Ôsmy týždeň

31 Znova opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. 32 Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. 33 On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. 34 Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: "Effeta," čo znamená: "Otvor sa!" 35 V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. 36 A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali 37 a s tým väčším obdivom hovorili: "Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč."

Na čo to celé robím?

Možno si sa už počas teto výzvy opýtal/a sám/sama seba: na čo to celé robím? Aj tak si to nikto nevšíma… Je to dosť možné - často keď sa pustíme do niečoho dobrého nikto si ani nevšimne čo sme urobili. Aspoň na začiatku nie. Ale ako ostaneme verní a budeme robiť dobro aj keď to nikto nevidí, postupne sa o nás začne šíriť niečo podobné ako hovorili ľudia o Ježišovi: “Dobre robí všetko…” 

Základ je nezastaviť sa v polovici cesty. Nikto sa nenaučil hrať na hudobný nástroj po prvej hodine na zuške, nikto sa nestal majstrom sveta po prvom tréningu na futbale, alebo hokeji. A eni dobrým človekom sa nikto nestane vďaka tomu, že sa jeden deň pomodlí a bude sa snažiť (dokonca ani jeden mesiac nestačí). 

Buď verní/á a keď sa za pol roka, alebo rok obzrieš odrazu uvidíš tú úžasnú cestu… a hlavne uvidia to ľudia v tvojom okolí ;)

1 V tých dňoch zasa bol pri ňom veľký zástup a nemali čo jesť. Zvolal učeníkov a povedal im: 2 "Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť. 3 Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka." 4 Jeho učeníci mu odvetili: "Kto ich môže nasýtiť chlebom tu na púšti a ako?" 5 Opýtal sa ich: "Koľko máte chlebov?" Oni odpovedali: "Sedem." 6 Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali; a oni ich rozdali zástupu. 7 Mali aj zopár rybiek. Aj nad nimi dobrorečil a kázal ich rozdať. 8 I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín. 9 Ľudí tam bolo asi štyritisíc. Potom ich rozpustil.

Ježiš vie, čo potrebuješ

Ako často si hovoríme: ak sa opýtam čo by chcel Ježiš/Boh, kto vie čo by som musel robiť… A tak sa radšej nepýtame a myslíme si, že nám bude lepšie. 

V skutočnosti, Ježiš presne vidí a vie čo potrebujeme my, ale aj ostatní ľudia v našom okolí. A ak by sme ho počúvali, tak by sa “nasýtili” všetci a ešte by “ostalo” omnoho viac. 

Presne tak, ako v dnešnom evanjeliu - ľudia museli najskôr prísť za Ježišom a počúvať jeho slovo. Dali prednosť Jemu pred svojimi potrebami. A on si naopak všimol, že sú hladní a spravil mimoriadny zázrak - rozmnožil chlieb. 

Plynie z toho jednoduché ponaučenie: ak sa my staráme o Ježišove veci, Ježiš sa stará o tie naše - a nikdy nám nič podstatné nebude chýbať.

10 Hneď nastúpil so svojimi učeníkmi na loď a došiel do dalmanutského kraja. 11 Prišli k nemu farizeji a začali sa s ním hádať. Žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali. 12 On si v duchu vzdychol a povedal: "Prečo toto pokolenie žiada znamenie? Veru, hovorím vám: Toto pokolenie znamenie nedostane." 13 Nechal ich tam, znova nastúpil na loď a odišiel na druhý breh.

14 Zabudli si vziať chleba a na lodi mali so sebou iba jeden chlieb. 15 A on ich varoval: "Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa!" 16 Oni si medzi sebou hovorili, že nemajú chleba. 17 Keď to spozoroval, povedal im: "Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? 18 Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, 19 koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?" Odpovedali mu: "Dvanásť." 20 "A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?" Odpovedali mu: "Sedem." 21 A povedal im: "Ešte nechápete?"

