Pravda o náboženstve

sem budem dávať dokumenty o tom čo sa deje v "jedinej pravej cirkvi" .. Týmto nechcem nikoho urážať , len nastavujem zrkadlo Božieho slova ..

„Existuje tisíce náboženstiev, ale len jedno evanjelium. Náboženstvá vymysleli ľudia, evanjelium je však zjavenie Božích myšlienok. Náboženstvo vytvorili ľudia, evanjelium je však darom Božím. Náboženstvo je mienka ľudí, evanjelium je Božia správa. Náboženstvo je vo všeobecnosti príbehom hriešnych ľudí, ktorí chcú niečo urobiť pre svätého Boha. Evanjelium nám naopak hovorí o tom, čo urobil pre nás svätý Boh. Náboženstvo je hľadanie Boha. Evanjelium je však radostná správa, že Ježiš hľadá ľudí. Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť to, čo je stratené...“

Tibor Grüll

Modly nie sú bohovia

Ranná cirkev proti uctievaniu obrazov

Tí, ktorí si odvodzujú rapídne rozširovanie kresťanstva prvého storočia len zo sociálnych, ekonomických, politických faktorov si nevedia rady – použijúc slovo dnešnej doby – s „protikultúrnymi“ prejavmi rannej cirkvi.

Keď sa apoštol Pavol prechádzal po Aténach „rozhorľoval sa v ňom jeho duch, vidiac, že je mesto oddané modloslužbe“ (Sk 17:16) a potom, čo ho zaviedli pred zbor Areopágy pozostávajúci zo starších a vplyvných mudrcov, modlil sa pred nimi následovne: „Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných a nedá si slúžiť ľudským rukám, ako by dačo potreboval, veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko (...) Keďže sme teda rod Boží, nesmieme si myslieť, že Božstvo je podobné zlatu alebo striebru alebo kameňu, dielu ľudského umenia a dôvtipu.“ (Sk 17:24-25, 29).

Pavol a Barnabáš dokázali v Lystre len horko-ťažko odhovoriť kňaza a zástupy od toho, aby im obetovali, keď ich kulty nazvali márnosťami: „Čo robíte mužovia? Aj my sme ľudia vám podobní a zvestujeme Vám evanjelium, aby ste sa od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich.“ (Sk 14:15)

Podľa Skutkov apoštolov k prvému (dobrovoľnému) páleniu kníh došlo v Efeze, čo by dnes bolo pravdepodobne považované za „kultúrny škandál“: „Mnohí, ktorí uverili, prichádzali, a vyznávali a vyrozprávali svoje skutky. Mnohí zase, ktorí sa boli zaoberali čarodejníctvom, poznášali svoje knihy a spálili ich všetkým pred očami, a keď spočítali ich cenu, dostali päťdesiattisíc strieborných.“ (Sk 19:18-19)

Aj cech zlatníkov, ktorý mal v celom meste veľký vplyv, sa oprávnene obával zničenia mesta Efez a bohyne Diany, ktoré bolo považované za najdôležitejšie centrum rímsko-gréckeho náboženstva. Čas ich strach potvrdil: v 4. storočí stál na hlavnom námestí namiesto obrovskej sochy Diany prinajmenšom rovnako veľký kríž hlásajúci výhru nového štátneho náboženstva (viď orámovaný text). Z nápisov vyškriabali meno pohanskej bohyne a na hlavy sôch vytesali kríž.

Nadpis efezského ničiteľa modiel

"Zákerná modla démonickej Diany je zničená:

Toto znamenie sme postavili víťaznej pravde,

ktorá si takto ctí boha Demasa, ktorý odoženie modlu

a kríž, ktorý hlása jej víťazstvo!"

(Nadpis zo 4. storočia nachádzajúci sa na jednom mramorovom podstavci)

Kult modiel a modlárstvo

Grécke a rímske chrámy - na rozdiel od židovských synagóg a zborových budov ranného kresťanstva - sa nestavali preto, aby sa stali miestom modlitieb a chvál veriacich. Pohanské chrámy slúžili ako Pohanské chrámy slúžili len ako „obydlia“ božských modiel

„obydlia“ božských modiel, preto nebolo potrebné brať ohľad na kapacitu miestností, veď namiesto ľudí vytvárali miesto len pre rôzne kultové predmety. Pohanské chrámy slúžili len ako „obydlia“ božských modielV strede

chrámu, v cele, stála božia socha obklopená stenami, spravidla slávnostne oblečená a z darov veriacich bohato ošperkovaná. V miestnosti za sochou (celou), v sakristii, boli strážené a uchovávané ostatné hodnoty svätyne a darované poklady, ktoré mali často obrovské hodnoty.

Podľa vlastnej autobiografie daroval Augustus piatim najväčším rímskym svätyniam dary v celkovej hodnote 100 miliónov sestertií. (Sestertia bola úradne používaným bronzovým peniazom v Ríme. Na porovnanie jej hodnoty: 1 modius (8,7 litra) pšenice malo hodnotu 3 sestertií; a slobodne narodený nádenník už vedel slušne vyžiť z ročnej výplaty 1200 sestertií).

Kultové obetovanie sa neodohrávalo vo svätyni, ale na oltári pred ňou, pod holým nebom; do cely (k soche) mali vstup len kňazi, ale ženy, otroci a cudzinci boli odtiaľ vykázaní. V stanovenom čase, cez sviatky bohov, bola cela a pokladnica pred verejnosťou otvorená: aby mohla aj verejnosť obdivovať umelecké diela alebo slávne starožitnosti. Rímsko-grécky chrám teda slúžil ako múzeum, aj ako umelecká pokladnica.

Chrám a trhovisko sa v staroveku stavali vedľa seba nielen symbolicky: náboženské a hospodárske záujmy boli poprepletané aj z praktického hľadiska. Okolia svätýň starovekých pohanských náboženstiev (kam patrili okrem budov chrámu aj sochy, parky, háje a rôzne vedľajšie budovy) reprezentovali rôzne hospodárske sily. Štátnu pokladnicu zaťažovali v prvom rade náboženské kulty, obrovské výdavky na ceremónie, hlavne vtedy, ak ich nebolo možné hradiť zo svätyne, z príjmov kňažských zborov, či z príjmov súkromných osôb; ako aj verejné výstavby, veľké finančné prostriedky boli potrebné aj na výstavbu a rekonštrukciu chrámov, sôch a oltárov. Značný (a hlavne istý) príjem pohanských štátnych náboženstiev pochádzal predovšetkým od štátu, okrem toho ich financovali aj z darov rôznych náboženskych inštitúcií (kňažských zborov) a súkromných osôb. Okolie svätýň popritom získavalo značné príjmy zo sviatočných obetí, z tvorby rôznych relikvií, ako aj z náboženského turizmu. Ak prirátame aj to, že tieto príjmy boli vylúčené z daňovej povinnosti, hneď si vieme predstaviť, aký bol dopyt po určitých kňažských funkciách rímskeho štátneho náboženstva v kruhu popredných osobností.

Tieto „závody svätýň“ hrali dôležitú úlohu v hospodárskom živote toho-ktorého mesta, ako aj v živote ríše. Chrámy boli obklopené zmenárňami, ktoré zamieňali rôzne meny cudzincov podľa ich potreby. Chrámy v skutočnosti slúžili aj ako banky, kde bol chránený najcennejší majetok štátu a súkromných osôb. Rímska štátna pokladnica bola vo svätyni Saturnus, preto ju nazývali: aerarium Saturni „Saturnusova pokladnica“. Neraz sa stalo aj to, že chrámy zapožičali svoje poklady za úroky mestu, alebo štátu a takto im pomáhali v ťažkej hospodárskej situácii.

Blízkosť svätyne bola výhodná aj pre obchod: okolo chrámu vykonávalo činnosť mnoho maloobchodníkov, ktorí vo svojich stánkoch predávali nádoby a predmety potrebné k obetovaniu, alebo obchodovali s časťami obetných zvierat, čo bolo možné predať. Boli tu garbiarske dielne, ktoré vedeli na mieste spracovať kožu, ktorá zostala z obetovania. Z tohto malo aj kňažstvo veľký osoh, nakoľko kňazi a pomocný personál dostali hlavy, jazyky a okrem vnútorností aj kožu obetných zvierat, ktoré predali majiteľom dielní. Ani „hostina odohrávajúca sa pri chráme modiel“ (1K 8:10) neznamenala nič iné ako to, že niekto kúpil mäso z mäsiarstva nachádzajúceho sa v okolí chrámu, o čom každý vedel, že pochádza z obetí pohanov.

Diaspóra sa stavia proti

Prvý významný úder na polyteické kulty vykonalo spoločenstvo židovskej diaspóry v celej ríši. Podľa niektorých odhadov žili v čase Novej Zmluvy v každom väčšom meste - od Hispánie po Mezopotámiu, od Afriky až po severné pobrežie Čierneho mora – skupiny Židov, ktorých počet sa odhaduje na 4-5 miliónov. (Podľa historika S. W. Barona bol každým piatym občanom Rímskej ríše Žid, aj keď to môže byť trochu prehnané.) Vzťah Židov k pohanskému uctievaniu obrazov, k ich chrámom a sviatkom sa stal verejne známym, znamenal alternatívu pre nežidovských ľudí, ktorí boli smrteľne unavení z tisícky bezmocných božských kultov. Aj týmto je možné vysvetľovať úspech Židov, ktorí sa obracali v 1.-3. storočí.

Aj rabinický judaizmus prísne zakazoval tvorbu obrazov a sôch, tvorbu podôb akéhokoľvek človeka, alebo božstva na základe prikázania Starej Zmluvy: „Neurobíš si vyrezanú modlu!“ (2M 20:4). Ich fyzické zničenie však bolo prikázané len na území Izraela. Talmud už rozlišoval modly vytvárané s cieľom ich uctievania od budov a sôch, ktoré sa stavali pre ozdobu námestí, toto posledné povoľoval. Židovská ortodoxia brala zákaz uctievania modly natoľko vážne, že aj „osoh“ prichádzajúci z ich spálenia prísne upravovala: „je zakázané použitie ich pahreby, popola a žeravého uhlia, ale je dovolené použitie ich plameňa“. Aj tieň chrámu modiel spadal pod zákaz: počas horúceho leta nebolo možné cez neho prejsť, alebo sa zdržiavať dva metre pred jeho bránami, iba za chrámom si bolo možné odpočinúť (kde ho nikto nevidel). Bol zakázaný aj predaj takého tovaru pre nežidovských ľudí, o čom bolo zrejmé, že ich použijú k pohanským kultom (tymian, kadidlá, sviečky a pod.). Nesmeli sa požičať peniaze na stavbu chrámu modiel, ani na ich ozdobu.

