Dvanásty týždeň

13 Poslali k nemu niekoľko farizejov a herodiánov, aby ho podchytili v reči. 14 Tí prišli a povedali mu: "Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a neberieš ohľad na nikoho, nehľadíš na osobu človeka, ale podľa pravdy učíš Božej ceste. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Máme platiť, či nemáme?" 15 Ale on poznal ich prefíkanosť a povedal im: "Čo ma pokúšate?! Prineste mi denár, nech sa naň pozriem!" 16 A oni priniesli. Spýtal sa ich: "Čí je tento obraz a nápis?" Oni mu odpovedali: "Cisárov." 17 A Ježiš im povedal: "Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu." I obdivovali ho.

Čo patrí Bohu?

Evanjelium ktoré sme si prečítali je úplne geniálne. Ježiš tu dokazuje, že vôbec nepremýšľa tak ako ostatní ľudia, ktorý sa zaujímajú len o telestné veci. Stavím sa, že nikoho z farizejov ani len nenapadlo takéto riešenie… a asi ani nám by nenapadlo…

Tu ale prichádza otázka: čo je teda Božie? resp. čo je naše a môžeme to dať Bohu? Všeobecná odpoveď znie “všetko”. Ale to by sme sa nikde neposunuli, pretože to by si Boh vedel teoreticky zobrať aj sám (my mu nemôžeme zabrániť, aby si zobral čokolvek na tejto zemi). 

Je len jedna vec, o ktorú má Boh záujem, a my mu môžeme zabrániť, aby si ju “zobral” - a to sme my sami. Boh mi dal takú autoritu, že hoci vie, že šťastný budem jedine, ak sa mu úplne odovzdám, predsa mi dáva slobodu rozhodnúť sa proti. 

Ak máš záujem odovzdať Bohu tú jedinú vec, ktorú mu dať môžeš (seba), tak to len jednoducho povedz - Ježišu ja ti chcem patriť, chcem prežívať skutočné šťastie s Tebou. Pravdepodobne to v živote budeš musieť zopakovať ešte niekoľkokrát, ale postupne si všimneš, že tvoj život sa mení: prežívaš väčší pokoj, radosť, plnosť života, aj napriek tomu, že nie všetko v živote je ideálne. A za to to stojí ;).

18 Tu prišli k nemu saduceji, ktorí tvrdia, že niet zmŕtvychvstania, a pýtali sa ho: 19 "Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat a zanechá manželku bez detí, brat si má vziať jeho manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. 20 Bolo sedem bratov. Prvý sa oženil, ale umrel a nezanechal potomka. 21 Vzal si ju druhý, ale aj on umrel a nezanechal potomka. Takisto aj tretí. 22 A ani jeden zo siedmich nezanechal potomka. Napokon po všetkých zomrela aj žena. 23 Ktorému z nich bude manželkou pri vzkriesení, keď vstanú z mŕtvych? Veď ju mali siedmi za manželku." 24 Ježiš im povedal: "Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc? 25 Lebo keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. 26 A pokiaľ ide o vzkriesenie mŕtvych, či ste nečítali v Mojžišovej knihe v stati o kríku, ako mu Boh povedal: “Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba”? 27 A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite."

Prečo dnes nezabíjame v kostole ovce?

V Starom zákone je veľmi veľa prikázaní. Od toho, čo robiť, keď zomrie manžel (ako sme to čítali dnes), až po to, že treba obetovať ovce a kravy a podobne. Prečo tieto veci už dnes nerobíme? V Biblii to máme jasne napísané: Boh to prikázal. Tak prečo to nezachovávame? 

Dôvod je jednoduchý: niektoré zákony boli dané len na určitú dobu - kým boli potrebné, alebo ako predobraz toho, čo nám v plnosti zjavil Ježiš. 

Tu ale prichádza dôležitejšia otázka: ako určiť ktorý zákon dodržiavať máme, a ktorý už doslova brať nemáme? Rozlíšenie spočíva v tom, že dobre poznáme evanjelium. Ježiš a potom apoštoli sa niekoľkokrát vyjadrujú o niektorých zákonoch, že už nie sú potrebné. Naopak niktoré sa ešte rozšírili. Napr. v starom zákone bolo povedané len “nezabiješ” ale Ježiš to rozšíril aj na hnev a nadávanie druhým. 

