Embedded Files
.:: ÚVOD
V októbri roku 1886 sa traja holandskí lekári vydali na cestu loďou za medicínskym výskumom na opačnú stranu zemegule. Preplavili sa Suezským kanálom, ktorý dokončili a otvorili len o niekoľko rokov predtým a o pár týždňov neskôr dorazili do Holandskej Východnej Indie (dnes Indonézia). Jáva a okolité ostrovy ich očarili fascinujúcou exotickou flórou a faunou, mohutnými lesmi s húšťavami a s vláknitými rastlinami, ktoré obyvatelia Jávy ťažili a exportovali do Japonska, kde sa z nich vyrábali rohože tatami. Vyklčovanie lesov poskytlo pôdu na pestovanie plodín dovezených z iných tropických oblastí: cukrovej trstiny, kávy, kakaa a indiga. Kvôli týmto plodinám si Holandsko Východnú Indiu ako svoju kolóniu veľmi cenilo.
Život na Jáve bol úplne iný ako v Európe. K výdobytkom západného sveta sa človek dostal len zriedkavo a tropické teplo bolo všadeprítomné. Typický Holanďan si taktiež musel rýchlo zvyknúť na chuť ryže, ktorá bola v tejto oblasti Ázie základnou potravinou.
Jedným z týchto lekárov, v tom čase 28-ročný Christiaan Eijkman (obr. vpravo z roku 1890), nebol na Jáve po prvýkrát. V minulosti slúžil ako dôstojník holandskej armády v meste Batávia (dnešná Jakarta). Po dvoch rokoch služby sa nakazil maláriou a vrátil sa do Holandska. Malária bola jednou z mnohých chorôb typických pre tropické oblasti. Medzi ďalšie veľmi rozšírené choroby patrila chrípka, úplavica, mor a beri-beri.
A práve beri-beri bola dôvodom návštevy trojice lekárov na Jáve. Bola to devastujúca choroba, čo naznačovalo aj jej pomenovanie. V Jávčine slovo beri znamená „slabý“ a zdvojenie slova zdôrazňovalo jeho význam. Choroba sa prejavovala značnou svalovou slabosťou, stratou váhy, stratou citlivosti a neskôr paralýzu končatín. Únava, ktorou postihnutí trpeli, sa časom prehupla do zmätenosti, depresie a podráždenosti. V niektorých prípadoch dochádzalo k hromadeniu tekutiny v nohách a k preťaženiu obehového systému, čo viedlo k zväčšeniu srdca a jeho zlyhaniu. Beri-beri bola smrteľnou chorobou a v tom čase na ňu umieralo viac ako 80 % postihnutých.
Na konci 19. storočia sa beri-beri rozšírila v Ázii natoľko, že sa hovorilo o epidémii. Členovia Holandskej vlády si dobre uvedomovali, že táto choroba postihuje veľkú časť pracovnej sily vrátane členov posádok holandských lodí. Bolo v ich záujme zistiť, ako liečiť a vyliečiť túto pliagu a hlavne to, ako jej predísť. Preto vyslali trojicu lekárov na Jávu s cieľom nájsť príčinu beri-beri. Eijkman za svoje objavy na Jáve napokon získal polovicu Nobelovej ceny.
.:: BERI-BERI, TEÓRIA MIKRÓBOV A EIJKMAN
Beri-beri nebola novou chorobou južnej a východnej Ázie. V Číne ju lekári popísali pred 4 000 rokmi a vo Východnej Indii ju prvýkrát zaznamenali v roku 1642. Nikto však nepoznal jej príčinu a ani liek, ktorý by ju vyliečil.