Bolo prirodzene zakázané klaňanie sa pred takýmito budovami, vecami, nadvihnutie klobúka, či iná forma uctievania. „Ak sa dostane (veriacemu Židovi) tŕň do nohy pred obrazmi modiel, alebo ak mu pred ním spadnú peniaze, nesme sa zohnúť, aby vybral tŕň, alebo aby zdvihol peniaze, aby to nepripadalo tak, akoby sa klaňal modlám. Nech si sadne, alebo nech sa postaví chrbtom k modlám a až potom to môže spraviť.“ Židia si museli priať zničenie pohanských bohoslužobných miest, bolo dovolené vysmievanie sa modlám, ako aj ich označovanie hanebnými menami.

Útok proti efezskej Diane

Prvý záznam o zrážke kresťanov a pohanov obchodujúcich s modlárstvom pochádza z obdobia tretej misijnej cesty apoštola Pavla (52 – 56. n. l.). Apoštol pohanov strávil viac ako dva roky v Efeze, v tomto 250-tisícovom veľkomeste, kde najväčšiu pamätihodnosť predstavoval Dianin chrám, čo v staroveku považovali za jeden zo „siedmych divov sveta“. V chráme strážili viac ako tridsaťjeden rôznych sôch Diany, medzi nimi aj jednu drevenú, ktorá takpovediac padla z neba, a dľa nej bolo mesto nazvané neókoros (chrám strážiaci).

Efežania boli veľmi pyšní na ich svetoznámy chrám, tomu poukazuje aj mestské nariadenie z roku 160 n. l. V tomto nariadení vyhlasujú Efez za „prvú a najväčšiu ázijskú metropolu“, ktorej jediný poklad „hlavnú bohyňu, Dianu, ktorú uctievajú nielen vo svojej vlasti, ktorá stvorila svojím božstvom Efez za najuctievanejšie mesto, ale ju uctievajú aj heléni a barbari, takže jej na viacerých miestach obetovali sväté miesta, chrámy, oltáre a sochy, vďaka jej verejnému zjaveniu [epiphaneia] ...“ Dianin chrám predstavoval rôznorodé činnosti, ktoré s ňou boli spojené, ako ťažné odvetvie efezského hospodárstva.

V skutkoch apoštolov sa dočítame, že vedúci cechu zlatníkov, menom Demeter, navodil v meste a v celej provincii atmosféru lynčovania kvôli úspešnej evanjelizácii apoštola Pavla: „V ten čas strhla sa nemalá vzbura pre to učenie. Jeden zlatník totiž, menom Demeter, vyrábal strieborné chrámy Dianine a tým dával remeselníkom nemalý zárobok. Ten si ich zvolal, aj robotníkov, ktorí pracovali pri tom, a hovoril im: Mužovia, vy viete, že z tohto remesla je náš blahobyt; a teraz vidíte a počujete, že tento Pavel nielen v Efeze, ale temer po celej Ázii presvedčil a odvrátil veľmi mnohých, lebo hovorí, že bohovia rukami urobení nie sú bohovia. A nielen toto nebezpečenstvo nám hrozí, ale aj to, že ani chrám velikej Diany nebudú mať za nič a olúpia o božskú velebnosť i ju, ktorú si ctí celá Ázia a celý svet.“ (Sk 19:23-27)

Formulácia sa prekvapujúco zhoduje s vyššie citovaným textom, čo ani nie je prekvapujúce, nakoľko príbeh opísaný Lukášom sa v každej časti zhoduje s efezskou skutočnosťou tých čias – pokiaľ to je možné zrekonštruovať z pozostalých prameňov. Cech zlatníkov (argyrokopoi) mohol byť v Efeze jednou z najsilnejších kapitálových spoločností, čo odzrkadľuje aj to, že štvrtina objavených rímskych nápisov sa o tomto zmieňuje určitým spôsobom. Doposiaľ sa síce neobjavila ani jedna relikvia vytvorená Demeterom (miniatúrna maketa chrámu vyhotovená zo striebra), ale poznáme stovky malých Dianiných sôch z olova, kovu, hliny; ako aj jednu malú maketu chrámu vyhotovenú z mramoru (Viedeň, Kunsthistorisches Museum), čo Rimania ponúkli chrámom ako relikviu, resp. ich strážili ako suvenír vo svojich domácich svätyniach. Prihliadnuc na to, že v čase Rímskej ríše prebiehal v Efeze významný turizmus, tento náboženský obchod s umeleckými predmetmi predstavoval značné príjmy nielen pre cech, ale aj pre celé mesto.

Náš príbeh ešte pokračuje. Demeter, obhajca zlatníkov, resp. „robotníci, ktorí pracovali pri tom“ (Sk 19:25) – ktorých živobytie zabezpečoval priamo chrám – zavliekli Pavlových kolegov, Gaja a Aristarcha, do divadla s 25-tisícovou kapacitou. V divadle prevládal počas dvoch hodín veľký chaos, z hluku zhromaždeného davu bolo rozumieť len rytmické výkriky: „Veliká je Diana efezská!“. Nakoniec dav utíšil mestský pisár: „Mužovia efezskí, kto z ľudí by nevedel, že mesto Efezos je strážcom chrámu velikej Diany a jej obrazu, ktorý padol z neba? Keď to teda nemožno poprieť, treba sa vám uspokojiť a v ničom sa neprenáhliť. Lebo priviedli ste [sem] týchto mužov, a ani svätokrádeže sa nedopustili, ani sa nerúhali našej bohyni. Ale ak Demeter a remeselníci, ktorí sú s nimi, majú niečo proti niekomu, na to sú obecné súdy a tam sú vladári, nech žalujú. A ak okrem toho máte nejaké žiadosti, to sa vyrieši v zákonnom zhromaždení. Lebo hrozí vám nebezpečenstvo, že nás pre dnešnú udalosť obžalujú zo vzbury, keďže nieto dôvodu, ktorým by sme mohli ospravedlniť toto zhluknutie. S týmito slovami rozpustil zhromaždenie.“ (Sk 19:35-40)

Pre schôdzu ľudí (ekléziu) divadlo naozaj nebolo obvyklým miestom, preto ju mestský pisár plným právom, uznajúc za protizákonnú, rozpustil. Tak teda prečo zavliekli efezskí mužovia Pavlových kolegov práve do divadla? Odpoveď nájdeme v mnohých tu nachádzajúcich sa nápisoch, z ktorých je zrejmé, že efezské divadlo zohrávalo v čase týchto udalostí funkciu „sekundárneho chrámu“. Dianini veriaci práve sem postavili najviac sôch, z ktorých nie jedna bola zhotovená zo zlata alebo striebra – na veľkú radosť efezských majstrov. Divadlo sa teda nachádzalo vo „svätom okolí“ Dianinho chrámu, kde mohli pohanskí obyvatelia mesta právom očakávať epifániu ich bohyne ... namiesto toho narazili na odpor zákona.

Chrámy sa vyprázdnia

Plinius mladší, pochádzajúci zo zámožnej rodiny zo severnej časti Talianska, dostal miesto so svojou desaťdielnou zbierkou listov medzi najznámejšími autormi rímskej literatúry. Kamarátil sa s najznámejšími osobami tých čias, jeho kariéru ovplyvňovali aj cisári. Vďaka lojálnemu správaniu a tomu, že si ctil zákon, ho v roku 111/112 n. l. Tianan vymenoval najprv za konzula, neskôr za panovníka provincie Bitynia, ktorá leží na južnej časti Čierneho mora. Plinius vo svojich listoch podrobne opisuje jeho pôsobenie v týchto funkciách. Medzi inými spomína aj vzťah cisára ku kresťanom, ktorých síce nevedel usvedčiť zo žiadneho hriechu, no napriek tomu rozpustil ich zbor.

Rozhodnutie panovníka bolo ovplyvnené aj z hospodárskeho hľadiska: „Táto poverčivá nákaza sa rozšírila nielen v meste, ale aj na dedinách a v usadlostiach; podľa môjho názoru ju však môžeme zastaviť a odstrániť. Isté je, že ľudia začínajú opäť navštevovať už takmer prázdne chrámy, po dlhej prestávke sa sviatky znova oslavujú a je opäť vidieť dopyt po zvieratách potrebných k obetovaniu, na ktoré sa už len zriedkavo našiel kupec. Z toho môžeme usúdiť, že je ešte mnoho takých ľudí, ktorých je možné obrátiť na správnu cestu, ak uznajú svoju vinu.“ Teda zvyšovanie počtu kresťanov bolo – v dôsledku skutočného obrátenia sa – sprevádzané tým, že sa pohanské chrámy takmer vyprázdnili, neboli navštevované ani počas sviatkov, teda biznis s modlami bol ohrozený.

Kresťanstvo sa rozširovalo po celej ríši – na základe analógie Plinia – čo mohlo znamenať vážnu pohromu nielen pre chrámy a ich kňazov, ale aj pre celý štát.

Tertullianus, kartagský biskup pôsobiaci na začiatku 3. storočia – v rozpore s cirkevnými súčasníkmi (viď text v rámčeku) – bral biblické prikázania ohľadne uctievania modiel veľmi vážne. Čo to znamenalo v praxi? Podľa biskupa, kresťan nemohol mať žiadne také povolanie, ktoré akokoľvek súviselo s modlárstvom: napríklad stavbár nemohol stavať chrám, oltár; sochár nesmel tesať kultové sochy, ba ani výklenok pre sochu; nemohol lisovať zlaté platne a nemohol vyrábať ani odznaky. Kresťan nemohol byť učiteľom literatúry, lebo umelecké diela sú plné uctievania a vyvyšovania pohanských bohov; nemohol byť obchodníkom s tymianom, nakoľko túto vôňu používali do kadidiel pohanských oltárov; ba nemohol byť ani vojakom, nakoľko bolo povinné skladanie sľubu a obetovanie cisárom. V prípade, že sa obrátil človek s takýmto povolaním, musel toto povolanie zanechať.

Tertullianus bol prísny aj v otázke obliekania sa, stravy, či zábavy. Rimania totiž nosili také šaty, ktoré priamo súviseli s kultmi modiel, napríklad tunica, ktorú nosili pohanskí kňazi, čo je do dnešného dňa úradne používaným označením šiat katolíckych kňazov. Kartagský biskup však veriacim zakázal nosenie týchto šiat: no každodenné oblečenie mužov, tzv. togu nezakazoval, ako ani základné ceremónie (napr. svadbu, pomenovanie, nosenie prsteňov). Názor Tertulliana je v určitých veciach naozaj extrémistický, ale bezpochyby sa veľmi podobá vzoru novozmluvnej apoštolskej cirkvi. V prvej časti 3. storočia ešte veľa kresťanov a cirkevných hodnostárov rozmýšľalo podobne o modlárstve (viď texty v rámčeku), čoho výsledkom bolo viditeľné upadanie rímskeho „náboženského obchodu“. Na chrámy sa dostali zámky a kňazi si hľadali nové povolania.

