Kto je Jezábel?

Jezábel je historická osoba popísaná v Biblii, 1 Kráľovská, kapitola 18 a ďalšie. Vydala sa za izraelského kráľa Achaba, syna Omrího. Ona bola dcérou sidonského kráľa Etbaala. Známa je tým, že hubila Hospodinových prorokov, ale sama mala svojich 400 prorokov, ktorí žili na náklady kráľovstva a klaňali sa Ašére. Snažila sa zabiť aj Eliáša Tišbenského, významného Hospodinovho proroka. Vedela zvádzať, zaliečať sa, ovládať. Aby získala pre svojho muža Achaba vinicu Jezrelského Nábota, v Achabovom mene dala vyhlásiť pôst a ukameňovať Nábota.

Bola prekliata a dvorania ju vyhodili z okna. Keď ju išli pochovať podľa Eliášovho proroctva, zostala už len lebka, nohy a dlane, lebo ju zožrali psy.

Dnes niektorí ľudia prirovnávajú jej charakter niektorým ženám, ktoré vládnu v rodine, alebo v štáte všetkými spôsobmi a nazývajú ich Jezábel. (Izebel)

Biblickí vykladači vidia v jej živote proroctvo pre posledné časy a varovanie pre pravú Cirkev Nazaretského Ježiša Krista, opierajúc sa o Zjavenie Jána 3:18-29. Usudzujú, že na konci časov – pred koncom sveta bude pravá Cirkev Ježiša Krista Nazaretského zreteľne odlíšená od falošnej cirkvi. Falošná cirkev bude duchovne napojená na ducha Jezábel so svojimi falošnými prorokmi a napojená na štátnu moc finančne a mocensky. V jej popredí je žena. Má charakter a spôsoby ako Jezábel, honí sa za majetkom, neštíti sa smilstva a žiadnych spôsobov k získaniu moci, majetkov, vplyvu. Spájajú to aj s kapitolou 17, kde je presnejšie určený jej charakter a kde je popísané jej duchovné a obchodné centrum. Tak ako konala Jezábel v minulosti – vraždila Hospodinových služobníkov - v tradícii, tak bude konať aj v posledných časoch.

Charakter druhej Cirkvi je charakter Baránka - pracovitá, svätá, hlásajúca evanjelium a držiaca sa Božieho slova ako nemennej hodnoty, bez škvrny – svätá, prenasledovaná.

