LIEČENIE - Boh aj dnes uzdravuje

pravidelná akcia

Liečenie (nielen) ťažkých a nevyliečiteľných chorôb

Trápia vás choroby a bolesti? Lekári vám už nevedia pomôcť? Príďte na stretnutie, na ktorom môžete osobne získať uzdravenie zo svojej choroby.

Liečenie prebieha na týchto miestach:

Banská Bystrica

utorok | 18:00 hod. | Lazovná 72 (oproti zastávke Severná)

Banská Štiavnica

streda | 18:00 hod. | budova Šindlerka

Brezno

pondelok | 18:00 hod. | ČSA 2

Krupina

utorok | 18:00 hod. | Reštaurácia Slovan

Levice

utorok | 18:00 hod. | Junior Centrum (4. posch.)

Lučenec

utorok | 18:15 hod. | Majakovského 15 (neďaleko Reduty)

Veľký Krtíš

streda | 18:00 hod. | Kultúrny dom

Zvolen

pondelok | 18:00 hod. | Klub 3:16 (Kozačeka 7, oproti Zapekanke vedľa TB)

Žarnovica

streda | 18:00 hod. | Základná škola F. Krála

Žiar nad Hronom

pondelok | 18:00 hod. | Pod Donátom 1

PRíBEHY UZDRAVENÝCH ĽUDÍ

V osemnástich rokoch som ochorela na mozgovú obrnu, v dôsledku čoho mi ochrnula pravá ruka.

 Môj syn mal vtedy akurát tri mesiace. Ruka bola nehybná a skrútená.

 V nemocnici mi ju dávali do dlahy, bola to vlastne taká umelá ruka, do ktorej som vsunula prsty.

Postupom času som naučila s tým žiť a starať sa o dieťa. Užívala som až dvanásť druhov liekov.

Stav sa však nezlepšoval. Bola som naučená s tým žiť. Trvalo to celých osemnásť rokov, až doteraz.

Moja príbuzná ma presvedčila, aby som išla na Liečenie.

Ja som však už ničomu neverila, no niečo ma tam ťahalo.

Po tom, čo na mňa položili ruky, nič sa hneď nezlepšilo a tak som si ešte zanadávala.

Išla som do taxíka na Zapotôčky a pozerám -- čo mám ja s rukou?!

Hýbe sa! Môžem hýbať celým ramenom aj dlaňou, môžem stisnúť ruku, čo predtým vôbec nebolo možné.

 Normálne s ňou hýbem ako zdravý človek so zdravou rukou!

Moja ruka je po osemnástich rokoch ochrnutia zdravá a funkčná, lekár to tiež potvrdil a vysadil lieky.

 Hoci som tomu najprv nechcela veriť, stalo sa!

Ingrid Štoderová, Handlová

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Mala som ťažkosti s pravou rukou. Tŕpla mi a už asi tri roky som ju nemohla zdvihnúť.

Bola som tu a hneď na prvý raz mi to pomohlo,

pozrite sa: - pani bez problémov vzpažila predtým takmer nehybnú ruku !

 Ja som tomu nechcela veriť, ale teraz verím. Ozaj sa stal zázrak!

Antónia Macová, Prievidza

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Mám 52 rokov a niekoľko rokov som mala problémy so štítnou žľazou. Brala som lieky, chodila som pravidelne 3x do roka na kontrolu k svojej lekárke. Trápilo ma časté búšenie srdca, potenie, ťažký dych - hlavne pri rýchlej chôdzi alebo pri práci. Keď sa to zhoršilo, lekárka uvažovala o operácii.

Jeden večer mi zavolal syn, že ma vezme na nejaké liečenie. Pravdu povediac, váhala som, ale manžel povedal "choď". To ma povzbudilo a tak som šla.

Prišli sme do Popradu na miesto konania, kde chodieva syn s celou rodinkou. Prekvapilo ma, koľko tam bolo veľa ľudí. Bála som sa, cítila som chvenie. Keď na mňa položili ruky, okolo tela som pocítila chlad a dotyky prstov v hrdle - niečo tam robili, nejaké rozťahovanie. Začala som sa dusiť, akoby som mala niečo vyvrátiť. Nakoniec mi povedali "vstaň". Vstala som a šťastná som utekala objať syna.

Keď som prišla domov, hneď som išla spať, ani ma nenapadlo pozrieť sa na seba. Až ráno pred zrkadlom som zbadala, že na krku nie je nič - hrča zmizla! Išla som k lekárke, aby mi vzali krv a urobili výsledky. Nechcela, ale ja som na tom trvala.