Od zákazu k prijatiu

Kresťanstvo od samého začiatku chránilo svojich veriacich od modlárstva. Kelsos, filozofický kritik žijúci v polovici 2. storočia sa o tom vo svojom diele nazvanom Pravda zmieňuje nasledovne: „Kresťania sochy úplne odsudzujú... Veria, že tieto sochy sa zhotovili pre uctievanie určitých bytostí, bez ohľadu na to, či sa im podobajú, či nie; ale tvrdia, že nie sú bohovia, ale démoni a tí, čo si ctia Boha, nemôžu slúžiť démonom.“

Kresťanstvo od samého začiatku chránilo svojich veriacich od modlárstva

Základ skutočného kresťanstva, prečo odsudzujú oltáre, obrazy, sochy a stavbu chrámov tkvie v tom, že uctievanie modiel súvisí s uctievaním démonov, ktorého chod a energizovanie zabezpečujú démoni (neviditeľné, beztelé, no majúce skutočnú osobnosť, zlomyseľné, a/alebo nečisté duchovné bytosti). Apoštol Pavol týmito slovami vystríha korintský zbor pred „duševnou nákazou“ uctievania modiel: Základ skutočného kresťanstva, prečo odsudzujú oltáre, obrazy, sochy a stavbu chrámov tkvie v tom, že uctievanie modiel súvisí s uctievaním démonov, ktorého chod a energizovanie zabezpečujú démoni (neviditeľné, beztelé, no majúce skutočnú osobnosť, zlomyseľné, a/alebo nečisté duchovné bytosti). Apoštol Pavol týmito slovami vystríha korintský zbor pred „duševnou nákazou“ uctievania modiel: „Ale že čo [pohania] obetujú, to obetujú démonom a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi démonov.“ (1K 10:20)

Aj v dnešnej dobe „kresťanským umením“ označované kultové predmety boli na počiatku zakázané. Spomínaný cirkevný otec 3. storočia, Tertullianus, v jednom – možno nie náhodne – do maďarčiny nepreloženom texte kritizuje rímskeho pápeža, čo si jedným nariadením zachoval právo odpustiť smilstvo medzi kresťanmi v cirkvi. Podľa Tertulliana, hriechy môže odpustiť jedine Pán, ale smilstvo v rámci cirkvi má za následok vylúčenie.

Raz poznamenal nasledovné prirovnanie: „Možno, že budeš vychádzať z prísloví, keď Pán pohľadal stratenú ovečku a na ramene ju priniesol späť. Nech tu stoja vaše čaše rojení, ak je aj tu jednoznačne vidieť výklad zvieraťa: či zobrazuje napravenie jedného kresťana, či hriešneho pohana?“ (O morálnej čistote 7.1-2) V citovanej vete nachádzajúce sa slovíčko „vaše“ hovorí o tom, že začiatky cirkevného umenia (napr. podobenstvo „dobrého pastiera“, čo nosí ovečku na ramene) prišlo do módy u katolíkov, ktorých cirkevný otec nazval za Ducha Svätého odsudzujúcich (duševných) psychických.

Kam to všetko spelo? V období katakômb Rímskej ríše vyrástlo „umenie“ kultovného charakteru, bohato prepletené pohanskými prvkami, ktoré dostalo miesto aj v liturgii. Vo 4. storočí začali v rôznych psychických zboroch šíriť legendy o zázračných relikviách („z neba padnutá“, „nie ľudskou rukou vytvorená“). Apokryfné evanjeliá sa pokúsili dať týmto príbehom teologický podklad: podľa nich bol evanjelista Lukáš prvým maliarom ikon; alebo edský kráľ Abgar, ktorý prešiel dosť skoro na vieru kresťanov, ako jediný vlastnil autentický obraz Ježiša, čo sa stal prototypom ostatných Kristových ikon.

Súbežne s týmito udalosťami, svätou vodou pokrstení cisári vydali v roku 346 príkaz zakazujúci uctievanie bohov, o desať rokov na to dali zavrieť ich chrámy. V 395-tom prikázali celému obyvateľstvu Rímskej ríše prechod na kresťanstvo; v 408-om bolo treba zničiť všetky kultové sochy pohanov, chrámy bolo treba prepustiť k štátnemu používaniu. Justinianov zákon ešte v 451-om obnovilo prikázanie: „Nesmie sa otvoriť pre uctievanie ani jeden z tých chrámov, ktoré boli dávnejšie zavreté. Nech je pre nás cudzie, aby sme sa vrátili k starému uctievaniu hanebných a hnusných modiel, aby sme vencami zaplavili brány nesvätých chrámov; aby sme zapálili oheň na ich nesvätých oltároch; aby sme na nich pálili tymian; aby sme zabíjali zvieratá na obetovanie; aby sme vyliali víno z nádoby používanej pri obetovaní a verili, že si takto ctíme boha, čo je len uctievanie modiel.“

Hoci aj cisári, považujúci sa za kresťanov, zapreli uctievanie modiel, napriek tomu ich naďalej uctievali ako „umelecké diela“. Na začiatku IV. storočia mohli cudzinci prichádzajúci do Ríma ešte stále obdivovať diela gréckych sochárov. Cassiodor, radca cisára Teodora, napísal: „Keď niekto zájde na Capitolium, uvidí také dielo, ktoré prevýši aj ľudský um.“ Klerická inteligencia prijala rímsku kultúru, ba čo viac, niektorí sa ňou nadchýňali: Jerom len s výčitkami svedomia, ale Ambrus a Agoston otvorene. Pre despiritualizovaný, dogmaticky strnulý katolicizmus sa sochy pohanských bohov stali “len” ozdobami.

Na základe rozhodnutia Honoria a Arcadia vydaného v 399-tom: „Tak, ako sme zakázali [pohanom] obetovanie, tak isto je našou vôľou aj to, aby sa ozdoby verejných budov ponechali.“ V 608-om cisár Pokas odovzdá pápežovi Bonifácovi IV. rímsky Panteon, ktorý v nasledujúcom roku posvätia za chrám Isis. Patriarcha Kyrila z Alexandrie, dal do chrámu uložiť svoje dve sväté egyptské relikvie a týmto bola premena hotová. V Aténach nachádzajúci sa Panteon bol zachovaný iba preto, že sa z neho stal svätý chrám Panny Márie. Pohanská grécka kultúra zvíťazila nad degradovaným „rímskym“ kresťanstvom. Výrok Horatia sa stal opäť aktuálnym: „Porazené Grécko zvíťazilo nad svojim surovým nepriateľom...“.

Čo sa má považovať za modlu?

„Dávno neboli modly. Predtým, ako sa rozmnožili tvorcovia týchto príšer, chrámy boli prázdne miesta tak, ako to niekde ešte aj dnes zostalo zachované. Uctievanie modiel sa odohrávalo, ale nie pod týmto názvom, len ako skutok. Je možné spraviť to aj dnes aj mimo chrámu, aj bez modly. Ale nakoľko Satan priniesol na svet tvorcov sôch, obrazov a iných podôb, skutky tejto ľudskej biedy dostali meno od modiel, na druhej strane sa spolu s nimi rozširovali. Od tohto okamihu sa modly stali prameňom každého umenia, kde zhotovovali modly akýmkoľvek spôsobom. Je úplne jedno, či ho zhotovuje remeselník, rytec, alebo či ho niekto vyšíva, nakoľko látka sa neberie do úvahy: je jedno, či sa modla zhotovuje zo sadry, z farieb, z kameňa, z bronzu, zo striebra, alebo z nite. Lebo keď môžeme hovoriť o modlárstve aj bez modiel, v prípade existencie modly je naozaj jedno, aká je, z čoho bola vytvorená, aký má tvar – aby si niekto nemyslel, že len to sa považuje za modlu, čo bolo vytvorené na ľudskú podobu.“

(Tertullianus: O uctievaní modiel 3.1-3.)

Démoni nachádzajúci sa v modlách

„[Démoni] sa ukrývajú v [bohom] posvätených sochách a podobizniach, títo inšpirujú duše veštcov, títo hýbu vnútornosťami zabitých zvierat, usmerňujú let vtákov, vládnu nad osudmi, špekulujú nad veštbami, pravdu pletú s klamstvom, mýlia a pletú iných. Rušia život, spánok robia nepokojným, ba čo viac, do tiel vkrádajúci sa duchovia môžu zastrašiť aj rozum, môžu týrať končatiny, môžu nalomiť zdravie, obťažovať chorých, vynucujú si rešpekt, aby to pripadalo ako uzdravovanie, keď pustia niekoho od bolesti skľúčeného potom, ako sa nasýtili z vône oltárov a vatier zvierat.“

(Pseudo-Cyprianus: Modly nie sú bohovia 5.1)

Modly sú stvorené ľuďmi

„Vieme pomenovať každého tvorcu boha. Učeník Diadala, Endoios, vytvoril sochu efezskej Diany, starú Aténu, z olivového stromu vytesanú sochu a sediacu Aténu. Pytholská socha Apolla je dielom Teodóra a Teleklésa. Dielom Tektaia a Angeliona je délsky Apollon a Artemis. Dielom rúk Smillisa je samská a argská Héra. Jedným slovom: ani jeden sa nevyhne tomu, aby sa nespájal s prácou ľudských rúk. Ak ide o bohov, prečo nie sú od samého začiatku? Prečo je ich existencia neskoršia, ako samotných ich tvorcov? Prečo je potrebné k ich stvoreniu ľudské umenie? Ide o zem, kameň, látku a precízne umenie.“

(Athenagoras: Žiadosť vo veci kresťanov 17.4-5)

Výslovnosť mien pohanských bohov

„Zákon zakazuje vyslovenie mien pohanských bohov, čo pravdaže neznamená, že nemôžeme vysloviť ich meno v prípade, že si to náš rozhovor vyžaduje. Veď často musíme povedať niečo ako: »uvidíš ho v chráme Aesculapiua«, alebo »bývam na ulici Isis«, alebo »stal sa kňazom Jupitera« - a mnoho podobných, nakoľko tieto mená sú pred ľuďmi prijateľné. Tak, ako si nectím Saturna, ak ho nazvem jeho menom, taktiež si nectím Marcusa, ak ho pomenujem Marcusom. Ale Písmo hovorí: „Mená iných bohov nespomínajte, nech ich nepočuť z vašich úst!“ Týmto prikazuje, aby sme ich nevolali bohmi. Lebo v prvej časti zákon hovorí aj to: „Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo!“ – teda tak, ako meno modly. Modlu si ctí teda ten, kto si ctí modlu v mene boha. Ak ich musíme volať bohmi, je potrebné vyzdvihnúť, resp. pridať niečo, z čoho bude zrejmé, že nie ja som ten, kto ich volá bohmi. Lebo aj Písmo ich označuje bohmi, ale pridáva »ich bohovia« alebo »bohovia pohanov«; ako aj Dávid, keď rozpráva o ich bohoch hovorí takto: »bohovia pohanov sú démoni«.“

(Tertullianus: O uctievaní modiel 18:2-4)

Rick Joyner: Zápas s náboženským duchom

Čemu lidé věří a co uctívají?

Lidé jsou velice náboženská stvoření. Navzdory materialistické kultuře západního světa, většina lidstva věří v duchovní svět a uctívá nějaké božstvo. V současnosti v Boha nevěří jen méně než 15% světové populace. Je to možná překvapující, ale v 21. století, století hi-tech civilizace, se stále naprostá většina lidí modlí a svou energii, čas i finance věnuje provozování náboženských aktivit.