Pád Achábovho domu

Jezábelin vplyv na Achába bol zhubný od samého začiatku a pokračoval aj v neskorších rokoch jeho života. Ovocím tohto vplyvu boli také hanebné a násilnícke skutky, že v biblických dejinách sa im sotvačo vyrovná. „Nebolo veru takého, ako bol Acháb, ktorý sa zapredal páchať to, čo sa Hospodinovi nepáči, k čomu ho zviedla jeho žena Jezábel“ (1 Kráľ 21,25). Acháb bol človek chamtivý a Jezábel ho v neprávostiach len podporovala a utvrdzovala. Pod vplyvom vrtošivého srdca ho celkom ovládlo sebectvo. Neznášal, ak mu niekto odmietol splniť prianie; nazdával sa, že po čom zatúži, to mu právom aj patrí. Tento výrazný rys Achábovej povahy, ktorý tak neblaho ovplyvnil kráľovstvo za vlády jeho nástupcov, ukazuje príhoda z čias, keď v Izraeli pôsobil prorok Eliáš. V tesnej blízkosti kráľovského paláca bola vinica, ktorá patrila Nábotovi Jezreelskému. (204) Acháb sa rozhodol, že túto vinicu musí mať. Nábotovi navrhol, aby mu vinicu predal, alebo vymenil za iný pozemok. Povedal: „Daj mi svoju vinicu, bude mi na zeleninovú záhradu. Lebo je blízko pri mojom dome. Ja ti dám miesto nej lepšiu vinicu. Ak sa ti bude páčiť, dám ti v peniazoch koľko je hodna“ (1 Kráľ 21,2). Nábot si svoju vinicu veľmi cenil, pretože ju zdedil po predkoch a nechcel sa jej vzdať. Achábovi povedal: „Nech ma Hospodin chráni, ak by som ti mal dať dedičstvo po svojich otcoch“ (1 Kráľ 21,3). Podľa lévijského zákona sa nemohol nijaký pozemok natrvalo previesť ani predajom, ani výmenou. „Každý z Izraelcov sa má pridŕžať vlastníctva svojho otcovského kmeňa“ (4 Moj 36,7). Kráľ z Nábotovho odmietnutia ochorel. „Acháb prišiel domov roztrpčený a nahnevaný pre odpoveď, ktorú mu dal Nábot Jezreelský ... ľahol si na lôžko, odvrátil tvár a nechcel nič jesť“ (1 Kráľ 21,4). Keď sa potom Jezábel dozvedela bližšie podrobnosti, nahnevala sa, že sa niekto opovážil kráľovu žiadosť odmietnuť a Achába ubezpečila, že smútiť už nemusí. Povedala: „Ty teraz kraľuješ nad Izraelom! Vstaň, najedz sa a buď dobrej mysle. Ja ti dám vinicu Nábota Jezreelského“ (1 Kráľ 21,7). Acháb sa nepýtal, ako jeho žena dosiahne svoj cieľ, no Jezábel hneď začala uskutočňovať svoj zákerný plán. V mene kráľa napísala (109) listy, jeho pečaťou ich zapečatila a rozoslala (205) starším a popredným mužom mesta, v ktorom býval Nábot. V listoch stálo: „Vyhláste pôst a Nábota posaďte na čelo ľudu! Proti nemu posaďte dvoch naničhodných mužov. Tí nech svedčia: Rúhal si sa Bohu aj kráľovi! Potom ho vyveďte a ukameňujte na smrť!“ (1 Kráľ 21,9.10). Rozkaz bol vykonaný. „Starší a poprední muži jeho mesta... urobili, čo bolo v Jezábelinom posolstve, ako napísala v listoch, ktoré poslala“ (1 Kráľ 21,11). Potom šla Jezábel ku kráľovi, vyzvala ho, aby vstal a ujal sa vinice. Achábovi nezáležalo na následkoch, slepo poslúchol jej radu a šiel, aby sa zmocnil pozemku, po ktorom tak túžil. Z podvodného zisku za cenu krvipreliatia sa však kráľ dlho netešil. „Vtedy zaznelo slovo Hospodinovo Eliášovi Tišbejskému: Vstaň, choď naproti izraelskému kráľovi Achábovi v Samárii. Práve je v Nábotovej vinici, do ktorej vstúpil, aby ju zabral. Povedz mu: Takto vraví Hospodin: Spáchal si vraždu a ešte aj dedičstvo zaberáš“ (1 Kráľ 21,17-19). Hospodin potom poučil Eliáša, že má nad Achábom vyniesť strašný súd. Prorok sa ponáhľal vykonať Boží príkaz. Vinou obťažkaný panovník sa pri stretnutí zoči-voči s prísnym Hospodinovým poslom vo vinici veľmi vydesil a svoj strach vyjadril slovami: „Našiel si ma, nepriateľ môj!“ (1 Kráľ 21,20). Pánov posol pohotovo odvetil: „Našiel, pretože si sa zapredal robiť to, čo sa nepáči Hospodinovi. Pozri, uvediem na teba pohromu, zmetiem ti potomstvo“ (1 Kráľ 21,20.21). Nikto nedostane milosť. (206) Achábov rod bude celkom vyhubený. Hospodin oznámil ústami svojho služobníka: „Naložím s tvojím domom ako s domom Járobeáma, syna Nebatovho alebo ako s domom Bašu, syna Achijovho, pretože si ma dráždil k hnevu a Izrael zviedol k hriechu“ (1 Kráľ 21,20-22). Jezábel Hospodin povedal: „Psy budú žrať Jezábel v predmestí Jezreela. Kto Achábovi zomrie v meste, toho zožerú psy. Kto mu zomrie na poli, toho zožerú nebeské vtáky“ (1 Kráľ 21,23.24). Keď kráľ počul toto strašné posolstvo „roztrhol si šaty, položil si na telo vrecovinu, postil sa, spával vo vrecovine a chodil skľúčený. Vtedy zaznelo slovo Hospodinovo k Eliášovi Tišbejskému: Videl som, že sa Acháb pokoril predo mnou. Pretože sa pokoril predo mnou, neuvediem pohromu za jeho čias, ale za čias jeho syna uvediem pohromu na jeho dom“ (1 Kráľ 21,27-29). O necelé tri roky Sýrčania zabili kráľa Achába. Jeho nástupca Achazja „robil, čo sa Hospodinovi nepáči, chodil po cestách svojho otca a svojej matky, po cestách Járobeáma... slúžil Baalovi, klaňal sa mu a dráždil Hospodina, Boha Izraela“ (1 Kráľ 22,53.54), ako to (110) robil jeho otec Acháb. Po spáchaných hriechoch vzdorovitého kráľa však bezprostredne nasledovali súdy. Dôkazom Božieho hnevu voči nemu bola neúspešná vojna s Moábom, ako aj nehoda, ktorá ohrozila jeho život. „Achazja vypadol cez mreže svojej hornej izby“ (2 Kráľ 1,2), vážne sa zranil, a v obave z najhoršieho poslal niekoľko svojich sluhov, aby sa spýtali ekrónskeho božstva Baalzebúba, (207) či sa uzdraví, alebo nie. Verilo sa, že ekrónsky Baalzebúb podáva prostredníctvom svojich kňazov správy o budúcnosti. Spytovať sa ho chodili celé zástupy. Predpovede a správy však dostávali od kniežaťa temnoty. Achazjovi služobníci sa na ceste stretli s Božím mužom, ktorý im prikázal, aby sa vrátili ku kráľovi s týmto posolstvom: „Či nieto Boha v Izraeli, že sa idete dopytovať ekrónskeho boha Baalzebúba? Preto takto vraví Hospodin: Z lôžka, na ktorom si sa ocitol, nezídeš, ale musíš zomrieť“ (2 Kráľ 1,3.4). Keď prorok oznámil posolstvo, odišiel. Ohromení služobníci sa ponáhľali ku kráľovi a zvestovali mu slová Božieho muža. Kráľ sa ich spýtal: „Ako vyzeral muž, ktorý vám vyšiel v ústrety?“ Odvetili mu: „Ten muž mal srstený plášť a na bedrách bol opásaný koženým pásom.“ Achazja zvolal: „To je Eliáš Tišbejský“ (2 Kráľ 1,8). Vedel, že ak cudzinec, s ktorým sa jeho poslovia stretli, bol naozaj Eliáš, potom je vynesený rozsudok istý. Kráľ chcel podľa možnosti hroziaci súd odvrátiť, a preto sa rozhodol, že pošle po proroka. Achazja dvakrát poslal veliteľa s päťdesiatimi vojakmi, ktorí mali proroka zastrašiť, a dvakrát ich stihol Boží súd. Tretí veliteľ sa s vojakmi pokoril pred Hospodinom a keď sa veliteľ priblížil k Pánovmu poslovi, „kľakol si pred Eliášom na kolená a úpenlivo prosil: Boží muž, prosím, (208) nech ti je vzácny môj život i životy týchto tvojich päťdesiatich služobníkov. Tu prehovoril k Eliášovi duch Hospodinov: Zostúp s ním, neboj sa ho. Vstal teda, šiel s ním ku kráľovi a povedal mu: Takto vraví Hospodin: Pretože si poslal poslov dopytovať sa ekrónskeho boha Baalzebúba, ako keby v Izraeli nebolo Boha, ktorého sa možno opýtať na jeho slovo, z lôžka, na ktorom si sa ocitol, nezídeš, ale istotne zomrieš“ (2 Kráľ 1,13.15.16). Achazja už počas vlády svojho otca pozoroval obdivuhodné skutky Najvyššieho. Bol svedkom strašných dôkazov, ktoré Boh dal nevernému Izraelovi o svojom zaobchádzaní s tými, ktorí nedbajú na požiadavky jeho zákona. No Achazja konal tak, ako keby nešlo o skutočnosti, ale o bájky. Namiesto toho, aby sa pred Hospodinom (111) pokoril, (209) nasledoval Baala a nakoniec sa odvážil k najhoršiemu skutku bezbožnosti. Vzdorovitý a tvrdohlavý Achazja zomrel „podľa slova Hospodinovho, ktoré vyriekol Eliáš“ (2 Kráľ 1,17). Dejiny hriechu kráľa Achazju a následné výstražné súdy nemôže nikto beztrestne prehliadať. Aj keď sa dnes už ľudia pohanským božstvám neklaňajú, tisíce sa ich skláňa pred satanovým oltárom, ako to robil izraelský kráľ. Dnes je na svete modlárstvo veľmi rozšírené, aj keď vplyvom vedy a výchovy má jemnejšiu a zvodnejšiu podobu než vtedy, keď Achazja uctieval ekrónskeho boha. Každý deň prináša nové žalostné dôkazy o tom, že viera v spoľahlivé prorocké slovo sa stráca a namiesto nej sa mnohých zmocňuje povera a satanské zvody. Tajomstvo modloslužobných obradov nahrádzajú dnes rituály tajných spoločností a zvodné divy špiritistických médií. Tisíce tých, ktorí odmietajú prijať svetlo Božieho slova alebo vnuknutia Božieho Ducha, dychtivo prijímajú živé prejavy týchto médií. Stúpenci špiritizmu sa môžu síce posmešne vyjadrovať o čarodejníkoch dávnych čias, ale arcizvodca sa víťazne smeje, lebo jeho klamstvá prijali v inej podobe. Mnohí sa hrozia čo i len pomyslieť, že by mali ísť žiadať radu od špiritistických médií, no vábi ich jemnejšia podoba špiritizmu. Ďalších na nesprávnu cestu zvádza učenie spoločenstva Kresťanskej vedy, mysticizmus teozofie alebo iné náboženstvá Východu. (210) Hlásatelia takmer všetkých podôb špiritizmu tvrdia, že majú moc uzdravovať. Túto moc prisudzujú elektrine, magnetizmu, takzvaným tajomne pôsobiacim liekom alebo skrytým silám ľudskej mysle. Takých ľudí je pomerne dosť aj v dnešnom kresťanstve, čo týchto liečiteľov vyhľadávajú namiesto toho, aby dôverovali moci živého Boha a schopnostiam odborných lekárov. Matka, bdiaca pri lôžku svojho chorého dieťaťa, narieka: „Nemôžem už viac urobiť. Či nieto lekára, ktorý má moc uzdraviť mi dieťa?