Desiaty týždeň

1 Vstal a odišiel odtiaľ do judejského kraja za Jordánom. Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil. 2 I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. 3 On im odpovedal: "Čo vám prikázal Mojžiš?" 4 Oni vraveli: "Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť." 5 Ježiš im povedal: "Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. 6 Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. 7 Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke 8 a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. 9 Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!" 10 Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. 11 On im povedal: "Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. 12 A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží."

Hillel a Šamaj

Ak pozeráte serial “The Chosen” tak ste si už asi tieto mená všimli. Predovšetkým o Šamajovi sa tam hovorí veľa ale sem-tam sa spomenie aj Hillel. Boli to dvaja významní rabíni Ježišových čias. Šamaj bol veľmi prísny v dodržiavaní zákona (a väčšina farizejov sa prikláńala k nemu). Hillel bol miernejší a väčšinou by sa celkom zhodol s tým čo hovoril Ježiš. Ježiš bol totiž vo svojom učení veľmi mierny a láskavý. 

Preto aj dnes často ľudia hovoria - Ježiš by pochopil to že sme sa rozviedli. Ono je to také náročné byť s jedným človekom celý život… Áno Ježiš by to pochopil, ale určite by s tým nesúhlasil. 

Toto bola jedna z mála vecí, kde sa Ježiš priklonil na stranu Šamaja a jeho učenia. Čítali sme to v dnešnom texte: "Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva.”

Prečo je tak rázny? Pretože Ježiš si vždy všímal tých najslabších. A v rodine sú tí najslabší práve deti (ako to budeme vidieť zajtra). Teda rodičia by mali všetko robiť pre dobro svojich detí (resp. svojich budúcich detí).

To neznamená, že by sme mali celý život trpieť napríklad s mužom alkoholikom. Práve naopak: tým že Ježiš upozorňuje, že manželstvo sa nesmie rozviesť, hovorí: dobre si rozmyslite s kým vstúpite do manželstva. Na manželstvo sa treba dobre pripraviť a myslieť na dobro detí, ktoré z takého vzťahu vzídu. 

(pokračovanie zajtra 😉)

13 Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. 14 Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: "Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. 15 Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň." 16 Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.

Najväčší dar

Neexistuje väčší dar, ako keď sa nám daruje druhý človek. Manželstvo v kresťanskom ponímaní je presne o tom. Muž sa daruje žene a žena mužovi vo vzájomnom vzťahu lásky. Z tohto vzťahu potom môžu vzniknúť deti. Dieťa by nikdy nemalo vznikať iným spôsobom! Hoci každé dieťa je obrovský Boží dar, práve toto je najlepší spôsob ako môže ten malý človiečik prísť na svet. Preto niet divu, že hneď po rozhovore o manželstve Ježiš napomína učeníkov, aby si všímali tých najmenších a starali sa o nich - “lebo takým patrí Božie kráľovstvo.”

Niečo na zamyslenie pre nás:

Ako sa správame k deťom? (či už sú to súrodenci, menšie deti v škole, alebo možno len dieťa ktoré stretneme v autobuse…) Ak vedome a dobrovoľne ublížime dieťaťu, je to ten najväčší hriech zo všetkých (Ježiš na inom mieste hovorí, že by nám bolo lepšie, keby si zavesíme kameň na krk a hodíme sa do mora, ako ublížiť dieťaťu).

A ako sa pripravujeme na to, že sa raz staneme rodičmi? Snažíme sa stať zodpovednými ľuďmi? Ak máme partnera/partnerku, snažíme sa vytvárať ovzdušie lásky, kde by sme mohli prijať v budúcnosti dieťa? A ak už deti máme, snažíme sa študovať, čítať a spoznávať, ako ich čo najlepšie vychovávať?

Aj táto výzva nám môže pomôcť v tom, aby sme sa stali jedného dňa dobrými a zodpovednými rodičmi…

17 Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" 18 Ježiš mu povedal: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. 19 Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku !" 20 Ale on mu povedal: "Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti." 21 Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: "Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" 22 On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Nikoho som nezabil a neokradol…

Tiež máte pocit, že ste dobrí ľudia? Často to počúvame - nikoho som nezabil a neokradol, ja som dobrý človek… Má to jeden problém. Je to presne akoby manžel povedal, ja som dobrý manžel a otec, pretože nebijem ženu a deti a nosím domov výplatu. To asi celkom nestačí. To čo robí dobrého otca a manžela, je čas strávený so svojou rodinou. Každá manželka a dieťa vie, ak otec miluje čokoľvek viac ako ich (môže to byť auto, bicykel, počítač, práca,...)

Na toto Ježiš upozorňuje mladého muža. Keď mu hovorí, rozdaj čo máš a nasleduj ma, nejde až tak o to, aby nemal majetok, ale aby mu nič nebránilo v nasledovaní Ježiša. Rovnako je to aj v našom živote. Skúsme sa zamyslieť, čo nám bráni v našej láske k Ježišovi a ľuďom okolo nás… Je to mobil, počítač, voľnočasové aktivity,...? Nemusíme tieto veci vyhodiť, len ich treba zaradiť na správne miesto. 

23 Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: "Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!" 24 Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: "Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! 25 Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva." 26 Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: "Kto potom môže byť spasený?" 27 Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: "Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné."

Ako prevliecť ťavu ihlou?

Skúšali ste už niekedy navliecť niť do tenučkej dierky na ihle? Nie vždy je to jednoduché… Ale určite ste to neskúšali s ťavou 🙂. Keď Ježiš používa takýto prehnaný príklad, chce tým poukázať na fakt, že vlastnými silami sa do Božieho kráľovstva nedostaneme. 