Bible, Písmo svaté křesťanů a židů, tento fenomén vysvětluje. Člověk byl stvořen k Božímu obrazu a ke vztahu se svým Stvořitelem. Kvůli svému pádu do hříchu tento vztah ztratil a v jeho nitru zůstalo prázdné místo. Místo, které nedokáže naplnit nikdo jiný - jedině Bůh. Člověk má potřebu někoho uctívat a někomu absolutně důvěřovat, je intuitivně přesvědčen o existenci vyšší spravedlnosti, což dokazuje i existence lidského svědomí.

Nezastáváme přesvědčení, že všechna náboženství jsou rovnocenná a že v každém z nich je ukryt zlomek pravdy. Jediným pravým Bohem je Stvořitel nebes a země a Otec Spasitele Ježíše Krista.

Cílem tohoto článku je předložit čtenářům přehled hlavních světových vyznání a náboženských systémů, které ovlivňují kulturu a chování lidí v dnešním globalizovaném světě. Tento přehled by měl být pomůckou v orientaci na celosvětové náboženské scéně. Uvádíme rovněž dostupné statistické údaje o příslušnících jednotlivých náboženských směrů. Budeme se věnovat orientálním náboženstvím od primitivního animizmu až po propracovaný systém buddhizmu. Hlavní důraz samozřejmě klademe na abrahámovská náboženství: judaismus, islám a zejména na různé směry v křesťanství.

Přírodní a kmenová náboženství

Těchto náboženství je obrovské množství. Prakticky každý kmen má svůj kult, svůj totem, svého šamana a rituály. Podstatou těchto náboženství je magie, víra v duchy a démony spojené s různými přírodními jevy. Lidé se snaží naklonit si tyto duchy a získat jejich požehnání, pomoc a ochranu. Rozdíl mezi těmito duchovními praktikami a ostatními velkými náboženstvími je v tom, že nehledají doktrinální odpovědi na základní otázky lidského života. Tato náboženství však nejsou omezena jenom na odlehlé končiny Afriky či hluboké amazonské pralesy. Pronikají stále více do moderní civilizace prostřednictvím různých léčitelů a mágů, kteří praktikují pradávné magické rituály uprostřed evropských velkoměst. Kmenová náboženství dohromady tvoří velice početnou skupinu, do které patří až 300 milionů lidí.

Hinduizmus

Hinduizmus je velmi starý náboženský systém pocházející z Indie. Jeho původ můžeme vystopovat už v pradávné civilizaci, která žila v údolí řeky Indus v letech 4000 - 2500 před Kr.. Vychází ze starých spisů, psaných v jazyku sanskrt (Védy, Bhagavatgíta). V praxi se hinduizmus chová jako polyteistické náboženství (jsou uctívány desetitisíce různých bohů), ale jeho základem je víra v jednotu všech věcí. Tato totální skutečnost se nazývá Bráhman. Smyslem života je potřeba uvědomit si, že člověk je součástí boha. Když si to člověk uvědomí, může opustit svou plytkou existenci a znovu se s bohem spojit. Tohoto osvícení může dosáhnout jedině prostřednictvím cyklu reinkarnací, smrti a opětovného narození se, který se nazývá samsara. Postup člověka směrem k osvícení se určuje skrze jeho karmu. Ta je jakýmsi součtem jeho dobrých a zlých skutků, a určuje podobu jeho další reinkarnace. Dobré skutky a myšlenky spolu s oddaností bohu pomáhají člověku narodit se v budoucím životě na vyšší úrovni. Zlé skutky a myšlenky způsobí, že se člověk narodí na nižší úrovni buď jako člověk, nebo dokonce jako zvíře. V hinduizmu existuje striktní dělení lidí do tzv. kast. Jenom členové nejvyšší kasty tzv. brahmani mohou provádět hinduistické rituály a zastávat posty v chrámech. “

“ ”Jediným pravým Bohem je Stvořitel nebes“ ” a země, Otec Spasitele Ježíše Krista”

V naší kultuře se s hinduizmem můžeme setkat hlavně prostřednictvím jógy, která je jeho součástí, dále skrze různé meditace organizované hinduistickými guru, duchovními vůdci přicházejícími ze zahraničí. Z hinduizmu vychází i u nás známé hnutí Hare Kršna. Hinduizmus je nejvíce rozšířen v Indii, kde je národním náboženstvím. V západní kultuře se šíří hlavně prostřednictvím hnutí New Age a různých meditačních center. Celosvětově má hinduizmus ve všech svých odnožích asi 900 milionů přívrženců.

Buddhizmus

Dalším velmi starým a velkým náboženstvím je buddhizmus. V jeho případě je na místě hovořit spíše o filozofickém systému než o náboženství. Tento systém má určité společné body s hinduizmem a vyvinul se z učení prince jménem Siddharta Gautama, který v roku 553 před Kr. dosáhl osvícení a získal titul Buddha. Jako způsob dosažení osvícení volil tzv. střední cestu, kterou upřednostňoval před umrtvováním těla nebo před hédonizmem. Buddhova učení byla zaznamenána až dlouho po jeho smrti a nacházejí se ve sbírce zvané Tripitaka. Také buddhisté věří v cyklus reinkarnace. Po mnohých takových cyklech dosáhne člověk osvobození od touhy a sobectví a může dosáhnout Nirvány - stavu blaženosti. Buddhizmus ve všeobecnosti nevěří v žádného boha, nemá potřebu spasitele, modlitby nebo věčného života po smrti. Od Buddhovy smrti však uplynula dlouhá doba, buddhizmus se rozšířil téměř po celé Asii a integroval do sebe mnohé regionální náboženské rituály, pověry a zvyky. Kvůli filozofické povaze budhizmu to však nikdy nevyvolalo žádný vážnější konflikt. Buddhizmus je tradičním náboženstvím v asijských zemích jako jsou Tibet, Čína, Korea, Mongolsko, Vietnam, Kambodža a další. Buddhizmus se dělí na několik hlavních proudů: Mahayana, Theravada, Lamaizmus a Zen. Celkový počet buddhistů se odhaduje na 376 milionů.

Abrahámovská nábožensví

Nyní se v našem přehledu dostáváme k tzv. abrahámovským náboženstvím. Všechna tři (Judaizmus, Islám i Křesťanství) mají společnou víru v jediného Boha, Stvořitele nebe, země i člověka. Jak je zjevné z názvu, všechna tato náboženství se hlásí k Abrahamovi, který byl prvním hlasatelem monoteizmu ve starověkém světě. Abraham poslechl hlas neviditelného Boha, uvěřil Jeho Slovu a vstoupil s ním do smlouvy. Jeho potomky jsou Židé a Arabové, jejichž současné konflikty a nevraživost pocházejí z napětí mezi Abrahamovými syny Izákem a Izmaelem.

Judaizmus

Judaizmus je náboženstvím Starého zákona, které je neoddělitelně spojeno s židovským národem. Je založen na zachovávaní všech přikázání Mojžíšova zákona, ke kterým v průběhu století různé rabínské směry přidaly ještě další rozsáhlý systém přikázání, která měla zamezit byť i jen náhodnému porušení Božích přikázání. Dnešní judaizmus se od židovského náboženství biblických časů odlišuje v následujících věcech: neexistuje chrámová služba a oběti, judaistické bohoslužby se konají v synagogách a hlavní důraz spočívá na znalosti a zachovávání Zákona (Tóry). I když židovství zjevuje stejného Boha, v jakého věří i křesťané, místo Mesiáše v něm nahradila tradice. V judaizmu existuje množství proudů od silně ortodoxních až po velmi liberální. Pravdou je, že v současném Izraeli je většina obyvatel ateisty, nebo jen velmi liberálními judaisty zachovávajícími Tóru pouze okrajově.

Kdybychom měli uvést hlavní specifika judaismu, byla by to obřízka, znamení smlouvy s Bohem, kterou podstupuje každý žid mužského pohlaví 8. den po svém narození, dalším znakem je studium Písma, které je od útlého dětství povinností každého zbožného žida. K judaizmu se hlásí 14 miliónů lidí po celém světě.

Islám

Je nejmladším monoteistickým náboženstvím, které vyznává víru v Boha - Stvořitele nebes a země. Stejně jako judaizmus a křesťanství staví na smlouvě, kterou Bůh uzavřel s Abrahámem kolem roku 2000 před Kr. Islám však vznikl až v 7. století po Kr. Byl založen prorokem Mohamedem, který o sobě prohlašoval, že se setkal s archandělem Gabrielem, který mu nadiktoval Korán - pokračující zjevení doplňující Starý a Nový zákon. Málokdo dnes ví, že například evangelia jsou muslimy považována za svaté texty. Korán je jim však, samozřejmě, nadřazen. Dalším svatým textem je Hadith - sbírka Mohamedových výroků. Mohamed volal po očištění víry od modlářství a křesťany obviňoval z polyteizmu, když podle něho věří v Boha Otce, Boha Matku a Boha Syna. Na základě toho si můžeme uvědomit, jak silně byl už tehdy v církvi rozšířen mariánský kult. Ježíše považoval za největšího z proroků, který jednou bude soudit živé a mrtvé. Odmítal však, že by byl Božím Synem - vykupitelem lidstva. Sebe označoval za parakléta, o kterém Ježíš říkal, že přijde. Mohamed musel spolu se skupinou svých věrných tvrdě bojovat za přežití nové víry uprostřed pohanské arabské společnosti. Z toho období pocházejí velice radikální texty o svaté válce proti nevěřícím, které jsou dnes inspirací pro islámské fundamentalisty a teroristy. Za mučednickou smrt ve svaté válce mají muslimští bojovníci slíbené nebe a to bez ohledu na to, jak vypadal jejich pozemský život. Jinak získávají muslimové spasení na základě toho, jestli při posledním soudu jejich dobré skutky převáží ty zlé.

V islámu existují dvě hlavní skupiny: sunnité a šíité. Odlišují se v postoji k legitimitě Mohamedových nástupců (kalifů). Sunnité uznávají první tři, šíité až čtvrtého Alího. Rozdílů je ještě více, ale přesahují rámec tohoto článku. Mezi sunnity a šíity panují velmi napjaté vztahy, které se nezřídka zvrhávají do otevřeného násilí. Tuto skutečnost dokumentuje vývoj v Iráku a napětí mezi šíitským Íránem a sunnitskými arabskými státy.

V současnosti si islám získává stále větší počet sympatizantů v krajinách západní Evropy, kde jsou muslimové nejrychleji rostoucí složkou populace. Například Londýn se pro množství muslimských obyvatel přezdívá Londonistán - údajně je v něm větší počet mešit než kostelů. Islám je rozšířen zejména v arabských krajinách, dále v severní Africe, Turecku a ve středoasijských republikách bývalého SSSR. Největší islámskou zemí (podle počtu obyvatel) je Indonésie. Celkový počet muslimů je asi 1,3 miliardy.