Eijkman so svojimi kolegami nebol jediný, kto sa snažil identifikovať príčinu beri-beri. V rokoch 1880-1881 bolo pacientov s beri-beri tak veľa, že nemocnice neboli schopné prijať všetkých, a tak ich odsúvali do okolitých chrámov. Jeden z lekárov sa veľmi zaujímal o to, čo vyvolalo túto epidémiu. Zbieral o pacientoch všetky možné údaje - o ich ošatení, mieste pobytu, strave, povolaní, ekonomických podmienkach, regióne pôvodu, o súvislosti medzi výskytom choroby a ročným obdobím, to všetko v snahe nájsť aspoň nejaké indície.
Rôzni ázijskí a európski vedci pracujúci v Ázii vysvetľovali príčinu beri-beri rôzne. Niektorí tvrdili, že beri-beri nie je samostatnou chorobou, ale kombináciou iných už známych chorôb. Iní vraveli, že je to druh otravy. Zástancovia tejto teórie sa však nedokázali zhodnúť na tom, ktorý jed je za to zodpovedný. Medzi kandidátov patril arzén, oxalát, oxid uhličitý alebo nejaký toxín produkovaným mikroorganizmami. Niektorí iní vnímali beri-beri ako infekciu, ale nezhodovali sa v tom, či je za ňu zodpovedný prvok, červ alebo baktéria. Iní vinili pleseň rastúcu na ryži. Ďalší sa domnievali, že príčina by mohla byť v strave, ale zatiaľ čo jedni považovali za príčinu nedostatok tukov, druhí uvádzali, že je to nedostatkom proteínov alebo fosforu. Podľa jedného vedca bola beri-beri spôsobená nedostatkom dusíka, podľa ďalšieho zase nerovnováhou dusíka jednotlivých potravín v strave. Na základe čoho by sa dalo určiť, ktorým z týchto myšlienok veriť?
Eijkman počas svojej kariéry vnímal, ako sa postupne menia predstavy o chorobách. Jeho prvou návštevou vo Východnej Indii v roku 1885 si splnil svoju časť záväzku voči armáde, ktorá mu zas pomohla s platením výdavkov za jeho lekárskej vzdelanie. V tom čase bola úloha baktérii pri vyvolávaní chorôb relatívne novou myšlienkou. Po návrate do Holandska však Eijkmana nadchol rýchly rozvoj poznania v tejto oblasti. Obrátil preto svoju pozornosť od praktickej medicíny k výskumu a odcestoval do Berlína, aby študoval u svetového lídra v tejto oblasti, Roberta Kocha. Podľa Kochovej „mikrobiálnej teórie chorôb“ boli mnohé choroby spôsobené mikroskopickými organizmami, ktoré infikovali ľudské telo. O viac ako storočie neskôr sme si veľmi dobre vedomí významu mikroorganizmov, dôležitosti osobnej hygieny, dezinfekčných opatrení a sterilizácie pri lekárskych výkonoch a pri príprave potravín. Koncom 19. storočia však bolo toto poznanie len vo svojich začiatkoch.
V roku 1880 Koch vyvinul metódu kultivácie baktérií na pevnom médiu, čo bol významný pokrok oproti kultivácii v tekutine. Rozotrením baktérii po celej ploche misky bolo možné oddeliť rôzne kultúry alebo druhy baktérií v zmiešanej kultúre, následne ich izolovať a pestovať ako čistú kultúru. V roku 1882 a 1883 sa samotnému Kochovi podarilo identifikovať baktérie vyvolávajúce tuberkulózu, choleru a záškrt.
Beri-beri sa hromadne vyskytovala v armáde, u námorných posádok a vo väzeniach, teda v relatívne uzavretých komunitách, čo bolo typické pre nákazlivé choroby prenášané niektorým z mikróbov. Keď sa teda Holandská vláda rozhodla zorganizovať expedíciu na Jávu v roku 1886, poslala najskôr dvoch lekárov do Nemecka, aby sa naučili nové metódy kultivácie priamo od Kocha. Tam sa stretli s Eijkmanom, ktorý keď sa dopočul o ich poslaní, rozhodol sa k nim pripojiť. V tom istom roku známy francúzsky vedec Louis Pasteur vytvoril vakcínu proti besnote pomocou metód, ktoré testoval niekoľko rokov predtým. Holandskí lekári vzali so sebou poznatky o všetkých týchto metódach, aby mali čo najväčšiu šancu objaviť baktériu spôsobujúcu beri-beri, izolovať ju a pripraviť proti nej očkovaciu látku. Týmto spôsobom sa zároveň teória mikróbov dostala z Európy na Jávu.