“ Dozvie sa však o zázračnej moci nejakého liečiteľa či magnetizéra a zverí mu svoje dieťa. Tým ho vlastne odovzdala do rúk satana, akoby jej stál po boku. V mnohých prípadoch potom život dieťaťa ovláda satanská moc a zdá sa, že vyslobodiť sa z jej zovretia nie je možné. Achazjova bezbožnosť bola príčinou Božej neľúbosti. Čo všetko Boh urobil v snahe získať srdce a vieru izraelského ľudu! Hospodin počas celých stáročí preukazoval svojmu ľudu bezpríkladnú dobrotu a lásku. Od začiatku zjavoval, že mu „bolo rozkošou byť s ľuďmi“ (Prísl 8,31). Poskytoval neustálu pomoc tým, ktorí ho hľadali. Izraelský kráľ sa však napriek tomu odvrátil od Boha a pomoc hľadal (112) pri najväčšom nepriateľovi svojho ľudu. Pohanom tým ukázal, že viac dôveruje ich modlám než nebeskému Bohu. Ľudia zneuctievajú Boha aj tým, že sa odvracajú od Zdroja sily a múdrosti a žiadajú pomoc alebo radu od mocností temna. Ak Achazjov skutok vyvolal Boží hnev, (211) ako sa potom Boh díva na tých, ktorí sa správajú podobne, hoci získali väčšie poznanie? Možno pokladať za rozvážne a správne počínanie, ak sa niekto chváli tým, že údajnú úľavu získal práve dôverou v satanský zvod? Čo z toho môže mať človek, keby si tým aj život predĺžil? Čo môže mať z toho, keby si tým zabezpečil aj dočasný zisk? Vyplatí sa nedbať na Božiu vôľu? Všetky podobné zisky sa nakoniec vyjavia ako nenahraditeľná strata. Beztrestne nemôžeme odstrániť ani jedinú ohradu, ktorú Boh určil na ochranu svojho ľudu pred mocou satana. Keďže Achazja nemal syna, kráľom sa stal jeho brat Jóram. Ten vládol desiatim izraelským kmeňom dvanásť rokov. Jeho matka Jezábel ešte žila po celý čas jeho vlády a neblaho vplývala na spravovanie krajiny. Mnohí sa ešte stále nevymanili z modloslužobných zvykov. Sám Jóram „robil, čo sa Hospodinovi nepáči, len nie natoľko ako jeho otec a jeho matka, lebo dal odstrániť Baalov posvätný stĺp, ktorý zhotovil jeho otec. Lenže zotrval v hriechoch Járobeáma, syna Nebatovho, ktorý zviedol Izrael k hriechu, – a neodklonil sa od nich“ (2 Kráľ 3,2.3). Počas Jóramovej vlády nad Izraelom zomrel Jozafát a na júdsky trón nastúpil jeho syn, tiež Jóram. Svojím sobášom s dcérou Achába a Jezábely bol júdsky Jóram spätý s izraelským kráľom a za svojej vlády nasledoval Baala, „ako to robil dom Achábov“. „Aj on zriadil výšiny na júdskych vrchoch a zviedol obyvateľov Jeruzalema (212) k smilnému modlárstvu a zaviedol aj Júdu“ (2 Par 21,6.11). Júdsky kráľ dostal na ceste svojho veľkého odpadnutia dôrazné pokarhanie. Prorok Eliáš ešte pred svojím nanebovzatím nemohol mlčky hľadieť na to, že júdske kráľovstvo ide tou istou cestou, ktorá zaviedla severné kráľovstvo na pokraj záhuby. Prorok teda poslal júdskemu Jóramovi list, v ktorom musel bezbožný kráľ čítať tieto strašné slová: „Takto vraví Hospodin, Boh tvojho praotca Dávida: Pretože si nechodil cestami svojho otca Jozafáta a cestami júdskeho kráľa Ásu, ale chodil si cestou izraelských kráľov a do smilného modlárstva si zviedol Júdu a obyvateľov Jeruzalema podľa vzoru smilného modlárstva Achábovho, ba aj svojich bratov, vlastnú rodinu, ktorí boli lepší ako ty, si povraždil, Hospodin zasiahne ťažkou ranou tvoj (113) ľud, tvojich synov, tvoje ženy, a všetok tvoj majetok. Sám však upadneš do ťažkej choroby“ (2 Par 21,12-15). Pán splnil toto proroctvo, „popudil proti Jóramovi ducha Filištíncov a Arabov, bývajúcich vedľa Kúšijcov. Tí vytiahli proti Júdsku, vtrhli ta a odvliekli všetok majetok, nájdený v kráľovskom paláci, aj jeho synov a ženy, takže mu nezostal ani jeden syn, iba Jóacház, najmenší z jeho synov. Po tom všetkom ranil mu Hospodin vnútro nevyliečiteľnou chorobou. Po čase, keď nadišiel koniec druhého roku... zomrel v hrozných bolestiach.“ (213) „Po ňom sa kráľom stal jeho syn Achazja“ (2 Par 21,16-19; 2 Kráľ 8,24). V izraelskom kráľovstve ešte stále vládol Achábov syn Jóram, keď jeho synovec Achazja nastúpil na trón júdskeho kráľovstva. Achazja vládol len jeden rok; celý ten čas podliehal vplyvu svojej matky Atalje, ktorá mu bola radkyňou „pri páchaní bezbožností“, a „chodil po cestách domu Achábovho a robil to, čo sa nepáči Hospodinovi“ (2 Par 22,3.4; 2 Kráľ 8,27). Jeho stará matka Jezábel ešte žila a Achazja opovážlivo uzavrel spojenectvo so svojím strýcom Jóramom, kráľom Izraela. Júdsky kráľ Achazja onedlho tragicky zahynul. Príslušníci Achábovho domu, ktorí prežili, „po smrti otcovej... mu boli radcami na jeho vlastnú záhubu“ (2 Par 22,4). Keď bol raz Achazja na návšteve u svojho strýca v Jezreeli, dostal prorok Elízeus príkaz z neba, aby poslal jedného z prorockých synov do Rámot-Gileádu, kde mal pomazať Jehúa za izraelského kráľa. Práve vtedy boli spojené vojská júdske a izraelské vo vojne proti Sýrčanom v Rámot-Gileáde. Jóram bol v boji ranený a vrátil sa do Jezreela, po tom, čo velením kráľovského vojska poveril Jehúa. Pri pomazaní Jehúa Elízeov sluha povedal: „Pomazal som ťa za kráľa nad ľudom Hospodinovým, nad Izraelom.“ Potom mu na príkaz neba určil zvláštnu úlohu: „Vyhladíš dom Achába, svojho pána,“ povedal Hospodin ústami svojho služobníka, „tak pomstím na Jezábele krv svojich služobníkov, prorokov, i krv všetkých služobníkov Hospodinových. (214) Zahynie celý dom Achábov“ (2 Kráľ 9,6-8). Len čo vojaci vyhlásili Jehúa za kráľa, ponáhľal sa do Jezreela pomstiť sa tým, ktorí sa svojvoľne rozhodli pokračovať v hriechu a zvádzali k nemu aj iných. Jóram izraelský, Achazja júdsky i Jezábel, matka kráľova, a tí „čo ešte zostali z Achábovho domu v Jezreeli, i všetci jeho najpoprednejší muži, dôverníci a kňazi“, boli pobití. „Všetkých Baalových prorokov, všetkých jeho služobníkov a všetkých jeho kňazov,“ ktorí žili v stredisku Baalovej modloslužby, v Samárii, pobil mečom. Modlárske obrazy a sochy boli zničené a spálené. (114) Baalov chrám zborili. „Tak vykynožil Jehú Baala z Izraela“ (2 Kráľ 10,11.19.28). Správy o tomto masovom vraždení sa dopočula Jezábelina dcéra Atalja, ktorá ešte stále zastávala vedúce postavenie v júdskom kráľovstve. Keď sa dozvedela, že jej syn, júdsky kráľ, je mŕtvy, „zakročila a vyhubila všetko kráľovské potomstvo júdskeho domu“. Pri tomto hromadnom krvipreliatí boli povraždení všetci Dávidovi potomkovia, prípadní následníci trónu, okrem Joáša. Toto dieťa zachránila žena veľkňaza Jójada tak, že ho ukryla v chrámových priestoroch. Dieťa skrývali šesť rokov, „dokiaľ Atalja vládla v krajine“ (2 Par 22,10.12). Po šiestich rokoch sa „levíti a všetci Júdejci spojili s veľkňazom Jojádom a malého Joáša korunovali a pomazali za kráľa“. „Pritom tlieskali rukami a prevolávali: Nech žije kráľ!“ (2 Par 23,8; 2 Kráľ 11,12). (215) „Keď Atalja začula krik ľudu, ktorý sa hrnul a oslavoval kráľa, šla za ľudom do domu Hospodinovho.“ „Videla, že kráľ stál ako obvykle pri stÍpe, velitelia a trubači pri kráľovi a všetok ľud krajiny sa radoval a trúbil na trúbach. Vtedy si Atalja roztrhla šaty a skríkla: Sprisahanie, sprisahanie!“ (2 Par 23,12; 2 Kráľ 11,14). Jojáda však rozkázal veliteľom vojska, aby Atalju zajali a jej prívržencov vyviedli z chrámu na popravisko a tam ich sťali. Posledný člen Achábovho domu bol teda odstránený. Hrozné zlo, ktoré napáchalo Achábovo spojenie s Jezábelou trvalo dotiaľ, kým nezahynul posledný Achábov potomok. V Júdsku sa síce uctieval pravý Boh, ale Atalji sa podarilo mnohých zviesť. Len čo bola nekajúcna kráľovná popravená, „všetok ľud krajiny vošiel do Baalovho domu, zborili jeho oltáre, porozbíjali jeho podoby a Baalovho kňaza Mattána zabili pred oltármi“ (2 Kráľ 11,18). Takto sa začala náprava. Tí, ktorí sa zúčastnili Joášovej korunovácie, sa slávnostnou zmluvou zaviazali, „že budú ľudom Hospodinovým“. Len čo v júdskom kráľovstve prestal pôsobiť zhubný vplyv Jezábelinej dcéry, Baalovi kňazi boli pobití a chrám bol zborený, „radoval sa všetok ľud krajiny a mesto sa uspokojilo“ (2 Par 23,16.21).