Křesťanství

Křesťanské náboženství je založené na víře v jediného Boha, Stvořitele nebes a země a Soudce všech lidí. V tom se bez výhrad shoduje s židovstvím. Hlavní odlišnost od židovství spočívá ve skutečnosti, že křesťané přijali historickou osobu Ježíše Nazaretského jako Mesiáše (řecky Christos - Kristus), Zachránce, o kterém prorokovali proroci Starého Zákona včetně Mojžíše. Podstatou křesťanské zvěsti je skutečnost, že Boží Syn se stal člověkem, narodil se jako Ježíš Nazaretský, vzal na sebe hříchy lidí a zástupně za celé lidstvo se nechal potrestat smrtí na kříži. Byl jedinou lidskou bytostí, která dokonale naplnila Mojžíšův zákon a nezasloužila si zemřít. Proto smrt Ježíše Krista může zprostředkovat odpuštění hříchů těm, kteří v Něho uvěří.

Když se dnes řekne křesťanství, člověku se vybaví množství různých směrů, které se navzájem dosti odlišují. Existuje asi pět hlavních proudů: římský katolicizmus, pravoslaví, protestantizmus, evangelikální církve a letničně-charismatické hnutí.

Na začátku bylo křesťanství, samozřejmě, jednotné. V Jeruzalémě mezi lety 30 a 40 po Kr. existovala skupina Kristových učedníků, kteří byli očitými svědky jeho služby, smrti, vzkříšení a nanebevstoupení tak, jako o tom čteme ve spisech Nové smlouvy. Padesátý den po Kristově ukřižování byli první křesťané naplněni mocí Svatého Ducha, který na ně sestoupil přesně tak, jak o tom hovořil Ježíš krátce před svým vystoupením k Otci do nebe. Boží moc, která tehdy začala v církvi působit, byla jednoznačným potvrzením toho, co Ježíš hlásal a způsobila to, že se mnoho lidí začalo obracet ke Kristu a církev prvního století začala rychle růst. Netrvalo dlouho a nová víra, která byla na začátku jakousi skupinou v židovství, se rozšířila po celé tehdejší Římské říši. Ve všech důležitých mocenských centrech říše byly velké křesťanské sbory. Křesťanství získávalo vliv, ale svým odporem ke státnímu kultu uctívání císaře si získalo nepřítele v podobě státní moci a bylo pronásledováno. Během prvních dvou století mnoho Kristových učedníků zemřelo mučednickou smrtí.

Pro rané křesťanství byly charakteristickým rysem osobní vyznavačská zbožnost a posvěcené životy věřících. Bohoslužby probíhaly jednoduchým způsobem. Lidé se sešli, uctívali Boha, modlili se a bylo jim kázáno poselství z Božího slova. Nejprve se používali texty Starého zákona a postupem času se sesbíraly také spisy Ježíšových učedníků (evangelia, listy apoštolů a další spisy), které byly později přijaty jako Bohem inspirovaný kánon Nového zákona. Kristovi učedníci se nevěnovali žádným rituálům ani ceremoniím, neznali pojem svátost. Dělali jenom dva symbolické úkony, které jim nařídil Ježíš: křtili nově obrácené ponořením do vody a v církvi společně slavili večeři Páně, během níž lámali chléb a přijímali ho společně s vínem jako symboly Kristovy vykupující oběti. První církev byla církví vyznavačskou a misijní. Nebyla církví, do které se člověk narodí. Člověk se stal křesťanem tehdy, když se sám rozhodl a obrátil se.

Římský katolicizmus

V křesťanských dějinách došlo ve 4. století k velmi významnému zvratu. Římský císař Konstantin I. Veliký (312-337) vyhlásil křesťanství v roce 313 tzv. Milánským ediktem za rovnoprávné náboženství s tradičním náboženstvím Říma a pozdější císař ho nechal dokonce prohlásit za státní náboženství. K tomuto rozhodnutí vedlo římského monarchu zjištění, že se církev nedá vyhubit pronásledováním a pro říši bude lépe, když se křesťané jakožto morální a bezúhonní lidé stanou součástí a oporou impéria. Existují legendy o Konstantinově obrácení, ale skutky, které činil během své vlády, o tom nesvědčí.

Z pronásledované skupiny obyvatel se znenadání stala skupina vážená a vlivná. Najednou bylo velice výhodné být křesťanem. Lidé přicházeli do církve bez skutečného obrácení a církev se tak otevřela pohanským vlivům. Tento proces probíhal postupně v průběhu několika století a jeho důsledky vidíme i v současné praxi římskokatolické církve. Jedná se zejména o silný ritualizmus, který nahradil spontánní bohoslužbu, o uctívání svatých, které není ničím jiným než římským polyteizmem oblečeným do křesťanského hávu, a taktéž o dělení církve na kněze a laiky, které spolu se systémem svátostí prakticky vylučuje osobní vztah věřícího s Bohem. V tomto systému se spasení dosahuje prostřednictvím různých úkonů, skutků, což se později stalo podnětem pro církevní reformátory, kteří začali volat po návratu k Písmu a původním křesťanským hodnotám.

Člověk má potřebu někoho uctívat“ a někomu absolutně důvěřovat”

Výraz římskokatolická církev doslova znamená „římská všeobecná církev“. Tento název je výsledkem procesu, během něhož si římský biskup začal činit nárok na primát mezi ostatními biskupy velkých center říše. V prvních stoletích se přirozeně zformovalo několik takových center: Alexandria, Jeruzalém, Antiochie, Byzanc (Konstantinopol) a Řím. Římští biskupové, později nazývaní papeži, si začali uplatňovat tento nárok i prostřednictvím dokumentu zvaného Konstantinova donace, který byl o několik století později odhalen jako podvrh.

Na přelomu 1. a 2. tisíciletí došlo k prvnímu tzv. velkému schizmatu církve. Kvůli snaze Říma o dominanci a kvůli teologickým sporům ohledně vztahů uvnitř Boží Trojice, se římský papež a konstantinopolský patriarcha navzájem prokleli a exkomunikovali, čím došlo k oddělení dvou hlavních proudů v křesťanství: latinské římskokatolické církve a řecky hovořící pravoslavné (ortodoxní) církve.

K římskokatolické církvi se dnes hlásí kolem 1,1 miliardy lidí. Hlavní centra římského katolicizmu jsou v jižní a západní Evropě, dále v Latinské Americe, Africe a na Filipínách.

Pravoslaví

Pravoslaví není ani zdaleka tak centralizované jako římskokatolická církev. Existuje několik národních pravoslavných církví (řecká, ruská, srbská, bulharská, arménská a koptská). Tyto jsou navzájem nezávislé a respektují se.

Pravoslavní křesťané jsou mistry liturgie. Jejich bohoslužby jsou pestrobarevným divadlem, plným tajemných obřadů a mystérií. I když v pravoslavných chrámech nenajdeme sochy, s velikým zaujetím se tam uctívají ikony (speciálně vyrobené posvátné obrazy Krista a svatých). I když v pravoslaví rovněž existuje dělení na duchovní a laiky, na rozdíl od římského katolicizmu nemají kněží nařízen povinný celibát tzn., že i ženatý muž se smí stát knězem. Téměř ve všech státech, kde je pravoslaví ve většině, má postavení státní církve a chová se dosti nesnášenlivě k ostatním církvím a náboženstvím.

K pravoslaví se hlásí okolo 240 miliónů lidí. Jeho hlavním centrem je východní a jihovýchodní část Evropy a dále země Blízkého východu.

Na tomto místě je nutné ještě zmínit církev řeckokatolickou, která je malou církví působící například na východě Slovenska. Tato církev respektuje papeže, je zapojena do struktury římskokatolické církve, její bohoslužby se však konají podle východní, řecké, pravoslavné liturgie.

Protestantizmus - církve, které vzešly z reformace

Katolicizmus dominoval v Evropě během celého středověku, na jeho konci a na začátku novověku začali sílit hlasy volající po reformě křesťanství a po jeho návratu k Písmu a zbožnosti první církve. Reformátoři přišli s hesly „sola scriptura“ - „jedině Písmo“ je zdrojem pravdy a měřítkem toho, je-li něco dobré či zlé; „sola gratia“ - „jedině milost“ Boží může člověka zachránit a odpustit mu hříchy; a „sola fidae“ - „jedině vírou“ může člověk přijmout tuto Boží milost a být spasen. Obřady a ceremonie člověka nezachrání, jenom prostřednictvím pokání a víry může člověk dosáhnout odpuštění svých hříchů.

V 16. století se na scéně objevila dvojice reformátorů, kteří určili dva hlavní proudy světové reformace: Martin Luther a Jan Kalvín. Později se na evropské scéně objevila anglikánská církev, která má taktéž své místo mezi reformačními církvemi.

Lutheranizmus - evangelické církve

Rok 1517 je církevními historiky považovaný za začátek reformace. Tehdy ještě augustiniánský mnich, Martin Luther, přibil na dveře kostela ve Wittenbergu svých 95 tezí, kterými protestoval proti praktikám spojeným s prodejem odpustků a dostal se tak do konfliktu s papežem. Konflikt se prohloubil a skončil Lutherovou exkomunikací. Luther začal svou teologickou práci a formuloval doktríny související s ospravedlněním věřícího skrze víru. Přeložil také Bibli do němčiny, což bylo strategicky důležitým krokem při uskutečnění reformy, která vrátila Boží slovo do centra života a bohoslužby.

V důsledku své exkomunikace byl Luther nucen založit vlastní evangelickou církev, ke které se rychle přidávaly zástupy lidí, oslovené biblickou vírou, která začala postupně vytlačovat středověké „křesťanské“ pověry. Mniši a jeptišky opouštěli kláštery a zakládali zbožné rodiny. Sám Luther jim v tom byl příkladem, když si vzal za manželku bývalou jeptišku Kateřinu z Bory. Přízeň německé šlechty, kterou si nová víra získala, umožnila reformaci přežít a trvale zůstat součástí evropských dějin.

Dnes má evangelická církev nejvíce členů v Německu, potom ve Skandinávii a v anglo-saských zemích. K lutheranizmu se hlásí 64 milionů lidí.

Kalvinizmus - reformované církve

Druhý proud reformace je spojen se jménem francouzsky hovořícího a píšícího ženevského reformátora Jana Kalvína. Hlavní rozdíl mezi ním a Lutherem nespočíval v tom, čemu věřili, ale spíše ve způsobu jejich práce a praktické aplikaci jejich víry. Luther překládal, učil, psal teologické spisy, kázal a neměl přitom snahu měnit politické poměry nebo společenské zřízení. Kalvín byl perfekcionista v teologii i v praxi. Jeho rozsáhlé spisy jsou dokonalým teologickým systémem, který je dodnes velmi vysoce hodnocen. Pokud šlo o aplikaci křesťanské víry, rozhodl se Kalvín vytvořit dokonalou křesťanskou společnost: stát, ve kterém se bude žít podle Božího slova. Pro svůj plán získal městskou radu Ženevy a na několik desetiletí se mu z ní podařilo vytvořit centrum evropské reformace, s univerzitou, na které studovali mnozí učenci, kteří později šířili reformační myšlenky i v jiných státech.

