Feminizmus

Feminizmus ako tretie zlo

Moderný feminizmus vznikol v USA. To je veľmi dôležitý faktor, ktorý formoval a formuje toto extrémistické hnutie. Vznik feminizmu v Spojených štátoch má celkom logický, akceptovateľný pôvod. Spoločnosť dobyvateľov cudzích území zvykne uprednostňovať mužskú silu a zabúdať na nevyhnutnú obetavosť žien. Ich vytlačenie do úlohy rodiť a variť bolo ospravedlňované permanentným vojnovým stavom Divokého Západu a neskôr stavom núdze, keď sa ”nový svet” na severoamerickom kontinente len budoval. Ale len čo sa dobudoval, a ženy konečne mali dostať svoje práva i dôstojné postavenie v spoločnosti, prišla ”playboy-ská” ideológia o ich úlohe pekných bábik v rukách ”hravých chlapcov”. Vzbúriť sa proti takejto tuposti je viac ako akceptovateľné. A Betty Friedanová ako zakladateľka prvej vlny feminizmu prichádzala aj s celkom vecnými a akceptovateľnými požiadavkami typu materskej dovolenky. V tomto smere síce ”objavovala Ameriku”, keďže v Európe už mnohé jej požiadavky boli samozrejmosťou, ale aspoň mala naozaj záujem pomôcť všetkým ženám. Tento romantický začiatok feministického hnutia v USA však rýchlo skončil, keď niekoľko intelektuálok zistilo, že akcie Friedanovej majú na verejnosti čoraz väčší úspech. Zaujalo ich to. Nie téma a problémy, ale – tá publicita! A tak Friedanovú na prvú veľkú feministickú demonštráciu vo Washingtone proste nepozvali! Vraj by ich popri nej nebolo vidno. A show sa začala.

Feminizmus v praxi – diskriminácia mužov

Ak sa chcete dopúšťať činov, ktoré sú evidentne nespravodlivé, prekračujú hranice morálky a sú v podstate zlo-činmi, a nemať z toho zlé svedomie, či výčitky, musíte vyhliadnutú obeť vylúčiť z okruhu bytostí, na ktoré sa spravodlivosť a morálka vzťahuje a voči ktorým sú zločiny trestné. Musíte namaľovať ”obraz nepriateľa”. Obraz mužov ako nepriateľov (bez ohľadu na to ktorý je aký, lebo podľa feministky Marilyn French ”všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú”) maľovali feministky usilovne pol storočia. Dosť času na to, aby akýkoľvek zlovoľný akt voči mužom bol vo feministických očiach vopred ospravedlnený. Zajatci sa neberú. Podľa Ti-Grace Atkinsonovej (v knihe Odysea Amazóniek) ”akýkoľvek kontakt s mužmi – aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím – musí byť považovaný za kolaboráciu”. Muži sú nepriatelia – tento výraz je feminizmom považovaný za samozrejmosť, za fakt. A okradnúť nepriateľa predsa nie je žiadny hriech. Je to vojnová korisť. Teraz už je ľahko pochopiteľné prečo hlavná feministická centrála ”National Organization of Women” vyhlásila ”Vojnu pohlaví”. Útlocitnejšie predstaviteľky feminizmu hovoria radšej o ”občianskej vojne myšlienok”. Výsledok je rovnaký. Pod tlakom feministiek sa v tichosti, mimo pozornosti verejnosti, presadzujú zákony, kde je doživotný parazitizmus legálny. Ak muž vstúpi do manželstva, zároveň dostáva doživotný trest manželku živiť a to najmä po rozvode (snahy presadiť, aby existovala vzájomná vyživovacia povinnosť sú vytláčané na perifériu pozornosti verejnosti). Zneužiť sa dá všetko a tak sme svedkami bizarnej situácie, kedy bývalá manželka sústavne prenasleduje ”nepriateľa” absurdnými finančnými požiadavkami, ktoré prakticky nemajú hranice. Drastické zákony ožobračujúce mužov sú ospravedlňované tým, že sa nájdu takí, ktorí si vyživovaciu povinnosť neplnia. No ale veď aj komunisti si vždy našli ukážkového kapitalistu-zlosyna, aby potom mohli všetkých okradnúť. Desivým nástrojom v rukách žien (ktoré prijali tézu o tom, že muži sú nepriatelia a preto je ospravedlniteľné ich existenčné ”zničenie” akýmikoľvek prostriedkami) sú deti ako nedobrovoľní rukojemníci. Krádeže a únosy detí z dosahu ich otcov sú považované za legálne a ospravedlniteľné. Existujú dokonca ”charitatívne” organizácie, ktoré ukrývajú ženy s deťmi dokonca aj pred možnosťou, aby sa otec s deťmi mohol stretnúť aspoň prostredníctvom súdu. Pod zámienkou, že po rozvode môže byť žena traumatizovaná mužom, ktorý ostáva v spoločnej domácnosti, lebo nemá kam ísť (také prípady sa môžu vyskytnúť, ale v drvivej väčšine muži dobrovoľne odchádzajú prakticky len s kufrom v ruke, zanechávajúc za sebou celý majetok, na ktorý roky pracovali) sa v Nemecku pripravuje zákon, ktorý umožní žene, ktorá prehlási, že ju mužova prítomnosť obťažuje, aby svojho ex-manžela dala do 24 hodín vyhodiť na ulicu. Muži sú takto fakticky postavení mimo zákon. Obraz nepriateľa prináša svoje ovocie.