Rick Joyner: Zápas s náboženským duchom

Preklad: © 2004 Michal Tausk, Jednota bratská

Prirodzenosť náboženského ducha

Náboženský duch je démon, ktorý sa snaží nahradiť náboženskou aktivitou moc Ducha Svätého v živote veriaceho. Jeho primárnym cieľom je mať cirkev, ktorá sa „drží formy zbožnosti, ale zapiera jej moc“ (2Tim 3:5). Apoštol Pavol toto svoje nabádanie zakončil: „vyhýbajte sa takýmto ľuďom!“ Tento náboženský duch je tým „kvasom farizejov a sadukajov“ (Mt 16:6), pred ktorým Pán varoval svojich učeníkov.

Keď Pán používal metafory, tak to bolo kvôli tomu, že charakterizovali predmet lekcie. Náboženský duch funguje ako kvas v chlebe. Nedáva mu žiaden obsah (význam) alebo výživnú hodnotu, ale ho len nafúkne. Takýto je výsledok náboženského ducha. Nedá život a moc cirkvi. Kŕmi človeka samotnou pýchou, ktorá spôsobila prvý pád a takmer každý pád odvtedy. Satan, zdá sa, že rozumie lepšie ako cirkev tomu, že „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ (Jak 4:6). On veľmi dobre vie, že Boh nebude potvrdzovať žiadnu prácu, ktorá by mohla byť nafúknutá pýchou a že Boh Sám ju bude dokonca odmietať. Preto satanova stratégia je učiniť nás pyšnými, dokonca pyšnými aj z dobrých vecí, ako napríklad: koľko si čítame Bibliu, koľko svedčíme alebo kŕmime chudobných. On vie veľmi dobre, že ak aj robíme Božiu vôľu v pýche, tak bude brzdiaca a môže pracovať aj smerom k nášmu pádu.

Satan tiež vie aj to, že keď sa už dostane kvas do chleba, tak je ho takmer nemožné odstrániť. Pýcha, vo svojej najhlbšej podstate, je najťažšia pevnosť k náprave a odstráneniu. Náboženský duch nás drží od načúvania Božiemu hlasu tým, že nás povzbudzuje, aby sme nadobudli myslenie, že my už Boží názor poznáme, že vieme, čo hovorí a čo sa Mu páči. Tento zvod je výsledkom viery, že Boh je ako my. Toto spôsobuje aj racionalizáciu Písma, ktorá nám umožňuje veriť, že karhanie, nápravy, slová korekcie sú pre iných ľudí, a nie pre nás.

Ak je toto problém v tvojom živote, pravdepodobne si už začal myslieť, že ako veľmi si niekto potrebuje prečítať tento text. Nemuselo ťa napadnúť, že Boh vložil tento text do tvojich rúk, lebo ho sám potrebuješ. V skutočnosti ho všetci potrebujeme. Toto je nepriateľ, s ktorým do istého stupňa všetci zápasíme. Je to celkom nevyhnutné, aby sme boli oslobodení z tohto devastujúceho zvodu a aby sme slobodnými aj zostali. Nebudeme schopní uctievať Pána v Duchu a v Pravde, dokiaľ to neurobíme.

Do akého stupňa sme boli oslobodení z tohto mocného zvodu, bude priamo ovplyvňovať stupeň, v ktorom budeme schopní kázať skutočné evanjelium v pravej moci. Cirkevná konfrontácia s náboženským duchom bude jeden z impozantných zápasov posledných čias. Každý bude bojovať v tejto bitke. Jedinú vec, ktorú si potrebujeme presne stanoviť je, že na ktorej strane tohto boja budeme!

Nebudeme mať autoritu oslobodzovať druhých z temnoty, dokiaľ sami nebudeme v tej oblasti slobodní. Aby sme sa postavili na pevnú pôdu od tohto obrovského nepriateľa, musíme poprosiť Pána, aby zasvietil na nás svojím svetlom, aby nám ukázal ako toto aplikovať do našej osobnosti. Ako Pán neustále konfrontoval farizejov, tak je to aj príkladom, že cirkevný boj od samotného počiatku bol práve s týmto duchom. Práve ako primárna charakteristika farizejov bola ich tendencia zamerať sa na to, čo je v iných zlé, zatiaľ čo sú slepými k svojim vlastným chybám, tak aj náboženský duch sa snaží učiniť nás viac náchylných k tomu, aby sme hľadali to, čo je zlé s druhými, miesto potreby našej vlastnej nápravy.

Veľký zvod

Jedna z najzvodnejších charakteristík ohľadom náboženského ducha je, že je založený na horlivosti za Bohom. Máme tendenciu myslieť si, že Božia horlivosť nemôže byť zlá, ale toto závisí na otázke prečo sme horliví za Bohom. Pavol napísal o svojich židovských bratoch v Rimanom 10:2 „ Lebo im dávam svedectvo, že majú horlivosť Božiu, ale nie podľa pravého poznania.“ Nikto na zemi sa viac nemodlil, nepostil, nečítal Bibliu, nemal väčšiu nádej v príchod Mesiáša alebo nemal väčšiu horlivosť pre Božie veci, ako farizeji. Ale napriek tomu, oni boli tými najväčšími odporcami Božími a Jeho Mesiáša, keď prišiel.

Mladý Saul z Tarzu sa výstižne nazval „farizejom farizejov“ – bol motivovaný horlivosťou Božou keď prenasledoval Jeho cirkev. Horlivosť Božia je jedna z naliehavo potrebných charakteristík dnešnej cirkvi, ktorá je príšerne zviazaná Laodicejskou vlažnosťou. Pán prikázal cirkvi „preto buďte horliví a čiňte pokánie“ (Zjv 3:19b, preklad z angl. verzie). Skutočne horliví sú tí, ktorých je ťažko zastaviť, takže nepriateľova stratégia proti tým, ktorých nevie zastaviť je taká, že ich zatlačí príliš ďaleko. Jeho prvým krokom je, aby sa chválili vo svojej vlastnej horlivosti. Bez ohľadu na to, ako dôležitý je dar alebo charakteristika, ktorú máme, nepriateľ nás môže dostať do pýchy, bude nás mať vo svojej pasci a použije ten dar na zlo.

Pán nemal problém s démonmi, keď chodil po tejto zemi. Rýchlo skláňali svoje kolená, prosiac o milosť. Bola to konzervatívna, horlivá, náboženská komunita, ktorá sa okamžite stala Jeho nepriateľom. Tí, ktorí boli najhorlivejší v Božom Slove ukrižovali Slovo samotné, keď sa stalo telom a kráčalo medzi nimi. To isté je stále pravdou. Všetky kulty a falošné náboženstvá dokopy neurobili toľko škody Božím hnutiam ako opozícia alebo ako infiltrácia vo forme náboženského ducha v cirkvi. Kulty a falošné náboženstvá sú ľahko rozpoznané, ale náboženský duch prekazil alebo odklonil čas možno každého prebudenia alebo hnutia – a stále si udržuje kreslo cti po celý čas viditeľnej cirkvi.

Bude to zjavenie náboženského ducha, ktoré sa posadí v samotnom Božom chráme vyhlasujúc sa za Boha. Tento muž hriechu sa posadí v cirkvi. Nanešťastie, bude to cirkev, ktorá mu to dovolí.

Dva základy

Ako väčšina nepriateľových pevností, aj náboženský duch stavia svoju prácu na dvoch základných základoch – strach a pýcha. Náboženský duch chce, aby sme slúžili Pánovi preto, aby sme získali Jeho potvrdenie, miesto toho, že by sme slúžili z pozície, kde sme už prijali potvrdenie skrze kríž Ježiša. Preto náboženský duch zakladá vzťah k Bohu na osobnej disciplíne, než na zmierujúcej obeti Krista. Motív k tomuto môže byť buď strach alebo pýcha – alebo ich kombinácia.

Strach a pýcha sú dva základné výsledky pádu a naše vyslobodenie z nich je zvyčajne dlhý proces. Preto Pán dal aj Jezábel „čas na pokánie“ (viď. Zjv 2:20-21). Biblická Jezábel bola ženou kráľa Achba a veľmi náboženská osoba, ale bola odovzdaná falošnému náboženstvu. Pán jej dal čas činiť pokánie, pretože korene tohto ducha idú tak hlboko, že to vyžaduje čas k úplnému pokániu a vyslobodeniu spod neho.

Hoci Pán dal Jezábel čas k pokániu, napomenul cirkevný zbor Thyatiry, že ju „toleroval“ (v. 20). Môžeme byť trpezliví s ľuďmi, ktorí majú náboženských duchov, ale nesmieme tolerovať ich službu v našom strede, kým čakáme! Ak tento duch nebude rýchlo konfrontovaný, bude robiť viac škody zboru, službám, našim rodinám, životom, ako pravdepodobne žiaden iný útok, ktorý môže prísť.

Základ viny

Éli – kňaz, ktorý vychoval Samuela, je dobrým biblickým príkladom niekoho, kto slúži v náboženskom duchu, ktorý je založený na vine. Éli mal takú horlivosť za Pánom, že keď počul, že Archa bola zajatá Filištíncami, spadol a zomrel. Strávil svoj život snahou slúžiť Pánovi ako veľkňaz, ale tie úplne prvé slová, ktoré dostal Samuel boli tým najhrozivejšími napomenutiami v Písme – kvôli Elimu!

1Samuelova 3:13-14: „13A dám mu vedieť, že ja budem súdiť jeho dom až na veky pre neprávosť, o ktorej vedel, že jeho synovia uvedú na seba kliatbu, a nezabránil im. 14Preto som prisahal domu Éliho, že nebude pokrytá neprávosť domu Éliho ani bitnou obeťou ani obilnou obeťou až na veky.“

Éliho horlivosť za Pánom bola založená na obetiach s cieľom urovnať svoju nezodpovednosť ako otca. Vina v našich životoch nás môže podnietiť k veľkej horlivosti, čo zvyčajne končí v našich obetiach, ktoré slúžia k snahe odčiniť naše chyby. Toto je potupou kríža, ktorý ako jediný môže odčiniť našu vinu. Taká horlivosť nebude pred Pánom nikdy prijateľná, aj keby sme svoje obete prinášali večne.

Mali by sme tu poznamenať, že Pán nepovedal, že Éliho hriech nemohol byť odpustený. On len povedal, že Éliho pokusy odčiniť hriechy obeťami a darmi to nikdy neurobia. Existujú zástupy mužov a žien, ktorých horlivosť za Pánom je podobne založená, na snahe odčiniť svoje hriechy, zlyhania alebo aj nezodpovednosť v iných oblastiach svojich životov. Ale všetky obete sveta neodčinia ani naše najmenšie zlyhanie. Dokonca aj pokus vyskúšať to, je urážkou Ježišovho kríža, ktorý ako jediný je Otcovi prijateľnou obeťou za hriech.

Pokus získať Božie potvrdenie našou vlastnou obeťou otvára naširoko dvere náboženskému duchu, pretože služba nie je vtedy založená na krvi Ježia a moci kríža, ale na snahe urobiť naše vlastné odčinenie hriechov. Toto neznamená, že by sme nemali robiť veci, ktoré sa Pánovi páčia, ale musíme udržať svoj motív páčiť sa Pánovi kvôli Jeho radosti, ale nie kvôli nášmu prijatiu. Jeden je zameraný na Boha a ten druhý je zameraný na seba – a to tým najdeštruktívnejším spôsobom – snahou obísť kríž.

Pozoruhodné je tiež aj to, že jeden z hriechov Éliho synov bolo, že „opovrhovali obetným darom Hospodinovým“ (1Sam 2:17). Privlastnili si tie obete a dary prinášané Pánovi na svoje sebecké používanie. Tí, ktorí sú zovretí týmto druhom náboženského ducha, budú často tí najhorlivejší v kázaní kríža, ale tu leží tá prevrátenosť – zdôrazňuje viac ich kríž, ako kríž Ježiša. Ich pôžitok je viac v sebaponižovaní, ako v kríži Krista, ktorý nás sám robí spravodlivými a prijateľnými pred Bohom.

Základ pýchy

Idealizmus je jedným z najzvodnejších a najdeštruktívnejších prestrojení náboženského ducha. Idealizmus je ľudského pôvodu a je formou humanizmu. Má výzor toho, že hľadá len najvyššie štandardy a zachovanie Božej slávy. Napokon, idealizmus je pravdepodobne tým najvražednejším nepriateľom pravého zjavenia a pravej milosti. Je vražedný, lebo nedovoľuje rásť do milosti a múdrosti, ale útočí a ničí základy tých, ktorých stíha Božia sláva, ale ešte tam nie sú.

Idealizmus nás núti snažiť sa uložiť na druhých štandardy, ktoré sú za štandardami, ktoré požaduje Boh, alebo pre ktoré dal v tom čase milosť. Napríklad, ľudia ovládaní týmto druhom náboženského ducha môžu odsudzovať tých, ktorí sa nemodlia dve hodiny denne, ako oni. Pravdou je, že to môže byť Božou vôľou modliť sa tak veľa, ale rozhodujúce je ako sa tam dostaneme. Milosť Božia nás bude najprv volať modliť sa možno len desať minút denne. Potom, keď budeme Jeho prítomnosťou požehnaní, budeme chcieť tráviť s Pánom viac a viac času, dokiaľ nebudeme chcieť skončiť po desiatich minútach, po hodine, dvoch... Potom, keď sa modlíme dve hodiny denne, je to kvôli našej láske k modlitbe a prítomnosti Pánovej a nie zo strachu alebo pýchy.

Náboženský duch založený na idealizme bude zvyčajne hľadať dokonalý zbor a odmietne byť súčasťou čohokoľvek nižšieho. Tí, ktorí sú vedení Duchom Svätým môžu mať nádej pre taký zbor, ale stále budú schopní odovzdať sa v službe dokonca aj na tie najnižšie práce, za účelom pomôcť tým službám rásť vo vízii a vyspelosti. Duch Svätý je nazvaný „Pomocníkom“ a tí, ktorí sú skutočne vedení Duchom, budú vždy hľadať spôsoby pomôcť a nie len stáť bokom a kritizovať.

Keď je náboženský duch založený na pýche, je daný najavo perfekcionizmom. Perfekcionista všetko vidí ako čierne alebo biele. Toto vyrastie do extrémov, kedy je požadované, že každý človek a každý zbor je posúdený buď ako 100% správny alebo 100% nesprávny. Toto je štandard, ktorému môže vyhovieť len Ježiš; bude to viesť k vážnemu zvodu, keď to budeme uvaľovať na seba alebo iných. Pravá milosť poskytuje pravdu, ktorá ľudí oslobodzuje, ukazuje im cestu z ich hriechu alebo k vyššej úrovni duchovnej vyspelosti.

Človek s náboženským duchom môže zvyčajne poukazovať na problémy s veľkou presnosťou, ale zriedka má riešenia, okrem zbúrania toho, čo už bolo postavené. Toto je stratégia nepriateľa, aby anuloval urobený pokrok a zasial znechutenie, ktoré bude obmedzovať neskorší rozvoj. Toto produkuje mentalitu, ktorá hovorí, že ak nemôžeme ísť priamo na vrch hory, nebudeme na ňu liezť vôbec, ale „zomrieme sebe“. Toto je smrť, ktorú Boh nevyžaduje a je to prekrúteným nabádaním k dennému neseniu kríža.

Perfekcionista robí oboje – snaží sa žiť alebo ukladá na niekoho štandardy, ktoré potlačujú pravú vyspelosť a rast. Milosť Božia nás bude viesť na vrch hory krok po kroku. Pán nás neodsudzuje kvôli tomu, že by sme sa potkli niekoľko krát v snahe postúpiť ďalej. On nás vo svojej milosti zodvihne s povzbudením, že to dokážeme. Musíme mať víziu, že to zvládneme až na vrch a nikdy by sme sa nemali odsudzovať za to, že tam ešte nie sme, dokiaľ tam stále ideme.

Jakub povedal: „všetci sa v mnohom potkýname“ (Jakub 3:2, preklad z AJ). Ak by sme mali čakať dokiaľ nebudeme dokonalí predtým, ako môžeme slúžiť, nikto by nikdy nebol oprávnený slúžiť. Dokonalá poslušnosť a porozumenie by mali byť vždy našimi cieľmi; ale toto nikdy v nás nebude, jedine že dôjdeme k dokonalému zotrvaní v Dokonalom.

Pretože dnes „vidíme cez tmavé sklo“ alebo len čiastočne, sme nútení byť vždy otvorení väčšej presnosti v našej viere alebo vyučovaní. Jeden z našich najväčších zvodov zo všetkého je, že už sme vo svojom porozumení úplní alebo 100%-ne presní v našom vnímaní, alebo v našich jednaniach. Tí s náboženským duchom budú zvyčajne učiť aj vyhlasovať, že sú viac otvorení porozumeniu, ale väčšinou sa toto deje preto, že chcú dostať ostatných k tomu, aby boli aj oni otvorení ich učeniu, kým oni ostávajú pevne uzavretí pred druhými.