Kalvinizmus se postupem času stal známým pro své učení o predestinaci, které rozvinuli Kalvínovi následovníci. Toto učení hovoří o předurčení člověka ke spáse nebo k zatracení, čímž v podstatě popírá jeho svobodnou vůli. Reformované církve jsou rozšířeny ve Švýcarsku, v Maďarsku, v Itálii, Francii, Holandsku, Anglii a v USA. V České republice vznikla spojením lutherského a kalvínského proudu reformace Českobratrská církev evangelická. Ve světě se ke kalvinizmu hlásí 75 milionů lidí.

Evangelikální církve

Jsou to protestantské církve a hnutí, které vznikaly v poreformačním období jako reakce na vychladnutí a ztradičnění klasických protestantských denominací. Snad první evangelikální skupinou v dějinách bylo pietistické hnutí. Vzniklo v 17. století mezi německými lutherány, kteří nebyli spokojeni se stavem církve a usilovali o lepší a hlubší vztah s Bohem. V té době se začaly běžně používat pojmy jako obrácení a znovuzrození. Další evangelikální skupiny, které vznikaly, měly různé důrazy: posvěcení, evangelizaci, sociální práci, zahraniční misie. Bohoslužebná shromáždění těchto skupin byla často velice entuziastická a emocionální. Hříšníci byli během nich usvědčováni z hříchů a mnohokrát s pláčem padali na kolena a činili pokání. Téměř všechny evangelikální církve vzešly z probuzení, která vznikala po celém světe v během 17., 18. a 19. století. Mezi evangelikální církve patří, kromě mnohých jiných, Bratrská jednota baptistů, Církev bratrská, Evangelická církev metodistická, Ochranovská Jednota bratrská a Křesťanské sbory. Jmenované církve mají své zastoupení v České i ve Slovenské republice. Celosvětově tvoří evangelikálové skupinu o velikosti cca 200 milionů.

Letničně-charismatické hnutí

Toto hnutí je v současnosti nejrychleji rostoucí křesťanskou skupinou, zažívající boom po celém světe zejména však v Latinské Americe, v Africe a v některých asijských státech. Největší křesťanské sbory na všech kontinentech se hlásí k letničně-charismatickému proudu křesťanství.

Tento směr se objevil na scéně křesťanských dějin na přelomu 19. a 20. století, kdy se v církvi začalo v masivní míře opět objevovat naplnění Duchem Svatým s průvodním znamením mluvení v jazycích tak, jak se to stalo v první církvi o svátku Letnic. V roku 1906 došlo k probuzení na Azusa Street v Los Angeles, prostřednictvím kterého se oheň Letnic rozšířil po celém světě. Všude začaly vznikat a růst letniční sbory. Tradiční církve od počátku pohlížely na mluvení v jazycích s nedůvěrou a ve svém středu něco takového nestrpěly. Proto rychle vzniklo několik nových letničních denominací. Největší z nich je Assemblies of God (u nás známá jako Apoštolská církev), ke které se dnes hlásí více než 50 milionů lidí. Duchovní dary, které Duch Svatý uděluje (mluvení v jazycích, uzdravování, proroctví atd.) se nazývají charismata - dary milosti. Projevy, ke kterým dochází když se člověk naplní Duchem Svatým, se nazývají charismatické projevy. Tyto zkušenosti začaly být ve druhé polovině 20. století běžným jevem i v mnohých tradičních církvích. Většinou to však narazilo na nepochopení církevního vedení, a tak se začaly rodit nové charismatické denominace, které nevznikaly přímo z letničního probuzení, ale odchodem charismatiků z tradičních církví. Tyto sbory se nazývají charismatické. Netvoří je však jenom bývalí tradiční křesťané, ti byli pouhými zakladateli. Dnes jsou tvořeny hlavně lidmi, kteří se do nich obrátili z nekřesťanského prostředí. Charismatické bohoslužby mají dva hlavní pilíře: spontánní chvály a uctívání Boha za použití moderních hudebních stylů a výrazových prostředků a kázání Božího slova jednoduchým, srozumitelným, neliturgickým způsobem tak, aby ho posluchači mohli jednoduše a účinně uplatnit ve svých životech. Na Slovensku patří k charismatickému hnutí následující církve: Křesťanská společenství, Slovo života, Jednota bratrská a další menší společenství.

Hlavní rozdíl mezi letničními a charismatickými církvemi je ve způsobu organizace. Jde hlavně o dobu vzniku a příslušnost k nějaké struktuře. Společně však tvoří uvnitř křesťanství jeden proud. Celosvětově se k letničně-charismatickému hnutí hlásí podle různých odhadů 300-500 miliónů lidí.

Skupiny vycházející z křesťanství

Na světové duchovní scéně existují ještě další skupiny odvozené od křesťanství, které však kvůli doktrínám a praxi, které jsou v rozporu se základními pravdami křesťanské zvěsti, těžko můžeme nazývat křesťanskými církvemi. Mezi takové skupiny patří Mormoni (oficiální název je Církev Ježíše Krista svatých posledních dní). Řídí se knihou Mormon, která je v rozporu s texty Bible. Jejich víra je hlavním náboženstvím v americkém státu Utah. Mormonů je asi 12,5 miliónu.

Další skupinou jsou Svědkové Jehovovi, kteří jsou lidem známi jako horliví zvěstovatelé své víry. Ta je problematická proto, že popírá božství Ježíše Krista a považuje Ho pouze za vtělenou andělskou bytost. Počet Svědků Jehovových dosahuje přibližně 15 miliónů.

Adventisté sedmého dne jsou známi pro své míchání křesťanské zvěsti s požadavky Mojžíšova zákona, které se projevuje zachováváním soboty a dodržováním určitých stravovacích omezení. Ze své teologie vynechávají peklo a hovoří o neexistenci lidské bytosti po smrti. Jejich počet je 12 milionů.

Branhamisté vznikli jako proud v letničním hnutí, který popírá Boží Trojici a hovoří o tom, že Otec, Syn i Duch Svatý jsou jednou a tou samou osobou. Křtí jenom ve jméno Ježíš.

Moonisty (Církev sjednocení) založil korejský reverend Moon, který se prohlásil za pokračovatele Ježíše Krista. Jeho cílem je založit dokonalou rodinu. Toto hnutí je známé zejména kvůli hromadným svatbám svých členů. Manželské partnery vybírá sám reverend Moon.

Devätnásťmetrová socha Ježiša Krista s názvom Kráľ kráľov pred kostolom v USA.

Bola postavená z polystyrénu a pokrytá vrstvou sklolaminátu. Včera do nej udrel blesk. Začala horieť a napokon z nej ostalo toto:

Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im kľaňať a ani ich uctievať!“ (Ex 20,2-5)

Desatoro

Desatoro je známe takmer každému človeku. Mnoho ľudí ho považuje iba za akýsi morálny kódex, ktorý by mal človek dodržiavať a doslovné znenie platilo iba v čase Starého Zákona. Boh v Písme je však nadčasový, preto pre veriacich i neveriacich platí „desatoro“ i dnes.

Nasleduje prehľad veršov, týkajúcich sa „Desiatich Božích prikázaní“ pre človeka, ktoré nájdeme v Písmach. Uvedené biblické citáty sú z Pentateuchu (5 kníh Môjžišových), ktorý je prvou časťou Starého Zákona. Z kníh Exodus (2. Mojžišova) a Deuteronomium (5. Mojžišova).

Verše sú takmer identické gramaticky, a úplne identické významovo, čo sa už nedá povedať o ich uvedení v KKC s ktorými ich budem porovnávať. Prečo je rozdiel už v tak základnom učení, ako je Desať Božích prikázaní sa dá vysvetliť jedine úmyselným činom, ktorý iba potvrdzuje nadradenosť učenia človeka nad učením a príkazmi Boha v Jeho Slove, ktoré Písmo obsahuje.

Pre porovnanie uvádzam pohľad a prezentáciu „desatora“ najrozšírenejšej cirkvi v Európe. Táto cirkev si výklad a citáciu prispôsobila svojim potrebám, je len na Vás, koho verziu ste ochotní akceptovať. Či Božiu, alebo ľudskú.

Božie Slovo písané kurzívou je z prekladu Písiem, ktoré preložil z pôvodných jazykov prof. Jozef Roháček r. 1951.

Citácie z Katechizmu Katolíckej Cirkvi /KKC/; pochádzajú z prekladu latinského originálu Catechismus Catholicae Ecclesiae, Vatikán 1997.

Červeným písmom som zvýraznil rozdiely medzi Písmom a KKC .

Prvé prikázanie

Exodus 20:2 Ja som Hospodin, tvoj Bôh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. 3 Nebudeš mať iných bohov predo mnou.

Deuteronomium 5:6 Ja som Hospodin, tvoj Bôh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. 7 Nebudeš mať iných bohov predo mnou.

KKC str.513-525 Prvé prikázanie je rozdelené na viacero príkazov./

1. "Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu slúžiť".

2. "Jedine jemu sa budeš klaňať".

3. "Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa".

4. "Neurobíš si kresanú modlu".

„Ja som Pán, Tvoj Boh ktorý Ťa doviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva, nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im kľaňať a ani ich uctievať!“ (Ex 20,2-5) „Je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,10)

Druhé prikázanie

Exodus 20:4 Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. 5 Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, 6 a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania.

Deuteronomium 5:8 Neučiníš si rytiny nijakej podoby vecí, ktoré sú na nebi hore ani tých, ktoré sú na zemi dole, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. 9 Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh revnivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch ešte i na treťom i na štvrtom pokolení tých, ktorí ma nenávidia, 10 a činím milosť tisícim, tým, ktorí ma milujú a ktorí ostríhajú moje prikázania.

KKC druhé prikázanie v Ex 20:4-6, Deut 5:8-10 ignoruje s tým, že je to vlastne vysvetlené v prvom!

Tretie prikázanie

Exodus 20:7 Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.

Deuteronomium 5:11 Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.

KKC str. 525 /Druhé prikázanie/ Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo (Ex 20,7; Dt 5,11) Otcom bolo povedané: „Nebudeš krivo prisahať...“ No, ja vám hovorím: „Vôbec neprisahajte!“ (Mt 5,33-34)

Štvrté prikázanie

Exodus 20:8 Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. 9 Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. 10 Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty ani tvoj syn ani tvoja dcéra, tvoj sluha ani tvoja dievka ani tvoje hovädo ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach. Deuteronomium 5:12 Ostríhať budeš deň soboty, aby si ho svätil, tak ako ti prikázal Hospodin, tvoj Bôh. 13 Šesť dní budeš pracovať a budeš konať hocijakú svoju prácu.

KKC str. 530 /Tretie prikázanie/ „Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu“. (Ex 20,8-10)

„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“. (Mk 2,27-28)

Piate prikázanie

Exodus 20:12 Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžily tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh.

Deuteronomium 5:16 Cti svojho otca i svoju mať, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Bôh, aby sa predĺžily tvoje dni, a aby ti bolo dobre na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh.