To nás ale nemá viesť k zúfalstvu, práve naopak, ak sme evanjelium čítali pozorne, v závere sa hovrí jasne: "Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné."

Toto je podstatou dnešného príbehu: dôveruj Bohu, že on dokáže čokoľvek. To sa ale máme učiť už tu na zemi - presne ako k tomu včera Ježiš pozval bohatého mladíka. Keď sa nenaučím dôverovať Bohu v drobnostiach tu na zemi, ťažko mu budem dôverovať, keď sa raz budem musieť vzdať toho najcennejšieho - svojho života. 

28 Tu sa ozval Peter: "Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou." 29 Ježiš povedal: "Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti, alebo polia, 30 aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život. 31 A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými."

Neklameš tak trochu?

Peter dnes jasne vyhlasuje: “my sme opustili všetko”. Prvé čo by nám mohlo napadnúť je: je to naozaj pravda? Áno učeníci opustili veľa - svoje domovy, príbuzných, majetok,... Neopustili však to najdôležitejšie: svoje názory a predstavy. 

Toto sa niekedy môže stať aj nám. Hoci máme pocit, že sme obedovali veľa, chodili sme do kostola, modlili sme sa, išli sme na birmovku, chodili sme na stretká, robili sme akcie pre deti... Čo ak sme ale všetko toto robili len podľa seba? Čo ak sme sa nikdy neopýtali Ježiša, čo on chce, aby sme robili? 

Ježiš s tým ale ráta. On vie že nám to chvíľu bude trvať, kým sa naučíme opúšťať svoje predstavy, aby sme objavili jeho omnoho lepší plán. Len aj my rátajme s tým, že nesmieme ostať na mieste - ak sme už urobili niečo dobré v živote, je treba urobiť ďalší krok - načúvať čo chce Ježiš. On má totiž vždy lepší plán, než sú naše predstavy. 

32 Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva: 33 "Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, 34 vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych."

35 Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: "Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme." 36 On sa ich opýtal: "Čo chcete, aby som vám urobil?" 37 Oni mu povedali: "Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici." 38 Na to im Ježiš povedal: "Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?" 39 Oni mu vraveli: "Môžeme." Ježiš im povedal: "Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. 40 Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené."

Šak ja som to tak dobre naplánoval/a…

Učeníci sú zase mimo. Ježiš im hovorí o tom čo ho čaká a oni mu hovoria svoje plány, ako by to dobre fungovalo, keby ich posadí ich po svojom boku. (len keby to domyslíme, znamenalo by to, že by viseli na kríži jeden po pravici a druhý pro ľavici - teda asi vážne nevedeli čo chcú).

Presne takto to vyzerá, keď my máme plán a presne vieme ako by sa náš život mal vyvíjať. Presne takto to ale môže vyzerať aj vo chvíľach, keď si hovoríme: “Boh nevypočul moju modlitbu”. My nevieme všetko, nevieme čo by sa mohlo stať, keby Boh vypočuje to za čo sa modlíme. Možno by sa nám to na chvíľu páčilo, ale potom by nám to zhorklo v ústach. Ako často sa pýtame: kde je Boh, keď som nespravil skúšku, nedostal sa na školu, nepodaril sa mi úspech, na ktorý som toľko čakal… Čo ak máme urobiť presný opak? Namiesto našich plánov, by sme sa mohli opýtať: Bože keď sa mi toto nepodarilo, čo mi tým chceš povedať? kde inde ma pozývaš? Čo lepšie máš pre mňa pripravené? 

A zrazu zistíme, že hoci sme nedosiahli to po čom sme túžili, sme šťastnejší, spokojnejší a dokážeme napĺňať to kým sme v hĺbke svojho srdca. Je lepšie byť šťastná upratovačka, ako nešťastná doktorka. Je lepšie si pre zábavu zahrať futbal s kamarátmi, než byť nešťastný futbalista. Je lepšie byť šťastným obyčajným človekom, ako byť nešťastnou celebritou. Boh pre nás chce vždy to najlepšie, ak nám teda niečo nevyšlo, ukáže nám, kde môžeme byť šťastnejší - ak sa ho budeme pýtať. 

Prečítaj si liturgické čítania na dnešnú nedeľu.

Vyznanie viery:

Kňazi si medzi sebou hovoria taký vtip: viete prečo je Vyznanie viery po kázni? Aby sme zistili, v čo vlastne veríme, ak kázeň moc nevyšla 🙂. Je to síce vtip, ale niečo na tom je.

Nejde samozrejme až tak o to, že by kázeň bola zlá, ale nemôže sa venovať všetkému. Dalo by sa teda povedať, že evanjelium a kázeň slúži ako mikroskop, pod ktorým si pozrieš jednu konkrétnu oblasť (napríklad: pokoru, lásku, modlitbu,...). A potom nasleduje rozšírený pohľad na celý obraz našej viery, ktorý ponúka práve modlitba “Vyznania viery”.

Niekedy sa totiž môže stať, že keď sa príliš hovorí o jednej téme, zabudneme, ako to súvisí s celkom. Modlitba “Verím v Boha” nám ukazuje všetky najväčšie Božie činy - to, že Boh Otec pre nás stvoril svet, že Ježiš z lásky prišiel na Zem a zomrel za nás, aby nás vykúpil, že prišiel Duch Svätý, ktorý nás sprevádza životom a že máme spoločenstvo Cirkvi, v ktorom putujeme do neba. Toto je hlavná kostra, s ktorou súvisia všetky ostatné témy, o ktorých sa v kostole hovorí (a ak nesúvisia, tak nemajú v kostole čo robiť).