Ježiš požehnal Petra a otočil nad ním kľúčami Kráľovstva tesne predtým, ako ho napomenul a nazval ho „satanom“ (pozri Matúš 16:23). Ihneď po tomto najväčšom z požehnaní ho nepriateľ zviedol, ale predsa Pán od Petra kľúče nevzal späť. Ježiš vedel, že hoci dal kľúče Petrovi, že Ho čoskoro zaprie a bude prisahať, že ho nepozná. Mnoho rokov potom, čo ich Peter používal k otváraniu dverí viery pre Židov aj pohanov, najmladší z apoštolov, Pavol, ho verejne napomenul z jeho pokrytectva. Napriek tomu bolo Petrovi zasľúbené, že bude sedieť na jednom z dvanástich trónov a súdiť dvanásť kmeňov Izraela. Pán ukázal, že bude poverovať a používať ľudí dávno predtým, ako väčšina z nás by to chcela robiť a On vie o všetkých chybách, ktoré budeme robiť, keď nás povolá!

Vyzerá to tak, že Pánov vodcovský štýl bol zabezpečiť miesto, kde budú Jeho nasledovníci môcť robiť chyby a učiť sa z nich. Ak budeme požadovať od našich detí dokonalú vyspelosť, pokiaľ sú stále deťmi, v skutočnosti to potlačí ich rast a vyspelosť. To isté je pravdou v cirkvi. Musíme naprávať chyby, pretože tak sa učíme, ale musí to byť náprava, ktorá povzbudzuje a oslobodzuje a nie taká, ktorá odsudzuje a ničí iniciatívu.

Smrteľná kombinácia

Jedna z najsilnejších a najzvodnejších foriem náboženského ducha je založená na oboch zložkách, na strachu aj pýche. Tí, ktorí sú týmto spôsobom zviazaní, prechádzajú cez obdobia hlbokej skľúčenosti a cez vyčítania svojich chýb, ktoré vyúsťujú v pokání, ktoré je sebaponižujúce a ďalej sa budú pokúšať prinášať obete, ktoré budú utišovať Pána. Potom sa prevrátia na druhú stranu, kde sa stanú tak presvedčení, že sú nadradení druhým kresťanom, iným skupinám, hnutiam, a pod., že sa stanú nedotknuteľnými a neschopnými prijať nápravu. Základ, na ktorom stoja v ktoromkoľvek čase, bude ovplyvňovaný viac vonkajším tlakom, ako skutočným presvedčením.

Takýto náboženský duch je tak klzký, že sa bude vyšmykovať takmer z každého pokusu jeho konfrontácie. Ak oslovíš pýchu, tak strachy a neistoty povstanú, aby pritiahli (vyvolali) súcit (pochopenie). Ak budeš konfrontovať pýchu, potom sa to zmení na náboženskú pýchu, ktorá sa bude vydávať za vieru. Tento typ ducha vtiahne jednotlivcov alebo zhromaždenia na také extrémy, že sa nevyhnutne budú rozkladať.

Falošný dar rozlišovania

Náboženský duch bude zvyčajne podávať napodobeninu daru rozlišovania duchov. Tento falzifikát prospieva na tom, že oni vidia to, čo je zlé s ostatnými, miesto toho, že by videli čo Boh robí, aby im pomohol. Tu je to miesto, kde tento duch robí jedno zo svojich najväčších škôd cirkvi. Služba tohto ducha takmer vždy zanechá viac škody a rozdelenia, ako uzdravenia a uzmierenia. Jeho múdrosť má korene v strome poznania dobrého a zlého, a preto hoci tá pravda môže byť presná, je prinášaná v duchu, ktorý zabíja.

Tento falošný dar rozlišovania je motivovaný upodozrievaním a strachom. Upodozrievanie má korene v takých veciach, ako je odmietnutie, zachovanie si územia alebo všeobecná neistota. Skutočný dar rozlišovania môže fungovať len v láske. Akýkoľvek iný motív ako láska, zdeformuje duchovnú ochranu. Kedykoľvek sa niekto odovzdá súdu alebo kritike o nejakej inej osobe alebo skupine, nemali by sme tomu venovať svoju pozornosť, dokiaľ nemáme istotu, že ten, kto to prináša, tú osobu alebo skupinu skutočne miluje a má v nej „investíciu“ služby.

Anjeli svetla

Keď Pavol varoval Korintských pred tými, ktorí slúžia v náboženskom duchu, ktorí chceli priniesť jarmo zákonníctva na mladú cirkev, vysvetlil to:

„13Lebo takí falošní apoštolovia sú ľstivými robotníkmi, pretvarujúcimi sa na apoštolov Kristových. 14A nie div, lebo veď sám satan sa pretvaruje na anjela svetla. 15Nuž teda nie je to veľkou vecou, ak sa i jeho služobníci pretvarujú, ako čo by boli služobníkmi spravodlivosti, ktorých koniec bude podľa ich skutkov.“ (2 Korintským 11:13-15)

Táto fráza „anjel svetla“ môže byť interpretovaná ako „posol pravdy“. Satanova najzvodnejšia a najvražednejšia maska je prísť ako služobník spravodlivosti, používajúc pravdy s cieľom deštrukcie. Je celkom zručný v citovaní Písma, v používaní múdrosti, ale je to múdrosť zo stromu poznania, ktorá zabíja. Môže presne ukázať na to, čo je zlé s niekým iným, ale vždy to robí takým spôsobom, ktorý rúca, kedy nedá riešenia, ktoré vedú k oslobodeniu a životu.

„Anjeli svetla“, ktorí sú zmocnení náboženským duchom, budú najprv hľadať to, čo je zlé na niekom, než to, čo je dobré. Maskou zvyčajne bude ochrana oviec, pravda alebo Pánova sláva, ale rozhodujúci duch je zlý duch a vždy skončí v tom, že spôsobí rozdelenie a deštrukciu. Kriticizmus nesie výzor múdrosti, ale je to pýcha v jednej zo svojich základných foriem. Keď niekoho kritizujeme, tým vyhlasujeme, že sme lepší ako on. V niektorých oblastiach môžeme byť lepší ako iní, ale ak sme, tak je to len milosťou. Veriaci vedia, že skutočná milosť Božia sa nikdy nepozerá na to, ako druhých zhodiť, ale ako ich zbudovať, ukladajúc na nich tú istú milosť, na ktorej oni sami postavili svoje životy. Ako staré príslovie hovorí: „Každý somár vie rozkopať stodolu, ale vyžaduje to zručného tesára na jej vybudovanie.“

Náboženský duch a vražda

Keď sa Adam a Eva rozhodli žiť poznaním dobra a zla, ochutnali náboženského ducha. Prvým následkom tohto činu bolo zameranie sa na seba – pozerali na seba. Prvé dieťa, ktoré sa im narodilo potom, čo ochutnali toto ovocie, bol Kain, ktorý je prvým biblickým modelom človeka, ktorý je ovládaný náboženským duchom.

Kain bol „obrábačom zeme“ alebo inak povedané, zemsky mysliaci. Náboženský duch bude vždy vyhľadávať to, aby nás zameral na pozemskú oblasť, len nie na nebeskú. Toto „semeno Kaina“ súdi podľa toho, čo sa vidí a nemôže pochopiť tých, ktorí „vytrvajú vidiac Toho, ktorý je neviditeľný“ (Žd 11:27, z angl. prekladu). V Zjavení vidíme druhú šelmu „vychádzajúcu zo zeme“ (Zjv 13:11); toto je kvôli tomu, že duchovným semenom Kaina sú obrábači zeme. Toto pozemské myslenie vyprodukovalo jednu z najhorších šeliem, akú svet kedy bude poznať.

Kain tiež skúšal priniesť obeť Pánovi z jeho vlastnej námahy (úsilia). Boh tú obeť odmietol, ale prijal Ábelovu obeť krvi. Ovocie našich snáh nebude nikdy prijateľnou obeťou Pánovi. Toto bolo vyjadrením už od počiatku, že Boh prijme jedine krv Baránka. Miesto prijatia tejto nápravy a pokánia, Kain začal závidieť svojmu bratovi a zabil ho. Tí, ktorí sa snažia žiť svojimi vlastnými skutkami, často budú nahnevaní na tých, ktorí sa stavajú na spravodlivosti Baránka.

Preto Saul z Tarzu, „Farizej farizejov“, bol tak rozzúrený proti Kresťanom. Reprezentovali tú najväčšiu hrozbu voči tomu, na čom farizeji postavili svoje životy. Ich samotná existencia by nevydržala. Náboženstvá, ktoré sú založené na skutkoch, sa veľmi ľahko stávajú násilnými. Toto zahrňuje „kresťanské“ sekty, kde učenie skutkov nahradilo kríž Kristov.

