerne mysliaci a uvažujúci človek prečíta tento životopis, musí pochopiť, že medzi politikom Beblavým, vzhľadom k jeho ekonomickým vedomostiam a prehľade, by výsledky či realita ním vypracovaných ekonomických a sociálnych reforiem mali mať úplne iné rozmery. Pokiaľ politika Beblavého by som mal hodnotiť ako občana, nepamätám si, že by bol niekedy verejne povedal, že v sociálnej a ekonomickej oblasti nemožno robiť reformy tak, že budú na nich profitovať politickí zločinci, zlodeji a tunelári, ktorí pomocou vedome pripravených a schválených zločinecko-zlodejských zákonov rozkradli či umožnili, aby v tejto republike sa za posledných 13 rokov rozkradlo minimálne 9OO miliárd korún, (niektorí hovoria o sume 1 bilión, 200-400 miliárd) ktoré naďalej existujú, stále sú v obehu a tvoria hodnoty pre ich zlodejských majiteľov, pričom v úlohe porazených ostali bezbranní slovenskí občania. Tí občania, ktorí nikdy nič neukradli, no zločineckí politici vo forme kolektívnej viny preniesli na ich plecia celú ťarchu zodpovednosti za svoje vlastné zločiny.
Realita
Tak, ako po skončení druhej svetovej vojny či už počas jej blížiaceho sa konca politici víťazných mocností si delili svoj mocenský vplyv, niečo podobné sa realizovalo aj pred a po novembri 1989. História za posledných 100 – 150 rokov jednoznačne dokazuje, že žiadna zmena v tom čase fungujúceho mocenského systému sa nerobila na náhodu. Keď toto všetko porovnáme s realitou prednovembrového a ponovembrového Československa či neskôr samostatného Česka a Slovenska, urobilo sa tu niekoľko vecí nielen k vedomému ekonomickému vydrancovaniu týchto, dnes už samostatných štátov, ale aj ich ekonomickej závislosti na cudzích mocnostiach. Začala sa realizovať strata národnej identity, prísun drog mal slúžiť nielen k morálnemu rozkladu spoločnosti ale aj následnému zvyšovaniu kriminality. Politici vedome pracovali na strate ľudských hodnôt, so snahou docieliť nezáujem ľudí o veci verejné a z toho následne vyplývajúcu apatiu a beznádej.
Ľuďom sa začala podsúvať cielená a dopredu vypracovaná propaganda za masívnej podpory novín, rozhlasu a televízie, ako nám západ bude nápomocný pri našom ekonomickom rozvoji a zvyšovaní životnej úrovne. Mali sme uveriť, že bez USA, NATO a Európskej únie Slovensko bude čakať ekonomický a politický kolaps. Opak je ale pravdou. Keď Svetová banka za pomoci zločineckých vlastizradcov z ponovembrových vlád a parlamentov urobila zo slovenských občanov jednu z najlacnejších pracovných síl v Európe, pomocou ktorej si u nás cez svoje investície vyspelé západné krajiny zvyšujú svoju ekonomickú a životnú úroveň, začali sa robiť ekonomické pokusy s vysokým stupňom fašistického cynizmu na väčšine slovenských občanoch. Nazvali ich reformami.
Položme si otázku, či Slovensko je na tieto investície odkázané? Nie, nemuselo byť. Aj tu možno hľadať odpoveď, prečo Svetovej banke vyhovovalo ekonomické drancovanie Slovenska či vznik novej kapitálotvornej vrstvy bez vstupného kapitálu. Za tie stovky a stovky rozkradnutých miliárd, našich miliárd, sme si všetko mohli vybudovať zo svojho vlastného. Nové fabriky, vyspelú technológiu, moderné školstvo, fungujúce zdravotníctvo, skrátka, všetko to, čo má byť súčasťou prosperujúcej spoločnosti. O toto všetko sme boli okradnutí v mene zločincov a vlastizradcov z ponovembrových vlád a parlamentov v spolupráci s cudzou štátnou mocou.
Anatol Lieven predseda Nadácie Carmegie pre medzinárodný mier vyslovil na adresu postkomunistických krajín zaujímavú myšlienku – Nútiť chudobných, aby priniesli ďalšie obete po tom, čo ich krajiny rozkradli skupiny vyvolených, je určite nepekné. Čo si o tomto myslíte, zločinci mečiarovskí, dzurindovskí, miklošovskí, kaníkovskí, zajacovskí, vy, takzvaní reformátori ekonomiky, zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí, v skutočnosti nová garnitúra fašistických zločincov a vrahov po ekonomickej a sociálnej línii, pod dohľadom a s pomocou Svetovej banky?
Sadofašistická Beblavého filozofia
Snažme sa vyjsť z tejto myšlienky A. Lievena, k tomu si pridajme vzdelanie Miroslava Beblavého a jeho funkciu, ako jedného z hlavných reformátorov v sociálnej oblasti, ako aj jeho špičkových informácií nielen o skutočnom stave slovenskej ekonomiky od novembra 1989 či o rozkrádaní a tunelovaní našich ekonomických zdrojov, tak mi vychádza len jedno.
Miroslav Beblavý, štátny tajomník na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR je odporný zločinecký netvor s vysokým stupňom fašistického cynizmu. Systémom kolektívnej viny na účet nevinných, ktorá sa realizuje aj jeho zásluhou, dokázal, že nesie priamu vinu a zodpovednosť za napomáhanie k samovraždám, ktoré tu spáchali viacerí nezamestnaní kvôli týmto takzvaným ekonomickým a sociálnym reformám. Znovu opakujem, že sa jedná o mimoriadne nebezpečného zločinca a vraha.
Keď viacerí fašistickí zločinci počas druhej svetovej vojny po vraždách nimi či na ich príkaz spáchanými, relaxovali hraním melódií od svetových hudobných velikánov na klavíri či iných hudobných nástrojoch, Beblavý sa odreagúva písaním poviedok. “Vždy ma bavilo písať, tvoriť. To robím aj teraz, ale chýba mi snaha o uchopenie reality aj cez intuíciu a cit,” povedal v obsiahlom rozhovore pre denník SME z 17. 1. 2004 na otázku – Vyštudovali ste aj Vysokú školu múzických umení. Čo zostalo z divadelníka? A ja, ako autor, si kladiem otázku, či mu skutočne chýba snaha o uchopenie reality, alebo ju vo svojom cynizme už nechce poznať a uchopiť?
Vladimír Pavlík


