Trinásty týždeň

9 Vy sa však majte na pozore. Vydajú vás súdom, budú vás biť v synagógach a pre mňa budete stáť pred vladármi a kráľmi, aby ste im vydali svedectvo. 10 Ale najprv sa musí hlásať evanjelium všetkým národom. 11 Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch Svätý. 12 Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. 13 Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.

On nám proste verí… 

Povedali by ste tieto veci svojim nasledovníkom? Predstavme si Ježišovu situáciu. Začalo ho nasledovať pár ľudí, konečne to vyzerá, že by mohol mať úspech. A on im povie “budú vás prenasledovať a zabíjať”. Ako je možné, že to urobil?

Dôvod je jednoduchý - ON IM VERIL (A VERÍ AJ NÁM). Keď niekomu klameme, znamená to, že mu neveríme - neveríme, že by zvládol prijať pravdu! Ak sa bojíme, či to človek zvládne, alebo nie, tak mu takéto náročné veci nepovieme. Ale ak veríme, že je dosť silný, tak mu povieme pravdu a necháme, nech sa slobodne rozhodne. 

Presne toto Ježiš očakáva aj od nás. Nasledovať ho nebude jednoduché, ale je to ten najlepší spôsob života. Aj keď nás to niekedy bude stáť veľa. Môže Ježiš veriť aj nám?

14 Keď uvidíte ohavnosť spustošenia tam, kde nemá byť - kto číta, nech pochopí -, vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; 15 kto bude na streche, nech nezostupuje a nevchádza do domu vziať si niečo stadiaľ, 16 a kto bude na poli, nech sa nevracia nazad zobrať si oblek. 17 Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! 18 Modlite sa, aby to neprišlo v zime, 19 lebo tie dni budú takým súžením, aké nebolo od počiatku, keď Boh stvoril svet, až doteraz a už ani nebude. 20 A keby Pán tie dni neskrátil, nezachránil by sa nik. Ale kvôli vyvoleným, ktorých si vyvolil, skrátil tie dni. 21 Keby vám vtedy niekto povedal: “Hľa, tu je Mesiáš, hľa, tamto je,” neverte. 22 Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. 23 Vy sa však majte na pozore! Všetko som vám povedal vopred.

Ja chcem prežiť len taký pokojný život…

Niektorí ľudia skonštatujú presne takúto vetu - hlavne aby mali pokoj. A veľmi sa hnevajú, ak im niečo ten pokoj naruší (choroba, vojna, utrpenie druhých ľudí). Sami si ešte ten postoj obhajujú a tvrdia, že oni sú vlastne dobrí, lebo chcú pokoj. 

NIE JE TO PRAVDA!! Prečo? z jednoduchého dôvodu.

Zamyslite sa: existuje vo svete zlo? Ak nie ste slepí, určite ste odpovedali ÁNO. Ako môžem teda povedať, že chcem prežiť pokojný život, keď vidím, že vo svete existuje zlo? Znamená to, že so zlom chcem uzavrieť mier? Lebo inak sa nedá zažívať pokoj - ak som dobrý, tak proste narazím na zlo. Na zlo nenarazím, len ak som zlý, alebo mi toje jedno (a uzavriem s ním mier). Ale akonáhle uzavriem zo zlom mier, tak zlo začne rásť (podobne ako Hitlerova moc pred II svetovou vojnou). 

Teda aký má byť postoj kresťana? Nie “ja chcem pokoj”, ale “budem bojovať do posledného dychu”. Dôležitá poznámka: nemyslím na fronte (aj to môže byť niekedy potrebné, ale väčšinou nie). Bojovať máme predovšetkým vo svojom srdci - nikdy nesmieme uzavrieť mier so zlom v sebe. A keď sa naučíme každý deň bojovať so zlom v sebe, môžeme začať bojovať aj navonok. Dôležitá poznámka 2: bojovať so zlom navonok väčšinou znamená šíriť dobro, nie potláčať zlo. 

Funguje to jednoducho: Na to aby zlo zvíťazilo, stačí aby dobrí ľudia nerobili nič! - Teda začni konečne niečo robiť!!! 

24 V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, 25 hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. 26 Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. 27 On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.

Čo nič nestojí, za nič nestojí

V dnešnej dobe, sme často zvyknutí na megalomanské reklamné kampane. Znejú asi takto: vysnívaná postava za týždeň, plynule po anglicky za 10 dní, kúpiš si tento produkt a tvoje problémy zmiznú. Ak sme niektorej z nich niekedy uverili, tak sme zistili, že prosto nie je pravdivá. Zistili sme, že tam niekde dolu boli malé písmenká, ktoré sme si nevšimli.

Ježiš takúto reklamu nerobí. Ani on svojim učeníkom nehovoril všetko naraz. Ale jasne im povedal, čo ich čaká. Oni tomu síce moc nerozumeli (pochopili, až keď videli jeho na kríži), ale potom si spomenuli, že on im tieto veci hovoril. 

Viete čo je na tom najzvláštnejšie? Že napriek tomu do toho išli. Po Ježišovej smrti mohli povedať: tak keď to má byť takto, tak ja do toho nejdem. Ale nikto to neurobil. Skúsenosť s Ježišovým zmŕtvychvstaním a zoslanie Ducha Svätého im dalo dostatok odvahy a sily, aby pokračovali aj napriek tomuto riziku. Vždy vždy totiž videli cieľ ku ktorému smerovali: kedy “pošle svojich anjelov, a oni zhromaždia jeho vyvolených”.