S týmto rozlišovaním mali problém aj saduceji v dnešnom evanjeliu. Vôbec nerozumeli, že Bohu nejde až tak o vonkajšie veci, ale každý zákon má viesť k láske (napríklad ten, ktorý spomínajú, má zabrániť, aby žena ostala bez pomoci). A keďže tomu nerozumeli, stále dookola sa hádali, kvôli detailom a hlúpostiam.

Spomeń si na to, keď sa budeš nabudúce chcieť s niekym dohadovať.

28 Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počúval, ako sa hádajú. A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: "Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?" 29 Ježiš odpovedal: "Prvé je toto: “Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. 30 Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” 31 Druhé je toto: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet." 32 Zákonník mu vravel: "Dobre, Učiteľ, správne si povedal: “Jediný je a okrem neho iného niet; 33 a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily” a milovať blížneho ako seba samého” je viac ako všetky zápalné a ostatné obety." 34 Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: "Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva." A už sa ho nik neodvážil vypytovať.

Prečo by som mal milovať Boha?

Často sme naučení z hodín náboženstva odrecitovať prvé prikázanie: milovať Pána Boha nadovšetko. Toto je ale len skrátená verzia. V skutočnosti ono má tento úvod: Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva… (Ex 20,2). Čo to znamená? Že Boh nechce lásku len tak pre nič-za nič. Keď izraelitom hovorí aby ho milovali, hovorí im - pozrite čo všetko som pre vás urobil. Boli ste otroci a vďaka môjmu zásahu ste slobodní. Ak ma postavíte na prvé miesto v živote budete slobodní aj naďalej - neupadnete do otroctva hriechu, závislostí, ani iných ľudí.

No a pre nás je to ešte dôležitejšie. Pre nás by to prikázanie mohlo znieť: Ja som Ježiš, ktorí sa stal z lásky k tebe človekom a zomrel bolestne na kríži. Preto nebudeš mať iných Bohov a budeš ma milovať…

Naša láska je vždy odpoveďou na Jeho lásku. Ak sme ale ešte Jeho lásku nezakúsili, prosme si aj dnes večer pri modlitbe, aby nám ukazoval ako nás má rád…

35 Keď Ježiš učil v chráme, povedal: "Ako môžu zákonníci hovoriť, že Mesiáš je Dávidov syn? 36 Veď sám Dávid hovorí vo Svätom Duchu: “Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým ti nepoložím tvojich nepriateľov pod nohy.” 37 Sám Dávid ho nazýva Pánom; ako potom môže byť jeho synom?" A veľký zástup ho počúval s radosťou.

38 Ako učil, hovoril: "Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, 39 po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. 40 Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd."

Pán a páni

V dnešnom evanjeliu nám Ježiš ukazuje veľký rozdiel medzi dvoma typmi “pánov” - Jeden je On a druhý sú zákonníci. Ježiš si je vedomý svojho významného postavenia - dokonca najväčší kráľ Dávid ho volá Pánom, to už naozaj niečo znamená. On je ale Pán, ktorý sa nebojí obetovať úplne všetko za svojich zverencov. 

Na druhej strane vidíme zákonníkov, ktorí sa správali ako páni, hoci im to neprislúchalo. A naviac, neboli moc dobrými pánmi. Namiesto pomoci, trápili tých čo im boli zverení. 

Otázka pre nás: ako sa správame, keď nám niekto zverí autoritu? Ako sa správam ako starší súrodenec, animátor vo farnosti, alebo keď mám nejakú úlohu v triede? Chcem slúžiť a som ochotný sa obetovať? Alebo zneužívam svoju moc?

41 Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. 42 Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. 43 Zavolal svojich učeníkov a povedal im: "Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. 44 Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie."

Ale veď nič poriadne neurobil…

Stalo sa vám niekedy, že váš mladší súrodenec, alebo bratranec spravil len nejakú drobnosť (upratal si po obede, vyniesol smeti, alebo len namaľoval obrázok) a rodičia to ocenili viac, ako keď ste vy upratali celý byt? Často nám napadne: ale on nič také neurobil…

Niekedy sa to stane pretože sú rodičia nespravodliví (a možno vás nikdy takto nedocenili). Ale vo väčšine prípadov to je preto, že vedia posúdiť schopnosti každého z vás a pre vás (starších) je upratanie bytu rovnaká námaha, ako pre vašich mladších súrodencov uplna maličkosť. 