Obraz nepriateľa – detaily zlosyna

 Aby sme si vedeli urobiť predstavu na aký veľký terč feministky mieria, odcitujme niektoré zvlášť vydarené ťahy na obraze nepriateľa. Andrea Dworkinová: ”Násilie je synonymom súlože… pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti…” To je obžaloba ako šitá pre rozsudok, ktorým Marilyn French a s ňou mnohé iné feministky odsúdili mužov ako znásilňovačov. Celkom im pritom ušlo, že penetráciu vagíny mužským údom si pochopiteľne nevymysleli muži na degradáciu žien, ale že ide o štandardný prírodný rozmnožovací akt. Navyše podľa už spomínanej Atkinsonovej sú muži ”väznitelia” a ”manželstvo je otrokárstvo”. A neexistujú výnimky: ”Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda”.

 Feministky zásadne negujú možnosť lásky medzi mužom a ženou, ale (na ich žiaľ) nemôžu tento masový jav poprieť. Tak sa ho (ako ”metafyzický kanibalizmus”) snaží Atkinsonová aspoň sfeminizovať, keď lásku definuje ako ”špeciálny psycho-patologický stav fantázie”.

 Feministické spisy sú takou zbierkou schválností a úplných nelogizmov, že zdravo mysliaceho človeka nutne prepadá pocit úplnej márnosti, keď sa slová dajú znásilňovať tak ako to robia feministky. Skutočne šokujúce poznanie ale je, že v skutočnosti feministické spisy sú drvivou väčšinou žien takisto ignorované a nečítané! Drvivá väčšina ľudstva teda nevie, čomu vlastne čelí a čo nám všetkým hrozí, a domnieva sa, že feministické útoky ostanú len slovnými estrádami bez praktického dopadu. Z feministických zletov sa totiž dostávajú na verejnosť len sprostredkované, heslovité agitky. Tie sú už médiami ”predžuté” tak, aby vyzneli prijateľne a tak toto totalitné hnutie vyzerá pri povrchnom pohľade dokonca sympaticky rebelsky. Podobne aj sekta Óm šinrikjó (ktorá vypustila otravný plyn sarin v tokijskom metre s efektom takmer štyroch tisíc postihnutých a obetí) dávala veľký dôraz na to, aby na verejnosti zakrývala svoje skutočné úmysly a vystupovala sympaticky a atraktívne. Ak sa niekomu toto prirovnanie zdá byť príliš silné, uveďme konkrétny prípad SCUM Manifestu (Spoločnosti pre vymiškovanie mužov) z roku 1968, kde feministická aktivistka a zakladateľka SCUM Valerie Solanas vyzýva:

 ”…hŕstka oddaných SCUM-u dokáže ovládnuť krajinu za rok, ak bude systematicky sabotovať systém, výberovo ničiť majetok a vraždiť…”

 Pre tieto závažné signály je žiaľ nutné brodiť sa bahnom feministických spisov a upozorňovať na to, čo feministky (tak ako Hitler v ”Mein Kampf”) otvorene hlásajú a prakticky nikto neverí, že to myslia naozaj aj vážne. Ale ony to vážne myslia!

                                                              Feminizmus proti rodine

Prvej, zakladateľskej, vlne feministiek ani vo sne nenapadlo, že by malo byť toto hnutie postavené proti rodine. Ale veď ani Kristus neveril, že by sa jeho zmierlivé učenie mohlo stať nástrojom hromadného vraždenia. Ale prišiel zo Šavla na vieru obrátený Pavol a z kresťanstva urobil paulinizmus. Ten sa neskôr stal z náboženstva mimo štátu ľahko zneužiteľnou štátnou ideológiou. Feminizmus, po prvých úspechoch, ovládli radikálne skupiny a to žiaľ až po negovanie rodiny.  Akú alternatívu ponúka feminizmus proti ”väzeniu manželstva”, kde sú muži žalárnikmi? Pre tie ženy, čo cítia svoju materskú úlohu ostáva len byť tzv. slobodnými matkami. Ich počet každoročne stúpa. V Čechách ešte v roku 1991 boli ženy vo 20-24 rokov na 65% vydaté. O jedenásť rokov na to ich už je naopak 80% slobodných. Podľa sčítania ľudu v Spojených štátoch stúpol počet slobodných matiek napríklad v oklahomskom meste Tulsa z 30% v roku 1990 na 39% v roku 1998, v Oklahoma City to bol za rovnaké obdobie nárast z 34% na 42%. Následky:

 - 85% uväznených pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka

 - 78% tých, čo nezvládnu vysokoškolské štúdium má ako jediného rodiča matku

 - 85% tehotných neplnoletých dievčat pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka.