O rok neskôr boli lekári so svojou prácou na Jáve hotoví. Presnejšie charakterizovali klinické príznaky beri-beri a zaznamenali svoje mikroskopické pozorovania o degenerácii nervov v tkanivách. Ich záverom bolo, že chorobu beri-beri vyvoláva nejaká baktéria. Oznámili tiež, že objavili nový spôsob prenosu choroby. Nepodarilo sa im totiž preniesť chorobu z jedného organizmu na druhý. Aj keď pri väčšine nákazlivých chorôb stačilo vystaviť zdravý organizmus mikróbu len raz, pri beri-beri musel človek stráviť v oblasti nákazy až niekoľko týždňov, aby sa uňho choroba prejavila. Usúdili preto, že aby sa človek nakazil, baktéria sa naňho musí preniesť mnohokrát. Dvaja lekári sa potom vydali na cestu domov a Eijkman ostal na Jáve ako riaditeľ miestnej lekárskej školy. Zariadil si malé laboratórium, kde pokračoval vo výskume beri-beri. Jeho úlohou bolo pripraviť čistú kultúru baktérie, a potom z nej vyrobiť očkovaciu látku.
.:: KRMIVO PRE SLIEPKY?!
Prešli ďalšie tri roky, ale Eijkmanovi sa ani použitím nových Kochových techník nepodarilo izolovať baktériu zodpovednú za beri-beri. Popri svojich denných aktivitách, administratívnych povinnostiach, vyučovaní a liečení pacientov sa mu však jedného dňa náhodou podarilo pozorovať niečo nezvyčajné. Všimol si, že sliepky na dvore vojenskej nemocnice trpeli podobnými príznakmi ako pacienti s beri-beri. Tieto sliepky neisto kráčali a mali problémy pri sadaní. Neskôr ich videl ležať na boku, čo je pre tieto vtáky mimoriadne netypické! Mali tiež ťažkosti s dýchaním. Eijkman si položil logickú otázku. Bolo možné, aby sa sliepky nakazili mikróbom spôsobujúcim beri-beri? Uvedomoval si veľký potenciál možnosti študovať chorobu na populácii laboratórnych zvierat, vďaka čomu by mohol monitorovať ich životné podmienky omnoho detailnejšie. Mohol taktiež experimentálne tieto podmienky meniť podľa potreby. Eijkman nechal sliepky urýchlene presunúť na iné miesto, kde by ich mohol študovať.
Keď však sliepky premiestnili, ich zdravie sa náhle zlepšilo bez akejkoľvek liečby! Vzhľadom k tomuto nečakanému pozorovaniu začal Eijkman pátrať po tom, čo viedlo k rapídnemu zlepšeniu stavu u zvierat. Podarilo sa mu vystopovať minimálne jeden rozdiel medzi miestom, kde sliepky našiel a miestom, kam ich nechal premiestniť. Predtým sliepky dostávali ostatky lúpanej ryže zo stolov dôstojníkov vo vojenskej nemocnici. Kuchár na novom mieste im však podával druh červenej ryže známej pod menom beras merah. Pôvodne mala miestna ryža červenkastý obal (botanickým termínom je perikarp). Tento obal bolo možné odstrániť pomocou lúpania alebo tzv. „leštenia“ ryže. Leštená ryža mala krajší biely vzhľad a mnohým ľuďom takto chutila lepšie. Kuchár na novom mieste si však povedal, že sliepky si nezaslúžia takú špeciálnu bielu ryžu a sypal im namiesto toho „pololeštenú“.