Keď som už mala výsledky hotové, lekárka nechápala. Opýtala sa, čo som užila, aké bylinky alebo čo? Kázala mi ľahnúť si, že sa na to ešte pozrie ultrazvukom. Hovorila, že tam nič nie je a že liečenie teda ukončíme. V tej chvíli som plakala. Keď som odchádzala, povedala mi, že sa jej to nechcelo veriť, ale ak je to tak, ako videla, nemá čo dodať. A tak som lieky zahodila. Nepotím sa a srdce mi nebúši.

Viera F., Svit

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zažila som neuveriteľné vyliečenie z mojej choroby

Môj príbeh by som začala od môjho narodenia. S rozprávania mojej mamy viem, že po narodení som strašne málo jedla, nechcela som prijímať potravu. Nepriberala som, bola som chudá a vyzerala som, akoby sa môj fyzický vývin zastavil. Viditeľné to teda začalo byť tak po mojom treťom roku. Tak sa začala moja dlhá cesta najrôznejších vyšetrení a lekárskych prehliadok či posudkov. Na základe nich mi doktori určili dislexiu a takisto mame oznámili, že sa nachádzam na hranici mentálnej retardácie. No aj tak napriek všetkým vyšetreniam mi doktori nevedeli pomôcť, nevedeli ako môj organizmus donútiť prijímať potravu, ako mi pomôcť vo vývine. Pichali mi rôzne injekcie, vitamíny B 12 a ďalšie. Dnes od mojej mamy viem, že to bolo jej najväčšie trápenie v živote. Môj zdravotný stav sa nezlepšoval a zhoršenie nastalo po nástupe do školy. Už v škôlke som vnímala, že sa mňa ostatní pozerajú inak. Vedela som, vlastne až vtedy som si to nejako uvedomila, že som iná ako ostatné deti. Problémy teda nastali v škole, nevedela som sa sústrediť na čítanie, písanie, mala som dokonca problémy s plynulým rozprávaním, zajakávala som sa. Hanbila som sa za to, asi hlavne preto, že ostatné deti boli normálne a nevedela som, prečo nie som s nimi taká kamarátka ako ostatné.

Moja mama už nevedela u koho hľadať pomoc, vyšetrenia a injekcie mi naozaj nepomáhali a doktori sa radšej predo mnou ani nevyjadrovali. Mama skúsila pomoc u psychologičky, ktorá síce môj zdravotný stav priamo nezlepšila, no pomohla nám. V piatej triede som nastúpila do osobitnej školy. Bolo asi už v poslednej chvíli, pretože už nemohla vydržať v bežnej škole. Aj spolužiaci boli akože neznesiteľní v tom, že som videla na nich, ako so mnou (aj keď nepriamo) pohŕdajú, nevedela som si nájsť kamarátky, nemala som prakticky nikoho iba mamu a rodinu. Nezvládala som držať tempo s ostatnými v učení, pre mňa bolo obrovským trápením a niečím nedosiahnuteľným to, aby som pekne čítala či plynulo rozprávala. Takže osobitná škola prišla ako úľava nielen pre mňa, ale hlavne si myslím, že i pre moju mamu. V tejto škole mi pomohli nielen sa naučiť ale som sa dokázala na seba zrazu pozerať inak. Mama vôbec nebanovala, že som chodila do osobitnej školy, aj keď v tej dobe to tiež nebolo jednoduché niekde povedať, že dieťa mi chodí do takejto školy. Ale bolo to pre nás s mamou jediné riešenie, ktoré mne aj mame určite prinieslo úľavu. Vyštudovala som za kuchárku a dnes ma to dokonca baví. No potom ako som dospievala, nám raz doktor oznámil, že mám skoliózu chrbtice. Vlastne len odborne nazval môj stav, chodila som krivo, ťažko sa mi pohybovalo, aby si to nikto nevšimol. Nakoniec aj keď ma doktori posielali na cvičenia a vyšetrenia, ostala som dokrivená. Doktori to moje vykrivenie dokonca vedeli zmerať, už neviem aké to boli hodnoty, no bolo strašné. Takže dôvod k posmechu sa znovu znásobil. Trpela som okrem poruchy čítania, rečovej poruchy ešte aj poruchy držania tela a pohybovania sa. Mávala som často bolesti hlavy, bývala som stále unavená. A moja chôdza? No chodila som proste do boku. Moja mama musela určite trpieť. Nikdy som ju síce nevidela predo mnou plakať, no vedela som, že sa hrozne trápi a určite sa modlí k Bohu, aby mi pomohol. Často som si pre seba hovorila, ako je to možné že mi doktori nevedia pomôcť, či budem takto do konca života vyzerať. Chcela som byť ako ostatní, chodiť s kamarátkami von, naháňať sa... robiť proste bežné veci.