 A to ani nerozoberáme fakt, že sexuálny pud sa na rozkaz feministiek nedá potlačiť a pokiaľ slobodná matka nejaví lesbické sklony (čo vo väčšine nejaví), potom je ako sexuálny objekt priamo či nepriamo poslúži syn. Nejde o ojedinelé prípady. Následky sú tragické.

Lesbicimus ako východisko?

 Nech sa na feministické spisy a vyhlásenia pozrieme z ktorejkoľvek strany, nájdeme jednu dlhú červenú niť, ktorá vedie - do lesbickej náruče. Postup je jednoduchý, najskôr treba zahádzať blatom čokoľvek, čo by mohli mať ženy s mužmi. A predovšetkým len nepripustiť ich vzájomný sex! Slogany typu ”Nespite s tým, kto vás uráža” a ”Každá súlož s mužom je znásilnenie” sa obmieňajú v miliarde variant s jediným cieľom – zhnusiť čo i len predstavu heterosexuálneho sexu. Ale keďže hormóny sa búria a s mužmi ”to nesmie byť dobré”, ostáva jediná ”záchrana” – skok do lesbickej postele. Malá skupina intelektuálnych lesbičiek, ktoré dnes ovládajú feministické hnutie, môže potom zo zástupu ”zachránených” žien vyberať čo lepšie kúsky a kráčať s nimi ruka v ruke do feministického (teraz vlastne už otvorene lesbického) raja. A táto utópia je pre niektoré aktivistky nesmierne príťažlivá! Má však malý, ale podstatný zádrhel. Lesbicizmus síce môže praktikovať aj principiálne heterosexuálna bytosť, ale potreby heterosexuálneho sexu sa tým nezbaví. Lesbicizmus sa nedá naočkovať, tak ako sa nedá liečiť. Je to prírodná deviácia ako tisíce iných, ktoré sú v Prírode samozrejme prítomné. Je to výsledok zákonitého rozloženia javov v tzv. Gaussovej krivke, kde nutne musia byť aj okrajové varianty a tie tým, že sú okrajové sú takisto zákonite limitované v početnosti výskytu. Inými slovami utopická vízia ríše Amazoniek nie je realizovateľná ako ideológia sexu. Ona sa (žiaľ) naplní ako demografický jav bez toho, aby o tom lesbické feministky rozhodovali. Ale o tom budeme hovoriť v závere tejto úvahy.

 Feministické autorky sú priam posadnuté sexom a so zvláštnou patologickou rozkošou rozbabrávajú všetko okolo manželských postelí, aby dosiahli ten istý efekt ako v prípade pokusu o tom čo je vlastne zajac – po pitve predmetného tvora síce odpoveď približne poznáme, ale dotyčný zajac už nebehá. Vagína je feministický chrám a keby feministky mohli, spali by tam ako v stane. Uholným kameňom feministických úvah je predstava o tom, že vstupom mužského údu do vagíny sa pácha neprípustné násilie. Hravo potom prejdú k myšlienke, že jedine lesbicizmus zaručuje žene ”dôstojný” sex. To, že si lesbičky strkajú umelé údy do pošvy (lebo ani hyper-lesbička nedokáže oddeliť pohlavný akt od jeho prírodnej podstaty, tak ako nie je možné zakázať vode, aby bola mokrá) pochopiteľne lesbické feministky prechádzajú mlčaním. Nejde predsa o žiadny dôstojný sex (čo je na dvoch lesbičkách, z ktorých sa jedna hrá na chlapa a priväzuje si kvôli tomu na panvu umelý úd, dôstojné? veď je to komédia farizejstva), ide o nábor nových sexuálnych objektov. Ale nechajme prehovoriť hlásateľky feministických posolstiev na Slovensku, teda časopis Aspekt:

”…niektoré lesby tvrdili, že lesbicizmus je feminizmus v akcii a hlásali, že jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím. Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na množstvo feministiek, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia…”

 Všimnime si výrazy ako ”lesba” (to keby použil muž, tak ho feministky verejne zlynčujú) alebo ”pravá viera” a neuveriteľné tvrdenie, že sa niekto môže stať lesbicky orientovanou osobou len tak, skrátka sa rozhodne. Článok, kde sa tieto radikálne lesbické názory hlásajú, v úvode pripomína, že nie všetky feministické aktivistky sú nástupom tejto radikálnej skupinky (tzv. Radicalesbians) nadšené a už Betty Friedan varovala pred ich rozkladným pôsobením na celé feministické hnutie. Ale citujem ďalej:

 ”Čo je lesba? Lesba je vášeň všetkých žien dovedená do explózie. Je to žena, ktorá často už od útleho veku koná v súlade so svojím vnútorným tlakom byť úplnejšou a slobodnejšou ľudskou bytosťou…”

 Všimnite si absurdne použitý výraz o ”všetkých” ženách. Ale pozor, začína paľba ostrými (zdôrazňujem, že citujem bez úpravy; nasledovné vety skutočne vyšli vo verejne dostupnom časopise Aspekt):