Ježiš/Boh nie je automat na zázraky

Niekedy nám môže napadnúť otázka: prečo, keď Ježiš urobil toľko zázrakov, neurobí nejaký aj pre mňa? Áno, keď teraz čítame evanjelium, máme pocit, že sa tam diali zázraky stále (lebo evanjelisti nám ich veľa opísali). Ale uvedomme si, že to boli len tri roky, kedy sa udiali tieto znamenia. A každý z tých ľudí sa stretol tak s jedným/dvoma zázrakmi počas celého svojho života. Teda mali to podobne ako my - ak budeme veriť Ježišovi, určite sa v našom živote udejú mimoriadne činy. Ale to neznamená, že môžeme chcieť aby Boh riešil všetky naše problémy, alebo aby robil “cirkusanta”, ktorý bude všetko riešiť zázrakmi. 

Presne na to upozorńuje Ježiš v dnešnom evanjeliu: 1. farizeji chcú, aby spravil zázrak - a on jasne hovorí, že takto to nefunguje. Zázraky nie sú divadlo, ale prejav Božej lásky voči človeku. 2. Apoštoli zabudnú zobrať chlieb a Ježiš im svojou otázkou ukazuje, ako málo si pamätajú to čo urobil. Len včera sme čítali ako rozmnožil chlieb. A oni na to už zabudli a boja sa že budú hladní. A čo je najhoršie, kvôli tomu ho nepočúvajú - riešia chlieb a zabúdajú na to dôležité. Preto je aj pre nás dôležité, aby sme si pripomínali prejavy Božej lásky, ktoré sme zažili vo svojom živote a v životoch svojich blízkych.

22 Tak prišli do Betsaidy. Tam priviedli k nemu slepca a prosili ho, aby sa ho dotkol. 23 On vzal slepca za ruku, vyviedol ho za dedinu, poslinil mu oči, vložil naňho ruky a opýtal sa ho: "Vidíš niečo?" 24 Ten sa pozrel a povedal: "Vidím ľudí; zdá sa mi, akoby stromy chodili." 25 Potom mu znova položil ruky na oči. Tu začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne. 26 I poslal ho domov so slovami: "Ale do dediny nechoď!"

Najskôr počúvaj

Ježiš je Boh, ktorý prišiel na túto zem. A predsa aj on sa v dnešnom evanjeliu opýta slepca, či už začína vidieť - či sa jeho problém začína riešiť. 

Ako často my robíme presný opak. Namiesto toho aby sme sa pýtali, tak iným hovoríme, čo si myslíme a ako veci sú… A pritom zabúdame, že aj my sa potrebujeme učiť, potrebujeme zisťovať, či to čo robíme je naozaj dobré…

Možno na tejto ceste začať veľmi jednoducho: čo keby nabudúce keď budeme niečo robiť napríklad doma/v škole/v spoločenstve, opýtame sa ako si to ostatní členovia predstavujú a dobre si vypočujeme ich názor. 

Až potom začnime niečo robiť, keď sme dobre počúvali a pochopili, čo nám ten druhý človek chcel povedať. 

27 Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: "Za koho ma pokladajú ľudia?" 28 Oni mu odpovedali: "Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov." 29 "A za koho ma pokladáte vy?", opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: "Ty si Mesiáš." 30 Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. 31 Potom ich začal poúčať: "Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych." 32 Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. 33 On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: "Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!"

Pokušiteľ 

Poznáte situáciu, keď vám niekto povie: ty si ale pokušiteľ (napríklad keď chce schudnúť a my mu ponúkneme nejaký koláč). Slovo “satan” ktoré použije Ježiš v dnešnom evanjeliu, má podobný význam (z hebrejčiny: protivník; obviňovateľ, v prenesenom význame aj pokušiteľ). 

Peter má pocit, že je Ježišov “spojenec” - lebo on mu chce dobre. V skutočnosti je ale satanom (protivníkom, pokušiteľom), pretože nechce skutočné dobro, ale len najjednoduchšie riešenie. 