Až sme sa koncom minulého roku dostali s mamou na jedno stretnutie „Liečenie“. To stretnutie mi prišlo trochu zvláštne, pretože som sa tam cítila veľmi dobre. Všetci tam boli veľmi milí, sympatickí a zvlášť ten pán, ku ktorému všetci chodili. Išli sme aj my s mamou. Posadil ma na stoličku a samozrejme videl na mojich nohách, že mám poriadne krivú chrbticu. To ale určite videl aj z toho ako som chodila. Tak keď som si sadla, zbadala som aj ja, že jedna noha mi vyzerá dlhšia ako druhá. Spýtal sa ma, či chcem byť uzdravená, ja som povedala, že chcem. Hneď na to, ako sa mi chytil nôh som zbadala, že mám zrazu obe nohy rovnako dlhé. Bolesti chrbtice, na ktoré som si už zvykla boli zrazu tiež preč. Postavila som sa a zbadala som sa, že stojím rovno, aj keď som stále chcela nejak stáť krivo. V mamininých očiach som videla slzy a šťastie. Spravila som pár krokov a zistila som, že môžem chodiť normálne ako ostatní. Nerozumela som tomu presne, no bola som poriadne šťastná. Keď sme prišli domov, mama ma merala ako doktori a zistila, že mám panvu a bedrá posunuté naspäť. Nebola som krivá, chrbtica ma nebolela. Najlepšie na tom bolo, že susedia a známi sa mamy vypytovali, kde sme boli na liečení, že ako nám doktori vedeli pomôcť, že chodím tak pekne rovno. Každý kto ma stretol sa ma pýtal a pozeral na mňa, že chodím normálne. Potom si vlastne časom všimla, že som sa prestala zajakávať. Z rodiny, keď nám telefonovali, tak sa mamy nechápavo pýtali, že kto zdvihol telefón, či som to ja, lebo, že normálne rozprávam. Boli šťastní a tiež prekvapení, že som zdravá. Mama hovorí, že som iný človek, stále sa smejem, vidí mi v očiach radosť zo života. A to má pravdu, Ja som šťastná ako nikdy v živote. Som zdravá a to naozaj vďaka tomu stretnutiu. Znie to možno neuveriteľne, ale mám rovnú chrbticu a nemám problémy s rečou. Doma a v ostatnej rodine je veľká radosť. Baví ma žiť, čítať, robiť kadečo na počítači či variť a piecť, pretože sa moje 29-ročné trápenie skončilo.

Potom sme sa dozvedeli, že bude ďalšie také stretnutie. Samozrejme sme tam s mamou išli, lebo som mala asi tak rok dozadu na prsníku takú malú hrčku. Nevenovali sme tomu nejakú zvláštnu pozornosť, až kým mi doktori nepovedali, že by mala ísť von. Povedali mi, že sa to zhoršuje a treba ma operovať. Ja som sa operácie bála. Tak sme znovu šli na stretnutie „Liečenie“. Postup bol rovnaký a výsledok znovu až do plaču. Hrčka sa mi zmenšila takmer na minimum. Zas som bola nemierne šťastná, proste tie pocity sa ťažko opisujú. Ale keď vám zrazu zmiznú či bolesti, či viditeľné prejavy choroby, neostáva vám nič iné, iba plakať od radosti. Malinký zbytok hrčky tam ešte je, no teraz sa chystám aj na ďalšie stretnutie, aby som sa tej hrčky úplne zbavila.

Slávka Sláviková, 29 rokov

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

V novembri 2008 som mala veľké zdravotné problémy a už som bola objednaná na operačný zákrok na gynekológii s diagnózou Cysta Bartholini. Mala som bolesti, zvýšenú teplotu, nemohla som už poriadne ani sedieť. Takú istú operáciu som zažila pred ôsmimi rokmi, takže som vedela, čo taká operácia znamená. Ako matka dvoch detí som ale mala oveľa väčší strach ako pred ôsmimi rokmi. Keď je človeku ťažko a má bolesti, urobí všetko pre to, aby sa mu uľavilo.

Ako zdravotník som sa vždy spoliehala na medicínu. Dozvedela som sa však o stretnutiach, na ktorých sú ľudia vyliečení. Preto som sa rozhodla navštíviť ich stretnutie. Títo ľudia mi hovorili o nádeji a boli plní odhodlania. Priebeh stretnutia bol nasledovný: ľudia chodili dopredu k jednému pánovi radiť sa o ich zdravotnom stave. Na moje prekvapenie sa vracali od neho vysmiati a šťastní. Keď som sa dostala na rad ja, ten pán na mňa položil ruky a ja som cítila obrovské teplo postupujúce od hlavy smerom k nohám.