Sme fluoridovaní ?

Fluoridy sú v zubných pastách a iných zdrojoch (napr. mnohé minerálky, čierny čaj, agrochemikálie a početné liečivá). Problém s fluoridmi definuje jedna šokujúca skutočnosť: dodnes nie je známy jediné využitie fluóru alebo fluoridov v ľudskom tele na genetickom základe. Fluór je pre človeka neznámy jed a najsilnejší stresant akoby z inej planéty. Fluoridy majú kryptické účinky na organizmus. Nasáva ich ľudská epifíza v mozgu ktorú nechráni krvná bariéra. Fluoridy umožňujú transport toxických kovov až do mozgu. Ľudia si potom nepamätajú už ani krstné meno doktora Alzheimera (Alois) ? Mení sa homeo-viskózna adaptácia bunečných membrán a vnáša do metabolizmu cholesterolu chaos. Fluoridy interferujú s vápnikom vo viac než 300 enzýmoch. Prispievajú k oxidačnému stressu. Nabúravajú činnosť štítnej žľazy a metabolizmus iódu. Znižujú IQ. Zužujú zorný uhol a predlžujú čas reakcie. Prispievajú k deficitu pozornosti z hyperaktívnej poruchy (ADHD). Skracujú čas gestácie. Urýchľujú príchod puberty. Sovieti pridávali fluoridy do pitnej vody v guľagoch. Nemci robili to isté v koncentrákoch. Fluoridácia detí bola sučasťou sovietskej normalizácie po invázii ČSSR v roku 1968. Otázka je: prečo fluoridy fascinujú politikov ? Mierne dávky fluoridov vraj ničia tú časť osobnosti, ktorá je kolektívne schopná vzoprieť sa zneužívaniu moci, čím sa z populácie stáva manipulovateľné stádo oviec ? Proti zámernej alebo oportunistickej fluoridácii ľudí je 14 držiteľov Nobelovej ceny. Kompletná vedecká a dokumentácia a história fluoridov je na (url)http://fluoridealert.org/.

humannost celeho systemu podciarkoval fakt, ze sa stat (rezim) staral dokonca aj o dusevne chorych, ktori by v pomateni mysle chceli tento raj opustit. Preto bola cela krajina obohnana ostnatym drotom... A ak by bolo sialenstvo jedinca na takej urovni, ze by ho nezastavil ani plot, tak dostal z milosti do chrbta davku zo samopalu. Aby nahodou netrpel v tom zverskom svete a nebol vykoristovany.
Narod ktory si toto nepamata 20 rokov dozadu, trpi stratou pamate a nic ine ako novych vodcov (Meciar, Fico) si ani nezasluzi.

Comments