Presne tak sa pozerá aj Boh. Boh nevidí len naše skutky, ale aj to, čo sme boli schopní spraviť. Tak ako to videl Ježiš na chudobnej vdove z dnešného evanjelia. 

Skúsme sa pozrieť takto na svoj život. Neporovnávajme sa s inými, kto robí viac a kto menej. Snažme sa opýtať, koľko sme schopní urobiť? Dobrú radu dáva Jordan Peterson v knihe 12 pravidiel pre život, kde hovorí: Porovnávajte sa so svojim včerajším ja nie z dnešným ja niekoho iného (takto nebudeme ani pyšní, ani sa nebudeme podceňovať). 

1 Keď vychádzal z chrámu, jeden z jeho učeníkov mu povedal: "Učiteľ, pozri, aké kamene a aké stavby!" 2 Ježiš mu vravel: "Vidíš tieto veľké budovy? Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené." 3 Keď potom sedel na Olivovej hore oproti chrámu a boli sami, pýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej: 4 "Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa toto všetko začne plniť."

5 Ježiš im začal hovoriť: "Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. 6 Prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: “To som ja.” A mnohých zvedú. 7 Keď budete počuť o vojnách a chýry o bojoch, neľakajte sa. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. 8 Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami budú zemetrasenia, bude hlad. To bude začiatok útrap.

Nebojte sa…

Ján Pavol II často zdôrazňoval mladým ľuďom: “Nebojte sa”. Aj Ježiš to často hovorí svojim učeníkom. Ale hneď nám napadne - ľahšie sa to povie ako urobí. Ako sa nemáme báť, keď je vo svete toľko zla? Ako zo strachu nemáme utekať k sociálnym sieťam, hrám, filmom, alkoholu,...? Ako sa postaviť čelom k životu, aj keď nevieme, čo nás čaká?

Ján Pavol II nám dáva aj návod. Hovorí: otvorte brány Kristovi. Čo to znamená? Nauč sa s Ježišom rátať každý deň - otvor mu bránu dnes, keď nevieš čo ťa čaká. Rob to v drobnostiach, každodenných udalostiach. Ak sa to tu naučíš takto, tak to dokážeš aj vo veľkých veciach (ako sú nepokoje, vojny, a zlo vo svete). 

Ježiš hovorí apoštolom “neľakajte sa”, pretože oni s ním zažili tri roky, kedy videli ako koná. Videli, že ho nič neprekvapilo, nič nebolo nad jeho sily. Ak budeme aj my takto s ním, ani my sa nebudeme báť ničoho, čo by nám tento svet mohol v budúcnosti pripraviť. 

Prečítaj si liturgické čítania na dnešnú nedeľu.

Prinášanie darov a obetovanie

Videli ste už niekedy, ako malé dieťa obdarúva svojich rodičov? Je celkom zaujímavé sa nad tým zamyslieť: ak im niečo nakreslí, nakreslilo to na papier, ktorý patrí rodičom, ceruzkou, ktorá im tiež patrí. Ak niečo vyrába je to podobné. A ak im niečo kúpi, väčšinou je to za peniaze, ktoré mu rodičia dali. Keď to domyslíme, tak rodičia by si ten darček lepšie nakreslili, urobili, alebo kúpili. Nebolo by to lepšie, keby to teda spravia sami?

NEBOLO!! Prečo? Lebo do toho daru dieťa vložilo kúsok seba: urobilo to najlepšie čo dokázalo a predovšetkým, urobilo to aby rodičom spravilo radosť. Toto si rodičia nedokážu dať sami. 

Presne tak je to aj pri obetovaní - my Bohu prinesieme dary, chlieb a víno (ktoré máme od neho). Ale to podstatné je, že by sme mali do nich vložiť kúsok seba. Kedysi to bolo viac zvýraznené, pretože chlieb a víno vyrábali veriaci a prinášali ich sami - teda vložili do nich svoju námahu. Dnes tieto veci kupujeme. To ale neznamená, že by sme do nich nemali vložiť kúsok seba aspoń duchovne. 

Ako to robiť prakticky: Keď sa prináša chlieb a víno na oltár a kňaz ich pozdvihne, pomysli si na veci, ktorá ťa trápia/tešia/ktoré napĺňajú tvoje srdce. Všetko toto môžeš “vložiť na paténu a do kalicha, ktoré kňaz pozdvihuje.