Otázka teda nie je, kde nájsť život, ktorý nás nebude bolieť? (lebo taký život neexistuje). Otázka znie: Aký život stojí aj za nepríjemnosti a bolesť? A: Odkiaľ načerpať silu, aby sme tie ťažké veci dokázali prekonať? 

28 Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. 29 Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi. 30 Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. 31 Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. 32 Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.

Spomente si na škôlku.

Pamätáte si ešte na obdobie, kedy ste chodili do škôlky? Predstavte si takúto situáciu: rodičia pre vás prídu a vy si ich ani nevšimne a budete sa hrať niekde v kúte. Pani učiteľka vám povie, že máte ísť, ale vy sa začnete hnevať, lebo ste ešte niečo chceli dokončiť. A teraz si predstavte inú situáciu: rodičia vás dovedú do škôlky a vy začnete trucovať, sadnete si do rohu a celý čas sa s nikým nebudete rozprávať až kým pre vás neprídu. Asi každý z nás chápe, že ani jeden prístup by rodičov moc nepotešil. Oni vás dovedú do škôlky pretože vás majú radi a chcú aby ste sa zabavili s kamarátmi. Preto nesmieme sedieť v kúte a tváriť sa urazene. Rovnako ale sa tešia, že keď pre nás prídu, hodíme sa im okolo krku a porozprávame im všetko čo sme zažili. Preto by sme nemali byť príliš zaujatí hračkami.

Rovnako to funguje aj v našom svete - Boh nám dal život ako dar. Nemali by sme preto “sedieť v kúte” a tváriť sa urazene (teda nevyužiť životné príležitosti). Ale rovnako by sme sa nemali na život príliš naviazať, aby sme boli pripravení, že raz príde jeho koniec. 

Presne to nám chce povedať podobenstvo o figovníku - máme byť pozorní na znamenia, ktoré nám život prináša. Ideálny prístup k životu teda je: Tešiť sa zo všetkého dobrého, čo nám ponúka a učiť sa prekonávať prekážky, ktoré pred nás položí. A keď príde jeho koniec “Skočiť Bohu do náručia” a s radosťou mu vyrozprávať všetko čo sme zažili. 

33 Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. 34 Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. 35 Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. 36 Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! 37 A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!"

To by som o sebe nepovedal…

Stalo sa ti už niekedy, že si niečo povedal, alebo spravil a keď si si to uvedomil, tak ťa prekvapilo, ako si toho bol schopný? Väčšinou sa nám takéto situácie stávajú, keď sme nejakou okolnosťou zaskočení. Keď s niečím nepočítame a odrazu sa to stane, tak zareagujeme spôsobom, ktorý by sme nečakali. 

Na to nás upozorńuje Ježiš v dnešnom evanjeliu. Akoby hovorí: ak sa nebudete pripravovať na to že raz prídem, tak vás môj príchod prekvapí a ktovie ako zareagujete. Možno budete predo mnou utekať. A ja vás nasilu do neba nemôžem zobrať… Tam musíte ísť dobrovoľne a s radosťou.

Tu by nám ale mohlo napadnúť: aby sme boli teda pripravení, musíme stále nad tým premýšľať. Akoby máme žiť v nejakom kŕči “čo ak už Ježiš príde”. O to ale vôbec nejde. Ježišovi nejde o to aby sme stále premýšľali nad nebom a nad jeho príchodom. Ide mu o našu pripravenosť. 

Predstav si to takto. Hasič, ktorý má pohotovosť na stanici nemusí byť celú noc hore. Môže si ľahnúť a vyspať sa. A predsa hovoríme, že je pripravený zasiahnuť. Prečo? Pretože dovtedy tvrdo trénoval a hneď ako zazvoní zvonec, vyskočí a je schopný uhasiť požiar. Aj keby ho zobudíme o polnoci. K takémuto postoju Ježiš pozýva aj nás. “Trénovať sa v láske” aby nás jeho príchod nezaskočil - aby sme boli pripravení. 

1 Bolo dva dni pred Veľkou nocou a sviatkami Nekvasených chlebov. Veľkňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako ho podvodne chytiť a zabiť. 2 Ale hovorili: "Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril."

Zdravý rozum

Takto to vyzerá, keď niekoho tak nahneváte, že už zabudne aj na zdravý rozum. Dnes počúvame o veľmi rozumnej úvahe veľkňazov a zákonníkov - nechcú Ježiša zabiť cez sviatky, aby sa ľudia nevzbúrili. Nakoniec to ale aj tak urobia, pretože ich tak hneval. 

Aj v našom živote sa niekedy môže stať, že jednáme podobne. Niečo si premyslíme, chceme/nechceme to urobiť, ale nakoniec urobíme presný opak. Akoby nás k tomu niečo tlačilo. 

Ak sa s takýmto postojom stretneme, vždy má byť pre nás takou “kontrolkou” ktorá nám ukazuje, že niečo v našom postoji nie je správne. Mylo by nás to viesť k otázke, čo ma núti konať týmto spôsobom? Som k sebe naozaj úprimný? 

Ak si tieto otázky nepoložíme, môže sa stať, že podobne ako zákonníci aj my odsúdime nevinných - či už tým, že niekoho ohovárame, posudzujeme, sme k nemu neláskaví,... Problém je, že v týchto luďoch “odsudzujeme” samého Ježiša, pretože on povedal “čokoĺvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili…”

Prečítaj si liturgické čítania na dnešnú nedeľu.