My sa často podobáme práve na Petra. V niektorých situáciách nehľadáme skutočné dobro, ale to čo je najjednoduchšie pre nás. napr.: viem že by som sa mal učiť, cvičiť, zdravo sa stravovať,... toto by mi prospelo. Ale často to nerobím, pretože sa mi do toho nechce. 

Ježiš nám ukazuje, že skutočné dobro síce niečo stojí, ale ten výsledok, omnoho presiahne vloženú energiu. Ak sa dnes na 5 minút zapriem a naučím sa to robiť pravideľne, v budúcnosti mi to môže priniesť obrovské ovocie. Len hľadajme skutočné dobo. 

34 Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. 35 Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. 36 Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! 37 Lebo za čo vymení človek svoju dušu?! 38 Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi."

1 A povedal im: "Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou."

Ježiš volá práve teba…

The Chosen, ktoré sledujeme počas našej výzvy, je zamerané práve na ústrednú myšlienku Božieho povolania. Ježiš, ktorí prechádza Izraelom, stretáva sa s konkrétnymi ľuďmi, pozná ich osudy a volá ich do dobrodružstva o ktorom sa im ani nesnívalo. 

Niekedy môžeme mať pocit, že ak nás Boh volá, tak to bude nejaký nudný život. Opak je však pravda. Ak je to skutočne Božie povolanie, neexistuje niečo, ako nudný život. Jediné k čomu nás Boh môže povolať, je život v plnosti - žiť život, po akom v hĺbke srdca túžiš. Niekde som počul zaujímavú myšlienku, ktorou by som skončil toto zamyslenie: “Božia vôľa je to, čo by sme si sami vybrali, keby máme dokonalé poznanie.” - Teda Boh chce to, po čom ja v hĺbke srdca túžim, len o tom niekedy ani neviem…

Prečítaj si liturgické čítania na dnešnú nedeľu.

Evanjelium 

Toto je najdôležitejšia časť celej liturgie slova! Ak sa ti nedá sústrediť na nič iné, nemusíš na seba tlačiť, ale na evanjelium sa prosím sústreď čo najlepšie. 

Začína to spevom “Aleluja” (skladá sa z imperatívu plurálu slovesa הלל (kořen h-l-l), „chválit“, a Božieho mena v jeho kratšej podobe יה (Jah) - teda “Chválte Boha”). Tento spev nás upozorňuje, že sa bude diať niečo dôležité. Organista/spevák zaspieva aleluja, verš, ktorý stručne zhrnie najdôležitejšiu myšlienku evanjelia a my znovu opakujeme spev aleluja. Doslova nás to upozorňuje na to, že “prichádza Boh - Ježiš” a bude niečo dôležité hovoriť. 

A tu sa dostávame k samotnému evanjeliu - veríme totiž, že “sám Ježiš hovorí, keď sa v Cirkvi číta Božie slovo” (II vatikánsky koncil). Teda, ak počúvam evanjelium v kostole, je to to isté slovo, ktoré povedal on pred dvetisíc rokmi. má tú istú moc premieňať naše životy. Len mu musíme dať priestor (aspoň tým, že sa budeme sústrediť). 

Praktická rada: znovu platí - nemusíš si pamätať celé evnjelium. Nájdi jednu vetu, pár slov, ktoré ťa najviac zaujmú/oslovia/páčia sa ti/alebo im nerozumieš. A pýtaj sa Ježiša, čo ti tým chce povedať? Ako to uplatniť vo svojom živote?

Potom nasleduje kázeň, ktorá by nám mala pomôcť lepšie porozumieť Božiemu slovu. Tu platí to, čo som už písal vyššie: aj kňazi sú ľudia a majú svoj štýl a ten nemusí vyhovovať každému. Ak ti nevyhovuje štýl kňaza, snaž sa premýšľať práve nad tým evanjeliom.