Pán povedal, že ak človek nenávidí svojho brata, je vinný z vraždy. Tí, ktorí sú vedení náboženskými duchmi, sa snažia ničiť inými prostriedkami, ako fyzickým vzatím života. Mnoho prudkých útokov ohovárania podnietených proti zborom a služobnostiam, sú zúrenia tohto istého náboženského ducha, ktorý spôsobil, aby Kain zabil svojho brata.

Skúška skutočného posla

V Ezechielovi 37 bol prorok vzatý do údolia plného suchých kostí a dostal otázku, či môžu ožiť. Pán mu potom prikázal, aby „prorokoval kostiam“. Ako tak prorokoval, pospájali sa a ožili a stali sa veľkou armádou. Toto je skúška, ktorou každý skutočný služobník musí prejsť. Skutočný prorok môže vidieť veľkú armádu aj z tých najsuchších kostí. Bude prorokovať život suchým kostiam, dokiaľ neožijú a nestanú sa armádou. Falošný prorok s náboženským duchom, neurobí viac, než len povie kostiam, aké sú suché, nahromadí na ne znechutenie a odsúdenie, ale nedá žiaden život alebo moc k tomu, aby prekonali svoje okolnosti.

Apoštolom a prorokom je daná autorita budovať a búrať, ale nemáme právo búrať, ak sme najprv nestavali. Nemali by sme dať nikomu autoritu prinášať ľuďom korekciu, ktorí sú pod našou starostlivosťou, dokiaľ nemajú minulosť známu ich kŕmením a budovaním. Niekto môže namietať, že toto eliminuje služobnosť „proroka“, ale ja hovorím, že to sú tí „proroci“, ktorých by som rád zo služby odstránil. Ako povedal o nich Júda, „To sú tí nespokojenci, vyhľadávači chýb...“, ktorí sú „škvrnami na vašich hodoch lásky“ (pozri list Júdu 11-16, z angl. prekladu a dobrá interpretácia z gréčtiny „vyhľadávači chýb“, pozn. prekladateľa).

Tak, ako nám dal Éli príklad, beda takým pastierom, ktorí kŕmia a starajú sa o ovce, ale zlyhávajú v ich náprave. Pravá milosť Božia sa dá nájsť medzi extrémom nesvätého vyhľadávania chýb a neposväteným milosrdenstvom (preukazovanie milosrdenstva veciam, ktoré Boh neschvaľuje a odsudzuje). Obidva extrémy môžu byť výsledkom náboženského ducha.

10 charakteristík náboženského ducha

1. Bezmocnosť (bez moci)

„ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň.“ (2Tim 3:5)

Náboženský človek má formu (vzhľad, masku) zbožnosti vo vonkajších ceremóniách a rituáloch, ale neponúka moc k zmene života. Evanjelium je mocou Božou na spasenie, oslobodenie, uzdravenie a celistvosti ducha, duše i tela. Božie Slovo spolu s pomazaním a inštrukciou od Ducha Svätého prináša Božiu moc k zmene života.

2. Druhou charakteristikou náboženského ducha je sa vždy zameriavať na negatívne veci, ktoré sa dejú okolo teba. Jeho tendencia je vidieť ako svoju primárnu úlohu rúcať to, čo vidí, ako nesprávne. Náboženský duch inklinuje k tomu, že vidí viac v ľuďoch to, čo je zlé, ako to, čo je v nich dobré.

3. Tretia charakteristika náboženského ducha je manifestovaná v osobe, ktorá sa stále snaží napraviť to, čo je zlé v iných ľuďoch, akoby bola Bohom povolaná do tejto služby.

4. Štvrtá charakteristika náboženského ducha je mať dojem, že dotyčná osoba je k Bohu bližšie, ako niekto iný; alebo, že jeho život alebo jeho služba sa viac páči Bohu.

5. Piata charakteristika náboženského ducha je tendencia porovnávať sa s tými, o ktorých si myslíme, že sú menej duchovní, a tak budujeme seba a druhých búrame.

6. Závisť je šiesta charakteristika náboženského ducha. Toto je tendencia byť upodozrievavým k alebo oponovať novým hnutiam, zborom alebo službám.

7. Siedma charakteristika náboženského ducha je mechanický modlitebný život. Keď cítime uvoľnenie po skončení modlitebného času – s tým, ktorého milujeme, sme motivovaní náboženským duchom.

8. Ôsma charakteristika náboženského ducha je robenie vecí, aby sme boli všimnutí alebo prijatí ľuďmi.

9. Deviata charakteristika náboženského ducha je tešiť sa viac z toho, čo Boh spravil v minulosti, ako z toho, čo robí v prítomnosti. Zameranie je na minulosť a naša budúcnosť je zarazená.

10. Desiata charakteristika náboženského ducha je, keď si vedieme „skóre“ na naše duchovné životy. Toto zahrňuje naše dobré pocity z nás samých, lebo chodíme na viac zhromaždení (stretnutí), viac čítame Bibliu alebo robíme viac vecí pre Pána, ako iní kresťania.

4 hlavné charakteristiky náboženského ducha

1. Prvá hlavná charakteristika náboženského ducha je inflexibilita (nezmeniteľnosť, neoblomnosť). Toto predstavuje ľudí, ktorí nechcú zmenu. Nechcú zmeniť čas služby, čas stretávania, farbu koberca alebo dĺžku sviečok v cirkvi. Je mnoho náboženských ľudí, ktorí opúšťajú svoje zhromaždenia kvôli tomu, že nechcú nič zmeniť – lebo sa primárne zaoberajú len sebou.

Bol jeden pastor holandskej reformovanej cirkvi v Afrike, ktorý vyučoval o Božej láske 8 týždňov. Jeden zo starších navrhol, aby sa ľudia počas služby pozdravili. Pastor si myslel, že by to bol dobrý nápad, prijať túto zmenu v ich službe. 24 rodín odišlo zo zboru. Ich dôvod bol, že prišli do cirkvi počúvať Božie slovo a nie sa rozprávať s ľuďmi. Vidíte, bola v tom zbore v tom čase potreba zmeny a zapojenia viacej služby tela. Tí, ktorí prijali túto zmenu, prosperovali; a tí, ktorí ju neprijali, boli mŕtvi ako klinec vo dverách. Ak by sme mali zmeniť formát našej služby, ktorý prioritne nepochádza z Biblie, tak náboženskí ľudia by sa tu poriadne rozrušili. Biblia veľmi málo hovorí o poriadku služby. Štruktúra našich chvál, služby tela, kázania a výziev nebola skutočnou štruktúrou ranej cirkvi. Oni spievali, čítali Písma a vyučovali, ale robili to spôsobom, ktorý bol prispôsobený ich kultúre a životnému štýlu. V začiatkoch 20. storočia sme žili v roľníckej kultúre a nedele boli vyhradené pre cirkev. Pre toto nenájdeš žiaden verš, ale náboženskí ľudia ťa nazvú kultom, ak sa začneš stretávať v iný deň, ako v nedeľu a ty vtedy môžeš byť priamo v centre Božej vôle pre teba.

Vezmite si pôvod nedeľnej školy (besiedky), ktorá bola založená Robertom Rakesom vo Veľkej Británii, ktorí vzal sirôtky z ulice a začal ich vyučovať v nedeľnej škole. Ich nedeľná škola nebola ničím podobná tej, ktorú poznáme dnes. Používal Bibliu ako učebnicu, aby naučil deti ako čítať a písať. Keby sa teraz naša kultúra zmenila a stalo by sa nemožným pokračovať v nedeľnej škole v našich zboroch, všetci náboženskí ľudia by sa pravdepodobne veľmi rozrušili a niektorí by dokonca odišli aj z cirkvi.

Náboženskí ľudia sú neflexibilní, nechcú sa meniť a nechcú sa prispôsobiť potrebám druhých, pretože sa primárne zaujímajú len o seba. Ak chceme byť úspešní ako cirkev, budeme sa musieť zmeniť. Ak chceme iné výsledky, môžeme robiť to, čo sme robili doteraz, ale musíme sa chcieť zmeniť. Prosím, spomeň si, čo som povedal počas mojich posledných sérií na premoženie svojich limitácií: Ak máš veľký problém, urob veľkú zmenu a ak máš malý problém, urob malú zmenu. Dovoľte mi dať vám verš na podopretie potreby flexibilnosti a ochoty zmeniť sa správnym smerom.

1 Samuel 2:18-19 A Samuel posluhoval pred tvárou Hospodinovou, mládenček, opásaný ľanovým efodom. 19A jeho matka mu robievala pláštik a nosievala mu hore z roka na rok, keď ta chodievala so svojím mužom obetovať ročnú obeť bitnú.