Keď si Eijkman uvedomil túto súvislosť, mal v rukách dôležitú indíciu. Leštená ryža musí byť zdrojom infekcie. Biela škrobová časť ryžového zrna musí obsahovať baktériu, po ktorej tak dlho márne pátral. To by vysvetľovalo, prečo bola beri-beri taká častá v regiónoch, kde bola hlavnou potravinou ryža. Eijkman síce neplánoval zameniť sliepkam stravu, keď sa rozhodol presunúť ich na iné miesto, ale nemohol si nevšimnúť efekt tejto zámeny, keď už k nej došlo. Náhodou sa tak dostal k poznatku, ktorý unikol jemu a jeho kolegom napriek piatim rokom usilovného štúdia.
Onedlho sa Eijkmanovi darilo vyvolávať u sliepok ochorenie takmer ako na povel jednoduchou úpravou stravy. Keď ich kŕmil leštenou bielou ryžou, u zdravých sliepok sa čoskoro začali prejavovať príznaky podobné ľudským príznakom beri-beri. Keď chorým zvieratám podával červenú ryžu, vyzdraveli. Vyzdraveli aj vtedy, keď obaly ryžových semien - „šupky z ryže“ - pridal ku krmivu pozostávajúcemu len z lúpanej ryže. Na Eijkmana to muselo spraviť ohromný dojem, keď v niektorých prípadoch začali sliepky chodiť a dokonca poletovať len pár hodín po tom, ako zjedli ryžové šupky. Na základe toho vyvodil záver, že v šupkách musí byť akýsi neutralizačný faktor alebo protijed na baktériu. To by vysvetľovalo, prečo zdravé sliepky ostávali zdravé aj v prítomnosti chorých. Nie všetci súhlasili so záverom, ktorý ponúkal Eijkman. Niektorí síce súhlasili, že príčina by mohla súvisieť s ryžou, ale z iných dôvodov.
Eijkman vo svojom výskume pokračoval ďalej, a zároveň sa venoval svojim administratívnym a učiteľským povinnostiam. Mnohí vedci však odmietli prijať jeho závery, pretože odmietli veriť, že choroba sliepok by bola rovnaká ako ľudská beri-beri. A tak Eijkman charakterizoval chorobu ešte detailnejšie. Preskúmal tkanivá chorých sliepok a pozoroval rovnakú degeneráciu nervového tkaniva, akú pozorovali lekári u ľudskej beri-beri. Snažil sa tiež dokázať svoju hypotézu tým, že prenesie chorobu z človeka na sliepku pomocou injekcie krvi a iných telesných tekutín od pacientov s beri-beri. V tom však bol problém. Nepodarilo sa mu priamo preniesť chorobu ani z jednej sliepky na druhú. Špekuloval, že mikrób sa možno z tráviaceho traktu nedostáva do krvi. Namiesto toho možno ostáva v čreve, kde vytvára toxín zo škrobu alebo z niečoho iného v zrnkách ryže. Až tento toxín sa potom dostáva do organizmu a poškodzuje nervové bunky. Eijkman si uvedomil, že zrejme bude musieť pozmeniť spôsob svojho výskumu.
.:: O RYŽI A ĽUĎOCH
Prešlo 5 ďalších rokov, ale Eijkman stále nenašiel ani baktériu zodpovednú za beri-beri, ani toxíny, ktoré produkuje. V tom istom čase sa dvom vedcom (jednému v Japonsku, druhému vo Francúzsku) podarilo nezávisle na sebe izolovať baktériu spôsobujúcu mor. V Indii zas 45 000 ľudí dostalo novú vakcínu proti cholere. V porovnaní s neočkovanou populáciou zomrelo v očkovanej populácii o 70 % menej pacientov. Teória mikróbov však bola stále predmetom kontroverzie. V roku 1892 napríklad jeden skeptik v Nemecku vypil skúmavku so živými baktériami vyvolávajúcimi choleru, aby demonštroval svoje presvedčenie, že baktérie nespôsobujú túto smrteľnú chorobu. A naozaj neochorel.