KKC str. 536 /Štvrté prikázanie/„Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh“. (Ex 20,12) „A bol im poslušný“. (Lk 2,51)

Pán Ježiš sám pripomenul dôležitosť tohto „Božieho prikázania“. Apoštol učí: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi“. (Ef 6,1-3)

Šieste prikázanie

Exodus 20:13 Nezabiješ!

Deuteronomium 5:17 Nezabiješ!

KKC str. 548 /Piate prikázanie/„Nezabiješ!“ (Ex 20,13) „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“. (Mt 5.21-22)

Siedme prikázanie

Exodus 20:14 Nezosmilníš!

Deuteronomium 5:18 Nezosmilníš!

KKC str. 563 /Šieste prikázanie/„Nescudzoložíš!“ (Ex 20,14; Dt 5,18) „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“. (Mt 5,27-28)

Ôsme prikázanie

Exodus 20:15 Neukradneš!

Deuteronomium 5:19 Neukradneš!

KKC str. 578 /Siedme prikázanie/ „Nepokradneš!“ (Ex 20,15; Dt 9,19; Mt 19,18)

Deviate prikázanie

Exodus 20:16 Nepovieš na svojho blížneho falošného svedoctva!

Deuteronomium 5:20 Nepovieš na svojho blížneho falošného svedoctva!

KKC str. 591 /Ôsme prikázanie/ „nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!. (Ex 20,16) „Otcom bolo povedané: Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!“ (Mt 5,33)

Desiate prikázanie

Exodus 20:17 Nepožiadaš domu svojho blížneho! Nepožiadaš ženy svojho blížneho ani jeho sluhu ani jeho dievky ani jeho vola ani jeho osla ani ničoho, čo je tvojho blížneho!

Deuteronomium 5:21 Nepožiadaš ženy svojho blížneho, ani si nezaželáš domu svojho blížneho, jeho poľa ani jeho sluhu ani jeho dievky, jeho vola ani jeho osla ani ničoho, čo je tvojho blížneho.

KKC str. 600 /Deviate prikázanie/ „Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížného. Nebudeš túžiť po manželke svojho blížneho ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu“. (Ex 20,17) „Každý, kto hľadí na ženu žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“. (Mt 5,28)

Desiate prikázanie KKC

je vlastne rozvinuté prikázanie deviateho, ktoré dopĺňa počet prikázaní na desať.

„Nebudeš žiadostivo túžiť...po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu!“ (Ex 20,17) „Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho, ani po jeho poli, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo mu patrí!“ (Dt 5,21)

Je to zopakovanie veršu z iného miesta Písma, preto som uvádzal obidve miesta, Exodus a Deuteronomium, aby ste videli identitu veršov.

Poznámka k prikázaniam.

V treťom prikázaní /KKC druhé prikázanie/ panuje zhoda, s pohľadom kresťanov a katolíkov, až na jednu maličkosť a tou je prísaha.

Ešte v nedávnej minulosti som bol viackrát svedkom, ako kňaz vyzval k prísahe novomanželov, pri vysluhovaní sviatosti manželstva, a tak som sa pozrel na dva dokumenty, podľa ktorých sa bežný občan - katolík môže riadiť. KKC a KKP. Samotný výklad KKC /str. 525/ sa odvoláva na druhé Božie prikázanie a slová nášho Pána Ježiša Krista:

No, ja vám hovorím: „Vôbec neprisahajte!“ (Mt 5,33-34)

Ak sa však pozrieme do jurisdikčného Kódexu Kanonického Práva, nájdeme tam prísahu akceptovanú, teda ide o akýsi rozpor medzi katechizmom (KKC) a kánonom (KKP) i o rozpor v samotnom KKP medzi 1119 a 1199,1201. Citujem:

Kán. 1119 - Okrem nevyhnutného prípadu sa pri slávení manželstva majú zachovať obrady predpísané v liturgických knihách, ktoré schválila Cirkev, alebo prijaté zákonnými zvykmi.

Tu sa tento kánon pravdepodobne odvoláva na knihu "Obrady krstu detí a sobášne obrady podľa Rímského rituála" ; Ssv Vojtecha, Bratislava 1976, kde namiesto prísahy vyzýva kňaz k manželskému sľubu.)

Ďalej sa však píše:

Kán. 1199 - § 1. Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, nemožno zložiť, ak to nie je v pravde, uváženosti a spravodlivosti.

§ 2. Prísahu, ktorú kánony vyžadujú alebo pripúšťajú, nemožno platne zložiť cez zástupcu.

Kán. 1201 - § 1. Prísľubná prísaha sleduje povahu a podmienky úkonu, ku ktorému je pripojená.

Tak i tento rozpor by bolo treba dať do poriadku.

http://www.krestan.info/desatoro.php

Desať Božích prikázaní

Druhé Božie prikázanie..

Boh hovoril všetky tieto slová.Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia,

Prirodzenosť náboženského ducha

Náboženský duch je démon, ktorý sa snaží nahradiť náboženskou aktivitou moc Ducha Svätého v živote veriaceho. Jeho primárnym cieľom je mať cirkev, ktorá sa „drží formy zbožnosti, ale zapiera jej moc“ (2Tim 3:5). Apoštol Pavol toto svoje nabádanie zakončil: „vyhýbajte sa takýmto ľuďom!“ Tento náboženský duch je tým „kvasom farizejov a sadukajov“ (Mt 16:6), pred ktorým Pán varoval svojich učeníkov.

Dva základy

Ako väčšina nepriateľových pevností, aj náboženský duch stavia svoju prácu na dvoch základných základoch – strach a pýcha. Náboženský duch chce, aby sme slúžili Pánovi preto, aby sme získali Jeho potvrdenie, miesto toho, že by sme slúžili z pozície, kde sme už prijali potvrdenie skrze kríž Ježiša. Preto náboženský duch zakladá vzťah k Bohu na osobnej disciplíne, než na zmierujúcej obeti Krista. Motív k tomuto môže byť buď strach alebo pýcha – alebo ich kombinácia.

celá kniha tu :http://www.jbsr.info/?pg=download

GÝČ

PRAVDA O CIRKVI Biskup Oliver Oravec

Január 2002

Od prvého vydania Pravdy o Cirkvi ubehli už tri roky. Vždy som dúfal , že Vatikán sa spamätá a opraví svoje deštrukčné chyby a vráti sa na katolícku cestu. Žiaľbohu, nestalo sa tak a modernisti pokračujú na svojej anti-katolíckej ceste., na duchovnú škodu miliónov formálnych a neformálnych členov modernistickej cirkvi, ktorá neprávom sa nazýva „katolíckou“. Tento kurz Vatikánu je aj na veľkú škodu všetkých nekatolíkov a nekresťanov, ktorí nevidia v modernistickej cirkvi ten katolicizmus, ktorý mal v úmysle Pán Ježiš , keď ustanovil svoju Cirkev. Morálny dosah tejto situácie je hrozný: Čoraz viac ľudí odpadá od viery, drvivá väčšina ľudstva odmieta Krista a tí , čo sa nazývajú kresťanmi nepoznajú učenie Katolíckej cirkvi alebo len sčasti. Svet sa zmieta v strachu z terorizmu, biologických bômb. Terorizmus sa šíri aj vysokou politikou. Obávam sa , že už žijeme v dobe , o ktorej predpovedal náš Spasiteľ: „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde ?“(Luk.18:8)

V tomto doplnku zhrniem ojedinelé články, ktoré som nazbieral a ktoré doplňujú môj prvý diel. Podobne je to aj s obrázkami, ktoré som nestihol „zamontovať“ v prvom diele.

Napríklad tu vidíme Jána-Pavla II. bozkávať mohamedánsky Korán pri jednej zo svojich návštev v islamskej krajine. Je to hrozný pohľad, lebo ide o „najposvätnejšiu“ knihu islamu, v mene ktorej s opovrhnutím hovoria o kresťanoch a aj Ježiša považujú iba za proroka, čiže iba za človeka. Z tejto knihy sa učia sebevrahovia skončiť svoj život a žiaľbohu aj životy mnohých nevinných ľudí. Táto kniha povoľuje mužom mať 4 manželky a nespočetný počet konkubín. Pápeži v minulosti chránili Európu od nájazdov islamsky hôrd, ktoré chceli zničiť kresťanstvo v Európe a dnes bozkávame tento Korán. Asi sv.Pius V. a nespočetní svätí, ktorí vykupovali kresťanských zajatcov zo zajatia v islamských zemiach by sa obracali v hrobe, keby neboli v nebi. Korán popiera Najsvätejšiu Trojicu, čiže nášho Pána Boha.

K čomu viedol tento zhubný ekumenizmus, synkretizmus ? Vidíme to v nových vojnách medzi mohamedánmi a kresťanmi. Napätie sa stupňuje a obávam sa , že sa nebude poľavovať.

V roku 2001 podnikol Ján-Pavol II. Návštevu v Izraeli. Tu ho vidíme pri „omši“ bez kríža. Naopak, vidíme ho sedieť na kresle s obráteným krížom, čo je znak satanistov.

Treba tu komentár?

Tu lepšie vidíme ten obrátený kríž. Jeden zbožný „modernista“ sa mi snažil vysvetliť , že tento kríž vyjadruje mučenícku smrť sv.Petra. Takéto vysvetlenie má ale dve menšie chybičky: To bol Peter , ktorý sa dal ukrižovať hore nohami a nie kríž a stalo sa to v Ríme a nie v Izraeli.

Tu vidíme Jána-Pavla II. Pri múre nárekov v Jeruzaleme. Ku tomuto múru , ktorý zostal z posledného Herodesovho chrámu v Jeruzaleme. Ku tomuto múru chodia Židia plakať za stratou chrámu, ktorý bol rozborený rímskymi vojskami, ako to predpovedal Pán Ježiš Kristus. Židia v tomto chráme prinášali starozákonné obety a keď odmietli uznať Kristovu obetu, tento chrám stratil na význame lebo symbolizoval odmietnutie Kristovho vykupiteľského diela. Iní Židia chodia k tomuto múru , aby prosili ich boha o vybudovanie nového chrámu, v ktorom by mohli znova prinášať svoje obety. Týmto iba potvrdzujú, že aj naďalej odmietajú Kristovu obetu na kríži.

Ján –Pavol II. , ktorý má reprezentovať Zástupcu Krista ,nášho Vykupiteľa, nemal čo tam hľadať. Jeho prítomnosť pri múre nárekov iba potvrdzuje, že aj on neuznal obetu Pána Ježiša na kríži a tým iba potvrdzuje , že nemôže byť katolíkom a tobôž nie pápežom.

Tu vidíme JPII. v Indii ako hanebne príjma od hinduistickej kňažky na čelo znak bohyne Šiva , čo je znak pohanského božstva a symbol sexuality. Milióny našich mučeníkov odmietli do ruky chytiť kadidlo určené pre uznanie pohanského božstva a tu „zástupca“ živého Boha príjma znak bohyne Šivy na čelo. Je tu potrebný nejaký ďalší komentár? Naši mučeníci dnes by ani nemuseli vyliať svoju krv v rámci tzv.inkulturácie, čo v preklade znamená hrubé zneváženie základov kresťanského náboženstva.