V noci som mala obrovské bolesti a priznám sa, že som znova začala pochybovať, že môžem byť vyliečená. Keď som ale ráno vstala, už som vedela, že je všetko v poriadku. Teplota mi úplne klesla, bolesti ustúpili. Cysta mi praskla, čistila sa prirodzenou cestou. Celé dopoludnie som bola veľmi slabá, cítila som sa skoro ako po mojej prvej operácii. Samozrejme, bola som aj u lekára, ktorý potvrdil, že cysta sa zmenšuje a chirurgický zákrok je už nepotrebný.

Spomeniem aj nášho syna. Narodil predčasne v šiestom mesiaci a bol sledovaný kardiológom a pneumológom, pretože mal nevyvinuté pľúca a vrodenú srdcovú chorobu. V decembri 2008 nás kardiológ odporučil do Detského kardiocentra s diagnózou VCC (vrodená srdcová choroba) a DAB (skrat na veľkých tepnách - aorte a pľúcnej tepne). Skrat na veľkých tepnách znamenal to, že medzi aortou a pľúcnou tepnou sa nevytvoril uzáver a dochádzalo k miešaniu krvi z aorty do pľúcnej tepny. Kedysi bola liečba len operatívna, dnes sa katétrom priamo do srdca zavádza akoby „štupel“ na uzavretie. Preto sme sa opäť zúčastnili aj s našim synom liečebného stretnutia, kde aj náš syn bol zázračne vyliečený. V januári 2009 sme boli na vyšetrení v Detskom kardiocentre, kde lekár úplne vylúčil skrat na veľkých tepnách a nielen to. Záverečná diagnóza znela: Sine VCC (bez vrodenej srdcovej choroby). Náš syn má srdiečko úplne zdravé.

Preto každý, kto trpíte hocijakou chorobou, určite choďte na takéto stretnutie! Videla som tam mnoho ľudí, ktorí boli vyliečení a všetky ich bolesti ustúpili. Všetkým doporučujem!

Júlia B. a jej syn Tomáš, Jalovec

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Moje najväčšie zdravotné ťažkosti sa začali v roku 2004, keď sa mi vrodené  znamienko na nohe zväčšilo a začalo krvácať. Tak mi ho ambulantne odstránili, no po krátkom čase sa to opakovalo s ešte horším priebehom. Tak som v Banskej Bystrici podstúpila operáciu pri lokálnej anamnéze, kde mi po znamienku ostala na nohe stopa po 7cm zásahu. A to som bola v 5. mesiaci tehotenstva. Po operácii prešlo osem mesiacov a objavila som si hrčku na pravej nohe. Tak po testoch a sonografii mi doktori oznámili, že mi našli skoro 7cm nádor (malígny melanóm) s metastázami do bedra (foto snímka sona). O dva týždne som už bola po operácii v martinskej nemocnici a od februára 2006 som začala so 6-týždňovou rádioterapiou. Následne nato sa mi objavili vážne gynekologické ťažkosti a podstúpila som operáciu vaječníkov s odstránením cýst a vaječníka. Potom počas dvoch rokov som chodila na opakované vyšetrenia do BIONT Bratislava. Vtedy som sa rozhodla, že vyhľadám môjho bratranca, ktorý chodieva na stretnutia, kde sú ľudia zázračne vyliečení. Podarilo sa mi teda dostať na to stretnutie. Potom som znovu bola na vyšetrení v Biont. Tam mi 5. júna 2008 po vyšetrení PET/CT (tzv. tunel) oznámili, že už nemám žiadne metastázy. Na základe toho mi zrušili plánovanú chemoterapiu, ktorú mi doporučili kvôli pretrvávajúcim metastázam ešte aj po tých rádioterapiách.

Výsledok vyšetrenia: „Záver: V PET/CT obraze naďalej bez patologických zmien v metabolizácii 18-FDG, ktoré by svedčili pre prítomnosť MTS základného ochorenia.“ 02.07.2008 18:13 Biont, a.s., PET centrum, Bratislava

Teraz chodím každé tri mesiace na kontroly, ktoré ukazujú negatívne výsledky. Cítim sa veľmi dobre a som dokonca schopná práce, ktorá ma baví. Tieto stretnutia „LIEČENIE“ vidím ako východisko pre každého, koho stretla akákoľvek vážna choroba.

Edita Chovanová, 38 rokov

(Pozn. Popis k fotke sona)

RDG klinika MFN, Röntgenový nález dňa 03.11.2005.