 ”Lesba je nálepka, ktorú vynašiel Muž, aby ju mohol prilepiť na každú ženu, ktorá sa opováži byť mu rovnou, napadnúť jeho výsostné práva (vrátane toho, že všetky ženy sú súčasťou výmenných prostriedkov medzi mužmi), ktorá si dovolí trvať na priorite vlastných potrieb… Pretože v tejto sexistickej spoločnosti tá, ktorá je nezávislá, nemôže byť žena – musí byť kurva… Pritom v bežnom chápaní existuje len jeden podstatný rozdiel medzi lesbickými a ostatnými ženami: v sexuálnej orientácii – to znamená, že keď odstránime všetky pozlátka, dospejeme nakoniec k zisteniu, že byť ženou vlastne znamená byť pojebanou mužom…”

 Ďalej snáď ani netreba pokračovať. Feministky, a ich radikálna lesbická časť, spísali už tony takýchto myšlienkových perál. Nedá sa povedať, že by práve preto čítanie feministických spiskov pôsobilo akékoľvek intelektuálne potešenie z poznania. Jedine ak z poznania, že hlúposť na papieri nemá hraníc. Ale prekonajme nechuť a zacitujme ešte aspoň logický záver takýchto schválností:

 ”Pokiaľ sa ženský oslobodzovací proces bude pokúšať oslobodiť ženu bez konfrontácie so základnou heterosexuálnou štruktúrou, ktorá nás zaväzuje – ako ženu s mužom – vo vzťahoch s našimi vlastnými utláčateľmi, bude sa naďalej plytvať obrovskými energiami na upravovanie každého jednotlivého vzťahu s mužom: Ako vylepšiť sex, ako dosiahnuť, aby otáčal hlavou na obe strany – na pokusy vytvoriť z neho ”nového muža” v ilúzii, že nám to dovolí byť ”novou ženou”. To pochopiteľne rozdelí naše sily a záväzky tak, že sa nebudeme môcť zapojiť do konštruovania nových vzorov, ktoré nás oslobodia.”

Nevyhnutné následky

 Ak ešte Friedanová tvrdila, že ”žena je človek, ktorý rodí deti”, tak najnovšie utopické vízie feministiek už vidia túto ženskú výsadu celkom bez mužov. Ich cieľom je vo sfére ľudskej spoločnosti zrušiť dualizmus, na ktorom stojí náš svet. A hoci sa ešte budú striedať noc a deň, teplo a chlad ako aj iné pre život neodmysliteľné duality, v pohlaví budúcnosti by mali byť už len ženy a ženy. A to (paradoxne) ženy v úlohe žien a ženy v úlohe mužov. Ak Sibyla hrozila, že zánik sveta nastane, až začnú ženy nosiť nohavice, potom sme už len krôčik od zániku toho ”starého”, Prírodu rešpektujúceho, humánneho sveta.

 Gustáv Murín

 (celý text publikovaný v časopise Slovenské pohľady č.2/2003)

RNDr. Gustáv Murín, CSc.,

 nar. 9.4.1959 v Bratislave,

pracuje ako vedúci laboratória Ústavu bunkovej biológie Univerzity Komenského v Bratislave.

 Vydal 18 kníh (z toho 5 v češtine, 1 vo francúzštine a 1 v hindí): román, novelu, dve zbierky poviedok, zbierku sci-fi poviedok, sedem zbierok esejí, vedecko-popularizačnú štúdiu o biológii, popularizačnú štúdiu o manželstve, dve popularizačné encyklopédie a dve zbierky cestovných príbehov.

 Jednotlivé texty boli preložené do 36-tich jazykov. Viac ako 1200 článkov vydal vo viac ako 50-tich periodikách na Slovensku aj v zahraničí. Literárne prezentácie absolvoval v 19-tich krajinách Európy, Ázie a Severnej Ameriky.

 Texty na nete: http://gustavmurin.blog.sme.sk, http://gustavmurin.webgarden.cz,

http://muringustav.blogspot.com, http://tulacky.blogspot.com,

http://muringustav.multilingua.blogspot.com

 Viac info v celosvetových aj domácich encyklopédiách a na internetových stránkach: artistswithoutfrontiers.com, litcentrum.sk, diversity.org.mk, LaLupe.com, amazon.com a iné.

   TOTALITA FEMINIZMU v spoločnosti

Feminizmus si podobne ako marxizmus-leninizmus vytvára svoj celkom osobitný, vnútorne uzavretý systém bludov, ktoré majú bez ohľadu na realitu ospravedlniť neospravedlniteľné excesy tejto totalitnej ideológie.