Eijkmanovi sa však stále nepodarilo jasne preukázať, ako leštená ryža súvisí s baktériami, ktoré u človeka vyvolávajú beri-beri. Potreboval k tomu správne zorganizovaný kontrolovaný experiment. Mohol sa rozhodnúť podávať niekoľkým ľudským pacientom výlučne leštenú ryžu podobne, ako to spravil u sliepok. Bolo by to však etické? Eijkman sa napokon obrátil na väznice. V nich bola strava vopred určená. Navyše veľký počet jednotlivcov vo väzniciach pomohol zabezpečiť, že výsledky prieskumu neboli vecou náhody alebo zhody okolností, ako by sa to mohlo stať pri malých skupinách. Presvedčil teda vedenie väznice Tolong, kde 5,8 % väzňov trpelo chorobou beri-beri, aby bielu leštenú ryžu nahradili pololeštenou. U všetkých pacientov s beri-beri došlo k uzdraveniu. Ako však Eijkman neskôr poznamenal, týmto experimentom len dokázal liečivý potenciál lieku. Nedokázal však, že je to práve baktéria v leštenej ryži, ktorá vyvoláva chorobu. Aby to mohol dokázať, potreboval porovnať jednotlivcov, ktorí by konzumovali rôzne typy ryže.
Požiadal teda A. G. Vordermana, supervízora Ústavu civilného zdravia na Jáve, aby mu pomohol s rozsiahlym prieskumom incidencie beri-beri. V každej väznici na Jáve jedli väzni buď leštenú alebo pololeštenú ryžu podľa miestnych zvykov. V niektorých prípadoch sa vo väznici podávala zmes oboch. Prebiehal teda prirodzený experiment, teda pokus, pri ktorom kontrolná skupina existovala aj bez zásahu vedcov. Eijkman a Vorderman mali šťastie, keďže tento experiment už nejaký čas bežal. Od mája do septembra 1896 Vorderman viedol rozsiahly prieskum beri-beri v stovke väzníc na Jáve a malom priľahlom ostrove, kde v tom čase žilo 280 000 väzňov. Distribúcia choroby beri-beri v týchto väzeniach a jej frekvencia medzi väzňami bola nasledujúca:
Vorderman taktiež zvažoval iné možné zdroje baktérie beri-beri so zameraním na hygienické faktory:
Mnohé nákazlivé choroby sa častejšie vyskytovali vo väzeniach umiestnených v nížinách. Z Vordermanovho prieskumu však tiež vyplynulo, že výskyt beri-beri nekoreluje s nadmorskou výškou. Incidencia iných chorôb vôbec nepripomínala incidenciu beri-beri a len v 4 väzeniach sa počet prípadov beri-beri zvýšil s príchodom väzňa, ktorý už trpel týmto ochorením.
Nakrátko teraz odbočme, aby sme sa pozreli na tieto štúdie a na snahu Holanďanov vyriešiť problém beri-beri z Jávskej perspektívy. Po prvé - kde sa vzalo toľko väzníc, v ktorých mohol prebiehať tento vedecký výskum? Holanďania spravovali na jednom ostrove viac ako štvrť milióna väzňov(!) Koncom 19. storočia bola Jáva jedným z najzaľudnenejších miest na Zemi a na ostrove žilo 30 - 35 miliónov obyvateľov. Z toho bolo takmer 1 percento populácie vo väzení. Z perspektívy pôvodného obyvateľstva kolonialisti napadli pôvodné obyvateľstvo. Väznice - všetky z nich vojenské - odrážali spôsob, akým sa Holanďania vysporiadali s Jávskou opozíciou voči okupácii. Vordermanov prieskum teda využíval príležitosť, ktorú poskytovala moc kolonializmu.
