Človečí talent

My - predstavitelia druhu homo sapiens domesticus - zvykneme pomerne často používať pseudospirituálne slovné spojenie: „... prišiel som na tento svet...“ Pritom je tak očividné, že sme na tento svet neprišli - my sme z neho totiž vzišli!

Dôkazom, že sme vzišli z prostredia sú kozmonauti, ktorí letia do vesmíru. Tí si musia brať časť matičky Zeme (vzduch, vodu a jedlo) so sebou, ako nevyhnutný základ prežitia. Ako keď prenášate ružu, či rajčiak v kvetináči. A presne tak, ako ruža kvitne ružami a rajčiak plodí rajčiny, Vesmír cez planétu Zem plodí ľudí. Z tohto pohľadu sme so všetkými bytosťami doslova Jedno!

Z falošného pocitu oddelenosti sme si vymysleli predmet životné prostredie. Akoby existovalo ešte nejaké iné prostredie, než životné! Z tohto nezmyslu následne vyvstávajú ďalšie nezmysly, akým je napríklad záchrana včiel. Pred čím ale chceme tie včely zachraňovať, pred ich životným prostredím, s ktorým my - ľudia nemáme nič spoločné, lebo v ňom nežijeme?! Alebo pred životným prostredím, ktoré síce včelám škodí, ale nám a našim deťom robí náramne dobre?! Prečo si nechávame alibisticky označovať výrobky zelenými nálepkami BIO a EKO? Prečo nie sú práve tie zdravé výrobky ponímané ako štandard (ako boli po tisícročia), a nech sa označujú veľkými červenými nálepkami tie neprirodzené, ktoré buď priamo obsahujú, alebo boli za pomoci ekrazitov vyrobené! Napríklad: made by GMO a PESTICIDE included. Kto by to kupoval?! Kto by to teda vyrábal? Aký zmysel by následne mala agrochemizácia*? Zachráňme teda seba pred svojím falošným pocitom oddelenosti a všetko ostatné - vrátanie včiel - sa tým zachráni automaticky!

To prvé a pravé (ešte neegoistické) vyčlenenie seba z jednoty Celku neprichádza k bytostiam cez to, kým sú - ako to prichádza k nám ľuďom cez ústa našich blížnych („Ty si taký a taký!“). Prichádza to cez to, kým nie sú: Malý šimpanz objavuje, že nie je banán a že nie je leopard a že jeho tlupa má členov, lebo on nie je ani jedným z nich. Cez takéto vyčlenenie sa od ostatného Vesmíru neobjavuje žiadnu oddelenosť - objavuje svoj súbor talentov - čiže originalitu - práve v rámci prostredia.

Ak rozumieme tomu, čo je tu napísané, je ľahké pochopiť, že budovanie vzťahov je ďalší nezmysel pochádzajúci z falošného pocitu oddelenosti, a teda, že vzťahy netreba budovať! K vzťahom sa treba navracať a nachádzať ich, čiže k nim pristupovať z opačného smeru. Takto uvidený, nájdený, pochopený a uchopený vzťah má svoju súcitnú (= spolu citovú) jedinečnosť bez nutnosti ďalších špekulácii, prepočítavania, či strachov - čo sú dobre známe atribúty nášho bežného osobnostného (egoistického) vzťahovania sa.

Vedomie ľudských bytostí je tiež obdarené konkrétnym súborom talentov. Z predošlého je jasné, že by bolo chybou stavať ich nad talenty iných bytostí. Chcem tým povedať, že talenty, ktoré Príroda porozdávala, sú - čo sa týka priority - rovnaké. To znamená, že človek tu nie je na to, aby bol pánom tvorstva, ale aby bol svedkom tvorstva. Práve k tomu bol obdarený talentom menom rozum (intelekt). Okrem talentu rúk a talentu jazyka (= reči), je obdarený ešte talentom neinštinktívnosti. Mám tým na mysli, že veci potrebné k svojmu životu sa musí učiť. Iní živočíchovia si vedia obstarať napr. potravu a príbytok inštinktívne - človek nie, ten sa to musí naučiť. Zo žriebäťa bude kôň aj potom, čo ho vyjmete z jeho prirodzeného prostredia. Aj z kuriatka vychovaného v izbe na novinách bude sliepočka. Taktiež vĺča bude vlkom aj po tom, čo ho ukradnete z jeho svorky. Ale človek, ktorého vychová vlčica, sa vlkom stane (Amala a Kamala).

Toto prekliatie je požehnaním na poli komunikácie s nečlovečími bytosťami. Bez tohto talentu by sme neboli milovaní psami, mačkami a koňmi. Kto je teda ozajstným človekom, je povinný pestovať k týmto zvieratám lásku, pretože ony sa už v praveku človeku odovzdali v dôvere. Je teda našou človečou povinnosťou im v súčasnosti túto dôveru oplácať. Nie manipulovať, ale ich milovať a komunikovať s nimi.

Prečo píšem o psoch, mačkách a koňoch? Včely spolu so psom, mačkou, koňom (a samozrejme ohňom) patria k bytostiam, ktoré priamo utvárali človeka. Inak povedané - bez nich by sa z ľudskej bytosti nestal Človek. Nečudo, že milujeme včely - máme to zapísané v génoch. Skúste podať prst pavúkovi, mravcovi, ose, muche, či bzdoche. Temer s istotou pred ním utečú, alebo uletia. Podajte prst medonosnej včielke. Takmer určite vám naň vylezie.

Podľa môjho názoru stojíme na prahu včelárskej budúcnosti, kedy musíme nevyhnutne upúšťať od už zvyčajnej hrubej manipulácie - dnes nazývanej včelárenie alebo chov včiel - a viac sa sústrediť na pradávnu hĺbku tohto vzťahu a jeho prirodzenosť v spoločnom prostredí včiel, ľudí a ostatných bytostí. Jednoducho by sme mali menej ohýbať prírodu k našim (rozmaznaným) potrebám a začať seba trochu vyrovnávať smerom k prírode.

Prirodzenosť je - okrem iného - aj základom zdravia: Akýkoľvek živočích (vrátane človeka) k tomu, aby tu dnes mohol byť, musel žiť milióny rokov v dostatku a musel byť zdravý! Prečo je dnes také ťažké byť zdravý a zakúšať bezúsilný dostatok? Ľahká odpoveď: Pretože dnes nežijeme prirodzene (a ani naše včely tak žiť nenechávame).

Dôkazom starobylosti, a teda prirodzenosti vzťahu človeka a včiel je africký vtáčik menom medozvestka (Indicator), ktorý sa živí včelím dielom a jeho obsahom. (Ako jeden z mála živočíchov dokáže tráviť včelí vosk.) Keď nájde včelie hniezdo odletí vyhľadať ľudí, ktorí - vediac, čo od nich očakáva - ho nasledujú ku včelám. Ľudia, potom, čo odoberú včelstvu niekoľko strdí, nechajú časť aj pre medozvestku. Aký starý musí byť tento vzťah, keď sa zapísal do DNA a inštinktov tohto vtáka? Navyše - nemohol sa to naučiť ani od svojich rodičov, ktorých nikdy nevidel, pretože vyrastá podobne ako kukučka.