Sono pravej ingviny: V pravej ingvine je obrovská LU veľkosti 3,7 x 2,1 cm malígneho charakteru- MTS pri základnom onemocnení.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Drahí čitatelia, chcela by som sa s vami podeliť s mojim príbehom o tom ako sme prišli prišli k bábätku. Na začiatok musím písať trochu o sebe. Mám 33 rokov a už som dvojnásobná mamina. Mám 16-ročnú a 3-ročnú dcéru. Môj príbeh sa bude týkať mojej druhej dcéry.

Vydávala som sa veľmi mladá, samozrejme z lásky, ale manželstvo mi nevydržalo a po šiestich rokoch manželstva som sa rozviedla. Teraz si uvedomujem, že život je ťažký, keď sa v ťažkých chvíľach nemáte o koho oprieť. Za krátky čas som sa znovu vydala a už sme s manželom 11 rokov a máme sa dobre.

Nastalo obdobie, kedy som sa dostala do veľkých depresií, bola som mrzutá a na všetkých nepríjemná. Nebavilo ma nič, ani žiť sa mi nechcelo. A práve kvôli týmto mojim stavom sa nám manželstvo začalo rúcať. No v tom čase som sa stretla s jednou rodinou, ktorej som sa náhodou zverila o mojich problémom a oni mi povedali, že je možné sa z toho dostať a pozvali ma na stretnutia s názvom Liečenie. Bol tam pán, ktorý mal raz prednášku o tom ako je možné mať vyliečenú dušu. Keď prednášku dokončil, tak sa spýtal, kto chce aby mal vyliečenú dušu, nech príde dopredu ku nemu. Tak som teda išla. Povedala som mu čo a ako. Spýtal sa ma, či môže na mňa položiť, lebo vtedy sa vec môže vyriešiť. Po čase som zistila, že moja duša je úplne zdravá, začalo som byť radostná. Manžel si to samozrejme všimol a bol z toho rád. Neskôr sme tieto stretnutia začali častejšie navštevovať a chodíme tam doteraz.

Po 3 rokoch nášho manželstva sme zatúžili po bábätku, ale nedarilo sa nám. Manžel ma upokojoval slovami „nevadí keď by sme nemali bábätko, veď si môžeme adoptovať alebo isť na umelé oplodnenie“. Ale ja som veľmi túžila po vlastnom, chcela som zažiť všetko to, čo k materstvu patrí. Samozrejme, že mám úctu k tým, čo si adoptujú dieťa, je to dobré. Myšlienky som mala všelijaké. Potom som si však spomenula na to ako som bola vyliečená z depresií. Viete, ale stále som mala pochybnosti ohľadne bábätka. Problém z depresií síce bol vyriešený, ale že by sa tak isto dal vyriešiť problém aj s bábätkom? Nemohla som tomu uveriť. Bola som rozhodnutá isť na umelé oplodnenie. Keďže sme si zvykli chodiť na tie stretnutia, tak na jednom z nich, sa ten istý pán vyjadroval k inej téme. Tento raz to bolo, na tému: ako prekonať prekážky a problémy? Veľmi isto hovoril, túto vec. Máš problém? Nevadí. Povedzte nahlas opak toho problému. Tak som ho poslúchla. Veď čo za to dám. Nahlas som si pre seba povedala: Som tehotná. A verila som tomu. Začala som si seba predstavovať ako mi rastie brucho atď. a išla som domov. Žila som tak ako predtým.

Na konci roku 2007 som ostala tehotná, z čoho som sa veľmi tešila. Lenže v 4. mesiaci tehotenstva, mi lekár oznámil, že toto bábätko čo nosím bude mať pravdepodobne Downov syndróm. Táto správa sa nám s manželom veľmi zle počúvala, ale nepripúštali sme si to. Zase sme išli na Liečenie a po predošlých skúsenostiach som zase išla za tým pánom. Postup bol ten istý. Položil na mňa a bábätko ruky. Cítila som, že je všetko v poriadku, mala som radosť a pokoj a tešila som sa kedy budem mať moje dieťa v náruči. Dieťatko sa narodilo v poriadku a dnes ma už 3 roky. Naša dcérka nás veľmi spojila a manžel je veľmi rád, že môže byť otcom.

Všetky páry, ktoré chcú mať dieťa chcem povzbudiť, aby prišli na tieto stretnutia. Nebyť týchto stretnutí, tak by som nádej na moje vlastné a ešte zdravé dieťa vôbec nemala. Musím povedať, takto s odstupom času, že je to naozaj zázrak. Keď sa to stalo mne, takému obyčajnému človeku, tak sa to môže stať aj Vám. Vždy mi účasť na týchto stretnutiach prospeje a cítim sa lepšie.

Mariana V., 33 rokov, Kysucké Nové Mesto

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pred štyrmi rokmi som zažila asi najhoršiu skúsenosť môjho života. Raz keď som prišla z roboty, všimla som si, že mi začali nejako puchnúť nohy - od kĺbov cez stehná až dolu. Tento stav sa mi zhoršil natoľko, že som mala problém nohami normálne hýbať. Nevedela som, čo to je, však mi nikdy nič také nebolo. Volala som jednému známemu a ten ma odviezol do nemocnice. Bola som už v takom stave, že som nevedela ani normálne výjsť z auta. Prišli sme teda na pohotovosť, kde ma štandardne vyšetrili, popýtali sa na môj zdravotný stav, pichli injekciu a poslali domov. No po čase sa mi to vrátilo. Začali mi puchnúť nielen nohy ale i ruky. Akoby som priberala, proste hrozný stav. Tak som navštívila svojho lekára. Ten ma dal, na moje prekvapenie, urgentne previezť do nemocnice, kde ma hneď začali vyšetrovať, zisťovať, čo mi je. Keď ma dali na oddelenie, sestričky chodili okolo mňa a vraveli si: takáto mladá a takto... Mne sa stav samozrejme nezlepšoval, cítila som sa zle. Stále som puchla. Neskôr prišiel za mnou doktor so slovami, ktoré sa mu nehovoria ľahko. Povedal, že mi zlyhali obličky, ale že budú robiť všetko pre to, aby mi pomohli. Mňa však čoraz viac zalievala voda. Bolo som zúfalá. Doktori mi pripadali, že mi nevedia pomôcť. S ďalšou, no ešte s horšou správou prišla doktorka. Povedala mi, že to vyzerá zle a že zomriem. Keď vám toto niekto povie, to sa nedá ani opísať čo všetko vám v tom momente prejde hlavou. Vravela som si, že predsa nemôžem zomrieť, mám deti... Ja som nechcela zomrieť, proste nie.

Po týchto správach prišli ďalšie o absolvovaní dialýzy. Že sa im budem musieť často podrobovať. Vraveli mi, že ak by tieto dialýzy v kombinácií s liekmi zabrali, dokážem na tejto liečbe prežiť maximálne dva roky. Neviete si predstaviť,čo je to za pocit, ked niekto povie, že máte dva roky života. Začala som veľmi plakať. Doktori ma ale chodili povzbudzovať, že mám vydržať, no nevedela som ako to mám od nich zobrať. Však najprv vám povedia, že máte dva roky života, nech spravia čokoľvek a potom chodia za vami s povzbudivými slovami.

Bol tam dokonca za mnou i katolícky kňaz, ktorý mi chcel dať posledné pomazanie. No, to ma tak naštartovalo, že som sa dokázala na posteli posadiť so slovami a skoro krikom, že ja nemienim zomrieť. Normálne som tomu nerozumela. Takýto človek by vás mal povzbudiť, nie chodiť s týmto... No o to viac som bola odhodlaná žiť, nevzdať sa. Videla som, že doktori nevedia ako mi pomôcť. Nemali pre mňa riešenie. Znie to strašne, ale mne to pripadalo, akoby ma nechávali len dožívať. Tak som si dala zavolať ľudí, o ktorých som vedela, že organizujú stretnutia, dnes známe ako ,,Liečenie". Už vtedy sa kde-tu konali a počula som, že majú výsledky. Prišli teda za mnou do nemocnice. Už keď vošli do izby, videla som na nich odhodlanie, pozitívnu energiu. Proste išiel z nich veľmi dobrý pocit. Hovorili mi o nádeji a o viere v život, že to jednoznačne musím mať v sebe. Aj keď doktori sú v koncoch, ja sa nemám báť, že budem žiť. Jeden z týchto ľudí s týmito slovami položil na mňa svoje ruky.

Bolo to prinajmenšom upokojujúce, príjemné, ale hlavne po predchádzajúcich negatívnych informáciách to bolo to najlepšie, čo ma za posledné dni stretlo. Ale to najlepšie sa dostavilo keď títo ľudia odišli. Ja som dostala do seba takú silu, životnú energiu a presvedčenie toho, že budem žiť a nezomriem, že som vyskočila z postele. Áno, začalo som kričať, smiať sa a behať po izbe, že som bola vyliečená. Zrazu mi odpuchlo celé telo, nohy, ruky, všetko. Cítila som sa výborne, skákala som po izbe. Na môj krik prišli aj sestričky a ani nestihli nič povedať, lebo som ich začala hneď objímať so slovami, že som bola vyliečená. Zmohli sa len na pár slov: to bol zázrak!

Ja som bola neopísateľne šťastná. Z nemocnice ma prepustili so záznamom v zdravotnej karte, že ide o neidentifikovateľný priebeh choroby. Diagnóza bola zlyhanie obličiek, kde mi oznámili len dva roky života a teraz z nepochopiteľných dôvodov som bola v poriadku, bez choroby. Odvtedy tieto stretnutia v Žiline navštevujem pravidelne a teším sa zo života. Vlastne som chodiacim dôkazom, pretože to bolo pred štyrmi rokmi a s tou chorobou som už nikdy problémy nemala. Vrelo a z celého srdca odporúčam každému trpiacemu na akúkoľvek chorobu navštíviť takéto stretnutie či už v Žiline alebo na inom mieste. Liečenie naozaj funguje a ja by som zrejme bez tohto nadprirodzeného zásahu dnes nebola medzi živými.

TATIANA D., 39 rokov, Žilina

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Chcela by som sa s vami podeliť o svedectvo o mojom vyliečení. Pred 19 rokmi som mala úraz, pri ktorom mi prasklo jablko v kolene na dve polovice. Musela som podstúpiť operáciu, liečenie a rehabilitácie. Rehabilitácie boli dlhodobé. Odvtedy som mala problém chodiť po schodoch, koleno som nemohla celkom zohnúť. Prvý krát som zažila uzdravenie na stretnutí s jedným pánom z Nemecka v lete roku 2001. Povedal mi, že tam mám zápal, preto som mala neustále bolesti v kolene. Potom bolesti odišli a mohla som odvtedy normálne chodiť po schodoch. Druhé uzdravenie v súvislosti s touto nohou som zažila na ďalšom takomto stretnutí, ale teraz s jedným slovákom a to v apríli 2011 v Poprade. Mala som predtým bolesti chrbtice, nemohla som sa v noci ani poriadne otočiť. Keď som stála dlhšie, uvedomila som si, že ma ťahá stále na jednu stranu. Keď sa dotyčný pán venoval chorým, šla som tam tiež. Povedal mi, že mám jednu nohu kratšiu o 1 cm. Bolo to zrejme po tej operácii. Ako na mňa pokladal ruky, noha mi dorástla a bolesti okamžite odišli. Teraz je tomu mesiac a bolesti sú preč.

G. Draxlerová, Kežmarok

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ja som nemala ani tak zdravotný problém ako psychický, ak to mám tak nazvať. Trpela som depresiami, ale hroznými, naozaj. Neviem koľko ľudí má také stavy ako ja, ale pre mňa to bolo už na pokraji zrútenia sa. Ja som nemala v hlave chvíľu kľud. Stále som musela myslieť na budúcnosť a samozrejme z toho vychádzal strach. Ja som sa tak bála zajtrajška, budúcnosti, že si to neviete predstaviť. Už som rozmýšľala aj nad tým, že skončím zo životom. Jediné čo ma ako tak držalo od toho, boli moje deti. Lenže aj z toho som mala depresie, bála som sa o deti, čo z nich bude, čo s nami bude, možno pre mnohých čudné, ale ja som neustále žila s týmito pocitmi. Ale to boli tak skutočné pocity, že to si naozaj neviete predstaviť. Pre mňa bol už život na nič, všetko bolo zlé, nič som si nevedela predstaviť pozitívne, len som deň za dňom mala väčší strach z ďalších dní. A to nehovorím o tom, čo sa deje teraz vo svete, viete to Japonsko a tak. To ja som mala tieto stavy bezradnosti a samovražedné úmysly nezávisle od okolia. Ja som si nevedela predstaviť ako idem ďalej žiť, čo bude s mojou rodinou, čo bude so mnou, ako prežijeme. No a vlastne na to „Liečenie“ som išla s mamou, kvôli nej. Keď som tam ale zbadala tú hromadu ľudí, tak mi bolo jasné, že svojich depresií sa asi nezbavím. Videla som, že tie stovky ľudí majú tiež problémy, čo mi len pridalo v mojich depresiách, že naozaj život je o strachu z budúcnosti, z choroby a zo smrti.

No po skončení sme dostali pozvánky na nedeľňajšie stretnutia. Tak som v nedeľu prišla aj s rodinou. Bolo tam podstatne menej ľudí, čo ma teda aspoň potešilo v tom, že sa môžem niekomu „vyplakať“ na pleci a hádam mi tu niekto pomôže. Priebeh to malo rovnaký a ku koncu ten pán vpredu volal tých, čo majú nejaký problém, chorobu, aby prišli dopredu. Tak som šla, už ani neviem či som mu vôbec všetko vyrozprávala, ale rozhodne si pamätám ten moment, keď na mňa položil ruku. To akoby sa mi v tej sekunde rozjasnilo v hlave a strach odišiel. Depresie zmizli, ostala som ako obarená, lebo som nechápala tomu, čo sa vlastne stalo, no vedela som, že tie moje stavy boli preč. Teraz vidím svet úplne inak, konečne sa teším zo života, z mojej rodiny a môžem povedať, že neviem akoby som skončila, keby som tam toho dňa neprišla. Tieto stretnutia môžem len odporučiť každému, aj tým čo netrpia len chorobou na tele ale i na duši.

Eva B.,44 rokov

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Od detstva som mávala kožné problémy, ktoré sa mi prejavovali na rukách. Mávala som strašne suché a popraskané ruky, hlavne dlane a okolo prstov. Potom už aj v dospelosti som s tým mala problémy. Keď som čokoľvek robila rukami, či som prala, umývala riad, utierala prach, proste normálne veci, vždy sa mi to objavilo. Strašne sa mi vysušovali ruky až mi praskala koža. Doktori mi povedali, že to je istý druh ekzému. Dali mi nejaké masti a nesmela som istú dobu rukami nič robiť. Po čase mi to zmizlo a zas som normálne robila. No opäť sa mi to vrátilo. Takže kolobeh sa vždy takto opakoval. Zase natieranie masťami, nič nerobiť rukami a keď mi to prešlo, no následne sa mi to po nejakom čase vrátilo. Mala som od doktorov kvôli tomu zníženú pracovnú schopnosť. Takže celý život som sa takto trápila. Keby som nemusela rukami nič robiť, tak by som to zrejme nemala.

Asi tak pred šiestimi rokmi som sa dozvedela o stretnutiach podobných tým dnešným pod názvom „Liečenie“. Trvalo to možno tak necelý rok, čo som chodievala na tie stretnutia. Normálne som však robila čo som potrebovala a vlastne teraz keď sa obzriem späť, tak môžem povedať, že už 5 rokov som s tým ekzémom problémy nemala. Rukami robím všetko, či umývam riad, periem a nepotrebujem si ruky natierať tými masťami. Žiadne vysúšanie nemám, nepraskajú mi. Takže pre mňa to znamená mnoho, však ja som bola zmierená s tým, že sa budem s ekzémom trápiť celý život. Ktorý doktor vám povie, že sa toho niekedy zbavíte. Viete a zvlášť ženy, keď som sa mala niekde ukázať s takými dopukanými rukami. Dnes som šťastná. Síce to vtedy nebolo také masívne stretnutie ako dnes. Som rada, že dnes to je už takto ďaleko. Keď tam vidím tých chorých ľudí, ktorí potom so slzami v očiach ďakujú za vyliečenie, tak presne viem aké pocity vtedy zažívajú. To sa ťažko opisuje, keď zrazu dlhoročný zdravotný problém zrazu z vášho tela zmizne, je to úžasné. Každému doporučujem.

Helena R., 48rokov

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pred jedenástimi rokmi sa mi moje zdravie poriadne zakývalo. Po hrozných bolestiach chrbtice a následných vyšetreniach mi zistili, že mám problémy s platničkami a niektoré som mala v strašnom stave. Nasadili mi samozrejme nejaké liečby, no časom som dostala zápal sedacieho nervu. V roku 2000 som teda bola hospitalizovaná na základe toho, že mi dva týždne museli chodiť denne pichať injekcie. Nemohla som skutočne chodiť, mala som hrozné bolesti už len pri sedení, takže to chodenie nepripadalo do úvahy. Liečba sa potom ako-tak ujala, no prepustili ma z nemocnice so slovami, že sa jednoznačne musím podrobiť operácii. Keďže bolesti som už nemala, operáciu som si zatiaľ nepripúšťala. No problémy nastali opäť po dvoch mesiacoch, kedy sa mi bolesti vrátili. Vtedy som vyhľadala ľudí, ktorí v dnešnej dobe organizujú podujatia „LIEČENIE“, medzi ktorých chodil aj môj známy. Vtedy to nebolo stretnutie na takejto úrovni ako dnes, ale zázračné vyliečenie som tam zažila. Odvtedy som už nikdy nemala problémy s mojou chrbticou a vyhla som sa tak i operácii. Preto doporučujem každému, komu už nevedia doktori pomôcť, aby toto stretnutie určite navštívil.

Emília Trmosová, 52 rokov