Po druhé - aj keď chorobou trpelo pôvodné obyvateľstvo častejšie ako Holanďania, kolonialisti sa snažili o viac ako len o nezištnú pomoc pôvodným obyvateľom. Ochorenie si vyberalo svoju daň na miestnej pracovnej sile. Beri-beri narušovala holandské „obchodovanie“ v tejto oblasti sveta a Holanďania sa teda snažili objaviť liek hlavne z ekonomických dôvodov. Obyvateľom Jávy nikto neponúkol nástroje ani zdroje na to, aby sami študovali túto chorobu. Takže aj keď sa Eijkman a Vorderman zaoberali zásadnými biologickými otázkami, ich výskum pri tejto príležitosti motivoval aj ekonomický záujem Holandska a umožňovala ho prítomnosť armády, čo je dobrým príkladom toho, ako sa spoločenské a iné faktory často miešajú s „čistou“ vedou.
.:: BERI-BERI PO EIJKMANOVI
Eijkman opustil Jávu v čase, keď sa skončila jeho spolupráca s Vondermanom, a opäť to bolo kvôli chorobe. Po návrate do Holandska ešte nejaký čas pokračoval v štúdiu beri-beri. Keďže neuspel v izolovaní baktérie, začal sa sústrediť na liek proti nej. Podarilo sa mu preukázať, že vodný aj alkoholový extrakt šupiek z ryže dokáže vyliečiť chorobu rovnako efektívne ako šupky samotné. Taktiež potvrdil, že liečivá látka podľahne rozpadu, ak je zahriata na viac ako 120° C a dokáže prestupovať cez membrány ako napríklad cez bunkovú membránu čreva. Eijkman publikoval svoje výsledky, potom svoju pozornosť obrátil na inú oblasť výskumu, ktorú inšpiroval jeho pobyt v trópoch a nechal na ostatných vedcoch, aby odhalili zvyšok záhady okolo beri-beri.
Beri-beri bola natoľko významná, že jej výskum prebiehal na viacerých ďalších miestach okrem Jávy. Aj vedci v Japonsku, Malajzii a na Filipínskych ostrovoch sa pokúšali prispieť k jej objasneniu. (Vo vojne, v ktorej bojovalo Japonsko s Ruskom v rokoch 1904-1905 zomrelo na beri-beri až 4 000 vojakov.) Eijkmanove a Vondermanove výsledky boli zásadné. Skúsme si však predstaviť, ako by sa o nich mohli dozvedieť ostatní vedci. Ak by sme študovali beri-beri v juhovýchodnej Ázii v 90-tych rokoch 19. storočia, ako by sme sa dozvedeli, že niekto iný v tomto regióne študuje rovnakú chorobu? A aj keby sme o tom vedeli, ako by sme sa mohli dostať k výsledkom tejto práce? A čo jazyková bariéra? Bez formálnej siete alebo inštitúcie, ktorá by zastrešovala komunikáciu medzi vedcami, bolo v tom čase mimoriadne náročné zdieľať vedecké myšlienky, stavať na práci iných vedcov a čerpať inšpiráciu z kritiky. V tomto prípade neexistovala žiadna vedecká komunita. Výskum sa vykonával po malých kúskoch a správy o vedeckých pokusoch sa šírili veľmi pomaly. Väčšina vedeckých článkov, ktoré v tomto období sponzorovali koloniálne veľmoci sa publikovala v Európe. Eijkman a Vonderman v tomto neboli výnimkou, lenže aby sme si ich články mohli prečítať, museli by sme rozumieť holandčine, v ktorej svoje články publikovali.