Už prvým príkladným klamstvom je, že feminizmus sa zastáva žien. Naopak, malá skupinka mocou posadnutých ambicióznych osôb masu žien len zneužíva pre svoje úzko skupinové ciele. Doslova ako samozvanci si prisvojujú "všetky ženy" bez ohľadu na ich vlastný názor. Táto feministická úderná "avantgarda" v skutočnosti ignoruje drvivú väčšinu žien (až 98%!), veď pre nich je normálna žena so vzťahom k prirodzenej láske s mužom vedúcej k založeniu prirodzenej rodiny a prirodzenému narodeniu detí nezaujímavá, je im odporná. Ich favoritmi sú (potom, čo tzv. Radical Lesbiens ovládli feministické hnutie v Spojených štátoch) lesbičky a lesbické páry. Stačí citovať feministický časopis Aspekt:

"Niektoré lesby tvrdili, že lesbicizmus je feminizmus v akcii a hlásali, že jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím. Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na množstvo feministiek, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia."

Tento citát poukazuje nielen na prvé klamstvo (že feministky sa údajne zastávajú všetkých žien), ale aj na ďalší typický znak feminizmu ako umelej intelektuálnej konštrukcie - úplnú odtrhnutosť od reality. Pri čo i len minimálnom záujme o vedecké poznatky by totiž zistili, že homosexuálnymi sa z vlastnej vôle stať nemôžeme! Stačí citovať obecne známe vyjadrenie profesora Petra Weissa zo Sexuologického ústavu Univerzity Karlovy v Prahe: "Podle americké studie publikované v roce 1994 v knize 'Sex in America' se k homosexuální orientaci hlásili 2,8 % mužů a jen 1,4 % žen. Podle výzkumu provedeného v ČR se k homosexuální orientaci jednoznačně hlásí nebo si svou orientací není jisto asi 2 % českých mužů a žen. Současně i z klinické praxe víme, že téměř každý gay nebo lesbička se během života pokoušejí heterosexuálně adaptovat a mají alespoň ojedinělé pohlavní styky i s opačným pohlavím."

Tu máme dôkaz ďalšej obľúbenej feministickej lži, podľa ktorej je v každej populácii naisto 4% ale skôr viac (hlásajú až 10% - 12%) homosexuálne orientovaných jedincov. Feministky teda síce produkujú fantazmagórie, ale na našu spoločnú smolu ich dokážu zneužiť na celkom reálne závery, ktoré ovplyvňujú a aj ohrozujú náš normálny párový život. Najčerstvejším príkladom je fakt, že sa im podarilo zákulisnými praktikami a nátlakovými akciami presadiť, aby vo Švédsku už od 1.7. tohto roku bolo lesbičkám zákonom povolené umelé oplodnenie. Je to smutný príklad totálnej straty kontaktu s našimi prírodnými koreňmi a zákonitosťami prirodzenej rodiny. Obeťou budú predovšetkým detí, na ktoré švédski zákonodarcovia zjavne nebrali ohľady.

Pritom už niekoľko posledných rokov bolo vidieť silné tlaky na adoptovanie detí do lesbických rodín, ale už aj snahu o ich získanie technikou fertilizácie "in vitro". Stručne povedané - oplodnenia semenom bez pohlavného aktu a teda aj bez prítomnosti muža. Príklad ovečky Dolly ale dáva nádej "ideálnemu" feministickému potomstvu bez prítomnosti mužského pohlavia (všetky u Dolly použité bunky boli samičie). Hoci tenistke Navrátilovej slávny taliansky sexuológ Severino Antinori odmietol takýto zákrok vykonať, menej známe nadšenkyne lesbicizmu si už dávno hravo pomohli. Snáď ani nemusíme zdôrazňovať, že tu nejde o deti, ale o sebecké záujmy lesbických "manželiek". Išlo to tak ďaleko, že si jeden takýto pár (verejne a bezostyšne sa k tomuto činu hlásiaci v reportáži Washington Post) nechal pripraviť na oplodnenie deti, o ktorých vopred rozhodli, že sa musia narodiť hlucho-nemé. Samotné "ploditeľky" Sharon Dauchesnauová a Candace McCulloughová sú totiž hluché-nemé a chceli si takto "zľahčiť" život. Morbídnosť takýchto experimentov na deťoch má teraz vo Švédsku dvere dokorán.

A pozor, feministky (podobne ako čerti) nikdy nespia! Švédsko sú len zadné vrátka na frontálny útok na celú Európu. Je očividné, že sa čoskoro pokúsia presadiť podobné zákony aj v Európskom parlamente. Už dnes si tam vytvárajú "príhodnú pôdu" tým, že zastrašujú, ostrakizujú a škandalizujú každého kto má iný názor. Pozoruhodné je tiež ako sa feministické aktivistky domáhajú priam nasilu účasti žien v parlamentoch, ale ak tieto majú iné názory, než ich nátlaková skupinka, okamžite sa ich bezškrupulózne pokúšajú zbaviť, alebo ich názor aspoň umlčať.

Feministické bludy ľahko rozpoznáme ak si pripomenieme, že v demokratickej spoločnosti neexistuje (priam sa vylučuje existencia) jediného "správneho" názoru. Naopak, takáto spoločnosť stojí na dialógu a diskusii, z ktorých vyplynie prevažujúci názor. Ani tento výsledný názor, alebo rozhodnutie, však nezakladá žiadne právo diskriminovať iné názory. To robí totalita. Napríklad totalita feminizmu.