Tu vidíme 18 ročnú vysokoškoláčku pri čítaní lekcie pri „pápežskej omši“. Vidíme ju s úplne obnaženými prsiami za účasti mnohých kardinálov a biskupov. Má to byť modernistická móda pri novej omši, aby sa aj takto potvrdilo, že nová omša nie je od Boha. Táto vysokoškoláčka nechodí takto hanebne oblečená(neoblečená) do školy na prednášky a možno už takto polonahá nechodí ani po svojom dome. Keby bol JPII. pápežom , nemohol by tolerovať takéto zneuctenie omše. Definitívne: Nahota nepatrí do liturgie. Nahota patrí len do manželskej spálne, do ambulancie a pri plávaní.

Modernistická cirkev pod vedením JPII. toleruje všetky módy v kostole, včítane krátkych nohavíc u dospelých , minisukne a obnažené chrbáty u dám. Je to v prísnom rozpore s tradíciou Katolíckej cirkvi a s dobrými mravmi vôbec. No ale , komu niet rady , tomu niet ani pomoci.

Bola to Katolícka cirkev , ktorá prinášala civilizáciu do Novej Guiney a inde na svete. Cirkev učila primitívne kmene obrábať pôdu, chovať zvieratá , ale aj ako sa obliekať. Teraz vidíme opačný trend: Primitivizmus vchádza do modernistickej cirkvi pod menom inkulturácia a už nerobí žiaden problém pre súčasných prelátov , keď v našich chrámoch sa tancujú pohanské „liturgické“ tance.

Nová cirkev neverí v diabla.

http://home.nextra.sk/olinko/27.htm

O celibáte

Úvod

Uvedomujem si, že otvorením tejto témy, dvihnem mnohým hladinu adrenalínu, dúfam však, že to bude tá prvá a posledná nepríjemnosť v súvislosti s ich zdravotným stavom pri čítaní nasledovných riadkov. Opäť pripomínam, že mojím cieľom nie je znevažovanie viery či vnášanie rozkolu medzi jednotlivé denominácie, ale úprimný pohľad na otázky v duchu Písiem, i na tie o ktorých sa v rámci tolerancie mlčí, ale ktoré sú tak ako všetko v Písme, veľmi dôležité pre život kresťana, život spoločenstiev. Poznanie Božej vôle ide ruka v ruke s jej dodržiavaním a tým i napĺňaním, čo by malo byť jedným z cieľov veriacich.

Trocha z histórie.

V mimobiblickej literatúre sa zakazovanie ženby objavuje už pri královne Semiramis v Babylone. 1 Táto osôbka sa postavila do úlohy čarodejnice o čom svedčia fakty o Babylone, ktorý bol semeništom modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Kňazi, ktorí vtedy slúžili iným bohom na čele s bohom slnka, nesmeli byť ženatí. Bola to však len zástierka "svätosti" za ktorou sa skrývalo cudzoložstvo, smilstvo, homosexualita, lesbizmus, pedofília a sodomizmus. Celibátom boli kňazi oddelení od ľudu a boli pokladaní za svätých. Okrem nich žili v babylónskych chrámoch tiež "rádové sestry", "vestálky"- nevesty boha slnka. V skutočnosti to boli rádové prostitútky, ktoré rodily deti k ich následnému obetovaniu bohu slnka, ktoré prebiehalo tak, že novorodencom vyrezávali za živa ešte bijúce srdiečka. /Bŕŕŕŕŕ/.

V cirkvi bol tento podnes kontroverzný sľub zavedený už v 4 storočí a častokrát bol porušovaný dokonca samotnými najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1.200 rokov existencie cirkvi bolo 39 pápežov ženatých, z nich trinásti boli deťmi pápežov, či iných duchovných.1a V Španielsku ho elvírska synoda vyhlásila už v r. 300 za zákon cirkvi a odtiaľ sa šíril do Európy. Papež Siricius /384-399/ vyhlásil, že celibát nie je výplodom nariadení církvi, ale vyplýva zo samotného Evanjelia. 2 Koncom 4. storočia celá rímska cirkev kládla velký dôraz na jeho dodržiavanie. Biskup rímskeho zboru Lev I. (440-461), v smernici 2a o manželstve nariaďuje, že manželská láska v prípade ženatých duchovných má byť zachovaná bez fyzických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však dala ťažko kontrolovať, preto toto nariadenie strácalo na účinosti. 2b

Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol viac porušovaný ako dodržiavaný boli opakované závery koncilov, ktoré znovu a znovu celibát uvádzali do praxe a uzákoňovali ho vo svojích uzneseniach. Lev IX. (1049-1054) zvolal 11 synod na ktorých prísne odsudzoval kňazov, ktorí žili so ženami. 3 Podobne Viktor II. (1055-1057), na synode vo Florencii odsudzuje život kňazov v konkubináte, čo následne potvrdzuje i Alexander II. (1061-1073). 4 Gregor VII. (1073-1085) bol v otázke celibátu oveľa radikálnejší. Krátko po svojom nástupe na biskupský stolec zvolal tzv. pôstnu synodu (1074), kde nariadil, aby každý kto chce byť vysvätený za kňaza zložil sľub celibátu, a tým, ktorí žijú v konkubináte 4a zakázal vysluhovať omšu a podávať sviatosti. 4b Ďalším bol Urban II. (1088-1099) na synode v Piacenze (1093), keď za prítomnosti vyše 4 tisícok kňazov okrem exkomunikácie "protipapeža" Klementa odsúdil konkubinát kňazov, čím vlastne potvrdzoval závery svojich predchodcov. 4c Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát budú uväznení pre dobro svojich duší a manželky, konkubíny budú i so svojimi deťmi predané do otroctva. Ich majetok následne prepadne v prospech cirkvi. 4d

Na I. lateránskom koncile v marci 1123, za prítomnosti vyše 900 kňazov potvrdili účastníci všetky predchádzajúce nariadenia týkajúce sa simónie a kňažského konkubinátu. Pre zaujímavosť, tento snem vyniesol 22 reformných kánonov. 4e V roku 1139 sa v Ríme na II. lateránskom koncile zišlo vyše 1.000 kňazov. Z 30 disciplinárnych kánonov sa celibátu týka kánon VII., v ktorom sa zakazuje uzatvoriť manželstvo po vysvätení a doterajšie existujúce manželstvá vyhlasuje za neplatné. Na rozdiel záverov synody v Piacenze a Urbana II. sa manželky nebudú predávať do otroctva "iba" musia vstúpiť do kláštorov. Ohľadom majetku sa nezmenilo nič, teda prepadol v prospech cirkvi! 4f Všetky tieto snahy, závery, tresty svedčia o jedinom, celibát je pre človeka nieco neprirodzené, čo sa vyžaduje nariadením a musí podliehať kontrole, popr. jeho nedodržiavanie je sankcionované.

V r. 1530 na sneme v Augsburgu 5 vydali veriaci, pre ktorých je Písmo viac ako závery koncilov vyhlásenie, kde sa vyjadrujú aj k otázke celibátu. Zacitujem z neho a nech si každý utvorí svoj vlastný názor.

Citujem:

Tak stvoril Boh človeka, ako muža a ženu ich stvoril /1Moj 1:27/. Skúsenosť až veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti, vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh.

....tak ako hovorí Pavel: Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž. /1Tim 3:2/ Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi 5a boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňažstva v tlačenici takmer o život prišiel mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval nový pápežský edikt o tejto veci...

....pápež vtedy zakazoval kňazom nielen budúce manželstvo, ale roztrhol aj tie manželstvá, ktoré už dávno trvali. Toto je nielen proti všetkým božským, prirodzeným a svetským právam, ale to aj príkro odporuje cirkevným zákonom, ktoré boli vyniesli sami pápeži a protiví sa to aj najdôležitejším koncilom....

....tento vynútený celibát = olúpenie o manželstvo, ktoré sám Boh ustanovil a každému na vôlu ponechal - nespôsobil nič dobrého, ale len mnoho veľkých, zlých nerestí a zla. Ba, i jeden z pápežov, Pius II. často hovorieval, ako to ukazuje jeho životopis, a vo svojom mene dal vyhlásiť:

"Určite možno uviesť dôvod, prečo sa duchovným zakazuje manželstvo; ale sú oveľa vyššie a dôležitejšie dôvody, prečo by sa im manželstvo malo zase dovoliť"...

.... preto je žalostné, že kresťanský manželský stav sa nielen zakazuje, ale na niektorých miestach sa aj celkom tvrdo trestá, akoby šlo o dajaký veľký zločin, zatiaľ čo predsa Boh vo Svätom Písme prikázal, aby sme mali manželstvo vo veľkej úcte...

....Apoštol Pavel v I.liste Timoteovi 4:1-3 nazýva diabolským také učenie, ktoré zakazuje manželstvo. Sám Kristus hovorí u Jána 8:44, že diabol je vrahom od samého počiatku. Oboje spolu súhlasí.....Ako nijaký ľudský zákon nemôže zmeniť alebo zrušiť Božie prikázanie, práve tak ho nemôže zmeniť ani nijaký sľub.

Koniec citátu

Takýto názor malo duchovenstvo v Nemecku v r. 1530, ktorý súhlasí s učením Písma.

RKC z alibizmu poukazuje na grécku cirkev, ktorá pripúšta i ženatých kňazov. Tým nepriamo naznačuje, že sme cirkev vlastne jedna, patriaca pod jednoho pastiera v Ríme a teda apriori nie je proti ženeniu sa kňazov. Ako však uvidíme ďalej v ich vlastných kánonoch, prijatie ženatého medzi klérus je vylúčené. A nielen to, i akýkoľvek pokus o uzavretie sobáša (aj "civilného", medzi klérikom alebo uchádzačom o post klérika), je okamžite postihovaný a trestaný, od uvalenia interdiktu 5b až po vylúčenie z radov kléru. Ak chceme poznať Boží zámer, treba pri úvahách o celibáte zohladniť všetky súvisiace verše.

Teda: 1Tim 3 kap a tiež 4:1-3! Titovi 1kap. kde sa hovorí o kňazoch! Ďalej porovnať ich s Mat 19 kap., v kontexte o nerozlučiteľnosti manželstva, 1Kor 7:2; Gen 1:28; 2:24, kde sa hovorí o všetkých ľuďoch. Ak chceme porovnávat Božie vyjadrenie a v protiklade jeho ľudský výklad a výkon, ak sa chceme dopátrať pravdy, (samozrejme, že jediná je u Boha, Božia), treba porovnať i ľudské učenie a praktiky, ktoré sa k otázke "celibátu" viažu 6, so zaznamenaným Slovom Božím.

1 Síla; The Force; IV diel, vyd. J.T. Chickem, zväzok 15. Autor Dr. A. Rivera CA, USA, 1982.

1a"Z histórie celibátu", časopis "Život"; str. 20; č. 39/2002.

2 Dejiny pápežov; str. 40-41; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka