Slobodomurári

Slobodomurári !

Nebezpečenstvo, alebo neškodný mužský klub ?

Bol čas ked patrili k „slobodomurárom“ samí intelektuáli a inteligentní ludia. Skladatel Mathias Claudius

(1740-1815), bol tiež bratom lóže, ako aj velký autor ich ohlásenia, Gothold Efraim Lessing (1729-1781),

spisovatel a evanjelický teológ Johan Gottfried Herder (1744-1803). Taktiež tu ešte môžeme spomenút

mená ako sú Wolfgang Amadeus Mozart (1756-1791), Friedrich Velký (1712-1786), ríšský kancelár a minister

zahranicia Gustáv Stresemann (1878-1929), politik z SPD Holger Börner a nakladatel Axel Springer.

Slobodomurári v kríze.

Casom upadli slobodomurári do urcitej krízy. Úctovník, teológov Mathias Pöchlman z „Evanjelickej centrály,

pre otázky svetonázoru (Berlín) udával, že aj oni podobne ako cirkev majú silné straty na clenstve.

Slobodomurári majú široko daleko vo svete úbytok, podla vlastných údajov, v tridsiatich rokoch stratili viac

ako polovicu z clenstva a dnes je ich medzi šest až sedem miliónmi. V Nemecku je ich 14.000. Pred 80-

tými rokmi to bolo ešte 80.000.

S lebkou mrtvych a svieckou.

Prvá velká lóža bola založená v r. 1717 v Londýne, v r. 1737 sa ujala svojej práce lóža v Nemecku,

v Hamburgu. Prijatie až do dnes je možné, iba na základe vlastnej žiadosti a po zaplatení poplatku okolo

500 Euro, priebežne podla stupna vzdelania sa platí mesacné clenské od 20 do 30 Euro. K vyuceniu sa

patrí znalost rituálu lóže. Tento rituál ako aj zoznam clenstva sú najväcším tajomstvom. Z rituálov vanie

ešte stále duch z minulého storocia, ako napríklad ked novoprijatí sú zavedení do tmavej komory

s horiacou svieckou a s lebkou mrtveho. Taktiež slub poslušnosti sa vkladá do rúk majstra, co pôsobí velmi

nezvycajne.

Preco sú proti tomu krestania ?

Katolíckej cirkvi táto cinnost bola od pociatku podozrivá. Odmietanie je rozdielne od evanjelikáloch.

Predsedá „Teologickej komisie svetovej evanjelickej aliancie,“ rektor Rolf Hille (Tübingen) zaradil

slobodomurárov do skupiny nezlucitelných s krestanskou vierou. Teda tu nie je možná ani žiadna

spolupráca. EKD (evanjelická cirkev Nemecka) zaciatkom 70 rokov viedla rozhovory so zjednotenou velko

- lóžou Nemecka. Údaj: „Podla mienky evanjelickej hovorkyne nemôžu sa zacat rokovania na celkové

zjednotenie, medzi alianciou a slobodomurármi.

Tajnostkárstvo slobodomurárov viedlo k tomu, že vždy sa vedú útoky proti karikatúram mužov pijúcich krv,

ktorý celebrujú cierne omše. Z toho dôvodu sú slobodomurári od evanjelikálov úplne a striktne zavrhovaní.

Ostáva ešte otázka, preco evanjelická aliancia 19. augusta 1846 vybudovala v Londýne slobodomurársky

kostol. Toto je aj dôvod k preco niektoré skupiny evanjelikálov odmietajú evanjelickú alianciu. Dávid Hilborn,

šéf teologického oddelenia britskej evanjelickej aliancie prehladal archív a dal vysvetlenie: Raz zhromaždila

aliancia v Anglicku anglikánskych Nonkonformistov – teda štátom uznaných ako slobodnú skupinu, pre

ktorých však ani nie je možné „neutrálne“ spolocenstvo. Medzi inými 1.000 hostami prítomnými v sále

z rôznych organizácií zaznamenali úcast aj slobodomurárov. Dôležité však pre Hilborna je, že

v zakladajúcej listine nebol v teológii evanjelickej aliancie zaznamenaný žiaden vplyv slobodomurárov, ani

nie je ho možné dokázat. Taktiež nie je ani žiaden dôkaz o tom, aby tam bol prítomný niekto zo

slobodomurárskych zakladatelov. Predsa, ale Hilborn dodáva: „Keby sme sa mali dnes rozhodnút, už by

sme tam nešli.“

Clánok je krátený zo správy: „ Ked umlcaní muži „murujú“ z krestanského spravodaja idea Spektrum

(Vydanie 43/2005). Nikodémus.net: „Dalšie dôsledky pri slobodomurároch.“ Tajné zjavenia: „Co sa skrýva

za kabalou?“ (Autor: Marcus Mockler – preklad – zam.)

Autor: Martin Krno  

Vatikán chystá prepísať dejiny. Tradovalo sa, že za krvavú likvidáciu templárov niesli spoločnú zodpovednosť kráľ Filip IV. Pekný a pápež Klement V. Svätá stolica mieni zverejniť 25. októbra pergamen s prepisom vypočúvania veľmajstra Jacquesa de Molay. Hlava rímskokatolíckej cirkvi v tom vraj bola nevinne. O senzáciu sa postarala talianska historička Barbara Fraleová. Už pred šiestimi rokmi našla v tajnom Vatikánskom archíve medzi dokumentmi zo 17. storočia faksimile s označením ,,nedôležité“. Napriek označeniu sa týkalo udalosti, ktorá sa považuje za najväčší justičný omyl stredoveku.Tak ako monsterprocesy v 20. storočí, aj ten mal politické a ekonomické pozadie. Rád chudobných rytierov Kristových a Šalamúnovho chrámu (chrám – templum), ako sa templári oficiálne volali, oplýval totiž takým bohatstvom a medzinárodným postavením, že francúzsky trón ani pápežský stolec proti tomu nemohli ostať ľahostajní. Presne pred 700 rokmi

V noci na 13. októbra 1307 vtrhla kráľovská polícia do templárskych kláštorov a domov. Bol práve piatok a odvtedy platí, že piatok trinásteho prináša nešťastie. Pozatýkali okolo 5000 mníchov a 19. októbra vyšetrovanie prevzala svätá inkvizícia.

Po výsluchoch sprevádzaných vyhrážkami a mučením sa mnohí priznali aj k tomu, o čom ani nechyrovali. O tri roky odsúdila biskupská synoda v Paríži 54 uväznených rytierov na trest smrti upálením. Stovky ich ponechali na dlhé roky v žalároch alebo zavreli do cudzích kláštorov.

A rozprávkový majetok? Budovy, rozsiahle pozemky a iné nehnuteľnosti prevzali ,,bratské“ cirkevné rády, najmä konkurenční johaniti, peňažná hotovosť zase pomohla uľahčiť zaťaženej kráľovskej pokladnici. Z čoho templárov obvinili? Pôvodne z herézy, teda z odchýlky od oficiálnej cirkevnej doktríny v oblasti náboženského učenia a kultu. V skutočnosti sa najmárnotratnejší zo všetkých kráľov chystal na vojnu proti Anglicku, a tak potreboval peniaze. Veľa peňazí. Templári neboli totiž iba udatní bojovníci, zruční stavitelia pevností, ale aj šikovní finančníci, okrem iného objavili bezhotovostný styk. Pútnikovi v Európe vystavili potvrdenie o prevzatí peňazí, ktoré si mohol vyzdvihnúť v pobočke templárov vo Svätej zemi. Keďže Filip IV. už nové dane nemohol vymýšľať, razenie mincí so zníženým obsahom drahých kovov tiež malo svoje hranice a Židov aj lombardských bankárov drastickým spôsobom vyžmýkal, obrátil sa na templárov. Tí odmietli pochybný obchod, lebo kráľ bol po uši zadlžený.

A tak prišlo vladárovi vhod udanie od ich bývalého brata Esquiera de Floriana. Zapierajú vraj Krista, pľujú na kríž, uctievajú diabla v podobe mačky, modlu bradatej hlavy (Baphometa) natierajú tukom pečených detí, nevyhýbajú sa prítomnosti mladých dievčat v posádkach, pália telá mŕtvych druhov a ich popol potom jedia, oddávajú sa pri prijímaní novicov perverzným rituálom.

Od začiatku boli symbolom templárskeho rádu dvaja jazdci na jednom koni. Mal charakterizovať kresťanskú pomoc blížnemu, skromnosť a opovrhnutie bohatstvom. Kôň vtedy stál celý majetok, preto sa dvaja chudobní rytieri museli uskromniť s jedným spoločným. Zrazu sa z toho vykľulo podozrenie z homosexuality.

Aj k nej sa pri tortúre de Molay priznal. Pred súdom sa však v poslednej chvíli poopravil: ,,Vyhlasujem, že môj rád je nevinný. Jeho čistota a svätosť nikdy neboli poškvrnené. Naozaj, priznal som sa, ale urobil som to v strachu pred hrôzami mučenia.“

Peniaze a politika

Ľudská závisť, honba za majetkom a neobmedzenou mocou však nemala hranice. Razom sa zabudlo na nepopierateľné zásluhy templárov. Pri ochrane kresťanského obyvateľstva a pútnikov vo Svätej zemi zahynulo okolo 20-tisíc rytierov. Ich privilégiom bolo počas bitky vždy stáť v prvých radoch. Aj poslednú baštu kresťanstva – prístav Akra bránili ako levy, kým sa ženy a deti nedostali na unikajúce lode. Pomáhali i Portugalcom a Španielom vo vojne proti islamským dobyvateľom či stredoeurópskym národom pri vpáde tatárskych hord do Karpatskej kotliny. To všetko akoby sa nestalo. Masové perzekúcie sa vo Francúzsku zavŕšili, keď Jacquesa de Molay, vizitára Francúzska Huga de Perraulta, majstra Normandie Geoffroia Charnaya a majstra Akvitánie Godefroia de Nocnville na námestí pred chrámom Notre-Dame odsúdili ako nenapraviteľných kacírov. Dňa 18. marca 1314 ich upálili na susednom ostrovčeku Ile-des-Javiaux a ich popol vysypali do Seiny.

Pred svojou smrťou veľmajster stihol vyrieknuť prekliatie, ktoré vošlo aj do literatúry: ,,Hanbite sa! Nečinne sa prizeráte, ako umierajú nevinní! Pápež Klement! Kráľ Filip! Rytier Guillaume de Nogaret! Buďte prekliati! Preklínam vás až do trinásteho pokolenia vášho rodu! Do roka a do dňa sa ocitnete pred Božím súdom a stihne vás spravodlivý súd!“

Niektorí historici toto proroctvo pripisujú Charnayovi. V každom prípade do mesiaca od popravy na úplavicu zomrel Klement. Filip ho nasledoval 29. novembra 1314, keď vo Fontainebleau spadol z koňa. Po náhlych úmrtiach ďalších štyroch kráľov hlavná vetva Kapetovcov o štrnásť rokov vymrela po meči.

Len s kancelárom de Nogaretom, ktorý bol Filipovou šedou eminenciou, to románopiscom akosi nevyšlo. Na pravde Božej sa ocitol už v roku 1313, keď ho našli mŕtveho s hrozivo vyplazeným jazykom.

Vládna aj cirkevná propaganda z kazateľníc sa rozbehla na plné obrátky. Dokonca aj v medzinárodnom rozsahu. Veď Filip bol vtedy najmocnejší feudál Európy. V písomnom posolstve zo 16. októbra 1307 žiadal ostatných kresťanských kráľov a kniežatá, aby nasledovali jeho príklad.

Zväčša ho korunovaní kolegovia poslúchli, najmä keď sa k tejto ,,prosbe“ pripojil 22. novembra aj pápež.

Na koncile vo Vienne pri Lyone v októbri 1311 okolo 300 biskupov z rozličných katolíckych krajín, Uhorsko nevynímajúc, najprv odmietlo slávnu rehoľu odsúdiť. Keď ich oddiel kráľových ozbrojencov presvedčil, čo sa od nich očakáva, tak sa podriadili Klementovmu návrhu. Ten 22. marca 1312 rád zrušil ,,vynikajúcou“ bulou Vox in excelsis.

Nevyriešené záhady

Pamiatka na bojových mníchov sa mala nadobro zmiesť z povrchu zemského. Ale nestalo sa tak, žili a doteraz žijú. Legendy plné dramatických zvratov oslovujú aj súčasných spisovateľov a filmárov.Napríklad poklad nevyčísliteľnej hodnoty, ktorý naložili na templársku flotilu v Marseille či v La Rochell. Lode zdvihli kotvy ráno 13. októbra 1307 a navždy sa stratili v hmle. Podľa jednej z teórií zlato odviezli až do Ameriky, kde rytieri úspešne obchodovali s Vikingami. O dvesto rokov neskoršie ich navštívil Krištof Kolumbus, ktorý mal za manželku dcéru veľmajstra portugalských templárov. Mnísi vraj ukrývali aj zázračný svätý grál, z ktorého pil Ježiš na poslednej večeri. V útrobách Chrámovej hory v Jeruzaleme pri vykopávkach údajne našli Archu zmluvy s prístrojom na výrobu manny nebeskej, či priam s jadrovým reaktorom. Ten pôvodne dostal do daru etiópsky princ Menelik, plod lásky kráľa Šalamúna a krásnej kráľovnej zo Sáby. Možno...

Turínske plátno zase uchovávali potomkovia upáleného Charneya. Rádiouhlíkovou metódou vedci určili jeho vek na 700 rokov, a tak v ňom nemohol byť zabalený mŕtvy Kristus, ale kto iný, ak nie mučený de Molay.

A čo záhadná Rosslynská kaplnka v Škótsku? Naozaj je presnou kópiou Herodesovho chrámu? Ako to, že je v nej vyobrazená mapa Ameriky ešte pred objavením nového kontinentu?

Ani Jana z Arku nebolo obyčajné sedliacke dievča, ale vo vojenskom umení ju trénovali v tajnej templárskej škole. Budúceho kráľa Karola VII. išla presviedčať o nevyhnutnosti boja proti Angličanom na hrad Chinón, kde pred sto rokmi väznili najvyšších predstaviteľov rádu. V roku 1431 ju stretol rovnaký osud...

Čo chce Vatikán dokázať?

Zo zverejneného textu pergamenu má vyplynúť, že templári nehlásali náuku, ktorá by sa nezhodovala s katolíckou vierou. Pápežským vyslancom, ktorí ich vypočúvali na hrade Chinón, priznali neporiadky v ráde. Vrátane tzv. iniciačných rituálov, ktoré síce mali pohanský charakter, ale boli to skúšky odvahy a vernosti.V celom texte nie je ani zmienka, že by boli heretikmi, ako im to podsúvali Filipovi ľudia, osobitne hlavný inkvizítor Imbert. Pápež preto templárov neodsúdil, iba ich prinútil, aby žiadali o odpustenie. Potom ich chcel oslobodiť. Tak či onak, väčšina ostala v žalároch, hoci už nie s pápežským požehnaním.Dá sa pochopiť, že po tom, čo Ján Pavol II. priznal, že sa katolícka cirkev v histórii dopustila mnohých príkorí, chce sa teraz očisťovať. Na to jej má poslúžiť aj dištanc od riadeného justičného vraždenia. Za všetko vraj zodpovedá svetská moc.

Ustráchaný Klement bol Filipovi vďačný za to, že ho posadil na pápežský stolec, hoci ho potom kráľ svojím spôsobom držal v Avignone ako rukojemníka. Pápež nie vždy splnil to, čo mu videl na očiach. Rád templárov však neodôvodnene rozpustil.

Rytierov takpovediac miestneho významu síce odsúdili cirkevné súdy v jednotlivých biskupstvách, ale na základe doznania dosiahnutého mučením v kráľovských žalároch. Najvyšších predstaviteľov rádu poslala na hranicu štátna rada zvolaná Filipom.

Pretože, ako tvrdí právnik Ján Čarnogurský, záverečný proces s nimi bol ,,štátny“, nie je potrebná cirkevná obnova ich súdu. Z formálneho hľadiska však nič nebráni rímskokatolíckej cirkvi, aby voči nim vyslala signál uznania.

Je už na to Vatikán pripravený? Nechce iba alibisticky tvrdiť, že pápež Klement za škandalózne rozsudky nenesie vinu? Demonštratívne si ruky umýval totiž aj Pilát Pontský.

„ Človek, ktorý sa mýli, nahradzuje prudkosťou to, čoho sa mu nedostáva na pravde a silách.“  

( Goethe, TORQUATO TASSO )  

Templári- slobodomurári - tajné spolky, ktoré osvetľujú temnú a dôležitú úlohu v konaní vládnucej elity sveta. 

Templárske dedičstvo, z ktorého vzniklo slobodomurárstvo v sieti šľachtických rodín. 

Templárski rytieri - Kristovi rytieri, počas storočí od vzniku, až po ich oficiálnom rozpustení si napriek roztrieštenosti zachovávajú svoju moc dodnes.  

Templárske zoskupenie, si rýchlo uvedomilo dôležitosť utajenia, pretože sa stávali korisťou pre katolíckych inkvizítorov, len tak sa vyhli perzekúcii za svoje názory na vedu, filozofiu a techniku. Slobodomurárstvo malo slúžiť ako spojivo pri roztrieštenosti sveta a svetonázoroch, pretože katolícka cirkev to už nedokázala.  

Či to bolo z lásky k blížnemu ?, alebo politickej vypočítavosti ?- je zatiaľ pre mňa nepodstatné. 

Keďže cirkev ( Vatikán ) tak starostlivo zaznamenávala všetky „nadprirodzené“ udalosti – buď preto, aby mohla obviniť ich vykonávateľov z čarodejníctva alebo ich sláviť ako svätcov.  

Mnohé činy, za ktoré boli ľudia odsúdení, alebo veľmi zriedka vyhlásení za svätých – sú podobné tým, čo dnes ukazujú moderné médiá alebo ktoré primitívne kmene poznajú už od dávna. 

Je načase, aby sme sa aj my obyčajný ľudia dozvedeli o tajomstvách života a smrti.