Nanútená účasť žien v politike je ďalším obľúbeným feministickým bludom. Snažia sa nám nahovoriť, že ak by boli ženy aktívne v politike, tak už svojou povahou by politický boj zmierňovali a napríklad vojny by nepripustili vôbec. Ťažko si predstaviť väčší blud. Veď sa stačí len bližšie prizrieť politickým kariéram Goldy Meirovej, Margaret Thatcherovej alebo Indíry Ghándiovej, aby sme okamžite rozpoznali, že politika NEMÁ pohlavie! Jedinci sa v nej správajú podľa zákonitostí politiky a nie toho, čo nosia pod sukňou alebo v nohaviciach. Aj preto všetky vyššieuvedené štátničky neodporovali násiliu a samé ho iniciovali až na úroveň vojny a masového zabíjania.

Na záver tejto veľmi stručnej ukážky feministických bludov (až po absurdné generalizácie domáceho násilia, za ktoré má byť zodpovedných 95% mužov ??!) si uveďme evidentný a do očí bijúci príklad klasickej feministickej lži. V duchu Geobelsovho hesla, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva skutočnosťou, feministky do úmoru opakujú, že ženy majú nižšie platové ohodnotenie ako muži. Čísla, ktoré uvádzajú, sú našťastie ľahko odhaliteľným štatistickým trikom. V prvom rade - neexistuje vyspelá spoločnosť (a k tej patríme), kde by bolo vôbec možné dať za rovnakú prácu rôznu plácu mužovi a žene. Ako je teda možné, že ženy majú podľa štatistík nižší príjem? Veľmi ľahko, na takýto trik nemusíme mať mozog Davida Copperfielda. Platy mužov a žien feministky nikdy nevykazujú na konkrétnych príkladoch, ale generálne. To znamená, že zákonite tie ženy, ktoré idú na materskú dovolenku vypadávajú z ukazovateľa platov a teda vždy po konečnom súčte bude sumár ženských príjmov nižší ako mužský. A nemôže to byť ani inak! Navyše k tomu ešte patrí známy fakt, že najvyššie posty (a teda aj najvyššie platy) sú obsadzované mužmi, ale nie preto, že by niekto ženám zakazoval byť riaditeľkami, generálnymi manažérkami či prezidentkami spoločností. Je to logické tým, že sa väčšina z nich prirodzene rozhodne pre rodinu a nevenuje sa s takým nasadením kariére. TO ISTÉ by ale platilo aj pre mužov, keby oni mohli rodiť! Klasickým feministickým heslom je, že "žena je človek". Hoci o tom nikto nepochybuje, v tejto chvíli nám to zvlášť dobre pomôže odhaliť štatistický podvod. Keby sme totiž spočítali výplaty pracujúcich ĽUDÍ nie podľa ich pohlavia, ale podľa počtu odpracovaných hodín a kvalifikácie, NIKDY by sme nemohli tvrdiť taký blud, že je niekto diskriminovaný len kvôli pohlaviu. Navyše tu máme už opäť kapitalistickú ekonomiku, kde rozhoduje zisk a podľa zisku sú rozdeľované aj odmeny. Nikto, žiadny majiteľ alebo podieľnik, by neplatil výkonnú silu menej, ak mu prináša zisk. Táto zákonitosť je BEZPOHLAVNÁ. Každý, kto by sa do podnikania pokúsil zavádzať princíp pohlavia, na to zákonite musí doplatiť. Aj v biznise platí unisex, nielen v kozmetickom salóne!

Po tomto stručnom výpočte, stručný záver. Už Jan Werich hovoril, že nad hlúposťou sa nedá zvíťaziť, ale nesmieme s ňou prestať bojovať. To isté platí aj pre feminizmus.

GUSTÁV MURÍN

Feminizmus je podľa encyklopédie Wikipedia definovaný ako "označenie pre rôzne hnutia a politické smery zamerané na postavenie žien v politickej, ekonomickej, sociálnej i súkromnej sfére". Pôvod feminizmu možno nájsť v osvietenstve, ale až koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa formuje ako organizované hnutie. Po dosiahnutí zrovnoprávnenia s mužmi bolo feministické hnutie, čo sa do počtu prívržencov týka, značne oslabené a prešlo na menej výrazné témy.

Feministické hnutie sa snaží predierať si cestu pod zámienkou zrovnoprávnenia. Feministky budú kritizovať, že ženy nemajú v politike rovnaké zastúpenie, že ich pozície sú nízke, aby sa platovo mužom vyrovnali. Ale prečo potom feministky s takým úsilím nebojujú, aby aj medzi baníkmi, murármi a smetiarmi tvorili 50%?

Myslím, že sa v súčasnom právnom systéme a aj v mravnom stupni súčasnej spoločnosti nemáme na čo sťažovať. Máme rovnaké šance ako muži. Môžeme sa rovnako vzdelávať a môžeme tiež rovnako pracovať. Umelo požadovať nejaké zastúpenie 50 na 50 nie je ničím iným, ako neprirodzenou diskrimináciou.