Vidíme tu, že potom, čo prestala Samuela jeho matka kojiť, dodržala svoj sľub a „požičala“ ho službe Pánovi v chráme pod autoritou Éliho. Každý rok mu jeho matka robila nový kabát a nosila mu ho. Niekedy boli urobené na tom kabáte určité zmeny, ktoré záviseli na jeho fyzickom raste inokedy to boli zjavné zmeny. Koľkí z vás viete, že malá ovečka by nebola dostačujúca pre kabát na 16 ročného chlapca, ale bolo by to akurát pre 4-ročného? Vec, ktorú potrebujeme vidieť je, že každý rok dostal nový kabát a že boli na ňom urobené zmeny. Potrebujeme zostať flexibilní a ochotní k zmene, ako nás Boh vedie na vyššiu úroveň úspechu v našich cirkevných a našich osobných životoch. Zapamätaj si, že náboženskí ľudia sú neflexibilní a neochotní k zmene.

A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda. 18No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho. (2Kor 3:17-18)

2. Perfekcionizmus je hlavnou súčasťou náboženského ducha. Perfekcionisti nemôžu tolerovať chyby alebo zlyhania v sebe či v iných. Neustále sedia na súde druhých, pretože majú ducha súdenia a kritiky, ktorý je v činnosti v ich vlastných životoch.

Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravedlivý súd! (Ján 7:24)

Nesúďte, a nebudete súdení; neodsudzujte, a nebudete odsúdení; prepúšťajte, a budete prepustení. 38Dávajte, a bude vám dané, dobrú mieru natlačenú, utrasenú a presypanú, a takú dajú do vášho lona, lebo tou istou mierou, ktorou meriate, bude vám tiež odmerané. (Lk 6:37-38)

Existuje sloboda od ducha súdenia a kritiky pre veriacich, ktorí sú založení na milosti a nie na zákone. Keď je pre osobné zlyhanie prijatá milosť, má to tendenciu učiniť nás ľuďmi milosti a odpúšťania iným. Postoj skutočného kresťana je vždy vykupujúci a odpúšťajúci. Naše myslenie musí byť také, že každý sa môže zmeniť, ak tam je úprimnosť a túžba byť viac podobný obrazu Krista. Čím viac prijímaš od Pána, tým viac môžeš dať. Môžeš dať iba to, čo máš a ak si perfekcionista podporovaný náboženským duchom, môžeš dať iba súd, kritiku a odsúdenie.

 A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha. (Rim 8:1)

3. Ďalšia hlavná charakteristika náboženského ducha je zákonníctvo. Toto sú ľudia, ktorí sa snažia kontrolovať, usmerňovať alebo prikrývať svoje problémy nasledovaním súboru pravidiel a tradícií, ktoré sú vložené na nich inými náboženskými systémami a názormi. Tento náboženský duch môže byť vystopovaný až k Adamovi a Eve v záhrade.

A žena videla, že je strom dobrý na jedenie z neho, že je žiadosťou očiam a že je to prežiadúcny strom, aby urobil človeka rozumným, tak teda vzala z jeho ovocia a jedla a dala spolu i svojmu mužovi, a jedol. 7Vtedy sa otvorili oči obidvoch, a poznali, že sú nahí. A naviažuc figového lístia spravili si zástery. 8Potom počuli hlas Hospodina Boha, chodiaceho po raji, k dennému vetru večernému. Ale Adam i jeho žena sa skryli pred tvárou Hospodina Boha v prostriedku medzi stromami raja. 9A Hospodin Boh volal na Adama a riekol mu: Kde si? 10A povedal: Počul som tvoj hlas v raji, ale som sa bál, lebo som nahý a preto som sa skryl. 11A Boh mu riekol: Kto ti oznámil, že si nahý?! Či si azda jedol zo stromu, o ktorom som ti prikázal, aby si nejedol z neho? 12A Adam povedal: Žena, ktorú si dal, aby bola so mnou, tá mi dala zo stromu, a jedol som. 13A Hospodin Boh riekol žene: Čo si to urobila?! A žena povedala: Had ma zviedol a jedla som. (Genesis 3:6-13)

Náboženskí ľudia si snažia vytvoriť vlastnú prikrývku, ktorá dáva vzhľad toho, že sú skutočne to, čo Boh vyžaduje. A toto je to, prečo náboženstvo v našej spoločnosti rozrastá. Každá osoba cíti potrebu zakryť svoju duchovnú nahotu ako výsledok viny, čo nás privádza k ďalšej charakteristike náboženského ducha.

Adam a Eva mali veľký problém hriechu, ktorý sa snažili regulovať a ovládať svojou vlastnou silou. Oni vedeli, že boli nahí a že je potrebné niečo urobiť, aby vyliečilo ten problém, tak si vzali figové lístie, aby zakryli svoju nahotu. Problémom ale bolo, že keď Boh prišiel, aby mal s nimi spoločenstvo, zistili, že ich samo-vyrobená prikrývka nemohla adekvátne jednať s problémom hriechu. Existovalo len jedno správne prikrytie hriechu a tým bola nevinná krv iného reprezentanta, z ktorého kože Boh urobil prikrývku pre Adama a Evu. Môžeme vidieť, že tento náboženský duch zákonníctva a dobrých skutkov sa ďalej množil v prvej rodine. Vidíme ho manifestovaného v obetiach, ktoré spravil Bohu Kain.

A Adam poznal Evu, svoju ženu, a počala a porodila Kaina <Kain = Nadobudnutý>, a riekla: Nadobudla som muža s Hospodinom. 2A zase porodila jeho brata Ábela <Ábel = Márnosť, smútok>. A Ábel pásol ovce, a Kain obrábal zem. 3A stalo sa po čase, že Kain doniesol Hospodinovi obetný dar z plodu zeme: 4A doniesol aj Ábel z prvorodených svojho stáda a z ich tuku. A Hospodin pohliadol milostive na Ábela a na jeho obetný dar. 5Ale na Kaina ani na jeho obetný dar nepohliadol, a preto sa Kain veľmi rozpálil hnevom, tak, že opadla jeho tvár. 6A Hospodin riekol Kainovi: Prečo si sa rozpálil hnevom, a prečo opadla tvoja tvár? 7Či, keď budeš dobre robiť, nebude povznesená a veselá? A keď nebudeš dobre robiť, hriech leží pri dveriach, a jeho túžba sa nesie po tebe. Ale ty budeš panovať nad ním! 8Na to zase hovoril Kain s Ábelom, svojím bratom. Ale stalo sa potom, keď boli na poli, že povstal Kain na Ábela, svojho brata, a zabil ho. 9A Hospodin riekol Kainovi: Kde je Ábel, tvoj brat? A Kain povedal: Neviem. Či som ja strážcom svojho brata? 10A Hospodin riekol: Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata volá ku mne zo zeme! (Gn 4:1-10)

V tom čase, ako prišli Kain a Ábel na scénu, Boh ustanovil, že za správne prikrytie hriechu bude považovať smrť nevinného Baránka. Toto bolo tou jedinou obeťou, ktorú by Boh prijal. Ale Kain vošiel pod inšpiráciu náboženského ducha zákonníctva a strávil mnoho času, energie a iniciatívy, aby predniesol nádhernú ovocnú obeť Pánovi. Jediným problémom ale bolo, že Boh nebude utíšený alebo uspokojený ničím menším, ako je krvná obeť. Tak zo závisti, ďalšieho náboženského ducha, Kain zabil svojho brata Ábela. Keď sa Boh na toto pýtal, Kain povedal: „Či som ja strážcom svojho brata?“ Náboženskí ľudia podnietení duchom zákonníctva nemajú žiadnu starosť alebo záujem o nikoho iného, len o seba a to je dosť samo o sebe. Ich jediným záujmom je obraz o sebe, ktorým budia dojem pred Bohom a druhými ľuďmi. Čo sa z tohto môžeme naučiť, je že náboženskí ľudia sa snažia vytvoriť si svoje vlastné prikrytia, ktoré dávajú vzhľad, že sú tou vecou, ktorú Boh požaduje, čo je aj príčinou toho, prečo sa náboženstvo v našej spoločnosti rozširuje. Každá osoba cíti potrebu prikryť svoju duchovnú nahotu ako výsledok viny, čo nás privádza k našej ďalšej charakteristike náboženského ducha.

4. Nadmerná vina, ktorá motivuje človeka pracovať pre Boha, aby Ním bol prijatý ako prikrytie svojho hriechu, je hlavnou zložkou náboženského ducha.

Preklad © 2004: Michal Tausk, Jednota bratská