Tak či tak sa začiatkom 20. storočia začal výskum zameriavať predovšetkým na ryžu. Rozsiahle štúdie ako tá Vondermanova pokračovali až to roku 1912, pričom sa zakaždým potvrdili poznatky o ryži a jej šupkách. V rokoch 1905-1910 veľké inštitúcie - armáda, námorníctvo, väznice, sanatóriá a leprosáriá - konečne začali vo veľkom meniť stravu založenú primárne na bielej lúpanej ryži. Mnohí výskumníci tiež pokračovali v hľadaní baktérie alebo toxínu v ryži a v identifikácii liečivej látky v jej šupkách.
Na ostrove Jáva pokračoval v Eijkmanovom laboratóriu ďalší holandský lekár Gerrit Grijns. Ten však nesúhlasil s tým, ako Eijkman interpretoval svoje objavy. Podľa Grijnsa nebola ryža zdrojom baktérie a ani šupky „liekom“, ale ryža leštením strácala nejakú dôležitú látku. Šupky ryže podľa jeho názoru obsahovali nejakú pre človeka zásadnú živinu. Grijns vnímal beri-beri ako chorobu spôsobenú nedostatočnou výživou, nie ako výsledok pôsobenia nejakého „mikroorganizmu“.
V rámci rozvíjania svojej alternatívnej hypotézy skúmal Grijns schopnosť ďalších škrobovitých rastlín vyvolávať beri-beri u sliepok. Strava pozostávajúca výlučne z koreňa tapioca alebo zo sága (škrobovitá dreň určitých druhov palmy) viedla tiež k vyvolaniu choroby. Ak skutočne existoval mikrób alebo toxín, určite sa nenachádzal len v ryži. Grijns taktiež skúmal, či existujú ďalšie zdroje liečivého alebo chýbajúceho faktoru. Každú potenciálnu potravinu testoval tak, že ju sliepkam pridával k čistej lúpanej ryži. Týmto spôsobom sa mu podarilo zistiť, že niektoré fazuľky, napríklad fazuľky mongo, dokázali „vyliečiť“ alebo pôsobiť preventívne voči beri-beri. Grijnsove výsledky zásadne podkopali a v podstate úplne vyvrátili Eijkmanove závery. Pacienti s beri-beri netrpeli kvôli tomu, že v ich strave bol nejaký patogén. Trpeli preto, že nejaká pre zdravie nevyhnutná látka v ich strave chýbala.
Lekársky výskum beri-beri sa napokon prepojil s nezávislým skúmaním výživy, na ktorom pracovali európski biochemici. Jeden z nich - anglický vedec Frederick Gowland Hopkins - v rokoch 1910-1912 kŕmil mláďatá myší potravinami, ktoré obsahovali len čisté základné zložky, o ktorých sa vedelo, že sú nevyhnutné pre zdravú stravu: bielkoviny, tuky, sacharidy, voda a soli. Aj keď táto strava zdanlivo pokrývala potreby organizmu, myši prestali rásť. Keď im k tejto strave pridal 2-3 mililitre mlieka, opäť rásť začali. Také malé množstvo mlieka bolo bezvýznamné z hľadiska množstva proteínov alebo iných základných živín. Anglický výskumník preto skonštatoval, že nejaké „dodatočné faktory“ nachádzajúce sa v mlieku sú pre zdravie nevyhnutné, aj keď len v nepatrných množstvách.
V tom istom čase niekoľko jednotlivcov nezávisle na sebe izolovalo látku, ktorá pôsobila proti beri-beri - Casimir Funk (Poliak pôsobiaci v Londýne), E. S. Edie (taktiež v Londýne) a Umetaro Suzuki (v Japonsku). Títo vedci detailnejšie popísali, ako beri-beri a podobné choroby súvisia s výživou. Skorbut a pelagra spolu s beri-beri patria do skupiny chorôb z nedostatočnej výživy, čo znamená, že v strave postihnutých ľudí chýbajú určité dôležité látky. Keďže tieto látky prevažne obsahujú značné množstvo dusíka, Casimir Funk ich nazval „vitamínmi“ a tieto látky časom dostali označenie, ktoré používame dodnes: vitamín C, ktorý súvisí so skorbutom, vitamín B1 s beri-beri, niacín (taktiež súčasť B-komplexu) s pelagrou, a vitamín D s krivicou. Iróniou je, že samotný Eijkman s týmito závermi nesúhlasil, keď ich vedci po prvýkrát predstavili. Aj napriek tomu prínos jeho práce pri štúdiu vitamínov ocenili Nobelovou cenou, ktorú získal v roku 1929 ako 81-ročný a ktorú si rozdelil s jedným z biochemikov (Hopkinsom).