Ak sa pozrieme na osobnú, prípadne rodinnú anamnézu feministiek, zistíme, že majú veľmi negatívny vzťah k mužom, priam až nenávistný a možno tento deviantný jav v podstate rozdeliť do dvoch hlavných skupín: feminizmus nadobudnutý a feminizmus vštiepený. Tie prvé sú feministky, ktoré sa sklamali vzťahom s mužom a ich lásku vystriedala nenávisť. Deti, ktoré takejto feministke pripadnú do opatery, sú vystavené od raného detstva nenávistnej propagande a tak vzniká druhý hlavný typ. Ak sa jedná o syna, s nebezpečnou pravdepodobnosťou z neho vyrastie buď homosexuál, delikvent, alebo submisívny jedinec, po akom žiadna normálna žena netúži. Ak sa jedná o dcéru, feministický klub sa rozrastie o ďalšiu fanatickú členku s hlavou plnou feministických predsudkov.

Keď počúvam a čítam o činnosti rôznych feministických organizácii, na prvý pohľad sa ozaj zdá, že bojujú za práva žien. Ale po hlbšom skúmaní nadobúdam dojem, že ide len o využívanie ženského zúfalstva, ktorému neraz napomáhajú muži samotní, svojim nezriedka nevhodným správaním.

Něco z feministických stránek

Perličky, které jsem nalezna na feministických stránkách.

Žádný muž by si neměl dovolit finančně podporovat svoji manželku.

Rozdíly mezi muži a ženami jsou z velké části kulturně vnucené patriarchální společností a je nutné je odstraňovat.

Jedině patriarchální útlak může přinutit ženu vzdát se zaměstnání a věnovat se domácnosti a péči o děti.

Všechny ženy by se měly realizovat v zaměstnání, o děti by mělo být pečováno v jeslích, školkách a jim podobných zařízeních.

Žádné ženě by nemělo být povoleno zůstat doma kvůli péči o děti.

Heterosexuální sex, soulož je zkondenzováním mužské dominance a ženské podřízenosti.

Role ženy v domácnosti spojená s péčí o děti je nudná, ubíjí osobnost a nenaplňuje ji.

Lesbická láska a sex jsou oproštěny od nánosu reprodukce a mužské dominance, a proto je hodnotnější. Žádoucí je opustit tradiční ženskou sexualitu.

Feminismus škodí ženám

Feminismus ztratil svůj původní smysl. Stal se radikáním hnutím. Opomíjí ženskost a pokud se ve společnosti prosadí, začne škodit i samotným ženám. Toto je zákadní článek, který ukazuje důvod vzniku těchto stránek.

V minulosti, kdy postavení žen bylo podřadné vůči mužům, měl feminismus smysl. V dnešní době však postavení mužů a žen již není nerovné a existují-li odlišnosti, jsou dané samotnou odlišností ženy a muže – jejich různého způsobu myšlení, jiným rozdílným vnímáním hodnot, rozdílnými touhami a potřebami. Muži touží vítězit a svůj pracovní úspěch vnímají jako rozhodující pro své štěstí. Ženám přináší pocit štěstí často něco jiného.

Žena dříve mohla pouze doufat, že se dobře provdá a tak se stane ženou úspěšnou. Feminismus vybojoval u žen možnost volby. Dnes si žena může vybrat, zda se chce prosadit ve své kariéře, věnovat plně své úsilí rodině, nebo se nějak obě činnosti pokusit skloubit. Feminismus tak již ztratil původní smysl a toto hnutí začalo hledat smysl nový.

Ve jménu rovnosti žen potlačuje v samotných ženách jejich ženskou stránku a nabízí jim svět, v kterém se sami nemusí cítit vůbec šťastné. Pod pojmem „rovnost žen“ se v podání feminismu skrývá „stejnost“. Jenže většina žen netouží soupeřit s muži a vítězit nad nimi v mužském světě. Touží spíše najít spokojenost a souznění, jak se svým partnerem, tak v rámci celé rodiny a blízkého okolí.

Díky feminismu je dnes žena, která skvěle vychová děti, brána jako méněhodnotná proti ženě, jež sama dosáhne vysokého postu. Společnost si přestává vážit žen matek. Kolik žen podnikatelek a manažerek je vyzdvihováno a píší se o nich příběhy v ženských časopisech, které z nich dělají vzory. Nebo naopak kolik modelek a ženských celebrit je hodnoceno podle zcela povrchních kritérií. U obou těchto zdánlivě odlišných skupin žen se hodnotí pouze to, jak jsou úspěšné, nikoli jak dokáží vycházet s okolím a zda jsou také šťastné.

Feminismus ženám jak dříve volbu dával, tak nyní jim volbu bere. Jediná úspěšná žena je ta žena, která se dokáže samostatně prosadit – taková, která dokáže rozhodovat a být zcela samostatná a na každém nezávislá.

