Úsmev Božieho dieťaťa

Dnes celkom náhodne

i keď náhody nie sú,

videl som v električke sedieť ženu

igelitovými taškami obvešanú.

V tých taškách celý jej majetok bol,

a v srdci veľký žiaľ a na duši bôľ,

jej smútok nik si z ľudí nevšímal,

svet okolo nej bežne ubiehal.

Tu Ježiš mi hovorí v duchu,

podaj jej pomocnú ruku,

prihovor sa jej v mojom mene,

maj srdce pre ňu otvorené.

Dar s vďačnosťou prijala,

pýtam sa jej priamo, kde v noci spala?

Tam hore pod skalou v pustatine, sama.

A to ťa v tom nečase žiadna duša nepritúlila!?

Nie, ...vraví s blaženým úsmevom,

v ňom bol pokoj, odpustenie i radosť.

Pre mňa bude vždy tento okamih vzácny,

ako by sa sám Ježiš usmieval

v tom osamelom Božom dieťati.

Už blížila sa moja stanica,

ďakujúc okamihu tomuto, žehnajúc ju na čelo,

prajúc jej prežívať stálu radosť dieťaťa Božieho

a niečo viac i toho šťastia ľudského.

Možno tá žena bola hriešnica,

alebo si život nešťastne zbabrala,

ona však svoj osud hrdo znášala,

úprimne Božou láskou žiarila.

Ja žehnám takýmto chvíľam príjemným,

keď som k nim vedený Pánom,

veď ľudská radosť je v rozdávaní seba samého,

a tiež, keď s láskou myslíme na núdzneho.