.:: EPILÓG
Potenciálne fatálne dôsledky chorôb z nedostatočnej výživy zreteľne ukazujú, ako dôležité sú vitamíny v našej strave. Ich množstvo však nie je dobrým ukazovateľom ich dôležitosti, keďže ich denne potrebujeme len veľmi málo. Aké malé toto množstvo je sa ukázalo po tom, ako „beri-beri vitamín“ tiamín izolovali v roku 1925. Z 300 kg ryžových šupiek dokázali dvaja Holanďania (opäť na Jáve) extrahovať len 100 miligramov tiamínu. V samotných ryžových šupkách, ktoré dokázali zabrániť vzniku beri-beri, sa vitamín nachádza len v minimálnych množstvách.
Z biochemického hľadiska slúži vitamín B1 ako koenzým, čo znamená, že ho organizmus potrebuje ako súčasť niektorých enzýmových reakcií. Malé množstvo stačí, pretože každá molekula vitamínu sa použije mnohokrát. Jednou z funkcií tiamínu je, že pomáha pri katalýze chemickej reakcie, ktorá je dôležitým premostením glykolýzy a Krebsovho cyklu. Pri štiepení 3-uhlíkového produktu glykolýzy (pyruvátu) sa uvoľní oxid uhličitý a 2-uhlíkový zvyšok, ktorý sa dočasne naviaže na modifikovaný tiamín. Ten ho ako koenzým prenesie do ďalších reakcií smerujúcich do Krebsovho cyklu. Tiamín je preto veľmi dôležitou látkou pre prakticky každú bunku tela. Nervové bunky, ktoré potrebujú mnoho energie, sú jeho nedostatkom veľmi silne postihnuté a porucha ich funkcie je podkladom pre klinické prejavy choroby.
Dostatok tiamínu sa nachádza aj v otrubách cereálií. Celozrnné pečivo a chlieb dodnes označujeme ako „zdravé potraviny“ čiastočne aj preto, že obsahujú vitamín B1. Nachádza sa aj v kvasniciach, strukovinách a listovej zelenine. (V mäse sa značná časť tiamínu tepelnou úpravou znehodnotí.) Mnohé bežné potraviny, napríklad biela múka, sa obohacujú tiamínom, aby sa predišlo jeho nedostatku v strave u ľudí v industrializovaných krajinách.
A prečo epidémia beri-beri naplno prepukla až v 70-tych rokoch 19. storočia? V tomto období sa v mnohých oblastiach Ázie veľmi rozšírili mlyny poháňané parným strojom zo západného sveta, ktoré nahradzovali tradičné metódy manuálneho spracovania ryže. Stále efektívnejší proces leštenia ryže odstraňoval potrebné vitamíny z ryže stále účinnejšie a čím viac sa biela leštená ryža šírila medzi obyvateľstvom, tým viac sa šírila aj choroba beri-beri. Na príčinu epidémie beri-beri sa teda môžeme pozerať nielen z hľadiska biochemického a výživového, ale aj sociologického a ekonomického.
Zdroj: Doing Biology
Chapter 11 - Christiaan Eijkman & the Cause of Beriberi
Preklad: Peter Ščigulinský
Úpravy a korektúra: Lucia Laubertová
Page updated
Google Sites
Report abuse