Feminismus nejenže irituje muže, ale také začíná škodit i samotným ženám. Volá po prostředí, kdy chce mít 50% žen v parlamentu, zastoupení žen v nejvyšších managementech, vojačky, pilotky, techničky. Neklade si však otázku, jakou část žen taková práce zajímá a zda žena na takovém postu může být vůbec přínosem. Nezabývá se ani otázkou, zda žena i když dosáhne takové mety, pro budování kariéry pak není schopná založit rodinu, zažít pohodu s přáteli. Zkrátka zda „úspěšná“ žena je ve skutečnosti úspěšná, to znamená spokojená a šťastná sama se sebou. Znám hodně svých kamarádek, kterým je dobře, aniž by dosáhli nějakých profesních úspěchů. Nechápu, proč by feministky měli těmto dívkám říkat – žijete v omylu. Jste hloupé, že se staráte o manžela, o děti, přestaňte dělat podřadné domácí práce.

Díky feminismu „domácí práce“ nebo „hospodyňka“ má ve společenském vnímání podřadný nádech. To samé platí pro „krásné ženy“, „miss“, „modelky“, které jsou hloupé.

Dle mého názoru feministky nemusí být ošklivé ženy, přesto se domnívám, že se od většiny žen liší. Je známé, že ženy mají jiný typ mozku než muži. Je také vyzkoumané, že určitá malá část žen má mužský typ mozku a určitá malá část mužů má naopak  ženský typ mozku. Dle mého názoru jsou feministky ženy, které mají mužský typ mozku a zkrátka přemýšlí stylem mužů. Proto se s muži srovnávají a žádají stejné zacházení i stejné profese – jsou to ony vojačky, ředitelky, vědkyně. To je ještě v pořádku, je to jejich volba. Jenže protože muži mají často tendenci být spasiteli a prosadit svůj názor, jako názor obecný, tak i ženy s mužským typem mozku mají takové chování a v tom je ten problém. Tyto ženy se sdružují jako feministky. Vzaly za úkol měnit společnost, upravit staleté zvyky, zachraňovat ženy a vysvětlovat jim, v jak nespravedlivém světě žijí. Zkrátka dospěly k názoru, že nás ženy spasí a že nám svojí činností pomáhají. Domnívám se, že ve skutečnosti většina žen o takovou pomoc nestojí a pokud takovému trendu podlehnou, sami si škodí.

Žena začne zanedbávat to, jak vypadá, přestane od mužů vyžadovat galantnost, ztrácí schopnost se o někoho starat. Začne být méně žádaná, začne mít rozpory s partnerem, přijde o volný čas. Vydělá si hodně peněz, za které si koupí hodně věcí, které nepotřebuje. Začne žít sama, protože nikdo nemá zájem žít s ní. Zároveň očekává partnera, ke kterému může vzhlížet, protože tak to my ženy máme rády. Ale zároveň ani trochu nehodlá být pod ním, protože není zvyklá poslouchat někoho jiného než sebe. To je rozpor, který se špatně řeší. Také díky svému postavení si začne mnohem hůře shánět partnera, protože její očekávání jsou logicky vyšší. Zároveň ale ti úspěšní partneři očekávají od žen zázemí, aby se mohli věnovat dále tomu, v čem jsou úspěšní. Nikdo není pak ochoten věnovat se oněm „podřadným pracem“ jako starost o domácnost. Takže je mnoho nešťasných „úspěšných“ žen, které mají místo partnera psa. To mi nepřijde nejlepší volba. Feminismu zkrátka dělá ženy nešťastné a ženám škodí.

http://www.stopfeminismu.cz/?page_id=204

Feminismus dosáhl svých původních smysluplných cílů a nyní se stal ve svých požadavcích nejednotným a extrémistickým hnutím. Feministky jsou z větší části ženy, kterým se nedaří být úspěšné jako ženy a vidí svoji šanci prosadit ve světě mužů. Nemusí to být vždy ženy ošklivé. Rezignovaly však na svou ženskost. Je to menšina žen, která má mužský typ mozku, stejně jako určitá malá část mužů má ženský typ mozku a ženské myšlení (více v článku Feminismus škodí ženám). Při lobování a prosazování svých osobních představ a názorů se feministky zaštiťují něčím, co jím nepřísluší – „obhajobou práv žen“. Ve skutečnosti zastupují představu o šťastném životě pouze malé části žen. Již dávno skončila doba, kdy muži diskriminovali ženy. Určitě se najdou i výjimky. Takové výjimky ale naleznete všude. Důležité je, že již nyní bylo dosaženo zrovnoprávnění žen a již nyní mají ženy možnost volby, jak nakládat se svým životem.

Stránky stopfeminismu.cz se pokusí ukázat, jak jsou feministky se svými novými požadavky pro společnost nebezpečné. Vidí totiž svět černobíle. Ne každá žena touží být kariéristka. Jsou i ženy, které v péči o partnera a děti naleznou své životní poslání a pocit štěstí. Pokud se ale současným feministkám podaří dosáhnout toho, co hlásají, přinese to méně štěstí nejen mužům, ale i samotným ženám.

Dominika Hužvárová

www.huzvarova.cz